Blesk a Slnko

Britsko-indická spisovateľka Savitri Deviová napísala túto knihu v rokoch 1948 až 1956. V úvode píše, že si je plne vedomá toho, že mnohým sa páčiť nebude, ale ona sa v nej pokúša predstaviť ľudské dejiny z pohľadu večnej Pravdy, ktorú hľadala aj prostredníctvom štúdia starovekých védických dokumentov. V knihe sa snaží vo vtedajších svetových udalostiach určiť deje, o ktorých sa predvídavo píše v tých starovekých náučných textoch, ktoré indickí Brahmáni zachovávali celé tisícročia.

Medzitým už vyšli najavo isté skutočnosti, ktoré jej závery pokiaľ ide o historickú dobu (obdobie starého Egypta a iné skutočnosti) vyvracajú, ale pre európskeho čitateľa je zaujímavé prečítať si, čo sa v starých védických textoch uvádza o dobe, v ktorej žijeme a o cyklickom vývoji ľudstva všeobecne.

Autorka v knihe píše:

„Idea pokroku – nekonečného zdokonaľovania – vôbec nie je moderná; človek sa vždy pokúšal skvalitniť svoje materiálne podmienky a vylepšiť si život prostredníctvom svojich technických zručností, svojou kapacitou napadať a brániť sa. Ale naši starovekí predkovia nikdy nepokladali pokrok za nekonečne napredujúci. Ikarus sa zrútil do mora, peruánsky hrdina sa premenilna kameň, keď dosiahol vrchol hory a bolo mu súdené premeniť sa na Slnečný chrám v Cuzco.

Ľudstvo sa dnes blíži ku koncu súčasného vývojového cyklu. Vlna, na ktorej sa niesol toľké tisícročia, sa čoskoro rozpadne, v tej veľkej rýchlosti, ktorú postupne nabrala a opäť sa raz ponorí do nemeniaceho sa Oceánu nediferencovanej existencie. Ale raz sa zase vynorí v náhlej majestátnosti, pretože taký je zákon vĺn. Teraz však nemožno urobiť nič, čo by ten proces mohlo zastaviť.

Nešťastníci – žalostní blázni – sú tí, čo by sa o to predsa len pokúšali. Privilegovaní a múdri sú tí, čo si plne uvedomujú čoraz nižšiu hodnotu súčasného ľudstva a jeho „pokroku“, ktorému sa toľko tlieska, pretože tí vedia, akú nízku cenu má to, čo sa stratí v tom nadchádzajúcom krachu a očakávajú ho s radostným rozochvením, pretože to je nevyhnutná podmienka nového začiatku – nového „zlatého“ veku, slnkom ožiareného kosáčika budúcej životnej vlny, ktorá sa znesie na zem z hladiny nekonečného Oceánu života. Týmto privilegovaným – medzi ktorých počítame aj seba – sa tá séria v súčasnosti prebiehajúcich udalostí vidí úplne inak, než tým, čo tak zúfalo veria v „pokrok“ alebo takým, ktorí síce uznávajú cyklické dejiny a pokladajú nadchádzajúci krach za nutný, ale súčasnej civilizácie, smerujúcej k zániku, je im predsa len ľúto.

V modernom živote niet takej aktivity, čo by nebola márna, hádam okrem tých, na základe ktorých človek uspokojuje svoj hlad. A jedinou zmysluplnou politikou je nechať veci prirodzene sa rozvinúť a čakať na Ničiteľa, ktorému je súdené vyčistiť to tu tak, aby bolo možné vybudovať nový „vek pravdy“. Hinduisti tohto Ničiteľa nazývajú Kalki a pokladajú ho za desiate a posledné vtelenie boha Višnu. Úsvit Ničiteľa je podľa večných zákonov života nutný, aby bolo možné prezervovať život.

My nevidíme v modernom živote nič iné než vek, ktorý hinduisti nazývajú „Kali juga“ – „temný vek“, éra šera, posledné obdobie súčasného historického cyklu. V takom veku niet nádeje, že by sa veci dali nejako napraviť. Je to v podstate vek, ktorý je tak mocne a pritom lakonicky popísaný v tej knihe kníh „Bhagavad Gita“; vek, kedy skazenosť žien privodí zmätok v systéme kást, zmätok v kastách bude mať za následok stratu pamäti, strata pamäti privodí nedostatok porozumenia a z toho potom vyplynú všetky existujúce zlá.

Ide o vek, kedy nepravdu označujú za pravdu a pravdu prenasledujú ako lož alebo ju vyhlasujú za šialenú; kedy zástancov pravdy, božsky inšpirovaných vodcov a skutočných priateľov ich vlastnej rasy a všetkého živého porážajú, ich nasledovníkov ponižujú a spomienku na nich pošpiňujú, zatiaľčo majstrov lží prehlasujú za „spasiteľov“.

Ide o vek, kedy sa každý muž a žena nachádza na nesprávnom mieste a kedy svetu vládnu podradní jednotlivci, degenerované rasy a chybné doktríny, čo je súčasť a obsah poriadku vrodenej škaredosti oveľa horšej, než je totálna anarchia.

Toto je vek, kedy naši triumfiálni demokrati a naši „nádejní“ komunisti majú plné ústa „pomalého, ale nepretržitého napredovania prostredníctvom vied a vzdelávania“. Ďakujeme pekne za taký „pokrok“!

To v skutočnosti značí degeneráciu, oslabovanie a demoralizáciu ľudstva; jeho neúprosný pád. To v nás prebúdza túžbu, aby tomu bol už čím skôr koniec – konečný krach, ktorý raz navždy skoncuje s oboma týmito „izmami“, svedčiacimi o úpadku myslenia a charakteru a ktorých vzostup postupne umožnilo náboženstvo rovnostárstva. Nadchádza vek Kalki, toho božieho Ničiteľa všetkého zla; úsvit nového cyklu, ktorý začne tak, ako všetky ostatné, „zlatým vekom“.

Na tom nezáleží, aká krvavá bude tá posledná zrážka! Na tom vôbec nezáleží, koľké staré poklady sa raz navždy stratia v tom vykupujúcom vzbĺknutí! Čím skôr sa to dostaví, tým lepšie. My na to čakáme – a na dobu, čo príde potom – lebo sme si istí božsky ustanoveným cyklickým zákonom, ktorý panuje nad všetkými manifestáciami existencie v čase: zákonom večného návratu. My na to čakáme a na triumf teraz tak prenasledovanej pravdy, ktorý sa dostaví čoskoro nato; na triumf, akokoľvek to potom nazvú, jedinej viery v súlad s večnými zákonmi bytia, jediného moderného „izmu“, ktorý ani nie je ´moderný´, keďže je to len posledné vyjadrenie princípov takých starých ako slnko; na triumf všetkých tých, počas stáročí i dnes, čo nikdy nestratili vidinu večne pretrvávajúceho Poriadku, určovaného slnkom a ktorí nesebecky bojovali, aby sa tá vidina dostala aj k druhým. My čakáme na to slávne obnovenie (tentoraz v globálnom meradle) nového poriadku, projekcie v čase v budúcom, opätovne sa vyskytujúcom „zlatom veku“ večne trvajúceho kozmického poriadku, určovaného slnkom.

Len vek pravdy, v ktorom je všetko ako má byť – svet, kedy sociálny a politický poriadok na zemi je dokonalou napodobeninou večného poriadku života – môže byť bez násilia. A podľa legiend všetkých národov taká ideálna spoločnosť môže prirodzene existovať vždy len na začiatku času. Takže teraz nemôžeme zmeniť nič; nie je tu nič, kvôli čomu by sme mali byť ochotní vycediť svoju krv alebo krv niekoho druhého. Môžeme sa len v pokoji tešiť z krásy a bohatstiev tejto zeme a vzdávať vďaku bohom, dévam, „Žiarivým“, ako ich nazývali starovekí árijci – tým skutočným kráľom zeme v najpravejšom zmysle toho slova. Podobne ako v dobe, kedy sa každý muž a žena, každá rasa, každý druh nachádzal na príslušnom predurčenom mieste v božej hierarchii stvorenia, čo bolo umelecké dielo, z ktorého sa nedalo nič odobrať, ani k nemu nič pridať. Násilie bolo vtedy nemysliteľné.

Násilie sa stalo nutnosťou vo chvíli, keď sa socio-politický poriadok vo svete prestal podobať na večný kozmický poriadok; vo chvíli, kedy začal na jednej strane prevládať na človeka orientovaný duch na úkor živej prírody a vytratil sa rešpekt k prirodzene nadradeným jednotlivcom a rasám, čo bol dôsledok opozície voči tradícii, sústredenej na život, vďaka ktorej na zemi ktovie koľko tisícročí panovala prirodzená harmonická, Bohom nariadená hierarchia ľudí, živočíšnych a rastlinných druhov; vo chvíli, kedy začala prevládať tendencia k uniformovanosti, ktorá v konečnom dôsledku vedie k rozpadu, keďže pôsobí proti prvotnej jednote, v rámci nekonečnej, disciplinovanej rozmanitosti. V tej chvíli sa násilie stalo zákonom tohto sveta – či už pre dobré alebo pre zlé.

Ten, ktorý má prísť, má mnohé mená. Každé významnejšie vierovyznanie, každá väčšia kultúra vyznáva nejakú formu tradície takej starej ako ľudský pád a túži po raji, a ktorá človeku zaručuje ten raj. Kresťania vďaka očiam svojho proroka z ostrova Patmos očakávajú, že na konci času sa opäť objaví Kristus – teraz už nie ako láskavý učiteľ lásky a odpustenia, ale ako neodolateľný vodca nebeských „bielych jazdcov“, ktorým je súdené skoncovať s týmto hriešnym svetom a ustanoviť na zemi „nové nebo a novú zem“ – nový časový cyklus. Hinduisti ho nazývajú „Kalki“. Islamský svet zase očakáva svojho „Máhdí“, ktorého Mohamed vyšlena zem na konci času, aby vyhubil všetko zlo mocou svojho meča – po tom, čo sa židia opäť stanú pánmi Jeruzalema a po tom, čo „diabol naučí ľudí zapaľovať aj vzduch, ktorý dýchajú“.

Ten, ktorý má teraz prísť, je (v hinduistickej mytológii) vtelením boha Višnu; toho stelesňujú ľudia, ktorí budú vykonávať jeho vôľu a tí pôjdu proti času (v kozmickom zmysle slova). Všetci tí sú – viac či menej – „spasiteľmi sveta“; to sú sily života, sily neodolateľnej zmeny, nasmerované proti úpadkovému prúdu, ktorý predstavuje samotný čas; sily života, ktoré privedú svet opäť k pôvodnej bezčasovej dokonalosti – k tej slávnej projekcii Nemanifestovaného, ktorou začína každý nový časový cyklus.

Na populácii sveta možno z roka na rok čoraz šokujúcejšie pozorovať žiarivé osudové znamenia – zvlášť zvyšovanie počtov nižších rás a degeneráciu vyšších, čoho dôsledkom je čoraz rýchlejší pád celého ľudstva smerom k obrovskému nemysliacemu stádu. Toto je hlavný znak pokročilého veku temna.

V zlatom veku – v kresťanskej a v oveľa staršej tradícii symbolizovanom „rajskou záhradou“ – žije len veľmi málo ľudí, ale tí žijú v príjemnom svete, pokrytom bohatou vegetáciou, ktorú nikto neničí a ktorá je plná krásnych, voľne žijúcich a priateľských zvierat, ktoré nikto nezabíja a neubližuje im a samotní ľudia sa nachádzajú v štádiu blízkom bohom. Ale s objavením sa toho, čo ja označujem za poverčivosť človeka (vyjadrenie tej najstaršej ľudskej sebeckosti a márnomyseľnej nespokojnosti – t.j. zmyslu), človek sa odrezáva od harmonického bratstva všetkého živého a to potom spôsobuje jeho pád a zánik existenčného štádia zlatého veku.

Hans Grimm vyjadril v tejto súvislosti varovanie: ´Človek prestal byť spravodlivým kráľom stvorenia a postupne sa čoraz väčšmi stával tyranom – ako počas mnohých rokov klesal do veku temnoty – jeho trýzniteľom. A tá jeho rebélia voči božkosti prírody ho takto viedla k pohŕdaniu jej veľkým zmyslom. Kvôli krátkozrakej odhodlanosti neobmedzene sa zabávať jednotlivec stratil túžbu stať sa supermanom. A potom upadol ešte viac. Teraz, na konci temného veku, sa obraz raja už celkom obrátil hore nohami.““

_____________________________________________

krátené vybrané state z knihy indickej spisovateľky Savitri Deviovej „Blesk a Slnko“
Gnostic Liberation Front

prop.sk