Náš pôvod a evolúcia

Tým veľkým plánom bolo, že ku koncu, keď sa ukončí celý cyklus univerzálneho vývoja, všetky súčasti, ktoré sa vyvinuli nezávisle same osebe, objavia v sebe božie vedomie, odmietnu separáciu, osvoja si jednotu a vrátia sa späť k úplnosti Jedného. Už toto samotné Stvoriteľa značne posilní, lebo všetok ten nádherný tvorivý proces od „Jediného“ k „mnohým“ a späť sa plne realizuje. Takže Boh sa tiež vyvíja; to nie nejaká statická bytosť, čo by tam len sedela a čakala, kým sa všetci spamätajú. Boh náš vývoj prežíva spolu s nami. Tak, ako to ja chápem, prvou manifestáciou Boha v podobe nezávislých bytostí boli galaxie. Každá z nich je čosi ako osoba. Vesmír pozostáva z miliárd galaxií, a tak by tu zákonite mali byť mnohé Zeme s akousi formou ľudských bytostí, čo nie je až také ťažké konceptualizovať. Každá z tých galaxií je schopná zo seba vyvrhnúť celý systém hviezd. A každá z tých hviezd je čosi ako bytosť, schopná dať zrod planétam, ktoré sú tiež bytosťami. A každá z planét má potenciál byť obývaná inteligentným životom. Takže práve na základe tohto potom dospievate k idei, že vesmír je konečnou Bytosťou a že je tu nekonečný rad bytostí na rôznych stupňoch existencie, ktoré sa vynorili z Jedného.

Naša galaxia je istej povahy; tá sa rozhoduje pre svoj osobitý spôsob ako vytvoriť vedomú bytosť, ktorá sa bude vyvíjať a napokon sa vráti späť k Bohu.

Matricou našej galaxie pre evolúciu je vytvárať ľudské bytosti a všetky jej hviezdy sú presne k tomu naladené adekvátnou energiou, aby sa zabezpečilo, že všetko toto sa bude diať samo osebe, prostredníctvom prirodzenej fyziky danej situácie.

My vieme, že slnko aktívne pumpuje zo seba špirálovité energetické vlny, ktoré poháňajú planéty a mesiace po ich osobitých dráhach. Bodeov zákon a Stonekingova rezonancia dokazujú, že planéty sú rozmiestnené v prirodzených diatonických hudobných proporciách, relatívne jedna k druhej. Prvý slnečný systém okrem nášho, ktorý sme objavili (v okolí pulzaru B1257+12), tiež vykazuje rovnaké proporcie. Tento proporcionálny jav potvrdzuje ideu, že každá hviezda pumpuje zo seba energetické vlny, ktorý potom vytvárajú navzájom si podobné planetárne systémy, keďže tento druh rezonancie očividne nemôže byť spôsobený len náhodným zhlukovaním plynu a prachu.

Potom, podobne ako v prípade princípov hologramu alebo zlomkov, väčšie vlny zo slnka obsahujú aj menšie, subtílnejšie. A tie sú založené tiež na rovnakých muzikálnych princípoch. Všetky tieto sa ďalej rozvetvujú, tvoriac vlnu za vlnou a sú čoraz menšie a menšie.

       Galaxia je „naladená“, aby mohla formovať DNA

V optimálnom planetárnom systéme, kde nie sú veľké kataklizmy a poruchy, tie najmenšie špirálovité vlny v istej špecifickej vzdialenosti od slnka zhlukujú dohromady prirodzené planetárne materiály a formujú DNA molekuly života. DNA, to je vlna a vlna je DNA.

Fakt, že DNA sa formuje v procese planetárneho vývoja, môže vyzerať smiešne, ale toto možno efektívne dokázať javom, zvaným DNA Phantom effect. Dr. Vladimír Poponin umiestnil DNA do tuby a presvecoval ju laserom a na jeho veľké prekvapenie si uvedomil, že zachytávala svetlo a prinucovala ho špirálovať hélixom, akoby to bol kryštál. A čo je ešte prekvapujúcejšie, keď dr. Poponin DNA odstránil, svetlo potom špirálovalo ďalej samo!

Samozrejme, to je nemožné, aby svetlo samo osebe vytvorilo DNA hélix – ibaže by sa harmonicky naladilo na nejakú prirodzene existujúcu frekvenciu vo vesmírnej energii naokolo. Pre mňa to značí toľko, že špiralizujúca svetelná energia DNA tu bola najprv a fyzické molekuly sa jednoducho sformovali okolo tej špiralizujúcej energie, keď sa planéta ocitla v adekvátnej frekvenčnej pozícii. Galaxia je „naladená“ formovať ľudskú DNA v planetárnom systéme zakaždým, len čo sa jej naskytne šanca.

Teória o vývoji druhov je takto vyvrátená, lebo DNA molekula je jednoducho príliš komplikovaná nato, aby bola mohla vzniknúť len „prirodzenými mutáciami“. Dr. Crick, jeden z pôvodných objaviteľov molekuly DNA, neskôr matematicky dokázal, že to je absolútne nemožné, aby bol vývoj schopný čo i len začať s produkciou DNA v tej krátkej histórii našej planéty.

      „Dvíhame sa“ energeticky smerom nahor

A teraz sa posúvame do novej pozície. Odborníci v mikrobiológii nám hovoria, že 97 % našej DNA očividne nevyužívame, ale mne sa povedalo, že čoraz väčšia časť reťazca sa teraz „rozopína“ u tých, čo sú už schopní uniesť ďalšiu štvrtinku hustoty energetickej štruktúry. Títo ľudia sa fyzicky od druhých nijako neodlišujú, ak neberieme do úvahy možno atraktívnejšie a subtílnejšie spôsoby, ale títo vnútorne vyvinú postupne väčšie hĺbky v oblasti emócií, vnímania, intuície a citlivosti. Niektorí mladší ľudia možno nadobudnú schopnosť telekinézy alebo schopnosť „vidieť mŕtvych“. Iní zisťujú, že ich telá už zrazu neznesú potravu s nižšími vibráciami a sú pobádaní jesť viac čerstvého organického ovocia a zeleniny. …

Kľúčovým bodom je… idea, že vývoj sa musí uskutočniť v masovom meradle. Vystúpenie do vyššieho stupňa (ascension), to nie je len tá idea, o ktorej hovoria niektorí kresťania – že tu bude „vytrženie“, kedy príde opäť Ježiš a vovedie nás do tisíc rokov mieru. Toto je kozmická udalosť a tú predpovedali takmer vo všetkých hlavných náboženských a duchovných tradíciách, aké len existujú na zemi. …A je možné poukázať sa mnohé dôkazy, ktoré tieto moje tvrdenia potvrdzujú.

Začnime dr. Alexejom Dmitrijevom z Ruskej akadémie vied. Dmitrijev skúmal tornáda dokazujúc, že v prítomnosti tornáda sú tu zakaždým veľmi silné elektromagnetické polia, viditeľné svetlo a guľové blesky. A je tu veľa prípadov, kedy tornádo spôsobuje, že fyzické predmety sa zvaria – kedy je hmota doslova schopná preniknúť inou hmotou. Dmitrijev uvádza prípady, kedy tornádo zlúčilo dohromady dve obhorené, sčerneté drevené tabule, i keď by sa inak boli hneď rozpadli pri najmenšom dotyku. Boli tu kamene, ktoré prešli sklom bez toho aby ho rozbili. A keďže sa dejú tieto veci to dokazuje, že hmota sa v prítomnosti dostatočne silného poľa môže stratiť alebo zlúčiť s inou hmotou.

Potom sa pozrime na Bermudský trojuholník. V trojuholníkovej oblasti pri Floride medzi Puerto Ricom, Miami a Bermudami sa už stratilo mnoho lietadiel, rovnako ako lodí. Od 70-tych rokov nie je aktívna, ale predtým istotne bola. A my nemáme na mysli len zmiznuté námorné lode, o ktorých by ste mohli povedať: „No čo; potopili sa.“. Tu ide o lietadlá, ktoré sú na radare a v rádiovom kontakte a naraz sa jednoducho stratia.

V niektorých prípadoch sa stratili aj ľudia a potom opäť objavili. V jednom prípade, koncom roku 1969, osobné lietadlo National Airlines 727 letelo do Miami, keď sa náhle stratilo z radarov a rádiový kontakt sa prerušil na 10 minút. Samozrejme, dopravný kontrolór bol z toho vydesený. O 10 minút nato sa komunikácia opäť obnovila. Kontrolór vzdušnej dopravy sa ich spýtal, kde medzitým boli a oni vôbec nevedeli, o čom hovorí. Vôbec nemali vedomosť o tom, že by sa im bolo čosi udialo. Keď pristáli zistilo sa, že všetky hodinky v celom lietadle – hodinky každej osoby a všetky chronometre – stratili 10 minút! To bolo akoby na 10 minút úplne prestali existovať a potom sa objavili znovu.

Čím viac skúmame jav vortexov (vzdušný vír), tým väčšmi vidíme, že sa tu dejú veľmi čudné veci. V jednom prípade mala do činenia s vortexom skupina hippies, ktorí táborili pri Stonehenge, keď zrazu skaly zasiahol blesk. Svedkovia videli, že sa všetky stratili, zanechávajúc po sebe len sčerneté kolíky ich stanov. Ja som presvedčený, že vyššie energetické vibrácie blesku zaktivizovali vortex, ktorý má Stonehenge produkovať a práve to spôsobilo, že sa toto udialo. A ja si myslím, že tí, čo Stonehenge vybudovali, pravdepodobne využívali tieto efekty na cestovanie priestorom a časom. …Na týchto dvoch miestach (Stonehenge a Bermudský trojuholník) bolo zaznamenaných veľa incidentov naznačujúcich, že hmota sa transmutovala v prítomnosti takého energetického vortexu.

A k čomu sme teraz vedení, to je to, že celá energia slnečného systému vzrastá a že v niektorom bode dosiahne úroveň, kedy transmutuje celý život na tejto planéte. Vtedy sa bude manifestovať „vystúpenie“ (ascension).

Naše slnko nie je nukleárnou pecou.

Výskum teraz naznačuje, že slnko je čosi ako diera, ktorá sa vynorila v energetickom poli galaxie, dovoľujúc energii v istej oblasti plynúť von; preto sa nám vidí byť žiarivou bielou guľou. Už sa dokázalo, že tu vôbec nejde o nukleárnu pec. Množstvo neutrín, plynúcich zo slnka, je príliš nízke nato, aby to mohol byť vedľajší produkt nukleárnej reakcie. A sú tu neutrína, ktoré chýbajú. Toto sa už vie 30 rokov a problém sa stále nevyriešil – tie chýbajúce neutrína jednoducho neexistujú!

A tak teda slnko nie je nukleárnou pecou. Slnko v podstate predstavuje kozmickú energiu, skutočnú energiu stvorenia. To značí, že slnko je čosi ako špendlíková hlavička v kozmickom priestore, kde vyviera energia…

A vo vyšších úrovniach vibrácií vidíte oveľa viac, než len špendlíkovú hlavičku slnka; vidíte aj všetky tie vibrácie, čo ho obklopujú. Tie sa zdajú byť sférami so spoločným stredom, podobne ako kruhy na jazierku, ktoré sú navzájom spojené špirálovitým energetickým vinutím, rozvíjajúcim sa a poháňajúcim potom orbity a rotácie planét a mesiacov. Všetko toto dokonale do seba zapadá ako jedna gigantická sada gejzírov. To špirálovité vinutie zo slnka už študovali a zmerali ho. NASA ho nazýva „Parkerovou špirálou“ (Parker Spiral). Teraz momentálne môžeme tieto polia vidieť len pomocou prístrojov ako formu magnetickej energie. …

        Aj slnečný systém sa vyvíja

A teraz to začína byť skutočne čudné. Táto nezvyčajná zmena, tento spontánny vývoj v prítomnosti novej energie sa takisto deje v celom slnečnom systéme. Inými slovami, tu nejde len o Zem, posúvajúcu sa ďalej od slnka do novej pozície. Zároveň je aj slnko hotové postúpiť v galaxii do novej energetickej úrovne. Toto sa však nedeje vždy. Momentálne sa údajne ocitáme na konci 75 000-ročného galaktického cyklu a zároveň aj na konci bežnejšieho, asi 25 000 rokov trvajúceho, planetárneho cyklu.

Ako sa galaxia vyvíja, expandujúce energetické sféry zahaľujú hviezdy v tej galaxii do čoraz vyšších a vyšších úrovní vibrácií. Toto teraz spôsobuje, že intergalaktický kozmický priestor v okolí nášho slnečného systému je čoraz viac nabitý. Toto nabitie vzápätí absorbuje naše slnko a vyžaruje ho potom do celého slnečného systému. Takže tá súčasná „prudká zmena“ je veľmi unikátnou udalosťou pre všetky formy vibračného života v oblasti našej galaxie, nielen pre tie, čo žijú na zemi. A ako môžeme povedať, že tomu „vystúpeniu“ sa nemôžeme vyhnúť? V slnečnom systéme sa dnes dejú merateľné zmeny, ktoré naznačujú, že tento vývojový skok sa veľmi skoro udeje.

       Nevídaná slnečná aktivita

Máme tu slnečnú aktivitu, o akej sme predtým nechyrovali – aspoň nie v zaznamenaných dejinách. Aktivita slnečných škvŕn sa deje na úrovni nikdy prv nevidenej. Sú tu radioaktívne emisie, protónové emisie a iné energetické výrony. Všetky tieto veci dvíhajú teraz frekvenciu spôsobom prv nevideným. Solárne emisie začínajú byť vlastne také intenzívne, že už poškodzujú mnohé naše satelity. V niektorých prípadoch nie sme schopní merať tie slnečné emisie, lebo sme nikdy neočakávali, že by mohli ísť do takých výšok, a tak všetky vedecké modely sa musia zrevidovať. Iná vec, ktorá je podľa mňa skutočne zaujímavá je to, že sa mení kvalita priestoru medzi planétami. Vesmírny priestor medzi planétami lepšie prenáša energiu. Zmysel tohto je vlastne veľmi jednoduchý: slnko vyvrhuje nabité rádioaktívne častice, napríklad energetické protóny. Výbor NASA používal veľmi vhodné vedecké modely, ako dlho to bude asi trvať, kým sa dostanú k zemi. Lenže tie protóny teraz prechádzajú tým priestorom 400 krát rýchlejšie, než očakávali modely.

Takže čo sa deje je to, že slnko samotné sa v skutočnosti mení. Jeho magnetické pole sa zväčšuje. Jeho energia sa mení. Energia medzi planétami sa mení, prenášajúc slnečnú energiu rýchlejšie. Častice sa rýchlejšie pohybujú vesmírnym priestorom. Viditeľná energetická plazma v priestore medzi planétami je čoraz žiarivejšia.

       Atmosféra planét sa mení

Dmitrijevova práca dokazuje, že aj planéty sa menia. Ich atmosféra sa mení. Napríklad atmosféra na Marse je čoraz hustejšia, než zvykla byť predtým. Sonda z roku 1997 stratila jedno zo zrkadiel, čo potom spôsobilo, že sa zrútila, lebo atmosféra bola dvakrát tak hustá, než sa vypočítalo a vietor, pôsobiaci na to zrkadlo bol jednoducho taký silný, že ho od nej odtrhol.

Takisto sa na Mesiaci vytvára atmosféra. Dmitrijev hovorí, že okolo Mesiaca je teraz 6 000 km široký pás z natria (natrium), ktorý tu prv nebol.

Takisto prebieha zmena v horných vrstvách Zeme, kde sa formuje HO plyn, ktorý tam prv nebol; jednoducho neexistoval v množstve, v akom existuje teraz. To nemá nič spoločné s globálnym otepľovaním a nemá to nič spoločné s CFC emisiami (fluoro-uhlíkovými emisiami) a s ničím podobným. Jednoducho sa to zrazu ukazuje.

Mení sa žiarivosť planét; napríklad Venuša je teraz podstatne žiarivejšia, Jupiter je tak energeticky nabitý, že tu možno vidieť viditeľnú tubu ionizujúcej radiácie, vyformovanú medzi Jupiterom a jeho mesiacom Io. Tú tubu luminóznej energie môžete vidieť na nedávnych fotografiách.

Takisto sa mení magnetické pole planét; je silnejšie. Jupiterovo magnetické pole sa viac než zdvojnásobilo. Takisto sa mení na Uráne a magnetické pole Neptúnu je silnejšie. A tieto planéty sú pritom čoraz žiarivejšie, atď.

Dr. David Wilcock

Převzato: Proti Prudu