My ich nepotrebujeme

„Ale proletári, keby si len boli schopní uvedomiť svoju silu, tí by konšpirovať nemuseli. Stačilo by, keby sa len zodvihli a otriasli, ako keď kôň zo seba zhadzuje muchy. Keby sa k tomu rozhodli, už zajtra ráno by mohli stranu rozdrtiť na kusy. Je možné, že si toto skôr či neskôr uvedomia? A predsa…“
George Orwell: „1984“

Ja som nikdy nechápal, prečo je dôležité hovoriť moci pravdu. Pravdou istotne je, že vo väčšine svetových krajín sú politické a ekonomické systémy vytvorené tak, aby z nich získavali len bohatí a mocní na úkor tých, čo majú menej peňazí a moci. Takto to vo svete chodí a ja nevidím dôvod myslieť si, že mocní by tomuto nerozumeli. Veď práve tí to navrhli; tí to udržiavajú.

Kradnú nám peniaze, obetujú naše deti vo vojne, tých najbiednejších a najťažšie prenasledovaných osudom posielajú do väzenia za malé prehrešky a drtia tých spomedzi nás, ktorí by mohli predstavovať hrozbu pre spomínané aranžmá. Oni vedia, že nám sa to nepáči. Ale nestarajú sa. Nepotrebujú si kvôli tomu robiť starosti. Pretože tí kontrolujú aj všetky cesty na prejavenie našej nespokojnosti. Toto je veľmi jednoduchý, veľmi elegantný dizajn.

My sa medzitým hneváme a zastrájame sa povedať mocným pravdu. My im ju vlastne hovoríme už celé stáročia. Státisíce spomedzi nás sa vyberajú na cestu k ich skvostným palácom, aby sme tam vyjadrili svoj hnev a svoje zúfalstvo. Voláme a spievame, dupeme a nariekame. Hrozíme. Prosíme. Niekedy nás zbijú alebo i pošlú do väzenia. Toto je teraz už tradícia veľkej odvahy a osobnej obety, o tom niet pochýb.

Ideme tam povedať im, aby prestali používať naše peniaze, naše deti, našu energiu a inteligenciu na to, aby nás ešte viac okrádali, znásilňovali a vraždili. Hovoríme im, aby nás väčšmi rešpektovali a mali s nami súcit. Podobáme sa nahnevaným, ale terorizovaným deťom, ktoré úzkostlivo vyjadrujú pohŕdanie voči prísnym, všemocným rodičom. A potom sa v konečnom dôsledku obraciame na demokratov alebo na nejaký kongresový výbor či najvyšší súd a dožadujeme sa, aby nám pomohli. Ako hovorí môj priateľ Harry: “ Nachádzame sa v hroznej pozícii, keď sa musíme rozhodovať, ktorá z elitných skupín nás najmenej zneužije .“

Pravdou je, že vláda a tí okolo nej nás neprestanú používať a zneužívať. Neprestanú na nás poľovať. Tí jednoducho nemôžu prestať! Či ide o republikána alebo demokrata, pre všetkých týchto platí, že oni sú bohatí a mocní práve vďaka tomu, že zneužívajú nás. Sú bohatí preto, lebo okrádajú nás. Okrádajú nás aj teraz, práve v tejto minúte. Sú mocní preto , lebo vládnu nad každou stránkou nášho života, pretože ovládli všetky hlavné sociálne, politické, ekonomické a komunikačné systémy vo svete. Tie systémy boli navrhnuté tak, aby sa ešte väčšmi zväčšovalo ich bohatstvo a moc tým, že o tieto veci budú pripravovať nás ostatných. Lenže my nie sme deti a oni nie sú naši rodičia. My nie sme malí ľudkovia a oni nie sú veľkí. My nie sme bezvýznamní a oni nie sú veľavýznamní. My ich v skutočnosti vôbec nepotrebujeme.

Týchto len veľmi málo a nás je len tu, v Spojených štátoch, okolo tristo miliónov. A tak my sa nemusíme ponáhľať povedať tým niekoľkým, že zneužívajú mnohých . Tí to veľmi dobre vedia. My sa musíme postaviť, vykročiť a hovoriť tým mnohým o tom, že ich požierajú nemnohí, pretože – čo je až neuveriteľné – tí to nevedia. Musíme sa prihovárať svojím najbližším susedom a ľuďom vo svojom vlastnom obytnom bloku . Musíme aj jeden druhému hovoriť pravdu – pretože my sme tou odpoveďou.

Zatiaľ čo sa v septembri zhromaždili vo Washingtone státisíce protivojnových demonštrantov, milióny iných amerických občanov sa v ten deň staralo len o to svoje a o proteste ani nevedeli. Médiá očividne sotva kedy o takých udalostiach informujú. A keďže väčšina Američanov nežije v blízkosti hlavného mesta, z tej demonštrácie ani nič nevideli.

…Ilúzia o našej bezmocnosti je chimérou ich monštruóznej sily. My budeme otrokmi len dotiaľ, kým budeme presvedčení, že máme svojich pánov, ani o sekundu dlhšie. Je načase, aby sme sa zobudili; je tu čas dospieť. My nie sme deti. Nemusíme si pýtať dovolenie, aby sme mohli žiť ako rozumné, umné, inteligentné a súcitné ľudské bytosti. My sa nemusíme doprosovať, ohýbať chrbát a kľakať si. Nemusíme sa obracať na vládu, na odborníkov alebo na bohatých a populárnych. Čokoľvek potrebujeme, môžeme si to zabezpečiť sami. Čokoľvek chceme, aby sa zastavilo, môže to zastaviť sami. Čokoľvek treba urobiť, môžeme to urobiť my sami. My ich nepotrebujeme; my len potrebujeme jeden druhého. Všetko ostatné je odvádzanie pozornosti a klam.

Joe Carpenter, Alternative Press Review