Minulosť plná záhad
Každý mýtus, každá mýtická legenda nesie v sebe „genetický kód“ skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na zemi v dávnych časoch, a niektoré z nich dokonca i medzi „nebom a zemou“. To je dôvodom, že v mýtoch neraz nachádzame ukryté do mýtickej reči symbolov a alegorických prirovnaní prerozprávané informácie a poznatky, ktoré ľudia doby mýtickej nemohli vlastniť za nijakých okolností.
Odchod bohov zo Zeme
Z Genezis sa možno dozvedieť: „Pretože Pán videl, že zlo človeka na zemi bolo veľké, ľutoval, že ho urobil a povedal si, že ho preto zničí a s ním aj všetky zvieratá a vtáky. Rozhodol sa, že pošle na svet potopu.“
V tejto historke a v početných ďalších, ako ju poznajú aj mýty mnohých iných národov, napr. Grékov, Melanézanov, Polynézanov, Babylončanov, Peržanov a indiánskych kmeňov Algonkinov, Aruakov a Vašoeov, zachytávame celkom jasne nespravodlivé obvinenie ľudí (prečo však mali byť zničené aj všetky nevinné zvieratá, nie je zdôvodnené) bohmi. Tiahne sa ako červená niť mytológiami všetkých národov. Musíme ho však najprv vedieť, a či lepšie povedané, nebáť sa ho odhaliť spod hrubého „nánosu“ ospravedlňovaní vlastných nekorektných činov bohov!
Bolo síce pravdou, že ľudstvo sa stalo zlostné a podráždené, ale malo na to aj dostatočný dôvod. Vzájomné nepriateľstvo titanov a bohov, so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ľudí i Zem, trvalo už veľmi dlho, a tak postupne mizla úcta ľudí k nim a k ich autorite. Už hneď od samého začiatku mali bohovia a titani veľké problémy so svojím vzťahom k ľuďom na jednej strane ich chceli vyučovať (aj keď nie všetci), no na druhej strane ich chceli využívať na to, aby pracovali pre nich. Boli to podobné problémy, aké mávajú všetky koloniálne mocnosti, keď si podrobujú cudzie územia a zotročujú ľudí žijúcich na nich.
„Zničenie ľudstva je súdny výrok zhromaždenia sumerských bohov,“ tak varoval boh Enlil kráľa Ciusudru, ktorého si obľúbil a ktorý bol „sumerský Noe“. Henoch hovorí o veci jasnejšou rečou a vidí dôvod „potrestania ľudstva“ v jeho zvedení „anjelmi“, ktorí ho použili na svoje ciele proti titanom. „Anjeli“ reprezentovali tú časť bohov, ktorí boli poverení kolonizáciou našej planéty (bohov i titanov možno chápať aj ako príslušníkov dvochrôznych mimozemských civilizácií, z ktorých každá sledovala svoje vlastné záujmy; mýty v tomto ohľade nie sú jednoznačné, ale aj mnoho vedeckých hypotéz má túto vlastnosť).
Niektoré kmene a národy však objavili, že príčinou nešťastia, ktoré sa zosypalo na Zem, bola vzájomná žiarlivosť a konkurencia medzi bohmi a titanmi. Germánske mýty nás informujú o tom, ako Asovia odňali titanom Zem pomocou ľsti a násilia. Ešte predtým, ako prišlo k rozhodujúcemu boju medzi nimi, otrávili atmosféru. Edda, Matsyapurana a ďalšie mytológie hovoria o otrávených hmlistých mrakoch tiahnucich sa po všetkých krajoch a otravujúcich pôdu, ľudí i zver. Celých sto rokov trvá neslýchaná hrôza; sucho, horúčava, takmer nedýchateľný vzduch a hlad decimujú ľudstvo i prírodu, a to všetko len preto, že obrovské titanky ukradli bohom „zlaté tabuľky osudu“.
Indiánske a sumerské mýty hovoria zasa o veľkom nebeskom hadovi, ktorý obopína celú planétu a rýchlo sa okolo nej otáča, pričom má hlavu neprestajne zahryznutú do chvosta. Z času na čas sa otriasala celá zem a padal na ňu dážď roztaveného kovu. Deň nebolo možné rozoznať od noci a nikto nemal ani potuchy, ako dlho mal trvať tento stav. Ľudia časom prestali rozlišovať, koľko času prešlo, lebo aj ročné obdobia stratili svoju odlišnosť. Ľudia poutekali zo svojich obydlí a polí a žili poukrývaní v dierach a jaskyniach. Konečne sa bohovia zľutovali a vyslali k niektorým vyvoleným svojich poslov, aby ich zachránili. Jeden z nich prišiel k Ciusudrovi (Utanapištin v epose Gilgameš), ktorého babylonské mýty poznali ako Xisutrosa a ktorého ako aj ďalších biblia prevzala, pričom jeho nové meno znelo Noe.
Všetci títo, ako aj početní iní vyvolenci boli z moci bohov zachránení „zázračným spôsobom“ pred nastávajúcou, bohmi predpovedanou katastrofou. Niektorým z vyvolených bolo odporučené postaviť si lode, iným zasa, aby hľadali útočište vo vysokých vrchoch, a boli aj takí, ktorých bohovia zobrali na svoje „vzdušné koráby“ (niekde nerozlišujem medzi bohmi a titanmi, pretože z mýtov nie je vždy možné zistiť, o koho v danom prípade išlo, a v takom prípade hovorím všeobecne len o bohoch, lebo v podstate aj titani boli bohmi; pozn. autora).
Je veľmi pozoruhodné, že Sahara, Gobi, Arizona a kontinenty Atlantída a Rutas Mu, všetko územia, o ktorých mýty hovoria, že kedysi boli kvitnúcimi oblasťami a že tam boli základne bohov, sú dnes buď len vyprahnutými púšťami, alebo navždy zmizli. To je však v súlade s ďalšími mytologickými informáciami, podľa ktorých bohovia zničili svoje objekty a svoje určité územia.
„Medzihviezdna vojna“ bohov s titanmi sa dostala do svojho vrcholného štádia. Otriasa sa obloha i zem, Yggdrasil vzlietne vysoko k oblakom a chrlí plamene, Hrim vyráža nahor z východu a dvíha štít. Nebeský had Midgard, obopínajúci svet, sa rozzúri, a rozbúri všetko okolo seba. Vlny sa dvíhajú vysoko, obloha praská, skaly sa rúcajú, žiara a otravné plyny pokrývajú celú zem. Slnko zhasne, z neba padajú hviezdy a voda zaplavuje pevninu.
Ak analyzujeme tieto prastaré germánske mýty racionálne, potom ich realistický obsah môže mať nasledovný obraz: Bohovia a titani sa prenasledujú a stíhajú na raketách a objektoch podobných UFO, pričom ich konflikt sa odohráva v priestoroch medzi Zemou a hadom Midgardom, ktorý nie je ničím iným ako pozostatkami obrovského asteroidu, prípadne malej planéty, ktorej explóziu pravdepodobne tiež spôsobili bohovia v priebehu svojich rozporov a ktorý obklopuje Zem vo forme prstenca zloženého z väčších a menších úlomkov hmoty. Priestor nad našou planétou je doslova zamorený otravnými plynmi a rádioaktívnymi látkami, zvyškami atomárnych výbuchov. Stabilita a rovnováha pozemskej atmosféry sú značne narušené a oceány, ako i suchá zem sú neprestajne bičované striedajúcimi sa katastrofickými pohromami. Raz uragánmi prinášajúcimi smrtonosnú páľavu, a hneď na to zasa ľadovými víchricami.
Situácia z dávnych dôb titanov a bohov sa zdá byť jasná. Ak sa nachádzal v nebezpečnej blízkosti Zeme prstenec zo zvyškov nejakého nebeského telesa čo dosvedčujú početné mýty hovoriace o horúcom dychu hada Midgarda spaľujúcom zem , potom sa tomu dalo odpomôcť len explóziami nepredstaviteľne ničivej sily, uskutočnenými v medziplanetárnom priestore. To sa podľa všetkého aj udialo gigantické detonácie, o ktorých naše momentálne technické dispozície môžu len snívať, „otriasali“ slnečnou sústavou, slnko sa zatemnilo, vody sa prevalili cez pevniny a všetko zaplavili. Bohovia odštartovávajú v náhlivom chvate svoje kozmické koráby a vzďaľujú sa na nich do medzihviezdnych priestorov k svojej materskej planéte. Pod nimi, dolu na zemi, stoja v hlúčkoch vystrašení, sklamaní a opustení ľudia.
To sú chvíle, keď sa do oceánov začínajú rúcať zvyšky obrovského nebeského hada Midgarda potvrdzujú to aj mýty a okolo zemegule sa šíri gigantická, ako hora vysoká vlna. Archeológ Muck dokonca aj vyrátal dátum, kedy sa mala odohrať táto katastrofa. Určil ju na rok 8498 pr. n. 1.
Prastarý epos Kalevala opisuje obrovskú ohnivú guľu, ktorá sa zrútila na zem z deviateho neba a spálila všetko živé. Hneď potom nasleduje obrovská vlna, ktorá sa vyleje z mora, utopí na nej tých, ktorí prežili katastrofu, a zahasí požiare. Zem sa chveje od nárazov, kolíše a kmitá sa. Henochova kniha hovorí: „Počas tých dní videl Noe, ako sa Zem vychýlila zo svojej dráhy a nachádzala sa na pokraji záhuby.“
Ako len Noe mohol niečo také vidieť, keď sa údajne nachádzal na svojej arche v rozbúrených vlnách vôd potopy sveta?! A čo keď jeho koráb vôbec nebol loďou plaviacou sa po vodách, ale loďou vznášajúcou sa vlnami kozmického éteru, teda loďou kozmickou? Ďalšie časti Henochovej knihy nás v tom len utvrdzujú, pretože okrem iného sa dozvedáme, že Noe cestoval až na koniec sveta (kozmu?) k domovu svojho starého otca Henocha. O Henochovi vieme, že pred začiatkom katastrofy ho bohovia zobrali so sebou do iného sveta.
Čínske mýty v týchto súvislostiach rozprávajú o viacerých hviezdach, ktoré bohovia zostrelili z oblohy a ktoré padli na zem, pričom hore zúril strašný boj medzi hromovými vtákmi a nebeskými hadmi a dolu striekal žeravý kov. Po oblohe sa mihali žiarivé hviezdy, slnko sa prestalo pohybovať a celá zem sa otriasla pod strašným úderom. Všade na zemi sa otvárali pukliny a škáry a z hlbín jej vnútra vystrekovali fontány vody. Z morí sa valili vlny obrovské ako vysoké vrchy. Veľký planetoid sa zrútil do mora a záplava zničila kontinenty Atlantis a Rutas Mu.
Záhuba Rutas Mu spôsobila priam neuveriteľnú tektonickú reakciu v Južnej Amerike pevninová platňa západného pobrežia sa zodvihla a Tiahuanaco, dovtedy prímorské mesto, sa dostalo do výšky 4000 metrov.
Záverom tejto kapitoly zostáva konštatovať, že staré mýty takmer všetkých národov nás vedú k nasledovnému záveru: Bohovia opustili Zem so sľubom, že raz sa vrátia. Ľuďom ostala síce spustošená, ale úrodná zemeguľa a ostali im bohaté spomienky na obdobie bohov, no ich hlavy a srdcia zaťažovali aj nespočetné mysteriózne otázky, na ktoré nevedeli nájsť nijaké odpovede. Bohovia boli preč, a po potope prišla deprimujúca epocha, keď ľudia upadli na veľmi nízky stupeň kultúry. S bohmi zmizli aj ich „zlaté tabuľky“, obsahujúce „všetko“ poznanie. Človek musel začať hľadať celkom sám toto poznanie a musel hľadať aj odpovede na svoje otázky (predovšetkým na tie: Kto som? Odkiaľ som prišiel? Kde budem, keď raz ukončím svoju pozemskú púť?), a tak si postupom času začal zostavovať svoje vlastné „zlaté tabuľky“, aby tak napodobnil bohov. Prvé písmená, ktoré do nich začal písať, boli mýty a náboženstvá, ktoré si vytvoril a ktoré orientoval podľa svojich spomienok na bohov.
Zdroj: Tajomstva nasej planety
Z knihy Tajuplný a záhadný kozmos od Romana Bednára
