Tutanchamonova proroctví

TUTANCHAMONOVA PROROCTVÍ

Toto je pravdivý príbeh o kráľovi-dieťati, zrodenom z nepoškvrneného počatia na brehoch Nílu pred viac ako 3000 rokmi. Učil svoj ľud Slnečnej vede, uctieval slnko ako boha plodnosti a konal zázraky. Hovorí sa, že keď zomrel, odišiel ku hviezdam. Nazývali ho opereným hadom.
Najprv vám ale musím rozprávať o kráľovi-dieťati v Mexiku. I on bol zrodený z nepoškvrneného počatia pred viac ako 1250 rokmi v mexickej džungli. Učil svoj ľud Slnečnej vede, uctieval slnko ako boha plodnosti a konal zázraky. Hovorí sa, že keď zomrel, odišiel ku hviezdam. Nazývali ho opereným hadom.

Zdroj: Tutanchamonova proroctví; Posvátná tajemství Mayů, Egypťanů a svobodných zednářů

Pôvodný preklad z angličtiny: Marie Vaštová

Z češtiny preložil: Ptah, v spolupráci s: www.cez-okno.net

Zdroj: Matrix-2001.cz

Toto je pravdivý príbeh o kráľovi-dieťati, zrodenom z nepoškvrneného počatia na brehoch Nílu pred viac ako 3000 rokmi. Učil svoj ľud Slnečnej vede, uctieval slnko ako boha plodnosti a konal zázraky. Hovorí sa, že keď zomrel, odišiel ku hviezdam. Nazývali ho opereným hadom. Najprv vám ale musím rozprávať o kráľovi-dieťati v Mexiku. I on bol zrodený z nepoškvrneného počatia pred viac ako 1250 rokmi v mexickej džungli. Učil svoj ľud Slnečnej vede, uctieval slnko ako boha plodnosti a konal zázraky. Hovorí sa, že keď zomrel, odišiel ku hviezdam. Nazývali ho opereným hadom.

Palenque, klenot v džungli

Oficiálny sprievodca uvádza, že synovec španielskeho kňaza Padre Antonia de Solis zo Santo Dominga bol prvý, kto znovu objavil biele vápencové stavby v Palenque (vyslovuj „palenki“) okolo roku 1746. Iní namietajú, že to bol prieskumník Ramón Ordonez y Aguilar, ktorý šiel v stopách zvesti o meste kamenných domov a prišiel na toto miesto zo San Cristobel de las Casas v roku 1773, čo podnietilo neskoršiu výpravu vedenú kapitánom José Antoniom del Rio v roku 1784.

Del Rio bol nasledovaný ďalšími hľadačmi pokladov. V roku 1839 bola expedícia vedená dvomi Angličanmi, Patrikom Walkerom a Johnom Caddym. Američan John Lloyd Stevens a Angličan Frederik Catherwood ich nasledovali v roku 1840, miesto preskúmali a urobili fotografie a nákresy a roku 1851 dorazila výprava francúzskej vlády, ktorú viedol Désiré Charnay.

Až v roku 1952 však mexický archeológ Alberto Ruz objavil skrytú hrobku vládca Pacala, kráľa-kňaza a vodcu Mayov z doby okolo roku 750 po Kristovi, ktorá bola skrytá vo vnútri Chrámu nápisov.

Rozlúštenie pokladu Mayov

Ruz si povšimol štyroch párov okrúhlych otvorov v jednej z podlažných dlaždíc chrámu na vrcholku pyramídy. Keď vyškriabal maltovú výplň, podarilo sa mu vyzdvihnúť dlaždicu z podlahy a odhaliť vápencový schod pokrytý sutinou. Potom, čo odmietol zásyp, objavil sa ďalší a ďalší.

Po 26 schodoch dospel k podeste, ktorá odbočovala vpravo k ďalšej skupine zasypaných schodov. O dvadsaťdva schodov ďalej, tri roky po započatí prác, sa stretol s masívnou vápencovou stenou a kamennou schránkou obsahujúcou jedenásť nefritových korálok, tri ulity zafarbené na červeno, tri hlinené taniere a jednu perlu v lastúre naplnenej rumelkou, práškovou formou tekutej ortute.

Keď archeológovia strhli stenu, ocitli sa v malej štvorcovej komore. Ich poblikávajúce baterky v tme rozoznali kosti jednej ženy a päť mužských kostier.

Vľavo sa nachádzala trojuholníková kamenná doska blokujúca vstup do hrobky. Ruz odsunul kameň. Hrobka bola prvýkrát po 1250 rokoch otvorená. Stretol sa s ozdobne opracovaným velikým kusom vápenca, ktorý meral 3,65 metra (12 stôp) na dĺžku, 2,13 metra (7 stôp) na šírku a takmer 30 cm (1 stopu) na výšku a vážil asi 5 ton. Dva rohy dosky prekvapivo chýbali.

Dňa 15. júna Ruz zostúpil po posledných štyroch schodoch do hrobky a vstúpil do komory. Na podlahe spočívali dve kamenné hlavy, z ktorých jedna mala „vysoký“ účes, zobrazujúci človeka v hrobke.

Strop krypty bol podopieraný piatimi kamennými nosníkmi a steny zdobilo deväť Pánov noci ako v procesii.

S páčidlami a tyčami nadvihli opracovanú dosku a odhalili sarkofág pod ňou. Jeho základni chýbal jeden roh a bola na mieste upevnená štyrmi kamennými zátkami. Keď zdvihli veko sarkofágu, ležali pred nimi kosti vládcu Pacala, ktorý zomrel roku 750 po Kristovi, v dobe vrcholu Mayskej civilizácie.

Jeho rozpadajúca sa tvár bola pokrytá úlomkami nefritovej mozaikovej masky. V každej dlani držal nefritový korálok a jeden bol aj v jeho ústach. Mal štyri nefritové prstene na ľavej ruke a ďalšie štyri na pravej a na krku mu spočíval trojradový nefritový náhrdelník. Po jeho boku ležala malá nefritová figúrka bieleho muža s bradou, považovaného za Quetzalcoatla (vyslovuj „kécalkoatl“), opereného hada, najuctievanejšieho boha mayského panteónu. Perá predstavovali dušu vznášajúcu sa k nebesiam, zatiaľ čo had stelesňoval fyzické telo na zemi a znovuzrodenie a prevtelenie, vždy keď zvliekne kožu.

Vykladaná lebka, uchovávaná dnes v Britskom múzeu, naznačuje, že trojuholníkové dvere v skutočnosti symbolizujú omnoho viac než poklad ležiaci pred Ruzom; len málo si všímal, že to mala byť cesta do mysle.

Čo mala znamenať tá hra Mayov v chráme? Bola to hra čísiel? Bolo snáď 69 schodov na vonkajšej časti pyramídy jednoducho anagramom pre 96 znakov nájdených na tabuľke na päte schodiska do paláca (predstavujúcich 96 mikrocyklov slnečného cyklu). Bolo snáď 620 nápisov v chráme rovnako tak anagramom pre 260 dňový mayský astrologický kalendár? Odkazovali snáď obe tieto čísla spoločne na 360, základné číslo mayského kalendárneho systému (620-260=360).

Utajovali snáď čísla v pokladoch skryté posolstvo?

Nefritový náhrdelník

V náhrdelníku sú 3 skupiny po 13 korálok (6+7), (6+7), (6+7), ktoré spolu dávajú tri ďalšie chýbajúce šestky a takisto sedmičky (7, 7, 7). Prostredná rada obsahuje ďalších sedem. Prostredná rada tiež obsahuje šnúru 15 korálok (7+8), ktoré nielenže dávajú ďalšiu chýbajúcu sedmičku, ale prinášajú i osmičku. Spodná rada obsahuje 5 pozdĺžnych korálok a 4 skupiny po 3 guľatých korálkach, ktoré pri použití mayského systému počítania s čiarami a bodkami (kde čiara predstavuje číslo 5 a bodka číslo 1) dávajú 8, 8, 8, 8.

Vnútri pyramídy bolo 9 úrovní a 2 schodiská mali 9 stupňov, 9 na vrchu a 9 dole. Na stenách hrobky je zobrazený sprievod 9 pánov a veko s reliéfom nieslo 9 „kódov“ pozdĺž každej svojej dlhej strany (9, 9).

Súčasťou náhrdelníku boli tiež tri pozdĺžne, dosiaľ nezapočítané korálky (1, 1, 1). Jedna z kostier v predsieni bola ženského pohlavia a nezabudnime na jednu perlu v lastúre, nájdenú v schránke na úpätí schodiska.

Prvá úroveň vnútorného schodiska mala 26 schodov a druhá 22, so 4 ďalšími vo vnútri hrobky samotnej (22+4=26), obe predstavujú prevratnú periódu magnetického poľa Slnka 26 dní.

Prostredný rad náhrdelníku obsahuje 37 korálok, periódu prevratu polárneho magnetického poľa Slnka (37 dní).

Pomocou svojho anachronického početného systému pre meranie časových období – baktun (144 000 dní), katun (7 200 dní), tun (360 dní), uinal (20 dní) a kin (1 deň) – a zaistením množstva numerických kľúčov vo vnútri Chrámu nápisov Mayovia do svojej architektúry za použitia mnohých čísel zakódovali tajomstvo Slnečnej vedy. Zaznamenaním týchto čísel vyjde najavo, čo sa snažili rozpovedať: v tabuľke je omnoho viac deviatok než iných čísel, čo nie je prekvapujúce, pretože Mayovia obdivovali číslo 9. Ak vezmeme deväťkrát každý z kalendárnych cyklov, dostaneme 1 366 560 dní. Zanechali súčasnému človeku skryté posolstvo zakódované do svojich klenotov a architektúry, ktoré, pokiaľ sa vyjavia, prezrádzajú dĺžku trvania magnetických prevratov Slnka. Tie ovplyvňujú Zem a spôsobujú obdobia neplodnosti a inde katastrofickú skazu. Predpovedali svoj vlastný zánik na 1 366 560 dní potom, čo vznikol ich kalendár v roku 3113 p. n. l. a pritom nás varovali pred tým, čo znovu príde v roku Katun Ahau 13, teda roku 2012 po Kristovi. To je potvrdené knihou Chilama Balama z Chumayel (str. 134):

„Nedostupný je chlieb Katun v 13 AHAU (hlad). Slnko sa zatieni. Dvojaké je účtovanie Katun: muži bez potomkov, vodcovia bez následníkov (neplodnosť). Po päť dní bude slnko zatienené (zmena pólu), potom bude znova vidieť. Toto je účtovanie Katun 13 Ahau.“

Poznámka: Mayské číslo 1 366 560 sa nepatrne líši od mojej vlastnej verzie vypočítanej na počítači, teda 1 366 040 dní. To je spôsobené tým, že pre sledovanie cyklu používali pozorovania planéty Venuše (2340 otočení Venušinho intervalu pri pozorovaní zo Zeme dáva 1 366 560 dní). Pomocou náhrdelníku nám hovoria, že 71 (počet korálok v prvých dvoch radoch náhrdelníku sčítaných dokopy) vynásobené 11 (počet korálok nájdených v kamennej schránke na päte schodiska) je v istom zmysle významné; počítačový výpočet slnečného cyklu vychádza 71 x 11 x 87,4545 = 68 302 dní. Dvadsať týchto cyklov dáva skutočnú hodnotu slnečného cyklu, teda 1 366 040 dní. (Po 20 zmenách obráti „neutrálny warp“ slnko jeho magnetický smer. Ako stručne dokážeme, rovnaké posolstvá a rovnaká Veda sú zakódované do pokladu Tutanchamona.

Použitím svojich znalostí o Slnku som rozlúštil početný systém Mayov a súčasne i architektonické kódy tých istých informácií zanechaných pred 1250 rokmi v pyramíde v Palenque.

Teraz obrátim pozornosť k vyobrazeniam na náhrobnej doske.

V Mayan Prophecies (Mayské proroctvá. Odkrývanie tajomstiev stratenej civilizácie, vydalo nakladateľstvo PRAGMA, Praha 1997) som vysvetlil, ako som rozlúštil kód vyobrazení nasledujúcimi skrytými pokynmi, ktoré samotné boli zakódované pozdĺž okrajov dosky. Kód je možné rozlúštiť len pri použití priesvitiek s pôvodným vyobrazením; potom sa objaví viac než sto skrytých obrazov. Na jednom z týchto „zložených“ obrazov; rovnaké časti vyobrazení na doske sú vyfarbené, obkreslené na dvoch priesvitkách a umiestnené jedna na druhú, ako je naznačené. Vládca Pacal, majiteľ hrobky, je na obraze zachytený so znakom netopiera cez ústa. Netopier bol Boh smrti, takže tu vystupujúci netopier odníma vládcovi Pacalovi dych. Vysoký účes, ktorý sme prvýkrát videli na kamennej plastike hlavy vládcu Pacala, nájdenej na podlahe hrobky, sa tu stáva mláďaťom vtáka quetzala, ktorý nesie v zobáku reťaz. Na reťazi visí lastúra, znak Quetzalcoatla, opereného hada. Ak zhrnieme tieto informácie, táto zvláštna scéna nám hovorí, že keď vládca Pacal zomrel, narodil sa znovu ako Quetzalcoatl.

Nádherná doska z Palenque

Vták quetzal z dažďových pralesov Strednej Ameriky je cenený pre svoje jasne sfarbené perá. Tieto, ak boli použité pre ozdobenie hada, predstavovali vznášajúcu sa dušu, znovuzrodenie, obrodu a večný život. Veľké lastúry kôrovcov boli používané ako „trúbky“ pre ohlásenie obradov a ďalších udalostí a tým symbolizovali „ovládanie vetra“.

Ako nepochopení boli títo ľudia génia po viac než 1250 rokov. Ich panteón bohov, zdanlivo uctievaný v tzv. pohanskej praxi a rituály, bol viac než to. Ich vodca, vládca Pacal, bol schopný používať týchto „bohov“ ako „hercov“ vo „veľkom divadle tvorenia“, teda „hre“, skrytej v jednotlivých obrazových rámcoch, ktoré zložené dokopy odhalili tajomstvo života a vesmíru. Zakódované obrazy vyšli na svetlo a umožnili samotným bohom vypovedať nielen dejiny Mayov, ale tiež posolstvo skrytej vedy veľmi vysokého rádu, ktorá vysvetľuje, ako slnko ovplyvňuje život na zemi.

Skryté rozprávanie na doske z Palenque popisuje príčinu života a smrti; cestu duše podsvetím; a ako sa duša človeka môže navrátiť k stvoriteľovi očistená, alebo klesne a vráti sa na zem pre ďalší pokus o očistenie skrze utrpenie.

Ďalšie rozprávanie, interpretované v súvislosti s prijímanými mytologickými predstavami, nám hovoria o „Rajoch“ (rôznych destináciách mŕtvych) a o „piatich dobách slnka“, z ktorých štyri skončili skazou. Iné rozprávajú o cykloch neplodnosti podnietených slnkom.

Poznáme tisíce mayských vyobrazení, ale len máloktoré obsahujú tieto skryté rozprávania. Doska z Palenque je „rosettskou doskou“ mexickej archeológie. Obsahuje inštrukcie k rozlúšteniu, ktoré je možné použiť pre iné predmety. Niektoré ďalšie rytiny obsahujú len bežné obrazy, ktoré sú púhymi alegóriami: napr. mnoho z nich zobrazuje „praktiky púšťania krvi“, dôkaz, ktorým nás moderní archeológovia presviedčajú, že títo ľudia neboli nič než barbari prepichujúci svoje penisy a jazyky špicami a tŕňmi, zvádzajúci krvavé bitky a bojujúci vo vojnách. Ako inak ale mohlo byť vyjadrené posolstvo o klesajúcej plodnosti, strate a potrebe menštruácie (krvi) pre budúcich ľudí, ako sme my?

V The Supergods (Veľbohovia) som rozptýlil „pohanský“ mýtus, tento výsmech jednému z najnadanejšiemu ľudu sveta. Za použitia rozlúštených inštrukcií z dosky v Palenque som ukázal, že mayské maľby, rovnako ako ich šperky a architektúra, tiež obsahujú skryté obrazy vypovedajúce skvelé príbehy o ich tradíciách a dejinách.

Freska v Bonampaku

V roku 1946 objavil americký výskumník Giles Healey chrám v džungli neďaleko Bonampaku, asi 100 míľ (160 km) juhovýchodne od Palenque. Steny a stropy boli pokryté vyobrazeniami zachycujúcimi vojnové scény a ďalšie podivné obrazy zastrené kvôli opadávaniu vápenca. Tieto obrazy, viac než čo iné, od roku 1946 presviedčali archeológov, že Mayovia boli krvilační a vojnychtiví. Ak však aplikujeme na malú časť nástenného vyobrazenia rovnakú techniku lúštenia ako predtým, vyjaví sa opäť mnoho obrazov.

Freska rozpráva príbeh Xipe Toteka (vyslovuj „Šipé totek“), jedného zo štyroch synov pôvodného božského páru; predstavoval oheň a východný kvadrant oblohy. Bol často vyobrazovaný so zelenou pruhovanou suknicou a dvomi palicami, ktoré trel, aby vyvolal oheň.

Predstavoval nové zrodenie a bol spojovaný s hadom, ktorý zvlieka kožu. Takisto bol známy ako boh kože. Jeho druhé ja bol Camaxtle, boh lovu, symbolizovaný dvojhlavým jeleňom, ktorý spadol z neba. Jeleň dal Camaxtlovi nadľudskú silu a umožnil mu zvíťaziť v každej bitke.

Rozlúštenie tejto časti nástenného vyobrazenia nám mimo iné hovorí, že Xipe Totec bol emanáciou svojho brata Quetzalcoatla. Hovorí sa, že Quetzalcoatl bol zrodený z nepoškvrneného počatia a že Xipe Totec bol narodený v stajni a zomrel na kríži.

Rozlúštenie ukazuje, že vojnové scény namaľované na stenách chrámu by nemali byť brané bez rozmýšľania, ale ako to, čo sú, výtvory génia.

Alberto Ruz odstránil veko sarkofágu a našiel majiteľa s mozaikovou nefritovou maskou, ktorá bola reštaurovaná, vyleštená a uložená v múzeách Mexika, aby ju každý mohol obdivovať. Keď som túto masku uvidel, začal som si klásť otázky, ktoré neboli predtým položené: Prečo má maska tri bodky pod pravým okom? Prečo jednu pod ľavým okom? Môžu to byť „orientačné značky“ ako tie použité skôr pri rozlúštení dosky z Palenque?

Mozaiková maska z Palenque

Využitím rovnakej techniky ako predtým som vytvoril dva priesvitné farebné prekreslenia, umiestnil jeden na druhý a po vyrovnaní troch bodiek pod pravým okom sa začali objavovať obrazy.

Vidíme obraz netopiera, ktorý má v ústach jeden z korálov, rovnako ako vládca Pacal vo svojej hrobke čo naznačuje, že vládca Pacal, ako netopier, prinášal smrť.

Netopier má ale tiež vysunutý jazyk, obvykle znázorňovaný len na vyobrazeniach slnečného boha Tonatiuha, ktorý predstavoval „darcu života“ (alebo dychu). Tonatiuh bol považovaný za vládcu južnej oblohy vo svojej maske boha Huitzilopochtli (vyslovuj „uítzilopoktli“). Pod týmto jazykom je značka ukazujúca štyri útvary predstavujúce štyri kúty oblohy a naznačujúce, že človek s jedným s korálov v ústach taktiež vládol štyrom kútom oblohy. Laby mačky, pravdepodobne jaguára, po oboch stranách dráždi dolné viečka dvoch mačacích očí, akoby nútili diváka „pozrieť sa pozornejšie“, aby mu neušiel žiadny zo zakódovaných obrazov.

Ak obrátime túto zostavu hlavou dole (o 180 stupňov), môžeme uvidieť iný obraz s dvomi tvárami. Dve tváre bola prezývka boha severu Yaotla (vyslovuj „jajotl“), ktorý žil v temnote a prítmí severnej oblohy. Pretože ho nebolo možné vidieť jasne, bol považovaný za „temného a tajomného“ alebo „dvoch tvárí“. Bol zlý boh a jeho farba bola čierna. Legenda hovorí, že Quetzalcoatl, dobrý boh, bojoval s Yaotlom a zvíťazil. Yaotl bol zrazený z oblohy do mora, kde sa jeho oči leskli ako oči mačky v tme. Na jednu stranu bol mačka (tiger) a na druhú „veľký medveď“, pretože tieto oči boli považované za odraz hviezd súhvezdia Veľkého medveďa nočnej oblohy.

Pootočením priesvitiek, tentoraz s využitím nosa ako stredu rotácie, sa objaví ďalší obraz, zachytávajúci človeka s krídlami a hlavou vtáka. Značka pri ľavom oku sa stáva bradavkami nahého muža, ktorý nad hlavou drží stvorenie s dvomi hlavami. Táto scéna zachytáva mytologický príbeh o tom, ako Quetzalcoatl premohol Yaotla, aby vládol všetkým kútom oblohy.

Ak pootočíme priesvitky znovu, s rovnakou špičkou nosa čoby stredu rotácie, je možné vidieť vyobrazenie hlavy hada s krídlami na čele, čo potvrdzuje, že muž s krídlami a perami bol tiež had, teda Quetzalcoatl. Had je stočený a taktiež nesie dve korálky na špičke chvosta, čo zobrazuje špička štrkáča.

Porovnaním dvoch vertikálnych značiek (bodiek) pod pravým okom, sa objaví vyobrazenie pripomínajúce tvár ako z farebného skla, s lotosom na čele, i keď nos a ústa tváre sú schované sediacou postavou v „meditatívnej“ pozícii. Hlava je opatrená helmou. Mayská mytológia rozpráva príbeh boha východu, Xiuhtechutliho (vyslovuj „šitékútlí“), božstva podobného Xipe Totekovi, ale historicky mladšieho. Bol bohom obetí. Obete boli pálené v koši na oheň, ktorý nosil na chrbte, takže mal helmu, aby sa ochránil pred žiarou ohňa.

Božský lotos symbolizoval znovuzrodenie a uctievanie slnka. Rodil sa znovu každý deň a otváral svoje okvetné lístky, aby ich vystavil slnku a opäť ich zatváral pri západe slnka.

Na rovnakej scéne, pod lotosom a pred tvárou muža s helmou, sedí meditujúca postava podobná Buddhovi a pod ňou záhadne hľadí hlava malého chlapca s čiapkou z peria. Chlapcove ústa zakrýva prívesok v tvare netopiera. Počítačové zväčšenie tejto scény ukazuje, že prívesok nesie portrét vládcu Pacala, s jeho typickým účesom, ktorý sa vynára z chlapcových úst. Jeho nos je malý a v tvare mačky a stotožňuje tak chlapca s jaguárom, druhým ja vládcu Pacala, uctievaným Maymi kvôli jeho cenenej srsti symbolizujúcej zlatú žltú slnka pokrytú hnedými (slnečnými) škvrnami.

Perá na čiapke spájajú chlapca s Quetzalcoatlom. Nápisy v Palenque naznačujú, že vládca Pacal nastúpil na trón vo veku deviatich rokov.

Ak obrátime túto scénu hore nohami (otočením o 180 stupňov), vyjaví sa veľké vyobrazenie „olméckej kamennej hlavy“ na inom vyobrazenie bieleho muža s bradou. Tvár muža je umiestnená na vrcholku vyobrazenia mláďaťa netopiera, ktorý nesie v ústach jeden ďalší s korálov. Olmékovia boli kmeň indiánov Strednej Ameriky, predchodcovia Mayov. Žili v oblasti San Lorenza v Mexiku na pobreží zálivu, zoskupili sa okolo roku 2000 pr. Kr. a upadli okolo roku 200 po Kr. Historicky sa o ich kultúre vie len málo, okrem toho, že upútali pozornosť opracovávaním veľkých bazaltových hláv černocha/orientálca s helmou. Archeológovia sú v rozpakoch pri objasňovaní, koho má táto socha spodobovať.

Jeden z rozlúštených príbehov na doske z Palenque ukazuje zrodenie opereného hada Quetzalcoatla. Scéna 1 zachytáva orla s roztiahnutými krídlami letiaceho k pozorovateľovi. Okolo krku mu visia dve polovice lastúry a pod tým sa vzpína veľká hlava hada s vystrčeným jazykom. Scéna 2 rovnakého príbehu opäť hore zobrazuje orla s roztiahnutými krídlami, ktorý tentoraz letí preč s celou lastúrou okolo krku. Nad tým v hraničných kódoch obrazu sú vidieť oči vládcu Pacala dohliadajúce na svoje vlastné zrodenie.

V spodnej časti obrazu je vidieť vyobrazenie olméckej hlavy s celou lastúrou na čele. Tieto scény naznačujú, že olmécke hlavy sú skoršími spodobeniami Quetzalcoatla, ako bol uctievaný Olmékmi.

Tabuľa ukazujúca olmécku hlavu spolu s mláďaťom netopiera s korálom v ústach, preto značí, že muž uložený v hrobke (muž s korálom v ústach, vládca Pacal) bol v inom živote Quetzalcoatl (pre Olmékov) rovnako ako biely muž s bradou (uctievaný po celej Strednej Amerike ako Quetzalcoatl). Asociovaná scéna (dolu hlavou) môže ukazovať, že chlapec s čiapkou z peria (nesúci lotos, symbol prevtelenia), Quetzalcoatl, bol nielen vládca Pacal, ale tiež, v inom vtelení, svätý Buddha v Indii. A opäť, tvár akoby z farebného skla, vytvorená Xiuhtechutlim, bohom východu a obetovania, nesúci posvätný symbol lotosu, môže vyrozprávať príbeh o bohu východu, zrodenom v stajni z nepoškvrneného počatia, ktorý zomrel na kríži.

V inej scéne je majiteľ hrobky zachytený s anjelskými krídlami vyvstávajúcimi zo sarkofágu, klaňajúci sa publiku a naznačujúci tak koniec „predstavenia“. Úprava s poskladanými priesvitkami pod tým zachytáva klaňajúceho sa anjela a po otočení o 180° ukazuje boha zla a smrti, netopierieho boha.

Posolstvá skryté v mozaikovej maske sú mnohé a rôzne. Je zrejmé, že nech už masku zakódoval ktokoľvek, bol to génius schopný konať zázraky. Dozvedáme sa, že muž v hrobke prinášal život a prinášal smrť a že vládol štyrom kútom oblohy. Bol operený had, ktorý nastúpil na trón vo veku deväť rokov a stal sa kráľom a kňazom Mayov. Ako dobrý boh bojoval so zlým bohom a zvíťazil. Rozlúštené príbehy napovedajú, že žil mnohokrát predtým, ako iní duchovní vodcovia, v priebehu celej histórie. Orientácie scén takisto poskytujú kľúče:

Boh juhu, hore nohami = boh severu

Boh východu, hore nohami = boh západu

To nám ukazuje, že keď sa zem preklopí hore nohami podľa slnečného magnetického obratu, juh sa stane severom a sever juhom, východ sa stane západom a západ východom a že Quetzalcoatl bol boh dobra, opakom zla.

V knihe Veľbohovia som prešetril životy a doby ďalších duchovných vodcov, ktorí zdieľali mnoho spoločných rysov s vládcom Pacalom: Krišnu z Indie, ktorý sa vtelil na zem pred 5000 rokmi, Buddhu, 500-420 pr. Kr. z Indie a Krista z doby pred 2000 rokmi. Tí všetci priniesli ľudstvu podobné učenia: že očistenie prichádza skrze obetovanie, sebakontrolu a službu druhým.

Všetci títo učitelia vyučovali v „podobenstvách“, alegorických príbehoch vyvolávajúcich v mysli „obrazy“ a dali tak možnosť, aby staré ezoterické učenia boli na jednej strane odovzdávané po generácie, avšak na strane druhej aby boli skryté pre neveriacich. Všetci konali zázraky a boli zrodení z nepoškvrneného počatia. Všetci boli spojení s hviezdou pri narodení i pri smrti. Všetci boli spojení menami: Krišna znamená „pomazaný“ (pre krst), Kristus znamená v gréčtine „pomazaný“ a Buddhova matka bola Maya, staré slovo sanskrtu znamenajúce „ilúzia“. Mayský vládca Pacal, spolu s tromi ostatnými, učil, že tento život je iba ilúziou. O všetkých sa tvrdí, že pochádzali z jedného boha vyžarujúceho svetlo, ako slnko a všetci predpovedali zánik. Všetci verili v prevteľovanie a všetci sľúbili, že sa vrátia v ďalšom živote. (Boh Višnu z indickej svätej trojice sa mal prevteliť deväťkrát, deviaty krát ako Buddha. Hovorí sa, že sa objaví znovu ako boh Kalki na konci súčasného kozmického veku.)

Kniha zjavení v biblii hovorí o zjavení sv. Jána. Jeho význam nie je známy, jedná sa o alegóriu, ktorá poplietla mnohých počas vekov. Hovorí, že:

„… sa z mora vynorila dravá šelma“, ktorá má mať sedem hláv a desať rohov a „… otvorila ústa a rúhala sa Bohu… to je treba pochopiť: kto má rozum, nech sčíta číslice tej šelmy. To číslo označuje človeka a je to číslo šesťsto šesťdesiat šesť.“

666 chýbalo medzi kľúčmi v Chráme nápisov, ale bolo objavené zakódované v koráloch okolo krku vládcu Pacala, nie však ako také, ale ako činitelia vyšších čísiel. Pre 666 nebolo miesto v hrobke vládcu Pacala.

Zjavenie pokračuje: Potom som videl, ako sa štyria anjeli postavili do štyroch uhlov zeme (sever, juh, západ a východ) a bránili všetkým štyrom vetrom, aby žiadny z nich nevial na zem ani na more, ani na akékoľvek stromoradie. A hľa, iný anjel vystupoval od východu slnka; v ruke držal pečatidlo živého Boha a mocným hlasom volal na tých štyroch anjelov, ktorým bolo dané škodiť zemi i moru: „Neškoďte zemi, moru ani stromoradiu, dokiaľ neoznačíme služobníkov nášho Boha na ich čelách!“ Potom som počul počet označených: sto štyridsaťštyri tisíc označených zo všetkých pokolení Izraela.

Pozrime sa znovu na rozlúštený obraz vládcu Pacala z dosky z Palenque. Na čele nesie znamenie živého boha, 144 000. (Nebuďme prekvapení použitím moderných číslic: veľbohovia môžu vidieť minulosť, prítomnosť i budúcnosť. To je potvrdené pasážou v Popol Vuh, svätej knihe Mayov: „… boli obdarení inteligenciou, videli a bezprostredne mohli vidieť ďaleko, úspešne videli, úspešne poznali všetko, čo je vo svete. Keď sa pozreli, bezprostredne videli všetko okolo seba a rozvažovali postupne o klenbe nebies a zaoblení zeme. Veľká bola ich múdrosť, ich pohľad prenikal do lesov, skál, jazier, hôr, údolí. Vskutku to boli obdivuhodní muži. Mohli vedieť všetko.“ The Popol Vuh, str. 168, 169.)

Zjavenie má tiež čo povedať k bitke, ktorú viedol Quetzalcoatl s Yaotlom, ktorého prezývka bola Dve tváre, tiger a medveď:

„Videl som, ako sa z mora vynorila dravá šelma… Tá šelma, ktorú som videl, bola ako leopard (tiger), jej nohy boli ako laby leva…

… Vtom som videl inú šelmu, ako vyvstala zo zeme: mala dva rohy ako baránok.“
Pozrime sa znovu na motív zlého boha, otočenú verziu klaňajúceho anjela v mozaikovej maske a uvidíme zviera s dvomi rohmi.

Nie je pochýb, že mozaiková maska a ďalšie príbehy z hrobky vládcu Pacala rozprávajú o tom istom Zjavení sv. Jána.

V knihe Veľbohovia vyšlo najavo, že zem navštívili vyššie bytosti, ktoré učili ľudstvo vyšším rádom vedy a duchovna. Boli to Veľbohovia. Neboli z tejto planéty, i keď nie je zrejmé, „odkiaľ pochádzali“. Zrejmý však je ich vzťah k živému bohu, ktorý stvoril zem a nebesá; boli to jeden a ten istý.

Vládca Pacal nastúpil na trón vo veku deviatich rokov v Palenque.

Bol známy ako operený had a učil svoj ľud Slnečnej vede. V Egypte tiež žil kráľ-dieťa, volal sa Tutanchamón. Tiež nastúpil na trón vo veku deviatich rokov; bol tiež známy ako operený had a tiež uctieval slnko.

Bol Tutanchamón piatym veľbohom? Môžu poklady z jeho hrobky, rovnako ako u vládcu Pacala, ukrývať nepredstaviteľné tajomstvá, uzamknuté viac ako 3000 rokov? Vydajte sa so mnou na cestu do údolia Nílu a objavme prvý krát skryté tajomstvá kráľa-dieťaťa, najlepšieho z faraónov v krajine.

Legendy hovoria, že biely muž s bradou, so svetlými vlasmi a modrými očami priniesol Mayom vedenie. Učil ich tajomstvu nebies, zákonitostiam matematiky a astronómie a zručnosti remeselníkov. Naučil ich stavať pyramídy a paláce z kameňa. Predovšetkým ich však naučil múdrosti, že očistenie prichádza skrze obetovanie a že duše čistých čaká nesmrteľnosť.

Operený had a hviezdy

Hovorili, že keď zomrel, stal sa rannou hviezdou, Venušou, najjasnejšou z nočných nebeských telies a že žil v drahocennom dome z nefritu, pier, striebra a lastúr. Prechádzal sa potom medzi Olmékmi, Teotihuakáncami, Maymi, Toltékmi a Aztékmi. Nazývali ho opereným hadom, Quetzalcoatlom, či Ku-Kul-canom, bohom dobra a múdrosti.

Iní takisto hovorili o bielom mužovi s bradou. Inkovia v Peru ho nazývali Viracocha a ich susedia Aymarovia ho volali Hyustus. V Bolívii bol známy ako „boh vetra“. Polynézanom bol známy ako Kon-Tiki, slnečný boh. Vždy, keď odchádzal bol jeho sľub ten istý: že sa jedného dňa vráti.

Rozlúštené poklady Mayov nám prezrádzajú, že vládca Pacal, kráľ a kňaz, vodca Mayov, žil a vládol v Palenque od veku 9 rokov. Bol známy ako Quetzalcoatl, operený had, najvyšší z bohov Mayov. Bol pochovaný v Chráme nápisov a jeho hrobka, objavená roku 1952, obsahovala výrobky z nefritu, okrídlených hadov a morské lastúry. Celý vnútrajšok jeho rakvy bol vymaľovaný rumelkou, práškovou formou tekutej ortuti.

V hrobke v Palenque sa nachádza viac dokladov o legende o Quetzalcoatlovi než kdekoľvek inde. Rozlúštená doska z hrobky a nefritová maska vládcu Pacala ho zobrazujú úplne jasne a jednoznačne ako opereného hada. Samotné vyobrazenia sú nesporne živé zázraky berúce dych, odkazy živého génia, ktorý kedysi chodil medzi Maymi, ktorí uctievali slnko.

Vedeli od svojho učiteľa, že slnko ovplyvňuje plodnosť, že jeho lúče naplňujú niekoho smiechom a iného trápením, takže s úctou pomenúvali svoje deti podľa dát ich narodenia behom astronomického cyklu. Takisto verili, že svet bol stvorený štyrikrát už skôr a zakaždým zanikol v tragickej skaze, ktorú prisudzovali slnku. Pre nich bolo slnko bohom.

Nikto nikdy nevysvetlil spojenie medzi slnkom a týmto opereným hadom, či mužom s bradou, až dosiaľ: v knihe Veľbohovia pri písaní o Augustovi le Plongeonovi, synovi lodného kapitána a výskumníka Mayov z konca 19. storočia, do seba zrazu kocky skladačky zapadli. Veril, že Mayovia zastávali mesmerizmus (využitie hypnózy na liečebné účely, podľa nemeckého lekára Mesmera, pozn. red.), praktikovali jasnovidectvo a používali „kúzelné zrkadlá“ k predpovedaniu budúcnosti. Bol si istý, že sa plavili zo Strednej Ameriky na západ, aby rozvinuli kultúry v Pacifiku a potom ďalej cez Indický oceán a Perzský záliv do Egypta. Aby to odôvodnil, porovnáva mnohé príklady mayskej a egyptskej architektúry, písma, predstáv, ktoré sa rozšírili na uctievanie slnka.

Le Plongeonova interpretácia jednej zo vzácnych mayských kníh z kôry, Troanovho kódexu, predpokladá, že niekoľko stránok bolo venovaných skaze a potopeniu strateného svetadielu Mu v Pacifiku. V 30. rokoch americký obchodník a samozvaný výskumník James Churchward podporil le Plongeonove myšlienky a zároveň zhodnotil svoje vlastné presvedčivé doklady, aby preukázal skoršiu existenciu Mu; boli to náčrtky na starovekých kamenných tabuľkách, na ktoré narazil v jednom kláštore v Brahmaputre v Tibete, kde slúžil ako tajný agent. Tabuľky boli pomenované po legendárnych mayských odborníkoch, Naacaloch, „vznešených“, ktorí cestovali po svete a vyučovali svojej vede, technike a jazyku. Churchward takisto veril, že obyvatelia Mu využívali technológie prevyšujúce naše vlastné, vrátane antigravitačnej sily, ktorá umožňovala premiestňovanie veľkých predmetov a budovanie obrovských stavieb. Tvrdí, že ich civilizácie nebola v žiadnom ohľade primitívna a že ich chápanie vesmírnych síl „energie“ bolo pozoruhodné. Veril, že vyššie vedenie, ktoré umožňovalo stavanie pyramíd v Egypte i Mexiku, pochádzalo z Atlantídy a bolo skoršie než vedenie Mu, teda približne z doby pred 25 000 rokmi.

Bol si istý, že tabuľky Naacalov obsahovali výklad hlbokých znalostí, ktoré sa vo svete dnešnej vedy ešte len objavujú. Ukázal, ako tabuľky popisujú kataklyzmatické potopenie svetadielu; nárast slnečného žiarenia viedol k prehriatiu zemskej hmoty a spôsobil rozšírenie podzemných plynov, ktoré vybublali na povrch. Zem sa premiestnila, potopila sa v Pacifiku a pochovala so sebou 64 miliónov obyvateľov.

Čo však to má spoločné s opereným hadom? Churchward dôkladne načrtol popis povodne z tabuliek Naacalov: jedna zachytáva slnečný kotúč ozdobený v oblasti rovníka malou značkou podobnou operenému hadovi. Pokiaľ boli tabuľky z Mu, potom museli byť staré 25 000 rokov.

Najmenší z kľúčov často prevráti vyšetrovanie a tak to bolo aj s Churchwardovými nákresmi. Zdá sa, že Múvijci rozumeli Slnečnej vede a vedeli, rovnako ako Mayovia, o existencii slnečného neutrálneho warpu. Bolo to pre nich tak dôležité, že na jednu zo svojich cenných tabuliek zaznamenali opereného hada cez tvár slnka.

Skoro sa ukázalo, že legenda o operenom hadovi popisovala príbeh o tom, ako slnko ovplyvňuje život na zemi.

I keď Churchward predkladá podstatné doklady, jeho tvrdenie, že Slnečná veda a jej vyznávači sa skrze generácie „presunuli“ z Mu cez Atlantídu do Egyptu a Mexika – ako je zakódované v pokladoch, zapísané v knihách a vytesané v monumentoch – nemôže popísať šírenie počas dlhých časových období, po 15000-25000 rokov od doby Mu, pretože katastrofy podnietené slnkom viedli periodicky (každých 5000 rokov) k úplnej globálnej skaze. Z pohoria sa stalo more a z mora pohorie. Po takej dobe nezostalo nič, čo by sme mohli preskúmať, nič, čo by bolo možné vyjadriť. To znamená, že technológie, ktoré sa znovu objavujú s pravidelnou frekvenciou, musia byť „prinesené odinakiaľ“, pravidelne prerušujúce vnímaný lineárny intelektuálny vzostup človeka.

V knihe Veľbohovia sa ukázalo, že duchovní učitelia, ako Krišna, Buddha, Ježíš a vládca Pacal, periodicky prinášajú na zem Vedenie umožňujúce robenie zázrakov, porozumenie astronómii a pochopenie duchovna; pritom ľudstvo vyučovali vyšším rádom vedy a božstva. Títo veľbohovia v priebehu „interkatastrofických“ dôb zanechali znamenia, zakódované do ich pokladov a pamiatok. Takto sa vedenie behom období 5000 rokov šíri. V priebehu dejín, behom nekonečného pokroku a skazy na zemi, prinášajú rozdielni veľbohovia stále tie isté vedomosti.

Štyria veľbohovia zmieňovaní v knihe „Veľbohovia“ zaznamenávajú vo svojich učeniach mnohé podobnosti. Každý môže byť spojovaný s opereným hadom; Krišna, ôsme vtelenie indického boha Višnua, bol spájaný s „vtákom garuda“, božskou bytosťou napol orla a napol človeka a s hadom nekonečna Anantou; Buddha (deviate vtelenie Višnua) mal rovnaké asociácie a zároveň dosiahol osvietenie na úpätí stromu Bo, keď sa skrýval pred búrkou pod ochrannou kobrou Maculindou; v prípade Ježíša nie je spojenie tak priame, zdá sa, že jeho jediná asociácia s hadom je, že prišiel na zem, aby vykúpil hriechy spôsobené hadom v záhrade Raja; na druhej strane vládca Pacal využil hadov a perá v každom smere, ako ukazujú mayské transformery.

Každý bol spájaný so svetlom, ako slnko; Krišna v posvätnom indickom spise Bhagavadgíte prehlasuje: „Ja som svetlo.“ Keď sa narodil v Mathure na brehu rieky Jamuny, na nebi bola vidieť jasná hviezda. Buddha, učiteľ osvietenia, sa stal „osvieteným“ a než sa narodil, bol „jasnou hviezdou“ v matkinom lone. Ježíš bol syn Boží a prehlasoval: „Ja som svetlo“ a jeho zrodenie v Betlehéme bolo predpovedané jasnou hviezdou na oblohe; v knihe zjavení v biblii o sebe hovorí: „Som ranná hviezda.“ Vládca Pacal bol tiež známy ako „ranná hviezda“ a Quetzalcoatl a operený had a v jeho hrobke sa nachádzala nefritová postava bieleho muža s bradou, ktorý vraj vyučoval svoj mayský ľud Slnečnej vede. Neskôr objasníme, prečo bol muž s bradou synonymom pre učenie múdrosti. A teraz vieme, že operený had predstavuje slnko, svetlo, Boha, stvoriteľa sveta. Veľbohovia boli synovia Boha.

Churchwardov učiteľ le Plongeon ako prvý veril, že kultúry Egypta a Mexika vzišli z rovnakého zdroja: obe uctievali slnko; obe budovali pyramídy a uctievali panteón bohov; obe vo svojich pokladoch používali lotos ako symbol slnka. Obe sa delili o to isté obdobie 5000 rokov.

V Mexiku prejavovali úctu operenému hadovi ako najvyššiemu bohovi.

V Egypte boli had a supica (perá) známkami kráľovskej moci, predstavujúcej božskú krv kráľov.

Len jeden egyptský kráľ však na svojom čele nosil hada a supicu. Bol to kráľ-dieťa Tutanchamón, ktorý, rovnako ako vládca Pacal, nastúpil na trón vo veku 9 rokov.

Porovnajme rozlúštený obraz vládcu Pacala čoby mladého chlapca s operenou čiapkou Quetzalcoatla s vyobrazením Tutanchamóna v jeho hrobke v Údolí kráľov. Mladého kráľa i jeho mladé nevesty sa dotýkajú lúče slnka.

Bol Tutanchamón, ktorý niesol na čele hada a perá, piatym veľbohom?

Priniesol Egypťanom Slnečnú vedu?

Zakódoval toto vedenie do pokladov svojho ľudu rovnako ako Mayovia?

Bol spájaný s bielym mužom s bradou?

Než tieto otázky preskúmame, musíme rozviesť možnosť, že legenda o operenom hadovi, uctievanie slnka a kódovanie tajomstiev do predmetov boli jednoducho prenášané cestovateľmi medzi civilizáciami.

Zdá sa pravdepodobné, že kultúrne kontakty cez oceány premiešali niektoré predstavy a zvyky medzi dvomi civilizáciami. Dnešní bádatelia z rôznych zdrojov odvodzujú, že medzi Egyptom a Mexikom existovalo obchodné spojenie.

Vyobrazenie v staroegyptskej hrobke z doby 4. dynastie (asi 2600 pr. Kr.) zachytávajú natieranie papyrusových lodí, o ktorých mnohí veria, že slúžili k prepravovaniu posádok, tovaru a legiend zo starého sveta Egypta do nového sveta Strednej Ameriky. Nórsky výskumník Thor Heyerdahl veril, že tieto primitívne lode mohli vydržať zaoceánsku plavbu. Aby to dokázal, odišiel k jazeru Čad vo vnútri Afriky, aby sa pokúsil postaviť papyrusovú loď postupom zachyteným na hrobových vyobrazeniach, s ktorou by podnikol dlhú cestu po mori.

Zhromaždil sedemčlennú posádku a v papyrusovej bárke pomenovanej Ra (podľa egyptského slnečného boha), dlhej 13,7 m (45 stôp), širokej 4,6 m (15 stôp) a hlbokej 1,8 m (6 stôp) vyplával zo západoafrického prístavu Safi v Maroku.

Hnaná vetrami a rovníkovými prúdmi prekonala bárka Ra 3000 míľ (4830 km) iba behom ôsmich týždňov. Plavbu sprevádzali poruchy na riadení a veslách a štrukturálnych technológiách pre zväzovanie rákosov. Ra sa potopil, keď utrpel škody v karibskej búrke.

Heyerdahl pozmenil vzhľad svojho plavidla s prihliadnutím k rákosovým bárkam bolívijcov a obyvateľov Peru na pobrežiach jazera Titicaca v Južnej Amerike. V roku 1970 Heyerdahl s novou osemčlennou posádkou znovu vyplával zo Safi a po 57 dňoch dosiahol Veľké Antily. Ra II preukázal, že pri použití základných technológií a materiálu bolo možné uskutočniť primitívne preplávanie Atlantiku zo severnej Afriky do Strednej Ameriky. Heyerdahl preukázal, že takéto cesty mohli byť robené už pred 3000 rokmi.

Domnienku, že behom faraónskej doby bolo nadviazané spojenie medzi dvomi kontinentmi, Afrikou a Amerikou, potvrdzujú ďalšie doklady. V marci roku 1992 prizvali nemeckí bádatelia skúmajúci obsah egyptských múmií súdnu znalkyňu Dr. Svetlu Balabanovú z Ústavu súdneho lekárstva v Ulme. Prvá testovaná múmia bola nazývaná Henutauej, „Pani Oboch zemí“, z 21. dynastie (asi 1069 pr. Kr.), ktorej rakva bola bohato zdobená obrazmi bohyne nebies Nuty. Balabanová s veľkým prekvapením našla vo vzorkách z tejto i z niekoľkých ďalších múmií z múzea v Mníchove veľké množstvo nikotínu a kokaínu.

Na jar roku 1992 boli výsledky štúdie publikované v časopise Naturwissenschaften (79, 358, 1992) a spôsobili huriavk medzi historikmi, biológmi, archeológmi a antropológmi. Pokiaľ mala Balabanova pravdu, potom by sa všetci ostatní museli mýliť, takže sa i jej spolupracovníci obrátili proti nej a označili ju, ako sa často v dejinách stávalo predným vedcom, za heretičku.

Všetci sa zhodli, že sa dopustila chyby. Skeptická archeologička Rosalie David, správkyňa zbierky múmií múzea v Manchestri, tvrdila: „Buď bol chybný test, alebo tieto múmie boli falzifikáty.“

Balabanova ale bola vzdelaná ako súdna toxikologička. Často spolupracovala s políciou na vyšetrovaniach a pitvách. Držala sa svojej metodológie. Použila overenú metódu analýzy známu ako technika „hairshaft“: ak užíval zomrelý drogy, ich stopy sú znateľné vo vlasových proteínoch, kde zostanú navždy. Test je možné robiť nielen k preukázaniu prítomnosti drogy, ale tiež na vylúčenie možnosti kontaminácie vzorky vonkajším činiteľom by musela preniknúť zvonka. Pokiaľ bol alkohol bez drog, potom akýkoľvek nález drog v rovnakom miešku musí pochádzať zvnútra vlasového miešku a nie zvonka. To je možné len v prípade, že zomrelý behom svojho života drogu užíval.

Čo sa týka autenticity múmií, pôvod Henutauej bol nepochybný. Múmiu získla roku 1845 kráľ Ludvik I. Bavorský, keď zakladal svoju zbierku. Záznamy dokladajú, že ju i ďalšiu múmiu zakúpil od anglického obchodníka menom Dodwell. Kurátor Mníchovského múzea Dr. Alfred Grimm potvrdil, že nápisy, amulety a metódy balzamovania dokladajú autenticitu múmie, ktorá pochádzala z hrobky užívanej k pochovávaniu kňazov a kňažiek Amona z Théb.

Medzitým David v múzeu v Manchestri urobila testy na tamojších múmiách, len aby zistila, že výsledky štúdie Balabanovej boli nevysvetliteľne správne.

To znamenalo, že Egypťania buď sami pestovali koku a tabak, alebo ich dovážali.

To opäť otriaslo základmi, lebo botanikovia nenašli žiadne doklady, že by v Egypte bola pestovaná niektorá z týchto plodín. Avšak historici trvali na tom, že zaoceánske spoje v tejto dobe neboli známe a neboli možné. To však nie je pravda, ako prehlasuje profesor Martin Bernall z Cornell University: objav severských sídlisk v Newfoundlande roku 1965 preukázal, že Vikingovia sa plavili cez Atlantik a okolo roku 1000 po Kr. založili Newfoundland a teda podobné cesty mohli byť podnikané už predtým.

Obchodovanie sa mohlo tiež šíriť z Ameriky západne cez Pacifik. Je známe, že sladké zemiaky v raných dobách prekonali Pacifik rovnako ako burské oriešky, ktoré sa vynorili v západnej Číne a čistý hodváb z Číny bol preukázateľne používaný v Egypte už okolo roku 1000 pr. Kr. Legenda o operenom hadovi, rovnako ako predstavovaná Veda, mohli prepravu tohto tovaru doprevádzať. Zostáva nepochybnou skutočnosťou, že kosti človeka, známeho jeho ľuďom ako operený had a vyobrazovaného v podobe bieleho muža s bradou, ktorý zanechal svoje vedenie v žijúcich zázrakoch zakódovaných do svojich predmetov, boli v Mexiku nájdené 2000 rokov potom, čo sa Tutanchamón prechádzal po brehoch Nílu. Muž v hrobke v Mexiku bol operený had; nebola to len rozprávka, len príbeh, ktorý prekročil oceán. Obaja títo veľbohovia vyučovali to isté v odlišnej dobe.

Potvrdzujú to nielen kosti Pacala. Scény zrodenia Quetzalcoatla z nádhernej dosky z Palenque nám prezrádzajú, že veľké olmécke hlavy takisto predstavujú Quetzalcoatla zo skorších dôb v Mexiku. Na základe rozlúštených príbehov sa súvislosť medzi obomi zdá byť taká, že Quetzalcoatl Olmékov (čierny muž s prilbou) sa znovu vrátil ako Quetzalcoatl Mayov, vládca Pacal, biely muž s bradou, aby vyučoval vedu opereného hada. Neskôr, keď preskúmame obsah Tutanchamónovej hrobky, sa ukáže, že Tutanchamón sa v priebehu vekov prevteľoval z čierneho muža do bieleho muža s bradou, rovnako ako vládca Pacal a olmécke hlavy.

Kdekoľvek a kedykoľvek sa Quetzalcoatl objavil, vyučoval vyššie vedy: že slnko je boh, že slnko ovplyvňuje plodnosť, astrológiu a katastrofické cykly a že slnko je operený had.

Maurice Cotterell

(krátené, pozn. red.)

Po viac než 75 rokoch od doby, kedy bola otvorená Tutanchamonova hrobka, sa „odborníci“ bez úspechu pokúšajú objasniť odkaz enigmatického faraóna. Maurice Cotterell – človek, ktorý rozlúštil kód mayských rytín – teraz vrhol nové svetlo na mystériá starovekého Egypta. Ako sa mu to podarilo? Našiel kľúč vo vnútri chrámu v Mexiku. Za jeho použitia mohol rozlúštiť poklady z hrobky kráľa-dieťaťa a vysvetliť pravý zmysel posvätných tajomstiev pochovaných pred viac než 3000 rokmi na brehoch Nílu.

Jeho objavy sú rovnako významné a vzrušujúce: Achnaton nemohol byť Tutanchamonovým otcom; Tutanchamonova komora nemohla byť vykradnutá: zmätok v predsieni bol len súčasťou hádanky; Vodcovia Mayov – vládca Pacal, a Egypťanov – Tutanchamon, boli jeden a ten istý; Kniha zjavení v Biblii a odhalené poklady Tutanchamona a vládcu Pacala rozprávajú rovnaký príbeh…

Tajné vedenie je dnes stále známe a kvitne ukryté v posvätnej geometrii. Maurice Cotterell prvýkrát odhaľuje zásadné dôvody utajenia – dôvody, ktoré ovplyvňujú budúcnosť všetkých a každého jednotlivca.

S využitím svojich znalostí o mayských kódoch obrátil technik a vedec Maurice Cotterell svoju pozornosť k Egyptu, aby preskúmal život, dobu a hrobku Tutanchamona. V stopách Howarda Cartera rozlomil kódy pokladov, ktoré po viac ako 3000 rokov skrývali tajomstvá kráľa-dieťaťa.

Vynikajúce rozlúštenie neobyčajných tajomstiev. Maurice Cotterell zásadne prispel k odhaleniu skrytého tajomstva ľudstva.

(krátené, pozn. red.)

Vynikajúce rozlúštenie neobyčajných tajomstiev. Maurice Cotterell zásadne prispel k odhaleniu skrytého tajomstva ľudstva.

Pdf verziu s bohatým obrazovým materiálom nájdete v sekcii „Sťahujte“, alebo priamo tu.

Zdroj: Tutanchamonova proroctví; Posvátná tajemství Mayů, Egypťanů a svobodných zednářů, Maurice Cotterell, Vydalo nakladateľstvo BB/art s.r.o., 2004

Pôvodný preklad z angličtiny: Marie Vaštová

Z češtiny preložil: Ptah

Převzato: exkluzívne.cez.okno

16 března, 2008 / Proroctví / Štítky: Proroctví

O autorovi

Gaspar

Šéfredaktor matrix-2012.cz