Národná samovražda

Jean Raspail tento rozklad predpovedal už pred troma desaťročiami.

Boli sme upozornení. Pred 30-timi rokmi vydal Jean Raspail román Tábor svätých, ktorý bol čosi ako varovné upozornenie pred dôsledkami nekontrolovanej imigrácie do jeho rodného Francúzska a následne do celej Európy. Raspailova kniha sa v jeho domovskej zemi veľmi dobre predávala, jeho odkazu sa však nikto nedržal. Teraz mu samozrejme čas dáva za pravdu.

Dnes, po útokoch z 11 Septembra, Madride, Londýne a vražde Theo Van Gogha za denného svetla, horí Paríž.

Ako sa čosi takéto mohlo dovoliť? Čo viedlo k tomuto prílevu levov do krajín, plných jahniatok?

V románe Tábor svätých ponúkol Raspail odpoveď. Tí, čo sú za prijímanie veľkého množstva imigrantov, posmieval sa, sa „nazdávajú, že majú pravdu, keď pohŕdajú hocičím a všetkým, čo dodáva príchuť súčasnej západnej spoločnosti a keď vyznávajú a milujú hocičo, čo predstavuje jej skazu„. A takto ďalej rozvíjal svoju pohoršlivú historku: milión chudobných obyvateľov Indie sa vydáva loďami na púť smerom do Európy. Cestou mnohé krajiny upierajú tejto hemživej armáde dokonca čo i len dočasné zakotvenie – a kto by im to mohol mať za zlé? Raspail popisuje scénu na palube imigrantského konvoja: „Všade rieky spermií. Prúdiacich po telách, stekajúcich z pŕs, stehien, pier a prstov… váha hnoja a smilstva .“

Ale Francúzsko presviedčajú, že títo ľudia, to je „milión Kristov“ a že ich príchod bude „signalizovať úsvit spravodlivého, nového dňa“.

Inými slovami, píše ďalej Raspail, Francúzi nemajú správny zmysel národno-rasového vedomia, „poznanie, že to svoje je najlepšie, triumfálny pocit radosti, že sú súčasťou toho najlepšieho, čo ľudstvo má.“ Po tom, čo ich celé desaťročia ubíjali multikulturálnou propagandou, „bieli predstavujú teraz len milióny oviec„.

A tak tomuto množstvu Indov – zredukovanému počas cesty chorobami a násilnosťami na 800 000 – dovolia vylodiť sa v južnom Francúzsku, kde sa potom táto horda od Gangy okamžite pustí do znásilňovania, do podvodov a skazy.

Na Západ začínajú prúdiť aj iní imigranti: „počerné milióny, brázdiace ulicami New Yorku a Londýna, alebo teda miliardy černochov a Arabov, hotových vyrojiť sa z parížskych pivníc„. Sláva Európy sa pominie raz a navždy.

Mnohí, samozrejme, pohŕdavo odmietali Raspaila ako rasistu. Ale existujú činitele, ktoré vyzdvihujú jeho dielo a jeho odkaz.

Demonštroval, že ľudia sú v podstate bystrí: „Človek v skutočnosti nikdy nemal rád všetky súčasti ľudstva rovnako. Je vrodené, že niektorých máme radšej, než iných – a že niektorých nemáme radi vôbec.“

…Ďalším, kto súhlasil s ideou, že skupinová solidarita si vyžaduje pocit unikátnosti, bol George Orwell. Píšuc v roku 1941, kedy hrozilo, že jeho krajina prehrá s Nemeckom, snažil sa dať ľudí dohromady tým, že im pripomínal:

„Keď sa do Anglicka vraciate z nejakej cudzej krajiny, okamžite máte pocit, že dýchate iný vzduch. Už v prvých minútach vo vás milióny maličkých vecí posilňujú ten pocit. Pivo je lepšie, mince ťažšie, tráva zelenšia. …Pokiaľ ide o anglickú civilizáciu, je tu čosi odlišné a jasne badateľné. Tu ide o kultúru, ktorá je taká individuálna ako tá španielska. Tá súvisí s bohatými raňajkami, pochmúrnymi nedeľami, zadymenými mestečkami, hadiacimi sa cestami, zelenými poľami a červenými schránkami na stĺpikoch. …A tá pretrváva, tá sa ťahá ďaleko do budúcnosti a minulosti; vždy je tu čosi, čo pretrváva, akoby to bola živá bytosť .“

…Po druhé, ak mal Raspail pravdu pokiaľ ide o to, čo motivuje ľudí brániť svoju krajinu, rovnako mal pravdu aj v tom, čo môže spôsobiť, že tú motiváciu stratia. Jeho román je možno veľmi pochmúrnou historkou, ale on výstižne vystihol to systematické potkývanie sa s pocitom viny, ktoré teraz postihuje Západ. Susan Sontagová len pár rokov predtým, než vydal túto knihu, nariekala: “ Biela rasa je rakovinou ľudstva! “

Raspail, používajúc takéto samovražedné cítenie ako vodu na svoj fiktívny mlyn, zobrazuje konfrontáciu medzi obyčajným, konvenčným človekom a skupinou seba-nenávidiacich multikulturalistov. Obyčajný človek hovorí: „Ani jeden z vás nie je hrdý na vlastnú pokožku a na to, čo predstavuje .“ A hneď dostáva odpoveď: „My nie sme na to hrdí, dokonca si ani neuvedomujeme, že to existuje. …To je cena, ktorú sme my ochotní zaplatiť za bratstvo medzi ľuďmi. My sme radi, že ju môžeme zaplatiť.“

Ako sa Raspail nemýlil v prípade presvedčenia mnohých západniarov – že naše semeno je zlé, my si zaslúžime, aby naše počty klesali v dôsledku prostriedkov proti počatiu a umelého prerušenia tehotenstva – takisto sa nemýlil ani keď ide o stratégiu obyvateľov tretieho sveta, ktorých konečným cieľom je „získať Sever“ prostredníctvom imigrantskej invázie.

…Starnúci Raspail (narodil sa v roku 1925) bol už dávno pred súčasnými výtržnosťami vo Francúzsku veľmi pesimistický, pokiaľ ide o osud Francúzska. Vlani napísal pre Le Figaro článok, kde sa uvádza:

„Tí Francúzi… ktorých už od narodenia vychovávajú k miešaniu sa s inými rasami… napokon už nebudú mať inú alternatívu len sa zmieriť s degradovaním svojich detí alebo bez potomstva splynúť s novým druhom francúzskeho ´občana´ roku 2050. Keďže som presvedčený, že osud Francúzska je už spečatený…; keďže situácia sa neodvratne pohýna smerom k tomu konečnému výkyvu v roku 2050, kedy už budú Francúzi predstavovať len polovicu obyvateľstva tejto krajiny a druhá bude pozostávať z Afričanov, Moorov a všelijakých Aziatov z tej nevyčerpateľnej rezervy tretieho sveta – prevažne moslimskej, čo vlastne v skutočnosti značí džihádistov – ten tanec sa teraz vlastne len začína… A toto sa netýka len Francúzska. Celá Európa pochoduje smerom k zániku .“ …

Zdroj: Prop

Január 2008

Převzato:  http://www.europskenarody.info/