Zrcadlo nebes
Majáky nebies
Vďaka pokročilej zememeračskej a zemepisnej vede Egypťanov sa Egypt stal geodetickým centrom známeho sveta. Ostatné zeme určovali polohu svojich svätýň a hlavných miest podľa egyptského „nulového“ poludníku; týkalo sa to i takých miest, ako je Nimrod, Sardy, Súsy, Persepolis a dokonca i dávne čínske hlavné mesto An-jang… Keďže každé z týchto geodetických centier bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta, bol v nich umiestnený omfalos, čiže kamenný pupok, ktorý predstavoval severnú pologuľu od rovníka k pólu s vyznačenými poludníkmi a rovnobežkami, ukazujúcimi smer a vzdialenosť k iným takým pupkom.
Tradiční archeológovia a historici sa samej existencii takej starovekej svetovej súradnicovej siete vytrvale vzpierajú – a vzpierajú sa samozrejme i všetkým pokusom zaraďovať do nej známe lokality. Avšak jednoznačné pozostatky stratených astronomických vedomostí, ktoré je možné zhliadnuť na Veľkonočnom ostrove a vracajúce sa dozvuky staroegyptských duchovných a kozmologických tém, vrhajú na vedecké vysvetlenie, hovoriace, že ono podivné meno „Pupok sveta“, si ostrovania prisvojili čisto len z dôvodov „básnických a popisných“, tieň pochybnosti. My sa domnievame, že ostrov Te-Pito-O-Te-Henua mohol byť pôvodne vybraný k osídleniu a takto pomenovaný výhradne pre svoju geodetickú polohu.
V imaginárnej sieti svetových súradníc so stredom v Gíze/One (Héliopolise) ležia chrámy Angkoru 72 stupňov východne od „nulového“ poludníka, ruiny Nan Madolu na tichomorskom ostrovčeku Pohnpei 54 stupňa východne od Angkoru a megality na Karibati 72 a na Tahiti 108 stupňov východne od Angkoru. Ak sa zakladá táto sieť na „precesnej stupnici“, potom by ďalším významným číslom malo byť 144. Ak sa pozrieme 144 stupňov zemepisnej dĺžky na východ od Angkoru (čo je súčasne 144 stupňov zemepisnej dĺžky západne od Gízy), zistíme, že na celých 165 miliónoch štvorcových kilometrov rozlohy Tichého oceánu sa ponúka jediné dostupné miesto a tým je Veľkonočný ostrov, odchýlený od ideálnej polohy necelých 320 kilometrov.
Predpokladáme teda, že Veľkonočný ostrov mohol byť pôvodne osídlený preto, aby slúžil ako akýsi geodetický maják či značka – a plnil v dávnej celosvetovej sústave nebesko-pozemských súradníc, prepojujúcej množstvo takzvaných „pupkov sveta“, nejakú dosiaľ neuhádnutú funkciu.
S prvkami tejto sústavy sme sa stretli v Egypte i v Angkore. Jednou z ich najväčších záhad je spôsob, ako sa v nej ustavične miesia najezoterickejšie podoby duchovného hľadania a úsilia o posmrtný život, s na výsosť vedeckým prístupom k astronómii, založenej na pozorovanie a na meranie Zeme. Ďalšou záhadou je jej neobyčajný rozsah, nielen z geografického hľadiska, ale i v čase, keďže povstáva ako fénix v mnohých rozličných kultúrach a epochách.
Netvrdíme, že vieme, kedy prvý krát dosiahla na Veľkonočný ostrov, sme však toho názoru, že nájdené doklady svedčia pre teóriu, že sa od svojich zdrojov oddelila a snáď bola zabudnutá a že potom bola na dlhú dobu vystavená nepreniknuteľnej izolácii, behom ktorej postupne ochabovala a rozpadala sa. V čase prvých kontaktov s Európanmi, ktoré proces rozpadu len urýchlili, už z dávnej sústavy, či už z jej prvkov duchovných alebo vedeckých, zostávalo len pramálo.
Sieť je však stále sieť a ak používa precesnú škálu, potom by ďalším významným číslom po 144 malo byť 180, vzniknuté pripočítaním 36.
Presne 180 stupňov východne od Angkoru (a tým pádom 108 stupňov západne od Gízy) a vzdialený od rovníka na juh, takmer zhodne ako Angkor od rovníka na sever (13 stupňov 26 minút), sa nachádza kolosálny a neklamný maják. Je ním obrys trojzubca či svietnika, vysoký 250 metrov, vytesaný do červených útesov Paracaského zálivu a z mora viditeľný zo značnej vzdialenosti.
Zdá sa ukazovať do vnútrozemia, na juh k pláňam Nazky a na východ k Andám…
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Yezid
V Peru, existovala civilizácia, ktorá bola veľmi rozvinutá, mala pokročilé znalosti matematiky a astronómie a bola to civilizácia umelcov, ktorí vyjadrili čosi jedinečného o ľudskej duši, tak aby tomu porozumeli budúce generácie. Viac si o nich povieme v ďalšom pokračovaní…
Hrady nebies
„… bohovia Nazky si ma privlastnili už pri narodení a uzamkli ma do svojho hradu z piesku, aby som sa hrala s ich ohromnými obrazcami, dokým jedného dňa neprídem na zmysel svojej existencie…“
Veľkonočný ostrov delí od západného juhoamerického pobrežia dve tisíc míľ pustého oceánu a hlbiny Chilskej priekopy. Prísne východný kurz by moreplavca z ostrova doviedol k pristátiu v Chile. Kurz odchýlený trochu na sever by však loď nakoniec priviedol k bezpečnému prístavu v peruánskom Paracaskom zálive, ktorý leží na poludníku vzdialenom presne 180 stupňov zemepisnej dĺžky na východ – i na západ – od chrámu v kambodžskom Angkore.
Plávali sme tamojšími vodami od severu v malom otvorenom člne, vyhli sme sa suchým Baletaským ostrovom, kde je dnes útulok námorníctva a mierili k Paracaskému polostrovu, ktorého zvlnené pahorky a zrázy padajú prudko do mora. Už viac než pätnásť kilometrov od pobrežia sme dokázali rozoznať takzvaný „Andský svietnik“, spočiatku ďalekohľadom, potom iba zrakom. Spočíval priamo na juh od nás, vytesaný do zvažujúceho sa útesu a ako sme sa blížili, týčil sa pred očami stále mohutnejšie.
Vedci sa zhodujú na tom, že tento ohromný zemský obrazec, môže byť starý aj dvetisíc rokov a že je pravdepodobne dielom toho istého národa, ktorý vybudoval známejšie kresby v Nazce, ktoré sa nachádzajú nejakých 300 kilometrov na juh vo vnútrozemí. Táto „nazcanská kultúra“, o ktorej sa vie veľmi málo, kvitla, ako sa prezentuje, v dobe od 2. storočia pr. n. l. zhruba do roku 600 n. l.
Kríž na zemi, kríž na nebi
„Svietnik“ má obdĺžnikovú, truhlicovitú základňu, v ktorej je uzavretý kruh. Zo základne vyrastá znázornenie širokej stredovej zvislej tyče, dlhej viac než 250 metrov a smerujúcej od severu k juhu. Tyč je zhruba v tretine výšky preťatá trojuholníkovým útvarom, ktorý sa tiahne od východu na západ v dĺžke zhruba 120 metrov a ktorý podopiera dve kratšie zvislé tyče. Všetky tri tyče sú hore zakončené zvláštnymi obrazcami, ktoré sa vykladajú napospol ako plamene či svetelné lúče. Vďaka sľubnej geodetickej polohe Svietnika na pol cesty okolo sveta od Angkoru a 108 stupňov západne od Gízy – od miest, ktoré obe „pripomínajú oblohu“ tak, že na zemi znázorňujú určité súhvezdia – nás prirodzene napadlo, či by tiež on nemohol byť dielom imitujúcim oblohu. K overeniu takej možnosti priamo pobáda orientácia obrazca. Jeho postavenie sa tesne blíži smeru od zemepisného severu k zemepisnému juhu, teda nebeskému poludníku, veľkej deliacej čiare, na ktorej astronómovia všetkých kultúr tradične pozorovali „priechody“ hviezd.
Na Svietnik sa podľa zámeru tvorcov malo hľadieť zo severu. Z inej perspektívy na neho hľadieť vlastne ani nie je dosť dobre možné: pozorovateľ musí stáť tvárou k juhu obrátený k svahovitému zrázu, do ktorého je Svietnik vytesaný. Ak sa prehliada obrazec od základne nahor, oči to prirodzene ťahá vyššie k pohľadu na južné nebo nad zrázom, najmä potom k južnému poludníku. Môže sa síce jednať o úplnú náhodu, ale počítačové simulácie nám hovoria, že pred dvomi tisíckami rokov – v dobe, kedy bol Svietnik pravdepodobne vytesaný -, by bolo na marcovú rovnodennosť zhruba okolo polnoci vidieť, ako na južnom poludníku, vo výške 52 stupňov, spočíva súhvezdie nazývané Crux (Južný kríž). Pozorovateľ, ktorý by sa, ako teraz my, nachádzal na lodi, zhruba kilometer severne od Svietnika, by v tom okamihu uvidel Južný kríž visieť na oblohe, priamo nad oným velikým obrazcom na útese.
Vstup do zeme mŕtvych
Nie je ťažké si predstaviť, že by Svietnik, s trojuholníkovým priečnym trámom a dlhou stredovou osou, mohol byť spodobením Južného kríža. A hoci európski námorníci toto súhvezdie poznali až od 16. storočia, andskí kňazi-astronómovia, ho poznali bohvieako dlho predtým. Bývali doby, kedy hviezdy Južného kríža skúmali astronómovia starovekého Grécka a Egypta – dokiaľ v oných severných šírkach nestiahla súhvezdia pod obzor precesia.
Južný kríž je súčasťou Mliečnej dráhy, obzvlášť zaujímavé, ako uvidíme v šestnástej kapitole, je na ňom však to, že leží v jej zvláštnom úseku, ktorý Inkovia a ich predchodcovia považovali za vstup do zeme mŕtvych. Prilieha takisto ku dvom konšteláciám „temných mrakov“, v ktorých ľudia videli podobu líšky a lamy. Tieto tieňové „nebeské zvieratá“, tvorené medzihviezdnymi smeťami, sa v andských legendách odnepamäti spájajú s potopou, ktorá v mýtickom dávnoveku zničila zem – s potopou, pred ktorou vraj bolo dávne pokolenie ľudí varované „konjunkciou hviezd“.
Také motívy, i ich poloha na nebi, sa podľa nášho názoru natoľko blíži predstavám, s akými sme sa stretli až vo vzdialenom Egypte, Mexiku a Kambodži, že nemohli vzniknúť náhodou. Vo všetkých týchto kultúrach zohráva Mliečna dráha – „Mliečny oceán“, „Kľukatá vodná cesta“, „Cesta mŕtvych“ atď. – významnú úlohu pri putovaní duše. Vo všetkých týchto kultúrach je tiež spájaná s cyklickým časom, v ktorom sú prílivom a odlivom precesie neustále ničené a znovu obnovované nebeské „zeme“.
Všade inde, kde sme sa s touto kozmológiou stretli, sa k nej družila škola posvätnej geometrie a architektúry a kult napodobenia neba, ktorý sa záhadne prejavuje tým, že na zemi vytvára „kópie“ – modely, symbolické schémy – určitých súhvezdí oblohy.
Prečo by to tak nemohlo byť i v Peru?
Stará dáma nazkanských čiar
Na druhý deň ráno sme prechádzali krajinou spálenou slnkom na juh od Panamerickej diaľnice – mierili sme k mestečku Nazca. Leží uprostred ohromnej pustej náhornej plošiny, ktorá bola pred dvomi tisícami rokov vyzdobená stovkami abstraktných čiar a geometrických obrazcov i mohutných symbolických figúr zvierat a vtákov. Mnohé z týchto obrazcov majú to isté merítko ako obraz v Paracase a ako sme si povšimli, dalo by sa staviť na to, že na oboch miestach pôsobila tá istá kultúra.
Nazku sme už raz navštívili, v júni 1993. Stretli sme sa vtedy s Máriou Reicheovou, ctihodnou staršou dámou, ktorú upútala na lôžko Parkinsonova choroba. Bola síce úplne slepá, ale šedé oči vytrvale upierala hore k stropu, akoby si zaumienila, že skrze neho uvidí a dosiahne pohľadom až k nekonečným rozlohám oblohy. V mysli , prežiarenej čírym bielym svetlom, jej víril nekonečný vesmír inteligencie – galaxie spomienok, trsy súvislostí, predstáv, predtúch a možností.
Osudom Marie Reichovej bolo upozorniť na čiary v Nazce svet. Narodila sa v roku 1903 v nemeckých Drážďanoch. V 20. rokoch študovala na univerzite v Hamburgu, v roku 1932 však, znepokojená vzostupom nacistickej strany, z vlasti odišla a žila potom u rodiny nemeckých exulantov v Peru.
Tam sa pri práci nakoniec zoznámila s dr. Paulom Kosokom z newyorskej univerzity na Long Islande, ktorý niekoľko rokov predtým zahájil rozsiahly projekt výskumu záhadných čiar v Nazce. V roku 1945 lokalitu niekoľkokrát navštívila a roku 1946 odišla do Nazky natrvalo, pripojila sa ku Kosokovej skupine a keď Kosok v roku 1951 odišiel do dôchodu, výskum po ňom prevzala.
Mária, vyštudovaná matematička a astronómka, bola rýdzej a skromnej povahy, bola to vegetariánka a askétka, aká sa nikdy nevydá. Takmer sa zdá, akoby bola svojím spôsobom „vyvolená“ slúžiť čoby dokonalá strážkyňa akéhosi posvätného poslania. Ono poslanie neochvejne plnila, veľkolepé umelecké diela vyryté do zeme Nazky objavovala a skúmala, udržovala ich a starala sa o ne až do veku vysoko nad osemdesiat rokov.
Keď sme sa 12. júna 1993 s Máriou Reicheovou stretli, bola síce telesne veľmi krehká a značně chorá, ale stále ešte plne vládla svojou bystrou mysľou. Poprosila nás, aby sme ju chytili za ruky. Boli kostnaté a chladné. Prstami nám ruky na okamih stisla, akoby chcela vyjadriť akúsi úzkosť, ale rysy v tvári pôsobili úplne kľudne a vyrovnane. Najprv sme sa jej opýtali, čo podľa jej názoru nazcanské čiary znamenajú, aký majú zmysel. Odpovedala:
Učí nás, že celá predstava o národoch dávnoveku je mylná – že tu, v Peru, existovala civilizácia, ktorá bola veľmi rozvinutá, mala pokročilé znalosti matematiky a astronómie a bola to civilizácia umelcov, ktorí vyjadrili čosi jedinečného o ľudskej duši, tak aby tomu porozumeli budúce generácie.
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Yezid
Každé z geodetických centier Zeme bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta. Viac sa o nich dozvieme v ďalšom pokračovaní…
Pupky nebies
Veľkonočný ostrov sa nazýval „Oči hľadiace na nebo“, ale nazýval sa tiež menom Te-Pito-O-Te-Henua, „Pupok sveta“, menom, ktoré mu domnele dal sám božský kráľ Hotu Matua. Podivné je, že sa toto meno, ako uvidíme, zhoduje s menom neuveriteľného megalitického hlavného mesta inkskej ríše, ležiaceho vysoko v peruánskych Andách a nazvaného Cuzko – „Pupok“.
To isté meno, či predstava sa v staroveku u mnohých ďalších rituálnych a posvätných „čestných miest uprostred“. Vo všetkých prípadoch existuje dostatok dokladov, aby sme si urobili úsudok: tieto miesta, ako sa ukazuje, boli držané v úcte, ako strediská geodézie, geometrie a príbuzného umenia geomantie – tento výraz doslova znamená „veštenie zo zeme“.
Ukazuje sa tiež, že také „pupky Zeme“ často mávali istú spojitosť s meteoritmi – kameňmi spadnutými z neba. Mnohé z týchto miest mali svoj „stredový kameň“ či kameň „slnečný“ alebo „základný“, ktorý niekedy sprevádzala povesť o tyči, či stĺpe zarazenom do zeme alebo o obelisku, ktorý sa tam vztýčil. Každé z nich sa naviac spodobovalo ako prvotný stred stvorenia, z ktorého povstáva všetko ostatné: „Svätý stvoril svet ako embryo. A ako embryo rastie od pupka von, tak boh začal tvoriť svet od jeho pupku a odtiaľ bol potom svet rozprestretý rôznymi smermi.
O meteoritoch sa na Veľkonočnom ostrove tradujú vžité povesti. Meteority, nazývané „Ure Ti´oti´o Moana“, sú vraj tri a sú „hlboko zaborené do ostrovnej pôdy“. Dodnes je záhadný „guľatý obrobený kameň“, o priemere zhruba 75 cm, spočívajúci pri pobreží blízko Ahu Te Pito Kura dva kilometre na východ od Anakeny. Je to vraj pupok samotného ostrova a je to ten istý kameň, pomocou ktorého, ako sme sa už skôr zmienili, kúzelníci údajne sústredili svoju silu, manu a prikazovali tak sochám kráčať. Jeho meno, Te Pito Kura, sa prekladá rôzne, ako „zlatý pupok“ alebo „pupok svetla“. Rovnako tak by mohlo znamenať „pupok slnka“, čo je nesmierne blízke staroegyptského Benbenu, slnečného kameňa, spadnutého z neba, ktorý spočíval na stĺpe uprostred „Domu Fénixovho“ v strede posvätného mesta Onu (Heliopolisu) – ktoré sa považovalo za stred stvoreného vesmíru a miesto prapôvodného „Prvotného pahorku“.
Snáď najznámejším príkladom je kamenný omfalos z gréckych Delf, najpreslávenejšieho strediska geomantie v klasickom svete. Rovnako ako o Benbene sa i o tomto „pupku“ – pretože práve toto výraz omfalos znamená – verilo, že označuje stred zeme a že spadol z nebies. V gréckej mytológii sa stotožňoval s kameňom, ktorý bol podstrčený obludnému bohu času Chronosovi, ktorý požieral svoje vlastné deti – namiesto malého Dia. Keď Zeus dospel, Chronosovi sa pomstil; „zvrhol ho z oblohy do najhlbších hlbín vesmíru“, najprv ho však prinútil onen kameň vydáviť: „Dopadol presne do stredu sveta, do svätyne v Delfách.“
Snáď najznámejším príkladom je kamenný omfalos z gréckych Delf, najpreslávenejšieho strediska geomantie v klasickom svete. Rovnako ako o Benbene sa i o tomto „pupku“ – pretože práve toto výraz omfalos znamená – verilo, že označuje stred zeme a že spadol z nebies. V gréckej mytológii sa stotožňoval s kameňom, ktorý bol podstrčený obludnému bohu času Chronosovi, ktorý požieral svoje vlastné deti – namiesto malého Dia. Keď Zeus dospel, Chronosovi sa pomstil; „zvrhol ho z oblohy do najhlbších hlbín vesmíru“, najprv ho však prinútil onen kameň vydáviť: „Dopadol presne do stredu sveta, do svätyne v Delfách.“
Delfy ležia na svahoch Parnasu, v údolí s nádhernou prírodnou scenériou a s výhľadom na Korintský záliv. Tamojší omfalos bol falický, stĺpovitý, mierne kónický kameň. Pôvodný kameň sa nám síce nedochoval, ale v mieste bola nájdená jeho helénistická kópia. Na povrchu má tesaný reliéf, ktorý budí dojem akejsi siete – archeológovia ho popisujú ako „sieťový vzor“ – akéhosi pradiva. Rovnako ako pri pavučine oného bodavého pavúka je i u nej neľahké postrehnúť, kde začína a kde končí.
Grécke báje hojne popisujú delfský omfalos s vtákmi, nie je to nijak prekvapivé, keďže grécki augurovia veštievali z vtáčieho letu. Hore na kamennom omfalose boli vraj figúry spodobujúce dva zlaté orly, pripomienka toho, že Zeus, ako sa verilo vypustil z opačných koncov zeme po jednom orlovi a prikázal im letieť k jej stredu – tam sa prirodzene stretli v Delfách.
Keďže jeden z vtákov vraj letel z východu a druhý zo západu, sledovali by ich dráhy mohutný oblúk či polkruh okolo zakrivenia Zeme – vlastne líniu zemepisnej šírky. Historik vedy Livio Catullo Stecchini to potvrdzuje: „V starovekej ikonografii sú títo dvaja vtáci (ktorí bývajú niekedy spodobovaní nie ako orly, ale ako holubice) obvyklým symbolom vedenia poludníkov a rovnobežiek“.
Delfy boli „pupkom sveta“. Bol ním i Bayon v pradive chrámov v Angkore – Bernard Groslier ho označuje za „omfalos v kamennom kozme Angkoru“. Tú istú funkciu mal v Egypte i posvätný okrsok Gízy/Onu, ktorému vládol Usir vo svojom najpradávnejšom vtelení čoby Sokar, panujúci i piatemu oddielu Duatu (oddielu, o ktorom sa v starovekých textoch často hovorí ako o „Kráľovstve Sokarovom“).
Nápadné zobrazenie omfalosu, na ktorom sedí dvojica vtákov, predstavuje výrazný prvok „Kráľovstva Sokarovho“ v Knihe o tom, čo sa nachádza v Duate. Hmotný exemplár takého omfalosu vykopal americký archeológ G. A. Reisner vo svätyni veľkého Amonovho chrámu v hornoegyptskom Karnaku a dal tak zmysel gréckym povestiam o tom, že medzi Karnakom a Delfami lietali holubice. Význační odborníci, ako Peter Tompkins, ktorý úzko spolupracoval so Stecchinim a John Michel v závažnej štúdii, nazvanej V strede sveta, predkladajú presvedčivé dôkazy toho, že sieť takých stredísk, ktoré boli v ustavičnom vzájomnom styku, kedysi skutočne existovala a rozprestierala sa po celom svete:
Vďaka pokročilej zememeračskej a zemepisnej vede Egypťanov sa Egypt stal geodetickým centrom známeho sveta. Ostatné zeme určovali polohu svojich svätýň a hlavných miest podľa egyptského „nulového“ poludníka; týkalo sa to i takých miest, ako je Nimrod, Sardy, Súsy, Persepolis a dokonca i dávne čínske hlavné mesto An-jang… Keďže každé z týchto geodetických centier bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta, bol v nich umiestnený omfalos, čiže kamenný pupok, ktorý predstavoval severnú pologuľu od rovníka k pólu s vyznačenými poludníkmi a rovnobežkami, ukazujúcimi smer a vzdialenosť k iným takýmto pupkom.
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Yezid
Možnosť, ktorú máme v úmysle preskúmať v ďalšom pokračovaní, predpokladá, že onen zámer najvyšších zasvätencov z Veľkonočného ostrova mohol byť napojený na ten istý podzemný prúd pradávneho duchovného ezoterického vedenia, ktorý sme rozpoznali v prvom tisícročí nášho letopočtu v Angkore a v treťom tisícročí pred našim letopočtom v Gíze…
Robotníci nebies
„Písané jazyky, nech už ich nachádzame kdekoľvek, sú takmer vždy výtvorom rozsiahlych spoločností a zložitých kultúr, ktoré majú veľké množstvo informácií, ktoré treba zaznamenať. Povstávajú práve z tejto potreby a ako produkty malých a izolovaných skupín sú naozaj neobvyklé. Žeby písmo potrebovala či vytvorila neveľká komunita Veľkonočného ostrova, je naozaj zarážajúce. Napriek tomu dosiaľ nebol mimo ostrov identifikovaný žiadny zdroj, z ktorého by mohlo byť odvodené.“ Otec Sebastian Englert, bavorský kapucín
Záhada Veľkonočného ostrova má dosiaľ, ako sa zdá, aspoň štyri odlišné zložky. Sú to:
- záhada Hivy, legendárnej domoviny bohov, domnelo zničenej potopou;
- záhada vynikajúcich moreplavcov, ktorí ako prví priviedli loďstvo s utečencami z Hivy k odľahlým brehom Te-Pito-O-Te-Henua;
- záhada vynikajúcich staviteľov, ktorí ako prví navrhli veľké ahu a moai;
- záhada vynikajúcich pisárov, ktorí rozumeli nápisom rongorongo.
Takto zložité zručnosti sú známkou rozvinutej civilizácie. Okolnosť, že ich nachádzame pospolu a sústredené na nejakom odľahlom ostrove v Tichomorí a že sa tu vyskytli úplne náhle a zároveň, je nesmierne ťažké vysvetliť z hľadiska „normálneho“ procesu, aký sa ľudským spoločenstvám obvykle pripisuje. Alternatívou, ktorú berie mnoho bádateľov do úvahy, je teda možnosť, že si obyvatelia Veľkonočného ostrova tieto schopnosti nevytvorili vo svojej „nádhernej izolácii“, ale skôr ich prevzali ako vplyv – či odkaz – odinakiaľ.
Nechceme sa tu zdržovať dávnym a bradatým sporom o to, či bol Veľkonočný ostrov osídlený (a teda i kultúrne ovplyvnený) zo západu, tj. z Polynézie, alebo z východu, tj. z Južnej Ameriky. Keďže je zrejmé, že prví osídlenci Veľkonočného ostrova boli skvelí navigátori a moreplavci, malo by byť zrejmé i to, že takí ľudia na vrchole svojho rozvoja mohli hojne cestovať, nielen na polynézske ostrovy, ale i do omnoho vzdialenejšej latinskej Ameriky a možno ešte ďalej. Myslíme si, že práve z týchto dôvodov, vykazuje Veľkonočný ostrov zreteľné známky prehistorických stykov, či už z juhoamerickou pevninou, alebo Polynéziou – hydina a banány mohli byť napríklad dovezené len z Polynézie, no batáty, fľaškové dyne a rákos totora môžu pochádzať len z Južnej Ameriky.
Prinajmenšom za ranej fázy osídlenia Veľkonočného ostrova, kedy ľudia dosiaľ nezabudli, ako sa ovládajú a navigujú oceánske lode, plynuli tieto veci veľmi často obomi smermi – spolu, ako sa domnievame, s ďalšími cennými komoditami, vrátane zručností, vedomostí a umeleckých a náboženských myšlienok. Neprekvapuje nás preto, že sa monolitické sochy navonok podobné moai (i keď v počtoch omnoho nižších) nachádzajú v rozvalinách Tiahuanaka v juhoamerických Andách v nadmorskej výške nad 4000 metrov, na polynézskych Markézach i v niekoľkých ďalších lokalitách. Podobne nás neprekvapuje ani to, že ahu na Veľkonočnom ostrove sa prirovnávajú k polynézskym vyvýšeným plošinám marae, čo sa týka plošiny Ahu Tahira, tiež k „najlepšiemu murivu Inkov“.
Sme si úplne istí, že prinajmenšom niektoré z týchto porovnaní majú opodstatnenie a že sa nakoniec preukáže, že sa u prehistorických kultúr Veľkonočného ostrova, Južnej Ameriky a Polynézie vzájomné vplyvy – i keď nie príliš hojné – uplatnili. Tvrdenie to nie je nijak kontroverzné, pretože by ho bola ochotná podporiť i väčšina konzervatívnych archeológov. Omnoho neistejšou je však otázka úlohy Veľkonočného ostrova v širšom ráde vecí – úlohy možno omnoho zásadnejšej, než je úloha pasívneho „príjemcu“ vonkajších vplyvov. Výkonný káder tamojších vzdelaných architektov a sochárov, ktorých predchodcovia našli „Pupok sveta“ vďaka neobyčajným znalostiam navigácie podľa hviezd, to boli zjavne ľudia nanajvýš rozhodní a hodnotní. Až do chvíle, kedy do ich spoločenstva vstúpilo zlo, krátko pred ich prvým kontaktom s Európanmi, sa po stovky rokov cieľavedome venovali tvorbe mimoriadnych a úctyhodných diel náboženského umenia.
Nie sme prví, kto tuší, že ich k tomu, aby to všetko robili, viedlo akési ohromujúce vedomie zmyslu; keby sme tomuto zmyslu dokázali prísť na kĺb, poskytol by nám možno k celej záhade kľúč. Povedané slovami neohrozenej britskej cestovateľky a bádateľky pani Scoresby Routlegeovej, ktorá na prelome rokov 1914-1915 prežila na Veľkonočnom ostrove celý rok:
Zem doteraz ovládajú tiene dávno mŕtvych staviteľov. Návštevník či už chce či nechce, musí sa s týmito dávnymi robotníkmi rozprávať; pretože celé ovzdušie sa tu rozochvieva akýmsi nesmiernym zámerom a nesmiernou energiou, ktorá bola a už nie je. Čo to bolo? Čo?
Možnosť, ktorú tu máme v úmysle preskúmať, predpokladá, že onen zámer najvyšších zasvätencov z Veľkonočného ostrova mohol byť napojený na ten istý podzemný prúd pradávneho duchovného ezoterického vedenia, ktorý sme rozpoznali v prvom tisícročí nášho letopočtu v Angkore a v treťom tisícročí pred našim letopočtom v Gíze – a ktorý, ako sa ukazuje, vznikol mimo obe tieto oblasti a pred počiatkom zaznamenaných dejín. Zaujíma nás taktiež, či ony veľmi hmatateľné podobnosti, ktoré, ako bolo zistené, spájajú Veľkonočný ostrov, juhoamerické Tiahuanaco a rozličné anomálne megalitické stavby v Tichomorí, môžu mať čo do činenia rovnako tak s nejakým dávnym a nepriamym vplyvom tretej strany – ktorý sa dotkol všetkých týchto kultúr -, ako s priamymi stykmi, ku ktorým medzi nimi nepochybne dochádzalo tiež.
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Yezid
V ďalšom pokračovaní sa ocitneme na ostrove, ktorý leží presne jeden stupeň na sever od obratníka Raka a 19,5 stupňa na východ od monumentov Angkoru. Tým ostrovom je odľahlý ostrovček Yonagumi, ktorý sa pýši tým, že je „najzápadnejším cípom Japonska“. Čo ukrýva mohutne sa vzdúvajúca hladina?
Hledání Světla v moři Temnoty
Graham Hancock je autorem s převratnými názory, jehož odvážné, avšak dokonale doložené teorie, jsou trnem v oku mnoha zkostnatělým vědátorům. Je tomu tak i v jeho knize „ZRCADLO NEBES – Hledání ztracené civilizace“. Autor v ní mapuje pozůstatky po velmi vyspělé civilizaci, existující v dobách přibližně před 12.000 léty. Učenci této kultury, mimo jiné, zachytili nebeskou klenbu (hvězdy a souhvězdí v patřičném postavení) té doby ve stavitelských monumentech na různých místech zeměkoule. Je tomu tak nejen v egyptské Gíze, ale i v kambodžském Angkoru, na tichomořských ostrovech, v Peru nebo Mexiku. Poznání – gnose této civilizace byla nejvyššími kněžími chráněna před nezasvěcenými a zároveň předávána dalším pokolením. Graham Hancock – jak vyplývá z následující ukázky z jeho knihy – naznačuje, že toto prastaré „poznání“ – tajuplná věda – mohla být ještě známá i gnostikům z dob kolem počátků našeho letopočtu.
Světlonoši
Uznáváme, že Sfinga, egyptské pyramidy a kambodžské chrámy byly vybudovány v různých epochách. Jelikož nesou tak zřetelnou pečeť společného záměru a byly konstruovány tak, aby sloužily společné duchovní myšlence, vyvozujeme, že kult, který jich využíval, musel být nesmírně starobylý – a nesmírně dlouhověký, jehož kořeny mohly sahat až k roku 10.500 př. n.l. A co víc, zdá se nám zcela možné, že týž kult, sledující své původní cíle, by mohl existovat ještě i dnes.
V 17. století začal anglický filozof Francis Bacon pracovat na neobyčejné knize, nazvané NOVÁ ATLANTIDA, zemřel však dřív, než ji dokončil. Kniha předpokládala, že „vprostřed největší pustiny světových vod“ existuje ostrov – Bensalem -, jemuž vládne sbor moudrých mužů. Obyvatelé Bensalemu byli osvícení a vědecky pokročilí, byli to velicí astronomové, odborníci v geometrii a stavitelé letadel a ponorek. Bacon připisuje ostrovanům i znalost genetického inženýrství, schopnost „vidět vzdálené předměty“ a obeznámenost s „různorodým uměním mechaniky“. Byli to rovněž výborní navigátoři a mořeplavci, avšak uzavření a neochotní prozradit svou existenci: „Známe dobře valnou část obydleného světa, my sami jsme však neznámí“.
Baconův příběh je údajně fikcí a má se za to, že mu sloužil jen jako nástroj k vyjádření vlastních filozofických a politických názorů. Nás však zaujalo, že bensalemské kněze – astronomy líčí jakožto nositele zvláštní učenosti, zděděné po jakési velké civilizaci minulosti – po civilizaci, jež byla zničena za potopy, která postihla celý svět. Říká nám, že usilovali o „poznání příčin a skrytého pohybu věcí“, že jejich posláním bylo živit „první stvoření Boží, jímž je Světlo“, a že toto své poslání ustavičně šíří do ciziny prostřednictvím „dvanácti, kteří se plaví do cizích zemí pod jmény jiných národů (neboť své jméno tajíme)… Oněch dvanáct nazýváme Světlonoši“.
Zda byla Nová Atlantida zcela vymyšlena, nebo zda byl Bacon vybrán, aby pod rouškou neškodné bajky tlumočil jedinečnou část okultních dějin, to zůstává otázkou. Jisté však je, že po celém světě, v epochách, vzdálených od sebe tisíce let, hráli stěžejní úlohu při vedení vzájemně nijak nesouvisejících národů, po překvapivě podobných cestách duchovního rozvoje, domněle navzájem nesouvisející věštci a mudrcové. O těchto učitelích a civilizátorech se vždy traduje, že přišli odněkud odjinud – často z nějakého ostrova – a připluli na lodi přes moře.
Snad to byli skuteční „Světlonoši“ – staroegyptští Achu Šemsu Hor, mexičtí „opeření hadi“, andští Virakočové, božští králové Khmerů. A možná skutečně náleželi jakémusi tajnému bratrstvu, tak jak naznačuje Bacon, k „neviditelnému společenství“, jež zasvětilo život uchování tajemného odkazu vědění z dob před potopou – k ostrůvku světla, obklopeného mořem temnoty.
Gnostikové
Všechny dávné náboženské představy jsou v podstatě gnostické povahy: zasvěcenci, ať už v Angkoru, Mexiku či ve starém Egyptě, byli vedeni k tomu, aby se poznání tajemství existence dobrali přímým prožitkem. Existovalo však i náboženství zvané „gnosis“ – doslova „poznání“ či „tajné vědění“ -, jež bylo rozšířené na Středním východě, ve stoletích předcházejících počátku křesťanské éry a bezprostředně po něm.
Jádro tohoto náboženství spočívalo v Egyptě, kde byl koncem čtyřicátých let 20. století u Nag Hammádí, velice blízko chrámu v Dendeře, objeven rozsáhlý soubor gnostických textů. Tyto papyry – pocházející přibližně ze 3. století našeho letopočtu a dnes nazývané Gnostická evangelia či Naghammádijská knihovna – obsahují časté zmínky o existenci jakéhosi tajného společenství, o němž se obvykle hovoří jako o „Organizaci“. V mnoha textech se jednoznačně říká, jaký má tato Organizace účel – budovat monumenty „jakožto zpodobení míst ducha“ (tj. hvězd) a čelit světovým silám temnoty a nevědomosti, jež prý:
„uvrhují lidi, kteří je následují, do velikých nesnází, neboť je svádějí na scestí mnoha klamy. Stárnou, aniž mají potěšení. Umírají, aniž nalezli pravdu a aniž poznali Boha pravdy. A tak vše stvoření bylo provždy zotročeno od počátků světa až podnes.“
Tak jako staří Egypťané, Khmerové i dávní obyvatelé Mexika pohlíželi i gnostikové na svět jako na školu zkušenosti, stvořenou k tomu, aby „nezušlechtěným duším“ poskytla drahocennou příležitost učit se a růst skrze nutnost čelit nárokům a nástrahám hmotné existence:
„Viditelná stvoření… vstoupila v život kvůli těm, jimž je třeba výchovy, učení a utváření, tak, aby malost rostla, krůček za krůčkem. Proto (Bůh) stvořil lidstvo…“
Gnostikové také věřili, že v hmotném vesmíru působí dvě mocné duchovní síly – síla světla a lásky, a síla temnoty a nihilismu. Cílem síly temnoty je zabránit lidem v tom, aby si uvědomili jiskru božství, kterou v sobě nesou, – „přimět je, ať pijí z vod zapomnětlivosti … aby nevěděli, odkud vzešli“. Temnota se snaží umrtvit inteligenci a šířit rakovinu „zaslepenosti mysli“, protože „Nevědomost je matkou všeho zla… Nevědomost je otrokem. Poznání je svoboda.“
Naproti tomu „Organizace“ slouží síle světla a jejím svatým posláním je zasvěcovat lidi do kultu poznání, a tak je z otroctví osvobozovat. Sotva mohlo být důležitějšího a naléhavějšího úkolu: podle gnostiků je lidstvo ohniskem či středobodem vesmírného zápasu; příklon každého jednotlivce ke zlu, pramenící z nevědomosti, zasahuje tedy svými důsledky až daleko za pouhou hmotnou, smrtelnou a lidskou rovinu. Proto gnostikové praví: Náš boj není bojem proti tělu a krvi, ale proti světovým vládcům této temnoty a duchům špatnosti.“
Gnostikové žili v těsném kontaktu s pozůstatky staroegyptského náboženství a existovali rovněž vedle judaismu a raného křesťanství. Ctili Usira, staroegyptského boha znovuzrození, „jenž stojí před Temnotou, jakožto strážce Světla“. V Jehovovi, starozákonním bohu židů a křesťanů, spatřovali naopak temnou sílu, vlastně jednoho ze „světových vládců temnoty“ – „archona“, jehož cílem je udržet lidstvo navěky v řetězech duchovní nevědomosti. K překvapení židů a křesťanů proto gnostické podání starozákonního příběhu o Adamově a Evině „pokušení“ v rajské zahradě líčí hada ne jako kořen všeho zla, nýbrž jako hrdinu a pravého dobrodince lidstva.
„Co ti Bůh pravil?“ tázal se had Evy. „Řekl, že ze stromu poznání (gnosis) nesmím nejen jíst, ale ani se ho dotknout nesmím, jinak zemřu.“ Had ji chlácholil řka: „Neboj se. Smrtí nezemřeš; neboť tak ti pravil ze žárlivosti. Spíše se ti otevřou oči a pak budeš podobna bohům a rozeznáš zlo a dobro.“
Gnostikové učili, že poté, co Adam a Eva, první pár lidí, ze stromu poznání pojedli, zakusili osvícení a uvědomili si vlastní zářivou nesmrtelnou přirozenost. Toto uvědomění samo o sobě zárukou nesmrtelnosti nebylo, bylo však nezbytným předpokladem pro ty, kdo si přejí „jíst ze stromu života“.
V pozdějším stadiu dějin, ve zlatém věku, se potomci Adama a Evy, jak vyprávějí gnostické texty, pozvedli skrze poznání k vysokému stupni rozvoje, s hmotným světem dovedně nakládali pomocí důmyslných strojů a zařízení a počali se zabývat hlubokými duchovními otázkami. Archoni se ze žárlivosti znovu rozhodli zasáhnout, aby lidské schopnosti umenšili: „Vládcové se spolu znovu poradili a pravili: Učiňme svýma rukama potopu a vyhlaďme vše živé, od člověka po zvíře.“
Potopa nebyla podle gnostiků seslána, aby potrestala zlo – jak nám říká bible -, ale čistě a jednoduše proto, aby potrestala lidstvo za to, že se pozvedlo natolik vysoko, a aby „odňala světlo“, jež se mezi lidmi šířilo. To se jí z valné části podařilo. Třebaže někteří přežili, byli uvrženi „do velikého soužení a života plného lopoty, aby se lidstvo zabývalo věcmi světskými a nemělo čas oddávat se svatému duchu“.
Naštěstí se mezi lidmi, kteří přežili, našla hrstka těch, kdo dosud ovládali dávné vědomosti a byli odhodláni předávat je pro dobro příštích generací tak dlouho, jak jen bude možné, dokud znovu nenastane čas všeobecného probuzení.
Graham Hancock a Santha Fajka
V knihe, ZRCADLO NEBES, Nakladatelství Columbus, Nad Kolčavkou 8, 190 00 Praha 9, www.knihy-columbus.cz
Časopis MEDIUM č. 12/2003
Zdroj: Medium.mysteria.cz
