Cirkevné bohatstvo sú krvavé

peniaze

Vatikán uschováva druhý najväčší zlatý poklad

na Zemi

V talianskom časopise Oggi bol uverejnený fakt, že Vatikán vlastní po USA druhý najväčší zlatý poklad v hodnote 3.500.000.000 Eur. V porovnaní s tým obnáša hodnota štátneho zlatého pokladu Talianska »iba« 400 miliárd lír. Toto však bolo v roku 1952. 1) Aký veľký je asi zlatý poklad Vatikánu v roku 2010? Ak pripočítame stúpanie hodnoty zlata, potom je to horibilné znásobenie. Pri predaji tohto zlatého pokladu by to Vatikánu prinieslo zisk prípadne až 650 % . Tu sa človek pýta:

Ako sa Vatikán dostal k takémuto neuveriteľnému množstvu zlata?

Vatikán hazarduje s enormnými finančnými rezervami na Wallstreet

• „Vonkajšie finančné rezervy Vatikánu sú koncentrované hlavne na Wallstreet. Dohromady sa celkové vlastníctvo cirkevnej centrály v akciách a iných kapitálových účastiach odhadovalo už v roku 1958 na približne 50 miliárd DM.« 4) S. 153
• Táto suma sa medzičasom zvýšila podľa odhadov na viac ako 100 miliárd Eur.

Ako sa Vatikán dostal k takémuto enormnému vlastníctvu akcií?

Vatikán je „najväčším náboženským hospodárskym koncernom“

• „Vatikán je dnes najväčším náboženským hospodárskym koncernom na svete a pevne angažovaný v mnohých podnikoch v oblasti nehnuteľností, plastov, elektroniky, oceľe, cementu, textilu, chémie, potravín a stavebníctva.“ 3) S. 244
• Vatikánu patriaca firma Italgas má dcérske spoločnosti v 36 talianskych mestách. Vatikán spolupracuje vo firmách s dechtom, oceľou, destilátmi, pitnou vodou, plynovými kotlami, priemyselnými pecami a iným. Zo 180 talianskych kreditných inštitútov disponuje najmenej tretina s vatikánskymi peniazmi. 3) S. 244
• Vatikán vlastní mnohé najvplyvnejšie rímske banky a je v Európe, v Severnej a Južnej amerike účastný na nevídanej plnosti mocných priemyselných podnikov, niektoré dokonca patria ďalekosiahle Vatikánu, ako napríklad bývalá Alitalia alebo Fiat. 2) S. 53

Ako sa Vatikán dostal k tomuto enormnému bohatsvu?

Cirkev – je najväčším vlastníkom pozemkov západného sveta

Niekoľko príkladov:

• Nemecko: 8,25 miliárd m2 najväčší súkromný vlastník pozemkov 34) S.208 (zodpovedá približne veľkosti miest Brémen, Hamburg, Berlínu a Mníchova dohromady)
• Taliansko: viac ako 500.000 ha ornej pôdy
• Španielsko cca. 20 % všetkých polí
• Portugalsko: cca. 20 % všetkých polí
• Argentína: cca. 20 % tiež všetkých polí
• Anglicko: cca. 100.000 ha
• USA: viac ako 1.100.000 ha ornej pôdy Lúky a lesy nie sú započítané. 26) S. 429

Ako sa cirkev dostala k tomuto enormnému vlastníctvu pozemkov?

Vatikán je „najväčším vlastníkom nehnuteľností“

• V podstate už sa nedá hovoriť o nehnuteľnostiach, ale dá sa to nazvať mestečkami a mestskými časťami.
• Rím je už napríklad z 1/4 v rukách Vatikánu, to uverejnil Paolo Ojetti v časopise L’Europeo už 7.1.1977. Jeho článok sa dal čítať ako telefónny zoznam. Celé stránky tísícok palácov, ktoré z časti patria 325 reholám mníšok a 87 reholám mníchov. 5)
• Novinár Ojetti zisťoval aj v talianskom meste Verona. Vytlačil plán mesta, na ktorom bola približne polovica domov označená čiernou = vlastníctvo katolíckej cirkvi. Poukázal na to, že vlastnícke pomery v iných mestách môžu byť podobné. 5)
• To bolo pre Vatikán priveľa. Nazvali tento článok zavádzajúci, nezodpovedný, škandálny, protiklerikálny, nekultúrny a hlúpy. Riaditeľ tohto časopisu bol ihneď vyhodený.
• Trvalo to 21 rokov, kým sa ďalší odvážny novinár odvážil túto tému znovu otvoriť.
• Max Parisi zisťoval pre časopis La Padania znovu vlastnícke pomery v Ríme a vo svojom článku prišiel k záveru (21.6.1998), že teraz už je takmer 1/3 všetkých domov v Ríme vo vlastníctve Vatikánu. 6)
• Tieto nehnuteľnosti „nezmerateľnej hodnoty“ sa podľa jeho zistení nachádzajú v najlepších polohách: „Celá oblasť Campo dei Fiori až k Tiberu oproti Anjelskému zámku, popri Piazza Navona a okolitých ulíc je prakticky celá oblasť úplne vo vlastníctve Vatikánu. Jedná sa pri tom o niečo menej ako polovicu historického centra.“ Iba v tejto zóne je to viac ako 2500 palácov. Tieto všetky nehnuteľnosti sa neobjavujú na katastrálnom úrade, pretože sú brané za »zahraničné teritórium«. 6)
• Autor Guarino33) menuje príklady, ako boli ľudia násilne vysťahovaní na ulicu, aj napriek tomu, že Vatikánska banka svätuškársky prisľúbila niečo iné. Parisi sa pýta: »Čo má spoločné viera a vlastníctvom 160.000 miliárdových nehnuteľností? Čo má dočinenia Ježiš s … najdrahšími terasovými bytmi v Ríme?« 6)

Ale ako sa Vatikán dostal k tomuto enormnému vlastníctvu nehnuteľností?

• Krvavé peniaze, teda obchodovanie s ľuďmi a otroctvo zväčšili bohatstvo cirkvi, z ktorého žije ešte dodnes
• Cirkev podporovala otroctvo od začiatku a zosilňovala ho v mnohorakom ohľade. 7) S. 520.524
• Pápež Mikuláš V. legitimoval obchod s otrokmi v jeho bule Divino amore communiti (Z božskej lásky k spoločenstvu) dňa 18.6. 1452. Preto bol obchod s otrokmi legálny a nezapríčiňoval u zúčastnených žiadne pochybnosti. 10) S. 101
• Pápež mal sám otrokov. Pápež Gregor I. mal na svojich statkoch stovky otrokov a súhlasil so zákonmi, ktoré otrokom zakazovali, aby sa ženili a vydávali za slobodných kresťanov.
• Otrok bol videný ako kus dobytka. Cirkev zaobchádzala s otrokmi ako s »cirkevným statkom« a tento bol nepredajný. Cirkev niekedy hodnotila hodnotu cirkevných statkov nie v peniazoch, ale v otrokoch. 7) S. 523
• Ak bol otrok napriek tomu prepustený na slobodu, musel cirkev odškodniť so svojim majetkom. 7) (4. Synóda v Toledo)
• Cirkev otrokom zakázala robiť testamenty. Pri smrti otroka pripadli jeho úspory cirkvi.
• Podľa sv. Tomáša Aqvinského boli otroci »účelní«. 7) S. 229
• Cirkev robila všetko, aby otroctvo udržala a nič, aby sa odstránilo. 7) S. 520
• Biskup smel prepustiť jedného otroka len, ak dostal dvoch otrokov ako náhradu. 7) S. 523
• Nemanželské deti klerikálov sa stávali na doživotie cirkevnými otrokmi. To platilo aj pre nájdené deti. (3. Synóda v Tolede)
• »Svätý« Martin Tourský (dnes zobrazený v mnohých kostoloch, ako delí svoj kabát)si vydržoval napríklad 20.000 otrokov. 7) S. 524
• Aj kláštory mali otrokov, tak na službu v kláštore ako aj na obsluhu mníchov. Tisíce zajatých Slovanov a Saraziánov boli rozdelení do kláštorov ako otroci. 7) S. 528
• » V Protestantizme sa to dialo podobne od začiatku, potom ako Luther teologicky ospravedlnil poddanstvo a otroctvo. Až ďaleko do 19. storočia prevádzali evanjelické štáty s teologickým povolením misionárov obchod s otrokmi a chodili na poľovanie na otrokov.« 8) S. 22 a 4) S. 150
• Prvá anglická otrocká loď sa volala »Ježiš«. 9) S. 179

Obchod s otrokmi – Indiánmi

• Na začiatku stál biskup Rodriguez de Fosca sám ako objednávateľ za predajom otrokov Indiánov v Seville. 10) S. 101
• Kolumbus mu poslal viac krát väčší počet Indiánov na otrocký trh do Španielska. Len vo februári 1495 to boli štyri lode vždy s 500 Indiánmi vo veku od 12-35 rokov. 10) S. 101
• Obchoduchtivý Kolumbus bol dobre oboznámený s mravnou teológiou jeho cirkvi, potom ako to bolo ospravedlnené »zotročenie nekresťanov s odôvodnením, že pohania sú aj tak odsúdení na večné zatratenie.« 10) S. 102

Dňa 18. 6.1452 legitimoval pápež Mikuláš V. obchod s otrokmi skrze bulu, v ktorej splnomocnil portugalského kráľa, » … krajiny neveriacich dobyť, ich obyvateľov vyhnať, podmaniť a prinútiť k večnému otroctvu«.

Pretože sa terajší pápež nádherne vystatuje svojou »Mea culpa« výnimočnosti, tým že chce celú vinu krvavých zločinov podstrčiť nie cirkvi a jej pápežom, ale »synom a dcéram« cirkvi, tu je originálny text, ktorý priniesol ukrutnú smrť miliónom Indiánov – po latinsky, takpovediac, ako občerstvenie pápežovej pamäte: »… invandendi, conquirendi, expugnandi et subjudandi illorumque personas in perpetuum servitutem redigendi …« 10) S. 101

Poddaní zväčšovali po stáročia bohatstvo cirkvi

• Už od 4. storočia sa vytvoril pod doménou cirkvi iný druh držania otrokov: poddaní. 2) S. 538
• Poddaní boli vlastne postavení na roveň otrokom. Nesmeli opustiť svoju krajinu a boli bezmocne vydaní vlastníkom veľkostatkov, ako napríklad kláštorom. Boli vydieraní a šikanovaní odvádzaním úžerníckych úrokov. Tak vznikol korupčný a tyranský exekučný štát vysokého stupňa. Utrpenie poddaných bolo neznesiteľné. Mnohí rodičia boli nútení, aby predali svoje deti do otroctva alebo na prostitúciu. 2) S. 538
• Vzbury boli krvavo potlačené. Cirkev stála na strane vykorisťovateľov a kázala pokoru a poslušnosť. 2) S. 544
• Cirkev bola (a je) najväčším vlastníkom pozemkov v celej Európe. Kláštor vo Fulde vlastnil napríklad 15.000 veľkostatkov. Kláštor St. Gallen mal viac ako 2.000 poddaných. 14) S. 240

Nezmerateľne bohatá aj predajom titulov a požehnaní …

Mnohí ľudia nevedia, že aj predaj požehnaní, titulov, audiencíí a mnoho ďaľšieho dodnes nekresťansky zväčšuje bohatstvo Vatikánu.

Cenník Vatikánu (stav 1990)

• DM 5.000,- ktoré si pápež necháva zaplatiť za osobne podpísané požehnanie s potvrdením
• DM 30.000,- za privátnu audienciu s pápežom, vrátane videa
• DM 50.000,- dar za čestný doktorský titul
• DM 120.000,- dar za vyznamenanie (rad hviezdy veľkokríža, rad sv. Gregora)
• DM 300.000,- za titul baróna
• DM 2.500.000,- za pozdvihnutie do kniežatského stavu
• DM 50.000,- za vedľajšie náklady takejto procedúry, približne pri príležitosti veľkonočnej omše
• Počínajúc cca. 100.000,- Euro (v priemere cca. 250.000,-) stoja procesy so svätými. Takto drahý proces si môžu dovoliť len zámožné rodiny a reholné spoločenstvá. 4) S. 299
  Len za 464 vyhlásení za svätých (viac ako za posledných 400 rokov), ktoré vykonal Ján Pavol II. išlo do kasy Vatikánu cca. 116.000.000,- Eur. 36) S. 165

Nezmerateľne bohatá aj predajom odpustkov…

Mnohí tiež nevedia, že viac ako 1 miliarda Guldenov sa dostala do Ríma skrze obchod s odpustkami.To je časťou cirkevného majetku ešte dnes.

• Pápež Sixtus IV. rozhodol v roku 1467, že účinok cirkevných odpustkov platí aj pre úbohé duše v pekelnom ohni. 11) S. 144
• Preto kláštory brali peniaze za modlitebné služby, aby zosnulí údajne menej trpeli v pekelnom ohni.
• Pápež rozhodol taktiež, že kto nemôže nastúpiť cestu do Ríma za úplné odpustky, ten dosiahne taktiež úplné odpustky, ak zaplatí len 1/3 nákladov na cestu pápežovým zástupcom. Tisíce ľudí to urobilo. 15) S. 347
• Pápež Leo X. sa domnieval, že chudobní sa takéhoto požehnania môžu len veľmi ťažko zúčastniť, lebo nemajú peniaze, a preto sa museli vzdať takejto útechy. 2) S. 538
• Odpustky sa ponúkajú dodnes, aj v 21. storočí… . Počas »Jubilejného roku 2000« boli udelené odpustky pri prekročení rôznych brán.
• »Podľa zistení Corvína malo prostredníctvom obchodu s odpustkami do Ríma potiecť v priebehu posledných 600 rokov, približne 1 miliarda Guldenov.« 15) S. 348

Odpustky za vraždenie?

Obzvlášť hnusné boli odpustky, keď cirkvi nešlo len o finančné obohatenie sa, ale o to, aby ľudí zviedla k vraždeniu, aby sa údajne dostali rýchlejišie do neba …

• Nasledovné riadky veľmi pripomínajú konanie niektorých islamských fanatikov, ktorí nekonajú o nič horšie ako im to ukázala cirkev. A tak aj napríklad Martin Luther sľúbil miesto v nebi každému vojakovi, ktorí zavraždil vo vojne proti sedliakom povstaleckého sedliaka a sám pri tom prišiel o život.31)
• Pápež Inocenc III. sľúbil každému, kto sa zúčastní križiackej výpravy proti Albigenským, dva roky odpustkov. Zozbierala sa armáda okolo 200.000 mužov, aby napadli mestečko Béziers. Bez ohľadu na vek, pohlavie a náboženstvo bolo zavraždených približne 20.000 ľudí. Ani ženy a deti, ktoré sa ukryli do kostolov neboli ušetrené. Napokon bolo toto mesto spálené. 16)
• Aby pápež získal dostatok bojovníkov na križiacke výpravy, lákala cirkev s veľkodušnými odpustkami. Pre údajné miesto v nebi bolo zavraždených nespočetné množstvo ľudí. Tu sa hodí rečnícka otázka pre skúsených analytikov: Aký diabol, ktorý sa vydáva za »Boha« chce mať okolo seba bytosti s tak zakrvavenými »vstupenkami«? Či to bolo kresťanské, to nech si zodpovie každý sám pre seba.

Nezmerateľne bohatá aj z lúpežníckych vrážd …

Nespočetne veľa ľudí bolo zavraždených pri dobývaní Ameriky – predovšetkým kvôli zlatu. Toto zlato je dodnes časťou rímsko-katolíckej cirkvi.

• S prvým zlatom z koristi z Južnej Ameriky nechal pápež Alexander VI. vyzdobiť strop Santa Maria Maggiore v Ríme a naniesť naň symbol jeho rodiny. 10) S. 115
• Spomenutia hodná časť krvavého zlata a striebra tiekla do cirkevnej pokladnice transformovaná do pyšných klenotov kresťansko – západného zlatníckeho umenia. 10) S. 115
• Výrazný príklad je takmer tri metre vysoké monštrum, ktoré nechal kardinál Cisnero vyhotoviť zo zlata, »ktoré Kolumbus našiel na svojich cestách« a venoval ho katedrále v Tolede alebo oltár v Sevile, na ktorého zhotovenie sa použilo 20 ton krvavého zlata. 10) S. 11
• Postup pri misionárčení indiánov na katolicizmus, bol ustanovený jasne. »Indiáni, ktorých postihla takáto milosť a priazeň, mali z ich strany dokázať svoju otrockú úslužnosť a dobrú vôľu tým, že ich výsosti, kráľovi a guvernérovi dobrovoľne vydali veľké množstvo zlata, drahokamov, striebra a iných vecí, ktoré vlastnili, v opačnom prípade by sa mohli Boh náš Pán a jeho výsosti stať veľmi mrzutými.« 10) S. 108
• »Mladé dievča bolo bez okolkov vytrhnuté z chudobnej rodiny, aby uspokojilo vášeň brutálneho víťaza. Ale hlavná Španielova vášeň bola láska k zlatu. Kvôli nemu sa nezlakol pred žiadnou námahou… a ľudské životy boli v očiach dobyvateľov bezvýznamným tovarom.« 10) S. 109
• »V roku 1500 žilo na hraniciach dnešného Mexika 25 miliónov indiánov, o sto rokov neskôr už len milión.« 10)
• roztavení peruánskych zlatých pokladov je podané: »Potom to trvá celý mesiac, aby sa roztavil tento vzácny riad, aj keď zlatníci musia pracovať deň a noc.« Kronikár ohodnocuje hodnotu zlata len tejto jednej akcie na 1.326.539 zlatých pesos. To by dnes zodpovedalo hodnote približne 450.000.000 Eur. 10) S. 111
• Jeden z majstrov dobyvateľov nechal mnohých Indiánov, zaživa upáliť, hodiť psom, zťať im hlavy, odťať ruky a nohy alebo vytrhnúť jazyk. 10) S. 112
• Jezuiti a Františkáni žiadali manželstvá medzi Indiánmi a čiernymi, aby ich potomstvo vyhlásili za poddaných. 10) S. 116
• Zatiaľ čo jednoduché obyvateľstvo, generácia po generácii, hynuli v špine a biede, stal sa klérus takmer všemohúcim a neúmerne bohatým, ako aj zvyšný otrokári a páni, ktorí kvôli financovaniu »Božích domov« vydražovali pochytaných Indiánov … 10) S. 117
• »Kresťanská cirkev bola vo vykorisťovaní novej zeme ešte horlivejšia ako svetskí vládcovia.« 10) S. 120
• »1495 vydal pápež Alexander VI. bulu Intercaetra: »… aby sa barbarské národy podmanili a priviedli ku skutočnej viere.« 10) S. 120
• »Pápež kontroloval … výdaj poľovných lístkov, ktoré boli Európanom vystavované pre rabovanie a plienenie.« 10) S. 121
• Jeden z kniežatských Inkov povedal: »Čo sa týka pápeža, o ktorom hovoríte, ten musí byť šialený, keď si myslí, že môže darovať krajiny, ktoré mu nepatria …« Nato jeden z mníchov zvolal: »Napadnite ich okamžite! Dávam vám absolúciu.« 10) S. 124.125
• Kronikár Bartolomej: »Už som povedal, že Španieli majú divých psov, ktorí sú vycvičení, aby Indiánov zahrdúsili a roztrhali na kusy … Ako stravu pre týchto psov vodia na svojich pochodoch so sebou veľa Indiánov, ktorý idú v reťaziach a sú hnaní ako črieda svíň. Zabíjajú ich a ponúkajú ľudské mäso verejne na predaj. Potom hovorí jeden druhému: Požičaj mi štvťku z tohto podliaka (Bellacos). Zajtra tiež jedného zabijem, potomm ti to zase vrátim…« 10) S. 127
• Zastrašovanie a teror sa stali základom prvých stretnutí s domorodcami. A tak v každej dedine najskôr spôsobili veľké krviprelievanie (Matanza), aby sa pri počutí mena »Kristus« triasli ako pred skutočnými diablami. Cesty boli teda plné povešaných a na kôl napichnutých mŕtvol Indiánov, ktoré mali rozširovať hrôzu a paniku. 10) S. 124
• Misionári vôbec nemysleli nato, aby dobývanie spochybňovali … Krvavý obchod bol predpokladom pre ich misiu. Okrem miznúcich výnimiek, požadovali misionári násilie.« 10) S. 125
• Chrámy Indiánov boli rýchlo vymenené za kostoly. Len v Mexiku 12.000. Svedčia o schopnosti misionárov, ako nechali pre seba pracovať Indiánov – zadarmo. Na týchto cirkevných skvostoch sa lepia dodnes slzy, pot a krv Indiánov. 10) S. 130.131
• Z jednej indiánskej chroniky: »Tí ľudia boli naplnení múdrosťou. Nepoznali hriech … Boli plní zbožnosti. Nepoznali chorobu kostí, horúčku, syfilis, žiadne bolesti brucha a hrude, ani žalúdka. Ich telá boli pevné a štíhle. Všetko to sa zmenilo, keď prišli biely muži.« 10) S. 135
• Z celkového indiánskeho obyvateľstva, ktoré za čias Kolumbusa obývali túto časť zeme, padlo 90 % za obeť genocíde pod vedením katolíckych misionárov.
• A dnes? Mnoho z tohto krvavého zlata je ešte stále prilepené na stropoch mnohých kostolov a oltárov a je z neho zliatych mnoho monštrancíí, v ktorých sa uchováva to »najsvätejšie«. Aj toto krvavé zlato urobilo cirkev tým, čím dnes je: nezmerateľne bohatou inštitúciou.

Cirkev neúmerne zbohatla aj skrze inkvizíciu a upaľovanie čarodejníc

Jedným z najnehanebnejších spôsobov akým Vatikán hromadil krvavé peniaze a bohatstvo, bolo vraždenie inak veriacich ľudí a skupín.

• Inkvizícia bola lynčujúcim súdnictvom v mene »pravej« viery
• Cirkevné kniežatá stále znovu získavali krvavé peniaze – tak excesívne, že sa hovorilo o okrídlenom slove v zmysle, najrýchelšieho a najľahšieho prostriedku ako sa stať bohatým – upaľovať čarodejnice. 4) S. 7
• Základom pre mučenie a zavraždenie tisícero žien v Európe bolo povolenie upalovania čarodejníc v roku 1487 pápežom. 24) S. 193
• Pravú tvár inkvizície ukazujú nariadenia pápeža Innocenca III. Prikázal, «vlastníctvo kacírov skonfiškovať, vyvlastniť a kacírske deti vydediť». 24) S. 193
• Aby tieto krvavé peniaze potiekli rýchlejšie a aby sa získali »zaťažujúce priznania«, boli obete mučené najbrutálnejším spôsobom.
• Z takýchto krvavých peňazí mohol napríklad pápež Ján XXII. kúpiť v roku 1317 šesť nových biskupstiev. 24) S. 193
• Už v roku 380 boli inak veriaci (kacíri) ohrozovaní vykázaním, vyobcovaním z vlasti a zhabaním ich majetku. 24) S. 193
• Inak veriacim (kacírom) bolo zakazované nazývať sa kresťanmi, robiť testamenty s poslednou vôľou alebo dediť a pre všetkých „odpadlých“ bol pripravený trest smrti. 26) S. 475
• Pápež Alexander III. prikázal kniežatám na koncile v Tours 1163, aby inak veriacich zatvárali do žalára, a aby ich majetok vždy zhabali. 27) S. 562
• Ak bol niekto podozrivý z kacírstva a bol uväznený, bol jeho majetok zhabaný ešte pred tým než vôbec došlo k procesu. Aj na tom sa dá spoznať pravá tvár inkvizície. 27) S. 565
• Ak bol niekto obvinený inkvizičným úradom, ihneď prišli do jeho domu úradníci a inventarizovali jeho majetok. Jeho rodina bola vysadená pred dvere -jedno ako proces neskôr dopadol – a prípadne museli zomrieť od hladu. Bolo veľmi nebezpečné takýmto ľuďom pomáhať, pretože by sa človek sám dostal do inkvizičných mlynov. 27) S. 565
• Cirkev v Nemecku dostala napríklad vždy 1/3 z ukradnutých peňazí, územia alebo statkov zavraždeného. V iných prípadoch polovicu. Často dostal tretinu miestny úrad, tretinu inkvizičný úrad (aby mohol naďalej fungovať) a tretinu dostal biskup.
• Vo vatikánskom štáte pripadol všetok ukradnutý majetok zavraždených „kacírov“ Vatikánu.
• Od 14. storočia pripadlo Vatikánu aj v iných talianskych oblastiach 100 % ukradnutého majetku. 27) S. 574
• Dosť často sa cirkev kvôli zhabanému majetku kacírov hádala so štátom aj celé desaťročia.
• Ak by všetci zúčastnení na inkvizícii, teda lúpežných vraždách „inak veriacich kacírov“, nezarábali tak veľké peniaze, bola by inkvizícia veľmi skoro zanikla. Lebo mnohí ľudia, aj kniežatá cítili vo svojom vnútri, že to čo pápež nariadil bolo niečo veľmi diabolské. 27) S. 597
• Prirodzene boli uprednostňovaní a zavraždení najmä všetci bohatí – inak veriaci (kacíri). V Španielsku to boli bohatí »Conversos«, teda obrátení židia. Niekedy sa mohli vykúpiť na určitý čas za astronomické sumy. Keď títo bohatí »Conversos« »vymreli«, pretože na nich inkvizícia poľovala celé storočia, postupne zanikalo pokračovanie týchto cirkvou inscenovaných lúpežníckych vrážd. 28) S. 158
• Veľmi perverzné bolo, že aj zomrelí ľudia mohli byť dodatočne obvinení z kacírstva. Preto sa mohol dodatočne zhabať majetok zomrelého u jeho dedičov.
• A tak mohol byť zruinovaný každý nepohodlný člvoek napríklad kvôli svojim zomrelým rodičom. Lehotu premlčania katolícka cirkev uznala až po 100 rokoch.
• A tak boli celé rodiny uvrhnuté do neopísateľného utrpenia, tým že im bolo zhabané všetko, čo mali.
• Lehota premlčania u živých neexistovala. A tak mohla kritická poznámka malého chlapca ako starca doviesť na hranicu s drevom – podľa toho aký bol bohatý …
• Veľmi perverzné a ukrutné bolo, že každý hmat pri brutálnom mučení a aj jedlo mučiteľov a katov museli zaplatiť obete alebo ich rodinný príslušníci. Existoval cenník pre všetkých mučeníkov. Tu jeden príklad z Darmstadtu z Nemecka: 25)

o Rozštvrtenie zaživa 15 kr.
o Pripravenie hranice s drevom, hodenie popola upáleného do vody 30 kr.
o Upálenie čarodejnice zaživa 14 kr.
o Zabitie osoby mečom 10 kr.
o Obesenie človeka 18 kr.
o Naťahovanie tela 5 kr.
o Odrezanie uší a nosa 5 kr.
o Naťahovanie na škripci 8 kr.
o Jeden úder ostrým bičom 1 kr.
o Za špagát pri naťahovaní na kolo a pripevnenie závaží, vŕtanie šróbov do nôh 30 kr.
o Vykázanie z obce 1 kr.

• Ukradnuté peniaze a majetok z lúpežníckych vrážd preodvšetkým žien pripadlo priamo alebo obkľukami cirkvi. Prostriedky z vrážd čarodejníc sa napríklad použili v nemeckých mestách v Mainzi na stavbu nového zámku pre arcibiskupov alebo na kostoly v Goßmannsdorfe a Gerbrunne. 13) S. 136
• Tiež zámok Johannisberg v Aschaffenburgu pri Mainzi bol postavený výlučne z krvavých peňazí.
• Tieto krvavé peniaze z lúpežníckych vrážd sú ešte dnes časťou cirkevného majetku – skrze úroky a úroky z úrokov zväčšené na miliardy.

Cirkev zbohatla aj skrze falšovanie listín

Aby sa rozmnožovalo cirkevné bohatstvo, falšovali mnísi a iní cirkevní ľudia listiny a dokumenty.

• Ak chcel biskup alebo opát zväčšiť svoj pozemok, nechal často vyhotoviť falzifikát, ktorý sa potom »našiel« v archíve a dokázal, že to alebo tamto knieža zo skorších časov už odkázalo určitý kus zeme kláštoru. Čo mohli proti tomu robiť jednoduchí roľníci, ktorí často nevedeli ani písať a ani čítať?
• Existovali mnísi, ktorí sa vyučili remeslu falšovania listín, a ktorí chodili krajinou z kláštora do káštora, aby vykonávali svoje remeslo.
• Mních Gueron priznal na smrteľnej posteli, že prešiel celé Francúzko, aby pre kláštory a kostoly zhotovoval falošné dokumenty. 16) S. 83
• V južnom Nemecku túto kriminálnu prácu vykonával benediktínsky kláštor Reichenau na Bodanskom jazere. 17) S. 23 Úplným vrcholom bolo, keď si pápež Štefan II. (+ 757) dovolil tvrdiť, že mu Konštantín daroval celý západný svet. Viacerí ľudia, ktorí toto »Konštantínovo darovanie« považovali za falošné, museli svoje výroky zaplatiť životom, tak napríklad aj Johannes Dränsdorf v Heidelbergu ešte v roku 1425 a vodca Waldenských Friedrich Reiser v Štrasburgu 1458. 11) S. 51
• Základom pre Konštantínove darovanie bola nasledujúca rozprávka: Prenasledovateľ kresťanov Konštantín bol podľa nej pápežom Silvestrom I. vyliečený z lepry, obrátený a pokrstený a z vďačnosti daroval pápežovi všetky provincie v Taliansku a v západných krajinách.
• Potom ako bol už v 12. storočí tento podvod odhalený prívržencami Arnolda z Bresci, potvrdil to s konečnou platnosťou pápežský sekretár a humanista Laurentius Valla v roku 1440 v jednom spise. Rímsko-katolícke písanie dejín, priznalo toto sfalšovanie podľa Deschnera až od 19. storočia. 10) S. 106
• Ešte stále sú cirkvi najv§čším súkromným vlastníkom pozemkov v celej Európe a určite aj na svete. Koľko z tochto bohatstva bolo zaplatené z poctivej práce? A koľko majetku získala zhabaním, ukradnutím, falšovaním a inými lúpežami?

Pramene

1. Časopis Oggi Nr. 42/1952
2. Deschner Karlheinz, Opus Diaboli, Reinbek 1987
3. Lo Bello Nino, Vatikán v nejasnom svetle, Düsseldorf 1983
4. Hermann Horst, Cirkev a naše peniaze, Hamburg 1990
5. Ojetti Paolo v L’Europeo Nr. 1/1977
6. Max Parisi v La Padania 21.6.1998
7. Deschner Karlheinz, Kriminálne dejiny kresťanstva, zväzok 3, Reinbek 1990
8. 9) Weber Hartwig, Obete Kolombusa, 500 rokov násila a nádeje, Reinbek 1982
9. Othegraven Friedhelm, Litánie bieleho muža, Struckum 1986
10. Hermann Horst, Kniežatá cirkvi, Hamburg 1992
11. Rosner Enrique, Misionári a muškety, 500 rokov latinskoamerickej pasie, Frankfurt am Main 1992
12. Döbler Hannsferdinand, Viera v čarodejnice, München 1977
13. Durant Will, Kultúrne dejiny ľudstva, zväzok 6, München 1978
14. Neuer Pfaffenspiegel, Hriechy cirkvi. Obchod s vierou, Pawlak-Verlag, Herrsching 1990
15. Seifert Petra, Tajné spisy stredovekých siekt. Z aktov inqvizície, Augsburg 1997
16. Schmitz Emil-Heinz, Cirkev a milé peniaze, Münster 1998
17. Kammeier Wilhelm, Falšovanie nemeckých dejín, Wobbenbüll 1979
18. Rill Bernd, Inqvizícia a jej kacíri, Puchheim 1982
19. Cawthorne Nigel, Sexuálny život pápežov – Vatikánska kronika škandálov, Köln 1999
20. Hutchison Robert, Svätá pápeža, München 1998
21. Ledl Leopold, V poverení Vatikánu, Wien 1989
22. V mene pápeža – Mysterické zločiny: Stopa vedie do Vatikánu (ARD 8.12.1991)
23. Discepoli di Verità, Vy ste zabili – Mocenský boj log vo Vatikáne, Berlin 2003
24. Rahn Otto, Križiacka výprava proti Grálu, Energda 1995
25. Múzeum mučenia Rüdesheim
26. Deschner Karlheinz, A ešte raz zakikiríkal kohút, Reinbek 1972
27. Lea Henry Charles, Dejiny inqvizície, Zv. 1, Aalen 1980
28. Kamen Henry, Španielska inqvizícia, Mníchov 1965
29. Von Werdenberg Gottfried, Vision 2004
30. Pozri aj www.neo-lutheraner.de ,
31. Deschner/Hermann, Der Antikatechismus, Hamburg 1991
32. Guarino Mario, Mercanti del Vaticano, Kaos Editione, Milano 1998
33. Frerk Carsten, Finacie a bohatstvo cirkví, Aschaffenburg 2002
34. Mynarek Hubertus, Nová inqvizícia, Hon na sekty v Nemecku, Marktheidenfeld 1999,
35. GEO-EPOCHE Nr. 10/03, Moc pápežov

Převzato: http://dolezite.sk/