Z pôvodne dohodnutého hodinového stretnutia bola nakoniec iba polovica, pretože sa natiahol rozhovor, ktorý poskytoval pred nami. Tvrdí, že konflikty medzi náboženstvami zaniknú do konca tohto storočia. Paramhans Svámi Mahéšvaránanda, iniciátor Svetového mierového fóra a autor systému Joga v dennom živote.
V dvanástich rokoch ste prišli o otca. Následne na vás začal mať vplyv veľký indický guru Paramhans Svámi Mádhavánanda. Myslíte, že keby k tomu neprišlo, boli by ste dnes tým, čím ste?
Ono je to tak, že každý z nás má svoj osud predurčený. Nestalo sa teda to, že keď mi zomrel otec, ostal som stratený a hľadal nejakú náhradu. Po smerovaní, akému sa dnes venujem, som cítil túžbu už od raného detstva.
Čím bolo to smerovanie motivované?
Intuíciou. Bola to veľmi prirodzená túžba. Napríklad vy sa možno rád lyžujete a váš kameraman nie, len sedí a pozoruje vás. Čo je motiváciou pre vás, nemusí ňou byť pre neho. Ale ako dobrý priateľ pri vás ostane. Takýto je život – všetci sme nejako motivovaní. Hovorí sa, že každá vetva stromu má svoje miesto pre svoj rast. A tak je to aj s ľuďmi.
Jasné, ale zaujíma ma primárny motív – chceli ste duchovne rásť, pomáhať iným, dosiahnuť niečo konkrétne…? To, že človek po niečom túži, je logické. Ale vie to po rokoch skúseností aj zdôvodniť?
Pozrite – keď niekto niečo v živote imituje, teda skúša hrať sa na niekoho iného, zrejme nedôjde k cieľu, po ktorom túži. Ale ak to máte vo svojom osude a je vám vnútorne jasné, kam chcete smerovať, k tomu cieľu jednoducho dôjdete. Správnym smerom vás poháňa vietor vášho osudu. Ten je vopred daný.
Ak je však človek fatalistom a spolieha sa, že jeho život je predurčený osudom, nevzdáva sa podvedome snahy zlepšovať sa? Na osud sa dá totiž vyhovoriť vždy. Stačí si pri každom zlyhaní povedať „veď to bolo predurčené“.
Vy sa v tom živote predsa môžete zmeniť, ale je dobré, ak vás k tomu niečo aj vedie. Napríklad máte predurčený smer, ktorou cestou sa uberať, ale ak fúka protivietor, idete ňou bez vedenia čímsi vyšším.
Čo myslíte pod tým vedením?
Učenie, tréning, vzdelávanie… Toto všetko nám pomáha nájsť správny smer v živote.
Ešte raz – ak sa spolieham na osud, neprestávam sa podvedome snažiť?
Nie je to tak. Ak jazdíte autom, musíte sa predsa koncentrovať, inak môžete spôsobiť nehodu. Človek vždy musí kultivovať sám seba, svoje vnútro, nesmie na to zabúdať. Môžete mať výborné auto rovnako ako výborný osud, ale ak neviete jazdiť, respektíve neotočíte kľúčikom a nenaštartujete, nepohnete sa nikam.
V mene máte slovíčko „svámi“, čo znamená „ten, ktorý sa zriekol rodiny a domova“, jeho domovom je akoby celý svet. Prečo ste vlastne v roku 1972 odišli z Indie do Viedne a začali pôsobiť v rôznych krajinách Európy? Nie je zrieknutie sa domova iba sebaklam?
Dám vám protiotázku – kde sa narodili? Je Bratislava vaším rodiskom?
Je.
A prečo ste prišli na toto miesto do tohto hotela na toto interview?
Aby ste mi odpovedali práve na tieto otázky.
(smiech) Presne tak. Takisto je to aj so mnou. Máte konkrétny záujem. Presne pre záujem o niečo konkrétne som prišiel aj ja do Európy.
Práve to „konkrétne“ ma zaujíma.
Na prvom mieste je vždy osud, ktorý predurčuje, kde budem. Na druhom mieste je fakt, že ma do Európy pozvali. Ostal som tu, neskôr som sa vrátil do Indie, ale začali prichádzať ďalšie pozvania, aby som sa vrátil. Každým príchodom rástol počet mojich priateľov, dokonca som bol pozvaný do vtedajšieho Československa.
Psychika tejto krajiny vtedy bola v zlom stave, dokonca aj dnes je taká. O ekonomike sa nebudeme baviť, tá je raz lepšia, raz horšia, ale stále vidieť frustráciu, strach a neistotu ľudí. To všetko pretrvalo. V Európe akoby celkovo chýbal pocit spokojnosti a šťastia. To všetko bolo pre mňa akousi vnútornou ťahacou silou, aby som pomohol.
Nie je však prílišným nebezpečenstvom, ak chce niekto do západnej kultúry implantovať tú východnú, ktorá tu nemá žiadnu tradíciu? Nie je to vopred odsúdené na neúspech?
Kultúra je veľmi mobilná. Pohybuje sa presne tak, ako sa pohybujú samotní ľudia. Kde sú ľudia, tam je kultúra, kde je kultúra, tam sú ľudia. Kultúra je vždy prepojená so spôsobom života a s jeho klímou. To vedie k určitej forme vzdelávania v rámci nej. Kultúrne tradície robia ľudí šťastnými. Niekedy však ľudia na nich nechcú participovať, a tak sa orientujú na religiózne tradície.
Treba si jasne uvedomiť, že žiadna kultúra nie je nezdravá. Ani vaša, ani moja, ani nikoho iného. Má veľký význam, ale k tomu musí existovať pochopenie a tolerancia. Tolerancia pre všetky kultúry aj náboženstvá. Keď sa toto udeje, príde aj porozumenie medzi národmi.
V Bratislave ste účastníkom Svetového mierového fóra, na ktorom sa okrem iného diskutuje aj o zachovaní svetového mieru, tolerancii medzi kultúrami a náboženstvami. Nie je dosiahnutie niečoho takého iba ilúziou?
Nič nie je nemožné. Keď zasadíte malé semienko, napríklad figovníka, nemôžete čakať, že z neho zo dňa na deň vyrastie veľký strom. Prosto potrebuje čas. Mier, porozumenie, tolerancia a pochopenie sú tiež takými semienkami.
Realitou je, že dejiny ľudstva sú tisícročia pretkávané vojnami i náboženskou neznášanlivosťou. Tento strom teda rastie pridlho, nie?
Máte pravdu. Ale príčinou toho všetkého je nedostatok komunikácie. O všetkom vždy mocensky rozhodovalo iba niekoľko ľudí. Ale mení sa to – dnešná mladá generácia spoznáva celý svet. Prostredníctvom cestovania, internetu, 
médií… Týmito ľuďmi už nemôžeme manipulovať, pretože to nedovolia. Vedia, čo je skutočnosť, a snažia sa ju pochopiť. Všetci vieme, že celý svet trpí. Pred mnohými rokmi mi rovnakú otázku ako teraz vy položil jeden pán v Ždiari počas interview pre rozhlas. Pýtal sa, či si myslím, že Československo raz bude demokratickou krajinou. Samozrejme, nespýtal sa to počas samotného vysielania, ale súkromne. Ja som odpovedal, že áno. Protiargumentoval mi pritom tými istými vecami ako vy dnes. A pozrite, kde sme. Stretli sme sa v demokratickej krajine.
Pozrite sa na bývalú silu a moc Británie v Indii. Mahátma Gándhí vtedy povedal, že proti nej nebudeme bojovať so zbraňami, ale pomocou lásky, spravodlivosti a nenásilia. A aká je súčasnosť? 2. október bol OSN vyhlásený za Deň svetového mieru. Teda deň nenásilia na počesť Mahátmu Gándhího. Možné je teda všetko, akurát si to vyžaduje svoj čas.
Nie sú však prípady typu „demokratizácia Československa“ iba výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo?
Zmeny sa predsa diali vždy. A vždy sa aj diať budú. My ako ľudské bytosti ich potrebujeme. Veď dôkazom takýchto zmien je i to, že už o minútu nemáme tie isté myšlienky. Celý kozmos, teda univerzum, sa pohybuje. V živote vždy niečo prichádza, niečo odchádza. Cieľom toho všetkého je práve dosiahnutie svetového mieru. A naozaj to nie je nemožné.
Ako k takému niečomu môžu prispieť konferencie tohto typu? Nejde len o stretnutia rovnako naladených ľudí, teda o presviedčanie už presvedčených?
Nie. Na tomto fóre sa predsa nestretávajú iba ľudia rovnakého myslenia. Sú tu veľmi rozdielne mysliace bytosti a nám ide primárne o zjednotenie medzinárodných kultúr. Teda o interkultúrny vzťah.
Iste, ale všetci sú tu s jedným cieľom, takže medzi nimi nie je veľký rozdiel.
Áno, to je pravda, veď cieľom je zjednotenie. Sme síce rozdielni, ale nerobíme medzi sebou rozdiely. Je to jedna z ciest, ako sa pohnúť ďalej.
Je vôbec možné, aby sa ľudia z rôznych kultúr zhodli na spoločných formách, ako ten cieľ dosiahnuť?
Samozrejme, veď to aj robia.
Vytvorili ste systém telesných, dychových, relaxačných a meditačných cvičení, nazvaný Joga v dennom živote. Je joga viac filozofiou, náboženstvom alebo vedou?
Joga je veda. Veda o tele, mysli a vedomí. O jednote a prepojení jednotlivca s univerzálnym aspektom.
Má ale náboženský charakter?
Musí mať. Ale to neznamená, že v joge ide o hindiuzmus, islam alebo kresťanstvo. Slovo „religio“, teda náboženstvo, znamená „jednota“. Jednota znamená harmonizáciu. Harmónia zase potrebuje lásku. To sú univerzálne princípy. A joga vám sprostredkuje toto všetko. Je to vyrovnávajúci princíp, ktorý balansuje a vyrovnáva viditeľné i neviditeľné elementy. Príklad – stôl, za ktorým sedíme, ja stabilný. A takou stabilitou je aj joga.
Tvrdíte teda, že náboženstvo je od jogy neoddeliteľné?
Presne tak. Žiadne náboženstvo, dokonca ani hinduizmus, nie je na tejto planéte staršie ako joga. Boh, jednotlivec, viera, modlitba, dobrý, zlý, hriech, utrpenie, šťastie… to všetko sú princípy jogy. A obsahuje ich vlastne každé náboženstvo.
Práve nemožnosťou oddeliť od nej náboženstvo však argumentovali kresťanskí odporcovia jogy proti jej zavádzaniu do našich škôl. Pritom to celé malo vychádzať práve z vášho učenia. Zástancovia zase tvrdili, že ide len o telesné cvičenia. Vy tvrdíte, že sa to nedá oddeliť.
Áno. A čo je podľa vás zdravie? Predsa duchovno, zdravý duch. Čo je rovnováha? Čo podľa vás nie je duchovné? A čo je vlastne Boh? Toto všetko je skôr medzináboženský konflikt, ktorý škodí mládeži na Slovensku. A to je veľká škoda.
Deti u nás sú predsa formované kresťanstvom, prípadne ateizmom. Ak k tomu pridružíme čosi z východu, nebude dôsledkom zbytočný zmätok v ich hlavách a teda presný opak harmónie?
Nie. Práve naopak – joga by ich oslobodila. Dnes už predsa nemôžete deti ohlupovať ako kedysi, veď máme dobu internetu. Všetky médiá sa vďaka nemu prepojili a z celého sveta vlastne vznikla malá dedina. Človek predsa chápe a rozlišuje, čo je čo. Už päťročné deti vám dávajú otázky, na ktoré máte problém odpovedať.
Ako vysvetlíte, že tak kresťania, ako aj vaša kultúra deklarujete vieru v dobro, napriek tomu sa neviete dohodnúť ani na takej banalite?
Ja nemám žiadny problém, ale bolo by dobré opýtať sa skôr priamo ich. Ja môžem pokojne pokľaknúť pred Ježišom a objať ho, môžem nosiť so sebou Bibliu… Problém má skôr druhá strana. Pýtať sa teda treba ich. A viete, kto máva problém? Tí, ktorí majú strach a pocit viny.
Kresťania majú strach a pocit viny?
Nikto z nás nie je vinný – ani hinduisti, ani moslimovia, ani kresťania… sme deťmi jedného Boha.
Smerujete k tomu, že kresťanom chýba akýsi nadhľad?
Neviem, spýtajte sa ich.
Nechcem diplomatickú odpoveď.
Kto som ja, aby som ich súdil?
Vaši kritici vás na internete označujú za manipulátora. Údajne na vašich kurzoch manipulujete s davom, v kuchyni pri varení je možné spievať len mantry a platí zákaz rozprávať sa… Prosto absentuje na nich sloboda. Aké sú vaše protiargumenty?
Vôbec to nie je pravda. Spievanie mantry je predsa to isté, čo v inom náboženstve trebárs pomodlenie sa. To patrí k ľudskej podstate. Nikto to však nemusí robiť, nie je k tomu nútený. Každý si robí, čo chce, veď o tom je slobodná voľba. Ide o to, aby sme zachovávali určité ľudské hodnoty. Tie, ktoré rešpektujeme a akceptujeme. Tieto hodnoty zabezpečujú, že človek sa nestane napríklad zdiveným býkom. Ľudí, ktorí prinášajú také argumenty, aké spomínate, mi je veľmi ľúto, pretože nemajú žiadnu predstavu o tom, o čom hovoria. Mali by začať premýšľať, ako sa bude vyvíjať globálna ľudská spoločnosť a snažiť sa o rozvoj ľudskosti našich sŕdc.
Na jednej konferencii som napríklad pozval na takéto stretnutie kresťanského biskupa. Odpovedal, že žiaľ, na také niečo nemá povolenie z Ríma. Pritom ja ako hinduistický kňaz nepotrebujem žiadne povolenie, aby som sa šiel pozrieť na stretnutia kresťanov. Od nikoho. Povolenie mi dáva akurát moje telo, ak mi umožní pohybovať sa. To je práve ten rozdiel medzi nami.
Znamená to, že cirkevné inštitúcie obmedzujú slobodu človeka?
Nie, tak som to nemyslel. Slobodu osobnosti limitujú pravidlá, ktorými sa riadime. Niektorí ľudia z toho tábora jednoducho majú strach otvorene vystúpiť. Je mi veľmi ľúto, že to musím hovoriť, pretože často kriticky hovoria o mne, o joge, o mojich programoch. Pritom ja ľudí iba učím, ako byť slobodným, nezávislým, ako nežiť v strachu.
Nezdá sa vám, že joga v západnej kultúre je skôr módnou záležitosťou ako skutočnou túžbou ľudí dosiahnuť ňou deklarované ciele?
Joga je veľmi starobylé poznanie vedomostí pre modernú dobu. Samozrejme, že ju niektorí komercionalizujú, niektorí sa jej venujú preto, lebo im stačí, ak si povedia, že ju robia, niektorí preto, aby mali lepšiu postavu, niektorí kvôli móde… ale to je prirodzené. Ľudia sú rôzni a niet sa tomu čo čudovať.
Práve preto – nezdá sa vám na základe všetkých tých skúseností, že presadzovanie východnej kultúry je tak trochu naivné? Rímskokatolícka cirkev bude mať vždy výhrady a na vzájomnú akceptáciu treba dve strany.
Ale kdeže, v tom nie je žiadne protirečenie. Aj katolíci predsa hovoria o univerzálnej láske, porozumení a podobne. Snáď majú strach, že by stratili samých seba alebo svoje pozície. Ja strach nemám, pretože som vyrástol v hinduizme, ktorý je plný tolerancie. Oni možno vyrástli v strachu.
Spomenuli ste svoju dávnu predpoveď novinárovi, že v Československu raz bude demokracia. Skúste teraz predpovedať, kedy dôjde k zmiereniu náboženstiev.
(smiech)
Nemusíte povedať konkrétny rok, stačí tisícročie.
Stane sa tak už koncom tohto storočia. Buď sa všetci spojíme, alebo všetko stratíme.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Paramhans Svámi Mahéšvaránanda v prepise nič nezmenil.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Vo štvrtok si prečítajte rozhovor s Dušanom Antalíkom, gitaristom a zakladateľom skupiny TEAM.
