Hľadá sa planéta na kolonizáciu
Zhoršovanie klimatických podmienok, populačné explózie, ekologické katastrofy, vyčerpávajúce sa prírodné zdroje – to všetko môže prispieť k zániku civilizácie. Väčšina nepriaznivých zmien je nezvratná; môže sa teda aspoň ľudstvo zachrániť kolonizovaním inej planéty?
Výskum kozmu prestáva byť milým, napínavým dobrodružstvom. Vedcov na nebeských telesách čoraz väčšmi zaujíma to, či sú tam vhodné podmienky pre život človeka. A ak už nie pre život, tak aspoň na ťažbu nerastných surovín.
Roboti už odchádzajú
Napríklad Japoncov zatiaľ najväčšmi zaujíma Mesiac. Pravdepodobne neuplynie dlhý čas a túto obežnicu Zeme „zaľudnia“ robotmi, ktoré by inštalovali prístroje na výrobu kyslíka, potravín i energie. Vedci z krajiny vychádzajúceho slnka dúfajú, že v rozpätí siedmich rokov, teda od roku 2017 do roku 2024, sa im podarí na Mesiaci vybudovať stanicu s ľudským personálom… Ďalšia planéta, ktorá sa nachádza v blízkosti Zeme a aj čo do veľkosti je s ňou porovnateľná, je Venuša. Už v roku 1961 vypracoval americký astronóm a exobiológ Carl Sagan plán „pozemštenia“ Venuše. Výraz „pozemštenie“ pochádza od vedecko-fantastického spisovateľa Jacka Williamsona, ktorý ho použil v roku 1942. Myšlienka prispôsobovania neobývaných a nehostinných vesmírnych telies potrebám človeka sa objavila už v roku 1930 v románe Olafa Stampledona Prví a poslední ľudia.
Kandidát na pozemšťovanie
Venušou sa už stihli hojne zapodievať ruské i americké sondy: prvými lastovičkami boli sovietska sonda Venera v roku 1961 a jej americká sokyňa Mariner 1 v roku 1962. Ani jedna z misií sa však nezdarila a tak Američania ešte v tom roku vyslali sondu Mariner 2, ktorá minula planétu o 35-tisíc kilometrov. Odvtedy Venušu poctilo svojou návštevou množstvo ďalších sond, ktoré zaplavujú vedcov podrobnými informáciami. Zatiaľ to však vyzerá tak, že Venuša nie je na kolonizáciu vhodná, hoci plány na jej pozemšťovanie už boli do určitej miery vypracované. Za vhodnejšiu planétu na pozemšťovanie a poľudšťovanie sa začal považovať Mars.
Štúdia NASA, vypracovaná v roku 1976, O obývateľnosti Marsu konštatuje, že neprekonateľné prekážky na ceste k pozemšťovaniu červenej planéty v podstate nejestvujú…
Postav skleník, zasaď strom
Založenie ľudskej kolónie na planéte s nepriaznivými podmienkami nemusí byť úplne vylúčené. Johannes von Buttlar vo svojej knihe Nový raj píše: „Pokusy s umelou biosférou na Zemi by mali predovšetkým určovať vývoj budúcich vesmírnych projektov, ale iba úspešné projekty ako Biosféra 2 umožnia, aby sa jedného dňa zriadili základne na Mesiaci alebo dokonca na Marse.“
Projekt Biosféra 2 mal ukázať, či je človek schopný vytvoriť a udržať Biosféru 1 – teda pozemské životné prostredie. Do experimentu bolo zapojených štyritisíc druhov zvierat a rastlín, zhromaždených v supermodernom výskumnom stredisku s rozlohou 180-tisíc štvorcových metrov, pozostávajúcom z kupol a stupňovitých pyramíd. V hermetickej izolácii tohto komplexu sa 26. septembra 1991 začal dvojročný projekt, na ktorom sa zúčastnili štyria muži a štyri ženy. Ich život mal byť po všetkých stránkach sebestačný, založený na uzavretom okruhu recyklovaného vzduchu, vody a odpadu. „Nech by sa ľudstvo vydalo kamkoľvek, nech by malo akékoľvek plány, nemôže ísť nikam, kde nebude biosféra, bez ktorej nemôže prežiť. Vesmírna loď Zem je plavidlo, na ktorom sa vezieme všetci,“ tvrdil Edward P. Bass, iniciátor projektu.
Záplava nových svetov
Nad dobývaním vesmíru sa vynára ešte jedna dôležitá otázka: Čo ak nie sme sami, a čo ak sa vo vesmíre nachádza množstvo planét veľmi podobných Zemi, na ktorých možno nájsť inteligentný život? Von Buttlar v knihe Strážcovia raja píše: „David Hughes, ktorý v zložitých simulačných procesoch znázornil mnoho variant tvorenia planét, prichádza pomocou svojho vzorca k výsledku, že v našej Mliečnej ceste skladajúcej sa zo 100 až 200 miliárd hviezd obieha okolo sĺnk najmenej 60 miliárd planét. Medzi nimi najmenej štyri miliardy Zemi podobných planét s ekosférou podporujúcou vznik života.“
Ľudstvo sa možnosťou mimozemského života zaoberá prinajmenšom od antiky. Napríklad pythagorejci sa domnievali, že Mesiac obývajú bytosti vyspelejšie ako pozemšťania. Plutarchos prirovnával Mesiac k Zemi a zamýšľal sa nad prirodzenosťou a zmyslom existencie mesačných ľudí. Kopernikova koncepcia, ktorá modrej planéte vzdala jej výsadné postavenie, viedla k myšlienke, že planéty nie sú len nepochopiteľné nebeské telesá, ale iné svety, viac či menej podobné Zemi. V šestnástom storočí Giordano Bruno vo svojom diele O nekonečnom vesmíre a svetoch rozlišoval medzi planétami a hviezdami a tvrdil, že sú obývateľné. Johannes Kepler sa zas nazdával, že istý mesačný kráter vytvorili obyvatelia Mesiaca – Seleniti – ktorí vraj vybudovali celé mestá… Galileo Galilei v Rozprave predpokladal, že aj na iných planétach by mohli byť priaznivé podmienky pre život. V sedemnástom storočí britský teológ John Wilkins v spise Objav sveta na Mesiaci sa snažil dokázať, že existencia mesačných obyvateľov nemusí byť v rozpore s učením Písma.
Inžinieri stvorenia
Pozemské postoje k prípadnej návšteve mimozemšťanov sú v podstate dvojaké: priateľské a nepriateľské. Tie priateľské od hostí z kozmu očakávajú, že budú inteligentnejší, technologicky vyspelejší než ľudia a že problémy sužujúce planétu Zem mávnutím čarovného prútika vyriešia. Jedným z optimistov, ktorí veria priam v božskú moc mimozemšťanov, je Erich von Däniken, autor svetoznámeho bestselleru Spomienky na budúcnosť. Von Däniken sa domnieva, že život na Zemi stvorili mimozemskí „inžinieri“. V knihe Dôkazy píše: „To, čo by mohli byť len dohady, nadobúda realistické dimenzie, lebo všetok život na našej planéte vzniká, rastie a zaniká podľa toho istého genetického kódu. Fakty teda hovoria o tom, že život – pretože je modelovo rovnaký – bol prinesený z inej planéty.“ Von Däniken odporúča hľadieť aj na posvätné texty ľudstva ako na cenné doklady o technickej vybavenosti mimozemšťanov.
Zem – ľahká korisť?
Z predpokladu, že mimozemská civilizácia by mohla byť na vyššom stupni vývoja než ľudstvo, sa živí aj určitá „vesmírna xenofóbia“. Strach z mimozemšťanov sa vo svojich krajne paranoidných podobách zhmotňuje v špekuláciách o tom, že mimozemšťania chcú Zem kolonizovať a ľudstvo zotročiť. Treba uznať, že takáto možnosť sa nedá celkom vylúčiť. Technologická vyspelosť nemusí predsa automaticky znamenať aj vyššiu morálku. A už vôbec nie vo vesmíre, kde sú podmienky odlišné od pozemských a tak asi treba počítať aj s tým, že pozemská etika v boji o prežitie môže byť príťažou…
Záujem ľudstva ťažiť z kolonizácie iných planét nemusí totiž byť vo vesmíre vôbec ojedinelý. Ľahkým terčom kolonizácie – mimozemskej, prirodzene – sa poľahky môže stať aj planéta Zem. Ľudská zvedavosť a túžba nadviazať kontakt, nás, v určitom zmysle, oslabuje a vydáva napospas neznámym úmyslom medziplanetárnych astronautov.
V roku 1973 bola vypustená sonda Pioneer 11, ktorá odvtedy prekonala vyše päť miliárd kilometrov a už dávno opustila hranice našej slnečnej sústavy. Na jej palube je pozlátená platňa s posolstvom pre mimozemšťanov: informácie o človeku, jeho civilizácii a o slnečnej sústave… Ďalší projekt, ktorým sa zviditeľňujeme: inštitút SETI (hľadanie mimozemských civilizácií) prostredníctvom rádioteleskopov už od roku 1992 „odpočúva“ tisícky vybraných hviezdnych sústav. „Z môjho vzorca vychádza, že iba v Mliečnej ceste je najmenej desaťtisíc vysoko rozvinutých mimozemských civilizácií,“ povedal šéf inštitútu Frank Drake.
Vesmírne bane
Keby sa ľudstvu aj podarilo vyriešiť niektoré naliehavé globálne problémy, a nebolo by nútené zmeniť miesto svojho trvalého pobytu, bude pravdepodobne vždy konfrontované s otázkou ubúdajúcich zásob nerastov. Riešenie sa, samozrejme, opäť bude hľadať vo vesmíre. Von Buttlar uvádza, že „plány na otvorenie prvých mimozemských baní na Mesiaci sú v celkom konkrétnom štádiu. Píše, že z odvrátenej strany Mesiaca možno „bez väčších technických ťažkostí a nadmernej spotreby energie transportovať obrovské množstvá materiálu“. Vďaka projektu Apollo sa totiž ukázalo, že Mesiac disponuje nesmiernym nerastným bohatstvom. „Analýza jednej vzorky napríklad ukázala vyše dvadsať percent kremíka, vyše dvanásť percent hliníka, štyri percentá železa, tri percentá horčíka. Iné vzorky zasa obsahovali vyše šesť percent titánu.“
autor: Peter Macsovszky zdroj: hn online sk
