Východisko vidím v páde dolára

Interview s americkým disidentom Paulom Craigom Robertsom, pomocníkom ministra financií v administrácii Ronalda Reagana

Pred svojom poslednou cestou do Ameriky v septembri tohto roku Dmitrij Medvedev vyhlásil, že by sa chcel stretnúť s americkými disidentmi. Portál slon.ru vtedy písal, že vhodných disidentov v Amerike nenašli. Prezidentovi referenti vtedy zle hľadali amerických disidentov. Náš washingtonský korešpondent Alexej Dmitrijev takého človeka našiel a porozprával sa s ním.

Je to Paul Craig Roberts – slávny ekonóm a publicista, bývalý pomocník ministra financií vo vláde Ronalda Reagana, autor ôsmich ekonomických publikácií a teraz, podľa všetkých parametrov, ozajstný americký disident.

V rokoch 1975 – 1978 Roberts pracoval v Kongrese, bojujúc za optimalizáciu daňových poplatkov. V roku 1981 získal post pomocníka ministra financií vo vláde Ronalda Reagana, kde sa vyznamenal pri vypracúvaní daňového zákona, ktorý prispel k ekonomickému obrodeniu. Zákon počítal s prispôsobením daní úrovni inflácie; s rozšírením dôchodkových schém so zohľadnením daňových výhod; so znížením daní na majetok atď.

Roberts bol vyznamenaný za „mimoriadny prínos pre budovanie ekonomickej politiky Spojených štátov“. V roku 1987 francúzska vláda udelila Robertsovi prestížne vyznamenanie Čestná légia. Viac ako 30 krát ho pozývali ako svedka na pojednávania do Kongresu kvôli rôznym otázkam. Dnes sa Roberts rovnako kriticky pozerá na počínanie demokratov aj republikánov a podľa jeho vlastných slov, ako vlastenec vystupuje proti pošliapávaniu občianskych slobôd, proti tomu, že svetové spoločenstvo stratilo úctu voči Amerike a proti sebadeštruktívným tendenciám, ktoré pozoruje v politike a ekonomike USA.

Sloboda na americký spôsob

– Porozprávajte nám o tom, ako ste sa z „otca reaganovskej ekonomiky“ stali „strhávačom všetkých masiek“.

– Vždy som si všetko robil po svojom. Keď som bol vedcom, spochybňoval som ustálené postuláty a keď som pracoval vo vláde – tiež. Možno práve preto sa mi podarilo zmeniť ekonomickú politiku Spojených štátov. Začínal som ako univerzitný profesor, ale pritom som bol protivníkom keynesiánskej makroekonomiky. A bol som aj proti zaužívaným názorom sovietológov na sovietsku ekonomiku. Svoju pozíciu som vyjadril v rade kníh a v konečnom dôsledku s mojim názorom začali počítať.

Pracoval som v Kongrese, snažiac sa urobiť si jasno v tom, ako sa uplatňujú v praxi nariadenia ekonomickej politiky. Začal som písať do populárnych časopisov, bol som pozvaný redaktorom do Wall Street Journalu, mal som svoj stĺpec. Potom ma zavolali naspäť do Washingtonu a stal som sa pomocníkom ministra financií za vlády Ronalda Reagana, ktorý uplatnil v praxi môj prístup k ekonomickej politike.

Potom som sa vrátil k prednášaniu na univerzite a konečne som pochopil, že väčšina vysvetlení udalostí vo verejnom živote, ktoré sa predkladajú čítajúcim ľuďom, sú jednoducho nesprávne. Začal som sa o to zaujímať a v priebehu 16 rokov som bol prispievateľom v BusinessWeek, písal stĺpce do francúzskych, talianskych a nemeckých novín a časopisov a zvykol som si vyjadrovať sa o tých-ktorých udalostiach, najčastejšie ponúkajúc iné vysvetlenia, ako všeobecne zaužívané. Týmto sa zaoberám dodnes. Teraz, keď píšem, motivuje ma to isté prianie – poskytnúť iný uhol pohľadu, ako je ten, ktorý sa dá prečítať v New York Times, Washington Post alebo počuť v televízii.

– Ale v súčasnosti ani oni, ani iné média patriace veľkým mediálnym koncernom vás nemajú v láske?

– Áno, teraz je mojím domovom internet. A nielen na amerických stránkach, ale aj na indických, aj na stránke Al Jazeery, na iránskej Press TV, na ruskom portáli Russia Today, skrátka tam, kde je záujem o môj názor. V USA tiež zaujíma mnohých, nie však mediálne organizácie. Kedysi boli nezávislé, ale za administrácie Clintona sa sústredili v rukách hŕstky „megamajiteľov“. Hlavnými v tomto biznise prestali byť novinári, stali sa nimi reklamné oddelenia týchto konglomerácií, ktoré sa snažia vyťažiť maximálne zisky z reklamy. A manageri týchto oddelení sa boja niečím uraziť tú-ktorú vplyvnú skupinu.

Ďalší problém je v tom, že vďaka vysokej koncentrácie médií v rukách korporácií, hodnota aktív týchto korporácii závisí od toho, či disponujú federálnom licenciou umožňujúcou vysielať a vydávať médiá. Platnosť týchto licencií periodicky končí a vtedy ich obnovuje vláda – bezplatne. Prirodzene, média sa boja naladiť vládu proti sebe, aby nezostali bez licencie. Takto sa média premenili na ministerstvo propagandy. A pichľavé otázky ako kedysi už teraz médiá nedávajú.

– Takže teraz sme svedkami úpadku neangažovanej žurnalistiky v USA?

– Nezávislá žurnalistika v USA prakticky nezostala. Iba občas sa objaví niečo zaujímavé a vtedy sa človek až začuduje, ako sa to podarilo. Napríklad, v rámci relácie Frontline bol nedávno odvysielaný príspevok o tom, ako predseda FRS Alan Greenspan, minister financií Robert Rubin, jeho zástupca Larry Summers a predseda komisie pre obchod s cennými papiermi Arthur Levitt bránili hlave komisie pre obchod s futuresami Brooksleymu Bornovi regulovať obchod s optionmi, teda robiť to, načo táto federálna agentúra bola vytvorená. Takéto relácie sa teraz do televízie nedostávajú často. Rola opozície, ktorú média hrali počas vietnamskej vojny, ukazujúc jej klamstvá a nezmyselnosť, zostala v minulosti. Média a spolu s nimi aj divácka a čitateľská obec prijali vojnu v Iraku…

– Dokonca aj keď sa zistilo, že Irak predstavuje minimálnu hrozbu?

– Dokonca aj po tom, ako sa zistilo, že žiadne zbrane hromadného ničenia Irak nemal, média nerobili žiadne vyšetrovanie. Kongres zrealizoval tie pojednávania, ktoré sa od neho očakávali. Otázka o vojnových zločinoch nebola rozoberaná, ohľadne mučenia tiež nebolo spravené nič, zajatcov, proti ktorým neexistujú obvinenia, naďalej neprepúšťajú. Nikto poriadne nevie, čo robíme v Afganistane. А pritom americká vláda prakticky zbankrotovala a nemá peniaze na túto vojnu. Galón paliva v Afganistane stojí Pentagón 400 dolárov a každý deň iba námorná pechota tam míňa palivo za 320 miliónov dolárov! Vojna sa pre nás stáva nezvládnuteľnou záťažou.

Sme zbankrotovaný štát. Negatívne saldo sa vykrýva s pomocou zahraničných úverov. Saudská Arábia, Čína, Japonsko a dokonca aj Rusko ktovie prečo kupujú naše štátne obligácie, ktoré čoskoro stratia hodnotu. Dlh nafúknu, aby ho mohli zrušiť. A potom začnú tlačiť peniaze, ako sa to zvykne v banánových republikách. Medzinárodný platobný systém, ktorý sa zakladá na doláre, bude zničený. Dnes sa o ničom z toho v hlavných médiách nediskutuje. Buď sa to deje v malých nezávislých médiách, alebo v zahraniční, alebo na internete, konkrétne napríklad aj v mojich článkoch.

– А predtým média pracovali inak?

– Rozdiel oproti minulosti je v tom, že súčasná vláda má na svedomí oveľa strašnejšie zločiny ako tie, čo sa robili počas vietnamskej vojny a v 1970-tých rokoch, keď sa vláda zodpovedala za svoje skutky pred verejnosťou. Zoberme si napríklad Nixonov impeachment. Donútili ho odísť kvôli priestupku, ktorý v podstate nemal veľký význam. Klamstvá a lži, ktorých sa dopúšťali Bush a Cheney а teraz Obama, sú oveľa horšie. Nixon sa len pokúšal zahladiť stopy politicky motivovanej nelegálnej akcie, ktorú si sám neobjedal a o ktorej v čase, keď sa udiala nevedel. A tu je reč о prezidentoch, ktorý nesú vinu za vojnové zločiny a porušujú zákon, špehujúc svojich občanov. Milióny trestných priestupkov, ktoré pošliapavajú americké a medzinárodné zákony, napríklad Ženevskú konvenciu o mučení, – a nikto nie je zosadzovaný z funkcie, nekonajú sa žiadne vyšetrovania, nikto sa nekajá. Média mlčia.

Vreckoví lídri

– Ako sa táto situácia odlišuje od diania v iných demokratických krajinách Európy, v Kanade?

– Myslím, že média v týchto krajinách zohrávajú aktívnejšiu rolu. Dôležité je to, že všetky tieto krajiny sú americké marionety. Plne kontrolujeme ich zahraničnú politiku a tiež ich ekonomickú politiku. Napríklad, keď sa v Bezpečnostnej rade OSN pripravuje nejaké rozhodnutie proti Izraelu, všetci naši priatelia hlasujú proti. Francúzsko istý čas tomu kládlo odpor, ale po príchode Sarkózyho sa aj oni stali súčasťou našej bábkovej šou. Všetko preto, lebo lídrov týchto krajín máme vo vrecku.

– Čo máte na mysli?

– Dávame im vrecia peňazí. Zoberme si napríklad Tonyho Blaira. Len čo odišiel z postu premiéra, menovali ho poradcom finančných korporácií s platom 5 miliónov libier. Čo vie o financiách? Nič. V USA mu usporiadali šnúru vystúpení a za každé dostával 100 až 250 tisíc dolárov. Kto ho príde počúvať? No dobre, ešte Blair, povedzme. Ale aj jeho žene poskytli možnosť rovnakého turné a jej sa tiež ušlo mastné sústo. Pred ním to isté organizovali aj pre Johna Majora. Dosadili ho do rady riaditeľov v desiatich amerických korporáciách. Bez námahy dostával 100 tisíc v každej ročne. Rovnaké zoskupenia, ktoré poskytujú tieto peniaze, ovplyvňujú americkú politiku. V iných prípadoch jednoducho prevádzame peniaze na účty v švajčiarskych bankách.

Pred mnohými rokmi, keď som iba dostal doktorský titul, môj profesor bol menovaný pomocníkom ministra obrany (ministrom bol vtedy Melvin Laird) pre medzinárodné otázky. Pozval ma do Pentagónu a ponúkol mi prácu vo Vietname. Odmietol som, ale položil som mu otázku: „Ako sa nám darí donútiť tieto krajiny, aby tancovali tak, ako my pískame?“ Pretože som videl, ako mnohé krajiny nerobia to, čo je v ich záujmoch, ale to, čo vyhovuje záujmom USA. Povedal: „Dávame im peniaze“. Ja: „Máte na mysli medzinárodnú pomoc?“ On: „Nie, dávame peniaze ich lídrom. Kupujeme si ich lídrov.“ Nepáčilo sa mu to, myslel si, že skôr alebo neskôr sa to Amerike vypomstí, ale tak to už bolo zariadené.

– A čo nám potom bráni nájsť niekoho, povedzme, v radoch iránskej vládnej špičky a vyriešiť tak celý problém vzájomne výhodným spôsobom?

– Asi ho už aj našli. Existuje istý Ken Timmerman, ktorý stojí na čele nevládneho Fondu pre demokraciu v Iráne financovaného organizáciou National Endowment for Democracy, ktorú využívame na inkubáciu farebných a zamatových revolúcií. Cez NED pumpujeme peniaze na Ukrajinu a do Gruzínska, aby tam ľudia volili bábkových lídrov. Naše marionety, a nie ruské. Tieto krajiny máme vo vrecku, aj Poľsko, aj bývalé stredoázijské republiky – tam tiež dosádzame marionety a staviame v ich krajinách svoje vojenské základne. Rusko musí byť opatrnejšie. Pamätáte sa na oligarchov, ktorých Putin vyhodil z krajiny? Týchto ľudí môžeme využiť ako agentov. Takže tento Timmerman napísal, že peniaze NED poputovali k stúpencom Musaviho a deň pred konaním volieb bolo všetko pripravené na uskutočnenie „zelenej“ revolúcie. Takže naše peniaze v iránskej špičke už sú.

– Ale vo vašich článkoch píšete a vraveli ste to aj dnes, že sféra vplyvu USA sa zmenšuje, že USA zbankrotovaný štát… Takže peňazí bude menej?

– Áno, všetko tomu nasvedčuje. Súhlasím, že sa to teraz stáva čoraz absurdnejším a svet je unavený z drzej Ameriky, ktorá sa správa tak, akoby bola bohom a všetci ostatní sú čertíci. Japonci na posledných voľbách nepodporili proamerickú stranu a nová vláda chce zavrieť americké základne v Japonsku. Nevieme, či sa im to podarí, alebo len chcú povedať: „Dajte nám to, čo ste dávali iným, a potom budeme sedieť potichu!“ Každopádne požiadavka odstrániť základne mnohých v Amerike šokovala. Ešte jeden príklad: Turecko prerušilo vojenskú spoluprácu s Izraelom, aj napriek tomu, že sme vyškolili všetkých tureckých generálov a turecká armáda je financovaná Spojenými štátmi. Ešte predtým sa odmietli zúčastniť na spoločných manévroch, ktoré, myslím, boli zamerané proti Iránu.

Myslím si, že teraz Amerika zostáva vo vedúcom postavení akoby zo zvyku, tradične. A Rusko sa často cíti ako menejcenné kvôli tomu, že tam tak dlho vládli komunisti. Chce zo seba striasť sovietske dedičstvo, snaží sa dokázať, že má svoje demokratické tradície a v niečom sa hrá na naháňačku. Je tým tak zaneprázdnené, že sa nezamýšľa nad americkou hrozbou. A v Číne túto hrozbu nevidia.

– Ako pôsobí ruka Ameriky v Gruzínsku a na Ukrajine?

– Príčinou rusko-gruzínskeho konfliktu v Južnom Osetsku sa stala nespokojnosť členských krajín so separatistickými hnutiami v Gruzínsku. USA rozhodli, že len čo sa Gruzínsko vysporiada s týmito hnutiami, už nič nebude brániť tomu, aby bolo prijaté do NATO.

– Ale všetko dopadlo inak…

– Pretože sa zamiešalo Rusko. Boli sme takí namyslení, že sme ani nepočítali s takým zvratom. Inak by sme sa do toho nepustili. Možnože Rusko malo prísť až k Tbilisi, zvrhnúť Saakašviliho a dosadiť na jeho miesto svoju bábkovú vládu. On s tým ani nič nemá: aký prezident malej krajiny bude riskovať konflikt s Ruskom, nemajúc podporu inej superveľmoci? Nestabilitu na Ukrajine tiež zorganizovala Amerika. V Iráne podporujeme teroristickú skupinu Muzhahadin-e-Khalq a tých, kto nedávno vyhodil do vzduchu veliteľov Zboru strážcov islamskej revolúcie. Všetko to je známe, ale nik o tom nehovorí. A teraz si predstavte, že Putin by usporiadal čosi podobné. Koľko by to narobil rozruchu!

Keď OSN zverejnila správu Richarda Goldstona o izraelských vojnových zločinoch, všetci začali obviňovať Goldstona zo zveličovania a skresľovania. Je jasné, že Izrael je najviac nespokojný, ale dokonca aj prezident Obama povedal, že je napísaná zaujato voči Izraelu. Pritom medzinárodný Červený kríž a organizácie pre ľudské práva potvrdili, že sa tam udiali vojnové zločiny. Sám Goldstone je sionista. Je to slávny právnik, ktorý napísal čestnú správu, ale útočia na neho, a nie na skutočných vinníkov. Je prekvapivé, že sa nič nehovorí ohľadne pokrytectva a dvojitých štandardov. Mám taký dojem, že ľudia sa nad týmto všetkým nezamýšľajú.

Ruská hrozba

– Аko sa mení situácia vo vzťahoch s Ruskom?

– V americkej doktríne vo vzťahu k Rusku neboli žiadne zmeny. Amerika naďalej túži po svetovej hegemónii. Prevládajúci prístup, o ktorý sa opierajú plány Pentagónu, je nasledovný: USA musia byť dostatočne silné, aby dokázali poraziť akéhokoľvek nepriateľa alebo súbor nepriateľov. Neokonzervatívci, ktorí sú smutne známi svojou obľubou tejto doktríny, veria, že sme naďalej najsprávnejší národ (rovnako ako si to mysleli francúzski revolucionári) a my máme právo a zodpovednosť šíriť po svete náš svetonázor.

Rusko stojí v ceste tejto mesiášskej predstavy o role Ameriky. Preto Rusko obkolesili plotom z vojnových základní a premenili bývalé sovietske republiky na marionety. Rusko chápe, že rakety v Poľsku nemali byť namierené proti Iránu a radary v Česku nemali monitorovať iránske rakety. Nemyslím, že Amerika sa zriekla zámeru spraviť Rusko bezmocným a strčiť ho do rovnakého vrecka, kde už sedí Francúzsko, Nemecko a iní. A rakiet v Poľsku sa Obama zriekol kvôli tomu, aby ho Rusko podporilo v Iráne, а nie preto, že sa snaží vylepšiť vzťahy s Ruskom. Rusko a Čína – to sú dve prekážky americkej nadvlády po celom svete.

– Práve som sa vrátil z Číny a súhlasím s tým že Čína predstavuje silného hráča na svetovej aréne, s ktorým sa nedá nepočítať, ale stavať po jeho boku Rusko sa mi zdá predčasné.

– Aj napriek tomu považujem americkú politiku za protiruskú. Rusko má obrovské územia, rovnako veľa jadrových zbraní ako my a máte aj plno nerastných surovín, čo Rusku umožňuje kontrolovať celú Západnú Európu. Spojenectvo s Čínou dáva Rusku obrovské vojenské možnosti. Krajina, ktorá si nedokáže podrobiť Bagdad, si nedokáže podrobiť Rusko. Obávam sa, že ak Rusko uverí ilúzii, že americká vláda je pripravená sa ním kamarátiť, Amerika tak alebo onak získa nad ním kontrolu alebo ho neutralizuje. A ak medzi Putinom a Medvedevom budú nezhody, Amerika určite nebude váhať ich využiť pre svoje ciele. Možnože chradneme, ale zatiaľ, ako nás pomenoval Putin, si „súdruh vlk“ svoju výhodu nenechá ujsť.

Úpadok Ameriky

– Je to následok krízy?

– Americká ekonomika bola silne oslabená nielen krízou, ktorá začala, ako som povedal oveľa skôr, ani nie tak kvôli obchodovaniu s optionmi, ako kvôli presunom pracovných pozícií za oceán, pričom nielen nekvalifikovaných, ale aj inžinierskych, riadiacich, účtovníckych. Tie práce, ktoré robili absolventi amerických univerzít, predstavujúci jadro strednej triedy, sú dnes v rukách cudzincov. Stotisíc amerických programátorov bude sedieť bez práce a korporácie budú tlačiť na štátny department, aby im dovolil pozvať na pracovné víza Indov a Číňanov, ktorým môžu platiť menej. Aj zdravotné sestry dovážajú, dokonca aj školských učiteľov. Na víza Р-1 dovážajú mladých chlapcov a dievčatá, ktorí pracujú v supermarketoch, v letoviskách na Floride robia ako chyžné, v lete pracujú ako čašníčky v reštauráciách… Takže teraz si už ani americkí „červenokrkí“ (pracujúca trieda) nemôžu nájsť prácu za minimálnu mzdu. Ak úroveň nezamestnanosti zmeriame tak, ako sa to robilo v čase, keď som pracoval na ministerstve financií, už to nebude 10%, аle 21%.

Ak nebudeme počítať super boháčov, platy obyvateľstva v 21. storočí nestúpli. Spotreba rástla iba preto, že ľudia sa zadlžovali a míňali to, čo dostávali za americkú hypotéku. A teraz ľud sedí bez práce a v dlhoch natoľko, že míňať nemá čo, preto spotreba nerastie a všetky rozhovory o tom, že kríza končí sú čisté nezmysly.

Prejdite sa po nákupných centrách a uvidíte, že je tam množstvo neobsadených priestorov. Americká ekonomika je tak naviazaná na import, že je nemožné skrotiť rast trhového deficitu. Keď americká korporácia presúva výrobu za oceán, z amerického HDP robí čínsky alebo indický, ktorý do Ameriky prichádza už ako import. Takže pílime konár, na ktorom sedíme. V pluse sú len akcionári a top manageri, preto priepasť medzi platmi sa stáva v Amerike čoraz väčšou.

– Aké je teda východisko zo situácie?

– Východisko zo situácie vidím v páde dolára. Nedokážem pochopiť, prečo doteraz Rusko, Čína a iné krajiny sa nerozhodli ho spoločne zhodiť. Ak by Čína vyhodila na trh všetky svoje dolárové aktíva, USA by sa za jednu hodinu premenili na krajinu tretieho sveta, prosíkajúcu MMF o pomoc, aby mali z čoho zaplatiť za importované tovary.

– Ale čo sa stane s čínskou ekonomikou, ak Amerika nebude schopná kupovať všetko, čo je vyrobené v Číne?

– Neviem. Ich vnútorný trh je tak veľký ako päť amerických. Treba ho rozvíjať. Ale byrokrati sú všade rovnakí: budem robiť zajtra to, čo som robil včera… Ako dlho nám ešte budú dávať reálne tovary výmenou za papieriky, ktoré klesajú na cene? Nemyslím si, že Čína nám dovolí dominovať nad ňou diplomaticky a politicky, len aby mala možnosť predávať nám veci. Som presvedčený, že pracujú na vytváraní vnútorného trhu. Bol som tam pred niekoľkými rokmi a ich lídri na mňa ani zďaleka nepôsobili ako hlupáci. Trápil ich vtedy militarizmus a agresívnosť USA za Busha a Cheneyho.

– Myslíte si, že Obama sa vyberie inou cestou?

– Nie, kontrolujú ho tie isté skupiny, preto nie je dôležité, koho ľudia zvolia.

– Teraz ste povedali vetu, ktorá, ako si pamätám, bola v sovietskych učebniciach, vraj zápas republikánov a demokratov v Amerike – to je fikcia, pretože jedny aj druhí sledujú záujmy vojensko-priemyselného komplexu!

– Otázku skutočne neriešia politické strany, ale súkromné skupiny zainteresovaných osôb, ktoré štedro prispievajú na realizáciu predvolebných kampaní. Predovšetkým finančný sektor. Obama, rovnako ako pred ním Clinton alebo Bush, patrí im. Druhá skupina sú vojaci a zbrojný priemysel. Podľa posledných informácií, americké vojenské výdavky sú vyššie, než spoločné vojenské výdavky celého ostatného sveta. A všetko to v prospech niekoľkých firiem v obrannom priemysle, ktoré sú veľmi štedré počas predvolebných kampaní. A tretia sila – to je AIPEC (American Israel Public Affairs Committee). Robia si všetko, čo si zmyslia. Dokonca aj taký silný líder ako Lindon Johnson im nedokázal odolávať.

Neviem, či sa v Rusku ľudia dopočuli o prípade lode amerických námorných síl Liberty, na ktorý zaútočil Izrael počas šesťdňovej vojny? Johnson to musel ututlať. Akýkoľvek kongresman alebo senátor, ktorý vystúpi proti AIPEC, utŕži porážku. Takže nerozhodujú ľudia, kto bude prezident, ale peniaze na volebnú kampaň. A vyhráva ten, na koho kampaň dali vplyvné skupiny viac peňazí. Kandidát nie je nezávislý, nemôže si robiť, čo sa mu zachce. Z tohto dôvodu ani jeden americký prezident nespacifikuje arabov a Palestínčanov, pretože je treba, aby vyhral Izrael. A Obama nevráti vojská domov, pretože to by bolo v rozpore so záujmami vojnového priemyslu. Preto množstvo vojsk v Afganistane sa zväčšuje a preto sa otvára nové divadlo vojnových akcií v Pakistane.

– Je v USA možný úspech politika, ktorý nie je z jednej z dvoch hlavných strán?

– Nie. Ani pokiaľ je členom jednej z nich to nie je možné v prípade, ak nepatrí do establishmentu tejto strany. Reagan bol v tomto ohľade unikátny, nebol členom republikánskeho establishmentu a aj napriek tomu porazil Georga Busha, ktorý doň patril. Myslím si, že to bolo vďaka hnutiu skutočných konzervatívcov, ktoré už viac neexistuje. Jimmy Carter nebol súčasťou demokratického establishmentu, ale dostal sa do Bieleho domu na antirepublikánskej vlne, pretože Ford odpustil Nixonovi, a to sa mnohým nepáčilo.