Peniaze bez úrokov a inflácie
20.02.09 Margrit Kennedy
Treba kus odvahy na to, keď clovek, ktorý nie je ekonóm, sa pustí do písania knihy o ekonomike, najmä ak sa týka jedného zo základných štandardov profesie, ktorým sú peniaze. Peniaze sú mierou, ktorou je vyjadrovaná väcšina ekonomických pojmov. Ekonómovia ich používajú tak, ako obchodníci používajú kilogramy ci architekti metre, pricom zriedkakedy spochybnujú spôsob akým fungujú, aj ked na rozdiel od kilogramov a metrov nie sú konštantné, ale takmer denne podliehajú zmenám. Tento materiál analyzuje spôsob fungovania penazí, odhaluje dôvod ustavicnej zmeny jednej z najdôležitejších mier a vysvetluje, preco peniaze nielen „hýbu svetom“, ale zároven ho aj ruinujú. Obrovská zadlženost krajín Tretieho sveta, nezamestnanost, degradácia životného prostredia, nahromadenie zbrojného arzenálu a pribúdanie jadrových elektrární súvisia s mechanizmom, ktorý udržiava peniaze v obehu: s úrokmi a s úrokmi
z úrokov. Toto je, povedané slovami historika ekonómie Johna L. Kinga, „neviditelný zhubný mechanizmus“ pôsobiaci vo všetkých takzvaných ekonomikách volného trhu. Transformovat tento mechanizmus tak, aby udržiaval peniaze v obehu, ale bez vedlajších deštrukcných úcinkov, nie je také zložité, akoby sa mohlo zdat. Aj kde riešenia, ktoré táto kniha predkladá, sú niektorým ludom známe už od zaciatku dvadsiateho storocia, zdá sa, že teraz nadišiel cas, kedy ich realizácia je naliehavejšia než
kedykolvek predtým. Cielom tohoto spisu nie je dokazovat, že ktosi nemá pravdu, ale ukázat na možnost volby, ktorá je odborníkom, nehovoriac o širšej verejnosti, viacmenej
neznáma. Ide však o problém, ktorý je príliš dôležitý na to, aby sme rozhodnutie o nom ponechali iba na odborníkov. Význam knihy preto spocíva v jej schopnosti jednoduchým a zrozumitelným spôsobom vysvetlit tieto zložité otázky, aby každý, kto používa peniaze, dokázal pochopit, o co tu ide. Dalším významným rozdielom, ktorý túto knihu odlišuje od iných, ktoré sa touto témou zaoberali v minulosti, je to, že ukazuje, ako prechod k novému penažnému systému v tejto konkrétnej dobe môže viest k vytvoreniu situácie, ktorá bude výhrou pre všetky strany. V konecnom dôsledku môže pomôct rozvinút ekologicky udržatelnú ekonomiku. Otázkou však zostáva, ci budeme schopní zmeny skôr, než dôjde k velkému krachu, alebo až po nom. V každom prípade bude dobré vediet o spôsobe, ako vytvorit výmenné médium, ktoré bude fungovat v prospech všetkých.
Štyri najrozšírenejšie mylné predstavy peniazoch
Takmer každý clovek na tejto planéte dennodenne používa peniaze. Avšak iba málo ludí rozumie fungovaniu penazí a tomu, ako priamo i nepriamo ovplyvnujú náš život. Preto sa pozrime na to, co sú peniaze a co by sa stalo, keby neboli.
Po prvé, dobrá správa: Peniaze sú jedným z najdômyselnejších vynálezov ludstva, pretože pomáhajú výmene tovarov a služieb a prekonávajú obmedzenia bartru, ciže priamej výmeny tovarov a služieb. Ked napríklad bývate na dedine, ktorá sa spolieha výlucne na barter, ale nikto v nej nepotrebuje vaše umelecké diela s výnimkou hrobára, coskoro budete musiet zmenit bud vašu profesiu alebo bydlisko. Peniaze umožnujú špecializáciu, ktorá je základom civilizácie. Preco potom máme „penažný problém“?
Teraz však nasleduje nepriaznivá správa: peniaze nielen napomáhajú výmene tovarov a služieb, ale takisto ich výmenu stažujú, v prípade, že sú v rukách ludí, ktorí ich majú viac než potrebujú. Takto sami vytvárajú bariéru, pretože tí, ktorí majú menej, než potrebujú, musia platit poplatok tým, ktorí ich majú viac, než by potrebovali. To v nijakom prípade nie je „cistý obchod“. V skutocnosti naše súcasné penažné systémy by sa vo väcšine demokratických krajín mohli nazvat ako „neústavné“, ako to neskôr bližšie vysvetlím.
Skôr, než sa pustím do podrobností, dovolte mi povedat, že mylných predstáv o peniazoch je pravdepodobne viac než iba štyri. Naše názory o peniazoch predstavujú zrkadlo našich predstáv o svete, v ktorom žijeme a tých je tolko, kolko ludí žije na tejto planéte. Avšak tie štyri mylné predstavy, o ktorých budeme hovorit na nasledujúcich stránkach, sú najcastejšie prekážky znemožnujúce pochopit, preco musíme zmenit súcasný penažný systém a aký mechanizmus namiesto neho potrebujeme.
Prvá mylná predstava
EXISTUJE IBA JEDEN DRUH RASTU
Prvá mylná predstava sa týka rastu. Máme sklon si mysliet, že existuje iba jeden druh rastu, a to ten, aký existuje v prírode, ktorý sme sami zakúsili na sebe. Obrázok c. 1 však ukazuje tri odlišné typy:
Krivka „A“ predstavuje idealizovanú formu normálneho fyzického rastu v prírode, podla ktorej rastie naše telo, rastliny i zvieratá. V prvých fázach nášho života rastieme dost rýchlo, potom sa rast spomaluje a fyzicky prestávame rást vo veku zhruba dvadsatjeden rokov. To nám však nebráni, aby sme rástli dalej, nie „kvantitatívne“, ale „kvalitatívne“.
Krivka „B“ znázornuje mechanickú ci lineárnu formu rastu, ked napríklad viac strojov vyrobí viac tovaru, viac uhlia vyprodukuje viac energie. Takýto rast sa zastaví vtedy, ked sa stroje zastavia, alebo ked sa prestane pridávat uhlie. Krivka „C“ predstavuje exponenciálnu formu rastu, ktorá sa dá vysvetlit ako presný opak krivky „A“, pretože na zaciatku rastie velmi pomaly, potom sa rast stáva rýchlejší a rýchlejší až nakoniec ide takmer kolmo hore. Vo fyzickej sfére k takejto forme rastu dochádza zvycajne v prípade choroby alebo smrti. Rakovina napríklad postupuje podla exponenciálnej šablóny rastu. Spociatku rastie pomaly, aj ked sa ustavicne zrýchluje, a ked sa objaví, casto je v takej fáze, kedy sa už nedá zastavit. Exponenciálny rast vo fyzickej oblasti sa obycajne koncí smrtou hostitela a organizmu, od ktorého závisí.
V dôsledku úrokov a úrokov z úrokov sa naše peniaze v pravidelných intervalech zdvojnásobujú, t.j. sledujú exponenciálnu formu rastu. To vysvetluje, preco nám náš penažný systém spôsobuje také problémy. Úrok v skutocnosti pôsobí ako rakovina v spolocenskej štruktúre.
Obrázok 2 zobrazuje cas potrebný na to, aby sa peniaze zdvojnásobili pri úrokovej miere:
3%, 24 rokov;
6%, 12 rokov;
12%, 6 rokov.
Dokonca aj pri 1 percentnej úrokovej sadzbe máme exponenciálnu krivku rastu, pri ktorej dôjde k zdvojnásobeniu penazí za 72 rokov.
Na našom tele sme zakúsili fyzickú formu rastu prírody, ktorá zastane na optimálnej úrovni (krivka „A“). Preto je ludom tažké pochopit, aké následky má exponenciálna forma rastu pre fyzickú oblast.
Tento fenomén sa dá najlepšie demonštrovat na známom príbehu perzského panovníka, ktorého tak ocarila nová šachová hra, že chcel splnit akékolvek prianie, ktoré by jej vynálezca prejavil. Tento chytrý matematik sa rozhodol požiadat o jedno zrnko pšenice na prvé polícko šachovnice s tým, že na každom dalšom bude dvojnásobok poctu z predchádzajúceho polícka. Panovník bol najprv rád, že vynálezca má také skromné prianie, avšak coskoro zistil, že ani všetky zásoby obilia v jeho ríši nestacia na splnenie tohoto „skromného“ priania. Množstvo obilia na 64. polícku šachovnice predstavuje 440- násobok rocnej úrody obilia na celej planéte. (1)
Podobná analógia priamo sa týkajúca našej schémy je tá, že jeden halier investovaný při narodení Ježiša Krista pri štvorpercentnom úroku by v roku 1750 priniesol gulu zlata o velkosti zemegule. V roku 1990 by sme si za to mohli kúpit už 8 190 takýchto zlatých gúl. Pri 5 percentnom úroku by sme si zlatú gulu mohli kúpit už v roku 1466. Do roku 1990 by to predstavovalo 2 200 miliárd gúl o hmotnosti zemegule. (2) Tento príklad názorne ukazuje, k akému enormnému rozdielu môže viest aj 1%.
To takisto dokazuje, že nepretržitá platba úrokov a potom úrokov z úrokov je aritmeticky ako aj prakticky nemožná. Ekonomická potreba a matematická nemožnost vytvárajú protirecenie, ktoré v minulosti – pri úsilí o ich riešenie – viedlo k nespocítatelným svárom, vojnám a revolúciám.
Riešenie problémov spôsobených súcasným exponenciálnym rastom spocíva vo vytvorení penažného systému, ktorý sleduje krivku prírodného rastu. To si vyžaduje nahradenie úroku iným mechanizmom, ktorý bude udržiavat peniaze v obehu. O tom budeme podrobnejšie hovorit v Druhej kapitole.
Druhá mylná predstava
ÚROKY PLATÍME IBA VTEDY, KED SI POŽICIAME PENIAZE
Další dôvod, pre ktorý je nám tažko pochopit negatívny dopad úrokového mechanizmu na náš penažný systém je ten, že funguje skrytým spôsobom. Preto druhá bežne rozšírená mylná predstava spocíva v tom, že úroky platíme iba vtedy, ked sme si požicali peniaze. Takže ak nechceme platit úroky, stací, ked si nebudeme požiciavat peniaze. Z obrázku c. 3 vyplýva, že to nie je pravda, pretože úroky sú zahrnuté do ceny, ktorú platíme. Presná výška sa mení v závislosti od pomeru mzdových a kapitálových nákladov vynaložených na tovary a služby, ktoré si kupujeme. Niektoré príklady jasne poukazujú na rozdiely. Podiel kapitálových nákladov v zbere odpadu ciní 12%, pretože ovela vyšší je podiel fyzickej práce. Iná situácia je v prípade rozvodu pitnej vody, kde podiel kapitálových nákladov je 38% a ešte vyšší je v prípade bytovej výstavby, kde ciní až 77%. V priemere 50% kapitálových nákladov platíme v cene tovarov a služieb.
Preto keby sme mohli zrušit úroky a nahradit ich iným mechanizmom na udržanie penazí v obehu, väcšina z nás by bola dvakrát taká bohatá, alebo na udržanie súcasnej životnej úrovne by nám stacila polovica pracovného casu.
Tretia mylná predstava
V SÚCASNOM PENAŽNOM SYSTÉME ÚROKY POSTIHUJÚ KAŽDÉHO ROVNAKO
Tretia mylná predstava týkajúca sa nášho penažného systému by sa dala formulovat asi takto: Pretože každý musí platit úrok ci už pri požiciavaní penazí alebo pri kúpe tovaru a služieb, všetci sme na tom vlastne rovnako.
Opät to nie je pravda. Existujú obrovské rozdiely medzi tými, ktorí v tomto systéme profitujú a tými, ktorí platia. Obrázok 4 obsahuje vzájomné porovnanie, kolko úrokov platí a kolko dostáva desat pocetne rovnakých príjmových skupín populácie Nemecka. Z neho vyplýva, že prvých osem skupín obyvatelstva platí viac než dostáva, deviata dostáva o trochu viac než platí a desiata skupina dostáva zhruba dvakrát tolko než platí, t.j. desatina dostáva úroky, o ktoré prvých osem skupín bolo ochudobnených. Toto velmi jednoduchým a názorným spôsobom vysvetluje, preco „bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú“.
Ak sa bližšie pozrieme na poslednú desatpercentnú skupinu populácie z pohladu jej príjmov z úrokov, zistíme další prejav exponenciálneho rastu. Stlpec posledného percenta populácie by bolo treba rozšírit asi 15 krát, ale posledných 0,001 percenta by bolo treba rozšírit viac než 2000 ráz.
Povedané inými slovami, v rámci nášho penažného systému prebieha operácia skrytého prerozdelovania, ktorá ustavicne presúva peniaze od tých, ktorí majú menej než potrebujú, k tým, ktorí majú viac než potrebujú. Je to iná ovela rafinovanejšia a efektívnejšia forma vykoristovania než tá, ktorú sa Marx pokúšal odstránit.
K prerozdelovaniu „pridanej hodnoty“ však vo velkej miere dochádza vo sfére obehu. To dnes môžeme vidiet jasnejšie než v minulosti. Stále väcšie sumy penazí sú koncentrované do rúk coraz menšieho poctu jednotlivcov a korporácií. Napríklad nadbytok hotovostného toku, ciže penazí obiehajúcich po svete a smerujúcich všade tam, kde je možné ocakávat zisk zo zmien kurzov národnej meny ci na burzách, sa od roku 1980 viac než zdvojnásobil. Iba v New Yorku denná výmena mien sa v období rokov 1980 a 1986 zvýšila z 18 na 50 miliárd USD. (3) Podla odhadu Svetovej banky objem penažných transakcií o 15 až 20 násobne prevyšuje potrebu financovania svetového obchodu. (4)
Úrok a mechanizmus úrokov z úrokov nielenže je hnacím motorom patologického ekonomického rastu, ale – ako na to poukázal Dieter Suhr, porušuje ústavné práva jednotlivcov vo väcšine krajín. (5)
Ak teda ústava garantuje každému cloveku rovnaký prístup ku verejným službám – a penažný systém je jednou z nich – potom je ilegálny taký systém, v ktorom 10% ludí nepretržite dostáva viac penazí než kolko platí za túto službu, a to na úkor 80% ludí, ktorí dostávajú menej, než platia.
Môže sa zdat, že zmena nášho penažného systému by priniesla prospech „iba“ 80 percentám populácie, t.j. tým, ktorí v súcasnosti platia viac, než by bolo spravodlivé. Lenže v 3. kapitole ukážem, že z lieku budú mat prospech všetci, dokonca aj tí, ktorí dnes profitujú zo súcasného chorého systému.
Štvrtá mylná predstava
INFLÁCIA JE NEODDELITELNOU SÚCASTOU NÁŠHO EKONOMICKÉHO SYSTÉMU
Štvrtá mylná predstava sa týka úlohy inflácie v našom ekonomického systému. Väcšina ludí považuje infláciu za neoddelitelnú a „prirodzenú“ súcast akéhokolvek penažného systému, pretože vo svete niet takej kapitalistickej krajiny s volnou trhovou ekonomikou, ktorá by nebola postihnutá infláciou. Obrázok 5 – Jednotlivé ekonomické ukazovatele – obsahuje faktory, ktoré môžu spôsobit infláciu. Zatial co Hrubý národný produkt a priemerné platy a mzdy vzrástli v období rokov 1968 a 1989 „iba“ o 400%, platby úrokov vlády vzrostli o 1 360%.
Tendencia je jasná – dlh štátu skôr ci neskôr prerastie jeho príjem dokonca aj v priemyselne vyspelých krajinách. Keby dieta dajme tomu od jedného do deviatich rokov veku vyrástlo trojnásobne, ale jeho nohy by sa zväcšili 11 násobne, povedali by sme o nom, že je choré. Problém je v tom, že iba málokto vidí, že penažný systém je chorý, ešte menej ludí pozná liek na túto chorobu a prakticky nikto nie je schopný vypracovat „zdravý“ fungujúci model, ktorý by dokázal pretrvat.
Málokto si uvedomuje, že inflácia je iba inou formou zdanenia, prostredníctvom ktorej sa štát usiluje zvládnut najpálcivejšie problémy rastúcej zadlženosti. Je jasné, že cím väcšia je priepast medzi príjmami a dlhom, tým väcšia inflácia je potrebná. Vlády môžu znižovat svoje dlhy tak, že dovolia centrálnym bankám, aby tlacili peniaze. Obrázok 6 ukazuje stratu hodnoty nemeckej marky za obdobie rokov 1950 a 1989.
Táto devalvácia postihla najtvrdšie práve týchto 80% ludí, ktorí platia najviac. Oni zväcša nemôžu previest svoje aktíva do cenných papierov, nehnutelností alebo iných investícií odolných voci inflácii tak, ako tých 10% patriacich do najvyššej príjmovej skupiny.
Ekonomický historik John L. King vidí paralely medzi infláciu a úrokom plateným za úvery, ktoré ustavicne stúpajú ako balón. V súkromnom liste dna 8. januára 1988 mi napísal: „Doteraz som obšírne písal o tom, že úroky sú hlavnou prícinou nárastu cien, pretože tvoria neoddelitelnú súcast cien tovarov a služieb, ktoré kupujeme. Táto myšlienka však, aj ked je pravdivá, nie je plne akceptovaná. 9 biliónov USD domáceho dlhu pri 10 percentnom úroku znamená 900 miliárd USD zaplatených formou vyšších cien, co je to isté ako súcasné 4 percentné zvýšenie cien, ktoré odborníci považujú za infláciu. To nabalovanie úrokov považujem za akýsi neviditelný deštruktívny stroj, ktorý ustavicne pracuje a pracuje aj teraz. Musíme sa teda usilovat oslobodit sa od tejto nezmyselnej financnej posadnutosti.“
Za posledných 33 rokov došlo k 1000 percentnému nárastu súkromného a verejného dlhu, pricom najväcší podiel pripadá na privátny sektor. Vláda používa všetky možné zdroje, len aby tento rast dalej podnecovala: garantovanie pôžiciek, dotované sadzby hypoték, nízke preddavky pri splátkových obchodoch, výhodné podmienky, danové úvery, sekundárne trhy cenných papierov, poistenia vkladov a pod. Dôvod tejto politiky spocíva v tom, že je to jediný spôsob, ako dôsledky tohto úrokového systému spravit znesitelným pre väcšinu populácie. Presadzovaním ekonomického rastu, ktorý ide v pätách exponenciálnemu rastu penazí je možné sociálne dôsledky ešte nejaký cas skrývat. Zacarovaný kruh, ktorý sa otáca coraz rýchlejšie, znamená viac inflácie, prehlbovanie sociálnej nerovnosti, ci zhoršovanie dopadov na životné prostredie. Mnoho argumentov hovorí v prospech nutnosti nahradit deštruktívny financný mechanizmus úrokov iným, vhodnejším mechanizmom, ktorý bude zabezpečovat udržiavanie penazí v obehu.
Peniaze nezatažené úrokom ani infláciou
Koncom 19. storocia si Silvio Gesell, úspešný obchodník pôsobiaci v Nemecku a Argentíne, všimol, že niekedy sa jeho tovar rýchlo predá aj za vysokú cenu, inokedy sa predáva tažko aj za nižšie ceny. Zacal premýšlat o dôvodoch, preco je to tak. Coskoro prišiel na to, že tieto výkyvy majú málo spolocné s tým, ci ludia tieto tovary potrebujú alebo nie, ani s tým, ci ide o kvalitné tovary, ale takmer výlucne s „cenou“ penazí na penažnom trhu.
Zacal tieto pohyby sledovat a zistil, že ked úrokové miery boli nízke, ludia kupovali, ale ked boli vysoké, kupovali menej. Dôvod, preco niekedy bolo penazí viac a inokedy zasa menej, spocíval v ochote majitelov penazí požiciavat ich druhým. Ked zisk z ich penazí bol nižší než 2,5%, mali sklon si peniaze držat, vdaka comu dochádzalo k zastaveniu investícií, bankrotom a poklesom poctu pracovných miest. Ked však neskôr boli ludia ochotní platit vyššie úroky, zrazu boli peniaze opät prístupné, cím sa vytvoril nový hospodársky cyklus. Najprv išli hore úrokové sadzby a ceny tovarov, potom postupne väcšia zásoba penazí stlácala smerom dole úrokové miery a nakoniec znovu došlo k „štrajku“ kapitálu.
Silvio Gesell tento jav vysvetloval tým, že peniaze, na rozdiel od ostatných tovarov a služieb, môžu byt zadržiavané prakticky bez akýchkolvek nákladov. Ak má niekto vrece jablk a druhý peniaze, za ktoré si tie jablká môže kúpit, osoba s jablkami je nútená ich predat v relatívne krátkom case, ak nechce, aby sa jej znehodnotili. Majitel penazí však môže cakat, až kým cena nebude zodpovedat jeho predstavám; „skladovanie“ penazí ho nestojí nic.
Gesell prišiel k záveru, že ak by sme vedeli vytvorit penažný systém, ktorý by zrovnoprávnil peniaze s ostatnými tovarmi a službami (úctujúc v priemere 5% rocný udržiavací poplatok, co je presne to, co sa pocas histórie platilo vo forme úrokov za peniaze), potom by sme mohli mat hospodárstvo bez výkyvov spôsobovaných penažnou špekuláciou. Navrhoval vytvorenie takého penažného systému, v ktorom by peniaze pri necinnosti „hrdzaveli“, ciže boli by zatažované užívacím poplatkom.
NAMIESTO ÚROKU CIRKULACNÝ POPLATOK
V roku 1916 Silvio Gesell formuloval teóriu penazí a „prirodzeného ekonomického poriadku“ (6), v ktorej navrhoval zabezpecit tok penazí tak, aby peniaze sa stali verejnou službou štátu, za ktorej používanie treba platit. A toto je hlavným posolstvom tejto knihy. Namiesto platenia úroku tým, ktorí majú viac penazí než potrebujú, je potrebné udržanie penazí v obehu docielit tým, že ludia budú platit malý poplatok v prípade, že si peniaze zadržia u seba a nedovolia im, aby obiehali.
Aby sme túto myšlienku lepšie pochopili, prirovnajme peniaze k železnicnému nákladnému vagónu, ktorý takisto ulahcuje výmenu tovaru a služieb. Samozrejme, že nikto neplatí používatelovi vagóna nijakú prémiu za vyloženie nákladu, ale je to používatel, ktorý je povinný zaplatit poplatok ako „stojné“, ak vcas nezabezpecí vyloženie nákladu. Ak by sme toto robili aj s peniazmi, prestalo by deštruktívne pôsobenie úroku. Komunita alebo štát, ktorý vydáva „nové“ peniaze s cielom zlepšit výmenu tovaru a služieb, úctuje malý „parkovací“ poplatok používatelovi, ktorý si ich u seba drží dlhšie, než potrebuje. Táto zmena, aj ked sa zdá jednoduchá, rieši mnohé problémy spôsobované v dejinách i v súcasnosti úrokom a nabalovaním úrokov pocas histórie.
Zatial co v súcasnosti je úrok privátnym ziskom, poplatok za používanie penazí by bol ziskom verejným. Tento poplatok by sa musel vrátit do obehu, aby bola udržaná rovnováha medzi objemom penazí a objemom ekonomickej cinnosti. Poplatok by slúžil ako príjem pre štát a tým by viedol k zníženiu danového zataženia. Technickú stránku tejto penažnej reformy si vysvetlíme v nasledujúcich dvoch castiach.
PRVÉ EXPERIMENTY
V 30. rokoch dvadsiateho storocia nasledovníci Gesellovej teórie podnikli niekolko pokusov, kde mohli iniciovat projekty s peniazmi nezataženými úrokmi a tak sa usilovat prekonávat nezamestnanost a demonštrovat platnost týchto ideí. Pokusy zaviest volné peniaze boli v Rakúsku, Francúzsku, Španielsku a v Spojených štátoch. Jeden z najúspešnejších pokusov sa uskutocnil v rakúskom meste Wörgl. (7)
V rokoch 1932 a 1933 sa malé rakúske mestecko Wörgl s približne 3000 obyvatelmi pustilo do experimentu, ktorý sa stal trvalou inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa zaoberajú problémom penažnej reformy. Starostovi mesta sa podarilo presvedcit obchodníkov a mestskú radu, že môžu vela získat, ale nic nemôžu stratit, ked sa pustia do experimentu spôsobom, aký navrhoval Silvio Gesell vo svojej knihe „Prirodzený ekonomický poriadok“.
Ludia s tým súhlasili a preto mestská rada vydala 32 000 „volných šilingov“ (t.j. šilingov nezatažených úrokmi) krytých rovnakou sumou riadnych rakúskych šilingov uložených v banke. Za tie peniaze postavili mosty, opravili cesty, zlepšili verejné služby, vyplácali mzdy a platili za materiál, tieto peniaze akceptoval mäsiar, obuvník, pekár. Poplatok za používanie penazí cinil 1% za mesiac resp. 12% za rok. Tento poplatok musela zaplatit osoba, u ktorej sa na konci mesiaca príslušná bankovka nachádzala a to vo forme kolku v hodnote 1% bankovky
nalepeného na jej zadnej strane. Ak by tam tento kolok bol chýbal, bankovka by bola neplatná. Tento malý poplatok spôsoboval, že každý, kto dostal zaplatené vo volných šilingoch, usiloval sa minút najprv tie a až potom riadne peniaze. Ludia dokonca platili svoje dane vopred, len aby nemuseli platit ten malý poplatok. Pocas jedného roka tých 32 000 volných šilingov cirkulovalo 463 krát, vdaka comu boli vytvorené tovary a služby v hodnote vyše 14 816 000 šilingov. Obycajné šilingy naproti tomu cirkulovali iba 21 krát. (8)
V case, kedy väcšina európskych krajín zápasila s ustavicne sa zvyšujúcou nezamestnanostou, mesto Wörgl ju v priebehu jediného roka znížilo o 25%. Poplatky vyzbierané mestskou radou, vdaka ktorým peniaze rýchlo obiehali z rúk do rúk, cinili 12% z 32 000 volných šilingov = 3 840 šilingov a boli použité na verejné úcely.
Ked vyše 300 komunít v Rakúsku zacalo uvažovat o prijatí tohto modelu, Rakúska národná banka sa zacala obávat straty vlastného monopolu. Okamžite zasiahla proti mestskej rade a zakázala jej tlacit vlastné peniaze. Napriek mnohorocnému zápasu, ktorý sa dostal až pred Najvyšší súd, ani Wörgl ani nijaká iná komunita v Európe až do dnešného dna nebola schopná tento experiment zopakovat.
Vo svojej knihe „Kapitalizmus v najlepšom“ (9) Dieter Suhr opisuje „hnutie kolkovaných penazí“ Hansa R.L. Cohrssena, ktorý sa v roku 1933 spolu s ekonómom Irvingom Fisherom usiloval zaviest do praxe v USA Gesellovu koncepciu penazí. V tom case vyše 100 komunít, vrátane niekolkých velkých miest, malo v úmysle zaviest „kolkované peniaze“. Záležitost sa dostala až na ministerstvo práce, ministerstvo vnútra a ministerstvo financií vo Washingtone. Nikto z nich síce nebol proti, ale nikto z nich nemal právomoc vydat im potrebné povolenie. Nakoniec Dean Acheson (ktorý sa neskôr stal ministrom vnútra) ešte skôr, než prijal rozhodnutie, požiadal o názor ekonomického poradcu vlády harvardského profesora Russella Spraguea. Cohrssen spomína, že ich stretnutie bolo velmi srdecné:
Profesor Sprague mi povedal, … že v podstate sa nedá nic namietat proti vydávaniu kolkovaných penazí majúcich za ciel vytvárat pracovné miesta. Avšak náš plán podla jeho názoru išiel ovela dalej: bol to pokus reštrukturalizovat americký penažný systém a on nemal právomoc takýto návrh schválit. Toto bol koniec nášho hnutia kolkovaných penazí, modelového projektu, ktorý naozaj mohol viest k penažnej reforme. (10)
Dna 4. marca 1933 prezident Roosevelt nariadil docasné uzavretie bánk a zakázal akékolvek dalšie vydávanie mimoriadnych penazí. Cohrssen z toho vyvodil záver: „Celkovo môžeme povedat, že technické tažkosti spojené s dosiahnutím stability meny sú zanedbatelné v porovnaní so všeobecným nepochopením samotného problému. Pokial sa nepodarí prekonat „penažnú ilúziu“, bude prakticky nemožné nájst politickú vôlu potrebnú na dosiahnutie tejto stability“.
Podla Otaniho názoru (12) technická stránka reformy založenej na spôsoboch platby by výrazne zjednodušila vyberanie poplatku za používanie nových penazí. 90% toho, co nazývame „peniazmi“, nie sú nic iné ako císla v pocítaci. Každý by mal teda dva úcty: jeden by bol bežný úcet a druhý sporivý úcet. S peniazmi na bežnom úcte, ktoré sú ustavicne majitelovi k dispozícii, by sa zaobchádzalo ako s hotovostou a mohli by strácat 0,5% mesacne alebo 6% rocne. Ktokolvek, kto by mal na svojom bežnom úcte viac penazí ako by potreboval na platbu všetkých výdavkov daného mesiaca, bol by malým poplatkom nútený previest túto sumu na sporivý úcet. Odtial by banka mohla bezúrocne požiciavat jeho peniaze tým, ktorí by ich potrebovali, a to na urcitý cas, a preto by úspory neboli zatažované poplatkom (vid Šiesta kapitola).
Podobne majitel nových penazí by nedostával nijaký úrok za svoje úspory, ale nové peniaze by si uchovávali svoju hodnotu. Len co bude úrok zrušený, inflácia sa stane minulostou (vid Prvá kapitola). Osoba prijímajúca úver by nemusela platit úrok, ale rizikovú prémiu a bankové poplatky porovnatelné s tými, aké sú dnes súcastou každej bankovej pôžicky. V Nemecku by to dnes cinilo zhruba 2,5% normálnych nákladov úveru.
Prakticky by sa toho zmenilo velmi málo. Banky by fungovali ako zvycajne až na to, že by mali väcší záujem poskytovat pôžicky, pretože aj ony by boli povinné platit také isté poplatky ako všetci ostatní. Aby došlo k vyrovnaniu množstva úverov a úspor, banky by mohli platit alebo prijímat malé množstvo úrokov v závislosti od toho, ci by mali alebo nemali viac nových penazí na sporivých úctoch, alebo ci mali problémy s likviditou. V tomto prípade úrok by slúžil iba ako regulacný mechanizmus a nie ako mechanizmus redistribúcie bohatstva, ako je tomu dnes. Základom tejto reformy by bolo presné prispôsobenie množstva penazí v obehu k sume potrebnej na realizáciu všetkých transakcií.
Ked je vytvorený dostatok nových penazí na realizáciu všetkých transakcií, produkci dalších už bude zbytocná. To znamená, že nové peniaze by už sledovali krivku „prirodzeného“ fyzického rastu (krivka A, obr. 1) a už nie rastu exponenciálneho. Další technický aspekt takejto penažnej reformy spocíva v zamedzení hromadenia penažnej hotovosti. Elegantnejším riešením než lepenie kolkov na zadnú stranu bankovky by bolo vytlacenie novej, farebne odlíšenej bankovky tak, aby jednotlivé série mohli byt stahované raz ci dvakrát do roka bez predchádzajúceho upozornenia. Toto by nebolo drahšie pre štát než výmena starých opotrebovaných bankoviek novými, ako sa to deje dnes.
Ako o tom svedcia rakúske a americké skúsenosti, politická stránka je tu ovela dôležitejšia než stránka technická. O tom budeme hovorit v Tretej kapitole.
Ak by sa uvedená penažná reforma mala zaviest vo velkom, vyžadovala by si aj pozemkovú reformu. Bez pozemkovej reformy sa nadbytocné peniaze budú presúvat do oblasti špekulácie s pozemkami. Bez danovej reformy ekonomická konjunktúra vyvolaná zavedením bezúrocných penazí by mohla mat nepriaznivé závažné ekologické dopady.
NUTNOST POZEMKOVEJ REFORMY
Peniaze a pôda sú dve veci, ktoré každý potrebuje, aby mohol žit. Ci jeme, spíme alebo pracujeme, bez zeme sa nedá žit. Zem, podobne ako vzduch a voda, by preto mala patrit všetkým. Severoamerickí Indiáni hovoria: „Zem je naša matka. Ako by sme ju mohli rozdelovat a predávat?“ Zem by mala patrit spolocenstvu, ktoré by ju prenajímalo tým, ktorí by ju využívali. Toto bola predstava a prax v mnohých európskych krajinách až do doby zavedenia rímskeho práva v stredoveku s dôrazom na súkromné vlastníctvo.
Dnes svet pozná dva systémy:
– súkromné vlastníctvo a súkromné využívanie pôdy v kapitalistických krajinách;
– spolocenské vlastníctvo a spolocenské využívanie pôdy v komunistických krajinách.
V kapitalistických krajinách obrovské zisky zo špekulácie so súkromnými pozemkami idú špekulantom (Obr. 7), a stále viac pôdy sa sústreduje do rúk coraz menšieho poctu ludí. V komunistických krajinách bolo hlavným problémom nehospodárne využívanie spolocnej pôdy. V bývalom západnom Nemecku zhruba 70% pozemkov patrilo 20% ludí. V Brazílii a v ostatných krajinách Tretieho sveta menšina vlastniaca pôdu casto tvorí 2-3% populácie. Preto problém v kapitalistických krajinách súvisí so súkromným vlastníctvom pôdy. V komunistických krajinách, napríklad v bývalom Sovietskom zväze, kde pôda bola v kolektívnom vlastníctve, približne 60% potravín bolo vyprodukovaných na 4% pôdy, ktorú tvorili súkromné záhumienky. To znamenalo, že problémom bolo spolocenské vlastníctvo a využívanie pôdy.
Kombinácia súkromného využívania a spolocenského vlastníctva by bola najvýhodnejším riešením na dosiahnutie sociálnej spravodlivosti a umožnenie individuálneho rastu. Práve toto navrhoval Henry George v roku 1879, (13) Silvio Gesell v roku 1904, (14) a Yoshito Otani v roku 1981. (15) Dnes by to prakticky znamenalo, že komunita by odkúpila všetku pôdu a prenajala ju svojim clenom. Krajiny s progresívnou ústavou by nemali tažkosti s ideálnou implementáciou tejto zmeny. Napr. ústava Spolkovej republiky Nemecko definuje pôdu ako aktívum majúce „spolocenskú“ zodpovednost. Až do dnešného dna však táto spolocenská zodpovednost nebola uplatnená.
Obrázok c. 7 ukazuje, že v roku 1982 ludia museli v priemere trikrát dlhšie pracovat než v roku 1950, aby mohli zaplatit za pôdu. Po katastrofálnych výsledkoch vyvlastnovania pôdy v krajinách s komunistickou ústavou by dnes už nijaká západná krajina ani len neuvažovala o vyvlastnovaní pôdy zo strany štátu bez kompenzácie. Aj ked rímske právo, ktoré zaviedlo súkromné vlastníctvo pôdy do západnej civilizácie (zhruba pred 500 rokmi), bolo ludom vnútené dobyvatelmi, tí, ktorí z toho vtedy profitovali, už patria histórii a dnešní vlastníci, ktorú majú pôdu, ju bud kúpili, alebo ju legálne zdedili.
Preto ked spolocnost chce byt spravodlivá, musí zaplatit nejakú kompenzáciu. Jednou dlhodobou možnostou je vyberanie malého poplatku vo výške zhruba 3% za rok z hodnoty každej parcely pôdy. Tento poplatok by sa vyplácal komunite a využíval by sa na kúpu pôdy ponúkanej na trhu. Tak by komunita získala vlastníctvo svojej pôdy za cosi vyše 33 rokov. Alternatívou by bolo oznámit majitelom pôdy, že si môžu vybrat, že nebudú platit poplatok, ale pôdu predajú spolocenstvu. Napríklad pri 3% poplatku za 33 rokov. Zatial co vlastníkom by zostalo právo používat pôdu, museli by komunite rocne platit nájomné vo výške 3% z hodnoty pôdy.
Bezprostredným efektom tejto regulácie by bolo okamžité zastavenie špekulácie s pôdou. Väcšina pôdy, ktorú ludia dnes vlastnia bez toho aby ju používali, by bola ponúkaná na trhu s cielom predchádzat strate. Ked však bude viac pôdy k dispozícii, jej cena klesne a viac ludí bude mat šancu ju využívat produktívnym spôsobom. Najmä v rozvojových krajinách by to malo znacný efekt na produkciu potravín, kedže zmenšujúci sa podiel potravín v porovnaní s množstvom ludí, ktoré treba živit, nie je otázkou polnohospodárskej techniky, ale prístupnosti pôdy pre malé farmy. Tak v rozvinutých ako aj rozvojových krajinách by nájomcovia mali všetky výhody dnešných regulácií dedicného nájmu v tomto novom systéme. Svoj majetok by mohli používat v rámci hraníc lokálnych obmedzení. Mohli by predávat svoje domy.
V testamente by mohli odkazovat domy svojim potomkom. Mohli by ich dat do prenájmu tretím osobám aj bez súhlasu komunity, pokial by další nájomníci platili nájomné. Stanovením presnej výšky renty prostredníctvom verejných ponúk, aukcií a pod. by sa predišlo neefektivite plánovaného hospodárstva ci byrokratických postupov. Táto zmena by nakoniec odobrala ohromné bremeno z pliec pracujúcej populácie, ktorá v konecnom dôsledku ustavicne financuje každý zisk pochádzajúci zo špekulácie.
Skutocnost je totiž taká, že pôda bola odjakživa používaná na špekulácie. Aby bola změna realistická, musí bezpodmienecne viest k odstráneniu špekulácie s pôdou. Aj v tomto prípade navrhované riešenie nemá za ciel potrestat tých, ktorí profitujú zo súcasného systému, ale skoncovat – pomaly ale isto – so situáciou, ktorá poskytovala hrstke ludí enormné výhody, za ktoré musela väcšina platit.
NUTNOST DANOVEJ REFORMY
Odhaduje sa, že v dnešnom Nemecku polovica až dve tretiny hrubého domáceho produktu má negatívne ekologické dopady. (16) Navrhovaná penažná a pozemková reforma by umožnila zvýšenie produkcie a zamestnanosti. Aby však pritom nedochádzalo aj k zhoršovaniu devastácie životného prostredia, je potrebné zaviest dve zmeny v spôsobe vyberania daní:
(1) zmena z dane z príjmu na dan z produkcie; (2) dan z produkcie musí zahrnovat ekologické náklady. Hermann Laistner, (17) ktorý túto myšlienku podrobne vysvetluje vo svojej knihe „Ekologická ekonomika“ (The Ecological Economy), zdôraznuje, že dan z príjmu v konecnom dôsledku zdražuje ludskú prácu, takže pre podnikatela je výhodnejšie nahrádzat ju mechanizáciou. Toto vedie k coraz vyššej spotrebe konecných prírodných zdrojov prostredníctvom masovo vyrábaných lacných produktov, ktoré však neslúžia na uspokojovanie skutocných ludských potrieb.
Ak by sa namiesto toho zaviedla dan na produkciu, ktorá by takisto zahrnala jej ekologické zataženie, produkty by sa stali relatívne drahšie. Spolu s nižšími nákladmi na pracovnú silu by znížili tlak na zvyšovanie automatizácie a viac ludí by si dokázalo nájst prácu. Ked je pracovník v súcasnosti nahradený strojom, spolocnost platí dvakrát. Príde o dan z príjmu – kedže príjmy strojov nie sú zdanované – a následne platí podporu v nezamestnanosti prepustenému pracovníkovi. Okrem toho znacná cast práce sa v súcasnosti vykonáva ilegálne s cielom vyhnút sa daniam. Ak by sa zrušila dan z príjmov, táto tienová ekonomika by sa konecne stala legálna. Zatial co by nespôsobila nijaké zníženie životnej úrovne, pretože nárast cien za produkty by bol vyvážený nezdaneným príjmom, táto zmena by v dlhodobej perspektíve vytvorila úplne iné a ekologicky zdravšie spotrebitelské správanie. Ludia by si dvakrát rozmysleli, ci si majú kúpit nový bicykel ci automobil, keby ich nový výrobok vyšiel ovela drahšie než oprava starého.
Zmena v zdanovaní by mohla byt zavádzaná postupne a mala by zmysel aj bez penažnej a pozemkovej reformy. Bola by v súlade s velkou castou požiadaviek a návrhov zo strany ekológov v priebehu posledných desatrocí. Spolu s dalšími dvomi reformami by táto zmena urobila zbytocnými mnohé environmentálne otázky a „ochranné opatrenia“, na druhej strane by zároven prispela k riešeniu problémov nezamestnanosti.
(2)
Kto by profitoval z nového penažného systému?
K individuálnej a spolocenskej zmene by malo dôjst najmä preto, (1) aby sa rozbila urcitá šablóna správania sa; (2) a pretože iná šablóna správania sa zdá byt adekvátnejšia na dosiahnutie požadovaného výsledku. K zmene penažného systému navrhovanej v poslednej kapitole môže dôjst z jedného, druhého alebo z obidvoch uvedených dôvodov: (1) V minulosti rakovinová akumulácia bohatstva bola pravidelne rozbíjaná sociálnymi revolúciami, vojnami a ekonomickým kolapsom. Bezprecedentná ekonomická vzájomná previazanost všetkých dnešných štátov a mnohonásobný potenciál globálnej deštrukcie ciní tento mechanizmus riešenia konfliktu neakceptovatelným. Sme nútení hladat nové riešenia s cielom vyhnút sa vojne, sociálnej revolúcii alebo ekonomickému kolapsu. (2) Podla názoru mnohých špecialistov v oblasti ekonomiky a bankovníctva, krach burzy v roku 1987, pri ktorom v priebehu niekolkých dní zmizlo 1,5 biliónov USD, bol iba slabým vánkom v porovnaní s bezprostredne hroziacim nebezpecenstvom celosvetovej Velkej depresie, ktorá pravdepodobne nastane, ak v priebehu niekolkých najbližších rokov nezavedieme fundamentálne zmeny. (18)
Zmena penažného systému teraz ponúka jednu možnost, ako sa vyhnút enormným ludským a materiálnym nákladom takejto katastrofy. (3) Bez ohladu na to, ci si uvedomujeme alebo nie, že každý exponenciálny rast v konecnom dôsledku vedie k vlastnej záhube, prednosti prechodu na nový penažný systém sú také evidentné pokial ide o sociálnu a environmentálnu spravodlivost, že táto cesta by mala byt zvolená už len preto, lebo je lepšia než tá, ktorú máme dnes. Hlavným problémom akéhokolvek transformacného procesu však nie je ani natolko to, žeby sme radšej chceli zostat tam, kde sme, alebo žeby sme nechceli uznat výhody nového ciela, ktorý chceme dosiahnut, ale v odpovedi na otázku: Ako sa tam dostat? Poznáme nebezpecenstvá, ktoré na nás tu hrozia, ale sme schopní vylúcit, že nový systém nebude mat iné, azda aj horšie následky?
Aby sme si ulahcili odpoved na otázku, ako by táto transformácia mohla napomôct pri dosahovaní cielov jednotlivých sociálnych skupín, pozrime sa bližšie na nedostatky penažného systému a potom na prednosti systému nového a na jeho výhody, ktorý by mohol prinášat bohatým i chudobným, štátom i jednotlivcom, menšinám i väcšinám, priemyselníkom i environmentalistom, materiálne i duchovne orientovaným osobám. Zaujímavý fakt je ten, že konkrétne v tomto casovom bode, v tejto krízovej situácii, ktorú sme si sami vytvorili, by nový penažný priniesol výhody každému. Ale potrebujeme to urobit skoro.
VÝHODY VO VŠEOBECNOSTI
Doteraz sme sa v našej analýze zaoberali s faktami a císlami, ktoré si môže každý overit. Odteraz sa budeme zaoberat „kvalifikovanými odhadmi“ založenými na minulých skúsenostiach. Ich presnost bude potrebné potvrdit príkladmi z reálneho života. Preto vyvstáva otázka: preco ba sa nejaký región ci krajina mali rozhodnút, že to skúsia a stanú sa pokusným laboratóriom pre nový penažný systém? Ak bola naša doterajšia analýza správna, potom navrhované riešenie ponúka okrem iného tieto hlavné výhody:
(1) odstránenie inflácie;
(2) zlepšenie sociálnej spravodlivosti;
(3) zníženie nezamestnanosti;
(4) zníženie cien o 30-50%;
(5) pociatocnú ekonomickú konjunktúru;
(6) a potom stabilnú ekonomiku
NEDOSTATKY PENAŽNÉHO SYSTÉMU
Vo väcšine krajín monopol na tlac penazí má v rukách centrálna vláda. Preto akýkolvek pokus o nový penažný systém – dokonca na malej regionálnej úrovni – musí mat podporu na vládnej úrovni. Je jasné, že zavedenie bezúrocných penazí by bolo výsostne politickou záležitostou. Je potrebná odvaha na to, aby ktorákolvek vláda uznala, že doteraz tolerovala takýto nespravodlivý systém.
Na druhej strane väcšina ludí iba tažko pochopí, preco by „poplatok“ za peniaze mal byt lepším riešením než úrok. V súcasnosti predstavitelia vlády, politici, bankári a ekonómovia sa usilujú odpovedat na problémy liecením vonkajších symptómov ponúkajúc liecbu iba vo forme rýchlych náplastí. V predvolebných kampaniach zaznievajú sluby o zdolaní inflácie, zlepšení sociálnych služieb a o podpore ekológie.
Pravda je tá, že v tomto zápase majú ruky zviazané a že situácia sa namiesto zlepšovania skôr zhoršuje, až sme sa ocitli v akceleracnej fáze krivky exponenciálneho rastu penažného systému. Namiesto pokroku v sociálnej a environmentálnej oblasti sa obycajne znižujú rozpocty, co iba vedie k dalšiemu zhoršovaniu. Bez ohladu na to, ci politici patria ku konzervatívnemu alebo progresívnemu krídlu, priestor na reálnu zmenu v súcasnom systéme je naozaj velmi malý.
Obrázok c.8 vysvetluje, preco je tomu tak. Vo vysoko diverzifikovanej ekonomike sú jednotlivé sektory vzájomne tesne prepojené. Ak by sme z jedného sektora vynali jednu cast, vznikli by problémy, a to nielen tam, ale takisto v ostatných. Ked sa zvýši zadlženost štátu a úrokových mier, viac penazí zacne pritekat tým, ktorých bohatstvo spocíva v peniazoch. A tým, ktorí pracujú, zostane na spotrebu menej penazí. Toto zasa má dopad na trh práce, danové príjmy a životné prostredie. Vlády, ktoré sa zadlžujú, aby takto preklenuli deficity v príjmoch, problémy ešte vyostrujú. Nový penažný systém neutrálnych penazí by pomohol znížit disproporcný rast zadlženosti ako aj koncentráciu penazí a zabezpecil by bezpecnú a ustavicnú výmenu tovaru a služieb na volnom trhu.
Ked si myslíme, že situácia v priemyselne rozvinutých krajinách je tažká, pozrime sa na krajiny Tretieho sveta, ktoré znášajú najhoršie dôsledky súcasného systému. Zatial co velké americké a nemecké banky zvyšujú svoje rezervy, aby boli pripravené na financné bankroty svojich dlžníkov v priemyselne vyspelých krajinách, priemyselne vyspelé krajiny nadalej importujú kapitál z rozvojových krajín. Exportom nových pôžiciek majúcich za ciel splatenie starých, iba co zväcšujú a predlžujú celkovú krízu zadlženosti. Tento trend sa musí zmenit, ako to jasne vyplýva zo správy Svetovej komisie OSN o životnom prostredí a rozvoji nazvanej „Naša spolocná budúcnost“. Takisto dokazuje, že dve zdanlivo nesúvisiace krízy – svetovej ekonomiky a ekológie planéty – je vlastne kríza jedna.
Ekológia a ekonomika sú coraz viac previazané na lokálnej, regionálnej i globálnej úrovni do jedinej siete prícin a úcinkov … Nesplatitelné dlhy nútia africké štáty, ktorých príjmy spocívajú z exportu surovín, aby pretažovali svoju krehkú pôdu a tým ju nicili a spôsobovali jej premenu na púšte… Výrobná báza ostatných rozvojových oblastí trpí podobným spôsobom tak z dôvodu lokálnych chýb, ako aj fungovania medzinárodného hospodárskeho systému. V dôsledku krízy latinskoamerickej zadlženosti prírodné zdroje regiónu nie sú využívané na vlastný rozvoj, ale na plnenie financných záväzkov zahranicným veritelom. Takýto prístup k problému zadlženosti je krátkozraký z hladiska ekonomického, politického i ekologického. Od obyvatelov chudobných krajín sa požaduje, aby akceptovali rastúcu chudobu a zároven aby exportovali coraz viac svojich vzácnych zdrojov.
Sociálna nerovnost je hlavným environmentálnym a takisto aj rozvojovým problémom planéty.(20) Podla Herrhausa, manažéra najväcšej nemeckej banky (Deutsche Bank): „štruktúra a rozmery problému sa nedajú riešit doteraz používanými tradicnými spôsobmi.“ (21)
Tí, ktorí sú zodpovední za súcasný financný systém, dobre vedia, že nie je dlho udržatelný, ale bud nevedia alebo nechcú vediet o praktických alternatívach. Obrázok 9 prináša aspon jedno vysvetlenie. V pomere k hrubému domácemu produktu a nárastu zadlženosti banky zarobili neúmerne vysoký podiel národného bohatstva, co ciastocne súvisí s kolísajúcimi úrokovými sadzbami, ktoré umožnujú bankám dosahovat vyššie zisky, ako aj so zvyšujúcou sa špekuláciou s peniazmi a devízami sprostredkovatelských poplatkov, ktoré sa vyšplhali vysoko. To vysvetluje aj rozdiel v raste pracovných príjmov, ktoré rástli dvakrát pomalšie ako hmotné aktíva, ktoré zasa rástli trikrát pomalšie ako zásoba penazí.
Bankári, s ktorými som sa o tomto probléme rozprávala, nevedeli o nijakej alternatíve. Ked som im ju vysvetlila, casto mali pocit, žeby ju nemohli šírit dalej bez toho, žeby tým neohrozili svoju pozíciu.
Bankári nemajú záujem o otvorenú diskusiu o tom, ako funguje úrokový systém, pokial sa na vec nepozrú z hladiska dlhodobej perspektívy. V súcasnosti však problém skôr zahmlievajú.
Obrázok c.10 názorne ukazuje niektoré zavádzajúce reklamy bánk, s ktorými sa môžeme stretnút v casopisoch a novinách na celom svete. Peniaze – tvrdia banky – musia rást, množit sa. Najcastejšie sa usilujú zapôsobit na ludí predstavou, že peniaze by mali pre nich „pracovat“. Peniaze však ešte nikto nevidel rást ani pracovat. Prácu ustavicne vykonávajú ludia pomocou strojov ci bez nich. Tieto reklamy skrývajú skutocnost, že každá marka ci každý dolár, ktorý pripadá vkladatelovi penazí, musel byt najprv vyrobený a že je to vlastne práca druhého cloveka, ktorému je táto suma vzatá bez ohladu na spôsob, akým sa to deje. Inými slovami povedané, ludia, ktorí predávajú svoju pracovnú silu, chudobnejú tým istým percentom, akým sa investícia investorov znásobuje. V tom spocíva celé „tajomstvo“, akým peniaze „pracujú“, ktoré banky nerady odkrývajú.
Podla mojej skúsenosti tí, ktorí by sa v probléme mali vyznat vdaka svojmu vzdelaniu, t.j. ekonómovia, majú obavu, že by boli onálepkovaní a oznacení za radikálov. Keby sa však zasadili za bezúrocné peniaze, dostali by sa na koren (latinsky = radix) jedného z najnaliehavejších ekonomických problémov.
Dve velké osobnosti 20. storocia, Albert Einstein a John Maynard Keynes jasne videli význam Gesellových ideí týkajúcich sa penažnej reformy. Keynes sa v roku 1936 vyjadril, že „budúcnost sa bude viac ucit od Gesella než od Marxa“. (22) Táto budúcnost ešte nenadišla. Hoci bankári a ekonómovia nemusia byt velmi jasnozriví, aby spoznali, že nový penažný systém by im umožnil vyriešit centrálnu dilemu, s ktorou zápasia celé desatrocia. Namiesto toho historik ekonómie John L. King vo svojej knihe „Na pokraji Velkej depresie II“ píše o význame práce ekonómov:
„Ich hry s císlami a komputerizované vzorce sa ukázali ako irelevantné a podobne slávne sú aj ich mylné predpovede. Je to ako keby nadobudnutím vzdelania títo ludia stratili schopnost rozmýšlat.“ (23)
Môj postreh je ten, že ekonómovia na rozdiel od väcšiny inžinierov v skutocnosti nechápu nebezpecenstvo exponenciálneho rastu. Dokážu spoznat nebezpecenstvo šírenia AIDS alebo „populacnej explózie“, ale v ich vlastnej oblasti sa zdajú byt takmer slepí a naivne sa spoliehajú na symptomatickú liecbu, ktorá ako tak dokáže nebezpecenstvo oddialit, ale nie odvrátit. Vlády, ktoré budú zavádzat penažnú reformu, budú musiet dlho pracovat, kým zaistia sociálnu spravodlivost, ekologickú rovnováhu a vyliecia penažné nemoci, ktoré desatrocia sužovali takzvané „ekonomiky volného trhu“.
VÝHODY PRE REGIÓN ALEBO KRAJINU, KTORÁ TIETO ZMENY ZAVEDIE AKO PRVÁ
Možnost investovat a produkovat bez nutnosti platit úrok by nielenže znížilo ceny týchto tovarov v regiónoch alebo krajinách, ktoré zavedú nový penažný systém, ale takisto by vytvorilo enormnú výhodu pre odvetvia a produkty konkurujúce na domácom alebo svetovom trhu. Nech by bežná úroková miera bola akákolvek, produkty a služby by mohli byt predávané práve o tolko lacnejšie. To by viedlo k rýchlej hospodárskej konjunktúre v regiónoch, ktoré by ako prvé zaviedli bezúrocné peniaze. Nevýhoda by mohla spocívat v tom, že táto zmena by predstavovala hrozbu pre životné prostredie. Avšak bez ohladu na to, že je možné vytvorit lepší systém zdanenia (ako je vyššie opísané), môžeme sa pozriet na nasledujúcu možnost.
Mnoho produktov a služieb, ktoré v súcasnosti nemôžu konkurovat s mocou penazí plodiacich peniaze na financných trhoch by sa okamžite stalo ekonomicky konkurencieschopné. Medzi nimi by bolo vela ekologických produktov, sociálnych projektov a umeleckých snažení, ktoré by sa casto mohli realizovat, aj keby neprinášali zisk, len keby neboli stratové. To by malo za následok diverzifikovanejšiu a stabilnejšiu ekonomickú bázu, ktorá urcite nepredstavuje hrozbu pre životné prostredie.
Nezamestnanost by klesla, vdaka comu by klesla aj potreba sociálnych dávok, väcšej byrokracie a vyšších daní.
Ak by sa zaviedli v urcitom regióne, musel by tam byt automatický výmenný kurz na ulahcenie obchodu medzi týmto regiónom a ostatnými regiónmi v krajine. Kým celá krajina neprejde na nový penažný systém, urcité regulácie by museli byt zavedené, aby sa predišlo špekulatívnym obchodom. Ked sa zavedie v celej krajine, obchodovanie so zahranicím bude pokracovat tak ako dnes. V dlhodobej perspektíve by však „stabilné peniaze“ pritahovali vyššie výmenné kurzy v porovnaní s ostatnými menami, pretože by nepodliehali inflácii. Preto investície do týchto penazí by boli mimoriadne výhodné v porovnaní s kolísavými menami ako je v súcasnosti dolár.
Podobne ako v prípade Wörglu (vid Druhá kapitola) by vedla seba mohli existovat dva penažné systémy. Dokonca aj v menšej oblasti ci v menšom meste by bolo možné ponechat staré peniaze a súcasne zaviest nové. Podla Greshamovho pravidla „zlé“ peniaze vytlácajú „dobré“. Podla tejto definície, peniaze, ktoré tu vytvárame, sú „zlé“ – pretože na rozdiel od súcasných penazí podliehajú poplatku. Ludia budú platit „zlými“ peniazmi kde len môžu a „dobré“ peniaze si budú držat. Preto nové peniaze budú používané všade, kde to len bude možné, co je presne to, co chceme. Staré peniaze budú držané a používané v nutnej miere. Preto ked budú experimentálne zavedené v niektorom regióne, navrhovaný penažný systém by mohol koexistovat s naším súcasným systémom, až kým sa nepreukáže jeho užitocnost. Kto by však mal prospech z nového penažného systému?
BOHATÍ
Jedna z kritických otázok, ktorú casto kladú ludia, ktorí zacínajú chápat rafinovanost skrytého prerozdelovacieho mechanizmu nášho súcasného penažného systému, znie takto: dovolí týchto 10% ludí, ktorí v súcasnosti profitujú z tohto mechanizmu, akúkolvek zmenu, ktorá by mohla eliminovat ich šance tažit bezprácny zisk od väcšiny ludí? Historická odpoved znie: Samozrejme, že nie, pokial nebudú donútení tými, ktorí platia. Nová odpoved je: Samozrejme, že áno, ak si uvedomia, že „konár, na ktorom sedia, rastie na chorom strome“ a že existuje „zdravý alternatívny strom“, ktorému nehrozí, žeby sa skôr ci neskôr mal zrútit. Druhá odpoved znamená sociálnu evolúciu, umiernenú cestu. Prvá znamená sociálnu revolúciu, tvrdú cestu. Umiernená cesta ponúka bohatým ludom šancu ponechat si peniaze, ktoré získali vdaka úrokom. Tvrdá cesta nevyhnutne povedie k znacným stratám. Umiernená cesta znamená, že do zavedenia nového penažného systému nikto nebude obvinovaný kvôli ziskom z úrokov, kedže sa to dialo v súlade s platnými zákonmi. Tvrdá cesta sociálnej revolúcie môže byt ovela bolestnejšia.
Mierna cesta znamená koniec úrokom zarábajúcim peniaze, stabilnú menu, nižšie ceny a podla možnosti nižšie dane. Tvrdá cesta znamená rastúcu neistotu, nestabilitu, vyššiu infláciu, vyššie ceny a vyššie dane. Moja doterajšia skúsenost s ludmi z „kategórie bohatých 10%“ je tá, že si vôbec neuvedomujú skutocné fungovanie úrokového systému, a nic nevedia o jeho praktických alternatívach. Až na malé výnimky všetci by dali prednost istote pred dalším zhromaždovaním penazí, pretože väcšina má dost penazí pre seba a niekedy aj pre dalšie generácie. Druhá otázka: Co sa stane, ked tí bohatí prevedú svoje peniaze do krajín, kde dostanú úrok namiesto toho, žeby ich vložili na sporivý úcet, kde si uchovajú svoju hodnotu, ale nebudú akumulovat úrok?
Odpoved znie, že vo velmi krátkom case po zavedení reformy asi budú robit pravý opak. Pretože zisková marža medzi tým, co ludia získajú v iných krajinách z úrokov po odpocítaní inflácie by bola so všetkou pravdepodobnostou taká istá ako nárast hodnoty nových penazí v ich vlastnej krajine, ktoré nepodliehajú inflácii. V skutocnosti nebezpecenstvo môže byt opacné. To, co môžeme vytvorit, je „Super-Švajciarsko“ so stabilnou menou a prosperujúcou ekonomikou. Mnoho rokov vo Švajciarsku museli investori platit úroky, aby mohli nechat peniaze na bankovom úcte.
Naproti tomu Spojené štáty ponúkli najvyššie úrokové sadzby na zaciatku Reaganovej éry a prilákali nadbytocné peniaze z celého sveta. Coskoro však museli drasticky devalvovat dolár, aby mohli splnit svoje záväzky voci veritelom v zahranicí. Pri 15 percentnom úroku by Spojené štáty po piatich rokoch boli museli zaplatit dvojnásobok sumy investovanej zahranicnými veritelmi. Pre dolár nebola iná možnost. Dalším dôsledkom tejto politiky bolo to, že Spojené štáty sa v priebehu ôsmich rokov z najväcšieho veritela stali zrazu najväcším svetovým dlžníkom.
Obrovské množstvo špekulatívnych penazí, ktorých denná výška sa odhaduje na 50 miliárd, ktoré sa prelievajú z jedného bankového centra do druhého pri vyhladávaní ziskových investícií, ukazuje, že existuje skôr nedostatok jasných investicných príležítostí než nedostatok penazí. Toto by sa zmenilo v každom regióne ci krajine, kde zavedením bezúrocných penazí by došlo k vytvoreniu kvitnúcej a konecne stabilnej a diverzifikovaném ekonomiky. Je ovela pravdepodobnejšie, že nadbytocné peniaze zvonku by boli investované práve tam než to, že by domáce peniaze opúštali región. V každom prípade by pre bohatých ludí bolo výhodnejšie podporovat penažnú reformu a stabilný systém než zvyšujúcu sa nestabilitu a riziko neodvratného krachu.
Tretia otázka týkajúca sa najbohatších 10% populácie sa týka tých, ktorí žijú zo svojho kapitálu a sú príliš starí na to, aby pracovali. Ako dopadnú oni, ked dôjde k zrušeniu úrokov? Príklad z Nemecka (týkajúci sa priemerných úrokových sadzieb a inflácie) ukazuje, že tí, ktorí teraz žijú z úrokov, budú môct žit zo svojho kapitálu aspon jednu, ak nie dve ci viac generácií. Ak predpokladáme kapitálové aktíva vo výške 1 000 000 nemeckých mariek, pri priemernej úrokovej sadzbe 7 % a priemernej inflácii 3 %, hrubý príjem predstavuje 40,000 DM rocne, bez cerpania kapitálu. V novom penažnom systéme zrušíme úrok a infláciu, cím sa znížia ceny všetkých tovarov a služieb ako aj daní zhruba o 40%. To znamená, že tá osoba potrebuje hrubý rocný príjem vo výške 24 000 DM, aby si udržala rovnaký životný štandard, aký teraz má v súcasnom systéme. Ked vydelíme 1 000 000 : 24, zistíme, že tá osoba by mohla žit 40 rokov zo svojho kapitálu.
Týmto príkladom chcem dokázat, že takmer všetci, ktorí v súcasnosti žijú zo svojho vlastného kapitálu, budú môct to robit aj po zmene penažného systému. Medzi najbohatšou desatinou populácie sú takí, ktorých majetok presahuje milión mariek. Sú však aj takí, ktorí zarábajú milión mariek denne z úrokov. Podla oficiálnych zdrojov (24) v roku 1982 denný príjem anglickej královnej, najbohatšej ženy sveta, cinil 700 000 libier (zhruba 2 milióny mariek).
Aj ked ani královná ani firmy ako Siemens, Daimler-Benz a General Motors nemajú oficiálne velkú moc, to, že vlastnia vela penazí, im dáva velkú, neoficiálnu moc. Škandály týkajúce sa podplácania politických strán zo strany velkých firiem v Nemecku, USA a západných krajinách ukázali, že všetky demokracie sú ohrozené tam, kde je umožnené fungovanie mechanizmu penažnej redistribúcie. Postupom casu tí, ktorí si myslia, že žijú v demokraciách, budú žit v najlepšom prípade v oligarchiách alebo v horšom prípade vo fašistickom režime.
V stredoveku si ludia mysleli, že sa im žije zle, pretože museli platit desiatky – desatinu svojho príjmu alebo svojej produkcie feudálnemu pánovi. V tomto ohlade boli na tom lepšie než sme na tom my dnes. Dnes vyše 30% z každej marky ci dolára ide na platenie úrokov z kapitálu. Najviac na tom získavajú superbohatí, nadnárodné spolocnosti, velké poistovacie spolocnosti a banky. Otázka je, ci sme schopní pochopit sociálnu nespravodlivost spôsobenú súcasným penažným systémom a ochotní zmenit ho, alebo ci budeme cakat na celosvetový ekonomický ci ekologický krach, vojnu ci sociálnu revolúciu. Pretože nijaký jednotlivec ani malá skupina sama nedokáže penažný systém zmenit, musíme sa usilovat dat dokopy tých, ktorí chápu, ako to treba spravit, s tými, ktorí majú moc to zmenit.
Malo by byt jasné, že:
- nie je možné odsudzovat tých, ktorí v súcasnosti profitujú z úrokov, pretože na to majú zákonné právo
- nemala by byt zavedená nijaká regulácia o tom, kam alebo ako môžu byt tie peniaze v budúcnosti investované tými, ktorí majú viac ako potrebujú. Ak sú inteligentní, peniaze aj tak ponechajú v krajine, co povedie k ekonomickej konjunktúre spôsobenej zrušením úrokového systému.
CHUDOBNÍ
Bude nový penažný systém prínosom aj pre chudobných? Ak by všetky zdroje boli spravodlivo rozdelené, každá nemecká domácnost by v roku 1986 mala 90 tisíc DM. Bol by to nádherný dôkaz našej prosperity, ak by tie peniaze boli rovnako rozdelené. Smutná realita je taká, že polovica populácie vlastnila 4% tohto bohatstva a druhá polovica 96%. (Obr. 11). Presnejšie povedané, bohatstvo 10% populácie rastie neopretržite na úkor všetkých ostatných.
To vysvetluje, napríklad, preco v Nemecku rodiny zo stredných tried s nižšími príjmami v coraz väcšej miere sú odkázané na financnú pomoc zo strany sociálnych úradov. Nezamestnanost a chudoba rastú napriek tomu, bol vybudovaný silný systém sociálnej zabezpecenosti na ich prekonanie. Najvýznamnejším faktorom pri prerozdelovaní bohatstva je úrok, ktorý denne prevádza milióny nemeckých mariek od tých, ktorí pracujú, tým, ktorí sú vlastníkmi kapitálu. Aj ked väcšina vlád sa prostredníctvom daní usiluje korigovat výslednú nerovnováhu, výsledok je daleko od rovnováhy.
Okrem toho náklady na rozmáhajúcu sa byrokraciu majú dopad na každého formou vyšších daní. Avšak ludské náklady vo forme casu a energie, nehovoriac o ponížení pri „zápase“ s byrokraciou, málokto, ci skôr nikto neberie do úvahy. Absurdnost penažného systému, ktorý najprv okráda ludí o ich spravodlivý podiel na výsledkoch „ekonomiky volného trhu“ a potom – velmi neefektívnymi spôsobom im cast týchto penazí vracia vo forme sociálnych dávok, si máloktorý z „expertov“ všíma, ani nie je predmetom verejnej diskusie. Kým však tých 80% ludí, ktorí platia, nerozumie, ako platia, môže to byt inakšie?
Praktické porovnanie rastúcich úrokových mier a zvyšujúceho sa množstva bankrotov firiem, ako aj nezamestnanosti s casovým oneskorením zhruba dva roky (Obr. 12) predstavuje další presvedcivý argument v prospech zavedenia penažného systému nezataženého úrokmi. Takisto alkoholizmus, rozpad rodín a nárast kriminality sú dalšie sociálne náklady, ktoré sa v týchto štatistikách neberú do úvahy, ale ktoré by penažná reforma mohla znacne znížit.
Ked sa pozrieme na dilemu krajín Tretieho sveta (obr. 13), ako keby sme videli našu vlastnú situáciu pod zväcšovacím sklom. Je to akoby karikatúra toho, co sa deje v priemyselne rozvinutých krajinách, spôsobené tým istým štrukturálnym defektom v penažnom systéme. Rozdiel však spocíva v tom, že priemyselne rozvinuté krajiny ako celok profitujú, zatial co rozvojové krajiny platia. Každý den dostávame 300 miliónov v splátkách úrokov od krajín Tretieho sveta, co je dvakrát viac než „rozvojová pomoc“, ktorú im poskytujeme.
Z celkového dlhu krajín Tretieho sveta v roku 1986 vo výške 1 bilióna dolárov, zhruba jedna tretina bola poskytnutá na splácanie úrokov z predchádzajúcich pôžiciek. Niet nádeje, žeby sa tie krajiny nejako mohli dostat zo situácie bez velkej krízy alebo fundamentálnej zmeny politiky. Ak vojna znamená hlad, smrt, sociálnu a ludskú biedu, potom sme uprostred vojny Tretieho sveta (obr. 14). Je to vojna nevyhlásená. Je to vojna s úžerníckymi úrokovými mierami, manipulovanými cenami a nespravodlivými obchodnými podmienkami.
Je to vojna, ktorá vyvoláva nezamestnanost, choroby a kriminalitu. Máme to donekonecna tolerovat? Niet pochýb, že tí, ktorým sa v súcasnom penažnom systéme, ktorý sme vytvorili, nevedie dobre, tvoria viac než polovicu populácie planéty. Situácia v Tretom svete by sa okamžite zmenila, keby im veritelské štáty ci banky ciastocne alebo úplne odpísali ich dlhy. Toto casto presadzujú progresívni ekonómovia a fakticky sa to aj deje. Avšak pokial sa neodstráni základný defekt penažného systému, krízy budú nasledovat jedna za druhou. Preto jedným z najdôležitejších krokov v svetovom meradle je dat vediet tým, ktorí by na tom najviac získali – chudobným a rozvojovým krajinám, že je možné si zvolit alternatívny systém.
CIRKVI A NÁBOŽENSKÉ SKUPINY
Mnoho velkých politických a náboženských vodcov sa usilovalo zredukovat sociálnu nespravodlivost tým, že zakazovali úroky. Chápali prícinu problému. Neprišli však s nijakým praktickým riešením a tak základný defekt systému zostal nezmenený. Zákaz platenia úrokov v krestanskom svete v stredoveku iba co presunulo problém na Židov, ktorí sa v tom case stali vedúcimi bankármi Európy. Zatial co Židia nesmeli brat úroky jeden od druhého, mohli ich požadovat od pohanov. V islame ludia neplatia úroky za pôžicku, ale požiciavajúca banka alebo jednotlivci sa stávajú akcionármi v ich firme a majú podiel na zisku.
V niektorých prípadoch to môže byt lepšie – v iných zasa horšie – než je platenie úrokov. V súcasnosti krestanské cirkvi a charitatívne organizácie sa vytrvalo obracajú na svojich veriacich so žiadostami o dary a príspevky na zmiernenie najhorších sociálnych problémov v priemyselne rozvinutých a rozvojových krajinách. Nie je to nic iné ako liecenie príznakov, kedže systematická chyba v našom penažnom systéme nie je odstránená. Namiesto toho je potrebné šírenie informácií a otvorená diskusia o úcinkoch súcasného penažného systému a riešení vo forme penažnej reformy.
Je tu historická príležitost prezentovat riešenie, ktoré presahuje tak komunizmus ako aj kapitalizmus. Sociálna spravodlivost to nie sú len programy pomoci. Navrhované riešenie by vytvorilo stabilnú ekonomiku a pomohlo by cirkvám v ich úsilí priniest pokoj na túto zem. Ich práca na vnútornej zmene ludí by poskytla základ pre vonkajšiu zmenu. Bez tejto práce je pokojná transformácia penažného systému nemožná. Preto velkú zodpovednost majú tí, ktorí slúžia humanitárnym cielom a sú si vedomí praktických možností penažnej reformy ako jedného aspektu globálnej transformácie.
FIRMY A PRIEMYSEL
V ekonomike nezataženej úrokmi a infláciou ceny tovarov a služieb by boli regulované tak, ako je to v dnešných kapitalistických spolocnostiach, dopytom a ponukou. To, co by sa však zmenilo, je deformácia „volného trhu“ úrokovým mechanizmom.
V priemere každé pracovné miesto v nemeckom priemysle je zatažené dlhom vo výške DM 700,000 (> $35-40,000). Iba úroky tvoria 23 % priemerných pracovných nákladov (25) (vid obr. 15). K podielu úrokov na požicanom kapitále treba pripocítat podiel úrokov na vlastnom kapitále firmy. To je dôvod, preco sa dlh zvyšuje zhruba dva až tri razy rýchlejšie ako ekonomická produktivita krajiny (vid obr. 5). Tento podiel sa konštantne zhoršuje pre tých, ktorí pracujú a pre tých, ktorí chcú zacat podnikat. Sme svedkami stále väcšej koncentrácie v priemyselnom sektore. Malé firmy sú ustavicne pohlcované väcšími, až kým jedného dna takmer každý v takzvaných „ekonomikách volného trhu“ nebude pracovat v jedinej nadnárodnej korporácii.
Tento rozvoj je stimulovaný takzvanou „ekonomikou velkých rozmerov“ a automatizáciou väcších priemyselných firiem, ale takisto aj prebytocnými peniazmi, ktoré tieto firmy získali na penažnom trhu. Siemens a Daimler-Benz v Nemecku, napríklad, zarábajú viac penazí investíciami prostredníctvom kapitálového trhu než vo výrobnom sektore. Aj nemecká tlac ich charakterizovala ako velké banky s výrobnými prevádzkami.
Naproti tomu ak menšie a stredné firmy chcú expandovat, zvycajne si musia požiciavat peniaze, vdaka comu sa ocitajú v pazúroch úrokového systému. Nemôžu využívat svoju velkost a nemôžu zarábat na kapitáli. Až doteraz je naša ekonomika závislá od od kapitálu. Nemecký priemyselník Schleyer to vystihol, ked sa vyjadril: „Kapitálu treba slúžit!“ V novom penažnom systéme úlohou kapitálu bude služba potrebám ekonomiky. Musí sa ponúkat, aby nebol penalizovaný, ciže musí slúžit nám!
ROLNÍCI
Nový penažný systém bude velmi prospešný aj pre polnohospodárstvo postihnuté pustošivým pôsobením úroku. Polnohospodárstvo je odvetvie založené na ekológii. Vo všeobecnosti ekologické procesy sledujú krivku prirodzeného rastu (krivka A na obr. 1) Priemyselné procesy musia sledovat exponenciálnu krivku rastu a zloženého úroku (krivka C na obr. 1). Kedže prírodu nie je možné donútit, aby rástla ako kapitál, industrializácia polnohospodárstva vytvorila problémy ohrozujúce naše prežitie.
V prvej fáze industrializácie polnohospodári kupovali stále väcšie a výkonnejšie stroje. Potom väcší farmári kupovali menších za pomoci štátnych dotácií a danových zvýhodnení, aby sa stali ešte väcší. Potom sa zacali objavovat a znásobovat príznaky degradácie: vycerpávanie a znecistovanie vodných zdrojov; úrodná pôda sa zacala strácat, vysychat a na jej mieste vznikali púšte; strata vyše 50% všetkých rastlinných a živocíšnych druhov; nadprodukcia špeciálnych plodín, ktoré je možné predat iba vdaka dalším štátnym dotáciám; potraviny bez chute s obsahom jedov; totálne spoliehanie sa na ropu, ktorá sa využíva na dopravu, umelé hnojivá, insekticídy, pesticídy; miznúce daždové pralesy slúžiace ako zdroj surovín na dodávku baliacich materiálov pri preprave na velké vzdialenosti medzi miestami produkcie, skladovania, spracovania, predaja a spotreby.
Hoci úrok je iba jedným z faktorov prispievajúci k tomuto rozvoju, zavedenie bezúrocného penažného systému by malo mimoriadny význam pre ten sektor spolocnosti, od ktorého závisí naše prežitie. Bezúrocné pôžicky spolu s pozemkovou a danovou reformou (vid Druhá kapitola) by mohli umožnit väcšiemu množstvu ludí, než je tomu teraz, vrátit sa k pôde. Spolu s novými metódami udržatelného polnohospodárstva by sme mohli byt svedkami odlišného životného štýlu spájajúcemu prácu s oddychom, prácu rúk s prácou mozgu, nízku a vysokú techniku, v službe holistickejšiemu prístupu k individuálnemu, polnohospodárskemu a sociálnemu rozvoju.
EKOLÓGOVIA A UMELCI
Ked hovoríme o ekonomickom raste meranom v percentami prírastku HDP a porovnávaného s predchádzajúcimi rokmi, zvycajne zabúdame, že tento nárast je relatívny a rok co rok vztahuje na coraz väcšie množstvo. Takto nárast 2.5 % je dnes v skutocnosti štyrikrát taký velký ako bol v pätdesiatych rokoch 20. storocia (obr. 16).
Ustavicné volanie politikov, priemyselníkov a odborárskych predákov po opatreniach na zvýšenie ekonomického rastu, má jednoduché vysvetlenie: Pocas fáz klesajúceho tempa rastu sa vyostruje nesúlad medzi príjmom z kapitálu a práce resp. dochádza k prerozdelovaniu bohatstva smerom od práce ku kapitálu. To znamená vyhrocovanie sociálnych a ekologických problémov ako aj ekonomických a politických napätí. Ustavicný ekonomický rast však má za následok vycerpávanie prírodných zdrojov. To znamená, že v súcasnom penažnom systéme má na výber iba medzi ekologickým a ekonomickým kolapsom.
Okrem toho koncentrácia penazí do rúk malého poctu ludí a velkých nadnárodních spolocností vytvára ustavicný tlak na velké investície, ako sú atómové elektrárne, obrovské priehrady a zbrojný priemysel. Z cisto ekonomického hladiska Spojené štáty a Európa majú politicky protirecivé správanie. Na jednej strane inštalácia stále väcších a lepších zbraní proti Rusku, na strane druhej posielanie masla, pšenice a technologického know-how do tej istej krajiny majú z ekonomického hladiska svoju bezchybnú logiku. Vojenská produkcia je jediná oblast, kde bod „nasýtenia“ je možné donekonecna odkladat, kedže „nepriatel“ je takisto schopný vyvíjat stále väcšie a lepšie zbrane. Zisky vo vojenskom sektore sú ovela väcšie ako v ktoromkolvek civilnom sektore našej ekonomiky.
Kedže každá investícia musí sútažit s mocou penazí vyrábajúcou peniaze na penažnom trhu, väcšina ekologických investícií zameraných na vytváranie udržatelných systémov (t.j. zastavenie kvantitatívneho rastu na optimálnej úrovni), bude tažko priechodná na väcšej škále. Dnes ludia, ktorí si musia požicat peniaze na ekologické investície, sú zvycajne stratoví – z „ekonomického“ hladiska. Ak by bolo možné zrušit úrok, mohli by byt v najhoršom prípade dosiahnut vyrovnanie svojich nákladov a výnosov (t.j. bez zisku, ale aj bez straty), aj ked rozdiel oproti iným investíciám (napr. v zbrojárskom priemysle) by stále zostal rovnaký. Vezmime si napríklad investíciu do slnecných kolektorov. Ak by sme ocakávali iba 2 percentný výnos z nášho kapitálu, bola by to ekonomicky nerozumná investícia do inác rozumnej ekologickej technológie, pretože naše peniaze v banke by sa zhodnotili 7 percentným úrokom.
Zmena penažného systému by poskytla ludom šancu dosiahnut aspon rovnováhu medzi nákladmi a výnosmi, ak by investovali do zachovania a zlepšenia biologického základu života. Toto by prestavovalo odlišný stimul pre jednotlivcov a skupiny, aby sa angažovali pri presadzovaní ochranných opatrení a ekologicky neškodných technológií. Dokonca aj objem ekonomickej cinnosti by sa ovela jednoduchšie prispôsobil reálnym potrebám. Pretože by už nebola potrebná vysoká kapitálová návratnost nutná na platenie úrokov, tlak na nadprodukci a nadspotrebu by bol výrazne nižší. Ceny by sa znížili o 30 až 50% a ludia by teoreticky potrebovali pracovat iba polovicu casu na to, aby si udržali súcasný ekonomický štandard.
V rámci nového penažného systému by sa kvantitatívny rast velmi pravdepodobne zmenil na rast kvalitatívny. Ludia by sa mohli rozhodnút, ci si ponechajú svoje nové peniaze na vkladných knižkách, kde by si udržali svoju hodnotu, alebo ich investujú do skla, porcelánu, nábytku, umeleckých predmetov ci do solídne postaveného domu, ktorý vždy bude mat svoju hodnotu. Mohli by sa rozhodnút pre investície, ktoré obohatia ich každodenný život. Takto by sme mohli ocakávat totálnu revolúciu hodnôt, co celkom urcite by ovplyvnilo kultúrne a environmentálne otázky. Mnoho investícií do umenia a ekologických technológií by dokázalo konkurovat pri existencii „stabilných“ penazí a udržatelného spôsobu života a vyplácat sa bez toho, žeby prinášali velké zisky. Takto by sa aj umenie a ekológia coskoro stali „ekonomicky výhodné“.
ŽENY
Preco tak málo žien pôsobí v penažnej sfére? Burza i bankový svet sú doménou mužov a zdá sa, že výnimky iba potvrdzujú toto pravidlo. Z dlhorocnej skúsenosti so ženskými projektmi som došla k poznaniu, že väcšina žien intuitívne cíti, že s penažným systémom nie je nieco v poriadku, aj ked, podobne ako muži, presne nevedia, co je na nom zlé. Intenzívny zápas žien o rovnost, co je zároven v znacnej miere aj ekonomický problém, ich urobil citlivými na procesy, ktoré – podobne ako špekulácia s peniazmi – prehlbujú sociálnu nerovnost. Väcšina žien intuitívne chápe, že na to, co niekto získal bezpracne, t.j. vdaka úrokom a úrokom z úrokov, musel niekto iný tvrdo pracovat. A ten niekto v mnohých prípadoch sú práve ženy. Z tej polovice populácie, ktorá vlastní iba 4% celkového bohatstva (obr. 11) väcšinu predstavujú ženy.
Všade na celom svete sú to najmä ženy, ktoré musia znášat bremeno ekonomického chaosu a sociálnej biedy spôsobenej súcasným penažným systémom. Zavedenie nového penažného systému, ktorý slúži ako „technicky vylepšený bartrový systém“, môže ich údel výrazne zlepšit. Z toho dôvodu predpokladám, že medzi hlavnými iniciátormi presadzujúcimi spravodlivejší výmenný prostriedok bude vysoké percento žien.
Ony chápu, co to je byt vykoristovaný. Po tejto konverzii sa môžu zacat ovela viac angažovat v bankovníctve a v investovaní, a to preto, lebo pochopia, že systém nebude deštruktívny, ale taký, ktorý podporuje život. V neposlednom rade tento penažný systém lepšie zapadá do ich chápania sveta. Muži sú zvyknutí na hierarchický model, v ktorom tí, co sú na vrchole, sú takmer všemohúci, a tí „dole“ sú úplne bezmocní. Ktokolvek si urve kus koláca, ostatným z neho nechá málo. Je to situácia, v ktorej jedni sú vítazi a druhí porazení.
Penažný systém, ktorý pri rastúcich potrebách expanduje, avšak po uspokojení potreby prestane rást, zodpovedá našej biologickej skúsenosti optimálneho rastu a takmer automaticky vytvára situáciu, v ktorej v dlhodobej perspektíve každý takmer automaticky získava. To, co ženy budú chciet pre seba a pre svoje deti práve teraz, je to, aby namiesto dalších tvrdých revolucných prechodov, ktoré už v minulosti spôsobili tolko ludskej biedy a utrpenia, aby zmena – ak by k nej došlo – spocívala v síce revolucnom ale pokojnom prechode.
