Z knihy:

Totalitäre Staat

Autor:

Martin Bott,

Markus Bott

1.vydanie

Január 2004

ISBN 3-00-013321-6

Predslov

Najdôležitejším znakom aktivít tajných polícií je ich plausibilné popieranie (plausible denial). Z toho prirodzene vyplýva, že na vyjadrenia tajných služieb ale aj celého štátu so všetkými jeho úradmi v tejto súvislosti nie je žiadne spoľahnutie. Lož je, to vyplýva z výrazu „plausible denial“, otvorene priznaná.

Objasnenie aktivít tajných služieb sa teda môže uskutočniť iba v širokej otvorenej diskusií, pri ktorej dôjdu k slovu predovšetkým postihnutí a obete. Aj to len v prípade, že sa ich podarí, po všetkých tých útrapách a s tým spojených hrozbách, vôbec presvedčiť o všetkom prežitom vypovedať, alebo zaujať pred verejnosťou len stanovisko.

Keď by boli opatrenia tajných služieb oprávnené, potom by nemuseli byť vôbec tajné. Podľa motta: Kto nič neskrýva, nemusí sa báť sledovania, kontroly a verejnosti. A v demokracii je posledná inštancia kontroly stále verejnosť, ktorá môže prirodzene prebrať túto funkciu len v prípade, keď je pravdivo a zoširoka informovaná.

Prečo nie je možné diskutovať o aktivitách tajných polícií v širokej verejnosti? Aparát sa bojí preniknutia čo i len najmenších informácií o „aktívnych opatreniach“ na verejnosť, pretože tieto aktivity by neboli tolerované ani malým percentom obyvateľstva.

Tajné služby financujú ich operácie, ako je zvykom aj pri „Guerilla-operaciách“, na náklady v oblasti akcie žijúceho obyvateľstva. Pomocou informácií, ktoré majú k dispozícií, môžu preniknúť do finančne silných firiem a potrebné peniaze „odkloniť“. Aj u kriminálnych činností ako sú obchod s drogami, prostitúcia a ilegálny obchod so zbraňami sa dá predpokladať určitá blízkosť k tajným službám (Oportunitaetsprinzip).

Postihnutí by si mali stále uvedomovať, že prostriedky (nástroje) tajných služieb nie sú žiadne čary, aj keď ide pri akciách tajných služieb o „vojnu podvodníkov / kúzelníkov“. Všetko sa dá vysvetliť  pomocou prírodných vied, aj keď sa človek ako cieľ najprv nad dnešnými technickými možnosťami čuduje. To súvisí s tým, že poznatky vedy nie sú širokej verejnosti známe. Táto nevedomosť je následok utajovania, tlaku na vedcov a médiá, ako aj dezinformačných kampaní , ktorými sú na verejnosť preniknuté informácie spochybňované a zosmiešňované.

Najdôležitejšou zbraňou v boji proti tajnej polícií, ktorá postupuje konšpiratívne a skryto, lebo jej ciele a metódy by neboli nikdy tolerované, je informovanie občanov. Aby informácie zasiahli čo najširšiu verejnosť je nutné vystupovať otvorene a pre každého viditeľne. Aj keď súper bude prirodzene skúšať tieto informácie za pomoci dezinformácií a rozkladu udržať v tajnosti.

Bezpečnostný aparát (aj na Slovensku) jedná z časti za absolútneho vylúčenia verejnosti. Stavia sa teda mimo oficiálne propagovaného právneho štátu a slobodného demokratického základného poriadku. A tým mimo spoločnosť.

Namiesto toho platia jednoduché pravidlá: Právo silnejšieho a s takýmto právom spojené ľubovôľa a násilie. Pracovníci tajných služieb popisujú tento svojvoľný systém slovom „Opportunitätsprinzip“. A oportúnny znamená to, čo využíva ten, ktorý v poslednej inštancií rozhoduje o prevedených opatreniach. V konšpiratívnom systéme tajnej polície, ktorý je rozdelený do jednotlivých buniek sa neuskutočňuje žiadna kontrola. Ani kontrola verejnosťou, ktorá nie je informovaná.

Prostriedky tajnej polície

Prenasledovanie, vlámanie, manipulácia, dezinformácia, hanobenie, robenie klebiet, agitácia, ohováranie, lož, utajovanie správ, rozklad, vydieranie, zamestnávanie „poddaných“, štvanie „poddaných“ proti sebe, prenikanie do organizácií a skupín za účelom zneužitia ich práce, hra úloh, agenti – ovplyvňovači, korumpovanie, stavanie sa do čela hnutí, zakladanie hnutí, agenti provokatéri, propaganda, zapájanie médií, perspektívni agenti, sabotáž, teror, násilie, vymývanie mozgu, prevýchova, nechať zmiznúť, vykázanie, vyhrážanie vraždou, vražda a zaobstarávanie peňazí pre akcie tajnej polície.

Najznámejší prostriedok tajnej polície je sledovanie. Toto sa uskutočňuje buď technickými prostriedkami (odpočúvanie telefónov, presvecovanie bytov pomocou radaru atď.) alebo sa jedná o sledovanie vybranej osoby. Za účelom obstarania informácií a inštalácie odpočúvacích zariadení vnikajú zamestnanci tajnej polície ilegálne do priestorov.

Ale prirodzene existujú aj aktívne opatrenia. Aktívne opatrenia začínajú tzv. sledovacím zvonom. Toto označenie obsahuje hneď aj cieľ tohto opatrenia. Vybraná osoba má byť oddelená takpovediac v jednom zvone, za účelom jej podľa možností čo najlepšej izolácie od okolia z dôvodu, že zastáva názory, ktoré by radšej nemali preniknúť na verejnosť. Tieto názory nie sú nesprávne, lebo ináč by sa dali konfrontovať verejne protiargumentami.

Toto si vyžaduje prirodzene obrovské náklady. Tajné služby nasadzujú na vybranú osobu za týmto účelom v jednotlivých prípadoch až do sto ľudí (v „Krieg der Gaukler , Hans Halter, Göttingen 1993).

Ak aj napriek tomu sledovaná osoba rozširuje informácie, ktoré by nemali preniknúť na verejnosť, nasleduje podkopanie dôveryhodnosti dotyčnej osoby. K tomu sú používané rozklad a dezinformácia. Toto si nevyžaduje žiadnu zvláštnu inteligenciu. (napr. Je rozširované :“Veď ten blázni, ten je opäť ožratý, čo ten znova má?“, alebo „myslí si, že je sledovaný/sledovaná“ – dotyčný si skutočne myslí, že je sledovaný/sledovaná – lebo tento dojem sa nedá pri najlepšej vôli potlačiť, ak tajná polícia robí program na zastrašenie – avšak nezainteresovaný partner v rozhovore získa dojem, že obeť kampane iba verí, že je prenasledovaná.

Takéto výroky sa rýchlo šíria spôsobom „tichej pošty“. Často, aj bez toho, že dotyčný niečo spozoruje. V najlepšom prípade sa čuduje, že ostatní ľudia sa odrazu ináč správajú. Sila je to avšak až potom, ak začnú mať ľudia, s ktorými mal človek doposiaľ dobré vzťahy, štipľavé poznámky. Potom už človek vie, že sa niečo deje.

Zamestnanci tajnej polície (TP) rozprávajú len zriedka otvorene. Pri ich práci sa obmedzujú na robenie dojmov. Keď partner v rozhovore takéto dojmy zhltne – jeho problém. Toto otvára prirodzene dvere ku všetkým druhom manipulácií. A manipulovanie je hlavný nástroj zamestnancov TP. Napríklad človek takto nechá pre seba pracovať nezainteresovaných (Ak títo sú pri dezinformačnej kampani zmanipulovaní do určitého smeru). Keď sa takýto nezainteresovaný potom správa nepriateľsky k vybranej osobe alebo rozširuje výroky, ktorých pravdivosť si nemôže sám overiť, stáva sa nedobrovoľne a bez zlého úmyslu nástrojom organizácie, ktorej ciele a metódy by istotne nikdy netoleroval.. Ibaže on sám nevie, že sa necháva zneužívať.

Dezinformácia, lož, rozklad a manipulácia sú ochrancom ústavy výslovne zakázané, ale dokázanie riadenej kampane, ktorá môže mať pre postihnutých ťažké následky (spoločenská, politická, hospodárska, psychická alebo fyzická likvidácia /napr. samovražda/), je pri všetkých aktivitách tajnej polície ťažké. Veď často postihnutý ani nespozoruje, že je v „zvláštnom zaobchádzaní“. Pretože postihnutý pozná iba svoj život, považuje všetko, čo sa mu stáva za normálne. A keď sa vyskytnú problémy, tak potom je to práve náhoda.

Za účelom získavania informácií sú do organizácií nasadzovaní ľudia – „civilní zamestnanci“.

Zvlášť problematické sú pre tajné služby prirodzene rodiny, lebo tieto sa dajú rozložiť len s vynaložením značných nákladov a úsilia. Z hľadiska bezpečnostných úradov by bolo výhodné, ak by sa celá spoločnosť skladala z jednotlivých osôb podľa možností singles bez opory v rodine, alebo u priateľov. S takýmito jednotlivými osobami by sa dalo potom podľa potreby rýchlo a nebyrokraticky skoncovať.

Propaganda

je tiež dôležitým nástrojom tajnej polície. Preto má pre TP zvláštny význam zapájanie médií. Keď sa podarí do médií „prepašovať“ – agentov, je celková práca TP omnoho efektívnejšia, pretože pôsobia ako multiplikátory.

Aj sabotáž patrí k osvedčeným prostriedkom TP. Z času na čas sa stáva, že sú poškodené autá napr. politicky aktívnych spoluobčanov.

Ak je človek postihnutý týmito zvláštnymi opatreniami, potom je už terorizovaný.

Ale prirodzene existujú tu ešte ďalšie metódy (psycho-) teroru.

Toto začína už tým, že vybraná osoba je často fotografovaná. Hoci je absolútne zbytočné fotografovať niekoho, kto je už pod zvláštnym dohľadom. Určite existuje už množstvo fotiek, urobených skryto.

Alebo vybranej osobe je predstierané, že je pokladaná za ťažkého zločinca.

Tak sa stáva, že je človek kontrolovaný políciou. Policajt ide k svojmu služobnému autu a kontroluje papiere. Príde naspäť a povie – ďakujem všetko v poriadku. Prirodzene, prečo aj nie. Nápadné je ale, že puzdro policajtovej pištole je teraz otvorené. Predtým bolo zatvorené. Zároveň má policajt na tvári nepatrný úškľabok. Teda predsa len nie je všetko v poriadku.

Sú robené všetky možné predstierania, avšak stále iba vo forme dojmov.

Na vybranú osobu sú vynakladané obrovské personálne a materiálne náklady. Taktiež je predstierané masívne sledovanie.

Z času na čas je niekto na dohľad, ktorý nápadne telefonuje mobilom.

Na vybranú osobu je vyvíjaný tlak napr. aj tým, že dlhé kilometre za ňou jazdia policajné autá, atď..

Vybranej osobe sa taktiež vyhrážajú zabitím.

A potom je tu samozrejme aj použitie násilia. Na tento účel sú používaní bitkári (princíp kápov v koncentračných táboroch) alebo sa úlohy zadávajú nepriamo cez tretie osoby.

Existuje aj možnosť použitia násilia proti obeti bez toho, že by boli týmto postihnuté iné osoby. Elektromagnetické vlny pôsobia pri určitých frekvenciách a sile impulzov negatívne na ľudský organizmus (presný popis vo vedeckej literatúre). Zodpovedajúce vysielače pracujú v rozsahu rádiových vysielačov a nesú preto trefný názov rádiofrekvenčné zbrane. Presné technické parametre týchto zbraní nie sú prirodzene zverejňované.

Taktiež použitie drog, psychofarmatík a jedov patrí k prostriedkom TP. Ich používanie sa dá pozorovať už od čias antiky. Aj v tomto storočí bolo zverejnených dosť prípadov. Takto boli nasadené drogy niektorým kňazom z krajín východného bloku, s cieľom zlomiť ich vôľu alebo ich zosmiešniť pred verejnosťou. Ako povedal jeden zamestnanec TP: „Keď niečo môže byť urobené, tak to bude urobené“.

Taktiež vymývanie mozgu je osvedčený prostriedok TP. Princíp spočíva v rozbití obete terorom, násilím a drogami. Keď je zlomená vôľa obete a tým aj jej odpor, prijíma obeť nové hodnoty a osvojuje si nové vzory správania. Po prevychovaní je nechaná obeť v kľude a učí sa tým, že nové správanie a názory sú odmenené, a teda pre ňu výhodné.

Ďalší prostriedok TP je niekoho „nechať zmiznúť“. (príklad zo súčasnosti: zmiznutie ruského novinára Andreja Babitzkého – korešpondenta rádia Librety v Čečensku). Nechať zmiznúť je možné ľudí aj na psychiatrií. Pretože kto nesúhlasí so súčasným poriadkom (hoci iba v malých detailoch) ten musí byť šialený. Už len preto, lebo sa stavia proti celému aparátu. To robia len šialenci alebo samovrahovia. Nechať zmiznúť sa dá osoby aj tým, že sú z verejnosti zahnaní dezinformáciou, rozkladom a terorom teda prostriedkami TP.

Aj hrozbu smrti používa TP ako nástroj na umlčanie alebo „presvedčenie“ osôb.

Do tejto kategórie patrí aj ožarovanie disidentov v bývalej DDR, na ktorého následky predčasne zomrel o.i. v roku 1999 aj Juergen Fuchs.

To nás privádza k téme vražda. Teda k nenávratnému zmiznutiu nepohodlných osôb.

Vražda jedného bulharského disidenta v Londýne uskutočnená jedom z malej kovovej guľky vystrelenej z dáždnika tkvie veľa čitateľom ešte v pamäti.

V 60 rokoch bol v Nemecku otrávený jeden ruský disident rádioaktívnym preparátom. STASI nechávala na západe tráviť ľudí s Thallium – preparátmi. Teda vražda je jednoznačne prostriedkom tajnej polície.

Dôležitým a rozhodujúcim bodom operácií TP je ich financovanie. Pretože operácie TP majú byť tajné, je možné financovať len ich malú časť z oficiálneho zdroja („etátu“). Človek je teda odkázaný na hľadanie iných zdrojov. Za týmto účelom sa TP napája na firmy. Tieto firmy dávajú potom k dispozícií logistiku a personál.

TP pracuje na oportúnnom princípe, to znamená, že prenasleduje zločiny iba v prípade, že sa križujú s jej záujmami. Zločiny spáchané s politických dôvodov a z potreby financovania vlastných operácii nie sú prenasledované. To umožňuje financovanie vlastných operácií peniazmi z kriminálnych aktivít. Jedná sa pri tom o prostitúciu, obchod z drogami, obchod so zbraňami atď..

Rozhodujúcim bodom je, že pre tento svoj oportúnny princíp sa tajná polícia postavila mimo spoločnosť. „Sami“ o tom hovoria nasledovne: „je to iný právny systém“. Keď by to tak bolo, bol by to svojvoľný systém a presne to znamená slovo oportúnny.

Spracovávanie vybraných osôb

Cieľom spracovávania osôb tajnou políciou z hľadiska TP je zastaviť „opozičné vplyvy“ osôb. „Opozičné vplyvy“ sú vplyvy, ktoré stoja v ceste voľnému uplatňovaniu moci štátom alebo jeho spolupracovníkom a špicľom. Ktoré vplyvy to sú, a kto bude na spracovávanie uvoľnený určuje zodpovedný zamestnanec tajnej polície.

O mentalite pracovníkov TP sa píše v „Geheim“ od Wolframa Kowaleského, Koeln 1987, S. 92 nasledovné: „Je stále zamestnávaný problémami a rituálmi sekundárneho (a terciárneho) utajovania“. Týmto stále viac a viac upadá jeho kreativita, nápaditosť, a jeho pohyblivosť. Je otrasné zisťovať, aké rapídne zníženie inteligencie je pozorované u osôb, ktoré pracujú dlhší čas s utajovaním a sledovaním iných ľudí. Zorný uhol sa u týchto tajných „profesionálov“ výnimočne zužuje“.

Vybrané osoby sú sledované a výsledky sa používajú na ovplyvňovanie života postihnutých. Je snaha skrytými operáciami meniť presvedčenia a názory osôb, a zároveň zužovať okruh ich pôsobnosti. K tomu je potrebný plán ich rozkladu, za čo je v súčasnosti zodpovedný celý bezpečnostný štáb. Tento plán by mal viesť u vybraných osôb k rozbitiu ich osobnosti.

Veľký dôraz je pri tom kladený na dosiahnutie dielčích cieľov. Stále sledovanie a vyhodnocovanie reakcií na opatrenia TP sú podkladom pre ďalšie spracovávanie vybraných osôb.

Hranica medzi skrytým a otvoreným terorom je plynulá, pretože sú používané tie isté opatrenia ibaže  rôznej intenzity. Fázy silnejšieho spracovávania sa striedajú s kľudnejšími, počas ktorých si obete môžu namýšľať, že to čo sa stalo bola iba náhoda. Je snaha o systematické podkopávanie sebadôvery.

Sú vyzdvihované jednotlivé spôsoby správania a črty vybranej osoby a takto zosilovaná alebo vyrábaná neistota.

Obľúbené je aj rozoberanie intímnych detailov, ktoré sú známe na základe širokého akustického a vizuálneho sledovania privátnej sféry. (napr. radarom, ktorý umožňuje vizuálne a akustické sledovanie bytov z vonku, teda cez steny)

Zvláštnu funkciu pritom má hra úloh. Skupina špicľov tématizuje pritom viac detailov hodiacich sa na vybranú osobu a rozpráva o tom na miestach, kde ich obeť („náhodou“) počuje. Pri takýchto rozhovoroch môžu byť tiež doslovne reprodukované krátko predtým odpočuté rozhovory, alebo sú veľmi presne opakované zážitky obete.

Ak má byť dosiahnuté zneistenie, je človek menej dôrazný a na konci je dodané ešte negatívne hodnotenie. Obeť sa má spoznať, má byť nepríjemne dotknutá a má vidieť, aký zlý je jej spôsob jednania.

Ďalej môžu byť jednotlivými špicľami cielene spomínané osobné detaily a oblasti tém,  ktorými sa obeť zvlášť zaoberá. V začiatočnej fáze spracovávania reaguje vybraná osoba tak, že je zhovorčivá a so špicľom, ktorý považuje túto techniku za druh vyzvedania, nadšene rozpráva. V skutočnosti je vybraná osoba týmto terorizovaná, lebo tento postup je ďalej stále stupňovaný a osoba nerozumie, prečo všetci ľudia zrazu tak čudne rozprávajú.

Taktiež býva zaznamenané to, čo osobe bolo povedané v dôvernom rozhovore. Obsahy rozhovoru sú špicľami opakované a dávané do obehu. Pomocou takýchto opatrení sa seje nedôvera, rozbíjajú sa priateľstvá a vzťahy.

Osoby sú systematicky izolované. Sú vytvárané a zosilované diferencie v ich okolí, s cieľom vytrhnúť ich z okruhu známych. Obetiam sa pravidelne stáva, že noví známi, s ktorými si dobre rozumeli, sú nečakane a bez dôvodu nepriateľskí a prerušia kontakt. Dôsledne sú rozširované lži.

Následne uvedené ofenzívne opatrenia sú iba malou časťou z toho, čo sa v skutočnosti robí.

Pri ich deštruktívnej práci nie sú fantázií pracovníkov TP kladené žiadne hranice.

Šikanovanie

Trvalé zlé zaobchádzanie úradmi (justícia, polícia a poriadkové sily)

Vlámanie

Pritom sú prekladané alebo kradnuté predmety. Stáva sa, že veci sú preložené pri najbližšom vlámaní znova naspäť. (Také niečo robila aj STASI, napr. u vybranej osoby boli ukradnuté najprv jednofarebné ručníky, nasledujúci krát iba farebné posteľné prádlo. Z knihy: „Zersetzung der Seele-Psychologie und Psychiatrie im Dienste der Stasi“, Klaus Behnke, Jürgen Fuchs, Hamburg 1995, S. 33.)

Robia sa zmeny napr. predtým zavreté dvere sú teraz otvorené, nábytok je pohnutý, sú urobené zmeny nastavení v počítači atď.. Cieľom je vyvolať medzi bývajúcimi hádky, nedôveru a zmätenosť.

Alebo keď sa človek vráti z nákupu, jeho auto nie je viac zamknuté. A síce permanentne. Človek sa môže potom hnevať, aký je len zábudlivý.

Sabotáž

Autá, prístroje a predmety všetkého druhu sú poškodzované a sabotované. Cieľom útokov sú zvlášť elektronické prístroje (televízor, videorekordér, mobil atď.). Použitím elektromagnetického žiarenia je možné, spôsobiť škody aj z väčších vzdialeností. (pozri: „The future battlefield: a blast of gigawatts?“ in Kapitel „Waffen“). Ak je poškodzovaný jeden prístroj za druhým, stojí to peniaze a nervy.

Násilie

Pravidelné nadávanie na verejnosti a provokácie bitiek. Ak sa vybraná osoba nechce brániť proti urážkam je jednoducho napadnutá. Aby sa vyvinul tlak na vybranú osobu, smú pre štát pracovať kriminálnici, ktorí potom povoľujú uzdu svojim násilníckym sklonom. Ženy sú sexuálne nútené a tiež znásilňované. Zvláštnym znamením tohto postupu je nečinnosť a „tutlanie“ zo strany úradov. Trestné oznámenia nie sú prijímané alebo spracované. Ak predsa len príde k súdnemu sporu, sú zločinci, ak vôbec, len mierne potrestaní. Obete sú zosmiešňované, obete sexuálneho násilia zastrašované.

Krádež

Špicli dostanú príležitosť, vybranú osobu okradnúť. To je jedna z mnoho výhod, ktorú má človek v „systéme“ – môže sa obohacovať na náklady druhých.

Ale vo svete tajnej polície nie je nič zadarmo. Špiceľ sa stáva takto vydierateľný.

Krádeže sú robené a predstierané. Podozrenie je riadené na vybranú osobu, veľmi často dokonca na nezainteresovaných alebo iné osoby tak, že sa vyprovokuje hádka.

Pošta, telefón, obeh dát

Listy miznú, tie s dôverným obsahom dôjdu pokrčené a otvorené. Telefonické rozhovory sú rušené. Je prevádzaný teror telefónom. Emaily nedôjdu ich adresátom. Na správy je odpovedané bez toho, že by ich prijal skutočný adresát. Ak vybraná osoba uskutočňuje nejaký telefonický hovor, tento je presmerovaný a prebraný pracovníkmi TP. Príchodzie volania sú presmerované a volajúci si myslí, že hovoril s vybranou osobou. Takéto zásahy sa uskutočňujú spravidla iba vtedy, ak sa jedná o jednorázový kontakt medzi vybranou osobou a cudzími, a nie je riziko že manipulácia bude odhalená. Manipuláciou je tiež občas „postarané“ o to, že ostane len pri tomto jednorázovom kontakte.

Neobmedzené sledovanie

Vybrané osoby sú sledované – pozorované do najmenšieho detailu ich privátneho života. Avšak toto sledovanie pozorujú iba vtedy, ak je otvorené, a keď je určené na to, aby ho spozorovali za účelom ich terorizovania. Okolie nesmie tento teror spozorovať, iba vybraná osoba – obeť.

Pritom je používaná hra úloh a obeti sú ukazované  rôznymi formami zvlášť súkromné detaily výsledkov jej sledovania.

Vyhrážanie

Ak skúša vybraná osoba o opatreniach, ktoré utrpela hovoriť, hneď sa jej vyhrážajú zabitím. Takéto vyhrážky sú vyslovené viac alebo menej otvorene pri rozhovoroch so špicľami („čo by bolo, keby si bol zastrelený pred vchodovými dverami“, „aj mladí ľudia dostávajú dnes porážku“, „nemáš strach, že ťa nájdu obeseného v lese“, „pozeráš tak smutne, predsa nechceš spáchať samovraždu?“ atď…

Ak človek napriek tomu nie je ticho, dostáva vyhrážky, že bude poškodená jeho rodina.

Opatrenia voči členom rodiny, tiež násilné činy sú vybranej osobe ohlásené a prevedené.

Z : Im Schatten des Rechts: Methoden einer neuen Geheim-Polizei (V tieni práva: Metódy novej tajnej polície) , Rolf Gössner, Uwe Herzog, Köln 1984:

Peter Klingebiel, 34 ročný policajt, mal 29. februára 1980 vypovedať pred dvomi prokurátormi proti skorumpovaným policajtom. Následne bol pred svojimi dverami do bytu neznámymi osobami zbitý, neskôr bolo na neho strieľané. Dňa 31. marca 1980 spadol na vlakovej stanici v Hamburgu pod vlak. Hoci bol len ľahko zranený, zomrel. Z  pitevnej správy, ktorá nikdy nebola zverejnená vyplýva, že jeho zranenia – krvné podliatiny a odreniny kože – „neobjasňujú jeho smrť “. Pár dní pred touto udalosťou neznámi poslali na jeho adresu pohrebné auto, aby „vyzdvihlo mŕtvolu“ – jednoznačné varovanie.

Popieranie

Vybrané osoby sú rôznymi akciami extrémne obmedzované. „Jednota štátneho násilia“, teda štátne inštitúcie a úrady sú ticho resp. zatajujú. Obete sú diskreditované a zosmiešňované. Neustále je tvrdené : „veď nemajú žiadne dôkazy“. Hoci veľkej časti obyvateľstva je medzitým jasné, že tento štát si vydržiava jednu teroristickú tajnú políciu. Práve nečinnosť, popieranie a tajenie je znakom teroristickej vnútroštátnej tajnej polície. Pretože sa spravidla podarí obete umlčať, je verejnosť o aktívnych opatreniach len málo informovaná. Nezainteresovaným sú rozprávané lži a špicli všetko popierajú.

Argumentačná línia nezainteresovaných ľudí, ktorých obete informujú je zväčša:

– to predsa nedáva žiadny význam;

– prečo by si mal byť spracovávaný, ty si predsa nikomu nič nespravil;

– prečo by si mal byť sledovaný, ty nie si tak dôležitý;

– aj keď si spracovávaný, s tým čo rozprávaš preháňaš;

– to nie je možné, že si spracovávaný, ale od takého niečoho treba dať radšej prsty preč, ináč sa my tiež  niečo môže prihodiť.

Ak sa uskutočňuje otvorený teror, sú vynakladané obrovské prostriedky s cieľom: obeť donútiť k mlčaniu, odohnať ju do zahraničia alebo definitívne ju vyradiť.

Aparát má radšej krátkodobo veľké výdavky, ako by z dlhodobého hľadiska riskoval preniknutie informácií o spôsobe práce tajnej polície na verejnosť.

Samozrejme obete skúšajú na aktívne opatrenia TP rôzne protiopatrenia. To však neznamená, že obeť má šancu vyhrať proti celému aparátu. Dosiahnuť sa dá zamestnanie čo najviac protivníkov a maximalizovanie ich nákladov, aby iné obete mali zatiaľ kľud. Pretože akonáhle je jeden prípad vybavený, uvoľnené kapacity sú nasadené na ďalšiu vybranú osobu.

Na súpera je dôležité vyvíjať tlak tým, že človek sa neizoluje a stretáva iných ľudí. A to aj napriek tomu, že ľudia si na základe kampaní TP myslia, že človek je „zlý chlapec“. Tomuto zámerne vzbudenému zlému dojmu sa dá čeliť len s humorom a veeeľmi hlbokým dychom.

Pre vybrané osoby – obete ostáva, starať sa o to, aby čo najviac ľudí bolo názoru, že štát by mal mať záujem na odstránení takejto TP.

A to sa dá robiť iba šírením informácií o jej opatreniach (aj napriek teroru a násiliu).

Převzato:  http://infoboth.jimdo.com/