Legenda o Katarech
„Keď uplynie 700 rokov, vavrín sa opäť zazelená? Anon, trubadúr z 13. storočia
Vysoko na posvätnej hore v Južnom Francúzsku sa čnejú vybielené zrúcaniny Montséguru, hradu poslednej činnej gnostickej školy Západu – Katarov. Pod Montségurom leží pokojná lúka nazývaná „pole upálených?. Jej meno je jedinou pamiatkou pochmúrnej udalosti, ktorá sa tu odohrala pred 700 rokmi. V marci 1244 tu bolo za živa upálených 205 Katarov, ktorí sa odmietli zriecť svojho vyznania. Kto boli títo dediči Montséguru? Meno „Katar? znamená po grécky „čistý?. Ako o kacíroch cirkvi o nich hovorí máločo okrem záznamov inkvizície. Ich spisy boli zničené spolu s ich telami. A predsa v časoch ich pôsobenia mali obrovský vplyv vychádzajúci z centier v Taliansku, Juhoslávii, Bulharsku, Švajčiarsku a Nemecku. Dokázaný je aj ich úzky vzťah s komúnami moslimských súfistov v Španielsku a na Strednom Východe a s učencami židovskej Kabaly v okolitých mestách.
Legendy o Grále, dvory lásky, trubadúri, minnesängri, rytierstvo – toto všetko prekvitalo pod patronátom gnostických Katarov. Duch krajiny nazývanej Oc dýchal znášanlivosťou a osobnou slobodou, čo bolo v akejkoľvek dobe veľmi zriedkavé. Väčšina autorov je toho názoru, že ich viera z prevažnej časti vychádzala z manicheizmu, ktorý Galom priniesli v 8. storočí misionári z Bulharska a Juhoslávie. Príbuznosť s učeniami druidov zhromažďujúcimi chudákov na odpor voči cirkvi a tyranii kňazov a dôraz na elitné zložky viery určenej šľachte boli živnou pôdou, v ktorej toto učenie mohlo zapustiť korene. Katarská náuka, opierajúca sa najmä o Jánovo Evanjelium, bola vysoko účinnou alternatívou jestvujúceho zmätku a utrpenia.
Naproti tomu Eugen Roll je toho názoru, že Katarská viera nemá orientálny pôvod, ale pramenila z pôvodného Gótskeho kresťanstva a bola inšpirovaná čisto zvnútra, skupinami ľudí, ktorí pri svojom duchovnom snažení našli onoho Ducha Utešiteľa, ktorého prisľúbil Ježiš. Spojitosť s manicheizmom sa podľa Rolla začala pertraktovať až neskôr, ako zámienka pre obvinenie z protikresťanského zamerania.
Ústredným článkom viery Katarov je dualizmus, svet hmoty stojaci proti svetu duchovnému. Pre masy to bol boj dobra (Božieho svetla) zo zlom (Satanovou temnotou). V zoroastrizme, koreni manicheizmu, ktorý bol Katarom nepochybne blízky, je táto forma dualizmu menej výrazná. Podľa Zoroastra Najvyššia Bytosť stvorila dvojité mocnosti reality a nereality, skutočného a neskutočného. Za základné zložky, z ktorých sa skladá náš svet, sa pokladajú skutočné a neskutočné, nie dobré a zlé. Realita je zastúpená objektívnym názorom, a nerealita je ľudskou subjektivitou, ktorá sa stáva negatívnou len vtedy, ak sa ňou necháme zaslepiť.
Človek má podľa Katarov tri prirodzenosti: telo, ktoré je príbytkom duše, dušu, ktorá je príbytkom ducha, a ducha, iskru od Boha. Počas života zasväteného čoraz väčšej čistote, zložená ľudská prirodzenosť môže podstúpiť dvojitú smrť a premenu, takže duch zrodený z iskry a vypestovaný v duši sa napokon oddelí a navráti do Svetla. Prísne asketická disciplína, nevyhnutná na dosiahnutie tohoto stavu, bola prístupná len „parfaitom? (dokonalým), majstrom a nižšiemu stupňu adeptov. Ľud, čiže „veriaci?, mali dovolené žiť normálnym životom usadlíkov a boli uzrozumení s reťazou reinkarnácií, čiže znovuzrodzovania na Zemi. Zovňajšok a obyčaje parfaitov boli jednoduché. Modlili sa v lesoch a na vrcholoch hôr využívajúc silné účinky miestnej prírody. Ich obrady sa odohrávali vo vápencových jaskyniach v blízkosti Štítu sv. Bartolomeja. Ich odevom boli jednoduché tmavomodré rúcha, jedli vegetariánsku stravu, a dodržiavali prísne sľuby čistoty. Katari odmietali prepych a boli presvedčení, že ak človek má žiť dôstojne, musí si zarábať na živobytie prácou vlastných rúk. Boli presvedčení, že Kristus bol kozmický (a teda nemohol byť ukrižovaný), že schopnosť obetovať život je posvätná a že úloha ženy je rovnoprávna s úlohou muža s jedinou výnimkou, že žena nesmela kázať. Cirkevné rituály sobáša, krstu a prijímania neuznávali ako sviatosti. Katarov odlišoval od iných gnostických siekt rituál zvaný consolamentum (útecha). Spočíval v tom, že parfait kládol ruky na hlavu umierajúceho alebo veriaceho, ktorý chcel vstúpiť do radov parfaitov (dokonalých). Údajne nastal prenos nesmiernej oživujúcej energie, pôsobiaci i na prizerajúcich sa. Tento obrad mal veľký podiel na rýchlom šírení katarizmu. Takýto prenos energie umožňoval duchu vzniesť sa v bezpečí k Svetlu, rozvíjať sa, alebo ak bol prijímateľ na prahu smrti, skočiť do kozmu. Vrcholom bolo prekonanie strachu zo smrti. Táto odvaha slúžila adeptom v časoch nemilosrdného prenasledovania. Hovorí sa, že v Montségure, Minerve a Carcassone išli „dokonalí“ v ústrety svojmu osudu a zároveň pomáhali ostatným dosiahnuť oslobodenie bez strachu či bolesti. Spôsob, akým dokázali umierať, bol vskutku obdivuhodný.
Krížová výprava proti Katarom začala nadobúdať vážne rozmery v roku 1209. Niečím iným bolo, keď jeden alebo dvaja osamelí mnísi zložili sľub chudoby a cudnosti – a niečím úplne iným, keď celý národ začal pretrhávať putá s hmotným svetom. Samotné základy cirkvi a feudalizmu sa rozkolísali pod vplyvom katarského učenia. Katari praktizovali všetko, čo učili, s veľkou pokorou a dôslednosťou, útočili na skorumpovanosť cirkevného kléru, a zakladali prosperujúce hospodárske komunity v kraji Oc. To rozpútalo ľúty hnev a krutosť zo strany cirkvi a severskej šľachty. Keď sa v roku 1204 ozvali prvé hromy prenasledovania, Montségur prestavali a posilnili vojenskou posádkou. Pôvodne Katari staré zrúcaniny využívali ako miesto meditácií. Teraz podľa legendy poslúžili aj ako úkryt pre posvätný poklad Grálu, ktorého úschova údajne spadala do funkcie Katarov. Útok na juhu Francúzska viedol fanatik Simon de Montfort. Celé mestá naklonené Katarom boli zmasakrované tým najbrutálnejším spôsobom. Divokosť tejto krajiny umožňuje lepšie pochopiť hĺbku de Montfortovej posadnutosti. Nespočítateľné množstvo mužov muselo prísť o život, keď hnal armády do divých skalnatých úžľabín a po nebezpečných horách. De Montfortove zúrivé útoky na Montségur počas roka 1209 boli úspešne odrážané. Montségur stál pevne ako symbol nádeje.
V roku 1215 Lateránsky koncil ustanovil obávanú inkvizíciu. Počas nasledujúcich 50 rokov sa počet zavraždených touto neslávnou rukou cirkvi zvýšil na milión, čo bolo viac, než za všetkých krížových výprav proti iným odpadlíkom spolu. Počas týchto skúšok Montségur pokojne vzdoroval cirkvi ako bašta viery. Vražda dvoch dominikánskych inkvizitorov na Avignonete bola zámienkou pre opätovné útoky na tento chrám-pevnosť. Statoční Katari a ich pomocníci vzdorovali 6 mesiacov. No vďaka zrade v marci 1244 bol Montségur nútený sa vzdať. So spevom zišlo 205 Katarov z hory rovno do veľkých vatier, ktoré im pripravili. Pamätný slnečný kríž ticho svedčí o ich mučeníctve.
Mince a posvätné predmety, ktoré po Kataroch zostali, si rozdelili dobyvatelia, no podľa záznamov inkvizície skutočný poklad zmizol noc pred kapituláciou. Hovorí sa, že štyria Katari aj s pokladom sa dostali dolu na lanách po najstrmšej strane hory a zmizli. Stále sa objavujú špekulácie o povahe pokladu – posvätné knihy alebo čaša, do ktorej zachytili krv pri Kristovom ukrižovaní? A kde môže byť ukrytý? V jednej z jaskýň na okolí Montséguru? Alebo v nejakej opustenej, vodou zaplavenej bani niekde v Ariage? Nemý svedok – zrúcaniny Montséguru – tajomstvo neprezrádza. Trpezlivo čaká v slnečnej žiare na posledné znamenie Katarov: zazelenanie sa vavrína.
Judith Mann
Převzato: http://ee.dunres.sk/
