ZEM V OHNI

24.05.06   Anonym

Pod takýmto zvláštnym názvom vyšla v roku 1997 kniha amerického fyzika dr. Paula A. LaViolettea, ktorá donútila vedeckú komunitu zbaviť sa mnohých, všeobecne uznávaných, dogiem. Tento americký vedec odvtedy napísal množstvo článkov do vedeckých časopisov a ďalšiu knihu pod názvom „Genéza kozmu a subkvantová kinetika“. Keď začiatkom 90-tych rokov vyniesla raketa na orbit Hubbleov teleskop, ktorý mohol mimo zemskej atmosféry detailne snímať blízky i vzdialený vesmír, vedci s prekvapením zisťovali, že mnohé vedecké predpoklady astrofyzikov boli absolútne mylné. Navyše si začali uvedomovať, že metafyzika a fyzika nie sú také vzdialené, ako sa na prvý pohľad zdá a že naša heliocentrická mentalita nám už teraz nevystačí. Tento závan sviežeho vetríka vo vedeckej komunite povzbudil zvlášť mladých, ktorí sa prestali ostýchať pred váženými kolegami a delia sa so svojimi prevratnými vysvetleniami bez strachu, že sa skompromitujú. Jedným z nich je aj spomínaný dr. Paul A. LaViolette, ktorý sa pri štúdiu astro-fyzikálnych javov často obracia aj na staroveké mýty a legendy, pretože si všimol, že k tejto problematike majú tiež čo povedať.

Katie Garcia v článku pod názvom „Galatická astrológia“

(http://www.atlantisrising.com/issue14Par14tastrology.html ) popisuje najdôležitejšie uzávery a hypotézy, ktoré dr. Paul A. LaViolette predkladá v knihe „Zem v ohni: prežitie ľudstva v dobe ľadovej“ (medzitým vyšlo v roku 2005 rozšírené vydanie). Ide predovšetkým o hypotézu periodických výbuchov galaktického jadra. Dr. LaViolette je presvedčený, že stred Mliečnej dráhy (a všetkých ostatných galaxií) v pravidelných intervaloch vybuchuje a vyvrhuje do kozmického priestoru energeticky nabité častice, prach, plyny a hmotu. Vesmírne sondy a teleskopy zaregistrovali koncentrické kruhovité pásma, rozširujúce sa smerom od galaktického jadra, ktoré svedčia o pravidelných výbuchoch. Každý z výbuchov je, okrem iného, zdrojom prúdu kozmických lúčov častíc, šíriacich sa väčšou rýchlosťou, než ostatný materiál.

Dr. LaViolette hovorí, že tento prúd vysoko nabitých častíc sa rovná energii, uvoľnenej pri výbuchu päť až desať výbuchov supernov dohromady. Dr. La Violette na základe rozboru ľadovcových vrstiev dospel k názoru, že k výbuchu jadra Mliečnej dráhy dochádza približne každých 10 000 rokov a že náš slnečný systém naposledy prechádzal pásmom tejto vyvrhnutej hmoty a plynov na konci poslednej doby ľadovej. Do slnečného systému sa vtedy dostalo veľké množstvo kozmického prachu, v dôsledku čoho došlo na zemi k zmene podnebia. Tesne pred ochladením zakaždým dochádza k otepleniu, takže po súčasnom „globálnom otepľovaní“, ktoré každý pripisuje niečomu inému, možno očakávať ochladenie, ktorého rozmer a dĺžku trvania zatiaľ nik nevie presne odhadnúť.

Keď k tomu došlo naposledy, „malá doba ľadová“ trvala okolo 800 rokov. A že také ochladenie sa o dvadsať rokov zrejme skutočne dostaví, o tom svedčia posledné merania a predpovede NASA. Okolo roku 2022 (ďalšie maximum slnečnej aktivity) bude aktivita na slnku minimálna ( http://science.nasa.gov/headlines/y2006/10may_longrange.htm ). Vedci teraz už vedia odhadnúť intenzitu slnečnej aktivity na dvadsať rokov dopredu. V 80-tych rokoch úspešne predvídali, že na prelome tisícročí bude slnko zrejme veľmi aktívne – čo sa skutočne aj potvrdilo. Takže po budúcom slnečnom maxime (okolo roku 2011), kedy sa slnko naposledy poriadne vybúri, slnečná aktivita poklesne a na Zemi sa v dôsledku toho ochladí. A sú tu aj iné znamenia, že podnebie vstupuje teraz do novej fázy: vedci vlani na dvoch miestach v severnom Atlantickom oceáne už nezaznamenali zvyčajný prílev teplých vôd Golfského prúdu – a v Európe bola potom mimoriadne tuhá zima, takže ich merania boli zrejme správne.

Dr. LaViolette hovorí, že vedci dodnes nevedia vysvetliť, čo spôsobilo náhle oteplenie v čase, kedy takmer celú severnú pologuľu pokrýval ľad, ani to, prečo sa potom náhle ochladilo a došlo k tzv. malej dobe ľadovej. Pritom ruský fyzik V. Ambartsumian už v roku 1956 na vedeckej konferencii v Bruseli prišiel s teóriou, že každý galaktický nukleus periodicky vybuchuje a vyvrhuje obrovské množstvo hmoty, ktorá potom obieha okolo rodičovskej galaxie v embryonickom štádiu. A pri každom takom výbuchu sa uvoľní veľké množstvo kozmických lúčov. V 60-tych rokoch sa potom aktivita galaktických jadier skutočne potvrdila. Stred každej galaxie je 80 až 85 % času nečinný, ostatné percentá predstavujú aktívnu fázu.

Napriek tomu však mnohí astronómovia stále ešte hovoria, že stredy galaxií sú čiernymi dierami, ktoré vyvrhujú energiu a pritom pohlcujú okolitú hmotu. Lenže v simuláciách sa toto nikdy nepotvrdilo a charakteristiky mnohých jadier tomu vôbec nezodpovedajú.

Dr. LaViolette v dizertačnej práci v 80-tych rokoch dokazoval, že slnečný systém čoskoro vojde do pásma, vyvrhnutého v dávnych časoch z galaktického jadra a že Zem momentálne zasahujú vysoko nabité kozmické častice, schopné prechádzať kozmickým priestorom bez toho, aby na ne vplývali magnetické a gravitačné polia hviezd a planét.

Vedecký publicista Paul Winter si takisto všimol, že vesmírna prieskumná sonda NASA Ulysses zaregistrovala v slnečnom systéme prítomnosť trikrát väčšieho množstvo prachu, než pred desiatimi rokmi (viď http://farshores.org/jd071005.htm ). Winter sa nazdáva, že prach možno pochádza z výbuchu supernovy. Aj dr. Violette na stretnutí Americkej geofyzikálnej únie v roku 1983 v prednáške spomínal, že slnečný systém začína zahaľovať prach a úlomky z blízkej supernovy Polar Spur.

Obaja vedci sa zhodujú v tom, že väčší výskyt kozmického prachu v slnečnom systéme má za následok zintenzívnenie slnečnej aktivity a globálne oteplenie na všetkých planétach našej sústavy – čo skutočne potvrdzujú merania a pozorovania ruských i amerických vedcov. Winter sa v článku v New Scientist (2003) odvoláva na dôkazy, že väčší výskyt slnečných škvrn má za následok teplejšie podnebie a nízka slnečná aktivita, ktorá zvyčajne nasleduje potom, zase ochladenie. Píše, že okolo roku 2000 boli na zemi v dôsledku väčšieho výskytu prachu výkyvy počasia – silnejšie uragány, veľké suchá a extrémne záplavy a že toto bol pritom len prvý závan galaktickej prašnej búrky, ktorá na nás začína pôsobiť.

V rokoch 2009-2012 sa očakáva maximum v slnečnej aktivite a Space.com informuje, že množstvo prachu sa v tých rokoch ešte strojnásobí. Počasie je už teraz, počas slnečného minima, veľmi nepokojné a to preto, lebo nabité kozmické častice pôsobia v planetárnom systéme i v nasledujúcich rokoch, dávno po tom, čo ich po prvýkrát zaznamenali. Na adrese http://www.whatdoesitmean.com/index906.htm si možno pozrieť satelitné fotografie nezvyčajného búrkového systému, ktorý sa 11. mája t.r. (už druhýkrát v priebehu jedného mesiaca) vyformoval nad severnou Amerikou.

Vedci sa doteraz nazdávali, že hurikány typu Katrina sa môžu vyformovať len nad oceánmi, ale výskyt tohto mohutného systému dokazuje, že sa môžu zrodiť aj nad pevninou. A príčinou týchto nevídaných javov sú cudzie vysoko nabité častice, ktoré sa dostali do nášho systému a teraz v ňom obiehajú a spôsobujú ťažkosti.

Larry O´Hanlon v článku „Gamma lúče môžu vyvolať blesky“

(http://abc.net.au/science/news/stories/s1629448.htm ) píše, že vedci s prekvapením zisťujú výskyt čudných bleskov, ktoré kvalitatívne nezodpovedajú všeobecne uznávaným vedeckým teóriám a odporujú známym fyzikálnym zákonom. A pritom sa teraz všade vyskytujú výbuchy gamma lúčov ( http://grb.sonoma.edu ), ktorých pôvod nie je vedcom celkom jasný.

Ann Gibbonsová píše v časopise Science

(http://sciencenow.sciencemag.org/cgi/content/full/2006/510/2 ), že z veľkého vyhynutia živočíšnych a rastlinných druhov v minulosti možno viniť náhlu zmenu podnebia, nie väčší počet poľovníkov, ako sa to vo vedeckej komunite často hovorí. Paleo-biológ Dale Guthrie z aljašskej univerzity vo Fairbanks vyvracia v novej štúdii hypotézu, že na konci doby ľadovej (asi pred 11 000 rokmi) by boli poľovníci na mamutov a slonov hlavnou príčinou ich vyhynutia na niekoľkých pevninách. Guthrie považuje za príčinu ich vyhynutia prudkú zmenu v podnebí. Na stepiach v dôsledku zmeny klímy zrejme začali rásť iné rastliny, z ktorých niektoré boli pre tieto zvieratá toxické. A napríklad divé kone vyhynuli tisíc rokov pred tým, než sa na scéne objavili mamuta a ľudia.

Nuž čo teda môžeme očakávať dovtedy, než sa podnebie na severnej hemisfére značne ochladí? Leonard David píše, že vedci teraz opatrne pripravujú verejnosť na možnosť silnej elektromagnetickej búrky, ktorá sa môže dostaviť počas budúceho slnečného maxima okolo roku 2011 (odhadujú, že bude trikrát silnejšie, než predchádzajúce). Autor píše, že relatívne vákuum medzi slnkom a Zemou je plné elektricky nabitých častíc, radiácie, magnetických polí a elektromagnetickej energie. A úcinky premenlivého vesmírneho počasia môžu na zemi spôsobiť škody v globálnom meradle.

Napríklad v roku 1859 zasiahol Zem slnečný vietor takou intenzitou (200 nanoteslov), že keby k podobnej vesmírnej búrke došlo dnes, malo by to ničivé úcinky na svetovú ekonomiku. Jim Green z NASA na základe historických poznatkov o uvedenej búrke vypracoval model na súčasnú situáciu. Počas vtedajšej búrky nebolo možné niekoľko hodín používať telegrafy, lenže vtedy ešte neexistovali počítače, ani rozsiahla telefónna a elektrická sieť. Green hovorí, že „búrka takej intenzity by mala svedomí úplné vyradenie z činnosti desiatky starších satelitných systémov a o 5 až 10 rokov by zredukovala životnosť satelitov novších. V dlhobom kontexte by toto malo na svedomí oveľa väčšiu ekonomickú katastrofu.“

Silný náraz žeravej plazmy zohrieva horné vrstvy atmosféry, ktorá sa v dôsledku toho rozťahuje a môže dosiahnuť až orbit niektorých satelitov, ktoré by potom horiace spadli na zem. V rokoch väčšej aktivity zlyháva signalizácia, komunikácie a rôzne prístroje často ukazujú nesprávne údaje (železnice, cesty, letecká doprava), v dôsledku čoho je tu väčší výskyt nehôd. A keďže civilizácia je postavená na počítačoch a na internete, mnohé podniky by museli zastaviť výrobu, úrady by boli paralyzované, narušila by sa distribúcia, nemocnice by mohli poskytovať len nenáročné služby, stroje a rôzne prístroje, vrátane telefónov, by nefungovali.

Pri náraze silného prúdu slnečného vetra sa naše magnetické pole vlní a tlak ho „odfukuje“, deformuje a v mieste nárazu značne oslabuje. A slnečný vietor navyše so sebou často prináša magnetické polia južne polarizované, v dôsledku čoho nielenže zlyhávajú elektronické zariadenia a navigačné systémy, ale na zemský povrch sa môže medzerami v ochranných vrstvách atmosféry dostávať škodlivé kozmické žiarenie a mikrovlny. K čomusi podobnému došlo pred pár rokmi (v rokoch slnečného maxima) na Sicílii, keď tam dochádzalo k zdanlivo nevysvetliteľným samovznieteniam.

Slnečné vzplanutie prichádza za Zem vždy v niekoľkých vlnách. Už osem minút po výbuchu nás zasiahnu nabité častice, vzápätí nasleduje radiácia, kedy vysoko nabité protóny môžu poškodiť elektroniku, vonkajšie kryty motorov v lietadlách, počítače, dokonca aj samotnú atmosféru. A napokon dorážajú na zem žeravé plyny, nesúce so sebou magnetické polia. Skutočne silná slnečná búrka môže našu planétu globálne úplne ochromiť.

Skutočne veľké slnečné vzplanutie a rozsiahly výron plazmy s južne orientovanými magnetickými poľami by mohol globálne spiecť elektrickú sieť a poškodiť transformátory do tej miery, že rozvody bude treba opätovne vybudovať – čo by možno civilizované krajiny dokázali uskutočniť za niekoľko mesiacov, ale v treťom svete by sa bez elektriny museli zaobísť celé roky. Ale život bez elektriny by sa vo veľkých mestách na istú dobu úplne zastavil a vrchnosť by bola nútená riešiť problémy v súvislosti so zásobovaním, pomáhať chorým a starším občanom, bývajúcim na vyšších poschodiach, vysporiadavať sa s väčším výskytom požiarov, so zločinnosťou počas temných nocí a podobne.

Bez ohľadu na to, či sa prepovede vedcov ohľadom budúceho slnečného maxima potvrdia alebo nie, ľudia by sa mali psychicky (a prakticky) pripraviť na možnú krízu. Tak by to napokon malo byť aj za normálnych okolností. Väčšina ľudí na nečakané udalosti vôbec nie je pripravená, ale každá rodina by mala mať plán pre prípad pohotovosti. Naša rodina, napríklad, často cestovala a ocitali sme sa v neznámych mestách a my ako rodičia sme mali obavy, že dieťa by sa nám mohlo stratiť. A tak kdekoľvek sme boli, vždy sme si najprv vyhliadli dominantu, ktorú bolo vidno zo všetkých strán a na ktorú bolo ľahké sa opýtať a deťom sme povedali, že keby sa stratili, tam sa na každý pád stretneme, i keby to trvalo zdanlivo veľmi dlho – nech nestráca nervy a pokojne čaká. Ten pohotovostný plán sme napokon nikdy v praxi nepotrebovali, ale každá rodina by mala byť pripravená na prípad nečakanej krízovej udalosti, kedy treba reagovať s chladnou hlavou a bez paniky.

Naša civilizácia je teraz veľmi krehká a zraniteľná. Slnečná búrka v roku 1859 nenarobila veľké škody, pretože okrem telegrafov nemala veľmi čo poškodiť. V prípade silnej slnečnej búrky sa však severná hemisféra z jedného dňa druhý môže ocitnúť v stredoveku – čo ovšem vôbec nemusí byť také zlé, ak ľudia s takou eventualitou počítajú a múdro sa na ňu pripravia.

I keby išlo o skutočne rozsiahly šok a veľké škody, taký náhly skok do minulosti môže byť aj prospešný; rozsiahla katastrofická udalosť, vždy preberie ľudí z omámenia a zaktivizuje komunity k zmysluplnej činnosti. A ľudia v mestách by náhle objavili veci, na ktoré už medzitým pozabudli: budú sa s úžasom pozerať na hviezdami posiatu nočnú oblohu a všetci budú mať zrazu dosť času na to, aby si večer spoločne posedeli pri ohni a hovorili o veciach, na aké prv nemali čas. I keď život by bol nejaký čas veľmi nepohodlný, prinútilo by nás to rekapitulovať, zamýšľať sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité a čo nie.
Každé zlo je vždy na niečo dobré…

Prameny:

http://www.atlantisrising.com/issue14Par14tastrology.html
http://farshores.org/jd071005.htm
http://www.whatdoesitmean.com/index906.htm
http://abc.net.au/science/news/stories/s1629448.htm
http://grb.sonoma.edu
http://science.nasa.gov/headlines/y2006/10may_longrange.htm
http://sciencenow.sciencemag.org/cgi/content/full/2006/510/2

Převzato: Proti Prudu