Kdo je Online

Právě přítomno: 43 hostů a žádný člen

2181570
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
173
1003
7440
956121
22215
36429
2181570

Your IP: 23.20.162.200
2017-11-19 04:43

 

 

 

Normal 0 21 MicrosoftInternetExplorer4

 

Kto ste, mimozemštania?

 

 

 

Erich von Däniken

 

ZEICHEN FÜR DIE EWIGKEIT

DIE BOTSCHAFT VON NAZCA

POSOLSTVO VEČNOSTI

 

 

Záhadná Nazca

“Ničoho na svete sa ľudia neobávajú väčšmi ako vplyvu mužov,

ktorí majú nezávislého ducha.“

 

 

Albert Einstein, 1879-1955

Ôsmeho augusta 1996 spravodajská televízna stanica CNN vysielala senzačnú tlačovú konferenciu amerického národného úradu pre letectvo a kozmický priestor NASA. Riaditeľ úradu Daniel Golden hrdo ohlásil, že v jednom meteorite starom 3,56 miliardy rokov sa na Marse našiel organický materiál - presnejšie stopy baktérií. Vzorka hneď dostala aj odborné označenie: ALH 84001. Viacerí vedci objasňovali, ako k objavu došlo a akým spôsobom sa im podarilo vzorky baktérií zviditeľniť pre ľudské oko. O deväť týždňov neskôr doktor David McKay z Johnsonovho výskumného centra v Houstone oznámil, že aj v ďalšom meteorite z Marsu, tentoraz "o niekoľko miliárd rokov mladšom", sa objavili organické stopy. Prvá informácia teda našla svoje potvrdenie, o správu sa však málokto zaujímal. Vyhlásenie NASA prijímali ľudia v závislosti od svojho ideologického či náboženského založenia striedavo s nadšením i zdesením. Na Marse sa našli známky života? To je nehoráznosť! Takže predsa len nie sme v nekonečnom priestore vesmíru sami?

V nasledujúcich dňoch sa názory v denníkoch, týždenníkoch a listoch čitateľov vykryštalizovali. Katolícka cirkev proti mimozemskému životu v zásade nenamietala. Božie dielo je napokon nekonečné a už Ježiš povedal: "V dome môjho Otca je mnoho príbytkov." (Ján 14,2) Celkom inak boli ladené komentáre jednotlivých siekt: Podľa nich Boh stvoril iba človeka a výhradne človeka musel spasiť Syn Boží. Nezniesli myšlienku, že niekde vo vesmíre by mohli žiť bytosti, ktoré nie sú kresťanmi, a teda nie sú zaťažené dedičným hriechom. Ešte strašnejšia však pre nich bola predstava, že Pán Boh mohol svojho syna poslať aj na iné planéty a drámu ukrižovania zopakovať aj inde než na Zemi.

Veda zaujala skeptický postoj a chvíľu jej trvalo, kým sa trocha spamätala. No potom médiá vychrlili jediné stanovisko, ktoré sa napokon z vedeckých kruhov dalo očakávať. Na iných planétach sa našli primitívne formy života? V poriadku, prečo nie? Ale pozor: len primitívne formy života. Nositeľ Nobelovej ceny doktor Manfred Eigen sa v magazíne Der Spiegel vyjadril, že z primitívnych jednobunkových organizmov sa ani zďaleka nemuseli vyvinúť zložitejšie organizmy. Citujem: "Preto sa ľudstvu sotva podarí nájsť vo vesmíre vyššie formy života či dokonca inteligencie, aspoň nie v dosiahnuteľnej vzdialenosti."

Podľa môjho názoru to je nezmysel. Celkom iste nájdeme množstvo inteligentých foriem života. Väčšina z nich sa bude podobať človeku a prekonanie vzdialeností medzi planétami nebude predstavovať žiaden problém.

Pýtate sa, ako sa opovažujem vysloviť takýto názor? Je môj predpoklad založený len na slepej viere? Je to blud, fantázia alebo len moja nekonečná tvrdohlavosť? Kde sú dôkazy?

Každý rádioastronóm už dobrých desať rokov vie, že vo vesmíre sa to len tak hemží organickými prvkami. Organické prvky sú molekulové reťazce. Každá molekula má vlastné kmitanie (=vlnovú dĺžku), ktoré vieme našimi obrovskými dokonalými rádioteleskopmi zmerať. Dochádza k tomu takmer denne. Na tomto mieste uvádzam len niektoré zo známych "stavebných látok", ktoré pod tlakom svetla z planét poletujú vesmírom:

 

Chemická značkaMolekulaVlnová dĺžka

OHhydroxyl18,0 cm

NH3amoniak1,3 cm

H2Ovoda1,4 cm

H2C=Oformaldehyd6,2 cm

HCOOHkyselina mravčia18,0 cm

C2H4Oacetaldehyd28,0 cm

 

Aby sa z nich vyvinul život, musí byť slnko príslušnej planéty v ideálnej vzdialenosti. Nesmie tam byť prihorúco, ani priveľká zima. Odkedy Hubblov teleskop skúma okolie hviezd mimo rušivého vplyvu zemskej atmosféry, s istotou vieme, že existujú planéty aj mimo našej slnečnej sústavy. Riaditeľ Planckovho astronomického inštitútu v Heidelbergu Steven Beckwith zastáva jednoznačné stanovisko, že "v Galaxii sa nachádza obrovské množstvo planét" a mnohé z nich majú podmienky priaznivé pre život. Britskv astronóm David Hughes dodáva: "Aspoň podľa modelu musí na Mliečnej ceste krúžiť 60 miliárd planét." Z toho sú podľa neho štyri miliardy "podobné Zemi, je na nich vlhkosť a primeraná teplota".

Štatistická pravdepodobnosť, že niekde existujú planéty podobné Zemi, bola vždy veľmi vysoká. Kde sú mačky, tam budú aj mačiatka - kde sú slnká, tam budú aj planéty.

Planéty podobné Zemi, no nielen ony, logicky obsahujú vodu. NASA objavila vodu na jednom z mesiacov Jupitera s názvom Európa, na mesiaci Ganymedes zamrznutý kyslík a v jednom kráteri na Mesiaci ľad. Dokonca aj na Marse je na vrcholoch jeho pólov a v hlbších vrstvách zamrznutá voda (ľad). Čoskoro sa ukáže mylnosť predstavy, že mimozemská voda je sterilná: Voda totiž vždy vzniká rovnako. Planéta sa ochladzuje a pary všakovakých plynov vystupujú do vyšších vrstiev, aby v podobe zrážok spadli dolu na horniny a opäť sa vyparili. Za milióny rokov sa atómy pospájajú do molekulových reťazcov a z tých sa, okrem iného, vytvorí voda. Voda však ustavične tečie, zurčí a buble cez geologické formácie, v ktorých sú organické prvky už obsiahnuté. Napokon, planéty vznikli z tej istej pralátky, a organické molekulové reťazce, ktoré rádioastronómovia objavili vo vesmíre, sa nachádzajú aj v kôre planét podobných Zemi. Hornina bez minerálov jednoducho nejestvuje. Cesta ku komplikovaným chemickým zlúčeninám, a tým nevyhnutne aj k organickej hmote, je teda daná. Od čias pokusov Stanleyho Millera to vie každý študent chémie.

Biochemik doktor Stanley Miller roku 1952 zostrojil sklenú nádobu, v ktorej nechal prúdiť praatmosféru zloženú z amoniaku, vodíka, metánu a vodnej pary. Miller chcel uskutočniť pokus v sterilných podmienkach, a preto aparatúru s prímesami najprv 18 hodín ohrieval na 180 stupňov Celzia. Dvoma elektródami zatavenými do sklenej nádoby vyvolal búrku. V inej, menšej sklenej guli ohrial sterilnú vodu a pary z nej rúrkou odviedol do "Millerovej aparatúry". Ochladené chemikálie sa vrátili späť do gule so sterilnou vodou a v podobe pár zasa prešli do nádoby s praatmosférou. Takto sa Millerovi podarilo vytvoriť kolobeh, ktorý podľa poznatkov vtedajšej vedy zodpovedal kolobehu na Zemi v praveku. Pokus trval týždeň. Analýza dokázala prítomnosť kyseliny aminomaslovej a asparágovej, alanínu a glycínu, čiže aminokyselín potrebných na vznik biologických systémov. Anorganické (mŕtve) zlúčeniny sa v Millerovom pokuse zmenili na zložité organické zlúčeniny.

Stanley Miller sa však v nasledujúcich rokoch musel vyrovnávať s vážnou konkurenciou. Nositelia Nobelovej ceny Francis Crick a James Watson objavili helix DNK (deoxyribonukleová kyselina) pozostávajúci z nukleotidov, bez ktorých život nie je možný. Miller a jeho tím sa však rýchlo spamätali a v zmenených podmienkach experimentu sa im podarilo dokázať aj prítomnosť nukleotidov. Medzitým aj vedecký svet prijal názor, že praatmosféra sa nemohla skladať z vodíka a metánu, lebo tieto látky by sa pod vplyvom dopadajúceho slnečného svetla boli rozložili. Tento poznatok spôsobil iba zmenu prímesí v experimente.

Odborníci-chemici vôbec nepochybujú o tom, že z anorganických zlúčenín vznikajú organické. Millerove pokusy sa v posledných tridsiatich rokoch v zmenených podmienkach zopakovali nespočetnekrát. Aminokyselín pribúdalo. Raz použili namiesto amoniaku dusík, inokedy zasa namiesto metánu formaldehyd, ba dokonca aj oxid uhličitý. Pôvodné Millerove blesky nahradili ultrazvukom alebo použili obyčajné svetlo. Výsledky ostali nezmenené. Z praatmosfér najrôznejšieho zloženia, ktoré neobsahovali ani stopu organického života, vždy vznikli aj aminokyseliny a bezdusíkaté karboxylové kyseliny. V niektorých pokusoch sa z praatmosféry dokonca uvoľnil aj cukor.

Vzhľadom na tieto exeperimentálne poznatky a na skutočnosť, že vo vesmíre sa našli organické molekulové reťazce, nechápem rozruch, ktorý narobila spomínaná tlačová konferencia NASA. Vo vesmíre sa našli stopy života? - A čo iné sa tam malo nájsť? Že horniny z Marsu obsahujú organické zlúčeniny? No samozrejme! A to, čo platí pre Mars a Zem, platí rovnako aj pre ostatné planéty podobné Zemi.

Organické molekuly a primitívne formy života ako baktérie však ešte zďaleka nie sú zložitý život. V tom má nositeľ Nobelovej ceny Manfred Eigen úplnú pravdu.

Nanešťastie, vedci majú zvláštny sklon obmedzovať vývinový proces k zložitejším formám života na našu Zem. Ale to je číry egocentrizmus! Len u nás, nikde inde, len u nás na Zemi sa mohol odohrať zázrak zrodenia človeka. Na nasledujúcom príklade dokážem, aký pomýlené je takéto svojhlavé uvažovanie.

Matematik John von Neumann mal hlavu plnú fantastických nápadov. V päťdesiatych rokoch vynašiel podivuhodný prístroj, ktorému astronómovia hovoria "von Neumannov prístroj". Zmienky o ňom nájdeme v literatúre vždy vtedy, ked' chceme iné planéty urobiť obývateľnými, hoci "von Neumannov prístroj" nikto nikdy nezostrojil.

"Von Neumannov prístroj" je sebareplikujúci aparát. Čo to znamená?

Zo Zeme odštartuje útvar podobný rakete, opustí našu slnečnú sústavu a blíži sa k najbližšej hviezde - Proxime Centauri, vzdialenej od nás asi štyri svetelné roky. Prístroj počas letu vysunie senzory, ktoré majú zistiť, či okolo Proximy Centauri krúžia vôbec nejaké planéty a či má nejakú planétu v ekosfére. Ak tam niet planéty, na ktorej by nebolo ani prihorúco, ani prizima, raketa letí ďalej a pokračuje v hľadaní planéty, ktorá by sa podobala Zemi. Len čo takú planétu nájde, nasmeruje sa na ňu a jednotlivé časti rakety na nej mäkko pristanú pomocou padáka.

Von Neumannova raketa má na palube drapáky všetkého druhu, najrôznejšie meracie prístroje, miniatúrnu vysokú pec a počítač, ktorý riadi funkcie rakety. Senzory na miniatúrnom autíčku sa zavŕtajú do povrchu cudzej planéty a počítač analyzuje zmesi plynov a samozrejme aj zisťuje, či tam už existujú nejaké formy života. Von Neumannov prístroj postupne začína vyrábať železo a oceľ, sústružiť drobučké ozubené kolieska a vytvárať elektrické vedenie. Trvá to stovky rokov, no prístroj sa nikam neponáhľa. I keby to malo trvať desaťtisíc rokov, raz bude hotový nový von Neumannov prístroj vrátane všetkých súčiastok, ktoré sa zničili pri pristátí.

V tej chvíli sú na svete už dva rovnaké prístroje a každý z nich mieri k inej hviezde. Keď prejdú milióny rokov, Mliečna cesta bude plná von Neumannových prístrojov. Prístroj sa rozmnožuje sám geometrickým radom.

Všetky náklady, ktoré by ľudstvo muselo vynaložiť na konštrukciu von Neumannovho prístroja, by sa týkali len toho prvého exempláru.

John von Neumann sám dobre vedel, že takýto prístroj je nereálny. Náklady na jeho skonštruovanie sa v päťdesiatych rokoch zdali utopistické. A ako je to dnes?

V predchádzajúcich dvoch desaťročiach počítačová technika urobila také pokroky, o akých sa Johnovi von Neumannovi ani nesnívalo. Už v polovici osemdesiatych rokov dosahovali lepšie počítače rýchlosť niekoľko miliónov flopsov (z angl. floating point operation per second = počet operácií s pohyblivou rádovou čiarkou za sekundu.) Prešlo desať rokov a rýchlosť sa zväčšila na gigaflopsy (miliarda flopsov) a onedlho aj na desať gigaflopsov. Dnes sú v predaji počítače so sto gigaflopsami a pracuje sa na terraflopse (bilión flopsovj. Odborníci už hovoria o počítačoch s desiatkami terraflopsov. Úmerne s rýchlosťou pokročila aj miniaturizácia počítačov. Terraflopsový počítač by vraj reálne mohol mať veľkosť zápalkovej škatuľky.

Ďalšia oblasť, o ktorej verejnosť toho veľa nevie je nanotechnológia. Jeden nanometer predstavuje jednu miliardtinu metra - je teda neviditeľný. A predsa dnes technici pracujú v takýchto mikroskopických podmienkach. Metóda, ktorá spája miniatúrne stavebné prvky v molekulovej alebo atómovej štruktúre, sa nazýva nanotechnológia. Centrum jadrového výskumu v Karlsruhe vyvinulo ozubené koliesko z niklu s priemerom sotva 130 mikrometrov (jeden mikrometer zodpovedá 1000 nanometrom). Mikroskopické koliesko poháňané vzduchom dosahuje stotisíc otáčok za minútu. Iný príklad: Nanotechnológiou sa zaoberajú mnohé vysoké školy v USA a používajú pritom také malilinké sitká, že sa v nich zachytávajú aj baktérie. Takáto miniatúrna mechanika má veľkú budúcnosť. Používa sa na filtrovanie plynov, do mikroskopických robotov a v medicíne. Nanotechnológia nám čoskoro umožní používať miniatúrne pacemakery, umelú slinivku brušnú či frézky, ktoré nám z krvných ciev odstránia nánosy vápnika. Cieľom nanotechnológie je výroba miniatúrnych elektronických a mechanických aparátov, ktoré sa vmestia kamkoľvek.

Vďaka miniaturizácii v počítačovej technike a nanotechnológii by sa teda dali zostrojiť aj von Neumannove prístroje, ktoré by dosahovali veľkosť tenisovej loptičky a užitočné zaťaženie 100 gramov. Takéto "tenisové loptičky" by sme už dnes mohli z Mesiaca či inej orbity vypustiť k najbližším planétam podobným Zemi. Mohli by sa pohybovať polovičnou rýchlosťou ako svetlo a na Zem vysielať získané informácie. Navyše, von Neumannove tenisové loptičky by sa tam vonku rozmnožovali podstatne rýchlejšie ako staromódny von Neumannov prístroj. Verejnosť o tom síce nie je informovaná, no touto myšlienkou sa zaoberajú celé skupiny vedcov v kozmickom výskume. A čo náklady? Program Apollo zhltol asi 100 miliárd dolárov. Spojené štáty vynaložia na obranu ročne 500 miliárd dolárov. Náklady na miniatúrny von Neumannov prístroj sú oproti tomu zanedbateľné, nesmieme predsa zabúdať, že financovať by bolo potrebné iba prvý prístroj.

Keby sa takýto prístroj začal rozmnožovať 50 rokov po dosiahnutí prvého cieľa, po uplynutí ďalších 50 rokov by mohol vyštartovať k novým planétam. Keby sa "potomkovia" prístroja vydali k slnečným sústavám vzdialeným asi desať svetelných rokov, rýchlosť, akou by sa šírili, by predstavovala desať svetelných rokov za 60 rokov. Keďže naša Mliečna cesta má priemer asi 100 000 svetelných rokov, jej osídlenie von Neumannovými prístrojmi by trvala asi šesťsto- až sedemstotisíc rokov. Alebo, v závislosti od rýchlosti, dvojnásobok či trojnásobok času. I keby to malo trvať desať miliónov rokov, ešte vždy by to bola len tisícina veku našej Mliečnej cesty. Tá už má totiž na chrbte desať miliárd krížikov.

Prečo vôbec vysielame do kozmu mechanické štruktúry, keď to môže byť ešte jednoduchšie? Každá živá bytosť, teda aj človek, je napokon sebareplikujúci aparát. Tento aparát sa dá redukovať až na bunku. Každá bunka obsahuje kompletnú DNK, potrebnú na výstavbu celého organizmu. Prečo teda posielame do vesmíru zložité technológie, keď stačí použiť mikroskopickú DNK? Ľudskú DNK môžeme v kozme rozšíriť pomaly i rýchlo. V prípade pomalšieho variantu by sme na príslušné planéty museli vystreliť miniatúrne nádobky, veľké nanajvýš ako špendlíková hlavička, alebo by sme nimi museli infikovať niektorý sektor Mliečnej cesty. Asi tak ako roľník rozsieva semeno po poli. Ak semeno padne na neúrodnú pôdu - piesok, ľad, skalu či vodu - nikdy nevzíde. Ak však padne na úrodnú pôdu, vyklíči. V DNK semena je ukrytá kompletná informácia.

DNK by sme mohli posadiť aj na laserový lúč a presne ho namieriť na niektorú vhodnú planétu, podobnú Zemi. Tam by došlo k evolúcii so všetkými jej nevyhnutnými formami, presne tak, ako ju poznáme na Zemi. A keďže jej produktom by napokon bol inteligentný človek, iste by bol aj zvedavý. Zvedavosť by ho skôr či neskôr donútila položiť si otázku: Ako sme vznikli? Sme vo vesmíre sami? Ako by sme sa mohli skontaktovať s tými druhými? Ako by sme sa k nim mohli dostať? Nevyhnutne by pritom narazil na myšlienku von Neumannovho prístroja a nápad by dozaista veľmi rýchlo zavrhol. Až kým by neobjavil vlastnú DNK a nesvitlo by mu.

Našim vedcom, mudrlantom, ktorí ustavične omieľajú, že vzdialenosti vo vesmíre sú neprekonateľné, že svetelné roky tvoria prirodzenú bariéru a mimozemské formy života nikdy nemôžu mať ľudskú podobu, ešte zatiaľ nesvitlo. Egocentrizmus im bráni vidieť, čo vidí aj slepý. Tam vonku sa to životom len tak hemží a na planétach podobných Zemi žijú bytosti podobné ľuďom. Je to pre to, že sme všetci výhonkami pradruhu, o ktorom toho veľa nenafilozofujeme (zatiaľ).

Tieto úvahy vôbec nie sú nové, lenže, ako sa zdá, žiadneho astronóma ani žurnalistu nezaujímajú. Švédsky chemik a nositeľ Nobelovej ceny Svante August Arrhenius ( 1859-1927) už koncom minulého storočia vyslovil postulát, že život je večný, a tým je otázka pôvodu bezpredmetná. Samozrejme, že aj kruh má niekde začiatok, pripustil Arrhenius, no len čo sa kruh uzavrie, otázka pôvodu stratí zmysel; nejestvuje totiž na ňu odpoveď. Podľa Arrhenia si na začiatok musíme so všetkou úctou dosadiť stvoriteľa, prípadne fenomén, ktorý všeobecne označujeme ako "Boh". S týmto názorom nemožno nič iné len pokorne súhlasiť.

Arrheinus vytvoril aj tzv. panspermiálnu teóriu, podľa ktorej sa zárodky života šíria celým vesmírom tak automaticky a samozrejme, ako sa nad celou Zemou vznáša prach. Kozmológovia sir Fred Hoyle a indický profesor a matematický génius N. C. Vickramasinghe skúmali panspermiálnu teóriu a dopodrobna dokázali, ako sa zárodky života prostredníctvom meteoritov šíria celým vesmírom. Každý astrofyzik vie, že vo vesmíre permanentne dochádza k triešteniu úlomkov planét alebo komét o iné planéty. Výsledkom sú ďalšie úlomky. Nárazom meteoritu na Zem dochádza k vymršteniu pozemskej horniny do kozmu, lebo náraz môže byť taký silný, že drobné úlomky jednoducho vyletia z dosahu zemskej príťažlivosti. A čo tieto úlomky obsahujú? Samozrejme, ich súčasťou sú aj zárodky života. Zárodky života sa začali šíriť vesmírom pred miliardami rokov, a kto si toto odmieta uvedomiť, ten musí mať na očiach beľmo.

Profesor Francis Crick, nositeľ Nobelovej ceny, a teda sotva nejaký fantasta, zašiel ešte o krok ďalej. Dodal, že nejaká neznáma civilizácia už pred miliardami rokov mohla do kozmu vypustiť rakety s mikroorganizmami, ktoré infikovali celý vesmír.

Správa NASA o stopách primitívneho života v meteorite z Marsu odrazu vyvolala otázku, či to náhodou nemohlo byť aj naopak. Či sa pred miliardami rokov pri páde meteoritu nedostal úlomok Zeme na Mars a neinfikoval Mars zárodkami života zo Zeme. "Možno sme Marťania," glosoval túto úvahu jeden novinár.

Tento typický ľudský spôsob uvažovania - muselo sa to začať u nás - je však veľmi zavádzajúci. Keby bola Zem pôvodcom života v kozme, bolo by k tomu muselo dôjsť pred štyrmi miliardami rokov, lebo inak by Mars logicky nebol mohol byť "infikovaný" zo Zeme. Ak sme však infikovali Mars, mohli sme infikovať aj iné planéty. Vo vesmíre by teda poletovali naše zárodky, a otázka, ako je možné, že mimozemšťania majú pozemskú podobu, by sa stala bezpredmetnou (mali by sme predsa rovnaký pôvod). Takéto riešenie hlavolamu je absurdné už aj preto, že sa to jednoducho nemohlo začať u nás. Hoyle a Vickramasinghe totiž jednoznačne dokázali, že by na to nebolo bývalo dosť času. Ak by však Zem napriek všetkým nezrovnalostiam naozaj bola vyprodukovala primitívny život, no Mars by ním neinfikovala, znamenalo by to, že sa život začal vyvíjať na dvoch miestach nezávisle od seba: na Marse a u nás.

A ak v rámci neveľkej slnečnej sústavy mohlo k čomusi takému dôjsť na dvoch miestach, na celej Mliečnej ceste sa to muselo udiať miliónkrát. To je jediné logické vysvetlenie.

Zem je však v porovnaní s Mliečnou cestou a tobôž s ostatnými galaxiami veľmi mladá planéta. Vo svetoch, ktoré sú o miliardy rokov staršie ako ten náš, a mali teda oveľa viac času na vytvorenie zložitých foriem života, sa to musí len tak hemžiť inteligentnými bytosťami. A keďže staršie formy života mali záujem rozsiať do vesmíru svoje zárodky (akýchsi nasledovníkov von Neumannovho prístroja), podobáme sa my na nich a oni na nás. Nech k tomu došlo panspermiálnou metódou, alebo zárodky rozšírili inteligentní mimozemšťania, vo vesmíre v žiadnom prípade nie sme sami!

 

 

Odborná literatúra dokazuje, že to nie sú výmysly nejakého osamoteného šialenca. Už pred 20 rokmi astronóm James R. Wertz vypočítal, že mimozemšťania mohli našu slnečnú sústavu bez ťažkostí navštevovať každých sedemapol krát stopäť rokov; v predchádzajúcich 500 miliónoch rokov tu teda mohli byť v priemere šesťstoštyridsaťkrát. Doktor Martin Fogg z londýnskej univerzity zasa o desať rokov neskôr upozornil, že v čase, keď naša Zem ešte len dostávala tvar, celá Galaxia už bola obývaná.

My si však voľkáme v nevedomej splendid isolation. V ríši science-fiction nájdeme kozmické lode, ktoré sú schopné niekoľkonásobnou rýchlosťou svetla preletieť cez miniatúrne otvory, cestovanie v čase i warp, obľúbený najmä v televíznych seriáloch. To všetko je však zatiaľ utópia. Dokedy? NASA vytvorila pracovný tím, ktorý sa týmito utópiami má seriózne zaoberať. Pracovná skupina má názov Breakthrough Propulsion and Power Working Group a v rámci NASA je súčasťou Advanced Space Transportatiorn Programme. Kozmológovia, fyzici a astrofyzici majú analyzovať, či sú takéto spôsoby cestovania vo vesmíre reálne. A to bez ohľadu na to, či sa "priečia zaužívanému teoretickému spôsobu uvažovania".

Múdri a rozhľadení astronómovia, ktorí sa neprestajne pýtajú, kde len tí mimozemšťania môžu byť, ak teda údajne existujú, by im skôr mohli byť vďační, že zatiaľ nie sú príliš dotieraví.

Kým píšem tieto riadky, svetovou tlačou prebehla informácia, že Vatikán, síce so storočným meškaním, ale predsa len uznal platnosť Darwinovej evolučnej teórie. Pápež Pius XII. ešte roku 1950 v encyklike Humani generis (O pôvode človeka) vyhlásil, že Darwinovu evolučnú teóriu treba považovať iba za hypotézu. Teraz sa pápež Ján Pavol II. obrátil na Pápežskú akadémiu vied s posolstvom, v ktorom sa Darwinovej evolučnej teórii dostalo cirkevného požehnania. S úžasom v ňom čítame:

"Nové poznatky nás priviedli k tomu, že v evolúcii vidíme viac než len hypotézu." Pápež však upresňuje, že evolučná teória sa týka iba tela: "Duša je priamym dielom Božím."

Podľa tohto cirkevného názoru spočíval boží zámer v tom, aby "sa chemické a fyzikálne pochody uberali svojou cestou". Tajomník švajčiarskej biskupskej konferencie Nicolas Betticher to upresnil: "Boh sa postaral o veľký tresk, stvoril hviezdy, vodu, vzduch a slnko. Z nich vznikli prvé bunky, z ktorých sa ďalej vyvíjali jednobunkové organizmy, zvieratá a napokon aj človek. Rozdiel medzi zvieraťom a človekom spočíva v tom, že Boh zasiahol do evolúcie, aby človeku vdýchol dušu a stvoril ho na svoj obraz."

Učení teológovia katolíckej cirkvi zrejme nezbadali, že tým rozbili základ celého biblického príbehu o stvorení. Veď čo ostane z dedičného hriechu, ktorého sa prví ľudia dopustili v raji, ak pripustíme, že vývoj prebiehal podľa Darwinovej teórie? A aký zmysel ešte má spasenie jednorodeného Božieho Syna, ak k dedičnému hriechu nikdy nedošlo?

Mimochodom, to nebol Boh, kto stvoril človeka na svoj obraz, lež bohovia - v množnom čísle. Tak to stojí aj v hebrejskom origináli Knihy pôvodu Genezis. (Slovo Elohim, ktoré sa na tomto mieste používa, označuje plurál.) Ak slovko bohovia nahradíme slovkom mimozemšťania, trafili sme klinec po hlavičke. Tento poznatok však zrejme bude akceptovaný až potom, keď mimozemšťania na námestí svätého Petra usporiadajú slávnosť na počesť nekonečného stvorenia. Potom cirkev vydá encykliku Ad honorem extraterrestris (Na počesť mimozemšťanov).

Že to je rúhanie? Nezmysel! Na konci reťazca predsa ostáva akt stvorenia, veľkolepý duch ako podstata vesmíru. Alebo, ak chcete, Boh.

 

Zdroj: Internet  Autor: Erich von Daniken

 

 

 

 

 

 

 

 

Copyright © 2017 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.