Kdo je Online

Právě přítomno: 14 hostů a žádný člen

3502984
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
1814
4923
18815
2253640
75735
88344
3502984

Your IP: 3.93.74.227
2019-11-22 06:12

 

Záhady dávnej minulosti

 

 

 


V snahe nájsť stopy prehistorických civilizácií máme dojem, že k nám dolieha iba ich echo. Existujú však stavby, ktoré sa líšia od iných ruín staroveku akousi špeciálnou technológiou. Niektoré staroveké mapy ukazujú Antarktídu bez ľadu. Mohlo to byť pred 15 tisíc rokmi, keď na Zemi došlo k dôležitým klimatickým zmenám. Pretože železo aj oceľ, ak aj boli známe, nemohli pretrvať až do našich čias, o drevených stavbách ani nehovoriac. Stavby z tehál chátrajú mimoriadne rýchlo. V Strednej a Južnej Amerike sa však stále, pod povrchom kopcov, nachádzajú ruiny. Takéto ruiny by sa mohli zachovať aj pod takmer dvojkilometrovou vrstvou antarktického ľadu – tvrdí Charles Berlitz, spisovateľ hľadajúci nerozriešené tajomstvá a záhady. Je pravdepodobné, že kedysi obývali Antarktídu ľudia, ktorí obchodovali s celým svetom. Pokiaľ sa však nezačne s hĺbkovými vrtmi v Antarktíde,
hľadanie dôkazov na potvrdenie tejto hypotézy je márne. Inšpiráciou by však mohli byť objavy na Aljaške, v severnej Kanade a na Sibíri, kde po odkrytí tenkých vrstiev zeme buldozérmi našli vo večne zamrznutej pôde kosti šabľozubých tigrov, prehistorických koní, mastodontov a iných, vôbec nie arktických zvierat, ale aj ľudské sídla, mestá. Našli sa tu stopy po vysoko rozvinutej kultúre.

 

 

 

 


Záhada vzniku

 


Možné je však aj to, že prehistorické stavby sa nájdu na dne morí a oceánov, pretože niektoré civilizácie, neraz z celými kontinentmi, sa prepadli do morských hlbín. Už teraz však nachádzame takéto stavby, i keď nie pod ľadom či vodou, no na rovnako neprístupných miestach. Takéto stavby sú po celom svete a miestne obyvateľstvo vôbec nevie, kto boli ich stavitelia. Indiáni tvrdia, že to boli obry, nadľudia či bohovia. V Južnej Amerike, vysoko v Andách, na vrcholku hôr, tak vysoko, že ľudia i zvieratá majú ťažkosti s dýchaním, keď sa chcú k nim dostať existujú kamenné bloky, vážiace až 200 ton. Mnohé z nich sú pokryté vzormi, o ktorých jeden z bádateľov, Hyatt Verril, povedal : „Žiaden človek, Indián, či ktokoľvek iný, by nedokázal urobiť ani najjednoduchšie vzory pomocou kamenných nástrojov, aké sme tu našli. Problém vôbec nespočíva v nedostatku trpezlivosti a času, ale v tom, že je to absolútne nemožné.“ Kresby sú len časťou týchto prekvapujúcich stavieb, ktoré vedci stále skúmajú. Každý, kto navštívil ruiny miest Inkov v Peru či Bolívii, mohol zistiť, že steny chrámov sú postavené z kameňov tak dôkladne zapadajúcich do seba, že medzi ne nemožno vtlačiť ani žiletku. Niektoré kamene majú dokonca 32 strán, pričom každá z nich sa ideálne zhoduje so stranou priliehajúceho k nej kameňa. Cieľom takejto presnosti zrejme bolo zachrániť stavby pred následkami zemetrasení, čo sa aj podarilo, keďže tieto prežili i španielske stavby, ktoré vznikli priamo na nich.

 

 

 

 


Mäkké kamene

 


Legendy hovoria, že dávny budovatelia objavili „tajomný prostriedok“ – rádioaktívny výťažok z rastlín, ktorý rozpúšťal kamene a tak ich spájal. Taký vynález by skutočne mohol vysvetliť ideálnu presnosť spájania kamenných blokov, bohatstvo kresieb a iné. Plukovník Fawcett, bádateľ v oblasti predkolumbijských civilizácií, bol presvedčený, že prehistorickí stavitelia dokázali „zmäkčovať kamene“, aby ich vzápätí ukladali ako vrecia s pieskom či vlhkým cementom.

 


Americký inžinieri, ktorí bádali v blízkosti Cerro de Pasco, našli nádrž, nazývanú huaca. V takýchto nádržiach v tvare človeka či zvieraťa Inkovia a ich predchodcovia uchovávali tekutiny, zlatý prach, obilie a iné. Keď našli v takej nádrži akúsi tekutinu, chceli prinútiť jedného z indiánskych robotníkov, aby ju vyskúšal, ten to však rozhodne odmietol. Počas roztržky huacu rozbil a utiekol. Keď sa inžinieri po neúspešnej naháňačke vrátili, zbadali, že tam, kde sa obsah nádrže vylial, skala zmäkla a po čase znova stvrdla... Existuje možnosť, že Indiáni vyrábali tekutinu na zmäkčovanie skál z nízkych rastlín s mäkkými červenými listami, ktoré sa tu vyskytujú.

 

 

 

 


Oriešok pre archeológov

 


Zázrakom je aj samotné Tiahuanaco, mesto gigantických ruín nad jazerom Titicaca v Bolívii. Leží vo výške 4000 metrov, čo u mnohých ľudí vyvoláva chorobu z výšky. Nevyrastie tu obilie, máloktoré zvieratá tu dokážu žiť. O histórii mesta sa veľa nevie. Indiáni tvrdia, že ho postavili bohovia. Záhadou je kamenná brána ( brána slnka ), vytesaná z jedného mohutného bloku s hlboko vyrytými záhadnými ornamentami. I tak Tiahuanaca je predmetom sporov – niektorí mu pripisujú 15 tisíc a viac rokov, iní 1 500. Keď však našli podobu mastodonta na fragmentoch nástrojov, bolo treba cúvnuť do ešte vzdialenejšej minulosti. Existuje teória, podľa ktorej bolo Tihuanaco kedysi prístavné mesto a tektonické pohyby ho v čase formovania dnešných Ánd vyniesli do terajšej výšky. To by vysvetľovalo i stopy po soli na úbočiach okolitých hôr. Ako vôbec mesto vzniklo, je ťažké vysvetliť. Výskumníci, ktorí dnes pôsobia v Tihuanacu, tajomstvá ešte prehlbujú. Dospievajú k čudným záverom, ako napríklad v prípade Brány slnka. Centrálnou postavou je ľudská postava s lúčmi vôkol hlavy. V rukách drží čosi ako bleskomet ( niektorí archeológovia tvrdia, že sú to alt-alt, metače šípov ). Z oboch strán postavu obklopuje 24 ďalších postáv, z ktorých časť pripomína ľudí, časť vtákov. Pri bližšom pohľade zistíme, že oko jednej vtáčej postavy neuveriteľne pripomína časť prúdového lietadla, alebo ponorky, kým oko postavy podobnej človeku pripomína kozmonauta v skafandri. Táto podobnosť naberá osobitný význam v kontexte legiend o „bohoch zostupujúcich z neba“, ako aj o ruinách potopených v jazere Titicaca.

 


Keďže neexistujú písané pramene či také, ktoré by sme vedeli prečítať, značná časť histórie amerických hôr je stále neprebádaná...

 



Umelé pohoria

 


Panecillo ( Rogalo ), hora, ktorá sa nachádza v Ekvádore, vyzerá ako rogalo. Archeológovia i dobrodruhovia tu stále hľadajú. Staré povesti totiž tvrdia, že tu Inkovia ukryli svoje poklady. Ako sa však ukázalo, ide o horu umelú, ktorá vznikla tak dávno pred Inkami, že sa o tom nezachovali ani legendy. Vykopávky na jej vrchole odhalili čosi, čo pripomína kamenný úľ, Bassemerovu hrušku, slovom čosi záhadné...

 


Ukazuje sa, že v celej Amerike je veľa pahorkov a kopcov, porastených lesmi, ktoré sú v skutočnosti umelé a ktoré vytvoril človek. Jedným z nich je pahorok Cholula v Mexiku, na ktorom stojí kostol a ktorý je v skutočnosti platformou pyramídy vysokej 60 metrov a oveľa mohutnejšej ako Veľká pyramída v Egypte.

 


Kým postavili newyorské mrakodrapy, najvyššou stavbou v Amerike bola zabudnutá mayská svätyňa v Tikale, v Guatemale, dnes známa ako Tikal IV. Celé storočia bola skrytá v džungli, napriek tomu, že dosahovala výšku 65 metrov a pripomínala skôr strmú vežu ako pyramídu. Na peruánskom pobreží sú takisto obrovské paláce, svätyne, pripomínajúce pyramídy z tehly, ktoré bádatelia dlho považovali za prirodzené pahorky a kopce. Veľa iných, napohľad prirodzených nerovností terénu na americkom kontinente má pre nás šokujúce odhalenia. Pahorky a skaly v niektorých častiach Amazonky podozrivo pripomínajú umelé konštrukcie. Na Marcahuaskej výšine v Peru sú mnohé skaly pokryté kresbami, dokonca celé skaly majú tvar ľudských tvárí, krokodílov, tiav, hrochov a iných zvierat. Kresby nie sú vždy viditeľné. Možno ich napríklad zbadať počas letnej rovnodennosti, keď na ne slnečné lúče dopadajú v pravom uhle. Tektonická priekopa, ktorá vznikla po zemetrasení v horách Paraguaja v roku 1947, odhalila 40 metrov vysoký múr, tiahnúci sa v dĺžke 1 600 km. Jeho veľkosť a nedostupnosť však sťažuje výskum.

 


V správach amerických letcov, ktorí počas druhej svetovej vojny prelietavali nad Čínou, sa objavujú zmienky, že vo vzdialenosti asi 70 km od Sian-fu v provincii Šensí stoja mohutné pyramídy, v priemere dvakrát väčšie ako egyptské, ktorých jedna strana meria 460 metrov. Fotografie týchto objektov sú v archívoch vzdušných síl USA a platí pre ne zákaz rozširovania. Svojho času i sovietske časopisy priniesli správy o akýchsi objektoch na povrchu mesiaca, ktoré vraj odfotografovala 4.februára 1966 orbitálna stanica Luna IX. Pripomínali údajne rad kamenných stĺpov. V inej verzii sa hovorí o akýchsi „ihliciach“ či špicatých pyramídach, vysokých ako 15-poschodový dom.

 



Dobrá organizácia práce ?

 


Ako sa ukazuje, všetky prehistorické kamenné konštrukcie sa nachádzajú najmä pozdĺž pobrežia Atlantiku, Stredozemného mora a na ostrovoch. Možno ich však vidieť aj na európskom kontinente až po Ural. Niektoré z nich sú priam neuveriteľne obrovské : jedna z mohýl vo Francúzku je pokrytá kameňmi, z ktorých každý váži vyše 80 ton. Kameň v Locmariqueri v Bretónsku meria 20 metrov a váži 342 ton.

 


Konštrukcia kamenných kruhov v Stonehenge má, okrem iného, také architektonické detaily, ako sú kamenné čapy a priehlbiny slúžiace na ich upevnenie. Medzi nimi a kamennými konštrukciami v Tiahuanacu a v iných dávnych strediskách Južnej Ameriky existuje istá podobnosť. Týka sa predovšetkým pravdepodobného významu týchto budov – mali plniť funkcie gigantických astronomických hodín a kalendárov, ale mohli mať aj iné, nám doteraz neznáme úlohy. Na základe predmetov, ktoré sa tu našli ( zbrane a ozdoby ), možno usudzovať, že predstavitelia akejsi vyššie rozvinutej rasy tunajším obyvateľom odovzdali tajomstvo konštrukcie Stonehenge a iných podobných stavieb a pomáhali pri meraniach, vďaka ktorým môžeme vidieť slnko, vychádzajúce v deň letného slnovratu, na jednom z kameňov hlavnej osi Stonehenge. Pretože od čias vybudovania Stonehenge poloha Slnka a Zeme prešla určitou zmenou, odborníci vyrátali, že slnko sa objavilo presne nad týmto kameňom približne 2000 rokov pred n.l. Podobnú neveľkú nepresnosť zistili v dopade slnečných lúčov v sanktuáriu v Mach Picchu v Andách, ktoré, sa dodnes nazýva intihuatana, čiže „miesto, kde je uväznené slnko“. Niektoré staré stavby sú staré 20 tisíc i viac rokov.

 


Takýchto stavieb je i v Európe veľa : veľká svätyňa v Avebury, v grófstve Wiltshire, v Carnacu, v Bretónsku, kde existujú stovky ideálne postavených kameňov, ktoré mohli slúžiť ako kalendár, alebo mohli mať súvislosť s astrológiou... Nezávisle od toho, rozostavanie a konštrukcia týchto stavieb svedčia o dobrej organizácii práce v západnej Európe už v prehistorických časoch.

 



Šokujúca nezvyčajnosť

 


Dlho predtým, ako na Akropole nad Aténami postavili Panteón, tam existovali stavby, pochádzajúce z oveľa staršieho obdobia. Slovko „kyklopský“ pochádza od obra Kyklopa, ktorého oslepil Odyseus. Gréci, ktorí nachádzali takéto obrovské stavby na vlastnom území, ale i na ostrovoch ( na Malte, Sardínii, na Beleárach ) a na pobreží Stredozemného mora, boli presvedčený, že nie sú dielom ľudí, ale obrov – Kyklopov. Čudnou zhodou okolností sa väčšina kyklopských stavieb nachádza v blízkosti mora.

 


S kultom obrovských kameňov sa stretávame v Anglicku, Francúzku, Portugalsku, ale najmä v Írsku, kde sa ich postavenie pripisuje raz obrom a raz tajomným bytostiam, ktoré vyšli z mora pred eónmi rokov. Na druhom konci sveta, v Rodézii, sa nachádza tajomný komplex stavieb z kameňa ( z materiálu, ktorý sa tu na stavbu nikdy nepoužíval ), taký podobný tajomným stavbám v Írsku, že ich musel postaviť jeden staviteľ.

 


Kyklopské stavby na ostrovoch Pacifiku, Atlantiku a v Južnej Amerike šokujú svojou nezvyčajnosťou. I v strednej časti USA nachádzame veľa stôp po prehistorických kultúrach v podobe tisícok pahorkov, z ktorých časť má tvar zvierat, hadov a dokonca...slona. Žiaľ, veľa z nich zničili prví kolonisti. Ťažko určiť, kto bol ich tvorcom – či predstavitelia akejsi stratenej kultúry, alebo predkovia súčasných Indiánov, ktorí zabudli na to, čo vytvorili. Americké pahorky a pyramídy veľmi pripomínajú gigantické stavby, s akými sa stretávame na celom svete a ktoré sa občas označujú ako „ pyramídový pás“. Ťahá sa od Egypta a Mezopotámie cez západnú Európu a obe Ameriky do Indie, Strednej Ázie, Číny, Indonézie a ostrovov južného Pacifiku.

 


Ťažko dnes povedať, hovorí Charles Berlitz, neúnavný bádateľ v krajine záhad, či tieto obrovské stavby vznikli pod vplyvom jednej kultúry, ako Sumerovia či Egypt, alebo nejakej ešte dávnejšej kultúry, ktorá zanikla. Možno je to prejav prirodzenej túžby človeka stavať si hroby, ktoré budú trvať večne, alebo potreba stavať chrámy na miestach prevyšujúcich okolie, čo mohlo súvisieť s kultom Slnka. Najnovšie výskumy starších nálezísk v USA poukazujú na prítomnosť akejsi megalitickej kultúry, odlišnej od doteraz nám známych slabo rozvinutých indiánskych kultúr z juhozápadnej časti USA. Tieto objekty sa nachádzajú na najneočakávanejších miestach, pretože o megalitických stavbách sa nemuselo vedieť celé stáročia, keďže prví usadlíci v snahe prežiť využívali na stavbu svojich fariem všetko, čo bolo po ruke, nezamýšľajúc sa nad pôvodom.

 


Územie Spojených štátov, píše Berlitz, skrýva ešte veľa prekvapení pre bádateľov prehistorických čias. Aj na dne oceánu, tejto najväčšej pokladnice minulosti, našli potápači ( a odfotografovali ) pri pobreží USA čosi, čo sa podobá na megalitické objekty. Tieto miesta sa skúmajú a je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ ide o potopené pevniny, čaká nás zakrátko veľa prekvapení..

 

 

 

 

Převzato:  http://ee.dunres.sk/

 

 

Copyright © 2019 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.