Kdo je Online

Právě přítomno: 113 hostů a žádný člen

2994823
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
575
1179
13480
1760611
32213
69661
2994823

Your IP: 34.229.76.193
2019-05-19 09:32

  

 

 

POSVÁTNÁ VĚDA

 

14.06.06   Robert Bauval

Egyptológia nie je "veda", ale posvätná veda. Veľká pyramída nie je iba stavebná štruktúra vyhovujúca jasným geometrickým pravidlám, ale posvätným chrámom iniciácie na pochopenie záhad existencie vesmíru. Aby si dávnovekí architekti - kňazi zabezpečili istotu, využívali pri projektovaní monumentov geometrický kánon, no tento kánon bol neoddeliteľnou súčasťou posvätnej vedy iniciácie. Geometria bola posvätná. Umenie bolo posvätné. Architektúra bola posvätná. Hieroglyfy boli posvätné. Astronómia bola posvätná. Všetky tieto disciplíny tvorili súčasť a podiel posvätnej vedy, ktorú sa v chrámoch učili vybraní zasvätenci. Myseľ človeka, ktorú pokladali za to najposvätnejšie celého stvorenia, pripravovali na pochopenie tejto vedy či poznania, lebo bez toho nebolo možné nájsť boha. Tí, čo plánovali a stavali Veľkú pyramídu, neboli architektmi v modernom chápaní tohto slova. Naopak, boli mágmi maximálne zasvätenými do posvätnej vedy symbolov a kozmického sveta. Veľká pyramída nie je iba majstrovským dielom architektúry, je aj majstrovským kúskom posvätnej vedy.


    

  AKÝ BOL THOVT

      Identita a podstata egyptských božstiev je čosi, čo egyptológovia v mnohých ohľadoch nechápu. Jeden zo súčasných vedcov to vyjadril takto:

      Nie je nič nezvyčajné, ak ľudia pri debate o starom Egypte hovoria o "egyptskom panteóne". Väčšina egyptológov vás však bude kategoricky presviedčať, že tam nie je iba jediný panteón, ale viacero, pričom všetky sú krížom-krážom spríbuznené spôsobom, ktorý odporuje univerzálne platnej, hierarchickej klasifikácii. Fakt, že mnohí z bohov majú pol tucta alebo viac "alter ego" s rozličnými zvieracími hlavami alebo korunami či inými pokrývkami hlavy a tomu zodpovedajúcimi hávmi, je prameňom nekonečných zmätkov medzi nezasvätenými.

      To tiež nekonečne fascinuje egyptológov, ktorých silnou stránkou je odhaľovať podobné záhady a klasifikovať všetko čo najdetailnejšie. V súčasnosti sa to robí buď zgrupovaním príbuzných božských osobností, alebo iným spôsobom - priraďovaním ich k mestu či "nome" osobitne špecializovanému na ich uctievanie. Nanešťastie ani jeden z týchto prístupov nemá ozajstný zmysel, lebo Egypťania odjakživa pristupujú k svojmu náboženstvu komplexným spôsobom. V skutočnosti sa dokonca aj prominentní egyptológovia vzdali riešenia tohto problému a vo väčšine prípadov pristúpili k výberu medzi animizmom a ideou, že špecifické božstvo treba pomenovať podľa reálnej historickej osoby, ktorej osobnosť a hrdinské činy boli "mytolo-gizované" až dodatočne. Kombináciou takejto obmedzenej predstavy a reálneho porozumenia vznikol dokonalý historický chaos...

      Názorný príklad takého spletenca poskytuje egyptológ George Hart expert na egyptské božstvá. V svojom Dictionary of Gods and Goddes-ses (Slovníku bohov a bohýň) definuje Thovta takto:

      Thovt-Džehutej starých Egypťanov môže byť zastúpený dvoma formami: a) posvätným ibisom... b) paviánom (Papio cynocephalus)... Thovt býva znázorňovaný v podobe ibisa alebo paviána, a prípadne v podobe antropomorfnej figúry s hlavou ibisa.

     Tento boh, bez ohľadu na svoju podobu, má niekedy na hlave kráľovskú korunu a nikdy mu nechýba kosák Mesiaca podopierajúci Mesiac v splne. Obidve tieto posvätné podoby možno interpretovať ako lunárne symboly. Thovt ako boh Mesiaca sa moze zjavovať aj v podobe posvätného ibisa, ktorého dlhý a zahnutý zobák naráža na kosák Mesiaca a ktorého bielo - čierne perie indikuje dorastanie a ubúdanie Mesiaca. Paviány zasa na úsvite vrieskajú, čo možno chápať ako pozdrav tvorov mesačného boha vychádzajúcemu Slnku...

      Hoci na prvý pohľad vyzerá táto argumentácia celkom hodnoverne pri bližšej analýze sa v jej príliš zjednodušenej podobe objavujú určité nedostatky. Nečudo. Podľa Georgea Harta sa "egyptskí pisári nezaoberali historickým alebo logickým vývinom, ktorý by viedol k uznaniu že títo tvorovia su zasvätení Thovtovi". Tento druh skreslenej logiky vyhovujúcej vedeckej egyptológii dnešných čias je prinajlepšom zmätený a prinajhoršom celkom zavádzajúci. V dnešnom Egypte sa už prakticky nestretneme s posvätnými ibismi. A pokiaľ ide o paviánov, tie zmizli už yelmi dávno Preto sa možno čudovať, z čoho vychádzajú pri svojich interpretáciách takí egyptológovia, ako je doktor Hart.

      Ak by sme chceli tieto tvory pozorovať v prirodzenom prostredí pripomínajúcom Egypt museli by sme cestovať proti prúdu rieky do Sudánu. V roku 1979 som mal príležitosť pracovať v oblasti Džabal al-Fau asi 350 kilometrov od Chartúmu. Náš základný tábor ležal na úpätí skalnatého kopca obývaného paviánmi. Prvé co som si na týchto tvoroch všimol, bolo, že sa veľmi podobajú človeku. Našu myseľ to podnecuje spomenúť si na primitívnych predstaviteľov človeka. Skrátka, pohľad na paviána pôsobí na podvedomie a spusťav nom myšlienky o "pôvode človeka" a o jeho vzdialených "predkoch Na pavianoch je zarážajúce aj iné - intenzita, s akou pozorujú okolie. Najmä pri východe a západe Slnka vydržia sedieť na skalnatých vrcholkoch celé hodiny a zaujato pozorovať, čo sa deje okolo nich Ich ostrý a prenikavý pohľad odráža poznanie, ktoré sa utváralo celé milióny rokov; pavián si všíma, zaznamenáva a analyzuje každý pohvb pomocou nekonečne jemne naladenej intuície a inštinktov.

       Jeden z technikov pracujúcich na projekte mal s jedným z týchto tvorov kuriózny zážitok. Veľký paviání samec si zvykol zliezať na svitaní nadol, a sediac pokojne na kameni, pozoroval spomínaného muža pri práci. Nakoniec, po týždňoch tohto rituálu sa postupne priblížil až k tomuto pracovníkovi. Z jeho správania a pohľadu sa dalo vycítiť, že od neho nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Muž mal iba zvláštny pocit spolupatričnosti a familiárnosti. Bolo to, akoby bol človek splynul s týmto tvorom, akoby ich bol zblížil nejaký neviditeľný sprostredkovateľ, akési neviditeľné puto, ktoré medzi nimi vzniklo. Pavián celé týždne vždy na svitaní zliezal nadol a zakaždým vznikla medzi nimi, rovnaká magická atmosféra. Stretávali sa tam dve bytosti, jedna ešte v "primitívnom" štádiu, druhá "vyvinutá".

      Čo však bolo zvláštne, zdalo sa, ze žiakom je človek a učiteľom pavián. Ale učiteľom čoho? Človek si začal uvedomovať svoj veľkolepý pôvod a svoje pradávne dedičstvo, ktoré akoby vyvieralo z hĺbok jeho inštinktívneho a intuitívneho ja. Uvedomil si, že tento tvor mu predvádza, ako možno opäť komunikovať tichým jazykom prírody a vesmíru. Pripomenul mu, že je predovšetkým človekom prírody a vesmíru, že je z tej istej hmoty ako pavián, že ho do jeho podoby stvárnili miliardy rokov mutácií a evolúcie. Preto práve pavián je ideálnym symbolom stelesňujúcim toto kozmické vedomie.

      Pokiaľ ide o ibisa, tento vták je nílskym tvorom par excellence. Zda sa, že pozná každý cyklus, každú zmenu a každý prúd tejto posvätnej rieky. Cykly a rytmus Nílu tesne súvisia so štyrmi "colures'; (stanicami) čiže obdobiami roka. Počas letného slnovratu sa rieka vzdúva a zaplavuje všetko vodami prichádzajúcimi z ďalekého juhu. Za jesennej rovnodennosti hladina dosahuje svoju priemernú výšku. A keď nastane zimný slnovrat, hladina klesne na minimum. Keď sa priblíži jarný slnovrat, hladina je opäť na svojej priemernej úrovni. Slnko na oblohe podlieha tomu istému cyklu, dokonale harmonizujúc s Mesiacom a hviezdami.

     Ak by sa človek chcel podobať posvätnému ibisovi, musel by poznať všetky tajomsva Nílu a oblohy; a v širšom zmysle slova aj pravé sily, ktoré riadia vlastný Egypt. Kombinovaný symbol paviána a ibisa preto predstavuje nielen božské poznanie "tichého jazyka" bohov, ale aj sprostredkovateľa medzi zvieracou podstatou človeka a jeho božskou stránkou. Thovt - v neskoršej renesančnej podobe predstavovaný Hermesom Trismegistom - bol magickou entitou zasvätenou do poznania a božskej múdrosti, a okrem toho aj vynálezcom posvätnej vedy starého Egypta. Egyptológ Christian Jacq v knihe Magic and Mystery in Ancient Egypt (Mágia a mystika v starom Egypte) označuje Thovta za "patróna egyptských mágov" a tvrdí, že Thovt bol, "modelom pre všetkých svojich nasledovníkov", t. j. pisárov-mágov; Thovt bol "majstrom hieroglyfov a mágie... strážcom učenosti, objaviteľom posvätného jazyka, astronómom, matematikom... oceňovateľom všetkých vecí... ,vybavený' magickou silou".

      Na získanie tajomstiev Thovtovej mágie adept musel prejsť náročným iniciačným procesom vykonávaným v dome života. Manly P. Hall v knihe Freemasonry of the Ancient Egyptians (Slobodomurárstvo starých Egypťanov) poskytuje krátky pohľad na obrovské duševné schopnosti, ktoré získaval vysoko zasvätený človek iniciačným procesom dokonca aj v neskoršom období. Hall spomína aj zasvätenie Platóna a Pytagora, ktoré sa podľa viacerých správ odohralo v Egypte. O Pytagorovi sa hovorilo, že keď ho neznámi ľudia stretávali na ceste, "padali pred ním na kolená, lebo ich premohla akási záhadná sila, ktorú vyžaroval". Podobne sa rozpráva aj o Appolóniovi z Tyany.

      Keď sa tento muž dozvedel o nejakej výtržnosti, postavil sa pred rozvášnený dav a utíšil ho prítomnosťou svojej charizmatickej osobnosti a silou starostlivo vyberaných slov. Medzi takýchto mužov patril aj patriarcha Mojžiš, ktorý podstúpil zasvätenie do egyptských mystérií v Héliopoli. Tým všetkým chcem ukázať, že v Egypte existovala posvätná veda, prístupná iba indivíduám obdareným silnou predispozíciou na intuitívne učenie - typ učenia, ktoré sa uskutočňuje zmyslovými orgánmi človeka, jemným ladením všetkých piatich zmyslov dovtedy, kým nezačnú koordinovane pracovať ako najvýkonnejšie prijímače a vysielače správ. Iniciácia alebo výcvik prirodzených mágov spočívali vlastne v dolaďovaní ich zmyslového vnímania. Doladiť svoje zmysly na "čítanie" správ prírody môže každý. Aby sa však človek stal mágom, musí obrátiť tento proces, t. j. "jazykom bohov" odovzdávať správy ďalším. Toto je arcana arcanorum - najväčšie tajomstvo mága. Thovt, vynálezca tejto mágie, dosiahol v jej aplikácii vrchol. Keďže sme sa vystrojili takým poznaním, ako mal Thovt, môžeme začať skúmať zmysel jeho božskej misie, v ktorej poslúžil ako "posol" bohov.

     

     AKO ZLEPŠIŤ PAMÄŤ

      V Platónovom dialógu Faidros je veľmi výrečná pasáž, v ktorej "kráľ Téb" nazývaný Thamus vyjadruje hlbokú úctu Hermesovi-Thovtovi. Thamus sa obáva, že so zavedením "písma", t. j. prostriedku na zaznamenávanie vecí a udalostí, ľudia prestanú využívať veľkú a prirodzenú kapacitu pamäti, čím sa vlastne bude pestovať "zábudlivosť a lenivosť" a čo odcudzí ľudí vnútornému svetu, ktorý ich spája s bohom a prírodou:

      Príbeh hovorí o tom, že v oblasti Naucratis v Egypte býval jeden z dvoch starých posvätných bohov krajiny, tomu bohu bol zasvätený vták nazývaný ibis a toho boha nazývali Thovt. Bol to práve on, čo vynašiel čísla a počítanie, geometriu a astronómiu, nehovoriac o hrách v dámu a v kocky, a predovšetkým písmo. Kráľom celej krajiny bol v tých časoch Thamus, ktorý sídlil vo Veľkom meste Horného Egypta nazývanom Grékmi Egyptské Téby, a títo Gréci za Thama označovali Amona.

     K nemu prišiel Thovt a odhalil mu svoje schopnosti povediac, že tieto schopnosti treba odovzdať všetkým Egypťanom. Thamus sa opýtal, ako sa všetky schopnosti využívajú, a ked mu to Thovt vysvetlil, Thamus odsudzoval to, čo pokladal za zlé, a chválil to, čo pokladal za dobré. Pri všetkých vlastnostiach, ktoré sme spomínali, mal Thamus veľa argumentov tak za, ako aj proti; ked však prišlo na rad písmo, Thovt povedal: "Tu je, ó kráľu, odvetvie učenosti, vdaka ktorému bude ľud Egypta múdrejší a zlepší sa jeho pamäť; môj objav dáva recept na pamäť a múdrosť."

     Kráľ však namietal a povedal: "Ó človeče toľkých schopností, jednému je súdené tvoriť veci umenia a druhý musí posúdiť mieru škody a výhod, ktoré tieto veci majú pre tých, čo ich majú využívať. A teraz treba tebe, ktorý sa díva láskyplným pohľadom na písmo ako na plod vlastnej snahy, ukázať, že jeho skutočný efekt bude opačný. Ak sa ho ľudia naučia, zakorení sa v ich dušiach zábudlivosť; prestanú si cibriť pamäť, lebo sa spoľahnú na to, čo je napísané, nebudú si už pripomínať veci snahou plynúcou z ich vlastného vnútra, ale vonkajšími znakmi. To, čo si objavil, nie je receptom na pamäť, ale na pripomínanie.

     To, čo ponúkaš svojim nasledovníkom, nie je skutočná múdrosť, iba jej napodobenina. Ak im ukážeš veľa vecí bez priameho učenia, bude sa síce zdať, že veľa vedia, no väčšina z nich nebude vedieť nič, a ak sa ľudia nenaplnia múdrosťou, ale iba zdaním múdrosti, budú pre svojich nasledovníkov iba príťažou..."

      Hieroglyfický jazyk vynájdený Thovtom-Hermesom bol v skutočnosti konverziou tichého "jazyka bohov" do systému znakov a symbolov, ktoré si možno ľahšie uložiť do pamäti a podľa potreby si ich z nej vyvolať. "Kráľ Thamus" sa však obával, že tento systém sa bude zneužívať a môže sa dostať aj do rúk zlých manipulátorov. Príkladom takej situácie je skutočnosť, že aj veľmi talentovaní a kultivovaní Nemci sa v tridsiatych rokoch 20. storočia masovo hlásili k nacistickej ideológii a celkom sa nechali zmanipulovať symbolmi a sloganmi.

     Aby sa symboly dali využívať čo najefektívnejšie, je predovšetkým dôležité spoznať, že symbol je presýtený nielen prvotnými alebo archetypickými významovými prvkami, ale aj prvkami vyvolanými kultúrnymi vplyvmi. Všimnime si napríklad symbol červeného kríža. Prvotným elementom je sama červená farba, ktorá pripomína najsilnejšiu a najmagickejšiu substanciu na svete - ľudskú krv. Pojem krv sa veľmi často dáva do súvisu so životom, smrťou, bolesťou, omladením, ukrižovaním, individuálnou identitou, rodinnými zväzkami, príslušnosťou ku kaste a tak ďalej.

     Čím hlbšie sú poznatky o tomto dôležitom symbole, tým je efektívnejší. Tak napríklad vedomosti o tom, že červený kríž bol kedysi emblémom križiakov a rytierskych templárov a že je symbolom rádu rozikruciánov a bol namaľovaný aj na plachtách lodí, s ktorými Kolumbus objavil Nový svet, pridáva na sile nielen tomuto symbolu ale aj ideológiám, ktoré môže evokovať. Zato u nekresťanov a príslušníkov nezápadných kultúr, ako sú napr. Arabi, červený kríž môže vyvolať silne negatívne emócie. Preto sa napr. saudsko-arabskí predstavitelia negatívne stavajú voči organizácii Červeného kríža a aj voči Swissairu a voči používaniu ich log vo svojej krajine. Ako uvidíme, veci však môžu pokročiť oveľa ďalej.

      Už od marca 1993 sa vie o vchode, ktorý by mohol viesť do tajnej komory vo Veľkej pyramíde v Gíze. Ale možno aj Veľká sfinga stráži pod svojím bruchom neodhalený poklad - Sieň záznamov civilizácie, ktorá sa už dávno stratila v priepasti času.

      Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto "komory" doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké "sprisahanie", ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte "niečo iné"? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.

(Ukážky sú z knihy: Robert Bauval, "Tajná komora", Remedium 2002)

 

(2)

02.07.06   Robert Bauval

Keď som v roku 1982 pracoval v Saudskej Arábii, prihodil sa tam veľmi kuriózny incident. Poslal som svojho sudánskeho tajomníka Abu Bakra, aby mi zohnal letenku v saudských aerolíniách v centre Rijádu Vrátil sa so zvláštnymi novinkami: porozprával mi, že saudské aerolínie dočasne uzavreli letisko a všetky lietadlá pristávajú na iných letiskách sveta. Po meste sa rýchlo rozšírili poplašné správy o dramatickej príhode, ktorá sa odohrala v to ráno v Rijáde, keď kráľ Chaled nastupoval na palubu kráľovského lietadla. Ako zvyčajne ho sprevádzal svätý muž Mutava, ktorý sa pri pohľade na lietadlo začal náhle modliť a prosil kráľa, aby nevkročil na jeho palubu.


   

   HERMETICKÉ ZNAMENIE

      Ako sa zdalo, problém spočíval v tom, že Mutava spozoroval na trupe lietadla kresťanský kríž, čo v tých dňoch predstavovalo veľmi zlé osudové znamenie. Hoci si celý sprievod, vrátane kráľa, podrobne poprezeral trup, nijaké znamenie kríža sa im nepodarilo nájsť. Kde sa teda vzalo? Mutava sa stal obeťou fenoménu známeho ako "efekt obrazu v pozadí". Jeho oči sa celkom jednoducho sústredili na biele pozadie medzi písmenami "s" a "a" (sa) v loge SAUDlA, ktoré vytvorilo v jeho podvedomí obraz bieleho kríža. Presne v tom okamihu, keď na to poukázal, každý zrazu "uvidel" tento kríž. Videli ho všade, na letenkách, leteckých uniformách, v kanceláriách saudských aerolínií, v cestovných agentúrach, na plagátoch atd. Vyzeralo to tak, akoby celú krajinu odrazu napadol zhubný vírus, ktorý rozšíril infekciu na všetky strany. "Kríž" sa šíril ako lesný požiar. Samozrejme, nedalo sa povedať, či ide o úmyselný trik, alebo o čistú náhodu. To je teraz iba akademická otázka. "Znamenie", či už sa tam dostalo úmyselne alebo náhodou, explodovalo na podnet Mutavu a celá krajina bola teraz zaplavená bielymi "kresťanskými" krížmi. Začali sa šíriť správy o spiknutí a konšpirácii proti islamu. Ak by sa táto situácia neriešila, mohla nakaziť psychiku celého národa ako mor. Preto vydali kráľovský dekrét a všetky logá leteckej spoločnosti Saudia sa museli zmeniť.

       Iným všeobecne známym príkladom je úmyselne umiestnené "hermetické znamenie", ktoré vyniesli na svetlo v roku 1982 autori Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln v svojom knižnom bestsellere The Holy Blood and the Holy Grail (Svätá krv a svätý grál). Išlo o maľbu zo 17. storočia, ktorej autorom bol francúzsky maliar Nicolas Poussin, nazvanú Les Berges d'Arcadie. Na maľbe zobrazujúcej pastiersku scénu vo vymyslenej krajine Arkádii sa skupinka pastierov skláňa nad sarkofágom s latinským nápisom ET IN ARCADIA EGO, čo znamenalo "A ja v Arkádii". Autori sa nazdávali, že táto zdanlivo nedokončená fráza je určitým druhom anagramu.

      Ak písmená preskupili do zmysluplnej latinskej frázy, vznikol nápis I TEGO ARCANA DEI, čo možno preložiť ako "Zatajujem božské tajomstvá". Profil horských vrcholov a iné znaky obrazu sa začali prirovnávať ku skutočnej krajine na juhu Francúzska, kde sa kedysi našiel podobný sarkofág. Postupne sa dostali až k ultratajnej organizácii známej ako Prierie de Sion, takže ich prostredníctvom vzniklo celé mystérium zahŕňajúce pokrvnú líniu Krista a rodokmeň francúzskej monarchie. Poussinovo "magické" alebo "hermetické" znamenie naplno zaúčinkovalo.

       Hoci takmer celé štyri storočia ostalo v latentnom stave, zámerne ho opäť vzkriesila inkvizícia a iniciatívne mysle, ktoré sa starali o jeho posolstvo až do celkového konca. Po zemi sa šírili celé stovky a azda aj celé tisíce takých účinných magických hermetických znamení. Samozrejme, veľkou otázkou zostáva, či boli zámerne vytvorené na to, aby niekedy v budúcnosti uvoľnili z reťaze hermetickú ideológiu, alebo či boli rozšírené iba z umeleckých, dekoratívnych alebo funkčných dôvodov.

       Vezmime si napríklad sklenú pyramídu, ktorú v Paríži na dvore Palais du Louvre v roku 1984 postavil architekt Ming Pei. Výber sklonu jej stien, ktorý má 52 stupňov a zhoduje sa so sklonom stien Veľkej pyramídy v Gíze, možno chápať ako silný náznak toho, že architekt alebo tí, čo mu to schválili, sa riadili určitou ideológiou vzťahujúcou sa k Egyptu alebo k jeho ezoterickej tradícii. Že ide o niečo podobné, naznačuje aj fakt, že druhým extrémom Louvru je známy egyptský obelisk, ktorý dopravili do Paríža z chrámu v Luxore v Hornom Egypte roku 1836.

      O tomto obelisku je známe, že v určitom čase súvisel aj so slobodomurárstvom. Šéfom Commision Des Grandes Travaux (Komisia pre veľké práce), ktorá schvaľovala postavenie sklenej pyramídy v Louvri, bol francúzsky prezident Frangois Mitterrand, pričom jeho brat bol v tom čase Veľkým majstrom Grand Orientu, organizácie stojacej na čele slobodomurárskeho hnutia vo Francúzsku. Sklenú pyramídu fakticky postavili ako pamätník dvojstého výročia Francúzskej revolúcie. Súčasní francúzski historici dobre vedia, že jednou zo základných filozofických tém Francúzskej revolúcie bola inštalácia tzv. Étre Supréme čiže Najvyššej bytosti v úlohe nového božstva pre Francúzsko.

       Tohto "boha" spájali s takzvaným Okom ostražitosti zasadeným do nápadného trojuholníka čiže pyramídy. Tento emblém má očividne slobodomurársky charakter a pripomína skutočnosť, že mnohých revolučných vodcov, vrátane Dantona, Robespierra a Marata, možno spájať so slobodomurárskou lóžou. Napodiv, počas vlády Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka, umelec Francois Dubois navrhol vztýčiť na nádvorí Louvru obrovskú pyramídu, ktorá by bola na vrchole korunovaná "večným plameňom" na slávu "Roi Soleil" čiže Kráľa Slnka. Možno je v tomto smere relevantné, že francúzske médiá zvyčajne pokladajú Francoisa Mitterranda za "nového Kráľa Slnka", naznačujúc reláciu s Ľudovítom XIV., čo nemusíme pokladať iba za žart. Z doteraz neznámych dôvodov viacerí architekti počas Francúzskej revolúcie navrhovali postaviť uprostred Paríža mohutnú "egyptskú" pyramídu. Medzi nich patril najmä Etienne Louis Boulée, ktorý niesol určitý podiel zodpovednosti aj za značne symbolické zrútenie Bastily v roku 1784.

      Navrhol, aby sa z kameňov Bastily postavila obrovská pyramída, a keby sa tak aj naozaj bolo stalo, týčila by sa vari dodnes v srdci Paríža. Preto asi nejde o úplnú náhodu, že francúzsky skladateľ Jean-Michel Jarre, keď ho Francois Mitterrand poveril, aby v roku 1989 zorganizoval oslavy dvojstoročnice, rozhodol sa vztýčiť obrovskú kovovú pyramídu pred Veľkým víťazným oblúkom známym aj pod označením Oblúk bratstva - teda menom, z ktorého cítiť slobodomurárske pozadie, o čom vôbec nemožno pochybovať. K tejto téme sa ešte vrátime - príde na rad v súvislosti s miléniovou oslavou, akú Jean-Michel Jarre naplánoval pre Gízu a Veľkú pyramídu.

       Myslím si, že čitateľ medzičasom pochopil, že aj sklená pyramída v Louvri je s veľkou pravdepodobnosťou istým hermetickým znamením, ktoré po preskúmaní jeho symbolizmu a súvislostí objasňuje vysoké ideály Francúzskej revolúcie, jeho ezoterické vzťahy so slobodomurárskymi ideálmi o nastolení Nového sveta a - v konečnom dôsledku - aj jeho pôvod v starom iniciačnom egyptskom kulte. Skrátka, toto znamenie by malo "verbovať" správnych jedincov, ktorých myseľ má vhodné predispozície podrobiť sa procesu slobodomurársko-egyptského zasvätenia. Také monumenty, ako sú pyramída v Louvri alebo Concordský obelisk, majú jednoduchú, ale dôvtipnú funkciu samo sa aktivujúcich zariadení, priťahujúcich do svojho košiara nič netušiace, ale pripravené "ovečky" so zámerom zasvätiť ich do niečoho, čo možno označiť ako slobodomurárske ideály. Bez ohľadu na to, či to Ming Pei zamýšľal alebo nie, jeho stavba je v skutočnosti nielen tvarom, ale aj dizajnom a umiestnením hermetickým zariadením veľkého významu.

       "Knihy" Hermesa-Thovta, slúžiace ako príručky najvyššieho hermetického systému poznania, sú - ak uznáme dávne proroctvá - skryté niekde v Egypte, niekde na mieste nazývanom Monte Libyco, niekde celkom blízko, ak už nie vo vnútri Veľkej pyramídy v Gíze.

     Ak sa nájdu, môžu byť pokladom nesmiernej ceny - alebo zbraňou.

 

      "POČET" TAJNÝCH KOMÔR

      Koncom októbra 1925 oslavoval egyptologičky svet sedemdesiate narodeniny svetoznámeho nemeckého filológa Adolfa Ermana. Práve Ermanovi sa v roku 1890 podaril prvý rozsiahlejší preklad Westcarovho papyrusu - úloha, ktorá mu očividne zabrala päť rokov. Ako je v kruhoch egyptológov zvykom, pri príležitosti okrúhleho životného jubilea vyšlo špeciálne vydanie akademického časopisu, v tomto prípade Zeitschrift fúr ägyptische Sprache (Časopis egyptskej reči), kde viacerí významní odborníci predložili články venovaného svojmu staršiemu kolegovi. Aj známy britský egyptológ a expert na gramatiku hieroglyfov Strednej ríše Alan H. Gardiner sa pri tejto príležitosti prezentoval článkom o Westcarovom papyruse pod titulom Tajná komora Thovtovej svätyne, ktorý však zverejnil v prestížnej vedeckej publikácii Journal of Egyptian Archaeology (Časopis egyptskej archeológie). Článok som zverejnil v plnom rozsahu v prílohe svojej knihy The Orion Mystery (Mystérium Orióná), pre nedostatok miesta som tam však neuviedol komentáre ani diskusiu.

       Westcarov papyrus, o ktorom sme už hovorili na začiatku tejto kapitoly, pokladajú egyptológovia za určitú paralelu Rosettskej dosky, čo znamená asi toľko, že práve z neho pochádza podstatná časť našich dnešných poznatkov o staroegyptskej gramatike a syntaxi. Za mnoho rokov od Ermanovho impozantného prekladu papyrusu sa z neho nepodarilo dostať podstatnejšie nové údaje, pričom vzrušujúci odkaz na tajnú komoru a možný záhadný obsah pokladali za fikciu. Gardiner však už v roku 1925 prišiel na "rozlúštenie starého crux interpretum vo Westcarovom papyruse". Tento crux interpretum čiže kritická interpretácia sa týkala hieroglyfických slov "iwpt" a "wnt", ktoré podľa Gardinera znamenali tajné komory a svätyňa. Vo Westcarovom papyruse, v príbehu o mágovi Džedim, Džedi informuje kráľa Cheopsa (Chufeva), že pozná "počet Thovtových iwpt a wnt", ktoré Chufev dlho hľadal, aby mohol "urobiť to isté pre svoju pyramídu". Vyhlásenie kráľa Chufeva je čírou náhodou jedným z mala, ktoré možno pripísať tomuto záhadnému faraónovi.

      V plnom znení vyzerá takto: "Potom povedala jeho výsosť, kráľ Chufev: ,Hovorí sa tiež, že ty (Džedi) poznáš počet tajných komôr Thovtových svätýň.' Džedi na to odpovedá: ,Neviem, prosím, koľko je komôr, ó kráľ, môj pán, ale viem, kde sa nachádzajú.´ Po starostlivom preskúmaní slov a vyhlásení kráľa Chufeva Gardiner poznamenáva, že "význam iwpt a wnt v tejto pasáži je problém", lebo slovo wnt obsahuje určujúci znak reprezentujúci "stavbu" alebo "štruktúru" určitého druhu. Gardiner preto tvrdí, že podoba tohto mena (wnt) s menom mesta, kde Thovta mimoriadne uctievali, totiž Wnw (Hermapolis Magna, známa Arabom aj ako Ašmunein), akoby naznačovala, že šlo o pôvodnú Thovtovu svätyňu alebo azda jeho hrobku.

       Adolf Erman ešte predtým prišiel k záveru, že podobnosť medzi týmito dvoma menami je "iba náhodná", Gardiner si to nemyslel. Jemu bolo celkom jasné, že na wnt sa treba dívať ako na slovo predstavujúce špeciálnu budovu zasvätenú Thovtovi, a ponúka riešenie, že by mohlo ísť bud o svätyňu v Hermapolis Magna, alebo o inú svätyňu, o ktorej sa vedelo, že existovala v oblasti delty severne od modernej Káhiry. Gardiner takisto napadol tvrdenie, že kráľ Chufev v skutočnosti nehľadal svätyňu, ale iwpt, t.j. "komory" wnt, čiže komory Thovtovej "svätyne".

      Natískala sa myšlienka, že "komory" neboli súčasťou Thovtovej svätyne, ale že ich nejako presunuli a ukryli inde. Chufev chcel nájsť práve tieto "komory", aby mohol to isté urobiť aj v svojej pyramíde v Gíze. Tu ide celkom evidentne o nelogickú situáciu: ako možno odstrániť zo svätyne "komory"? Možno vôbec nešlo o komory, ale o prenosné schránky či relikviáre podobné tým, aké sa našli v hrobke Tutanchamona. Tam, v hrobe tohto kráľa, sa našli štyri drevené "komory" s pozláteným povrchom. V roku 1922 ich odtiaľ odstránili a teraz sú uložené v Káhirskom múzeu spolu so zvyškom Tutanchamonových milodarov. Mohli byť "tajné komory" Thovtovej svätyne takýmto čímsi? Chcel Chufev nájsť takéto "komory", aby ich využil vo svojej pyramíde?

       Pri podrobnom štúdiu Chufevových a Džediho vyhlásení vychádza najavo, že kráľ sa špecificky pýtal na "počet" týchto "tajných komôr", a nie na komory. V tejto súvislosti Džedi tvrdí, že nepozná ich "počet", ale zato vie, kde ich možno nájsť. "V budove nazývanej ,inventár' v One (Héliopoli) je pazúriková truhlica. Je to v tej truhlici..." Co bola tá záhadná čierna truhlica? A čím mohol byť ten oveľa záhadnejší "počet" v nej? Prečo Chufev tak veľmi po tom túžil, že to tak "dlho hľadal"? Po preskúmaní syntaxe slova "sipty", čo znamená revíziu alebo inventár, Gardiner poukázal na to, že by mohlo ísť aj o zoznam majetku chrámu. Nakoniec prišiel k záveru, že wnt je určitý druh archívu, ak chcete "sieň záznamov", obsahujúcu okrem iného aj "počet", ktorý Chufev tak nutne potreboval pre svoju pyramídu, aby si v nej vybudoval "tajné komory".

 

      INVENTÁR

      Po Gardinerovej interpretácii Westcarovho papyrusu vystúpil s radikálne novou interpretáciou další britský egyptológ - F. W. Green. Poskytuje provokatívnu interpretáciu pravej podstaty záhadného "počtu", ktorý si tak vysoko cenili budovatelia Veľkej pyramídy. V článku The Secret Chambers of the Sanctuary of Thoth (Záhadné komory Thovtovej svätyne) Green odmieta Gardinerovu interpretáciu, podľa ktorej Chufev chcel vedieť počet tajných komôr Thovtovej svätyne, aby mohol rovnaký dizajn použiť vo vlastnej pyramíde. Green získal dojem, že by bolo treba oveľa podrobnejšie preskúmať vlastný príbeh, a neskúmať ho iba z filologickej stránky. Ako prvý poukázal na to, že na základe príbehu sa zdá, akoby si jeho pisateľ mýlil dve slová, "pdwt" (niečo, čo sa napína, ako napr. lano alebo povraz) a "iwpt" (účet, archív alebo plán).

      Ako tvrdí Green, tieto slová "znejú podobne, čo by mohlo vyvolať v človeku aj podobné asociácie: napríklad natiahnutá šnúra by mohla pripomínať stenu a sled riadkov zase súpis či zoznam". Green si teda dovoľuje tvrdiť, že "miestnosť" označovaná ako inventár (archív) "by mohla byť ,mapovňa´ alebo azda ,kresliareň´, kde sa kreslili a ukladali plány". Green sa potom zaoberá zvyškom príbehu, kde mág Džedi informuje kráľa Chufeva o tom, že on, Džedi, nemôže priniesť "kamennú truhlicu" alebo jej záhadný a cenný obsah kráľovi, skôr to môže urobiť jedno z troch detí vysoko postavenej kňažky Radžedet, ktorému je súdené stať sa faraónom. Hovorí sa, že Radžedet je manželkou veľkňaza v Héliopoli, kde sa nachádza "pazúriková truhlica". Je historickým faktom, že V. dynastiu, ktorá nasledovala po Chufevovi, jeho synovi Chafrem a vnukovi Menkaurem - tvorcoch ďalších dvoch pyramíd v Gíze, predstavovali traja bratia splodení kňazom a kňažkou z Heliopole. I. E. S. Edwards v svojej klasickej knihe The Pyramids of Egypt (Egyptské pyramídy), ich vymenúva takto:

      Na papyruse uloženom v berlínskom múzeu, známom ako Westcarov papyrus, sa zachovala legenda o pôvode V. dynastie, v ktorej by mohlo byť zrnko pravdy. Papyrus sa sám datuje do Druhého prechodného obdobia, ale určite ide o kópiu staršieho dokumentu. Podľa spomínanej legendy prví traja králi tejto dynastie - Veserkaf, Sahure a Neferirkare - boli trojčatami splodenými Reom (bohom Slnka), ktoré sa narodili manželke kňaza Rea. Veserkaf mohol naozaj pochádzať z rodu kňaza, pričom vyzerá veľmi pravdepodobne, že kým nastúpil na trón, zastával funkciu veľkňaza v Héliopoli... Sahure a Neferirkare boli pravdepodobne bratia...

       Títo prví traja králi a traja ich nasledovníci postavili pyramídy v Abúsíre a v Sakkáre; posledný kráľ dynastie, Venis, postavil svoju pyramídu južne od Džoserovej stupňovitej pyramídy. Práve touto poslednou hrobkou sa náhle prerušuje tradícia, podľa ktorej sa na vnútorné steny pyramídy neumiestňovali nijaké nápisy; steny hlavnej komory a aj chodby Venisovej pyramídy sú popísané textami, ktoré nazývame Texty z pyramíd, a pokladáme ich za najstaršie známe náboženské nápisy v histórii. Texty z pyramíd sa dôkladne rozoberali v mojich predchádzajúcich knihách The Orion Mystery (Mystérium Orióna) a Keeper of Genesis (Strážca stvorenia). Až do roku 1881, keď texty objavil Gaston Maspero, ukrývali svoje tajomstvá takmer päťtisíc rokov. Iba v krátkosti o ich obsahu.

     Texty z pyramíd, ktoré najlepšie vyhovujú predstave magických textov, mali nejakým spôsobom zabezpečiť transfiguráciu mŕtvych faraónov na astrálne bytosti v nebeskej ríši Usireho blízko alebo priamo v súhvezdí Orión. Ich nedávne dekódovanie naozaj ukázalo, že sú kľúčom k odhaleniu záhadného účelu a funkcie veľkých pyramíd v Gíze. K tejto problematike sa vrátime v jednej z nasledujúcich kapitol. Aby sme nezabudli na Greena, ten sa v analýze Westcarovho papyrusu nazdával, že existovala veľká pravdepodobnosť, s ktorou sa proroctvo mága Džediho o záhadnom iwpt "dostalo" k Chufevovi prostredníctvom budúceho kráľa V. dynastie. Toto proroctvo sa podľa Greena naozaj môže vzťahovať na zavedenie nápisov do komôr kráľovských pyramíd pri pokuse nahradiť Thovtove "tajné komory". Green upozornil na to, že tisíce riadkov tvoriacich základ Textov z pyramíd sú usporiadané podľa fixného a posvätného systému. Green teda naznačuje, záhadným ipwt nie je vlastný dizajn komôr, ale je ním tento posvätný systém riadkov, známych aj ako "výroky":

      Tieto dlhé riadky náboženských textov, zostavené podľa určitého poriadku, boli niečím nezvyčajným, takže správa o nich a o ich magickej hodnote zrejme veľmi zapôsobila na tých, čo žili v čase ich vyhotovenia. K zostavovateľovi Westcarovho papyrusu sa však dostala iba pomerne nejasná správa. Sám si nemohol prezrieť Texty z pyramíd, cesta k nim sa zavrela...

       Green potom pokračuje predpokladom, "že Chufev si neskrášlil svoj ,horizont´ (t. j. svoju pyramídu) týmito magickými formulami, čo by nepochybne bol býval urobil", ak by bol našiel skrytú "kamennú truhlicu" a jej obsah. Ale čo ak ju našiel? Čo ak táto záhadná čierna skrinka aj so svojím cenným nákladom nakoniec naozaj skončila vo Veľkej pyramíde? Kde by mohla byť?

      V marci 1993, ako sme už videli, nemecký tím skúmal úzke šachty vychádzajúce z takzvanej komory kráľovnej. Na ich konci, v približne 60-metrovej vzdialenosti od stredu pyramídy, miniatúrny robot objavil záhadné dvierka, zdanlivo uzatvorené z vnútornej strany dvoma medenými rúčkami. Mohla by byť záhadná čierna skrinka z Héliopole skrytá v malej komôrke práve za týmito dvierkami?

      Ako sme sa už dozvedeli, od toho okamihu egyptské úrady celkom nečakane zakázali akékoľvek podobné ďalšie výskumy. K tejto udalosti a jej vážnym dôsledkom sa vrátime. Predtým sa však budeme zaoberať písomnými dokladmi o možnosti existencie ďalšej možnej "tajnej komory" v Gíze, tentoraz nie vnútri Veľkej pyramídy, ale v prirodzenom skalnom podloží plošiny - pod bruchom Veľkej sfingy.

     Už od marca 1993 sa vie o vchode, ktorý by mohol viesť do tajnej komory vo Veľkej pyramíde v Gíze. Ale možno aj Veľká sfinga stráži pod svojím bruchom neodhalený poklad - Sieň záznamov civilizácie, ktorá sa už dávno stratila v priepasti času.

      Je to príbeh trvajúci celé stáročia. Mystérium, ktoré dráždilo predstavivosť hľadačov z generácie na generáciu, rozdelilo archeologickú obec a vyvolalo debaty na celom svete. Prečo sa tieto "komory" doteraz neotvorili? Čo v nich môže byť? Nejde o nejaké "sprisahanie", ktoré nezahŕňa iba egyptológiu, ale aj iné, podozrivejšie inštitúcie? Alebo je to ešte "niečo iné"? Kniha Roberta Bauvala, spoluautora Mystéria Orióna, Strážcu stvorenia a Mystéria Marsu hľadá a nachádza zasvätené odpovede práve na tieto znepokojujúce otázky.

(Ukážky sú z knihy: Robert Bauval, "Tajná komora", Remedium 2002)


(c) Robert Bouval

Převzato: Tajomstvá nášej planéty

Převzato:  http://www.matrix-2001.cz/

 

Copyright © 2019 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.