Kdo je Online

Právě přítomno: 10 hostů a žádný člen

2141709
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
403
1202
5414
921474
18783
29660
2141709

Your IP: 54.80.211.135
2017-10-19 12:48

 

 

 

 

Záhada precesního pohybu

 

29.11.06   Štefan Kordoš

(Velmi často na stránkách Matrixu hovoříme o tzv. "precesním pohybu". Následující fundované informace budou jistě pro mnohé z četnářů potřebným poučením. J.CH.). Táto pasáž spočíva na ukončenom analyzovaní mechaniky posuvu rotačnej osi, ku ktorej sa dostaneme ďalej. Obidve osi veľmi úzko spolupracujú a existujú medzi nimi isté pravidlá, ktoré človek spozná až vtedy, keď dokonale spozná podstatu vzniku a celkovej mechaniky funkcie precesného pohybu. Prv nie! Ako ešte dlho budeme podozrievať slnko a mesiac za pôvodcu vzniku precesie? Okrem toho, je to prípad, ktorý sa nedá opakovať laboratórne. Ale máme tu minulosť a pozostatky po posuvoch pólov, len si človek akosi veľmi málo uvedomuje, že sú to pozostatky práve po takýchto katastrofách, ktorými sú posuvy sprevádzané. Pozorovanie pozostatkov po týchto katastrofách nám ponúka tri druhy znateľných zmien, ktoré zapríčiňuje interakcia zemského jadra s vonkajším vplyvom. Pomôžem si s pomenovaním, tu sa jedná čiste len o následky schované za týmto názvom s ktorými sa oboznámime ďalej.


Slabá - nepatrný posuv pólov - nepatrné kartografické zmeny

Silná - presun rotačnej osi o 30° - veľmi patrné kartografické zmeny, končiace až zmenou sledu ročných období

Katastrofálna - posuv pólov so spolupôsobením gravitácie cudzieho telesa


       Venujme sa ďaľšej otázke, ktorá sa nám vtieravo ponúka, pretože stále hovoríme o "posuvoch". Ktorá to os sa posunula? Veď poznáme dve. Vráťme sa k poznatkom z výzkumov, kde sa na mnohých miestach hovorí a je dokázané, že: Severný a Južný Pól, sa posunuli niekoľkokrát. Nevieme presne kde bol Severný Pól predtým, ale tam, kde je teraz, rástli kedysi palmy. Naposledy bol kdesi v Hudsonovom zálive. Vyhynulo toľko mamutov a sú dodnes uložené v náleziskách ako v chladničke, pod nánosom (nie v permafroste) ľadu. Geológovia nám potvrdzujú, že magnetická os sa posunula, o čom hovoria nálezy stvrdnutých magnetických vlastností lávy z rôznych období, čo má dočinenia s posuvom magnetickej osi zeme pri silnej a katastrofálnej interakcii. Iní Geológovia zase potvrdzujú, že na Špitzbergoch rástli palmy atď. To sú potvrdenia o tom, že sa posúva aj rotačná os. Ako si to máme vysvetliť? Existujú také mechanizmy, ktoré by nám pripadali, ako, podozrivo či spoľahlivo možné? Mám jedno riešenie, možno znejúce neuveriteľne, ktoré mi po toľkých dôkazoch a indíciách dávajú jasný obraz s novým pohľadom na všetky súvislosti okolo týchto pohrôm, ktorými je tento "fenomenálny" úkaz sprevádzaný. V jadre sa muselo odohrať to, čo tak dlho hladáme.

       Žiadny posuv kôry, ale odklon magnetického jadra a pod jeho vplyvom aj posuv rotačnej osi, ktorá sa posunula voči hviezdnemu pozadiu veľmi nepatrne, ale svoju kartografickú polohu zmenila až príliš. To je moje presvedčenie. Celý les spletitých otázok som si musel odpovedať aby som prišiel na mechaniku zložitých pohybov, ktorých výslednica - sumár, je precesný pohyb. Z tejto mechaniky pohybov je mi teraz jasné, že hlavným motorom precesie, posuvov pólov, prepólovania či akokoľvek to nazvete a ich následkov, je vonkajšie jadro za bezprostredného účinku vplyvu na pevné jadro zvonku, z oblasti mimo našej planéty. Tieto dve jadrá spoluúčinkujú v jednom tandeme ako dvojčatá a ich spôsob súčinnosti som vám dopredu sprostredkoval v predchádzajúcich kapitolách, aby bol splnený predpoklad dokonalej predstavy mechaniky pohybov zeme. Plášť je vykonávateľ "rozmaru" oboch jadier a kôra je trpiteľom, na ktorej sa prejavia všetky fyzikálnogeologickokozmetické zmeny. Jedine týmto spôsobom mohla naša zem nadobudnúť precesný pohyb, o ktorom sa hovorí v tejto kapitole a posuv rotačnej osi po povrchu zeme na iné miesto, počas odklonu magnetickej osi. Pokiaľ bude táto predložená teória "mysliteľná" a vedeckou obcou prijatá, bude sa dať rozvinúť do kvalitatívnejšej podoby. Vo všeobecnosti sa precesný pohyb vysvetľuje a prirovnáva k detskej hračke, ktorú všetci poznáme - "káča".

        To preto, lebo človek potrebuje vždy nejaké prirovnanie už poznaného a istým optickým spôsobom pripomínajúc daný efekt. Ja si to osobne veľmi dobre pamätám, ja som mal tiež túto hračku a pamätám si veľmi dobre, ako som liezol na nervy rodičom, pretože hračka vydávala aj zvuk nepríjemný ušiam. Bol som zlý, lebo moja výdrž, hrať sa s touto hračkou bola vždy silnejšia, ako výdrž ucha počúvať stále ten monotónny nízky zvuk. Deti moderného sveta to asi nepoznajú, pretože táto hračka bola súčasťou doby 50 - 60 - 70 rokov. Hračka stratila svoj význam na základe rastu civilizácie, alebo niet výrobcu. K vysvetleniu mojej teórie posunu rotačnej osi som si tiež vymyslel "hračku" ako prirovnanie, k predstave ako sa rotačná os posúva. Tá ale nikdy neprestane byť použiteľná, pretože na imitovanie tejto predstavy je potrebná ťažšia minca, ktorá sa roztočí po povrchu stola. Je potrebné len prelepiť pol mince na jednej strane čiernou, alebo reflektujúcou vrstvou izolačnej pásky. Skúste to a uvidíte, čo sa pritom bude diať s prelepenou polovicou jednej strany mince, ako sa bude otáčať a posúvať svoju rotačnú os po svojom obvode. Samozrejme tu funguje úplne iný logický efekt, ide nám len o názornú demonštráciu predstavy posuvu rotačnej osi po obvode mince, ktorá rotuje po povrchu stola.

 

       Súčasné podanie vedy o precesii

       Prv než sa budeme detailne zapodievať vznikom precesie, považujem za vhodné vysvetliť aspoň v hrubých rysoch niektoré astronomické a geofyzikálne fakty. Je známe a bolo by iluziórne myslieť si, že naša zem je nejaká kľudná planéta, okolo ktorej sa musia (zdanlivo) otáčať všetky nebeské telesá tak, ako to pozorujeme na oblohe pohľadom zo zeme. Je to presne naopak. Zem totiž vykonáva súčasne niekoľko pohybov, ktoré sú pozorovateľné a preto ich považujeme za všeobecne známe. Existujú ale pohyby zeme, ktoré ani v priebehu celého života jedinca nie sú markantné, teda ich nespozorujeme. Už starý Archimedes s obľubou hovoril.: "ukážte mi na zemi pevný bod a ja ním pohnem". Odkiaľ to vedel? Naozaj neexistuje v celom vesmíre, pri dnešnom poznaní, žiadne teleso spočívajúce v kľude. Okrem všetkých pohybov, ktoré vnímame cez hodiny, kalendár a striedanie ročných období, je práve tento pohyb najmenej preskúmaný a právom sa obávam, že podanie vysvetlenia tohoto pohybu stojí na veľmi neistých základoch. Práve tento pohyb, "precesia" je ten, o ktorom teraz budeme hovoriť.


        

Pohyb pólov a precesiu zemskej rotačnej osi dokáže astronómia a geofyzika veľmi dobre vysvetliť a to už veľmi dlho. Pokiaľ sa Zem považuje za tuhé teleso, potom pohyb pólov vzhľadom k sústave súradníc spojených pevne so Zemou, predstavuje pohyb volného zotrvačníka. Táto úloha sa preberá v základných učebniciach mechaniky tuhého telesa. Teoretickú predpoveď podal Euler už v 18. storočí a namerané bolo po prvý krát až na konci 19. storočia. Súčasná veda hovorí..: K precesii zemskej rotačnej osi dochádza v dôsledku gravitačného pôsobenia Slnka a Mesiaca na sploštenú Zem, pričom vplyv Mesiaca je dokonca zhruba dvojnásobný ako vplyv Slnka, takže sa hovorí o lunisolárnej precesii. Vplyv planét je omnoho menší. Precesiu objavil už v druhom storočí pred našim letopočtom Hipparchos, fyzikálne vysvetlenie podal Newton. Jednoduchším pohybom je precesia roztočeného zotrvačníka v gravitačnom poli, ako sa hovorí o ťažkom zotrvačníku v mechanike. Precesia zemskej rotačnej osi je pohyb komplikovanejší, pretože silové momenty pôsobiace od Mesiaca a Slnka sa menia s časom, ako sa telesá dostávajú striedavo nad severnú a južnú pologuľu Zeme. Pod precesiou rozumieme dlhoperiodický pohyb zemskej osi. Okrem precesného pohybu vykonáva zemská os ešte jeden kimácavý pohyb, ktorý sa volá nutácia a je nám jasný z obrázku. Čo je ale zarážajúce a núti nás zamyslieť sa je fakt, že Zem sa točí vľavo, v protismere hodinových ručičiek a naopak precesia sa vykonáva v opačnom zmysle točenia - vpravo. Zemská os pri precesnom pohybe opisuje povrch kužeľa. Jeden celý uzavretý obeh vykoná za 25 700 rokov. Túto periódu nazývame Platónsky rok.



 

Svetový pól, severný a aj južný (tým sa rozumie geografický - čiže rotačný pól), sa pohybuje medzi hviezdami po tzv. precesnej kružnici. Dnes je severný pól v blízkosti Polárky, vzdialený od nej menej ako 1°. Najmenšia vzdialenosť medzi nimi bude v roku 2100, iba 28". O 12 000 rokov bude polárkou Vega a na terajšie miesto sa pól vráti až za ďalších 25 700rokov od dnešného dňa. Rotácia Zeme sa neprestajne spomaľuje asi o tisícinu sekundy za sto rokov. Okrem toho v rotácii Zeme pozorujeme aj náhle zmeny, ktorých príčinu doposiaľ nepoznáme. Magnetický pól sa točí okolo rotačného pólu jedenkrát za deň, to znamená že rotuje okolo rotačnej osi počas Platónskeho roka a vykoná pritom 25 700 krát 365 = 9.385.500 otáčok. Ako principiálne vysvetlenie mi to nepostačuje a ani s ním nesúhlasím. To sú údaje získané na základe pozorovaní a prepočtov za obdobie uplynulých 300, možno 400 rokov. Gravitačné pôsobenie Slnka a Mesiaca na nepatrne sploštenú Zem sa nemôže prejaviť na sklone rotačnej osi v takej miere, ako je pozorovaná, pretože rotácia takého obrovského predmetu, ako je naša Zem sa dá len veľmi ťažko ovplyvniť. Gravitačné pôsobenie Mesiaca a Slnka spôsobuje príliv a odliv morí, čím sa vlastne kompenzujú vzájomné sily na základe udržania rovnováhy týchto síl tekutou - pohyblivou zložkou po povrchu Zeme.

       Gravitácia je najslabšia z interakcií aj keď pôsobí najďalej od planéty - pôvodcu garavitácie. Obávam sa, že sme uverili v niečo, čomu všetci velmi málo rozumieme. Mám námietku a určite mi dáte za pravdu, že mierne eliptická Zem sa so svojím sklonom k dráhe ekliptiky nachádza tri mesiace v pozícii s odkloneným severným pólom (zima) od Slnka, pričom by mala byť rovníková časť vytláčaná z ekliptickej roviny a tri mesiace sa nachádza s prikloneným severným pólom (leto), kedy by malo rovníkovú časť priťahovať späť do ekliptickej roviny. Takže sa vlastne sily účinnosti neustále vyrovnávajú v priebhu času jednej obrátky okolo Slnka. Pohyb Mesiaca aj napriek tomu, že vyvíja väčšiu príťažlivú silu ako Slnko, neberiem do úvahy, pretože sledujeme čo robí s morskou hladinou a to nepovažujem za dostatočné sily, aby mohli spôsobiť precesiu, pretože manipuluje len s vodným hospodárstvom Zeme a vzdúva okamžite tvarovateľnú hladinu morí a tým to končí. Sila gravitácie Mesiaca sa "vybúri" na morskej hladine a vydutie zemského povrchu, tvoriace našu Zem elipsoidom je tak malé, že pri silnej rotácii príliš hmotnej Zeme nemôže malinký Mesiac nič okrem vody morí ovplyvniť. Neverím. Preto nepovažujem teóriu "lunisolárnej precesie" za hodnovernú. Podľa môjho ponímania mechaniky a predstavivosti týchto kombinovaných pohybov k tomu došlo za úplne iných okolností a pôsobení. Nie gravitačných síl, ale za pomoci elektromagnetickej interakcie. Pre posuv rotačnej osi a vznik precesie musíme hľadať pôvodcu niekde inde. Trvalo mi veľmi dlho než som sa zbavil tohoto vedeckého podania, pretože som v to podanie príliš veril a nepripúšťal som inú alternatívu. Až jedného dňa..... som našiel prijateľný nápad, ktorý prepukol v neortodoxný prístup k veci. Na tomto mieste chcem pripomenúť, že až riešenie precesie ma priviedlo zamyslieť sa následne aj nad zemským jadrom, z čoho vznikla predošlá kapitola. Kto ale chce pochopiť precesný pohyb tak ako to vidím ja, mal by najprv vedieť, ako funguje mechanika zemského jadra, pretože dovtedy to bude stále len "Lunisolárna precesia". Precesný pohyb je sprevádzaný ešte ďalším kolísavým pohybom sem a tam, takže neopisuje presnú kružnicu, ale vlnovkovitú stopu po tejto kružnici. Tento pohyb sa volá "nutácia".

Animáciu s dovolením od greier-greiner nájdete tu...




 
       Jedna Zem a štyri póly

       Zemské magnetické pole okrem občasných náhlych zmien polarity mení neustále a pomaly svoju orientáciu. Magnetické póly sa posúvajú. Južný magnetický pól je dnes na južnej pologuli v Antarktíde, v blízkosti 68,4° južnej zemepisnej šírky a 143° východnej dĺžky. Za posledných 50 rokov sa posunul o vyše 700 km severozápadne. Severný magnetický pól Zeme je dnes na severnej pologuli, v Arktickej oblasti Severnej Ameriky, v okolí 73° severnej zemepisnej šírky a 100° západnej dĺžky. Oproti roku 1831 sa posunul o takmer 400 km severne. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to nie sú veľké zmeny. V časovej stupnici vývoja Zeme však ide o podstatné posuny, ktoré geológovia dôkladne zmapovali. Pohybom severného magnetického pólu sa dá dokumentovať jeho postupný presun po povrchu zeme. V kambriu, pred 590 až 500 miliónmi rokmi, bol v centrálnej oblasti Tichého oceána, v perme, pred 290 až 250 miliónmi rokov, bol v oblasti na sever od Japonska a v miocéne, pred 24 až 5 miliónmi rokov, v okolí severného rotačného pólu našej Zeme.

      Je veľmi zaujímavé, že póly zemského magnetického poľa neležia presne oproti sebe a preto ich spojnica nevedie cez stred zeme. Zemská magnetická os zviera s osou rotácie Zeme uhol 11,5°. Dnes je vzdialenosť medzi zemským rotačným a magnetickým pólom na severnej pologuli 1550 km a na južnej pologuli 2400 km. Prečo tá excentricita? Prečo je jadro posunuté a nie je presne v strede zeme? Čím to asi je, že sa tak razantne v súčasnosti posúva magnetický pól? Od posledného veľkého posuvu pólov ubehlo 12 až 13 tisíc rokov, čo je vlastne presne polovica precesného obehu. Keď zoberieme v úvahu riešenie, akým spôsobom sa ukončí posuv pólov a budeme vedieť predpokladať v akej polohe sa nachádzali obe osi po magnetickej interakcii voči Slnku, tak nám to poskytne možno odpoveď aj na túto otázku.

      Zatial viem odpovedať len príliš jednoducho - jadro zeme bolo pritiahnuté smerom na sever gravitačným pôsobením cudzieho telesa. To, že bolo pritiahnuté smerom na sever, do hornej - severnej pologuli zeme nám odpovedá na otázku kadial prelietalo to teleso (X) voči zemi. Ponad severný pól, presnejšie - ponad severnú pologulu zeme. Táto, takpovediac anomália, ktorá je pozostatkom silného gravitačného a magnetického pôsobenia počas interakcie a počas celosvetovej potopy, kde bolo samotné jadro posunuté mimo centrum Zeme v tekutom obale vonkajšieho jadra, je dostatočným a presvedčujúcim dôkazom príťažlivej sily, pôsobiacej nad severným pólom. Dnes pozorujeme razantný posuv severného magnetického pólu, ktorý sa nachádza v priestore arktickej Kanady, smerom ku geografickému severnému pólu. Súčasné tempo posuvu je 40 km za jediný rok. Z hľadiska geologického chápania je to neuveriteľne rýchlo. Mimochodom v dejinách ľudstva, je spomenutá jedna veľmi dôležitá informácia, týkajúca sa práve precesného pohybu, kde je povedané, že sa spozorovala pri bežnom striedaní ročných období jedna nevysvetliteľná anomália - po zime, nástupom jara, došlo znovu k zimnému obdobiu. O tom si ale povieme ďalej. Teraz si môžeme o tomto záhadnom - precesnom pohybe povedať viacej.

 

     Teória vzniku precesného pohybu

      Akokoľvek som skúmal možnosti posuvov pólov, nikdy som nedosiahol uspokojivý výsledok, až na moment, keď som si predstavil, že samotné vnútro Zeme je akýsi hnací motor, ktorý sprostredkováva točivý moment na dolný plášť, teda mu odovzdáva štatút točivého pohybu. Pre potvrdenie tejto myšlienky som musel začať preverovať možnosti správania sa jadra Zeme, odpozorovania a študovania všetkých dostupných správ týkajúcich sa šírenia seizmických vĺn, tlakov vnútra Zeme a teplôt. Pri predstave, že vo vnútri Zeme je "guľatý objekt - ako hnací element", ktorý sa točí vo vnútri inej "guli" (rotujúcej guli, ktorá je obalená hrubým plášťom), mi bolo predstavené divadlo, prinášajúce do problému nové svetlo. Problémom pre mňa ale bolo, vysvetlenie vzniku tohto točenia. Zo štatistickej tabuľky (v predchádzajúcej kapitole), ktorú som zostavil na základe verejne dostupných dát rôznych vedeckých inštitúcií, sa nám predkladá jasný obraz o fyzikálnej situácii zemského vnútra. Predovšetkým šírenie seizmických vĺn, odpozorovaných množstvom seizmických staníc na povrchu Zeme sa zistilo, že S-vlny neprechádzajú cez Gutenberg-Wiechertovu diskontinuitu do vonkajšieho jadra. Odrážajú sa ako svetlo od zrkadla. Toto miesto, je veľmi kontrastne rozlíšené, čo sa tlaku týka.

      Z ničohonič je tu veľký rozdiel tlaku z 5,5g/cm? na 10,09g/cm?. Obrovský skok. Za normálnych okolností by sme očakávali klasickú vzostupnú radu tlaku, ktorá by bola verným obrazom akrécie, ale tu je niečo iné, čo by malo byť jadrom-koreňom pochopenia fyzikálnych vlastností práve tejto časti jadra. Tu sa prejavuje Lorencova sila a jej tlak smerom von z jadra na elektróny snažiace sa nájsť voľný atóm. Pohyb. Ostatné, čo sa jadra týka, som opísal v kapitole 06. Vo vnútri Zeme sa nachádza "guľatý objekt - ako hnací element", ktorý sa točí vo vnútri inej, väčšej "gule". Toto tvrdenie by bolo nedomyslené, preto sa opravím: je to elypsoid a to nám vec ešte viac komplikuje a pribúdajú ďalšie možné fyzikálne alternatívy skutočností do konečného vysvetlenia a chápania. Prináša nový pohľad na veci doposiaľ nevysvetlené, hlavne následky po posuvoch pólov. Hlavným predpokladom pochopenia vzniku precesného pohybu je práve tá hnacia sila zvnútra Zeme. Pretože pri akomkoľvek posuve pólu, alebo interakcii magnetického jadra s iným magnetickým pólom, pri ktorom dôjde k posunu magnetickej osi voči rotačnej osi, dôjde na základe základných zákonov náuky z elektriky k zmene, k posunu smeru rotácie práve "voľných elektrónov" v Gutenberg-Wiechertovej diskontinuite. Z kapitoly 06. pripomeniem, že elektróny tečú vždy 90° priečne k magnetickej osi, pokiaľ nenarazia na prekážku, ktorú sa snažia prekonať silou svojho pohybu pod uhlom 90°, čiže vytvárajú tlak na túto prekážku. Tu je ten moment a to miesto, kde sa treba zamyslieť o probléme predlžovania sa času jednej otáčky zeme, ako sme o tom hovorili v kapitole Tektonika zemských platní. Keď sa zmení vzájomný uhol oboch osí, tak sa zmení aj dráha obiehajúcich elektrónov okolo elyptického vonkajšieho jadra v priestore vonkajšieho plášťa (Getenberg-Wichertovej diskontinuite), čo môže vyvolať práve časový rozdiel v jednej otáčke zeme.

      V ďalšej fáze nastáva veľmi komplikovaný a pritom ťažko pochopiteľný proces spoluúčinkujúcich síl vo forme zotrvačnosti rotačného pohybu plášťa s kôrou, kontra - nový smer pohybu elektrónov okolo pevného jadra. Odklonené jadro pevne uväznené interakciou cudzieho magnetického poľa a čierna hmota - vôľa krúžiť elektrónmi v novom smere - anomálii, je generálnym aspektom a diktátorom procesov, ktoré sa následne budú odohrávať. Podriaďovať sa samozrejme bude rotácia Zeme. Akou formou? Tu nám zostáva jedine dohad a predstava, nakoľko nikto z nás nie je zatial schopný niečo také vypočítať, môžeme len predvídať ďalší postup. Veľmi dobre poznáme z geologických nálezov pozostatky. Vedci dokonca "tvrdia", že pred potopou bol severný pól tam a tam. Takže tieto tvrdenia by mali byť pre nás záväzným faktorom skúseností. Berme to ako fakt, z ktorého vychádzame. Pri pohľade na obrázky, zistíme, že sa posunula rotačná os, pretože kríž-značka na obrázku nám udáva bod rotácie Zeme, ktorý považujeme za severný pól. Ďalším dôkazom je sklon rotačnej osi voči ekliptike a posledným dôkazom je samotný precesný pohyb ako súčasť tohoto sklonu.

      Aby sme to zosúladili do jednej harmonizujúcej teórie, musíme premyslieť všetky možné pohyby a pritom brať v úvahu jedine točivý moment vychádzajúci z vnútra Zeme, ako riadiacu zložku. Inak sa logicky nedostaneme k výslednici zostatkového stavu, ktorý je daný, proste existuje a nevieme si ho doposial vysvetliť. Pretože existuje len jedna jediná možná sila - interakcia, ktorá niečo takého môže spôsobiť. Je to elektromagnetická interakcia. Neexistuje iný logický mechanizmus, ktorý by dokázal tak veľký rotujúci objekt ako je naša Zem, priviesť do anomálií, v ktorých sa zmieta. Pozrite si ešte raz obr. Anomália, kde je znázornené, ako pôsobia tieto sily. Rotácia Zeme zotrváva tým istým pôvodným smerom aj napriek tomu, že vnútorné jadro sa točí už iným smerom, uhlovo posunutým. Teraz si predstavme jednu vec: rotačná os je vlastne "myslená" čiara, okolo ktorej sa pohyb rotácie vykonáva. Keďže sme si stopercentne istí, že rotačná os zmenila v geologickej minulosti svoju polohu, sme nútení pripustiť, že nie rotačná os sa posunula, ale naopak, vtedajší geografický pól sa posunul od rotačnej osi.

      Aby nedošlo k omylu chápania tohto procesu poviem to ešte inak, geografický povrch celej planéty sa posunul voči rotačnej osi cca 3000km na stranu a nachádza sa na dnešnom mieste. To znamená, že kartografický obraz so svojimi rovnobežkami a poludníkmi sa voči pôvodnému stavu posunul aj s celým zemským plášťom počnúc až po Gutenberg/Wichertovu diskontinuitu. Porovnajte obr.: Severný pól pred 12500 rokmi a obr.: Severný pól teraz. Rotácia Zeme a jej zotrvačnosť v rotovaní okolo myslenej osi je kvôli svojej hmotnosti enormná. My sa stále držíme predstavy a nevieme sa toho zbaviť, že rotačná os je akási priamka, ako pevná hriadeľ, ale to nie je pravda. Je to niečo nehmatateľné, vyjadrím sa trochu netradične, je to sila vôle rotovať stále v jednom smere okolo tej istej myslenej priamky. Premiestňuje sa (pri pozorovaní zvonku) len povrch rotujúceho telesa až po oblasť GWD. Hapgood a Einstein mechaniku tohto charakteru nemohli poznať, preto tvrdili o posuve kôry to, čo pre pozorovateľa, napríklad z povrchu mesiaca mohlo celkom tak vyzerať. Forma podriaďovania sa rotačnej osi plynie zo sily, ktorá sa snaží vyvolať zmenu a zo sily ktorá jej v tom bráni. Sila, ktorá sa snaží vyvolať zmenu, je sila plynúca z uväzneného magnetického jadra v odklonenom smere a sila, ktorá bráni tejto zmene je sila zotrvačnosti rotácie plášťa s kôrou. Tu ale zohráva veľmi veľkú úlohu čas, ktorý uplynie od začiatku magnetickej interakcie do jej konca. Toto sú pre nás neznáme veličiny.

      Pretože sme to ešte nazažili a nemáme namerané žiadne hodnoty a okrem toho, nemáme žiadne priame záznamy z takýchto udalostí. V starých knihách sa ale o týchto veciach píše a ja to akceptujem ako fakty z dávnej minulosti na ktorých sú postavené moje predstavy o funkčnom modeli. Čo sa elektromagnetickej interakcie týka, považujem za veľmi vážny prameň, Jozuov dlhý deň, známy z Biblie, kde nezapadlo slnko počas príliš nápadne dlhého dňa. Druhý prameň poznáme z dejín od čínskeho cisára Yao-a, ktorý konkrétne spomenul, že na jar (po zime) sa diali na oblohe čudné veci so slnkom, nastalo veľmi mizerné leto a čuduj sa svete, prišla znovu zima. Takže to mizerné leto bola vlastne znovu jeseň. Tieto dva príbehy sa stali dávno po Noeho celosvetovej potope. Takéto udalosti sa nekonajú na oblohe často, ale dajú sa predpokladať cyklické časové úseky návratu týchto udalostí. Jeden stojí pred nami. Čas hrá veľmi dôležitú rolu počas magnetickej interakcie a potom aj sila cudzieho magnetického poľa. Kombinácia všetkých spomenutých faktorov hrá výzamnú úlohu v dosiahnutí konečných, zostatkových fyzikálnych hodnôt pohybov Zeme. Tu sa dá veľmi veľa "špekulovať", čomu sa veľmi bránim. Obmedzím sa len na vysvetlenie mechaniky priebehu a zostatkových fyzikálnych hodnôt.

      Interakcia prestala účinkovať. Jadro sa chce vrátiť do východzej polohy, pričom sa už na povrchu Zeme veľa zmenilo vo forme katastrof pod vplyvom otočenia sa eliptického jadra v eliptickom plášti s kôrou. Magnetické jadro v tomto momente už nie je väzňom cudzieho magn. poľa a vymenila sa rola vedúcej sily, ktorou sa teraz stala rotácia Zeme - rotačná os. Lorenzova sila s vektorom 90°, pôsobiaca z magnetického jadra je tým pravým stvárňovacím elementom celej štruktúry zemegule - snažila sa totiž vytvoriť z povrchu Zeme znovu elipsoid pri novom natočení (sklone) magnetického jadra. Po tom všetkom sa ale chce vrátiť späť do kolmej polohy voči Slnku, aby ich magnetické polia vytvorili paralelnú harmóniu. Nastávajú znovu zemetrasenia a eliptické jadro si vytvára svoju novú polohu v plášti a porovnal by som to z hľadiska ľudského chápania k veľkej tlačenici davu, v ktorom si jedinec snaží lakťami získať voľnejší priestor.

      Pri tomto návrate jadra do harmónie so slnečnou sústavou došlo k tomu, že magnetická os skončila tento pohyb zákonite "vpravo" od rotačnej osi na základe účinku síl a práve eliptický tvar vonkajšieho jadra (GWD), čiastočne potlačil pred sebou rotačnú os svojim tlakom na dolný plášť a práve preto pozorujeme, že precesný pohyb sa koná v smere hodinových ručičiek. Ukončenie mechaniky posuvu pólov skončí zákonite vždy s precesným pohybom v smere hodinových ručičiek a nikdy nie inak. Tu sa dá predpokladať jedna závažná skutočnosť, že zostal príliš veľký odstup osi magnetickej od osi rotačnej - väčší uhol a to by znamenalo, že precesný pohyb, resp. Platónsky rok trval po ukončení posuvu pólov oveľa dlhšie ako podľa výpočtov trvá dnes. Nemáme síce o tom žiadne záznamy, ale predpokladám, že návrat z anomálie trvá dlhšie ako by sa na prvý pohľad zdalo a už vôbec nie je trvalý. Ešte dnes pozorujeme posuv magnetickej osi, ktorý klasifikujem ako pozostatok po tejto násilnej interakcii. Precesný pohyb je pre nás určitým spôsobom časomierou a keďže sa tento pohyb stále spomaľuje, nemôže nám slúžiť ako spoľahlivý meter časomiery. Platónsky rok je stále kratší a kratší. Čo sa dĺžky dňa týka, po tejto interakcii bol deň dlhší, Zem sa pomalšie točila, čiže aj rok mal menej dní, pri konštantnej rýchlosti pohybu Zeme okolo Slnka. Ako sa osi k sebe približujú, zmenšuje sa vzájomný uhol sklonu a tým sa získava väčšia účinnosť otáčavého momentu GWD na spodný plášť - Zem sa začína rýchlejšie točiť a dni sa skracujú a ich počet do roka narastá.

      Až teraz je nám jasné, že keď nastane takáto situácia elektromagnetickej interakcie a začiatok bude napríklad na jar, tak nie je isté, že po jari bude nasledovať letné obdobie, pretože sa posunula aj rotačná os do úplne inej novej polohy a v závislosti od tohto sklonu nastane zmena aj ročného obdobia, ktoré je závislé od príklonu, alebo odklonu od slnka. Zákon akcie a reakcie tu platí v každom prípade a uvedomme si, ktoré sily tu vlastne pôsobia a ktoré sily im v tom bránia. Precesný pohyb po posuve pólov bude vždy prebiehať v smere hodinových ručičiek. A nikdy nie inak, pretože Lorencova sila si to priam vynucuje, aby sa magnetická os ustálila vpravo (podľa obrázku) a pri svojom návrate do statickej polohy voči slnku jemne tlačí pred sebou aj rotačnú os, ktorá dostane do vienka práve ten pravotočivý charakter pohybu - a precesia, tak ako ju pozorujeme, je na svete. Pri predstave, že toto všetko spôsobuje okolo Zeme letiaci objekt s vlastným magnetickým poľom a ešte k tomu v protismere (Planéta-X, Nibiru, Phaeton, Marduk, či akokoľvek ho nazveme) bude priebeh interakcie vždy s nasmerovaným magnetickým pólom Zeme k tomuto telesu. Ako keď sa stretnú dvaja ľudia na ulici. Pozri obr.: Prispôsobovanie sa magnetickej osi. Prirovnal by som to k pánovi a k poddanému v stredoveku. Pán ide vždy vzpriamene a bez akéhokoľvek zastavenia, ale poddaný akonáhle prišiel do blízkosti pána, hlboko sa sklonil a svojím hlbokým úklonom sledoval okoloidúceho veľkomožného pána. Nie je týmto dostatočne povedané, kto je tu pánom, kto má ťažší mešec? Celý priebeh v dvadsiatich troch obrazoch dodám na požiadanie.

      Presne tak, ako ten úbožiak poddaný, skláňa sa aj magnetická os k cudziemu magnetickému poľu a rotačná os v diktáte 90°-vému vektoru pôsobiacej sily, sa prispôsobuje - presúva na nové miesto. Červená prerušovaná čiara znázorňuje nasmerovanie sa magnetickej osi. Zelená trhaná čiara, znázorňuje približný priebeh pôsobenia 90°vektoru v danom momente výkyvu magnetickej osi a zároveň posuv rotačnej osi, ktorá bola dovtedy geografickým pólom. Skúsené oko uzrie, že obrázky nezodpovedajú celkom tomu, čo tu bolo povedané. Na ospravedlnenie chcem len dodať, že mi to nedovoľuje môj jednoduchý grafický softwér, ktorým je vybavený môj počítač. Na detailnú animáciu je potrebný 3D softwér. Na záver chcem upozorniť, že Mesiac a Slnko nie sú zodpovedné za vznik precesie. Uvedený model by mohol predstavovať jediný myslitelný mechanizmus vzniku precesie. Posuv pólov, následkom nedobrovolného pohybu pevného magnetického jadra, je zodpovedný za kartografické zmeny zeme a nie posuvu kôry.

 

Obr.: Za normálnych či ideálnych okolností, by mali byť rotačná a magnetická os spolu a vychádzať z jedného bodu na povrchu zeme. Poznáme skutkový stav, že to tak nie je a rád by som vás doviedol k predstavivosti prečo to tak nie je. Podľa nasledujúceho obrázku a v predchádzajúcej kapitole sme hovorili o funkčnosti jadra. Elektróny sa točia okolo jadra v 90°uhle okolo magn. osi. Keďže pri akomkoľvek pohybe jadra - vlastne magnetickej osi na stranu sa zmení aj uhol smeru toku prúdu okolo jadra, pretože vektor 90° kopíruje odklon magnetickej osi a prúd sa bude točiť úplne v novom smere ako vidieť z ďalšieho obrázka.

 

 

 

 

 

Obr.: Magnetické jadro sa podriaďuje diktátu cudzieho magnetického poľa vychýlením (pootočením) celého jadra. Enormné sily, vyplývajúce z vlastných vlastností elektromagnetického jadra spôsobujú tlaky na nad ním ležiacej vrstvy dolného plášťa. Zelená šipka na obrázku nižšie udáva smer točenia elektrónov okolo jadra a zelená šipka okolo celej zemegule udáva smer rotácie zeme zo zotrvačnosti pokial sa nedosiahne bod zlomu a celý plášť sa sa začne podriaďovať novej rotácii jadra.

 

 

 

 


Obr.: Rotácia zeme pritom pokračuje zo zotrvačnosti obrovskej hmotnosti celého plášťa. Komplexný elektromechanizmus magnetického jadra je vlastne hnacím motorom, ktorý na povrchu zeme pozorujeme ako rotáciu celej Zeme. Pri vychýlení kovového vnútorného jadra, prebieha sekundárny mechanický proces, teraz už dvoch telies (gula v dutej guli). Výsledkom ich vzájomných pôsobení, t.j. akcie elektromagnetického jadra a následných reakčných mechanických dejov prispôsobovania sa celého plášťa novému smeru točenia jadra.

 

 

 

 

Obr.: Na povrchu zeme to vyzerá takto. Za ideálneho stavu, by mali ležať magnetická a rotačná os spolu na jednom mieste, čiže mali by byť totožné a vychádzať z jedného kartografického bodu. Taká je zvolená modelová situácia. Zelená os predstavuje rotačnú os a červená os predstavuje magnetickú os. Priebeh zmien pri odklone magnetickej osi...
Pri prelete telesa zo silným magnetickým poľom popri zemi sa odkloní magnetická os, ako magnetka kompasu smerom k tomuto telesu, kopíruje smer najsilnejšieho ťahu a opisuje po zemskom povrchu jeho tzv. prieletovú krivku - stopu.

 

 

 



Obr.: Pod povrchom zeme, hlboko ukryté pred našim zrakom prebieha proces neviditelných síl, vyplývajúcich zo základov náuky o elktromagnetickej indukcii, spätý s vyššou formou javov prebiehajúcich v makrosvete (Makro - grécky: velký, ďaleký). Výraz - makrosvet, som zvolil v zásade preto, lebo sa na povrchu planéty nedá previesť zopakovanie javu a ani jeho preverenie, len vo velkých, obrovských rozmeroch a fyzikálnych jednotkách. Naše technológie na to nestačia. Toto je ten neobjavený, či nepotvrdený experiment Michaela Faradaya, o ktorom budeme hovoriť v nasledujúcom článku.

 

Vznik precesie v obrazoch so sprievodným textom nájdete tu...

K prehliadke tohoto diania v 23. obrazoch ešte pripomienka:

V 2D si len ťažko, alebo s problémami, dokážeme predstaviť túto modelovú situáciu. Ovela lepšie by bolo v grafickom podaní 3D. Žial na to nemám prostriedky a ani vybavenie. Z tejto príležitosti sa hľadá dobrovolný grafik, avšak musí tomu popisu rozumieť.

                       

Obr.: Naša zemegula je v podstate elypsoid. To isté platí aj o jadre zeme. Pri pootočení magnetického jadra dochádza ku kolízii samotného vonkajšieho jadra z vrstvami spodného plášťa - tam vzniká tlak na spodný plášť. Na ostatných miestach vzniká teoreticky VAKUM (prehnane povedané). Čo sa na zemskom povrchu prejavuje prispôsobovaním sa k novým podmienkam za sprevádzania katastrofálnych zemetrasení. Niektoré miesta zemského povrchu sa vyzdvihnú, iné klesnú. Pri zachovaní stáleho objemu zeme.

 

(c)2005 Štefan Kordoš

Původní zdroj: flut.szm.sk

Převzato:http://mujweb.cz/zabava/slavko/

 

Copyright © 2017 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.