Kdo je Online

Právě přítomno: 74 hostů a žádný člen

2187164
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
74
965
5767
965876
27809
36429
2187164

Your IP: 54.145.124.143
2017-11-24 00:16

 

Poklady Juana Moridze v Ecuadoru

 

 

 ZLATO BOHOV

 

Vlastnícky doklad Juana Moricza • V jaskyniach pod Ekvádorom •

Siene ako letecký kryt, 240 m pod zemou • Lúče neznámeho pôvodu •

Zoologická záhrada neusporiadanosti • Kovová knižnica • Prvé písmo

ľudstva? • Amulet zo strednej doby kamennej • Kamenná platňa s

dinosaurom • Prvá kupolovitá stavba všetkých čias • Strážené divokými

Indiánmi • Prvá správa o zlatom poklade pátra Crespiho v Cuenke •

Zlaté plastiky rozprávajú • Hady, symboly kozmonautiky? • Chybné

vedecké výklady • Pyramídy mali tých istých konštruktérov • Veda

napráva omyl: Inkovia mali písmo • Tri zlaté modely lietadiel • Zlatá

guľa z Cuenky a jej matrice v Istanbule • Zmätený počtový systém Inkov

• Zlaté majstrovské dielo s bombou • Čo si myslí vedec o zlatých

pokladoch: najväčší nález od objavenia Tróje! • Prečo v Ekvádore

nemajú na výskum • Senzačný objav v Peru v roku 1971: jaskyňa s

dverami z kameňa s hmotnosťou niekoľkých ton • Čo Pizarro nenašiel •

Jaskyne: obydlie praotca ľudstva a zlaté trezory • Otázky!

 

Pokladám to za najneuveriteľnejšiu a najnepravdepodobnejšiu udalosť tohto storočia. Mohlo by to byť science-fiction, keby som to neuveriteľné sám nevidel a nefotografoval.

To, čo som videl, nie je ani sen, ani fantázia, je to skutočnosť. Hlboko pod juhoamerickou pevninou sa nachádza gigantický tunelový systém, dlhý niekoľko tisíc kilometrov, ktorý kedysi ktosi vybudoval. V Peru a Ekvádore ich už stovky prešli a zmerali. Je to však iba začiatok a svet o tom nič nevie. 21. júla 1969 Argentínčan Juan Moricz uložil u notára Dr. Gustáva Falconiho v Guayaquile právoplatnú listinu, podpísanú niekoľkými svedkami, ktorá potvrdzuje, že je objaviteľom tunelového systému.Tento dokument, napísaný v španielčine, som si dal preložiť jednému ztlmočníkov OSN.

Jeho najdôležitejšie časti teraz uvádzam na začiatku správy o neuveriteľnom.

 

Ja, Juan Moricz, argentínsky štátny príslušník, narodený v Maďarsku, pas č. 4 361 689 som objavil vo východnej oblasti provincie Morona-Santiago, na území Republiky Ekvádor, drahocenné predmety s vysokou kultúrnou a historickou hodnotou pre ľudstvo. Sú to hlavne kovové platne; obsahujú pravdepodobne historický prehľad nejakej stratenej civilizácie, o ktorej ľudstvo nemalo doteraz am tušenie, ani dôkazy. Predmety sa nachádzajú v rozličných jaskyniach a sú rozličného druhu. Objav sa mi podaril za priaznivých okolností...

Ako vedec sa zaoberám folkloristickými, etnologickými a lingvistickými hľadiskami ekvádorských kmeňov...

Predmety, ktoré som našiel, majú tieto zvláštnosti:

1. Predmety z kameňa a kovu rozličných veľkostí a farieb.

2. Kovové tabule (listy) s vyrytými značkami a písmom. Ide pritom o ozajstnú kovovú knižnicu, ktorá obsahuje súhrn dejín ľudstva, pôvod človeka na Zemi a poznatky o zničenej civilizácii.

Skutočnosť, že som tieto popísané kovové platne a ostatné predmety objavil, ma podľa čl. 665 občianskeho zákona oprávňuje stať sa ich zákonným vlastníkom.

Pretože však podľa môjho presvedčenia ide o predmety nepredstaviteľnej kultúrnej hodnoty, ktoré som našiel na vlastnom pozemku, odvolávam sa na čl. 666, podľa ktorého mnou objavené bohatstvo zostáva síce v mojom osobnom vlastníctve, ale bude pod štátnou kontrolou.

Prosím Vás, vážený pán prezident republiky, aby ste vymenovali vedeckú komisiu, ktorá moje oznámenie preskúma a určí hodnotu nálezu...

Tejto komisii ukážem presnú zemepisnú polohu a miesto vchodu, jako aj predmety, ktoré som tam doteraz objavil...

 

 

 

Moricz počas svojich výskumných prác, pri ktorých mu boli dobrými pomocníkmi a obratnými sprostredkovateľmi peruánski Indiáni s ich kmeňovými príslušníkmi, narazil v júni 1965 na podzemné chodby.

Svojou povahou opatrný a ako vedec skeptický tri roky mlčal. Až keď prešiel veľa kilometrov podzemných štôlní a našiel pozoruhodné predmety, vyžiadal si roku 1968 prijatie u prezidenta Velasca Ibarru. Lenže prezident krajiny, v ktorej takmer všetkých jeho predchodcov zvrhli v povstaniach ešte pred uplynutím funkčného obdobia, nemal čas pre jednotlivca a jeho hlásenie o nesmiernom náleze. Palácoví pätolízači usúdili, že nedisciplinovaný archeológ je síce veľmi milý, a po dlhom čakaní ho aj ubezpečili, že ho pán prezident prijme o niekoľko mesiacov.

A tak Moricz dostal termín až na rok 1969. Rozhorčený zaliezol do svojho podzemného labyrintu.

S Juanom Moriczom som sa stretol 4. marca 1972.

Jeho právnik Dr. Matheus Pena z Guayaquilu sa ho dva dni pokúšal niekde zastihnúť telegramami a telefónom. Priznám sa, že som sa dosť nervózny usadil v kancelárii, kde som mal čo čítať. Podľa všetkých opisov bol Moricz ťažko prístupný človek a prejavoval hlbokú nedôveru ku každému, kto mal niečo spoločné s písaním. Jeden telegram ho zastihol. Poznal moje knihy! „S vami sa pozhováram!“ vyhlásil.

V noci na 4. marca tu stál dohneda opálený, svalnatý, sivovlasý muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. Patrí k ľuďom, na ktorých třeba hovoriť, sami toho veľa nenahovoria. Moje naliehavé otázky ho rozveselili. Pomaly začal vecne a plasticky rozprávať o „svojich“ jaskyniach.

„Ale to neexistuje!“ zvolal som.

„A predsa je to pravda!“ povedal advokát Pena. „Sám som to všetko videl!“

Moricz ma pozval na prehliadku jaskýň. Moricz, Dr. Pena, Franz Seiner (môj sprievodca na ceste) a ja sme nastúpili do terénneho auta. Počas 24-hodinovej jazdy k cieľu sme sa striedali za volantom. Skôr, jako sme vošli do jaskýň, dožičili sme si výdatný spánok. A keď sa na rannom nebi ohlásil horúci deň, začalo sa naše dobrodružstvo, najväčšie v mojom živote.

 

 

 

široký ako vráta na stodole. Krok za krokom sa denné svetlo náhle zmenilo na najčernejšiu tmu. Popri hlavách nám preletovali vtáky, bolo cítiť závan vzduchu. Sklonili sme hlavy. Zažiarili reflektory na prilbách a vreckové baterky. Pred nami otvorila svoj pažerák vstupná šachta. Kĺžeme sa po lanovom kladkostroji dolu na prvú plošinu do hĺbky 80 metrov, odtiaľ ešte dvakrát po 80 metroch dolu a dolu. Začína sa pochod do tisíc rokov starého umelého podsvetia cudzej, neznámej rasy.

Podzemné chodby sú napospol pravouhlé, raz úzke, inokedy široké, steny sú hladké, často akoby vyhladené, strop rovný, potiahnutý akousi glazúrou. To nie sú chodby, ktoré vznikli prirodzenou cestou – tak vyzerajú dnešné letecké kryty.

Keď som skúšal a ohmatával steny, začal som sa srdečne smiať. Ozvena mi smiech vracala z tunela. Moricz mi posvietil do tváre:

„Čo je? Stalo sa niečo?“

„Chcel by som tu teraz vidieť archeológa, ktorý mi vysvetlí, ako túto prácu uskutočnili kamennými pästnými klinmi!“

Moje pochybnosti o realite týchto skutočností zmizli a naplnil ma pocit veľkého šťastia. „Chodby, ako je tá, ktorou práve ideme,“ tvrdí Moricz, „sa ťahajú pod Ekvádorom a Peru v dĺžke stoviek kilometrov.“

„Teraz zahneme doprava!“ volá Moricz.

Stojíme pri vchode do siene, veľkej ako hangár pre Jumbo-Jet. Mohla by to byť dajaká rozdeľovňa alebo sklad materiálu, myslím si. Tu sa končia, vlastne začínajú chodby rozbiehajúce sa na rozličné smery.

Kompas, na ktorom chcem zistiť kam, štrajkuje. Zatrasiem ním, ale

ručička sa nepohne. Moricz ma pozoruje:

„To nepomôže. Tu dolu je žiarenie, ktoré znemožňuje orientáciu podľa kompasu. Nerozumiem žiareniu, len ho pozorujem. To je práca pre fyzikov.“

 

 

 

Na prahu jednej z bočných chodieb leží kostra, je taká čistá, ako keby ju anatóm pripravil na poučenie svojich študentov a posypal ju zlatým prachom. Kosti svietia vo svetle reflektorov ako rýdze zlato.

Moricz nás žiada, aby sme zhasli svetlá a šli pomaly za ním. Je ticho. Počujem naše kroky, náš dych a šelest vtákov, na ktorých si člověk rýchlo zvykne. Tma je černejšia ako noc.

„Rozsvieťte!“ zvolá Moricz.

Stojíme ohromení a očarení v obrovskej sieni. Moricz, pyšný objaviteľ, pripravil svoj zlatý klinec práve tak dobre ako obyvatelia Bruselu, ktorí podobným trikom zoznamujú cudzincov so svojím osvetleným Grand’ Place, azda najkrajším na svete.

Táto bezmenná sieň, do ktorej vedie siedma chodba, má stiesňujúcu výšku, stuhnutú krásu a ušľachtilé proporcie. Dozvedáme sa, že jej pôdorys má 110 x 130 m. Napadne mi, že to sú takmer rozmery slnečnej pyramídy v Teotihuacane, ani tam ani tu nikto nevie, kto boli stavitelia, vynikajúci technici.

Uprostred siene stojí stôl.

Je to stôl?

Pravdepodobne, lebo pozdĺž neho stojí sedem stoličiek.

Sú to stoličky?

Asi sú to stoličky.

Z kameňa?

Nie, nevyžarujú kamenný chlad.

Z dreva?

Určite nie. Drevo by si po tisícročiach nezachovalo takú stabilitu.

Sú z kovu?

Myslím, že nie. Na dotyk pôsobia dojmom, ako keby boli z temperovanej umelej hmoty, ale sú ťažké a tvrdé ako oceľ.

Za stoličkami stoja zvieratá; jaštery, slony, levy, krokodíly, jaguáry, ťavy, medvede, opice, bizóny, vlky - lezú tu jašterice, slimáky, raky. Jako odliate do foriem, zoraďujú sa vedľa seba nenútene a priateľsky. Nie v pároch, ako pri znázorňovaní zvierat v arche Noemovej. Nie tak, ako by chceli zoológovia - podľa pôvodu a druhu. Nie tak, ako by to chcela biológia - v poradí prirodzeného vývoja.

Je to zoologická záhrada neusporiadanosti a jej zvieratá sú z rýdzeho zlata.

 

 

 

 

V sieni je aj poklad najvzácnejší, kovová knižnica, o ktorej sa hovorí v notárskom doklade a ktorú som si nijako nevedel predstaviť.Oproti zoologickej záhrade, vľavo za konferenčným stolom, stojí knižnica z kovových platní. Sú to jednak platne, jednak milimeter tenké kovové fólie, ktoré majú zväčša rozmery 96 x 48 cm. Po dlhom kritickom pozorovaní ostáva pre mňa záhadou, aký materiál môže mať takú pevnosť, ktorá umožňuje takým tenkým a takým veľkým fóliám stáť. Stoja totiž vedľa seba ako zviazané listy obrovského foliantu.

Každá tabuľa je popísaná, má značku, je rovnomerne vytlačená akoby strojom. Moriczovi sa zatiaľ nepodarilo zrátať stránky svojej kovovej knižnice. Prijímam jeho odhad, že ich môže byť niekoľko tisíc. Písmo na kovových platniach je neznáme, som však presvedčený, že vzhľadom na množstvo porovnávacích možností sa dá relatívne rýchlo rozlúštiť, ak sa príslušní vedci dozvedia o existencii tohto unikátu.

Nech bol autorom a tvorcom tejto knižnice ktokoľvek, tento veľký neznámy a jeho pomocníci ovládali nielen techniku zhotovenia kovovej fólie v takom množstve „na mieru“ - toto dielo je tu - , ale poznal aj písmo, ktorým chcel bytostiam vo vzdialenej budúcnosti oznámiť niečo dôležité. Túto kovovú knižnicu vyrobili tak, aby pretrvala veky, aby zostala naveky čitateľná. Ukáže sa, či naša prítomnosť má skutočne záujem o to, aby sa toto obrovské tajomstvo odhalilo.

Záleží jej vôbec na rozlúštení prastarého diela, ktoré by mohlo vyniesť na svetlo pravdy, schopné postaviť celkom na hlavu ten krásny, ale zároveň taký pochybný svetový poriadok?

Neboja sa napokon predstavitelia všetkých náboženstiev odhalení, ktoré by mohli nahradiť vieru o stvorení poznatkami o stvorení?

Chce vôbec človek vziať na vedomie, že história jeho pôvodu bola celkom iná, ako je zbožná rozprávka, ktorú mu naočkovali? Hľadajú prehistorici naozaj, usilovne a bez klapiek na očiach skutočnú pravdu?

Nikto nerád padá z mrakodrapu, ktorý si sám postavil. Steny a chodby tunelového systému sú holé. Nie sú tam nijaké maľby ako v hlbokých hrobkách v Údolí kráľov pri Luxore, nijaké reliéfy, aké nájdeme v prehistorických jaskyniach na všetkých miestach sveta. Zato sú tu kamenné figúrky, o ktoré sa potkýname na každom kroku.

Moricz má 12 cm vysoký a 6 cm široký kamenný amulet. Na jeho prednej strane je postava so šesťhranným trupom a guľatou hlavou, akoby vyrytou detskou rukou. Figúrka drží v pravej ruke mesiac, v ľavej slnko. V poriadku, nie je to nič prekvapujúce. Ale stojí pevne, oboma nohami na guľatej zemeguli! Nie je to jednoznačný dôkaz, že už v čase, keď do kameňa vyryli prvú primitívnu kresbu, prinajmenšom elita našich najranejších predkov vedela, že žijeme na guli? Zadná strana je označená polmesiacom a žiariacim slnkom. Vidí sa mi nepochybné, že tento amulet, objavený v jaskyniach, je dôkazom toho, že tunelový systém existoval už v strednej dobe kamennej ( 9000-4000 pred n. l.).

Na kamennej platni vysokej 29 cm a širokej 53 cm je vyryté zviera. Domnievam sa, že predstavuje dinosaura: tento druh vymretých pravekých zvierat sa po zemi pohyboval pomocou dlhých zadných nôh, ako to znázorňuje rytina. Obrovský vzrast (dinosaury boli až 20 m dlhé) sa dá vycítiť aj v skrátenom prevedení ťažkého tela. Aj nohy s troma prstami potvrdzujú moju domnienku. Ak moje určenie tejto kresby „sedí“, potom to začína byť veľmi, preveľmi záhadné. Tieto vyhynuté plazy žili na Zemi v období vrchnej kriedy, čiže pred 135 miliónmi rokov, keď dnešné kontinenty nadobúdali svoju podobu. Neodvážim sa o om ďalej uvažovať. Len si v tejto súvislosti kladiem otázku: Ktorý mysliaci tvor videl živého dinosaura?

Pred nami leží kostra človeka vytesaná z jedného kusa kameňa. Narátam 10 párov rebier. Existovali azda kedysi anatómovia, ktorí pitvali telo pre sochárov? Wilhelm Conrad Röntgen objavil „nový druh lúčov“, ktoré označil ako lúče X, až v roku 1895! V jednej kancelárii, pardon, v jednej štvorcovej kamennej sieni mi Moricz ukazuje kopulu. Okolo jej základne sú ako strážcovia zoradené figúry s tmavými tvárami, na ktorých trónia špicaté klobúky. V rukách majú predmety podobajúce sa na oštepy, pripravené na obranu. Nad kopulou sa vznášajú, lietajú postavy. Za „románskym“ vchodom do kopuly vzadu rozoznávam vo svetle baterky skrčenú kostru. To ma nešokuje, šokuje ma tento model kupolovitej stavby.

 

 Kupolovitú stavbu po prvý raz našiel Heinrich Schliemann, keď v rokoch 1874 - 1876

objavil hrad a mesto Mykény v severovýchodnej časti Peloponézu.

Kupolu mali postaviť Achájci koncom 14. storočia pred n. 1. V škole som sa dokonca učil, že Panteón v Ríme, postavený v rokoch 120 až 125 pred n. 1. za Hadriánovej vlády, mal byť prvou kupolovitou stavbou. Túto kamennú prácu teda pokladám za najstarší model tejto stavby.

Na kamennom podstavci sedí šašo s nosom ako guľa. Malý chlapík pyšne nesie prilbu, ktorá mu zakrýva uši. Na ušiach má slúchadlá ako u našich telefónov. Na čele prilby je prilepené guľaté puzdro s priemerom 5 cm a hrubé l cm, má 15 otvorov, ktoré môžu slúžiť ako zásuvky. Okolo krku sa mu hompáľa článková reťaz, na nej visí puzdro s otvormi podobajúcimi sa na číselník našich telefónov. Aj jeho oblek je pozoruhodný - sú v ňom náznaky príslušenstva oblekov kozmonautov s rukavicami, prsty v nich sú dobre chránené pred nebezpečnými kontaktmi.

Okrídlenému materskému tvorovi, ktorému medzi rukami kľačí šikmooké dieťa s cyklistickou prilbou, by som nevenoval nijakú pozornosť, keby som nevidel takú istú figúru, pravda hlinenú, při návšteve Amerického múzea v Madride. O týchto jaskyniach a ich pokladoch by sa dali napísať knihy. Aj sa napíšu! Potom sa v nich bude okrem mnohého iného hovoriť aj o kamenárskych dielach vysokých dva metre, ktoré predstavujú tvory s troma a siedmimi hlavami, o trojuholníkových platniach s písmom pripomínajúcim prvé pokusy žiaka v písaní, o kockách, na ktorých na šiestich plochách sú zobrazené geometrické obrazce, o plochom kúsku mastenca dlhom 114 cm a širokom 24 cm, ohnutom ako bumerang a posiatom hviezdami...

Nikto nevie, kto vybudoval tunely, nikto nepozná sochárov, ktorí tam uložili svoje diela. Iba jedno sa mi vidí jasné.

Konštruktéri jaskýň neboli súčasne kamenármi, účelné, jednoduché chodby „hovoria“ proti dekoratívnym požiadavkám. Možno klenuté podzemné pivnice ukazovali prominentným osobám a možno to, čo videli a počuli, stvárnili v kameni a uložili v hlbinách...

Vchod k podzemnému trezoru ľudskej histórie až dosiaľ pozná iba niekoľko dôveryhodných osôb a strážia ho divokí Indiáni. Nevidení Indiáni číhajú v húštinách a sledujú každý pohyb niekoho cudzieho.

Náčelník strážcov jaskýň a jeho traja príslušníci, ktorí udržiavajú príležitostný kontakt s civilizáciou, prijali Moricza ako priateľa, čiže jako priateľa celého kmeňa.

 

 

 

 

Raz do roka, 21. marca, na začiatku jari, náčelník sám zostúpi do podzemia až k prvej plošine, aby tam vykonal rituálne modlitby. Na oboch lícach ma také isté znaky, aké sú vyznačené na skalách pri vchode do tunela. Kmeň strážcov jaskýň aj dnes vyrába masky a rezby „ľudí s dlhými nosmi“ (plynové masky?) a ako mi oznámil Moricz, rozprávajú si o hrdinských činoch „lietajúcich bytostí“, ktoré kedysi prišli z neba.

Ale Indiánov ani darmi ani sľubmi nemožno prinútiť, aby s nami šli do jaskýň.

 

 

 

 

 

 

 

„Nie,“ vysvetľujú Moriczovi, „tam dolu žijú duchovia!“ Je veľmi zaujímavé, že indiánsky náčelník z času na čas zlatom vyrovnáva dlžoby, ktoré majú v civilizovanom svete, alebo priateľom, ktorí kmeňu preukázali dajakú službu, daruje drahocenné zlaté predmety z ich dávnej minulosti.

Počas nášho pochodu mi Moricz veľakrát bránil fotografovať. Vždy mal dajakú zámienku. Raz to boli lúče, ktoré aj tak zničia negatív, inokedy zasa bleskové svetlo by mohlo poškodiť knižnicu. Spočiatku som nevedel pochopiť dôvody. Až po niekoľkohodinovom pobyte v podsvetí som prišiel na zmysel zvláštneho Moriczovho správania. Človek sa nemôže zbaviť pocitu, že ho niekto ustavične pozoruje, že by mohol zničiť dajaké kúzlo a spôsobiť pohromu. Zatvorili by sa východy?

Zapálilo by bleskové svetlo nejaký synchronizovaný laserový lúč? Už nikdy neuvidíme denné svetlo? Pochabé úvahy mužov, ktorí by chceli prísť veciam na koreň? Možno. Kto to tam dole zažil, pochopí podobné absurdné myšlienky. Iba modernými technickými pomôckami sa dá preveriť, či tu hrozí nejaké nebezpečenstvo.

Keď som pred sebou videl tú kopu zlata, ešte raz som poprosil, aby som si mohol urobiť len jednu jedinú snímku. Opäť ma odmietli: museli by sa zlaté kusy z kopy povyberať, to by mohlo narobiť hluk a ten by mohol ako lavína uvoľniť kamene zo stropu. Moricz pozoroval môj hnev a smial sa:

„Ešte dostaneš pred kameru dosť zlata, len nie v takom množstve.

Spokojný?“

Dnes viem, že najväčší zlatý poklad z tmavých jaskýň nie je ani v jednom juhoamerickom múzeu. Leží v zadnom dvore kostola chudobných Maria Auxiliadora v Cuenke v Ekvádore, v pútnickom kostole 2 550 m nad morom.

Páter Carlo Crespi nahromadil neoceniteľné skvosty, a to len podľa ceny rýdzeho zlata. Žije tu v Cuenke už 45 rokov.

 

 

Má povesť spoľahlivého priateľa Indiánov, ktorí mu v predošlých desaťročiach darovali a aj dnes dávajú najcennejšie zlaté a strieborné umelecké diela, ktoré kus za kusom vyťahujú zo svojich úkrytov. Vopred ma varovali: páter je vtipkár, rád si zo svojich návštevníkov vystrelí. Rýchlo to skúsil aj u mňa. Celkom vážne mi ukázal predmet, ktorý bol nesporne spodkom žehličky, a povedal: „Pozrite sa, to je dôkaz, že už panovníci Inkov si dávali žehliť nohavice!“ Smiali sme sa a Crespi, ktorý ani okom nemihol, nás viedol po svojej klenotnici. V prvej miestnosti boli kamenárske práce, v druhej ležia výrobky Inkov zo zlata, striebra, medi a mosadze. V tretej uschováva zlatý poklad, ktorý ukazuje nerád a zriedka. Cuenca má „Zlaté múzeum“, ale s Crespiho pokladmi nemôže súťažiť.

Preto ak sa ďalej bude hovoriť o zlate, o rýdzom zlate, treba to v každom prípade chápať doslovne.

Nádherná stéla, 52 cm vysoká, 14 cm široká a 9 cm hrubá. V 56 štvorcoch je „vyrazených“ 56 rozličných znakov. Na fóliách v kovovej knižnici vo veľkej sieni som videl rovnaké písmená. Tvorca tejto stély zo zlata ovládal nejaký kód (abecedu?) z 56 písmen alebo symbolov, ktoré boli zoradené do písma. Je to tým pozoruhodnejšie, že sa až doteraz tvrdí, že juhoamerické kultúry (Inkovia, Mayovia atď.) nemali nijaké písmo založené na abecede.

„Videl si túto dámu?“ volá Moricz.

Je 32 cm vysoká, samozrejme z rýdzeho zlata. Má hlavu z dvoch prekrývajúcich sa trojuholníkov, na ich stranách akoby boli privarené krídla. Z uší jej vyrastajú pokrútené káble, iste to nie je nijaký klenot, lebo náušnice sú zachytené v ušných lalôčikoch. Dáma má správne, hoci trojuholníkové proporcie, dobre tvarované prsia a rozkročené nohy. Že nemá nijaké plecia, to jej neuberá na kráse. Zato nosí elegantné dlhé nohavice. Nad hlavou sa jej vznáša guľa a mne sa zdá, že i hviezdy vyryté vedľa jej lakťov ukazujú na jej pôvod.

Hviezda minulej epochy? Dievča z hviezd? Je tu aj zlatý disk s priemerom 22 cm. Nemôže ísť o ochranný štít, ako by ho archeológovia zapísali do katalógu. Je príliš ťažký a na zadnej hladkej strane nemá nijaké držadlo. Domnievam sa, že i tento disk bol nosičom správ. Dve štylizované, ale neuveriteľne verne zobrazené spermie, dve usmievajúce sa slnká, kosáčik ubúdajúceho mesiaca, veľká hviezda, dve štylizované trojuholníkové ľudské tváre. Uprostred sú body, ktoré vo svojom usporiadaní poskytujú pozorovateľovi estetické uspokojenie.

Pravdepodobne chceli oznámiť niečo viac a niečo iné, než len zapôsobiť.

Páter Crespi vlečie pred kameru ťažkú zlatú platňu.

„Toto je, mladý priateľu, niečo zvláštne pre vás. Tento kus pochádza z čias pred potopou...!“ Upreto na mňa hľadia tri tváre, ktoré predkladajú vysokú platňu s akýmisi kresbami. Páry očí sú také podobné, ako keby hľadeli cez okuliare. Ľavé horné monštrum ukazuje guľu, práve trčí od hlavy po päty v akomsi po stranách znitovanom obleku a na hlave pyšne nesie trojhrannú hviezdu. Nad tabuľou s kresbami sa vznášajú dve gule zasadené v krídlach. Čo tie monštrá predstavujú? Niečo ako morzeovku - bodky, čiarky, volanie o pomoc? Elektrickú rozvodnú dosku alebo iné elektrické zariadenie? Všetko je možné, ale mám taký pocit, že na tejto tabuli nie je nijaké písmo, skôr technické analógie... A pochádzajú z čias pred potopou, ako vraví páter Crespi, ktorého Vatikán uvoľnil na archeologické výskumy.

Čestné slovo. Pri pohľade na poklady na zadnom dvore kostola Maria Auxiliadora sa človek musí poriadne ovládať, aby nepodľahol zlatému opojeniu! Lenže nebolo to množstvo zlata, ktoré ma vzrušovalo. Na stovkách zlatých platní svietili vyobrazenia hviezd, mesiacov, sĺnk... a hadov, ktoré sú nepochybne symbolmi kozmických letov.

Vyťahujem niektoré zvlášť fotogénne exempláre týchto kresieb z údajne nezvestného dedičstva Inkov, ktorí dobre poznali znamenie hada a vedeli ho majstrovsky uviesť do súvislostí s ich panovníkom - „Synom Slnka“.

Zlatý reliéf s pyramídou. Strmé steny vrúbia hady. Sú tam dve slnká, dve postavy astronautov, dve zvieratá podobajúce sa na jeleňov a krúžky s bodkami. Označuje ich súčet počet astronautov pochovaných v pyramídach?

A ešte jedna zlatá platňa s pyramídou. Dva jaguáry, symbol sily, šplhajú sa hore po stenách. Na úpätí pyramídy je jasne zreteľné akési písmo, vpravo a vľavo od neho slony, ktoré žili v Južnej Amerike asi pred 12 000 rokmi, keď údajne ešte neexistovala nijaká kultúra. A hady sú opäť raz tam, kam patria - na oblohe. 

Do zlata vyryté pyramídy z pokladu pátra Crespiho podľa môjho názoru vylučujú nesprávne výklady. Až dosiaľ panoval názor, že juhoamerické pyramídy i pyramídy Mayov zo Strednej Ameriky vznikli bez akejkoľvek súvislosti s egyptskými. Tieto kolosálne stavby tu boli hrobkami, tam iba nádhernými konštrukciami, na najvyššej plošine ktorých boli vybudované chrámy. Tunajšie zlaté platne neukazujú ani v jedinom prípade na špičke dajakú plošinu a na nej chrám! Sú to tie isté formy pyramíd ako v Egypte. Kto od koho kopíroval? Kto prvý budoval pyramídy, Inkovia, alebo Egypťania? Neskoršie falzifikáty to nemôžu byť. Falzifikátori by museli mať k dispozícii viac zlata, ako ho leží vo Fort Knoxe. Museli by zamestnávať množstvo umelcov, museli by mať dôkladné vedomosti prastarých národov a ovládať ich kultúru. A okrem toho by tieto grandiózne falzifikáty museli vzniknúť ešte za čias Inkov.

 

 

 Z fenickej abecedy s 22 znakmi sa vyvinuli všetky písmové abecedy sveta. Tvrdilo sa doteraz.

 

Som zvedavý, akým fígľom sa „znesie zo sveta“ tento obrovský poklad neoceniteľnej archeologicko-historickej hodnoty, ktorý sa tu po prvý raz opisuje a ktorý, ako sa zdá, sa nehodí do tohto sveta. Je možné, aby všetky pyramídy vo svete mali tých istých konštruktérov?

Na zobrazených zlatých plastikách z Cuenky sa často dá rozoznať písmo. Je staršie ako všetky doteraz známe písma.

 

Nepatrná časť pokladov z dvora mariánskeho kostola v Cuenke, ktorú mi ukazujú, je ešte nepatrnejším zlomkom drahocenností, ktoré odpočívajú v jaskyniach Juana Moricza. Sú to orgie dejín ľudstva v zlate.

Aký je účel týchto zlatých výtvorov Inkov? Sú to iba primitívne, drahé hračky? Nie sú to náhodou posolstvá z veľmi dávnych čias, ktoré nevieme rozlúštiť?

Dr. Miloslav Stingl je popredný amerikanista krajín východného bloku. Promoval na tému starých amerických kultúr a je autorom archeologických a etnologických prác. Jeho kniha Za pokladmi mayských miest (1971) má vysokú úroveň. Dr. Stingl, ktorý bol hosťom v mojom dome, si prezeral snímky, ktoré som urobil v Cuenke.

„Ak sú tieto obrázky pravé, a všetko tomu nasvedčuje (v zlate sa nerobia falzifikáty, a ešte v takom množstve), potom je to najväčšia archeologická senzácia od objavenia Tróje! Pred rokmi som sám ešte zastával názor, že Inkovia nepoznali písmo v alfabetickom zmysle. A teraz tu stojím pred písmom Inkov! Musí to byť veľmi, veľmi staré písmo, lebo sa v ňom dajú rozoznať prechody od ideogramov k písmu.“

„Ako posudzujete tieto rytiny, ako by ste ich zaradili do existujúceho systému?“

„Aby som mohol zaujať presné vedecké stanovisko, musel by som každú platňu dôkladne a dlho skúmať, každú porovnávať s materiálom, ktorý je poruke. Teraz môžem povedať iba toľko: Som uchvátený! Na dosiaľ známych rytinách Inkov bolo slnko často súčasťou dajakej scenérie, ale človek sa nikdy nerovnal slnku - ako opätovne vidím na týchto fotografiách. Tu sú obrazy ľudí so slnečnými lúčmi okolo hláv.

Symbolom ,svätej sily’ bola vždy hlava. Na týchto obrazoch však hlava je súčasne slnko alebo hviezda! To ukazuje na nové, priame súvislosti.“

„Aký význam prisudzujete ,bombe’ na tej nádhernej platni?“

Známy muž vzal lupu a dlho mlčky pozoroval fotografiu. Potom takmer zlostne povedal:

„Akýkoľvek výklad je nemožný. Je to všetko celkom nové! Povedal by som, že totemisticky vysvetlené žiariace bytosti s hviezdami hore a so symbolmi hadov dolu ukazujú na spojenie neba so zemou. A to znamená, že hviezdne bytosti a slnko by boli v nejakej súvislosti s obyvateľmi Zeme.“

„A ináč?“

„Nedá sa to vysvetliť! Známe je iba slnečné koleso, ale ani tu nie je isté, či ide o slnečné koleso, pretože uprostred je tvár, čo je zvlášť protikladné. V každom prípade sa zdá, že všetky tie figúry, vtáky, hady, bytosti s prilbami a všetko, čo je tu zobrazené, pochádza z nejakého vysnívaného sveta, z mytológie...“

„Mytológia, ktorá získava denne hmatateľné a realistické pozadie!“

„Musím uznať,“ povedal, „že vo svojej skladačke máte argumenty, ktoré zarážajú a nútia premýšľať aj takého starého lišiaka, ako som ja.“

Kto bude skúmať jaskyne a poklady pod Ekvádorom, kto vrhne objasňujúce svetlo vedeckých výskumov na senzačné archeologické nálezy? Človek taký bohatý ako Heinrich Schliemann, ktorý objavil Tróju a Mykény, nie je v dohľade. Keď Moricz objavil tunelový systém, bol chudobný ako kostolná myš. Od tých čias našiel železné a strieborné bane, ktorých licenciu odovzdal železiarňam, dosiahol obstojný blahobyt a využíva ho vo svojom nenáročnom spôsobe života výhradne na svoje výskumné práce. Ale Juan Moricz nie je taký bohatý, aby mohol sústavne pokračovať vo svojej práci a najať si zaškolené pomocné sily.

Vie, že by hneď dostal pomoc od špekulantov, zlatokopov ako na „divokom západe“. Lenže musel by im ukázať časť lákavého množstva zlata v jaskyniach pod Ekvádorom. Ale on nechce takýto spôsob pomoci, lebo by sa to zvrhlo na rabovanie a ľudstvu by to nijako nepomohlo. To je dôvod, prečo je také ťažké zostaviť nezištnú expedíciu, ktorá by slúžila iba výskumu. Už v roku 1969, keď si Moricz pozval hostí, dal ich skupinu sprevádzať niekoľkými ozbrojenými ochrancami. Čím hlbšie prenikali do labyrintu - rozprávali Moricz a Pena, tým kritickejšia a podráždenejšia bola nálada a napokon skupina dostala strach zo svojich ochrancov, ktorých zachvátila zlatá horúčka, zlaté opojenie. Museli sa vrátiť.

Prečo Ekvádor nepodnikne nič na záchranu, na podporu vedeckej expedície, ktorá by preslávila túto krajinu?

Ekvádor so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov patrí k najchudobnejším krajinám Južnej Ameriky. Pestovanie kakaa, banánov, tabaku, ryže a cukrovej trstiny neprináša dostatok devíz na nákup moderného technického zariadenia. Indiánske poľnohospodárstvo vo vysoko položených oblastiach produkuje zemiaky a obilie, chovajú sa tu ovce a lamy. Už nie je dopyt po kaučuku, ktorý sa predtým získaval vo východných lesoch. Možno v budúcich rokoch prinesie nejaký zisk ťažba nerastného bohatstva (zlato, striebro, meď, olovo, mangán) podporovaná štátom, alebo i ropa, ktorú našli pri pobreží. Zatiaľ však všetok výnos spotrebovali vopred, aby zmiernili značnú chudobu. Zatiaľ nikto nemá pochopenie s výdavkami, ktoré by neslúžili na potlačenie hladu.

Juan Moricz odhaduje, že len prehliadka tunelového systému, bez podrobnejšieho prieskumu, by stála viac ako milión švajčiarskych frankov. Musí sa inštalovať elektrická stanica, treba založiť sklady na zariadenie a potraviny, čiastočne budú nevyhnutné aj banské práce.

Na základe presných poznatkov týchto nevyzdvihnutých pokladov histórie ľudstva znovu vyslovujem požiadavku, ktorú som napísal v roku 1968 v Spomienkach na budúcnosť:

„Rok archeologickej utópie dozrel. V tomto jednom roku by sa mali archeológovia, fyzici, chemici, geológovia, metalurgovia a všetky príbuzné odvetvia zaoberať jedinou otázkou: Navštívili našich predkov hostia z vesmíru?“

V susedstve, v peruánskych Andách, objavil Francisco Pizarro (1478-1541) na hore Huascaran, 6 768 m nad morom, vchody do jaskýň, ktoré boli uzavreté kamennými platňami. Španieli predpokladali, že sú za nimi zásobárne.

Až v roku 1971 si na tieto jaskyne Inkov spomenuli speleológovia. Časopis Bild der Wissenschaft referoval o expedícii vybavenej všetkými technickými prostriedkami (lanami, elektrickými káblami, banskými lampami, kyslíkovými fľašami), ktorá do nich vstúpila neďaleko peruánskej dediny Otuzco. 62 m pod zemou vedci uskutočnili ohromujúci objav - na konci niekoľkoposchodových jaskýň sa náhle ocitli pred dverami z obrovských skalných platní, 8 m vysokých, 5 m širokých a 2,5 m hrubých. Napriek obrovskej hmotnosti mohli štyria muži, ktorí sa o ne opreli, dvere otočiť: Spočívajú na kamenných guliach v ložisku vo vodnom kúpeli.Časopis píše:

 

Za „šiestimi dverami“ sa začínajú mohutné tunelové stavby, před ktorými od závisti blednú dokonca aj moderní banskí technici. Tieto tunely vedú, čiastočne so spádom 14 percent, pod zemou šikmo k pobrežiu. Dlážka je vyložená priečne ryhovanými kamennými platňami proti pošmyknutiu. Ak je dnes dobrodružstvom preniknúť týmto 90 až 105 km dlhým tunelom k pobrežiu a napokon dosiahnuť čiaru 25 m pod hladinou mora, aké to prinášalo ťažkosti v 14. a 15. storočí pri doprave tovaru hlboko pod Andami, aby sa odstránil z dosahu Pizarra a španielskeho miestokráľa! Na konci podzemných chodieb „ z Guanape“ (názov vznikol podľa ostrova ležiaceho pri peruánskom pobreží, pretože existuje domnienka, že chodby kedysi viedli pod morom k ostrovu) striehne Veľký oceán. Potom, čo chodby v hlbokej banskej tme niekoľkokrát stúpajú a klesajú, k uchu prenikne šum a čudne znejúci príboj. Nasledujúci svah sa vo svetle reflektorov končí na okraji vody čiernej ako smola, ktorá sa identifikuje ako morská. Tu v podzemí sa začína aj dnešné pobrežie. Bolo to kedysi inak?

 

Pátranie na ostrove Guanape vedci pokladali za nezmyselné, pretože nič nepoukazovalo na to, že by tam niekde ústila na svetlo nejaká chodba z pevniny. „Nikto nevie, kde sa tieto podzemné cesty Inkov a ich predchodcov končia a či neotvárajú cestu k naplneným klenotniciam dávno minulých svetov.“

Tvrdím: Tunelový systém existoval už tisícročia skôr, ako vznikla ríša Inkov. Ako a čím mali Inkovia vytvoriť stovky kilometrov tunelových chodieb pod zemou? Tunel pre diaľnicu pod prieplavom La Manche plánujú inžinieri nášho vysoko technického storočia už 50 rokov.

Doteraz nie je jasné, akou metódou sa má tento - v porovnaní s tunelovým systémom „úbohý“ - tunel vybudovať! (Tunel v súčasnosti je už v prevádzke, pozn. prekl.)

Tvrdím: Vládnuce vrstvy Inkov poznali tieto prastaré tunelové systémy. (Po zavraždení Atahualpu posledný Manco Capac dal zozbierať všetky zlaté poklady roztrúsené v slnečných chrámoch po celej ríši a uložiť ich do existujúcich a jemu známych jaskýň, aby ich zabezpečil

pred bielymi votrelcami.)

 

Tvrdím: Zlaté poklady pod Ekvádorom a Peru pochádzajú z omnoho starších čias, ako je vznik ríše Inkov a jej kultúry. Okolo roku 1570 pátral španielsky kronikár páter Christóbal de Molina po motívoch na stavbu jaskýň Inkov. V knihe napísanej roku 1572 pod názvom Ritos y fabulos de los Incas Molina informuje, že praotec ľudstva sa po vykonanej práci, keď sa tvorenie dokončilo, uchýlil do ústrania, do jaskyne. Toto tajomné „retiro“ však malo byť miestom zrodenia mnohých národov, ktorí z „nekonečnej noci“ vystúpili. Ako Molina hovorí, tieto jaskyne mali súčasne slúžiť z pokolenia na pokolenie ako trezory na bohatstvo pre národy, ktoré sa dostali do tiesne. Prísne zachovávanie tajomstva malo byť železným zákonom v okruhu tých, ktorí o skrýšach vedeli. Porušenie zákona sa trestalo smrťou. (Pri svojej ceste po Ekvádore roku 1972 som mal možnosť sa dozvedieť, aký je ešte dnes živý tento tradičný zákon!)

Korunným svedkom o predkresťanskom pôvode zlatých pokladov sa stane vatikánsky ochranca páter Crespi v Cuenke, ktorý mi povedal:

„Všetko, čo mi priniesli Indiáni z tunela, pochádza z doby pred Kristom!

Mnohé zlaté symboly a preddejinné vyobrazenia sú staršie ako potopa sveta.“

V jaskyniach a sieňach pod Ekvádorom a Peru sú na vyzdvihnutie poklady trojakého druhu:

1. Nesmierne dedičstvo budovateľov tunelového systému,

2. kamenárske práce prvých inteligentných ľudí, ktorí pravdepodobne boli žiakmi budovateľov tunelov,

3. zlaté a strieborné poklady Inkov, ktoré tu boli ukryté po roku 1532 pred španielskymi dobyvateľmi.

Lenže základná otázka znie: Prečo boli jaskyne vybudované?

 

Copyright © Erich von Däniken

Translation © Vladimír Roškovský, 1996

Slovenské vydanie © Remedium, Bratislava 1996

 

Kruh sa uzatvára. Lord Kelvin sa domnieval, že začiatok života na našu planétu „privialo“ z vesmíru. Puccetti zo zistených faktov o vzniku všetkého života vyvodzuje, že zákony vývoja všade boli a sú rovnaké.

Joseph Kraut je presvedčený, že príroda na planétach podobných našej Zemi musela riešiť svoje problémy rovnako ako u nás.

Albert Einstein hovorí: „Pýtam sa sám seba, či príroda nehrá stále rovnakú hru.“

Ak niekto chce (alebo smie) pripustiť, že na miliónoch iných planét existuje inteligentný život, myšlienka, že tento život bol (a je) starší, a preto v každom smere pokročilejší ako pozemský, je síce špekuláciou, ale nemožno ju pri tom všetkom odmietnuť. Nemali by sme starého Adama ako „korunu tvorstva“ konečne pochovať? Svoju teóriu sice nemôžem „dokázať“, ale nikto nemá argumenty, ktorými by ma mohol presvedčiť o opaku. Takže pokračujem vo svojej teórii:

Súperiace strany v kozme mali rovnaké matematické vedomosti, tie isté skúsenosti a rovnaký stupeň technického vývoja. Porazený súper, ktorý unikol z boja v kozmickej lodi, musel zamieriť na planétu podobnú svojej vlasti, tam pristáť a vytvoriť civilizáciu (pretože nijaká nebola).

Porazení vedeli, aké veľké je nebezpečenstvo hroziace z kozmu, vedeli, že víťaz ich bude hľadať s nasadením všetkých technických prostriedkov. Začala sa hra na schovávačku, v ktorej šlo o prežitie. Astronauti sa po pristátí uchýlili do podzemia a tam sa usadili. Vybudovali podzemné spoje na veľké vzdialenosti, oporné body, ktoré im poskytovali ochranu, mohli z nich obhospodarovať nový domov a zahrnúť ho do premyslenej infraštruktúry.

Námietku, že by sa stavitelia tunelov museli „prezradiť“ obrovským množstvom vydolovanej horniny, môžem vyvrátiť. Prisudzujem im veľmi vyvinutú techniku, už disponovali pravdepodobne tepelným vrtákom, o ktorom dňa 3. 4. 1972 Der Spiegel písal ako o najnovšom vynáleze. Tento tepelný vrták vyvinuli vedci z atómového výskumného laboratória v Los Alamos po poldruharočnej práci. S dnešným vŕtaním tepelný vrták nemá nič spoločné. Špička vŕtacieho zariadenia je z wolframovej ocele a rozžeraví sa tepelným článkom z grafitu. Z vyvŕtanej diery nezostane nijaký odpad. Tepelný vrták rozžeraví kameň, cez ktorý prechádza, a pritisne ho na steny, kde vychladne. Jako oznamuje Der Spiegel, prvý skúšobný model sa prevŕtal bez hluku cez 4 metre hrubé kamenné bloky. V Los Alamos už existuje plán konštrukcie tepelného vrtáka, ktorý pracuje s miniatúrnym atómovým reaktorom.

Tento vrták „má prevŕtať asi 40 km hrubú zemskú kôru a vziať vzorky horúcej magmy, ktorá sa nachádza pod ňou“.

Myšlienky nepodliehajú clu, a preto pokladám za možné, že utečenci z kozmu mali možnosť použiť pri svojich podzemných prácach aj elektrónové lúče. Na horúcej katóde nechali elektróny „odparovať“ a urýchlili ich v elektrickom poli medzi katódou a anódou. Prúd „odparovaných“ elektrónov skoncentrovali do jedného lúča. Táto technika nie je produkt mojej fantázie. Americká firma Westinghouse vyvinula elektrónový lúčový generátor na pokusy so zváraním v kozmickom priestore. Elektrónový lúč je veľmi vhodný na lámanie kameňa, pretože tvrdosť kameňa mu nie je prekážkou. Ak elektrónový lúč zasiahne kameň, termoelektrickým napätím roztrhne aj najhrubšie bloky.

Mali azda stavitelia tunelov k dispozícii kombináciu tepelného vrtáka a elektrónového dela? Možné je všetko. Keby vrták narazil na mimoriadne tvrdú geologickú vrstvu, mohla by byť roztrhnutá niekoľkými dobre namierenými zásahmi dela. Do vzniknutého sloja by sa vtlačil opancierovaný tepelný vrták a roztavil by balvany do tekutého stavu. Roztavené kamene by sa hneď ochladili a vytvorila by sa tak glazúra tvrdosti diamantu, ktorá by chránila tunelovú sústavu před vodou, a ďalšie výstuže jaskyne by boli zbytočné.

Podnet na tieto úvahy mi dal tunelový systém v Ekvádore. Juan Moricz sa domnieva, že najmä steny dlhých priamych chodieb majú glazúru a že veľké priestory vznikli trhaním. Pri vchode do tunelov sa dajú zreteľne rozoznať vrstvy kameňa oddelené odstrelom, ako aj pravouhlá brána vyrazená odstrelom v skale. Vrstvenie kamenných platní a dielcov, pripomínajúce ukladanie v modernom stavebníctve, nemohlo vzniknúť prirodzenou cestou, napríklad prívalom vody. O technickej dôkladnosti, s akou sa plánoval tunelový systém, svedčia aj 1,8 až 3,1 m dlhé a 80 cm široké vetracie šachty, rozmiestnené v pravidelných odstupoch. Cez tieto šachty denne opúšťajú tmavý labyrint kŕdle vtákov podobných myšiakom. Denne sa tam vracajú a nakoniec zahynú v úkrytoch.

Tu, v nepreniknuteľných hĺbkach, keď už poľavil strach před objavením, sa „bohovia“ rozhodli stvoriť človeka „na svoj obraz“.

Popol Vuh, posvätné písmo Indiánov Quiché z veľkej rodiny Mayov, ktorá žila v Strednej Amerike, nás informuje o „stvorení“ v tejto dávnej dobe:

 

 

 

 

 

Ale názov miesta, kam zamierili Balam-Quitzé, Balam-Acab alqui-Balam, bol Tulská jaskyňa, Sedem jaskýň, Sedem priepastí. Pobrali sa tam aj Tamubovia a Ilocabovia. Tak znel názov mesta, kde prijali svoje božstvá... Postupne opúšťali svojich bohov a Hacavitz bol prvý...Aj Mahucutah tam zanechal svojho boha. Ale Hacavitz nesídlil v lese, ukryl sa v holom kopci...

Teraz sa v Popol Vuhu vyskytuje miesto, ktoré som už citoval a ktoré však vzhľadom na jeho pozoruhodný obsah v tejto súvislosti musím znovu uviesť:

„Len stvorení, vraj len urobení boli: nemali matku, nemali otca.

Hovorilo sa im muži. Neporodila ich žena, ani Alom a Coholom. Iba zázrakom, iba kúzlom boli stvorení...“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Copyright © 2017 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.