Novinky

Kdo je Online

Právě přítomno: 16 guests a žádný člen

2431639
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
451
1034
9431
1207934
22557
34678
2431639

Your IP: 54.159.91.117
2018-06-24 10:28

 

 

 

DRUHÁ ČASŤ


PREDPOVEDE PRE OBDOBIE OD ŠESTNÁSTEHO


PO DVADSIATE STOROČIE A ĎALEJ

 


6. kapitola

Šestnáste storočie


Postačí nám aj sama Európa ako aréna zmien, ktoré vôbec nie sú výnimočné... Osudný tanec rozkrútil švédsky kráľ, veľký Gustáv, a Nemecko dodnes nesie pečať pustošenia jeho vojsk. Portugalsko sa búri proti Španielsku. Francúzsko sa zmieta v občianskych nepokojoch, Veľkú Britániu a Írsko zachvátil požiar a zmätok.

Ledva svet okúsil lahodný dych mieru a už činorodý duch Francúzska, kypiaci ctižiadostivými nádejami na slávu a podnecovaný márnomyseľným rojčením o jedinej vláde nad celým západným svetom, uvrhol celé kresťanstvo do plameňov vojny... Týmto veľkým zmenám a zvratom, ktoré poznačili smerovanie sveta, vždy predchádzali čudné predpovede a proroctvá...

(Osudy Francúzska podľa prorockých predpovedí pána Truswella, mestského sudcu Lincolna a Michela Nostradama, 1678)

Roku 1639 dal kardinál Richelieu vztýčiť uprostred parížskeho  Place Royale sochu Ľudovíta XIII. Richelieu nemohol nevedieť, že aj sám vystupuje v galérii budúcich slávnych osobností, o ktorých písal Nostradamus, a iste mu bolo jasné, že miestu, kde chcel uctiť svojho hrdinu, pripisoval Nostradamus veľký význam. Na tomto námestí sa roku 1559 konal osudný turnaj medzi Montgomerym a francúzskym kráľom Henrichom II., na ktorý panovník doplatil životom. Nostradamus predpovedal túto udalosť v jednom zo svojich štvorverší a podrobnosti nešťastia i kráľovej smrti určil s pozoruhodnou presnosťou. Pretože tragédia sa stala iba štyri roky po uverejnení predpovede, bolo to prvé štvorveršie, ktoré sa splnilo a prinieslo autorovi slávu. Presnosť veršov a ezotericky obratná formulácia nesmierne povzniesla reputáciu Nostradama v kruhoch súčasníkov a ovplyvnila postoj k jeho spisom na celé storočia. "Toto je jedna z predpovedí," napísal roku 1672 Garencieres, "ktorá vydobyla nášmu autorovi dobré meno nielen vďaka jasnosti, ale aj pravdivosti."

Komentátori už od roku 1559 uvádzali toto štvorveršie ako príklad Nostradamovej spoľahlivosti. Čitatelia nám však musia prepáčiť, že sa opäť vrátime k tejto starej téme, i keď len stručne. Predpoveď je obsahom štvorveršia I.35:


Le Lyon jeune le vieux surmontera,

En champ bellique par singulier duelle,

Dans cage d'or les yeux luy crevera.

Deux playes une, pour mourir mort cruelle.

Mladý lev premôže starého

Na vojnovom poli v jedinom súboji,

Rozdrví mu oči v zlatej klietke.

Dve rany v jednej, zomrie krutou smrťou.


Hoci viacerí vtedajší jasnovidci predpovedali Henrichovi II. smrť v turnaji, kráľ usporiadal rytierske stretnutie. Konalo sa ako súčasť oslavy svadieb jeho dcéry Alžbety so španielskym kráľom a jeho sestry Margaréty s vojvodom savojským. Dňa 30. júna 1559 si Henrich skrížil oštep s Gabrielom, grófom z Montgomery, synom kapitána kráľovej škótskej gardy. Montgomerymu sa zlomil oštep a trieska prenikla cez kráľov ochranný priezor. Podľa niektorých ostrá trieska prepichla kráľovi sluchu, podľa iných ľavé oko. Tak či onak, kráľ po niekoľkých dňoch agónie 10. júla zomrel.

Do akej miery detaily udalosti zodpovedajú predpovedi? Hoci kráľ nebol starý (keď zomrel, mal štyridsať rokov), bol jednoznačne starší než Montgomery, ktorý mal v čase nešťastia dvadsaťosem rokov. Mladý teda naozaj premohol starého (Le... jeune le vieux surmontera).

Smrteľná nehoda sa stala na vojnovom poli (En champ bellique) v dôsledku jediného súboja (singulier duelle). Aj keby sme francúzske slovo singulier preložili ako "čudný, zvláštny", verš by zostal pravdivý, lebo Henrichovi radili, aby sa vyhýbal takýmto súbojom. Navrhovaný preklad je však presný, lebo výraz singulier sa aj v šestnástom storočí používal ako odborný termín označujúci takýto súboj.

Raní komentátori sa nadchýnali arkánnou presnosťou tretieho riadku, skomponovaného tak, aby zostal nepriezračný, až kým nenastane predpovedaná udalosť. Prirodzene, zlatá klietka (cage d'or) bol zamrežovaný priezor nad okulárom prilby, akiste podobná  zachovanej prilbe anglického kráľa Henricha VI. Práve pomedzi tieto mriežky preletel ostrý koniec zlomeného oštepu. Pretože sme zvyknutí na Nostradamovu neobyčajnú presnosť, prikláňame sa k názoru, že trieska mu prerazila oko (les yeux luy crevera), nie sluchu, hoci aj vtedajší komentátori sa rozchádzajú. Podľa historika medicíny Howarda W. Haggarda v zázname, ktorý vyhotovil Ambroise Paré, hlavný felčiar Henricha II., sa píše iba toľko, že oštep mu prepichol mozog.1

Štvrtý riadok na prvý pohľad neobsahuje nijaké záhady, a predsa je problematický: Deux playes une, pour mourir mort cruelle. Nie pochybností, že z dvoch mužov utrpel v súboji zranenie len Henrich a následkom zrážky zomrel krutou smrťou (mort cruelle). Nanešťastie posledný riadok znie v niekoľkých vydaniach Nostradamových Proroctiev rozlične a väčšina novovekých komentátorov dala prednosť obmene uverejnenej u Antoina du Rosne roku 1557.*47 Zdá sa nám prehnané dešifrovať dvojznačnosť v poslednom riadku ako neskoršiu krutú smrť Montgomeryho, o ktorom Nostradamus píše v ďalšom štvorverší. Z prísne historického hľadiska (a napriek tvrdeniam niektorých komentátorov) sťatie Montgomeryho roku 1574 v Paríži vôbec nesúvisí s tým, že nechtiac zapríčinil smrť Henricha II.

Súčasníci hodnotili Nostradamovu predpoveď oveľa vyššie než predpovede iných astrológov a jasnovidcov. Podľa Percopa2 astrológ Luc Gauric predpovedal, že Henrich II. bude mať ťažkosti  "s koňmi a slzami, ktoré mu potečú z ľavého oka". Podľa iného prameňa Ranzovius3 roku 1580 napísal, že Gauric vystríhal Henricha, aby sa v štyridsiatom prvom roku života vyhýbal súbojom, lebo, ako vyčítal z hviezd, hrozí mu poranenie hlavy a následná slepota alebo smrť. V priebehu niekoľkých rokov po nešťastí viacerí pisatelia dosvedčovali prezieravosť mnohých jasnovidcov, čo predvídali kráľovu smrť, ale zdá sa, že ich veštby sú odvodené od Nostradama alebo nanajvýš od Gaurica. Azda najstaršie svedectvo o vyplnení predpovede pochádza od kňažnej de Cleves (je možné, že bola očitou svedkyňou nešťastia). Ako poukazuje Lynn Thorndike, máme tu do činenia s príkladmi predpovedí, ktorých presnosť stúpa podľa toho, ako sa skracuje časový odstup od predpovedanej udalosti.4

Horoskop Henricha II. zostavilo niekoľko astrológov, okrem iných aj fráter Giuntini v šestnástom storočí. Nebudeme ho tu podrobne rozoberať, ale hodno spomenúť, že smrť nadišla za astrologických okolností veštiacich práve úmrtie v dôsledku poranenia hlavy. Prekvapuje nás, že túto okolnosť si veľa súčasníkov nevšimlo.

Nostradamus sa neuspokojil s predpoveďou smrti Henricha II., ale skonštruoval štvorveršie obsahujúce niekoľko detailov zo zaujímavého života muža, ktorý zavinil kráľovu smrť. V diele Influence de Nostradamus dans le Gouvernement de la France (Nostradamov vplyv na vládu vo Francúzsku) Torné-Chavigny, jeden z najnadšenejších nostradamistov v devätnástom storočí, tvrdil, že učenec skomponoval ešte osem ďalších štvorverší, pričom najvýrečnejšie sú prvé dva verše štvorveršia III.55:


En l'an qu'un oeil en France regnera,

La court sera en un bien fascheux trouble

Roku, keď bude vládnuť vo Francúzsku jedno oko,

Dvor upadne do hlbokých mrzutostí


Roku 1559, keď panoval a zomrel jednooký Henrich, francúzsky dvor sa skutočne ocitol vo veľkých ťažkostiach. Zmienka o oku Henricha II. dokonca prekročila rámec štvorveršia, lebo Nostradamus utrúsil zastretú narážku na kráľov budúci osud aj v otvorenom Liste Henrichovi II.

Nostradamus si dal záležať na tom, aby List Henrichovi II., ktorému venoval posledný cyklus štvorverší, datoval na jún 1558. Bolo to presne rok pred nešťastím a v liste sa naozaj spomína kráľovo oko - vo fráze, ktorá zostala v tom čase nepovšimnutá, ale po udalosti bila do očí. V niekoľkých riadkoch Nostradamus zobrazuje sám seba, ako ho kráľova prítomnosť vyzdvihuje z temnôt:


... transporté au devant de la face du souverain oeil et du premier monarque de l'univers.

... vyzdvihnutý pred oko panovníka a prvého vladára sveta.


Vonkajšie oko (t. j. vplyv) kráľa tak zavážilo, že pozdvihlo Nostradama (jasnovidca) z temnôt k sláve. Dvojitý význam v tejto krátkej pasáži zdôrazňuje hĺbku ezoterického obsahu, keď si uvedomíme, že Nostradamus vedel už rok vopred - keď písal list  s venovaním - o panovníkovej strate zraku a o smútku na francúzskom dvore. Nostradamus vedel i to, že predpoveď napísaná ešte pred týmto listom ho vyzdvihne k sláve. Panovníkovo oko nebolo iba básnickým obrazom pre "jasnovidca".

Nostradamus sa výslovne zmieňuje o kráľovej smrti v jednej z Predpovedí (Présages), čiže zbierke štvorverší povyberaných z rozličných Almanachov. V Predpovedi 40, zodpovedajúcej júnu 1558 (mesiacu kráľovho nešťastia) Nostradamus porokoval: De maison sept par mort mortell suite - Smrteľná smrť stihne dom siedmich. Dom siedmich (maison sept) bola rodina Valoisovcov, sedem detí Henricha II., ktoré zomreli všetky bez potomstva.


INVÁZIA NA CYPRUS

Väčšina štvorverší sa zameriava, pochopiteľne, na otázky, ktoré zaujímali čitateľov v šestnástom storočí. Na prvom mieste spomedzi nich stál boj s osmanskými moslimami, ktorí ohrozovali Európu z východného Stredomoria a mali pochybnú povesť divochov. Ako príklad splnenej básnickej predpovede nám poslúži štvorveršie XII.36, ktoré sa týkalo hrozby tureckej invázie a pôsobilo na raných Nostradamových čitateľov. Štvorveršie napísané pred rokom 1558 predpovedalo inváziu Cypru, ktorá sa uskutočnila dvanásť rokov po uverejnení tejto predpovede a ktorá otriasla celým Stredomorím.


Assault farouche en Cypre se prepare,

La larme a l'oeil, de ta ruine proche:

Byzance classe, Morisque si grand tare,

Deux differents. le grand vast par la roche.

Divý útok na Cyprus sa chystá,

Slza v oku nad tvojou nadchádzajúcou záhubou:

Loďstvo pánov Byzancie a Mauri, taká veľká skaza,

Dvaja rozdielni. Veľké priestranstvo pri brale.


Tieto Nostradamove verše nekladú na vtedajších čitateľov väčšie nároky. Pochopili by, že sa v nich píše o budúcom konflikte na Cypre, ktorý vyvolajú Turci.

Autor tu však priveľmi jasne neuvádza presnejšie detaily. Aj po splnení predpovede sa väčšina komentárov uspokojila s konštatovaním, že išlo o dobre známy útok Turkov roku 1570. Všetci komentátori, o ktorých vieme, pochopili zmysel slov Cypre (Cyprus) a Byzance (Byzantium, hlavné mesto Osmanskej ríše, po turecky Istanbul), ale nepodarilo sa im vysvetliť väčšinu zvyšujúcich slov a výrazov, ak nie dokonca všetky. Roberts jednoducho poznamenal, že toto Nostradamovo štvorveršie naráža na časté boje medzi islamom a kresťanstvom.

Uvedomujeme si, že takéto zovšeobecnené interpretácie majú obmedzenú hodnotu. Nostradamus bol významný veštec a dá sa predpokladať, že každé jedno slovo v jeho štvorveršiach bude mať istý význam a váhu. Ako komentátorom je nám jasné, že sme povinní preskúmať všetky odtiene štvorveršia a vylúpiť z neho obsahovú náplň. Budeme sa o to usilovať nielen v tomto konkrétnom prípade, ale v celej knihe.

Z prvého riadku sa dozvedáme, že Cyprus (Cypre) sa stane terčom neľútostného útoku. Z druhého riadku vyplýva, že tento  útok bude zničujúci a neveľmi vzdialený od času, keď písal Nostradamus (ta ruine proche). Tretí riadok zvestuje, že zaútočia moslimovia z Turecka ríše (Byzance, po turecky Instanbul, tu reprezentuje Osmanskú ríšu) a Mauri (Moris, všeobecne používaný vtedajší názov moslimov alebo Arabov; -que je latinská častica s významom našej spojky "a"), a spôsobia na ostrove veľkú skazu (tare).

Roku 1570 sultán Selim II. nariadil inváziu na ostrov, pri ktorej sa vylodilo vyše 60 000 mužov. Keď po štyridsaťpäťdennom obliehaní padla Nikózia, Turci povraždili 20 000 obyvateľov a ostatných predali do otroctva. Turecká okupácia bola mimoriadne zverská vo Famaguste, ktorá kapitulovala po takmer celoročnom obliehaní v auguste 1571. Benátskeho guvernéra Marcantonia Bragadina mučili, zaživa stiahli z kože a vraždenie obyvateľov mesta je hanebnou kapitolou i v análoch osmanskej ukrutnosti. Invázia nebola náhodná epizóda. Turecké panstvo na Cypre - vzápätí sa zvrhlo na zverský útlak - trvalo vyše troch storočí. Skaza Cypru bola dovŕšená.

Komentáre boli napospol správne. Téma predpovede jasne vyplývala z invázie (assault) a skazy (tare) v rokoch 1570 a 1571. Ako však vysvetlíme ostatné, hmlistejšie narážky vo štvorverší? Ak napríklad poznáme dátum tejto udalosti, ba aj mená zúčastnených strán, ako vysvetlíme záhadný štvrtý riadok - Deux differents. le grand vast par la roche? Čo znamená "dvaja rozdielni" či "dve rozdielne veci"? Čo znamená veľké priestranstvo (grand vast) pri (alebo oproti) brale (la roche)? Čo je to vlastne za bralo?

Dve rozdielne miesta (Deux differents) sú zrejme Famagusta  a Lepanto. V obidvoch prípadoch ide o bojiská Turkov s kresťanmi roku 1571. Obidva konflikty sa uskutočnili na rozkaz osmanského vladára Selima II. Dobývaniu Famagusty - o následku ktorého sme sa zmienili - velil Lala Mustafa Paša. V druhej bitke zvíťazila Kresťanská liga (ktorú založil pápež Pius V. najmä na obranu Benátok) nad Turkami pod velením Aliho Pašu.

V rámci štvorveršia hlavný rozdiel (differents) medzi obidvoma bitkami spočíval v tom, že na Cypre zvíťazili moslimskí Osmani, zatiaľ čo pri Lepante utrpeli zničujúcu porážku. Pri Lepante upadol do zajatia Ali Paša a veľká časť osmanskej flotily bola potopená, spálená alebo ukoristená. Následky obidvoch významných bitiek boli naozaj veľmi rozdielne.

Lepanto si právom zasluhuje osobitné miesto v námornej histórii nielen preto, že išlo o poslednú veľkú bitku, na ktorej sa zúčastnili lode poháňané veslami, ale aj pre nesmierny počet obetí. Pri Lepante prišlo o život vyše 25 000 Turkov a z tureckých galejí zachránili 15 000 kresťanských otrokov. Vízia Lepanta zapôsobila na Nostradama tak hlboko, že mu venoval niekoľko štvorverší (pozri 2. kapitolu).

Ak jediný dátum, teda rok 1571, spája Famagustu a Lepanto ako dve rozdielne miesta, čo znamená veľké priestranstvo, pustota či hlbina pri brale? (le grand vast par la roche)? Nazdávame sa, že Nostradamus mal na mysli rozdielnu povahu obidvoch miest. Veľké priestranstvo je more v Korintskom zálive (takto sa dnes volá Lepantský záliv) medzi Peloponézom a pevninským Gréckom. Pravda, názov Lepanto je v Nostradamovom arkánnom jazyku narážkou na grécke panto odvodené od pan "všetok"- veľké priestranstvo (le grand vast) je le panto čiže Lepanto. Slovom, na rozdiel od  šíreho priestranstva (panto) ostrov Cyprus vnímame ako bralo, skalný masív (la roche) - pravý opak vody.

Mimochodom, slovo panto sa vyníma v rámci tajných jazykov šestnásteho storočia. Nostradamus bezpochyby poznal spisy iných znalcov arkánnych jazykov, ktorí žili a študovali viac-menej v rovnakom období. Patrí medzi nich Rabelais. Humorné veľdielo Gargantua a Pantagruel začal písať roku 1532, ale dokončil ho, až keď vyšiel druhý diel Nostradamových Proroctiev. Hlavnou postavou diela je Pantagruel, ktorého meno je (podľa Rabelaisa) odvodené od gréckeho Panta (všetko) a od arabského Gruel s významom "smädný" - lebo sa narodil za veľkého sucha. Napriek zdanlivej priamočiarosti nie je toto etymologické vysvetlenie ani zďaleka správne, ale ide o príznačnú arkánnu záslepku. Nás zaujíma predovšetkým to, že Rabelais si vybral rovnaký arkánny úskok ako Nostradamus, teda grécke slovo (panta). Ide o typický ezoterický burleskný humor tohto obdobia - provensálsky macaronnique -, že Rabelais použil rovnaké slovo ako obraz neuhasiteľného smädu, kým u Nostradama zastupuje nekonečné vodné priestranstvo. K tomu pristupuje ďalšia skrytá súvislosť - ktorú vnímali bystrejší čitatelia -, údajný čiastočne arabský pôvod mena Pantagruel. Upevňuje to spojenie medzi Nostradamovým konštruktom Le panto a islamskými ozbrojenými silami, ktoré tam boli zničené.

Slovo vast by mohlo mať ďalšie skryté významové odtienky. Mohla by to byť narážka na pôvod slova Peloponéz, odvodeného od mýtického obra Pelopsa, ktorého potomkov preklial Myrtilos, kým ho obor zhodil zo skaly do mora. Tieto klasické asociácie so smrťou v morských vodách pri pobreží Peloponézu (Lepanto) vyvoláva jediné slovo vast, lebo latinské slovo vastus neznamená  iba pustý, prázdny a spustošený (v zmysle neúrodnosti a skazy), ale aj ohromný, šíry, rozľahlý. Ako uvidíme, Nostradamus rád pridáva klasickým výrazom dodatočné významy. Jeho zmienka o Mauroch (Morisque) v treťom riadku je azda ďalšia slovná hračka s pomenovaním Peloponézu, lebo stredoveký názov polostrova je Morea, odvodený od celkovej podoby s morušou. Slovo pochádza z talianskeho mora (moruša alebo aj černica), a preto hovoríme o Maurovi alebo murínovi Otelovi.

Nad inými nuansami v tomto štvorverší sa nemusíme zamýšľať. Prečo napríklad Nostradamus používa v druhom riadku čudnú konštrukciu v jednotnom čísle? Prečo píše ťažkopádne "Slza v oku" (La larme a l'oeil) namiesto zvyčajného množného čísla Les larmes (Slzy), alebo v bežnejšom nostradamovskom duchu iba Larmes? Nostradamus, prirodzene, žongluje so slovami a významami podľa metód zeleného jazyka. Z konštrukcie La larme sa dá odvodiť L'alarme (po francúzsky poplach) a na opisované udalosti sa toto slovo hodí - a aj Lala (lebo tu máme La larme). Dobyvateľ Famagusty sa totiž volal Lala Mustafa Paša. Bez vedome nesprávnych francúzskych konštrukcií by takéto interpretácie neprichádzali do úvahy a môžeme predpokladať, že zámerom rozoberanej štruktúry bolo obohatiť predpoveď budúcnosti o niekoľko dodatočných narážok.

Pravda, vieme si predstaviť aj inakšiu konštrukciu. Naozaj Nostradamus tak veľmi potreboval začleniť takú konštrukciu do výrazu "slza v oku"? Otázka nás núti upriamiť pozornosť na historickú poznámku, ktorá, ako sa zdá, bezpochyby potvrdzuje súvislosť s Famagustou, a teda s rokom 1571. Po kapitulácii Famagusty benátskeho veliteľa kruto popravili v rozpore so  všetkými vojnovými zvyklosťami a dohodnutými podmienkami o kapitulácii. Prv ako ho Turci začali mučiť, odsekli mu pravé ucho (vykonal to Mustafa osobne), potom ľavé ucho a nos. Po celých strašných dvanásť dní mučenia mu ponechali iba oči (La larme a l'oeil) a potom ho zaživa stiahli z kože.

Človek nepoznajúci Nostradamovu genialitu by akiste váhal, či mohol učenec vtkať do štvorveršia meno budúceho hrdloreza Lalu alebo presné podrobnosti neľudského mučenia. Namietal by, že jasnovidec nemohol poznať mená najhlavnejších budúcich postáv ani miest natoľko, aby ich v predpovedi využil na slovné hračky. Nostradamus však predsa len tie mená poznal a začlenil ich do štvorverší. Keď napríklad zotrváme v historickom rámci rozoberaného štvorveršia, zistíme, že v iných štvorveršiach skutočne uvádza meno osmanského vládcu sultána Selima III. i presný dátum (aj deň) bitky pri Lepante. V iných štvorveršiach nachádzame údaje o miestach, osobné mená i presné dátumy a čitateľ nadobudne ohromujúci dojem, že nečíta predpoveď, ale dejiny.

Ward vymenoval vyše tridsať vlastných mien, ktoré Nostradamus "tušil". Podľa nás nezveličuje. Hoci nesúhlasíme so všetkými Wardovými príkladmi, mohli by sme jeho zoznam rozmnožiť o ďalšie. Od Wardových čias vysvitlo, že viaceré skryté slová vo štvorveršiach sú vlastne iba mierne zamaskované vlastné mená. Do tejto knihy sme zaradili približne šesť predpovedí, v ktorých nachádzame prakticky nezamaskované mená. Vo štvorverší V.78 si zasluhuje pozornosť meno Selim, vo štvorverší VII.1 Achilles a v IX.16 zasa Franco, hoci nejde o ojedinelé prípady.


HVIEZDA A PÁPEŽ

Nostradamus často používa hviezdnu obraznosť, a preto sa niektoré jeho štvorveršia dávali do spojitosti s lietajúcimi taniermi a fortovskými úkazmi. Je však oveľa pravdepodobnejšie (vzhľadom na historické obdobie a jasnovidcove astrologické záujmy), že táto obraznosť je odvodená od apokalyptickej biblickej literatúry, ktorá ňou oplýva. V nedávnej práci o Nostradamovi David Pitt Francis uverejnil užitočné materiály o tomto biblickom vplyve. Medzi štyridsiatimi príkladmi v rovnakom počte štvorverší nachádzame štyri, v ktorých sa zdôrazňuje hviezdny oheň.

Jedno štvorveršie je jednoznačne astrálne, ale nemá nič spoločné s apokalyptickou literatúrou. V mnohých ohľadoch je naozaj výnimočné, lebo hovorí o udalosti, ktorú by za Nostradamovho života boli pokladali za úplne vylúčenú - ba za protirečiacu Božím príkazom. A predsa tu máme štvorveršie o astronomickej udalosti, ktorá sa odohrala pár rokov po Nostradamovej smrti. Jasnovidec ju podáva spôsobom, akoby ju - i jej dátum - videl duchovným zrakom. Túto víziu predstavuje vo štvorverší II.41:


La grand, estoille par sept jours bruslera,

Nue fera deux Soleils apparoir,

Le gros mastin toute nuict hurlera,

Quand grand pontife changera de terroir.

Veľká hviezda bude blčať sedem dní,

Oblak spôsobí, že sa zjavia dve slnká,

Veľký mastif bude celú noc zavýjať,

Keď veľkňaz zmení územie.


Z rozboru vyplynie, že tento preklad vôbec nie je primeraný, ale zračí sa v ňom počiatočný doslovný význam štvorveršia. Celkom zjavne sa v ňom píše o astrálnych úkazoch, hoci zmienku o hviezde (estoille) a znepokojujúcom pohľade na slnká (Soleils) vysvetľuje Cheethamová ako narážky na tretiu svetovú vojnu, ktorá by mala vypuknúť koncom dvadsiateho storočia. V tom čase, píše Cheethamová (mysliac na štvrtý riadok), pápež azda bude nútený opustiť Vatikán, ak nie aj Európu...

De Fontbrune bez rozpakov vidí vo hviezde kométu a v mastifovi (mastin) z tretieho riadku Winstona Churchilla, hoci neuvádza presvedčivé dôkazy na tieto interpretácie. Seriózna analýza štvorveršia potvrdzuje, že nesúvisí so svetovými vojnami ani s buldogmi - hoci určite súvisí s významným pápežom, ktorý už dávno nežije.

Hviezda (estoille) je určite supernova z roku 1572, ktorá vyvolala v Európe veľkú hrôzu, ba načisto zmenila neskorostredoveký názor na vesmír.5 Pred explóziou supernovy (ako prvý o nej písal Schueler z Wittenbergu v auguste toho istého roku) ľudia verili, že kozmos za mesačnou sférou je nemenný, že je to rýdza časť stvoreného sveta spojená s Božou rýdzosťou. V tejto sfére nemalo nič vznikať ani zanikať - bolo to dovŕšené Božie dielo. Keď sa roku 1572 zrodila nová hviezda, ľudia si uvedomili, že aj toto rýdze pásmo podlieha zmenám. Vysvitlo, že  nč nezostáva ušetrené od zmien a rozkladu, pred zmenami niet nikde záchrany, lebo aj nebeská sféra sa mení. Nostradamus síce tvrdí, že hviezda bude blčať sedem dní (sept jours bruslera), ale bolo ju vidieť šestnásť mesiacov a zaradila sa medzi vtedajšie kozmické divy.

Tycho de Brahe si vraj všimol novú hviezdu cestou do alchymického laboratória. Nový zázrak naňho tak zapôsobil, že si prestal robiť plány na budúci alchymický výskum a venoval sa astronómii. Toto rozhodnutie vyústilo medziiným do zostavenia jeho znamenitého katalógu hviezd.6 Hoci nespozoroval supernovu ako prvý, žičilo mu šťastie, lebo hviezda sa vyše dvoch storočí volala podľa neho.

Táto konkrétna supernova v súhvezdí Kasiopeje je vraj prvá hviezda mimo slnečnej sústavy, ktorej polohu určili pomocou vedeckých meraní. Bolo ju vidieť voľným okom aj za denného svetla, lebo bola podstatne jasnejšia než Venuša, a astronóm Cornelius Gemma, ktorý ju spozoroval v novembri, jej dokonca dal meno "Nová Venuša", hoci neskôr sa väčšmi rozšíril názov "Tychova hviezda". Supernova bola taká jasná, že ju začali pokladať za znovuzrodenú betlehemskú hviezdu a švajčiarsky teológ šestnásteho storočia Theodore de Bese pod jej dojmom vyslovil vplyvné proroctvo o druhom Kristovom príchode.7 Nostradamus najskôr myslel na takýto astronomický úkaz, keď písal o dvoch slnkách (deux soleils) na oblohe.

Slovo nue sa dá preložiť ako "oblak" a supernovu by sme azda mohli charakterizovať ako oblak svetla na pozadí tmavej nočnej oblohy. Podľa nášho názoru však treba preložiť nue ako "zamračený" v zmysle "zastretý", teda ako narážku, že Slnko nie  je na oblohe. Štvorveršie sa vzťahuje na noc, keď slnečný jas zahaľuje sama Zem, takže v noci pozeráme do predĺženého zemského tieňa.

Nostradamus píše o dvoch slnkách. Chápal supernovu z roku 1572 ako slnko? Presvedčíme sa, že odpoveď na túto otázku je kladná. Dve slnká, ktoré sa zjavia (deux soleils apparoir), osvecujú nočnú oblohu. Kľúč k totožnosti druhého slnka spočíva v slovách tretieho riadku, ktoré sme preložili ako "veľký mastif".

Čo je to za mastifa (gros mastin), ktorý bude zavýjať celú noc (toute nuict hurlera)? Nostradamus používa slovo mastin v niekoľkých štvorveršiach a jeho význam nie je vždy celkom jasný. Vo francúzskom texte sa doslova hovorí o "veľkom mastifovi", ale etymologicky toto slovo súvisí s predstavou bastardov. Sloveso maYtiner označuje práve takýto selektívny chov. Slovo mastin je veľmi blízke gréckym slovám mastigo - "pustošiť, bičovať" a mastigias, ktoré znamená "surovec, mamľas". Podobnú etymológiu má francúzske maYtin označujúce prešibaného, protivného človeka. Ako uvidíme, Nostradamus poukazoval na všetky tieto významy.

V jednoznačne astrálnom štvorverší by sme radi chápali slovo mastin ako označenie "psej hviezdy" čiže Síria. Na mape hviezdnej oblohy sa Sírius nachádza v papuli súhvezdia Veľkého psa (Canis major). Preto sa hovorí vo štvorverší o veľkom mastifovi a nie o Malom psovi (Canis minor). Homér vraví, že Sírius je jesenná hviezda, ktorá:


Žiari nápadne v hlbinách noci,

A ľudia ju volajú psou hviezdou Orióna.8


Hviezda sa pokladá za psiu od čias starovekého Egypta a hieroglyf, ktorým sa označovala (Sihor), bol obrázkom psa. Nostradamus veľmi výstižne vraví, že veľký pes bude štekať celú noc, lebo Feničania v staroveku volali Sírius Hannabeah čiže "štekajúci. Uvidíme však, že Nostradamus prevzal nočný štekot z neskoršieho astrologického zdroja.

Ak je Nostradamov Mastin Sírius, čo hľadá táto hviezda vo štvorverší? Podľa astrologickej tradície má táto hviezda neblahý vplyv a toto azda dostatočne vysvetľuje slová toute nuict hurlera. V Pastierovom kalendári na mesiac júl nájdeme vetu:


Divý Lev loví obratne so psom odporného dychu,

Ktorého zlovestný štekot prináša krutú bolesť, mor a strašnú smrť.9


Netvrdíme, prirodzene, že Nostradamus poznal znamenitú Spenserovu arkánnu báseň, lebo tá vyšla až roku 1579, dlho po jasnovidcovej smrti, ba až po predpovedanej udalosti. Spenser však prevzal verše o nebeskom psovi šíriacom choroby z Vergíliovej Eneidy a tento slávny epos si nemohol dovoliť nečítať ani jediný stredoveký vzdelanec, ak bral sám seba vážne.

Zaujímavé na veci je, že rímsky astrológ a básnik Manilius - tesne pred začiatkom kresťanskej éry napísal báseň Astronomica - ktorého Nostradamus určite poznal, pokladal Sírius za vzdialené Slnko osvecujúce iný hviezdny svet. Bol teda Sírius jedno z dvoch sĺnk (deux soleils) na nočnej oblohe popri  novozrodenej Venuši? Vysvetľovalo by to zmienku o noci (nuict), lebo keby sme brali do úvahy iba supernovu, na oblohe by žiarili dve slnká len vo dne, a jas Slnka by zatieňoval aj supernovu. Sírius by vo dne vôbec nebolo vidieť.

Inak by to bolo v noci, lebo v rokoch 1572-73 bolo v novembri (keď Sírius kulminuje) na oblohe zreteľne vidieť dve slnká, teda Sírius i supernovu - v čase, keď si Tycho de Brahe prvý raz všimol supernovu.

Nová hviezda sa zjavila roku 1572. Štvrtý riadok potvrdzuje dôležitosť tohto roka vo vzťahu k veľkému pápežovi (grand Pontife). V roku 1572 zomrel Pius V. a za pápeža zvolili Uga Buoncompagna, ktorý si vybral meno Gregor XIII. Pápež sa preslávil viacerými činmi, napríklad reformou kalendára pomenovaného podľa neho, ale Nostradamus naráža na zmeny, ktoré nastali roku po jeho zvolení. Gregorovi XIII. sa nepodarilo presvedčiť Španielsko a Benátky, aby sa spojili do boja proti Turkom (štvorveršie III.3 sa zaoberá bitkou pri Lepante v predchádzajúcom roku) a odvrátil pozornosť od Turkov v Európe. Podnikol opatrenia na pomoc Katolíckej lige vo Francúzsku a podporoval španielskeho kráľa Filipa II. vo vojne proti Nizozemsku.

V poslednom riadku Nostradamus poukazuje na ďalekosiahle politické zmeny v celej Európe (changera de terroir). Mohli by sme posledný riadok chápať ako "zmenu územia" (v zhode s predbežným prekladom) a bola by to úplne prijateľná charakteristika vzhľadom na Gregorovu podporu bojujúcich strán. Takisto by sme si mohli vysvetľovať francúzsky výraz ako "zmenu teroru" a zasa by to vyhovovalo, lebo mu už nešlo o strach  z islamu, ale z protestantov.

Paralely medzi supernovou a pápežom sú ohromujúce. Tak ako supernova zmenila pohľad človeka na kozmos, zmenil sa aj pápežov postoj k situácii. Už sa nezameriaval na hrozbu islamu, ale na hrozbu rozkolu vnútri kresťanstva.

Nostradamova jasnovidecká genialita je zavše ohromujúca. Prejavuje sa napríklad v tomto štvorverší - jasnovidec nespájal supernovu z roku 1572 s Gregorom XIII. len pre dátum, ale aj pre iný, skutočne výnimočný dôvod. Faktom je, že meno Gregor je zvečnené v názve kalendára nového štýlu, teda gregoriánskeho. Túto zložitú reformu uskutočnil Gregor a nový systém právom nesie jeho meno. Naozaj pozoruhodné je, že úsek oblohy, kde sa zjavila supernova (dnešná trojhviezda beta Kasiopeje) patrí k oporným bodom označujúcim kolúry rovnodennosti.*48 Je to teda ideálne miesto z hľadiska hviezdneho času, a preto sa stal východiskom reforiem kalendára. Tak ako Nostradamus spojil vo štvorverší supernovu a Gregora, spojila ich roku 1572 aj nebeská sféra.


ŽENEVSKÍ PROTESTANTI

Na drevoryte od Lucasa Cranacha staršieho je Martin Luther zobrazený ako kazateľ. Vľavo od neho sa katolícki duchovní zmietajú v pažeráku pekla, z ktorého šľahajú pekelné plamene a dym. Vpravo protestanti prijímajú sviatostný chlieb a víno. Duchovné mocnosti na tejto strane nevidieť, ale zobrazenie ukrižovaného Krista nám pripomína, že nebesá zosielajú na zem obnovu a nasycujú smrteľníkov. Túto výmenu energie - pekelnej zdola a duchovnej zhora - zdôrazňuje gesto samého Luthera, lebo ľavicou ukazuje nadol a pravicou nahor ako postava na tarotovej karte.

Námet drevorytu pripomína Nostradamov obraz v jednom z najzáhadnejších štvorverší. Nebol však stúpencom Luthera ani protestantov. Jeho rod prestúpil na katolicizmus pomerne nedávno a spravidla si dával záležať na politicky správnom postoji. Keď musel vstúpiť na zakázané územie, uchyľoval sa k zastieracím manévrom, lebo vedel, že mu budú poskytovať ochranu aj dlho po smrti. Ako zasvätenec (pozri Prílohu č. 3) vedel, čo sa skrýva za schizmami, a ako jasnovidec mal o budúcnosti dostatočnú predstavu, takže nemusel vyslovovať názory, ktoré by si vrchnosť v budúcnosti mohla nesprávne vysvetľovať. Nebolo mu súdené stať sa za svojho života mučeníkom. Dômyselne komponované štvorveršie IX.44 preto zostáva neprístupné čitateľom, ak ho neposudzujú na pozadí vtedajších náboženských konfliktov.


Migrés, migrés de Geneve trestous,

Saturne d'or en fer se changera,

Le contre RAYPOZ exterminera tous,

Avant l'advent le Ciel signes fera.

Odchádzajú, odchádzajú zo Ženevy všetci,

Zlatý Saturn sa premení na železo,

Opačný RAYPOZ vyhubí všetkých,

Prv než prichádzajúce Nebo dá znamenie.


Toto štvorveršie, pochopiteľne, spôsobovalo veľké ťažkosti serióznym komentátorom a nadmieru vzrušovalo milenaristov. Napríklad Roberts vidí vo štvorverší predpoveď nástupu atómovej energie a výstrahu pred prípadnou skazou civilizácie po atómovej katastrofe.10 Štvorveršie v skutočnosti nemá nič spoločné s našou budúcnosťou, ale vzťahuje sa na udalosti bezprostredne po tom, ako ho Nostradamus napísal.

Slovo RAYPOZ, napísané nápadne veľkými literami, zrejme má upútať našu pozornosť. Nostradamus použil veľké litery vo svojich veršoch dvadsaťdva ráz a z toho môžeme usudzovať, že takto napísanému slovu prikladal osobitný význam. Na druhej strane však musíme uznať, že RAYPOZ je obskúrny výraz a Nostradamus si želal, aby zostal obskúrny. Keď sme preskúmali zvyšok štvorveršia, našťastie sme sa prepracovali k možnému vysvetleniu, ktoré dáva prijateľný zmysel. Zatiaľ predpokladajme, že RAYPOZ je ekvivalent neviditeľnej duchovnej sily, ktorá na Cranachovom drevoryte prúdi z neba ako Kristova potrava pre ľudstvo.

Záhadný výraz Zlatý Saturn sa premení na železo (Saturn  d'or en fer se changera) na prvý pohľad súvisí so zmenami atómových štruktúr. Mohol by naznačovať, že nadíde čas, keď sa zlato (or) premení na železo (fer). My sme však zvyknutí uvažovať v kategóriách dvadsiateho storočia a pozabudli sme na alchymistické predstavy o kovoch, ktoré boli známe Nostradamovi. V šestnástom storočí sa pokladalo za samozrejmosť, že jeden kov sa môže zmeniť na druhý. Stačí nazrieť do nezvyčajných spisov ezoterického alchymistu Paracelsa a uvidíme, ako hlboko bol zakorenený tento názor. Musíme však uznať, že Paracelsus nepíše o obyčajných kovoch - podľa súčasnej terminológie o prvkoch. "Nič skutočne hodnotné," vraví, "sa nenachádza v telese či látke, ale v jej podstate."11

Paracelsova ezoterická alchýmia - a akiste aj Nostradamova - sa zaoberá podstatami, v sfére, ktorú by novovekí okultisti označili za éterickú. Toto treba zdôrazniť, lebo inak sa nám budú spisy alchymistov šestnásteho storočia javiť ako táraniny. K takémuto zásadnému nepochopeniu alchýmie v súčasnosti prispel vlastne novoveký materializmus a najmä materializmus novovekej psychológie jungovskej školy. Keď napríklad Paracelsus tvrdí, že žiara nad ohniskom môže vyvolať isté zmeny v kalcinácii kovu, nerozpráva o materiálnej rovine - Jakob Boehme by použil termín vegetatívne oči - ale na rovine vnímanej duchovnými očami.

Nemecký mystik Jakob Boehme (1575-1624) bol zasvätencom, ktorý sa väčšmi než hocikto iný zaslúžil o to, že sa dostali na papier ezoterické dogmy rozenkruciánov. Poetický výraz "vegetatívne oči" - vyskytujúci sa u Boehma a Williama Blaka (Blake tvoril pod výrazným Boehmovým vplyvom) - je pokusom o rozlíšenie zemského zraku (prízemného "rastlinného" videnia  obyčajných ľudí) a duchovného zraku, ktorý nie je pripútaný k zemi ani k hmotným zmyslom, je to videnie zasvätencov. Tento vyšší zrak možno získať iba po "očiste" zrakového zmyslu.

Alchymistov šestnásteho storočia musíme čítať trpezlivo, lebo nevedomí sme my, osvietení sú oni, a preto sa volali Sapientiae. Nejde tu o vzdelanie či svetonázor, ale o rozdielne videnie.

Pokiaľ ide o tri kovy v druhom riadku, predstava premeny jedného na druhý sa vo vede šestnásteho storočia nejavila ako čosi nebezpečné. Prvoradá otázka znie, čo mal vlastne Nostradamus na mysli? Je to veľmi dvojznačné tvrdenie aj v rámci alchýmie. Predpokladajme, že mal na mysli toto: Zlatý Saturn sa premení na železo. V alchýmii sa každý zo siedmich planetárnych kovov (Slnko je zlato, Mesiac striebro, Merkúr ortuť, Venuša meď, Mars železo, Jupiter cín a Saturn olovo) nachádza v každom inom. Paracelsus začína svoj pozoruhodný spis o siedmich kovoch poznámkou: "Všetko sa nachádza vo všetkom." Nie je to jeho nápad, ale prastará predstava a skvelý úvod ku skvelej knihe.12 Preto opakuje starú alchymistickú poučku, že z Merkúra môže povstať hociktorý kov.

Ak sme správne pochopili latinizovanú francúzštinu, Nostradamus opisuje vznik železa zo Saturna alebo zo zlata, prípadne z obidvoch. Technicky vzaté ide o degeneratívny proces, lebo zlato je Slnko, preto sa vyznačuje vnútorným i vonkajším svetlom, kým železo je nižší kov, lebo na to poukazuje spojitosť so stredom či hlbinami zeme (enfers). Azda tento pokles alebo zatemnenie svetla vysvetľuje štruktúru verša, lebo je konštruovaný tak, že francúzština v ňom sa vzťahuje na hlbiny pekla, t. j. enfers: Saturne d'or en fer se changera. Paracelsus  sa zaoberá vznikom železa (fer) vo svojom Treťom kánone. Vraví nám, že veľmi ťažko by sa mohol nehodný či obyčajný človek stať kniežaťom alebo kráľom. Ak sa však dostane k moci Mars (fer, t. j. železo), mocnou, bojovnou rukou uchváti kráľovský trón, môže nastať taká zmena. V alchýmii kráľ znamená zlato (or) a svetlo Slnka (sol) vďaka spojitosti s levom ako znakom zvieratníka, nad ktorým panuje Slnko. Saturn je princíp veku. Pretože sa v alchýmii slnečný Saturn berie ako kov (Saturne d'or), dal by sa tento termín chápať ako starý kráľ a sprostredkovane ako Kristus. Ak vezmeme do úvahy tento poznatok, azda sa nám bude celý verš javiť v inom svetle: Mars (fer) uchvacuje moc starého kráľa (Saturne d'or). Je to čin prirodzený, ale zároveň i buričský a opovážlivý.

V šestnástom storočí a ešte i v čase, keď Nostradamus písal štvorveršie, bola Ženeva centrom protestantizmu a tŕňom v boku katolicizmu. Po počiatočnom odpore a nezhodách sa roku 1536 prihlásila k reformovanej viere. Takmer náhodou v tom istom roku prechádzal cez mesto Kalvín a rozhodol sa zostať. Popri početných iných podujatiach založil školu pre protestantských misionárov. Takto sa Ženeva stala protestantskou obdobou katolíckeho Ríma a útočiskom pre prenasledovaných protestantov z celej Európy. Sully ju trefne označil za "svätý Jeruzalem". Za "mesto svätcov", svätú obec, zemskú oslavu Boha. John Knox, Nostradamov súčasník, písal približne v čase, keď Nostradamus pracoval na štvorverší IX.44, a vyhlásil, že Ženeva bola "najdokonalejšou Kristovou školou, aká kedy bola na zemi od čias apoštolov..."13

K nevyriešeným otázkam protestantov v Ženeve za Nostradamovho života patrí sväté prijímanie. V šestnástom storočí  jestvovali popri sebe tri rozdielne názory na sviatosti a zastávali ich katolíci, Luther a Zwingli. Dvaja reformátori odmietali katolícke stanovisko takmer len ako magický obrad. Podľa Lutherovej mienky telo a krv sú rovnoznačné so substanciou chleba a vína skrz vieru. Iba Zwingli odmietal skutočnú Kristovu prítomnosť vo sviatosti a prijímanie pokladal za symbolickú pamiatku Krista. Táto otázka vyvolávala polemiku a viedla k jednej z najhlbších schiziem v protestantskom tábore. Rozdelil sa na lutherovské krídlo, podľa ktorého boli telo a krv Kristova substanciálne (teda skutočné), a na reformované, ktoré pokladalo telo i krv za virtuálne (prítomné duchovne, skrze vieru). Rozumel Nostradamus pod "alchymickou" líniou tento odklon od vierouky (taký dôležitý v katolíckej viere)? V alchýmii sa duchovná zložka omše opisovala ako zrod tela a krvi Marsu (fer) zo skutočného Kristovho tela (Saturne d'or).

Vo svetle tohto návrhu sa nám Nostradamova argumentácia javí ako tvrdenie, že opačný RAYPOZ vyhubí všetkých. Bez ohľadu na to, čo je RAYPOZ, nevyhnutne vedie do hlbín (enfers), teda k smrti duše, lebo je opakom alchymistického smerovania druhého riadku. Teraz sa zamyslíme nad presným významom slova RAYPOZ. Vysvetlenie podávajú dve rozličné slová, jedno grécke a druhé latinské. V súlade s metódami zeleného jazyka sa v záujme úplnosti zmyslu musia obidve spojiť.

RAYPOZ pravdepodobne pochádza z gréckeho raibos čiže krivý, ohnutý a často označuje krivé nohy. V Nostradamovom francúzskom texte máme p namiesto b a v zelenom jazyku sa y a i často zamieňajú. Napríklad Rabelais často písal Doribus namiesto Ory, lebo takto sa volal inkvizítor, ktorý dal uväzniť Miguela  Serveta.14 Aký zmysel má slovo "krivý" či "krivonohý" v kontexte štvorveršia? Z alchymistického hľadiska nepredstavuje otázka nijaký problém, lebo kozmický kováč Vulkán bol krivonohý. Bol to rímsky boh ohňa (občas sa volal Mulciber, "odvracač ohňa") a stotožňoval sa s gréckym Hefaistom. Rodičmi tohto boha boli Zeus a Héra, ale zvrhli ho z neba na zem, lebo sa narodil chromý. Takto sa stalo, že boh sa vyučil pozemskému remeslu a pritom si uchoval kozmické znalosti. Vďaka pozemským i nebeským vedomostiam sa stal učiteľom zasvätencov, znalcov oboch sfér a patrónom alchýmie.

Vulkán, vraví Paracelsus, je pánom alchymikov i spagyristov a jeho remeslo je umením oddeľovania dobrého od zlého. Ako krivonohý kováč figuruje v nespočetných alchymických symboloch a obrazoch. Napríklad obr. 41 z titulnej stránky Zlatej trojnožky (Tripus Aureus) z roku 1618 od Michaela Maiera zobrazuje troch alchymistov - Basila Valentina, Johna Cremera a Thomasa Nortona (ktorých diela sú v knihe) - ako stoja pri vyhni a na oheň v nej dozerá ich učiteľ, chromý Vulkán. Vulkánska tradícia sa udržala. V dvadsiatom storočí prijal pseudonym Fulcanelli čiže Vulkánček istý slávny alchymista a znalec zeleného jazyka.15

Slovo RAYPOZ by mohlo byť zámernou skomoleninou latinského slovesa reposco s významom "žiadať späť, vyžadovať". Nostradamus píše toto zaujímavé slovo verzálami azda preto, aby zdôraznil súvislosť s veľkým C v slove Ciel v ďalšom riadku, lebo Ciel znamená nebo. Mohli by sme RAYPOZ chápať ako "žiadať späť od neba"? V kontexte božskej krvi a tela ako sviatostného nebeského pokrmu to nevyznieva nezmyselne. Omša je sviatosť, ktorou ľudia žiadajú od Boha duchovnú potravu, jej prevod z duchovnej sféry  (d'or) do telesnej (fer).

Ak je naša teória správna, Vulkán RAYPOZ je duchovná energia či oheň omše a opak RAYPOZU (contre RAYPOZ) omše jej oheň, ktorý horí a je škodlivý. Je to opak ohňa z nebies a skôr pripomína pekelný oheň z hlbín. Slovom, je to oheň, pred ktorým by mali Ženevčania utekať.

Vulkán RAYPOZ úspešne vykonáva alchymickú premenu v druhom riadku: Saturne d'or en fer se changera. Vulkán s ohňom a kladivom naháňa hrôzu a zjavne ho vedia skrotiť iba alchymisti. Vo štvorverší Nostradamus vykresľuje akéhosi Antivulkána, lebo utekať treba pred contre RAYPOZOM.

Aký vulkanický oheň ohrozuje Ženevu? Kľúč nachádzame v skrytom slove enfers (en fer se) v druhom riadku s významom "peklo" aj en fer "v ohni". Zdá sa, že RAYPOZ je vnútorný oheň, sírnaté sopečné plamene nevykúpenej vôle. Keby nebol Miguel Servet zomrel na ženevskej hranici niekoľko rokov pred vznikom tohto štvorveršia, mohli by sme si myslieť, že predpoveď sa týka jeho. Je celkom možné, že Nostradamus narážal na toto upálenie, vykonané s Kalvínovým plným súhlasom. Všetci, ktorí chcú uniknúť podobnému osudu (dvojznačnému osudu, smrti na hranici a protestantizmu vo všeobecnosti), by mali zo Ženevy rýchlo utiecť.

Ak je naozaj námetom štvorveršia tento dôležitý argument potvrdzujúci význam svätého prijímania, zmysel štvrtého verša je jasný. Štvrtý verš teda akoby oznamoval tému celého štvorveršia, lebo podľa katolíckej vierouky nebesá dávajú pred každou omšou znamenie: Avant l'advent le Ciel signes fera.

Vôbec nie náhodou druhý riadok kóduje slovo pre peklo  (enfers), kým štvrtý riadok zreteľne uvádza slovo pre nebo (Ciel, s veľkým začiatočným písmenom). Tento riadok nám pripomína, že rodičia zvrhli chromého Vulkána hneď po narodení na zem. Tým znamením je sám Vulkán.

 


7. kapitola

Sedemnáste storočie


Pokiaľ ide o Nostradamove predpovede, po dôkladnom štúdiu princípov astrológie som prišiel k záveru, že stavať na tomto umení je celkom márne. Rád by som si však vypočul vašu mienku o chválospevoch týkajúcich sa istých zvláštnych okolností. V tisícoch svojich veršov spomína Anglicko vari len dvadsať ráz, a jednako takmer polovica týchto predpovedí sa do najmenších podrobností vyplnila už v našom veku.

(J. F.: Nostradamove predpovede. Pred rokom 1558, 1691 - dané 26. mája toho roku)

Keď roku 1668 istý holandský nakladateľ uverejnil azda najskvostnejšie vydanie Nostradamových Proroctiev, vyzdobil titulnú stranu dvoma dramatickými rytinami.1 Jedna predstavovala Londýn v plameňoch (obr. 42) a druhá popravu kráľa Karola I. (obr. 43). Titulná strana potvrdzuje, že ľuďom dva roky po zničujúcom požiari svitlo, že Nostradamus predpovedal veľký londýnsky požiar a datoval ho na rok 1666. Takisto si už o dvadsať rokov skôr uvedomili, že učenec predpovedal popravu  anglického kráľa Karola I. na Whitehalle.

Kráľova poprava je zobrazená na čestnom mieste, v hornej časti. Požiare boli v neskorostredovekej Európe na dennom poriadku, ale poprava kráľa bola nevšednou, priam senzačnou udalosťou. Rytina zobrazujúca smrť kráľa je neumelá, ale ide o kópiu znamenitého Weesopovho obrazu, ktorý doň začlenil dva oválne portréty. Na jednom je kráľ živý a na druhom mŕtvy, bez hlavy. Hlavu drží v ruke jeho kat Brandon. Weesop ho namaľoval bez masky, hoci sa na popravisku takto neukázal. Veľmi mu záležalo na anonymite a nástojil na maske, parochni aj falošnej brade, aby zakryl svoju totožnosť (obr. 43).

Na mape i rytine poznať priečelie Whitehallu. Stínaný kráľ kľačí. Weesop namaľoval v popredí dámu, ktorá omdlieva pri pohľade na krv. Umelec, ktorý kopíroval výjav pre titulnú stranu Nostradamovej knihy, zachytil na rytine aj túto epizódu, lebo mal na to dostatočný dôvod. Uvedomoval si, že táto udalosť hrá dôležitú úlohu v Nostradamovom štvorverší. V predpovedi popravy totiž Nostradamus výslovne spomína omdlievajúcu ženu. Výjav mal presvedčiť komentátorov o spoľahlivosti jedného z najzaujímavejších štvorverší.

Aj zobrazenie požiaru v dolnej časti titulnej strany je prevzaté zo skoršieho obrazu, a to z rytiny jarmočnej brožúry. Zachytáva časť mesta vľavo od mosta cez Temžu a na rieke je napísané Southwark. Amsterdamský tlačiar pomerne verne odkopíroval rytinu, ale vynechal názov štvrte. Na výjave však predsa len poznať Londýn pred požiarom, starý londýnsky most a viacero kostolov postavených ešte pred Wrenom, ktoré neskôr padli za obeť plameňom. V popredí a našťastie na bezpečnej strane  rieky sa týči veža kostola St. Mary Overies, neskoršej Southwarskej katedrály. Hoci to rytec a vydavateľ Nostradamovej knihy nevedel, kostol zohral dôležitú úlohu v predpovedi, ktorú majster uverejnil roku 1555.

Podľa niektorých komentátorov Nostradamus videl zvláštnu okultnú súvislosť parlamentnej vraždy Karola I. roku 1649 s neskorším požiarom Londýna a veril, že krv zavraždeného Karola volala pôsobením ezoterickej sympatickej mágie po krvi Londýna.2 Tento dohad zrejme pochádza zo sedemnásteho storočia, od komentátora Garencieresa, ktorý si uvedomil, že "táto bezbožná a ohavná vražda spáchaná na našom poslednom prevýbornom panovníkovi kráľovi Karolovi I. blahej pamäti sa podľa pisateľa (t. j. Nostradama) dočkala odplaty požiarom Londýna".

Predpoveď upútala obrazotvornosť v sedemnástom storočí, lebo sa o nej zachovalo viac komentárov. V rukopise z januára 1671 jestvuje dlhá báseň neumelo imitujúca Nostradama:


Krv spravodlivého spečatí osud Londýna

A zahalí ho do plameňov v šesťdesiatom šiestom

Ohnivé gule budú poletovať a pár ich dopadne

Od Whitehallu až po Pudden Lane.

...

Keď nehanební lotri budú klamať bez zapýrenia

A pokladníkove dvere sa zatvoria na Lombard Street:

Keď hazardéri budú hrať o dohody kráľovien

Za oponami a kulisami scén.

Keď sodomia bude prvou zábavou

A smilstvo najmenším hriechom na dvore

Mládenec pojme sestru za milenku

A bude páchať krvismilstvo medzi siedmou a ôsmou...3


"Krv spravodlivého" vyhlasovali veľmi mnohí komentátori za ohnivko spájajúce kráľovraždu s dvoma londýnskymi pohromami. V skutočnosti máme málo dôkazov o tom, že Nostradamus videl súvis medzi obidvoma udalosťami s tou výnimkou, že sa odohrali v tom istom storočí a meste. Zastával pôvodca titulnej strany knihy vydanej roku 1668 podobný názor na dejiny, keď umiestnil obidve rytiny na jednu stranu? Zdá sa pravdepodobnejšie, že obidva výjavy mu poslúžili skôr ako aktuálna reklama - vlastne len ako pozoruhodné ukážky dvoch nedávno vyplnených predpovedí. Ktovie, či knihu roku 1668 napochytro nevydali so zámerom uspokojiť záujem verejnosti, keď si uvedomila, že Nostradamus ohromujúco presne predpovedal udalosti, ktoré sa stali o storočie neskôr.

Z nášho hľadiska je táto titulná strana vrcholne zaujímavá preto, lebo amsterdamský vydavateľ vôbec nepochyboval, že Nostradamus predpovedal popravu Karola I. a veľký požiar. Rozbor príslušných štvorverší nás v tomto presvedčení iba utvrdzuje, hoci sa naše komentáre o nich líšia od tých, ktoré sme citovali už prv.

Štvorveršie II.51 je azda najpopulárnejšie zo všetkých Nostradamových veršov, hoci len preto, že predpoveď vyznieva celkom zreteľne. V jednom riadku Nostradamus na prvý pohľad jednoznačne predpovedá veľký požiar Londýna i jeho dátum:


Le sang du juste a Londres fera faute,

Bruslez par foudres de vingt trois les six,

La dame antique cherra de place haute.

De mesme secte plusieurs seront occis.

Krv spravodlivého bude omylom v Londýne,

spália údery blesku trikrát dvadsať, tri šesťky:

Stará dáma spadne z vysokého miesta,

Z tej istej sekty budú viacerí zabití.


Z prvého riadku sa dozvedáme, že predpoveď sa týka Londýna. Z druhého riadku usudzujeme, že vypukne požiar, a to roku obsahujúcom 66 (20 x 3 + 6), alebo dokonca 666. Keďže veľký požiar vypukol roku 1666, komentátori tvrdia, že (aj v takomto prípade) ide o zreteľnú a jasnú predpoveď.

Pri pozornejšom pohľade sa však zreteľnosť rýchlo rozplynie. Slovo bruslez je pravdepodobne od bruler "horieť", ale v riadku sa píše Bruslez par foudres - "Spália údery blesku". Lenže londýnsky požiar nevyvolala búrka ani blesk. Keby sme chceli obhajovať predpoveď, azda by sme mohli tvrdiť, že bruslez par foudres znamená požiar v zmysle pohromy, teda Božieho hnevu - podobne ako keď Zeus trestal svet údermi blesku.

Aj datovanie je napodiv neurčité. Viacerí komentátori poukázali na to, že výraz vingt trois les six sa dá interpretovať niekoľkými rozdielnymi spôsobmi, pričom iba jeden dáva číslo 666. Výraz však dômyselne zastupuje tri šesťky (trois les six) a naráža na plný zmysel bez priamej zmienky o okultne pôsobiacom trojčíslí 666. Nostradamus akiste mal eminentný záujem na tom, aby neuviedol celkom otvorene číslo obludy zo Zjavenia svätého  Jána. Toto číslo by totiž úplne zahmlilo zmysel štvorveršia a posunulo predpoveď do sféry biblických proroctiev nesúvisiacej s námetom. Ostatné možné dátumy, ktoré sa dajú skonštruovať na základe riadku, nie sú také presné: 236 (čiže 1236) a 2366 presahujú obdobie, ktorého by sa predpoveď mohla týkať, a preto sa nimi netreba zapodievať. Ide o najonomatopoetickejší dátum anglických dejín, a preto musíme akceptovať domnienku, že plurálový tvar les six znamená niekoľko šestiek, ako je v dátume 1666. Zdá sa teda, že podľa štvorveršia mal vypuknúť v Londýne požiar. Ak sa na tom zhodneme, musíme čeliť skutočnosti, že ostatné riadky štvorveršia nedávajú bohvieaký zmysel.

Čo si máme napríklad myslieť o starej dáme, La dame antique, ktorá spadne z vysokého miesta? Niektorí komentátori špekulovali, že Nostradamus počas "prorockej vízie" videl, ako socha Panny Márie padá z kupoly Katedrály sv. Pavla. Chodkiewicz napríklad píše, že dáma je socha, ktorá spadla, keď sa zrútila veža Katedrály sv. Pavla.4 To je však vylúčené, lebo veža sa zrútila dávno pred požiarom. Garencieres zjavne ako prvý vyšiel s domnienkou, že dame antique je Katedrála sv. Pavla, "ktorá bola za pohanských čias zasvätená bohyni Diane". Táto predstava prežíva v novovekej subkultúrnej literatúre, hoci je takmer určite pomýlená.

Veľmi zvláštnou zhodou okolností roku 1561 udrel do veže vysokej takmer stosedemdesiat metrov blesk a podpálil konštrukciu katedrály. Veža i strecha lode sa zrútili, ale hoci strechu napokon opravili, vežu už znovu nepostavili. Sme nútení všimnúť si, že keby nebol Nostradamus začlenil do štvorveršia podivuhodne skonštruovaný dátum 1666, pohotovo by sme usúdili, že predpoveď  sa vzťahuje na udalosť roku 1561, ktorá sa stala len päť rokov po jeho uverejnení.

Podľa niektorých komentátorov je dame antique Katedrála sv. Pavla. O stavbe v období pred rokom 1285 sa vie málo, ale zdá sa, že nebola nikdy zasvätená Panne Márii. Neobstojí ani tvrdenie, že katedrálu postavili na mieste, ktoré bolo pôvodne zasvätené pohanskej bohyni.5 Z hľadiska predpovede je podstatná predstava, že čosi padlo a v čase požiaru boli stopy po pohanskom kulte vyhladené už dobrých pár storočí.

Azda by sme sa mali poobzerať aj po iných padlých ženách. Mohli by sme sa zamyslieť, či tu nenaráža na Anglickú banku, lebo keď ju roku 1734 postavili, už o niekoľko rokov ju začali volať The Old Lady ("stará pani").6 Plný titul znel "the Old Lady of Threadneedle Street". Je tu súvislosť s predpoveďou, lebo táto štvrť bola, podobne ako okolie Katedrály sv. Pavla, za veľkého požiaru tak vážne poškodená, že ju museli znovu postaviť. Ak sa prikloníme k mienke, že štvorveršie sa týka Anglickej banky, predpoveď prorokuje aspoň dve udalosti - veľký požiar a kolaps Anglickej banky. V tomto prípade by druhá časť predpovede smerovala do našej vlastnej budúcnosti.

Ak nepredpokladáme, že pád záhadnej starej dámy nesúvisí s požiarom, musíme pripustiť, že jej identita zostáva tajomstvom. Za požiaru ľahlo popolom veľa kostolov. Plamene strávili osemdesiatsedem farských kostolov a 44 firemných budov - nehovoriac o vyše 13 000 súkromných domoch. Úplne bola zničená najimpozantnejšia budova Londýna v sedemnástom storočí - Veľká kráľovská burza, ktorú financoval Sir Thomas Gresham. Nie je vylúčené, že s celou impozantnou budovou sa zrútilo i nejaké  sochárske dielo - azda socha Panny Márie, ktorá ešte stála v tejto krajine po reformácii.

Zatiaľ musíme pripustiť, že stará dáma zostáva záhadou. Z toho, pochopiteľne, vyplýva, že záhadou zostáva i posledný riadok štvorveršia (De mesme secte plusieurs seront occis). Ak sa nám podarí dešifrovať zmysel posledného riadku, odhalíme napodiv aj totožnosť ženy, ktorá sa zrútila. Čo však znamená mesme secte (tá istá sekta)? Právom by sme mohli usudzovať, že Nostradamus naráža na protestantizmus, ku ktorému sa v katolíckom Francúzsku v šestnástom storočí stavali s istým pohŕdaním a obavami ako ku kacírskej sekte. Podľa historických záznamov však pri londýnskom požiari zahynulo iba šesť ľudí. To sa určite nezhoduje s predpoveďou, kde sa hovorí o krvi a bleskoch a používa sa slovo plusieurs čiže viacerí.

V šestnástom storočí - a najmä u Nostradama - by sa slovo secte mohlo čítať aj ako secteur (sektor). Takéto čítanie umožňuje oveľa viac interpretácií, lebo si ho môžeme vysvetľovať ako "V tom istom sektore bude zabitých niekoľko". Lenže pri tejto interpretácii stratí význam náboženská príslušnosť starej dámy. Bez ohľadu na ňu zahynulo v tom istom obvode viacero ľudí. My sa s týmto riešením nezmierujeme, ale rozborom chceme naznačiť, že štvorveršie je záhadnejšie, ako si komentátori obyčajne myslia. Z rozličných obskúrnych narážok môžeme s istotou vyvodiť iba požiar v Londýne - pravdepodobne roku 1666.

Posúďme teraz štvorveršie z iného hľadiska. Predpokladajme podľa Nostradama, že pád starej dámy a vraždenie príslušníkov tej istej sekty nemá nastať súčasne s požiarom. Všimli sme si, že  prvý riadok znie: Le sang du juste a Londres fera faute. Spojenie fera faute má veľa významov. Faute znamená nedostatok, kaz, vina, ale i omyl a chyba. Ako neprechodné sloveso sa môže používať v zmysle "mýliť sa" alebo dokonca "dať sa uviesť do omylu". Preto sa veta nedá len tak ľahko preložiť, hoci je jasné, kam smeruje. Podľa niektorých komentátorov sa riadok vzťahuje na krv Karola I., preliatu roku 1649, keď sťali "spravodlivého kráľa". Tomuto názoru dáva čiastočne za pravdu fakt, že Nostradamus spomína popravu aspoň vo dvoch ďalších štvorveršiach.7 Pravda, museli by sme poriadne zveličovať, keby sme chceli Karola I. označiť za spravodlivého. Bol to zrejme veľmi statočný človek a vynikal mnohými znamenitými vlastnosťami, nie však mimoriadnym citom pre spravodlivosť. Na jeho jedenásťročnú tyraniu sa dodnes poukazuje ako na zneužívanie zákona a anglických občianskych práv.8

Na druhej strane Nostradamus bol jednoznačne rojalista a opätovné zmienky o Karolovi I. naznačujú, že popravu kráľa - podľa jeho názoru vládnuceho z Božej vôle - pokladal za podlý čin. Vo štvorverší sa však nenachádzajú nijaké vnútorné dôkazy o spojitosti udalosti roku 1649 s požiarom roku 1666. Ak sa vymaníme z tejto predstavy, môžeme pristúpiť k štvorveršiu z úplne iného hľadiska.

Roku, keď Nostradamus uverejnil svoje prvé proroctvá, v Londýne vypuklo prvé prenasledovanie katolíkov. Prvé z početných procesov s katolíckymi kacírmi sa konali 28. januára v kostole, ktorý sa vtedy volal St. Mary Overies. Akiste náhodou sa podoba kostola zachovala na rytine "Londýnsky požiar" a jej kópia zdobí titulnú stranu vydania Nostradamovho diela Proroctvá  z roku 1668 (pozri obr. 42 hore). Procesy sa konali v kaplnke zasvätenej Panne Márii. Prvú skupinu kacírov odsúdili na smrť upálením podobne ako mnohé ďalšie.

V očiach svetovej mienky - a samozrejme i katolíka Nostradama - boli títo muži i ženy nevinní a odsúdili ich nespravodlivo. Tu sa nám vynára zmysel prvého riadku štvorveršia: Le sang du juste a Londres fera faute - Krv spravodlivých bude omylom v Londýne.

Viacero rokov horeli katolícki mučeníci na hraniciach. Úryvok z Machynových denníkov (1556) podáva svedectvo z prvej ruky:

Dňa XXVIJ júna viezli z Newgate do Stratfordu-a-bow na II vozoch XIIJ ľudí, XIIJ mužov a IJ ženy a upálili ich na IIIJ koloch a bolo tam XX M ľudu.9

Slovom, 27. júna 1556 priviazali ku kolom jedenástich katolíkov a dve katolíčky a upálili ich zaživa pred zrakmi 20 000 divákov. Zdá sa nám rozumné hľadať zmysel druhého a posledného riadku štvorveršia v takýchto udalostiach: Krv spravodlivých bude omylom v Londýne... Z tej istej sekty budú viacerí zabití. V rámci tejto hypotetickej interpretácie sa jednoznačne črtá význam slov juste (spravodlivý) a secte (sekta), ako aj totožnosť starej dámy.

Stará dáma je vlastne kostol St. Mary Overies.*49 Založila ho v dvanástom storočí Mária, dcéra prievozníka,10 nezbúrali ho ani za prenasledovania Henricha VIII., stal sa farským kostolom a v devätnástom storočí katedrálnym kostolom Southwarskej diecézy. Meno zakladateľky Márie preniklo do kostolnej symboliky  a obraznosti. Aj na pečatiach kostola zobrazovali Pannu Máriu, neraz s dieťaťom na kolene. Zavše sa podoba Márie nachádza v rybacom mechúre (vesica piscis). Naráža táto zámerná symbolika na dvojznačné slovo ovaries? Patrónka kostola Mária pestuje malého Krista a je to ironická narážka, že na zástavách Armady Filipa II., ktorý sa chcel vylodiť v Anglicku a podporiť katolícku vieru, sa skvelo zobrazenie Márie a ukrižovaného Krista. Ďalšia irónia spočíva v tom, že kostol so starou mariánskou tradíciou sa stal miestom, kde sa v polovici šestnásteho storočia konali antimariánske čistky a kde upaľovali ľudí. Teraz už akiste chápeme, prečo Nostradamus videl starú dámu, ktorá padá z výšin.

Podľa našej mienky Nostradamus videl vo veľkom londýnskom požiari roku 1666 zaslúžený trest Boží, odplatu za kruté zaobchádzanie so spravodlivými mužmi a ženami, príslušníkmi katolíckej sekty, ktorých upaľovali a usmrcovali. Vo viacerých ohľadoch dodáva celému štvorveršiu hlbší zmysel Nostradamova  predstava údajných následkov upaľovania než dohad, že predpovedá iba londýnsky požiar.


LONDÝNSKY MOR

Naša interpretácia štvorveršia II.51 je odvodená cestou vnútorného rozboru textu. Potvrdzuje ju však aj štvorveršie II.53, oddelené od II.51 ďalším štvorverším, ktoré nijako nesúvisí s požiarom ani krvou spravodlivých. Jeho pozícia nám pripomína, že Nostradamus zavše usporadúva príbuzné štvorveršia obkročmo. V tomto prípade je numerologický vzťah zámerný, lebo opisované udalosti delí od seba jeden rok.

Niet pochybností, že obidve štvorveršia sú príbuzné. Toto druhé sa nezaoberá londýnskym požiarom, ale veľkým morom, ktorý vypukol iba čosi vyše roka pred požiarom.


La grande peste de cité maritime

Ne cessera que morte ne soit vengée:

De juste sang par pris damné sans crime,

De la grand' dame par fainte n'outragée.


V približnom preklade:

Veľký mor prímorského mesta

Neprestane, pokým nebude pomstená smrť:

Krv spravodlivých uväznených a odsúdených bez zločinu,

Veľkej ženy naoko pobúrenej.


Pozoruhodné je už to, že Nostradamus predvídal mor v čase tohto datovaného štvorveršia. V šestnástom storočí bol mor pomerne bežný, ale epidémia, ktorá vypukla v Londýne v máji 1665, nadobudla obrovské rozmery. Len v meste zomrelo toho roku 68 000 ľudí. Londýn sa nespamätal zo strát ani do septembra, keď ho spustošil požiar. Historici si dnes uvedomujú, že mor a následný požiar sa stali pre mesto požehnaním, lebo umožnili úradom vybudovať ho znovu s prihliadnutím na budúci rozmach a hygienické požiadavky. Sčasti vďačíme veľkému požiaru za neskoršiu nádheru a zisky z obchodovania, ktoré plynuli do mesta. Pretože Londýn prebudovali s ohľadom na sociálne a zdravotné potreby, roku 1707) sa tešil povesti "najzdravšieho mesta na svete". Takéto činitele akiste prispeli k jeho obchodným úspechom a k presnosti prinajmenej jedného pozoruhodného Nostradamovho štvorveršia (pozri 10. kapitolu). Keď však Nostradamus v päťdesiatych rokoch šestnásteho storočia písal o Londýne, zaujímali ho iba hrôzy moru a požiaru, ktoré mali mesto zničiť.

Hoci sa Londýn vo štvorverší II.53 už nespomína po mene, Nostradamus ho opisne charakterizuje ako "prímorské mesto" (cité maritime). Vo veršoch sa stretávame s tou istou otvorenou zmienkou o krvi spravodlivých (juste sang), preliatej bez zločinu, pravdepodobne tej istej, ktorá sa stala hlavným námetom predchádzajúceho štvorveršia. Aj táto pohroma zrejme súvisí so ženou - tentoraz vznešenou (grand' dame), nie starou. Zjavne je to tá istá žena, s ktorou sme sa stretli vo štvorverší II.51, lebo paralely medzi obidvoma štvorveršiami sú zrejmé. Zjavná je aj spojitosť medzi tretím a štvrtým riadkom - potvrdzuje to  podobnosť významovo rozdielnych slov damné (odsúdený) a dame (žena). Ak je náš výklad štvorveršia o požiari správny, grand' dame je Panna Mária.

Interpretácia neskoršieho štvorveršia je pomerne ľahká, ak sa budeme pohybovať v rozmedzí štvorveršia II.51. Mor i požiar v Nostradamovej mysli súvisia - sú znameniami Božej nevôle s tým, ako sa zaobchádzalo s katolíkmi.

Opäť musíme poznamenať, že niektorí komentátori vidia v tomto štvorverší pomstu za vraždu Karola I., hoci žiadne hmatateľné dôkazy nespájajú udalosti z roku 1649 s tým, čo sa stalo v rokoch 1665 a 1666.


POPRAVA KAROLA I.

Zmienka o predpovedi "popravy" nás núti zamyslieť sa nad štvorverším VIII.37, venovaným podrobnostiam o poprave Karola I. Nostradamus píše:


La forteresse aupres de la Tamise

Cherra par lors, le Roy dedans serré,

Aupres du pont sera veu en chemise

Un devant mort, puis dans le fort barré.


Kým sa pustíme do vysvetľovania tohto ťažkého štvorveršia, pokúsime sa o predbežný preklad:

Pevnosť blízko Temže

Stane sa, že v nej uväznia kráľa.

Pri moste ho uvidia v košeli

Jedného pred smrťou, potom zamknutého v pevnosti.


Zo záznamov o občianskej vojne vyplýva, že krátko po porážke pri Naseby Karola v januári 1647 zajali a uväznili vo Windsorskom zámku, teda doslova v "pevnosti blízko Temže". Výraz Cherra par lors by sa dal chápať aj ako "Padne dolu". Pravdepodobne naznačuje, že sa zrúti pevnosť pri Temži. Riadok by sa mohol vysvetľovať aj tak, že pevnosť sa zrúti, keď v nej bude kráľ.

Samozrejme, pevnosť sa v tom čase nezrútila, hoci si to myslelo veľa prekladateľov. Výraz par lors musíme čítať ako pour lors čiže "v tom čase". Druhý riadok teda znamená približne "Stane sa to v čase, keď budú kráľa držať dnu". Dôraz je prekvapujúci, lebo Windsor bol teoreticky kráľovským sídlom Karola I. V tom čase bol zatvorený doma. Ako sa presvedčíme v tom istom štvorverší, neskôr sa vrátil domov.

Napriek zastaranej interpunkcii sa po druhom riadku mení miesto, kde sa udalosť odohráva. Dozvedáme sa, že ho blízko mosta uvidia v košeli. Laver inde poznamenáva, že má dojem, akoby Nostradamus bol očitým svedkom niektorých udalostí, keď tak často spomína dôležité detaily.

Ide o tzv. Londýnsky most (London Bridge), v tom čase jediný most cez rieku, lebo popri ňom obstarávali prepravu prevozníci. Whitehall sa nachádzal neďaleko mosta a Charles vystúpil na popravisko tesne pri stene z okna sály tohto veľkého paláca.

Košeľa spomínaná vo štvorverší sa zapísala do dejín ako  jedna zo zvláštností onoho čudesného dňa, keď Angličania v stave váhavých námesačníkov usmrtili svojho kráľa. Dňa 30. januára si Karol obliekol bielu košeľu (podľa tradície sa rozhodol obliecť si dve biele košele) a rozopol si ju na krku v očakávaní popravy. Prejavil neuveriteľnú statočnosť, keď utrúsil biskupovi Juxonovi, ktorý v ten neľútostne studený deň stál po jeho boku, že si neželá, aby si dav myslel, že sa trasie od strachu.11

Ako si máme vysvetľovať posledný riadok, venovaný udalosti po jeho smrti? Un devant mort, puis dans le fort barré. To je azda najpozoruhodnejší dôkaz jasnozrivosti, lebo ten, čo by mal byť vpredu (devant) v spoločenskom a duchovnom zmysle, sa nachádza už iba pred (devant) davom a mŕtvy (mort). Po poprave mŕtve telo odniesli späť do pevnosti - do Windsoru, o ktorom bola reč v prvom riadku. Tam ho pochovali. Bol doslova uväznený v pevnosti (dans le fort barré). Vrátil sa späť do Windsoru v zhode s výrazom par lors, ktorý nedáva žiadny zmysel, ak ho nečítame pour lors. V druhom riadku kráľ žije, v poslednom je mŕtvy.

Dalo by sa namietať, že napriek množstvu detailov by nemuselo ísť o anglického kráľa Karola I. Hoci zmienka o Temži a nepriama narážka na Windsor akiste rozptýlia všetky pochybnosti, azda sme si všimli, že Nostradamus zabudoval do ťažkopádneho druhého riadku štruktúru skonštruovanú v duchu zeleného jazyka. Spôsob kódovania tohto riadku vysvetľuje čudnú francúzštinu (čudnú dokonca aj u Nostradama) aj použitie slovesa choir v nepravidelnom tvare budúceho času, t. j. cherra, lebo celkom neplní zamýšľaný zámer. Kladie priveľké nároky na čitateľov nepoznajúcich zelený jazyk, keď umožňuje utvoriť  zaujímavý sled písmen CHerra pAR LorS, LE ROY = CHARLS LE ROY (KRÁĽ KAROL)?

Francúzsky výraz le Roy dedans serré, hovoriaci o uväznení Karola, nadobúda ďalší skrytý význam - v tom istom riadku odkazuje na meno pochovaného kráľa.


ÚTEK JAKUBA II.

Podľa našej mienky je štvorveršie VIII.58 venované Stuartovcom - hoci jeho skutočný význam komentátorom unikol - a zaoberá sa krátkym, ale významným panovaním Jakuba II. Jeho potupný odchod z Anglicka roku 1688 znamenal koniec stuartovskej línie. Znie takto:


Regne en querelle aux freres divisé,

Prendre les armes et le nom Britannique

Tiltre Anglican sera tard advisé,

Surprins de nuict mener a l'air Gallique.

Kráľovstvo dvoch rozdelených bratov v spore,

Ujímajú sa erbu a mena Británie

Anglikánsky titul bude neskoro oznámený,

Prekvapený nocou, hnaný galským vetrom.


Rozdelení bratia (freres divisé) sú Karol II. a Jakub II., dvaja synovia nešťastného Karola I., ktorého koniec veštil Nostradamus vo štvorverší VIII.37.

Dvaja bratia boli "rozdelení" z viacerých príčin. "Niet takých bratov, čo by sa od seba väčšmi líšili," napísal veľký historik Feiling.12 Povahové rozdiely by sa možno dali tolerovať, ale ich rozdielnosť podčiarkoval nerovnaký postoj k vierovyznaniu. Karol si rozvážne ponechal pôvodné náboženstvo pre seba až do smrti roku 1685, kým jeho brat Jakub sa na verejnosti netajil oddanosťou Rímu. Táto otvorenosť spôsobovala ťažkosti jeho bratovi, lebo v Anglicku bolo nebezpečné priznávať sa k čomusi takému. Hoci bol Jakub možným budúcim kráľom Anglicka, opovážil sa uzavrieť manželstvo s katolíčkou Máriou z Modeny. Hlásiť sa v protestantskom Anglicku verejne ku katolicizmu bolo nerozvážne.

Takzvané "katolícke sprisahanie", ktoré sa údajne usilovalo o Karolovu smrť a korunováciu Jakuba, iba prispelo k poklesu obľúbenosti obidvoch bratov. Hoci chýry o sprisahaní v podstate vymyslel Titus Oates, vyvolali nesváry v celom Anglicku. Po dvoch rokoch anarchie a bojov poslali Jakuba (vtedajšieho vojvodu z Yorku) do exilu a spochybnili jeho odôvodnené nástupnícke nároky. V istom zmysle je pozoruhodné, že po bratovej smrti vyzvali Jakuba, aby nastúpil na trón. Jeho panovanie trvalo napodiv celé tri roky.

Pravda, podivuhodné dejiny Anglicka v sedemnástom storočí by nemali odvádzať našu pozornosť od Nostradamovej jasnozrivosti. Učenec vystihol v jedinom riadku jedinečnosť obidvoch odlišných bratov Stuartovcov: zviedol ich dovedna čudný rozmar histórie a každý po svojom zaujal anglický trón: Prendre les armes et le nom Britannique - Ujímajú sa erbu a mena Británie.

Karol aj Jakub sa nestávajú anglickými kráľmi ako ich  predchodcovia, ale kráľmi Británie. Ich otec Karol I. bol synom anglického kráľa Jakuba I., ktorý bol zároveň škótskym kráľom Jakubom VI. Stuartovský rod, ktorý sa uzavrel Jakubom II., bol prvou skutočne britskou, nie iba anglickou dynastiou. Zračilo sa to aj v erbe, lebo na erbe Jakuba I. lev symbolizoval Anglicko, kým jednorožec Škótsko. Jakub I. sa stal prvým britským kráľom s takýmto erbom (armes). Prívlastok (nom čiže meno) panujúcich monarchov však znelo Britannique už od polovice štrnásteho storočia, lebo si vraveli králi "Veľkej Británie" - a nie celkom právom - "Francúzska a Írska".

V treťom riadku jasnozrivosť umožnila Nostradamovi plne vystihnúť podstatu vecí: Tiltre Anglican sera tard advisé. Pravý dôvod, pre ktorý musel Jakub utiecť z Anglicka a pripraviť sa o trón, spočíval v jeho katolicizme. Slovo Anglican - ktoré sa vyskytuje iba v jedinom zo 4000 Nostradamových riadkov - poukazuje na otázku vierovyznania.13 Úradným anglickým náboženstvom bol podľa zákona i praxe protestantizmus, a to po rozkole s rímskokatolíckou cirkvou, ktorej zostal Jakub verný. Títo protestanti sa dnes volajú anglikáni, ale termín uviedli do angličtiny v konkrétnom význame označujúcom reformovanú cirkev Anglicka až roku 1635.14

Keď sa zamyslíme nad Nostradamovým riadkom, uvidíme, že Tiltre Anglican bol naozaj oznámený neskoro. Všetky následky pochopíme až potom, keď si rozoberieme posledný riadok štvorveršia: Surprins de nuict mener a l'air Gallique. Všetkým je známe, že Jakub utiekol z Anglicka do Francúzska, ale bol surprins de nuict (prekvapený nocou)? Napodiv bol podľa historických záznamov "prekvapený" a aj ušiel "v noci", ibaže nie  súčasne. Nostradamus teda i v tomto prípade presne vystihol jedinečné okolnosti týkajúce sa udalosti veľkého historického dosahu.

Jakub sa roku 1688 dva razy pokúsil o útek. Prvý raz ho prekvapili (surprins) favershamskí rybári. Druhý útek dňa 23. decembra bol úspešnejší. Odviezla (mener) ho loď z Rochesteru. Po plavbe, ktorá trvala dva dni a jednu noc, sa ocitol vo Francúzsku (l'air Gallique) a náramne sa mu uľavilo, že sa ešte stihol zúčastniť na katolíckej vianočnej omši.

Jakubovým odchodom sa skončila éra britských Stuartovcov. Pod neúprimnou zámienkou, že Jakub abdikoval, pozvali do krajiny Viliama a Máriu z Holandska za spoluvládcov Británie a dvojica zložila prísahu vernosti, ktorá uvalila na katolicizmus tvrdé zákazy. Azda práve v tejto bodke za históriou Stuartovcov by sme mohli vidieť hlbší a bolestnejší zmysel riadku Tiltre Anglican sera tard advisé...

Vraždu Karola obklopujú rozličné udalosti a v Nostradamových predpovediach na sedemnáste storočie dominuje neskorší mor a požiar. Anglicku sedemnásteho storočia je venovaných pomerne dosť štvorverší a preklad viacerých si vyžaduje rozsiahly poznámkový aparát. Každé štvorveršie sa až pozoruhodne presne zameriava na určitú stránku britských dejín, akoby Nostradamus vynikal Diovou schopnosťou a úderom blesku vedel na okamih zadržať tok času. Táto obdivuhodná jasnozrivosť nám umožňuje vystihnúť významné tendencie v anglických dejinách, a to cez štyri rozoberané udalosti - popravu Karola I., veľký mor, veľký londýnsky požiar a odchod Stuartovcov. Občianska vojna, konflikt parlamentu s monarchiou, prestavba Londýna,  protestantizácia monarchie - v týchto štyroch veršoch je zahrnuté všetko. Príbuzným stránkam sedemnásteho storočia sú venované iné štvorveršia, ale prekračujú rámec našej knihy, a preto uvádzame prehľad významnejších predpovedí týkajúcich sa Francúzska. Nebolo by rozumné priveľmi zdôrazňovať Nostradamov záujem o Anglicko, lebo vždy sa uňho prejavovali sklony sústrediť sa na historické osudy Francúzska.


MOCNÝ FRANCÚZSKY KRÁĽ

Jedno dôležité štvorveršie zaoberajúce sa sedemnástym storočím nedávno interpretoval Emile Ruir. Podľa neho sa vzťahuje na kľúčovú udalosť v dejinách novovekého Francúzska. Ruir patrí ku skupine francúzskych interpretátorov, ktorí boli zjavne posadnutí reštauráciou Bourbonovcov. V práci Le Grand Carnage (Veľká masakra), uverejnenej v predvečer druhej svetovej vojny, sa pokúsil o astronomickú interpretáciu veršov v IV.86. Videl v nich predpoveď reštaurácie francúzskej monarchie v júni 1944.15 Verše znejú:


L'an que Saturne en eau sera conjoinct,

Avecques Sol, le Roy fort et puissant,

A Reims et Aix sera receu et oingt,

Apres conquestes meurtrira innocent.


Dvojznačnosti francúzskeho textu veľmi sťažujú preklad štvorveršia. Predbežne by sme sa však mohli uspokojiť s takouto  verziou:


Roku, keď Saturn sa vo vode spojí so

Slnkom, silný a mocný kráľ

Bude prijatý a pomazaný v Remeši a Aixe,

Po výbojoch zabijú nevinného.


Na tomto základe Rochetaillée predpovedal, že Tretia republika sa skončí roku 1944. Astrologický komentár doplnil o pozoruhodný horoskop zostavený na podvečer 25. januára 1944. Tvrdil v ňom, že tento dátum uvidí "koniec agónie" Tretej republiky (obr. 44). Bude to záver agónie, hoci v tom istom roku zasadne na francúzsky trón veľký kráľ. Ruir si nebol celkom istý, ako dať do vzťahu posledný riadok štvorveršia a tieto udalosti. Usúdil, že predpovedá predbežné dobytie Talianska francúzskymi vojskami.

Predpoveď by sme mohli zavrhnúť ako nevydarenú spolu s ostatnými tisíckami nepresných proroctiev odvodených od Nostradamových štvorverší. Z viacerých stránok však ide o zaujímavú predpoveď už aj preto, že veľmi zreteľne naznačuje, ako hravo môže prekladateľova predpojatosť vyústiť do úplného nepochopenia, napriek presnosti použitej astrologickej metódy.

V tomto prípade Ruirova predpojatosť pramení z jeho krátkozrakosti vo veci zániku Tretej republiky a obnovy monarchie, o ktorej zjavne sníval. K astrológii vo veršoch však pristupoval celkom rozumne. Správne predpokladal, že zámerom astrologických narážok bolo upozorniť čitateľa na istý rok, v ktorom sa odohrá predpovedaná udalosť. Pri tej príležitosti mal  byť pomazaný silný a mocný kráľ a má byť zavraždený ktosi nevinný - akiste v súvislosti s kráľom.

Ruir si vcelku vybral správnu teóriu, a preto si rozoberieme jej princípy, aby sme zistili, kde sa dopustil omylu pri praktickom postupe. V duchu astrologickej argumentácie by prvé verše znamenali: Roku, keď Saturn v znamení Raka vstúpi do konjunkcie so Slnkom... Je pravda, že Saturn vstúpil do konjunkcie so Slnkom v znamení Raka v júni 1944. Konjunkcia nastala presne 22. júna. Nanešťastie si Ruir zrejme nevšimol, že Nostradamus nespomína Raka, ale vodu (eau). Teoreticky by sa toto slovo mohlo vzťahovať na hociktoré zo štyroch znamení - Raka, Škorpióna, Rýb (tri vodné znamenia) a na Vodnára. Takúto astrologickú zmienku použil Nostradamus vo svojich štvorveršiach niekoľko ráz, keď chcel šetrne zatemniť ich zmysel.

Azda tu zohrala úlohu Ruirova krátkozrakosť - alebo obyčajná neznalosť astrológie - ale nepovedal, že konjunkcia, hoci v znamení Raka, nastala niekoľko ráz od času, keď Nostradamus písal toto štvorveršie. Nastala dokonca v dvadsiatom storočí, 31. marca 1916.

Ak čítame štvorveršie v zhode s Nostradamovým zámerom - teda ako vodu (eau), nie ako Raka -, prichádza do úvahy veľké množstvo možných dátumov medzi rokom 1555 a dvadsiatym storočím. Keby sme sa napríklad obmedzili len na prvé tri desaťročia šestnásteho storočia vzápätí po prvom uverejnení Proroctiev, zistíme, že podmienky uvedené vo štvorverší sa naplnia najmenej desať ráz. Nasledujúce pozície uvádzame podľa juliánskeho kalendára, s ktorým pracoval Nostradamus:


Jún 1562 Rak Júl 1563 Rak

Okt. 1571 Škorpión Nov. 1572 Škorpión Nov. 1573 Škorpión

Jan. 1580 Vodnár Jan. 1581 Vodnár

Mar. 1582 Ryby Feb. 1583 Ryby Feb. 1584 Ryby


Ako vidíme, samotná astrológia nám neposkytuje najmenší dôvod na spájanie tohto štvorveršia s udalosťami roku 1944.

Pravda, keby sa nám podarilo zistiť, na ktoré zo štyroch znamení narážal Nostradamus, keď použil slovo eau (voda), mohli by sme niektoré dátumy vylúčiť. Keď Nostradamus v minulosti použil presne rovnaký obrat, mal na mysli Vodnára.16 Tu však nemáme do činenia s ikonomatickým používaním zeleného jazyka. Francúzsky termín pre Vodnára je Verseau. Môžeme tu teda siahnuť k odseknutiu slova a podľa pravidiel skracovania dostaneme eau. Na tomto chirurgickom zákroku v duchu zeleného jazyka je pozoruhodné, že slovo eau je už takrečeno prítomné v slove vers (po francúzsky riadok básne), takže vlastne k odseknutiu slova neprišlo.

Ak sa pri hľadaní efemeríd obmedzíme na Vodnára a aplikujeme zmysel štvorveršia IV.86 na príslušné dátumy, prídeme k nanajvýš zaujímavému záveru. Po tom, ako Nostradamus napísal štvorveršie, Saturn prvý raz vstúpil do znamenia Vodnára roku 1610. Dňa 3. februára 1610 (podľa gregoriánskeho kalendára) nastala konjunkcia Saturna so Slnkom v znamení Vodnára.

Nostradamus píše, že roku tejto astronomickej udalosti


... le Roy fort et puissant,

A Reims et Aix sera receu et oingt,

Apres conquestes meurtrira innocent.

...silný a mocný kráľ

Bude prijatý a pomazaný v Remeši a Aixe,

Po výbojoch zabijú nevinného.


Štvorveršie naznačuje, že silného a mocného kráľa prijmú a pomažú v Remeši a Aixe. Po výbojoch zabije nevinného.

Ruirovi môžeme vlastne prepáčiť presvedčenie, že štvorveršie sa vzťahuje na korunováciu kráľa. Od čias Chlodovikovcov v piatom storočí korunovali väčšinu francúzskych kráľov v remešskej katedrále Notre Dame. Nostradamus použil meno mesta, ale zmienil sa aj o pomazaní (oingt, apokopa od oignant). V remešskom opátstve St. Rémi opatrovali posvätnú ampulu s olejom, ktorú údajne priniesla z nebies holubica, a tento olej používali pri kráľovských korunováciách a krstoch. V Remeši sa konala posledná korunovácia roku 1824 (keď nastupoval na trón Karol X.), a preto Ruir logicky predpokladal, že budúci kráľ bude  roku 1944 takisto korunovaný a pomazaný v Remeši, ako naznačuje štvorveršie.

Nanešťastie si však Ruir jednoducho vybral nesprávneho kráľa a nesprávne storočie. To, čo Ruir očakával roku 1944, sa v skutočnosti stalo o takmer 350 rokov skôr.

Roku 1610 francúzskeho kráľa Henricha IV. zavraždil FrancXois Ravaillac. Nostradamus takmer s istotou myslel na tohto kráľa Henricha, ako to potvrdzujú slová v Nostradamovom Liste Henrichovi II., keď vychvaľoval kráľa, že je "tres puissant", t. j. veľmi mocný.

Čitateľ by však nečakal, že v druhom riadku štvorveršia sa bude písať o tom, ako bude tento veľmi mocný kráľ prijatý a pomazaný (receu et oingt). Henricha IV. totiž naozaj korunovali a pomazali v Remeši. Toto mesto malo preňho dvojnásobný význam. Poddalo sa mu po bitke pri Ivry, takže ho prijal (receu) celkom hmatateľne. Dôležité je však, že astrológia štvorveršia nepoukazuje na pomazanie ani korunováciu, skôr na rok kráľovej smrti. Nostradamus zahmlieva skutočnosť svojím typickým spôsobom - nechá nás očakávať kráľovské pomazanie, hoci v skutočnosti myslí na posledné pomazanie.

Záhadný štvrtý riadok dokonale zapadá do roku 1607 a udalostí okolo Henricha IV. Výraz "po výbojoch" (Apres conquestes) trefne charakterizuje situáciu po jeho smrti, lebo tesne pred zavraždením (meurtrira) skutočne vyhlásil vojnu cisárovi Rudolfovi II.

Henrich IV. je tým "nevinným" vo štvorverší. Ravaillac ho zavraždil, lebo uveril chýrom, že Henrich sa chystá vypovedať vojnu pápežovi. Boli to neodôvodnené chýry a Henrich bol doslova  nevinný.17


PRENASLEDOVANIE VRAHOV

Nostradamus zjavne zameral svoje štvorveršia na hlavné udalosti francúzskej dejín - na úmrtia kráľov a kráľovien, na zradcov a hrdinov, na slávne víťazstvá a tragické porážky, na revolúcie. Medzi štvorveršiami sa však nájde niekoľko takých, ktoré sa zrejme týkajú zdanlivo triviálnych udalostí v dejinách krajiny.

Pri čítaní jeho štvorverší sa nás nezmocňuje iba zúfalstvo z obskúrnych metód, ku ktorým sa uchyľoval, ale aj netrpezlivosť z nedostatočných vedomostí o bočných chodníčkoch európskej histórie. Niektoré štvorveršia nás vľúdne lákajú, akoby nám ich ezoterické fasády chceli vyzradiť prastarú múdrosť, kým iné zasa vytrvalo odolávajú a akiste zostanú navždy nedostupné. Zavše nám jediné slovíčko núka zvodný kľúč a vnímavý bádateľ sa vrhne na staré knihy v nádeji, že rozuzlí to, čo zauzlil Nostradamus.

Medzi týmito štvorveršiami založenými na "jedinom slove" nájdeme jedno, na ktoré zabudli všetci s výnimkou hŕstky odborníkov, hoci nám podáva úchvatný výjav, poznámku pod čiarou k francúzskym dejinám. Závažnosť štvorveršia vyplýva z faktu, že meno vyskytujúce sa u Nostradama sa zachovalo v dokumentoch zo sedemnásteho storočia. Bez tohto jediného mena by zostalo pravdepodobne celé štvorveršie nezrozumiteľné a nepreložiteľné.

Štvorveršie IX.68 znie:


Du mont Aymar sera noble obscurcie,

Le mal viendra au joinct de Saone et Rosne,

Dans bois cachez soldats jour de Lucie,

Que ne fut onc un si horrible throsne.


Zatiaľ vystačíme s takýmto prekladom:

Z vrchu Aymar bude vznešený neznámy,

Zlo príde na sútoku Saôny a Rhôny,

Vojaci sa schovávajú v lese na deň sv. Lucie,

Nikdy sa nekonal taký hrôzostrašný súd.


Kľúčom k zmyslu štvorveršia je meno Aymar. Historické fakty sú také, že 5. júla 1692 zavraždili obchodníka s vínom i jeho ženu v Lyone (v meste na sútoku Saôny a Rhôny, teda au joinct de Saone et Rosne). Úrady nevedeli vypátrať vraha bežnými prostriedkami, a preto zavolali prútikára*50 Jacqa Aymara, aby im pomohol pri pátraní. Dnes nás takéto pátranie azda prekvapuje, ale v sedemnástom a osemnástom storočí prútikárov bežne poverovali podobnými úlohami. Napospol sa verilo, že krv má posvätnú moc, volá po vrahoch, a stáva sa, že vrah odpadne v blízkosti mŕtvoly. Ako sa zdá, Aymar bol najlepším profesionálnym prútikárom v celom Francúzsku, a preto sa jeho meno zachovalo až dodnes.

A nezachovalo sa iba jeho meno, ale aj rytina, na ktorej je  takmer isto znázornený Jacques Aymar so svojimi prútikmi, a to v knihe Le Lorraina de Vallemonta o okultných náukach, vydanej koncom storočia (obr. 45).18 Od súčasníkov sa dozvedáme, že Aymar naladil svoj prútik čiže baquette na krv obete a potom začal pátrať po vrahovi.

Po tejto udalosti, ktorú predpovedal Nostradamus, Aymar po naladení prútikov usúdil, že vo vražde majú prsty traja páchatelia. Kráčal, kade ho viedli prútiky a všelijakými okľukami prešiel na pravý breh Rhôny. Nezvyčajná púť ho po mnohých míľach zaviedla do vojenského tábora v Sablone, ale tam, ako usúdil Aymar, sa jeho úradné splnomocnenie končilo. Okamžite sa vrátil do Lyonu, vyžiadal si pomoc a opäť sa vypravil na cestu. Po stope krvi prišli až do Beaucaire a tam v miestnom väzení objavili chlapa, ktorého nedávno zatkli pre drobnú krádež. Väzeň sa napokon priznal, že bol jedným z troch vrahov obchodníka s vínom a jeho ženy. Aymar pokračoval v pátraní a išiel po stope ostatných dvoch do NiYmes, potom do Toulonu a až na hranice kráľovstva, kde sa končili ich vyšetrovacie právomoci. Väzňa odsúdili, uznali za vinného a 30. augusta 1692 ho lámali na kolese.

Krv, najušľachtilejšia zo všetkých tekutín, je v tomto prípade nevnímateľná - dá sa sledovať iba jej stopa. Zlo (mal) skutočne prišlo k sútoku Saôny a Rhôny pri Lyone.

Viacerí komentátori prekladali štvorveršie, ako keby sa vzťahovalo na Mont Aymar, čo uvoľňuje pravopis riadku.19 Zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť, že by jestvoval nejaký Mont Aymar. Nostradamus si to zrejme uvedomoval, lebo nepísal Mont Aymar, ale mont Aymar. Naznačuje to, že úvod štvorveršia by mal znieť  Z kopca Aymar...

Ako však ostatné riadky súvisia s Aymarom, ak s ním vôbec súvisia? Dans bois cachez soldats jour de Lucie, / Que ne fut onc si horrible throsne. Máme pred sebou obraz vojakov schovávajúcich sa v deň sv. Lucie v lese. Deň sv. Lucie pripadá na 13. decembra. Na čosi také Nostradamus akiste nemohol zabudnúť, lebo v Efemeridách20 stojí nad dňom, keď sa narodil, meno Lucia. Čo z toho vyplýva? V duchu zeleného jazyka by sme mohli zmienku o sv. Lucii chápať ako dômyselnú zmienku o prútikárskej metóde. Svätá Lucia je patrónkou ľudí trpiacich na choroby očí. Podľa legendy sa Lucia chcela vyhnúť dvoreniu istého šľachtica, ktorý obdivoval krásu jej očí, preto si ich vylúpila a darovala mu ich na tácke, a tak ju zvyčajne zobrazujú, ako nesie dve oči. Spojitosť s Nostradamom spočíva v tom, že pri pátraní Aymar postupoval bez podpory zraku ako Lucia, jeho očami boli prútiky. Nostradamovi určite neušla podobnosť medzi pannou (virgo) Luciou a prútikom (virga). Mimochodom, ide o veľmi bežnú slovnú hračku v kresťanskej symbolike, ktorá prenikla do zeleného jazyka.

Kedysi verili, že Aymar a jeho prútikárski kolegovia nesledovali neviditeľnú stopu krvi, ale matiere meurtriere (vražednú látku21), ktorú vylučujú všetci vrahovia a ktorá ich spája s obeťami sťa neviditeľná niť. Ak vezmeme do úvahy túto predstavu, Nostradamov výraz noble obscurcie je namieste a najmä vo vzťahu k symbolike obklopujúcej Luciu nadobúda osobitný zmysel. Čo je obskúrne čiže neviditeľné ľudskému zraku, prútiku (virga) je zjavné (učene povedané lucidné).

Už sme poznamenali, že Nostradamus sa neraz zapodieva v jedinom štvorverší dvoma navzájom súvisiacimi udalosti, zväčša  v podobe paralely. Preto treba pokladať za vcelku rozumný predpoklad, že posledné dva riadky sa zaoberajú ďalším Aymarovým pátraním.

Druhá polovica verša sa zjavne dotýka príhody, ktorá akiste veľmi zapôsobila na Nostradama, príslušníka nedávno pokrstenej židovskej rodiny, lebo prijala katolicizmus vo vlastnom záujme. Ako sa zdá, takmer o desať rokov po slávnom lyonskom prípade si Aymara najali cevennskí katolíci, aby vypátral pomocou prútikov skupinu protestantov podozrivých z vraždy. Po jeho zásahu zatkli a popravili dvanástich protestantov: Que ne fut onc un si horrible throsne ("Nikdy sa nekonal taký strašný súd"). Tvrdenie je azda dramaticky zveličené, ale obsahuje užitočnú poznámku. Komentátori zväčša prekladajú throsne ako trón, hoci toto slovo nedáva zmysel v kontexte štvorveršia. Po francúzsky sa slovo trón píše trone. Alebo je throsne výraz zeleného jazyka, keďže vo francúzštine nejestvuje?

V gréčtine má thronos niekoľko príbuzných výrazov - stolička, veštecké sedadlo (pri mystériách) a (v právnom kontexte) sudcovský stolec. Posledné dva významy bezprostredne súvisia so štvorverším, v ktorom sa spomína vyšetrovací postup odvodený z magických znalostí (konkrétne od prútikárstva) ako aj súdny proces.

Presvedčili sme sa však, že toto slovo má aj astrologický význam. V stredoveku sa hovorilo, že planéta zaujala "trón", keď sa nachádzala v znamení, ktorému vládla. Napríklad Saturn sedí na tróne, keď vstúpi do znamenia Kozorožca. Slnko nastupuje na trón v znamení Leva. Výraz horrible throsne by sme mohli chápať ako slovnú hru. "Trón" je v astrológii priaznivá pozícia, pozícia  sily. Ak sa planéta dostane do náprotivného znamenia, nachádza sa v slabej pozícii. V stredovekej astrológii sa hovorilo o väzení (Carcer) alebo o páde (Cadutus).

V astrologickej terminológii by teda výraz terrible throsne mohol znamenať väzenie a predstavuje tu veštecký a súdny stolec pozbavený dôstojnosti. Nostradamus vnímal pátranie po protestantoch okultnými prostriedkami ako zneužitie veštectva v záujme súdu.

Vzťahuje sa údaj vo štvorverší na aktuálnu astrologickú situáciu v deň sv. Lucie roku 1692? V ten deň Mars vstúpil do konjunkcie so Saturnom v znamení Strelca a obidve planéty sa nachádzali v opozícii s Jupiterom v znamení Blížencov. V duchu elektívnej astrológie by sme si túto konšteláciu mohli vysvetľovať ako zatknutie (Saturn) utekajúceho previnilca (Mars v Strelcovi). Túto významovú niť nebudeme rozvíjať, ale dokonale sa hodí k Nostradamovej zmienke o dni sv. Lucie.

Horrible throsne je kozmický konflikt, ktorý sa prejavuje na materiálnej rovine ako konflikt náboženských názorov. Hoci sa Aymarov príbeh odohráva vo Francúzsku a viaceré stuartovské veštby v Anglicku, spája ich spoločný problém náboženskej neznášanlivosti.


POKLADNÍKOVA SMRŤ

Štvorveršie patrí medzi tie zriedkavé predpovede o sedemnástom storočí, ktoré obsahujú meno poznateľnej historickej osobnosti. Navyše kóduje meno jednotlivca zapleteného do opisovanej drámy.  Obidve mená sa vyskytujú v prvom riadku:


L'arc du thresor par Achilles deceu,

Aux procrées scXeu la quadrangulaire:

Au faict Royal le comment sera scXeu,

Corps veu pendu au veu du populaire.

Arkáda pokladnice oklamanej Achillom,


Pôvodcom ukáž štvoruholník:

Na kráľov rozkaz sa vyjaví prečo a kde,

Telo odvisne pred očami ľudu.


L'arc du thresor je narážka na meno osoby a jej politické postavenie. Keď so suitou Márie de Medici prišiel na francúzsky dvor Talian Concino Concini, kúpil si titul markíza d'Ancre (arc) a získal tak prístup do kruhov francúzskej šľachty. Slovo arc je, prirodzene, anagramicky blízke názvu Ancre. Bral to Nostradamus ako ezoterický žart, keď vyškrtol zo slova ancre spoluhlásku n, ktorá sa vyskytuje v mene Concino Concini štyri razy?

D'Ancre sa napokon stal prvým kráľovským ministrom povereným správou pokladnice (thresor) a tu máme vysvetlenie prvých štyroch slov francúzskeho štvorveršia. Ľahkovážnym a mravne pochybným vedením pokladnice si vyslúžil nenávisť viacerých osobností vrátane Condého a (ako sa tvrdí) Achilla de Harlay (Achilles).

Achille de Harlay, barón de Sancy a biskup zo St. Malo sa tešil povesti veľkodušného človeka vo všetkých ohľadoch. Napríklad keď bol veľvyslancom v Konštantínopole, zachránil  mnohých kruto zneužívaných otrokov z pazúrov Turkov - pri jednej príležitosti za vlastné peniaze vykúpil od Turkov vyše tisíc francúzskych kresťanov a oslobodil ich. Späť do Francúzska ho odvolali, keď sa zaplietol do otázky následníctva osmanského trónu. Neskôr okrem iného navštívil Anglicko a pokúšal sa presvedčiť korunu, aby znovu etablovala katolicizmus. Nostradamus právom spomína jeho meno ako pravý opak verejného drancovania príznačného pre "hrdinu" štvorveršia.

Predpoveď je najzaujímavejšia takmer strašidelnou presnosťou. Conciniho na kráľov rozkaz zastrelili Vitry, du Hallier a Perray (au faict Royal) 24. apríla 1617. V deň úmrtia, keď našli uňho veľké množstvo usvedčujúcich dôkazov, ho pochovali na cintoríne St-Germain-l'Auxerrois. Deň nato však dav rozzúrených Parížanov vykopal jeho mŕtvolu, odvliekol ju na Pont-Neuf a zavesil na stožiar, ktorý dal osobne vztýčiť maršal pre svedkov ochotných vypovedať proti previnilcovi. Po tejto verejnej potupe (Corps veu pendu) mŕtvolu spustili na zem a rozsekali na márne kúsky.

Jeden detail predpovede sa však na prvý pohľad nezdá presný. Posledný riadok naznačuje, že Conciniho zabijú alebo vyvesia na veľkom námestí (la quadrangulaire). To sa nestalo. Podľa Mme de Bolly, historičky z devätnásteho storočia, ho zastrelili pred Louvrom, na padacom moste vedúcom k palácu, a vieme, že ho obesili na jednom z mostov cez Seinu.22 Zo skúseností je nám známe, že Nostradamus sa zriedkakedy mýli a súdime, že štvorveršie sa netýka iba hrôzostrašného osudu Conciniho, ale aj nemenej pohnutej smrti jeho ženy, ktorá vzápätí po manželovej smrti zomrela na priestrannom námestí.

Conciniho ženu Leonoru Doriovú, obľúbenú dvornú dámu Márie di Medici, obvinili z bosoráctva. Začiatkom sedemnásteho storočia sa parížski sudcovia neradi zaoberali obžalobami z údajného bosoráctva.23 Ale historik bosoráctva Montague Summers (preskúmal pätnásť dobových svedectiev o jej procese a smrti) píše, že v jej sídle objavili dôkazy potvrdzujúce jej oddanosť satanizmu aj veľké množstvo amuletov a poschovávaných bábik.24 Summers nepochyboval, že Leonora sa zaoberala bosoráctvom a jeho závery sa opierajú o pôvodné súdne záznamy. Pravda je však taká, že ju odsúdili najmä na základe výpovedí vyľakaných sluhov. Jeden z nich vyrukoval s otrepaným svedectvom, že o polnoci obetovala v kostole kohúta. Keď v jej skrini objavili niekoľko hebrejských kníh, prípad bol pre ňu stratený a uznali ju za vinnú (hoci nie bez nezhôd medzi sudcami). V ústrety nespravodlivej smrti išla s neobyčajnou odvahou. Ešte v tom istom roku vyšla satirická hra, ktorá veľmi nepresne vykresľuje jej život. Bola to tragédia v štyroch dejstvách La Magicienne étranger (Cudzia čarodejka).

Vzhľadom na postavenie ju neupálili, ako bolo zvykom pri procesoch s bosorkami. Sťali ju 8. júla na Place de Greve a mŕtvolu potom verejne spálili na obrovskej hranici. Summers končí slovami: Jej osud akiste spečatil politický odpor...

Po poprave telo (corps) odsúdenkyne najprv vyvesili na kôl pred zrakmi verejnosti (veu pendue au veu du populaire) a až potom spálili. Zomrela na Place de Greve, kde sa konali všetky popravy až do roku 1832, hoci od roku 1806 sa námestie volá Place de l'Hôtel de Ville. Bez ohľadu na meno je to rozľahlé štvorcové (la quadrangulaire) priestranstvo.


RICHELIEU VO ŠTVORVERŠÍ

Iné štvorveršie venované sedemnástemu storočiu obsahuje meno, ktoré nevzbudzuje pochybnosti, o koho ide, hoci vlastné meno sa v ňom vôbec neuvádza. Vieux Cardinal zo štvorveršia VIII.68 je určite kardinál Richelieu. Hoci sa Nostradamus dôkladne zaoberal dejinami kráľovskej rodiny v nasledujúcom storočí, vo viacerých štvorveršiach si všíma Richelieua, lebo v ňom videl najvýznamnejšieho hýbateľa osudov Francúzska. Vari dve štvorveršia sa zaoberajú kardinálom celkom zreteľne a aj súčasníkom bolo jasné, že Nostradamus v ňom vidí budúcnosť Francúzska. Azda preto sa za kardinálovho života rozšírilo niekoľko sfalšovaných štvorverší, ktoré sa pripisovali Nostradamovi.

Štvorveršie VIII.68 sa celkom jednoznačne začína priamou zmienkou o kardinálovi:


Vieux Cardinal par le jeune deceu,

Hors de sa charge se verra desarmé,

Arles ne monstres double soit aperceu,

Et liqueduct et le Prince embaumé.


Zatiaľ preložíme verše takto:

Starý kardinál oklamaný mladým,

ocitne sa odzbrojený mimo svojho velenia,

Arles nedá znať, že dvojica je vnímaná

A fontána a princ zabalzamovaný.


Ako sa presvedčíme, štvorveršie je čiastočne astrologické a po rozbore vyjde najavo, že celá báseň je opisom planetárnej situácie v poslednom roku života kardinála Richelieua.25

Prvý riadok majstrovsky zhŕňa zložitý príbeh skutočného klamstva, ktoré tak hlboko zapôsobilo na Richelieua. Ten bol roku 1642 naozaj "starým kardinálom" (vieux cardinal), lebo to bol posledný rok jeho života. V tomto roku vyšlo najavo, že mladý Henri de Cinq-Mars, dvadsaťdvaročný favorit (le jeune) Ľudovíta XIII. kuje úklady proti životu kardinála. Pre sprisahanie a úkladné (deceu) rokovania so Španielskom za chrbtom kráľa a Richelieua bol sťatý roku 1642, teda v tom istom roku, keď zomrel Richelieu.

Nejednoznačný druhý riadok zrejme opisuje osud mladého Cinq- Marsa i samého Richelieua: Hors de sa charge se verra desarmé. Cinq-Mars mal byť sťatý bez zásahu Richelieua (hors de sa charge), lebo kardinál uzákonil pevnú zásadu, podľa ktorej by sa favoritom nemali poskytovať osobitné výsady. Úklady o život sa trestali sťatím. Jestvuje ešte ďalšia prípustná interpretácia výrazu Hors de sa charge, lebo Richelieu sa dozvedel o sprisahaní vďaka svojej výnimočne schopnej tajnej službe. Mali by sme si povšimnúť, že slovo desarmé má pozoruhodné dôsledky, lebo druhá zložka mena Cinq-Mars je totožná s názvom planéty, ktorej podliehajú vojenské zbrane. Zároveň tá istá planéta panuje nad hlavou ľudského tela, a to cez znamenie Barana. Preto je výraz desarmé neobyčajne primeraný, lebo vo vzťahu k menu Cinq-Mars označuje odseknutie hlavy a ukončenie rodového mena (či erbu, t.  j. arms) mečom.

Posledné dva riadky štvorveršia treba rozobrať spolu, lebo značujú zvláštny astrologický stav: Arles ne monstres double soit aperceu / Et liqueduct et le Prince embaumé.

Čas Richelieuovej smrti zvestovalo na nebi zoskupenie, ktoré Nostradama vždy vzrušovalo - konjunkcia planét Jupitera a Saturna. Toto je určite dvojica, ktorá mala byť viditeľná (soit apercXu). Dňa 4. decembra 1643, v deň Richelieuovej smrti, sa obidve planéty nachádzali v blízkosti Rýb.26 Presná konjunkcia však nastala až 24. februára 1643, keď kardinála (le Prince)27 nabalzamovali (embaumé), ako sa píše vo štvorverší. V deň, keď ho ukladali do sorbonského sarkofágu, Jupiter a Saturn vstúpili do presnej konjunkcie na 25. stupni Rýb.

Liqueduct je pozoruhodné slovo. Viacerých komentátorov poplietlo natoľko, že ho upravili na l'aqueduct (čím však obrali štvorveršie o zmysel).28 Ide o Nostradamov výtvor v duchu zeleného jazyka, lebo neznamená iba "nosič vody", ale aj "unášaný vodou". V tomto zmysle sa vzťahuje na Ryby. Toto zodiakálne znamenie predstavujú dve ryby unášané (ductus) kvapalinou (lique z latinského liquefacere - skvapalniť).

Zaujímavé je, že 24. februára 1643 sa obidve závažné planéty nachádzali v Rybách (liqueduct) takisto ako aj Slnko a Merkúr.29 V tomto zriedkavom kozmickom okamihu boli vodnaté Ryby zdôraznené nanajvýš nezvyčajným spôsobom. Astrológ Nostradamus, vedomý si budúceho dátumu, keď mali uložiť veľkého kardinála do sarkofágu, chcel, pochopiteľne, zdôrazniť túto udalosť prostredníctvom satelitia v Rybách (satelitium je konjunkcia alebo približná konjunkcia troch či viacerých  planét).30

Arles ne monstres nedáva bohvieaký zmysel, ak výrazu nepridáme astrologický význam tak, že ho budeme brať ako tlačovú chybu zápisu Aries ne monstres. Táto interpretácia sa dokonale zhoduje s astrologickou symbolikou udalostí.31 Cinq-Marsa sťali za sprisahanie proti Richelieuovi. Aries (t. j. Baran) panuje nad hlavou a planéta Mars nad sťatím a podobnými vecami (i nad Baranom). Obidvaja muži - mladý i starý - zomreli v tom istom roku, ale vo hviezdach sa prejavila iba smrť slávneho Richelieua. Baran (Aries) sa naozaj neukázal (Aries ne monstres) na oblohe v čase, keď zomrel mladý muž.

Štvorveršie o Richelieuovi určite patrí k najpozoruhodnejším v Nostradamovom repertoári. Nostradamus niekoľkými stručnými riadkami vyrozprával komplikovaný budúci príbeh a dokonale vykreslil obidve hlavné postavy vrátane spôsobu ich smrti a úvah o planetárnych okolnostiach ich odchodu zo sveta.32


ZVOLENÝ ANGLICKÝ KRÁĽ

Štvorveršie IV.89 si zaslúži pozornosť, s akou štyri verše vystihujú spletitý a prekvapujúci sled udalostí - spôsob, akým vyzvali Viliama, princa Oranžského, aby sa ujal anglického trónu.


Trente de Londres secret conjureront,

Contre leur Roy sur le pont l'entreprinse,

Luy, satellites la mort degousteront,

Un Roy esleu blond et natif de Frize.


Nasledujúci preklad budeme postupne upravovať podľa výsledkov rozboru:

Tridsiati z Londýna sa tajne dohovorili,

Na podujatí proti svojmu Kráľovi,

V okolí okúsia smrť,

Svetlého Kráľa zvolia a rodáka z Frízska.


Slovo Londýn (Londres) v prvom riadku označuje scénu, ale na hlavnú postavu štvorveršia poukazuje posledný riadok: Un Roy esleu blond, et natif de Frize. Viliam III. je azda jediný panovník v dejinách Európy, ktorého zvolili (esleu) na kráľovský trón, a štvorveršie zjavne naráža na jeho voľbu, keď roku 1689 vystriedal na britskom tróne zvrhnutého Jakuba II.

Slovo esleu nám okamžite umožňuje spoznať kráľovu totožnosť, ale slovo blond nás stavia pred problémy. Väčšina komentátorov ho nepochopila.

Charles Ward, ktorý písal o tomto štvorverší trochu podrobnejšie, sa mýlil v niekoľkých detailoch, napríklad pokiaľ ide o sfarbenie Viliamových vlasov a tvrdenie, že nosil parochňu. Prv ako sa stal Viliamom III., parochňu nenosil - v Holandsku to vôbec nebolo zvykom. Parochne sa tešili obľube na francúzskom a anglickom dvore, ale nie u Holanďanov. Viliam mal tmavohnedé vlasy. Tak ho portrétoval Lely v čase, keď roku 1677 uzavrel manželstvo s Máriou (najstaršou dcérou budúceho Jakuba II.).

Nazdávame sa, že Nostradamova zmienka sa nevzťahovala na  svetlú farbu vlasov. Istý čas sme mali dojem, že slovo blond je odvodené od latinského blandus "milý, príjemný", lebo voľba Viliama za kráľa bola vtedy pre Anglicko vhodná, ba potrebná. Náhodná zmienka v poznámkach C. T. Onionsa o etymológii slova blond nás však primala k zmene názoru. Podľa Onionsa je slovo pravdepodobne nemeckého pôvodu a v tvare blondus znamená žltý.33 V šestnástom storočí bolo zrejme menej ezoterických možností na označenie mena budúceho zvoleného kráľa Viliama Oranžského.

Jeden z najstarších anglických komentátorov Nostradama, známy iba pod iniciálkami D. D., poznamenáva, že napriek viacerým detailom poukazujúcim na Viliama III. musí vzniesť vážnu námietku proti zmienke o jeho frízskom (Frize) pôvode - narodil sa v Haagu. Jednako sa zdá, že detaily u Nostradama sú v poriadku. V polovici sedemnásteho storočia dnešné Holandsko a Belgicko pozostávali z troch hlavných častí. Južná, hraničiaca s Francúzskom, predstavovala staré španielske Nizozemsko, ktoré získali Francúzi v rokoch 1659 až 1679 vďaka vojenským a diplomatickým úspechom. Severnejšie sa nachádzali zvyšky španielskeho Nizozemska, ktoré na východe hraničili s Nemeckou ríšou (biskupstvo Liege) a s Luxemburskom, hraničiacim na juhovýchode s Nemeckou ríšou a Francúzskom. Tretie, oveľa väčšie územie, tvorili Zjednotené provincie, ktoré sa roku 1648 osamostatnili od ríše. Siahali severne od Brugg a Antverp až po Severné more a patrilo do nich Frízsko i Groningen na severe. Nostradamus správne písal o nových Zjednotených provinciách, keď sa zmienil o tomto územnom zisku roku 1648.

Ako si máme vysvetľovať "tridsiatich z Londýna" (Trente de Londres) v prvom riadku? Je to narážka na účastníkov tajného  rokovania namiereného proti vlastnému kráľovi? V diele o tajných pokusoch inštalovať namiesto Jakuba II. na trón Viliama uvádza historik z osemnásteho storočia Tobias Smollett veľmi podrobný zoznam tých, čo písali prvé pozvania Viliamovi. Výraz secret conjureront je výstižný, lebo prvé oficiálne ponuky Viliamovi obsahuje zašifrovaný list, ktorý podpísalo niekoľko popredných Angličanov - Shrewsbury, Devonshire, Danby, Lumley, Compton, Russell a Sidney. Nie je jasné, či sa na týchto úkladoch zúčastnilo presne tridsať ľudí, ale ich počet sa akiste blížil k tomuto číslu. Smollett uvádza menovite štrnástich najvýznamnejších.34 Istý anonymný komentátor z roku 1691 poznamenáva, že "Tridsiati z Londýna je počet, ktorý sa v zásade zhoduje s údajom o dvadsiatich deviatich pánoch spomínaných v Gazette, 11. decembra 88."35

Interpretácia druhého riadku - Contre leur Roy sur le pont l'entreprinse - nie je ani zďaleka ľahká. Francúzsky výraz sur le pont l'entreprinse v doslovnom preklade "na moste podujatia" nedáva v celkovom kontexte bohvieaký zmysel a ťažko odolať pokušeniu, že pont je nesprávny zápis slova point - "bod". Pravda, most (pont), presnejšie "premosťujúce podujatie" (le pont l'entreprinse), by sme mohli chápať ako premosťovanie prielivu medzi Anglickom a Holandskom. Bola to najvychýrenejšia vojenská operácia tých čias so všetkým sprievodnými znakmi invázie, hoci bola pokojná a nekrvavá. Prvý navrhol túto hypotetickú interpretáciu zrejme komentátor J. F. v diele Nostradamove predpovede, Pred rokom 1558 (The Predictions of Nostradamus, Before the Year 1558) a poskytuje vcelku zmysluplné vysvetlenie inak zamotaného riadku.

Na problémy narážame aj v treťom riadku - Luy, satellites la mort degousteront. Na koho sa vzťahuje slovo Luy (On) a kto sú satellites? Lákavo vyznieva možnosť, že ide o prívržencov Jakuba II. v jeho okolí, časť ktorých neskôr zomrela (la mort degousteront) - najmä mladí Škóti, ktorí mu zostali verní. Zdá sa však pravdepodobnejšie, že satellites sa vzťahuje skôr na krajiny než na jednotlivcov. Vysvetľovalo by to čudnú stavbu verša, ktorá sa začína osobným zámenom, hoci sa nevzťahuje na nijakú osobu ani na sloveso. Je to slovo Luy, sloveso je degousteront (v množnom čísle), takže patrí k podstatnému menu satellites. Keby sme Luy čítali ako homofónne slovo zeleného jazyka, mohlo by označovať Ľudovíta (Louis) XIV., ktorý Jakubovi II. ponúkol pomoc. Keď Jakub dorazil do Paríža, Francúzsko bolo vo vojnovom stave s Holandskom, Španielskom i s ríšou - obraz satelitov okolo Ľudovíta XIV. je znamenitý, lebo bol naozaj obklopený nepriateľmi. Na pevnine okúsili ľudia akiste dosť utrpenia.

Hlbší význam zvyčajne majú i zdanlivo celkom prázdne Nostradamove verše a podľa našej mienky krviprelievanie na kontinente predstavuje príkry kontrast s vtedajšou situáciou v Anglicku. Voľbu Viliama Oranžského na anglický trón nazvali anglickí historici pokojnou a nekrvavou revolúciou.

Veršovačka z konca sedemnásteho storočia akoby doplňovala štvorveršie predstavou, že princ Oranžský, sediaci pevne na tróne, si ľahšie poradí s Francúzskom. Zračia sa v ňom zbožné nádeje vtedajších Angličanov:


Ak mrzutý básnik

Vopred vie, čo sa stane,

Aj ja sa odvážim prorokovať

A vyveštiť jeho zaslúženú skazu.

Veď starý Nostredame

Predpovedal to isté,

Že ak raz podíde statočný Oranžský bližšie,

Kráľovská ľalia zvädne a uschne.36

 


8. kapitola

Osemnáste storočie


Des le Xe siecle, Albumasar avait calculé que l'année  mil sept cent quatre-ving-neuf serait feconde en revolutions sociales, a cause de l'une des grandes conjonctions de Saturne. L'astrologie est vanité, erreur, mensonge, tout ce que vous voudrez; mais enfin voila prédiction d'une authenticité irrecusable.

V desiatom storočí Albumasar vyrátal, že vzhľadom na jednu z veľkých konjunkcií Saturna bude rok tisíc sedemsto osemdesiatdeväť bohatý na sociálne revolúcie. Astrológia je márnosť, omyl a snenie - hocičo. A predsa, napriek všetkému, čo sa povedalo a urobilo, máme tu nespochybniteľne autentickú predpoveď.

(Migne: Dictionnaire des Propheties, II., 339, prevzaté z diela Albumasar: De Magnis Conjunctionibus, Tract. II, Diff. 8. Citoval Charles Ward v: Oracles of Nostradamus, 1891)

Keď Nostradamus listoval vo víziách budúcnosti a nazrel do Paríža deväťdesiatych rokov osemnásteho storočia - a dajme tomu uvidel statočnú smrť Márie Antoinetty -, vynorila sa pred ním socha Slobody v rímskej tunike. Ozrutná socha pozerala dolu na hrôzostrašné Námestie revolúcie (Place de la Révolution), ktoré  neskôr trochu eufemisticky premenovali na Námestie svornosti (Place de la Concorde). Socha Slobody v ženskej podobe bola na tom istom piedestáli ako kedysi Ľudovít XV., podľa ktorého bolo rozľahlé námestie pôvodne pomenované. Socha mala hlavu ironicky zakrytú čiapkou slobody odvodenou od starovekej frýgickej čiapky, niekdajšieho symbolu najvyššieho zasvätenia do pradávnych mystérií. Sochu s poetickou presnosťou opisovali ako "votrelkyňu medzi ľudskými bytosťami",1 lebo jej nevidomé oči nevnímali krviprelievanie, utrpenie ani prosby trpiacich. Môžeme si byť istí, že Nostradamovi sa naskytla takáto vízia, lebo v ktoromsi arkánnom verši sochu spomína a opisuje ju ako Castulon monarque, keďže mala na sebe rímsku tuniku (castula).

Na Námestí svornosti sa týči ešte jedna záhada - mohutný luxorský obelisk a hieroglyfy na ňom ospevujú česť i slávu Ramsesa II. Veľký kamenný pamätník venoval Mohamed Ali Paša Ľudovítovi Filipovi roku 1836 po strastiplnej ceste z Luxoru. Obelisk údajne stojí presne na mieste, kde sťali gilotínou Ľudovíta XVI. Nostradamus nahmatal pulz francúzskej histórie, lebo štvorveršia obsahujú zmienky o Ľudovítovi Filipovi, o Ľudovítovej poprave aj o egyptskom vplyve, ktorý zachvátil Francúzsko po Napoleonových výbojoch v krajine na Níle.

Všeobecne sa predpokladá - na základe neodborných komentárov -, že Nostradamuss predpovedal na rok 1792 Francúzsku revolúciu. Jednoducho to nie je pravda. Predpovedal ju celkom presne na rok 1789 a datoval aj niekoľko udalostí bezprostredne po nej, medziiným zavedenie revolučného kalendára roku 1792. Séria štvorverší opisujúcich revolúciu hovorí o detailoch až neuveriteľne explicitne. Komentátor sa neubráni dojmu, že  Nostradamus nepredpovedal budúcnosť, ale písal dejiny. Majster akoby bol posadnutý strašnými udalosťami známymi dnes pod názvom Francúzska revolúcia, lebo poslednými dvoma desaťročiami sa zaoberá vyše štyridsať štvorverší. Hodno sa zmieniť aspoň o niekoľkých štvorveršiach týkajúcich sa rokov okolo popravy kráľa.

Štvorveršia I.3, I.14, I.53, VII.14 a VI.23, vzťahujúce sa na rok 1789, sa zrejme priamo zaoberajú udalosťami v Paríži okolo revolúcie. Štvorveršie IX.20 naráža na útek Ľudovíta a Márie Antoinetty roku 1791. O revolučnom roku 1792 sa píše vo viacerých štvorveršiach. Napríklad štvorveršie IX.34 identifikuje Tuileries a uvádza podrobnosti o tom, ako Sauce, rojalistický mešťanosta mesta Varennes, pomohol zabrániť kráľovskej dvojici v úteku. Štvorveršie VIII.80 spomína výstrelky revolucionárov, kým štvorveršie X.1 vykresľuje dojímavý obraz Márie Antoinetty  a jej dcéry vo väzení. Štvorveršie I.42 nadväzuje predpoveďou o revolučnom zhromaždení, kým I.82 uzatvára rok 1792 víziou gilotíny a francúzsko-rakúskej vojny. Nasledujúci rok 1793 otvára štvorveršie VIII.46 o obliehaní Lyonu ako priameho následku revolúcie. Štvorveršia X.43 a VIII.87 vykresľujú obraz kráľovraždy Ľudovíta XVI. a venujú letmý pohľad dňu popravy (I.57). Štvorveršie VI.92 uvádza detaily o jeho pohrebe. Obdobím po kráľovražde sa zaoberá štvorveršie X.9 a načrtáva i obraz korunného princa v tzv. chrámovom väzení. Tento rok, taký strašný pre kráľovskú rodinu, zhrnuje štvorveršie IX.77 obsahujúce ešte niekoľko údajov o smrti Ľudovíta XVI., Márie Antoinetty, korunného princa a madame Dubarry. O presnom začiatku a konci revolúcie sa dodnes polemizuje. Keby sme mali dodať ešte aj zmienky o porevolučných vojnách a o Napoleonovi, vyšiel by nám z  toho dlhý a úmorný zoznam.


GILOTÍNA

K najpamätihodnejším Nostradamovým obrazom patrí gilotína v pohybe. Nástroj na zabíjanie ľudí sa prvý raz spomína v úvode štvorveršia I.82.


Quand les colomnes de bois grande tremblée,

D'auster conduicte couverte de rubriche,

Tant vuidera dehors une assemblée

Trembler Vienne et le pays d'Austriche.


Predbežný preklad znie:

Keď sa chvejú veľké drevené stĺpy,

Vedené z juhu, zakryté rubrikou,

Potom zhromaždenie donúti,

Viedeň i krajinu rakúsku triasť sa.


Veľké drevené stĺpy (colomnes de bois grande) zachvievajúce sa pri páde ťažkej sekery predstavujú zvláštny opis stínacieho zariadenia. Obraz nám núka príležitosť datovať udalosti vo štvorverší. Vražedný vynález odporúčal roku 1789 Dr. Guillotin (hoci napriek všeobecnej mienke nebol jeho pôvodcom) a na popravu zločinca ho použili prvý raz 15. apríla 1792. Na základe zvyšných riadkov usudzujeme, že ide o udalosti v období veľkého teroru,  ktoré trvalo od augusta 1792 do mája 1793.

Slovo auster v druhom riadku znamená južný vietor. Je to však narážka na Rakúsko (spomínané aj v poslednom riadku). Prusi a Rakúšania vtrhli do Francúzska roku 1792. Viac-menej v zhode s Nostradamom vojvoda z Braunschweigu doniesol povestnú deklaráciu či Manifest - pravdepodobne rubriku (rubriche) z druhého riadku. Nostradamus si vybral toto podivné slovo azda pod dojmom jeho vedľajšieho významu, skvele vystihujúceho krvavé hrozby Francúzsku, otvorene uvedené v Manifeste, lebo rubrika bola pôvodne červená a mala teda farbu krvi. Napodiv Braunschweig nepripochodoval od juhu, ale od juhovýchodu.

Tretí riadok obsahuje azda najpozoruhodnejšie slovo - výraz assemblée (zhromaždenie), ktoré nadobudlo dnešný politický význam práve v období, o ktorom sa píše vo štvorverší. Toto pomenovanie použilo Assemblée Legislative (Zákonodarné zhromaždenie) dňa 1. októbra 1791, keď odhlasovalo vypovedanie vojny Rakúsku a pozbavilo moci Ľudovíta XVI.

Vienne vo štvrtom riadku je takmer s určitosťou hlavné mesto Rakúska Viedeň, nie Vienne v departmente Isere na juhu Francúzska. Trasúci (trembler) sa Rakúšania sú spojenci Prusov, ktorí utrpeli porážku najprv pri Valmy a potom vo vojnách s Napoleonom.

Stručný prehľad dejín pred opisovanými udalosťami nám pomôže lepšie pochopiť zmysel štvorveršia. V roku 1791 sa Viedeň a Berlín dohodli na opatreniach proti revolučnému Francúzsku. Vojvoda z Braunschweigu dostal rozkaz pochodovať na Paríž. Velil stotisícovému rakúskemu vojsku a menej početným pruským oddielom. Pochod však odložili pre korunováciu Františka II. za cisára.  Pred začiatkom výpravy do Francúzska vydal vojvoda z Braunschweigu deklaráciu (Manifest z 25. júla 1792). Adresoval v nej vyhrážky všetkým Francúzom, ktorí sa budú brániť, a Parížu skazu, ak ublížia kráľovskej rodine. Revolucionári využili príležitosť a tvrdili, že Ľudovít XVI. sa spolčil s votrelcami. Kráľovská rodina v obave o život hľadala oporu v zhromaždení. To však neskôr rozhodlo, že zruší monarchiu a odhlasuje revidovanú ústavu. Vzápätí Danton vyhlásil začiatok Teroru.

Prusi za podpory rakúskeho armádneho zboru vtrhli do Lotrinska. Padlo Longwy a v septembri Verdun. Armáda sa stiahla pri Valmy - určite nie pod tlakom vojenskej geniality Francúzov, ale skôr pre epidémiu dyzentérie.2 V deň víťazstva pri Valmy sa Tuileriách zišlo zhromaždenie a nasledujúceho dňa zrušilo monarchiu.


SMRŤ ĽUDOVÍTA XVI.

Podľa Warda sa jedno štvorveršie zaoberá udalosťami po poprave gilotínou - alebo aspoň posmrtným osudom najslávnejšej obete. Ide o štvorveršie VI.92, ale stačí, ak si rozoberieme len posledné dva riadky:


La cité au glaive de poudre face aduste,

Par trop grand meurtre le chef du Roy hay.

Mesto ostria prach páli v tvári,

Od priveľkej vraždy, prachu hlavy nenávideného kráľa.


Mesto ostria či mesto oddané ostriu (la cité au glaive) je neobyčajne trefná charakteristika Paríža v období gilotíny dennodenne uvádzanej do činnosti pred nevidomým zrakom Slobody. "Vynaliezavosť takých jednoduchých a úderných prívlastkov," chváli Ward Nostradama, "robí z autora majstra jazyka... Keď však zistíte, že sa jednostaj opakujú tieto ohromujúce a šťastné formulácie ilustrujúce historické skutočnosti - skutočnosti, ktoré neskončia na smetisku dejín po smrti pisateľa -, nech vám stuhne krk, ak nezložíte poklonu pri stretnutí s týmto Bohom vyvoleným človekom."3

Páliaci prach (poudre... aduste) splývajúci s oceľovým ostrím (glaive) je nehasené vápno. Keď Ľudovíta XVI. sťali, hlavu i telo nenávideného kráľa (Roy hay) uložili do prútených košov a odniesli na cintorín Madeleine.4 Telesné pozostatky hodili do jamy hlbokej približne štyri metre a posypali nehaseným vápnom. Hrob otvorili až 24 rokov po kráľovražde ("priveľkej vražde", ako píše rojalista Nostradamus), lebo chceli kráľa dôstojne pochovať, ale v hrobe našli iba "zopár zvápenatených úlomkov kostí" (podľa Warda). Na tomto mieste stojí Chapelle Expiatoire (Kaplnka uzmierenia). Dal ju postaviť Ľudovít XVIII. roku 1826 na pamiatku kráľa a Márie Antoinetty.

Revolučné udalosti - nie iba sama revolúcia, ale jej degradácia na bezhlavé krviprelievanie, kráľovraždu a zabíjanie nevinných, ako aj jej šírenie po Európe zbraňami - zrejme veľmi upútali Nostradama. Aj keby sme mali o tejto mimoriadnej udalosti údaje len v podobe Nostradamových štvorverší, podarilo by sa nám poskladať celkový priebeh revolúcie vrátane niekoľkých kľúčových  dátumov a obrazov udalostí, ktoré koncom osemnásteho storočia zasiahli doslova srdce Európy.


SARDÍNSKE KRÁĽOVSTVO

Málo štvorverší hovorí tak očividne o následkoch revolúcie pre Európu ako VIII.88. V prvom rade ohlasuje, že kráľ príde na Sardíniu. Pre dnešného čitateľa je to stará správa, lebo Sardínia bola kráľovstvom dávno a zabúdame, že dynastia, ktorá vymrela v dvadsiatom storočí, sa ujala vlády nad Sardíniou až vyše poldruha storočia po Nostradamovi. Štvorveršie znie:


Dans la Sardaigne un noble Roy viendra,

Qui ne tiendra que trois ans le Royaume,

Plusieurs couleurs avec soy conjoindra,

Luy mesme apres soin sommeil marrit scome.

Na Sardíniu príde šľachetný kráľ,

Bude panovať nad kráľovstvom iba tri roky,

Viacero farieb sa pridá k nemu,

Jemu sú potom súdené starosti, spánok, žiaľ a posmech.


Vo veršoch sa tvrdí, že kráľ, čo príde na Sardíniu, si udrží kráľovstvo len tri roky. Bolo by to pozoruhodné proroctvo, keby bolo pravdivé. Na prvý pohľad sa však zdá, že sa nenaplnilo - keď sa kráľ ujal žezla nad Sardíniou, jeho rod tam panoval takmer dvesto rokov. Lenže štvorveršie rozpráva o čomsi inom, ako to už  u Nostradama býva. Napodiv ho väčšmi zaujíma porážka Španielska a osud jedného Taliana než budúcnosť Sardínie.

V zhode s historickými skutočnosťami na základe Londýnskej zmluvy z roku 1718 dostal savojský kráľ Viktor Amadeus II. titul kráľ Sardínie (výmenou za Sicíliu). Sardínia zostala pod žezlom savojskej dynastie do roku 1878 - po smrti Viktora Emanuela II. vládli nad kráľovstvom panovníci zjednoteného Talianska. Zdá sa, že tri roky po nástupe Viktora Amadea na trón neprišlo k nijakému zvratu.

Pravda, niekoľko rokov tesne pred nástupom Viktora Amadea mala Sardínia pomerne pestré dejiny. Bezmála dve storočia trpel ostrov pod brutálnymi a despotickými Španielmi, kým ho Utrechtská dohoda (1713) nepridelila Rakúsku. Taliansky minister a kardinál, slávny Jules Alberoni, to však nezniesol a obrátil sa s dôverou na španielskeho kráľa Filipa V. a jeho ženu Izabelu Farnese. V roku 1717 Alberoni vo Filipovom mene odtrhol Sardíniu od Rakúska. Lenže nasledujúceho roku musel odísť do exilu (nie pre Sardíniu, ale z celkom iných príčin) a Filip si udržal Sardíniu iba tri roky: Qui ne tiendra que trois ans le Royaume. V roku 1718 - keď odišiel Alberoni do vyhnanstva do Itálie - Londýnska zmluva rozhodla, že Sardínia nezostane pod nadvládou Španielska. Pridelila ju savojskej dynastii výmenou za Sicíliu, ktorú malo dostať Rakúsko. Viktor Amadeus II., kráľ savojský, sa však ujal titulu kráľa sardínskeho až roku 1720. Vidíme teda, že Nostradamove tri roky sa nevzťahujú na novú dynastiu, ale na posledné obdobie španielskeho panstva, ktoré vymohol Alberoni pomocou Filipovej vojenskej sily.

Keď Nostradamus predpovedal, že Sardínia sa stane  kráľovstvom, zamyslel sa nad osudmi muža, ktorý ju na tri roky vydal Filipovi: Plusieurs couleurs avec soy conjoindra. Nepochybujeme, že farby (couleurs) znamenajú vojenské zástavy5, a že sa tu píše o nešťastnom Alberonim, ktorý sa pripojil k týmto zástavám. Usiloval sa získať pre Alžbetu Farnese stratené vojvodstvá parmské, piacenzské a toskánske a plánoval vojnu v Itálii. Zjednotené provincie, Anglicko a Francúzsko čelili týmto ašpiráciám uzavretím povestnej trojaliancie v roku 1717.

Britský admirál Byng zničil španielsku flotilu pri myse Passaro a roku 1718 vypukla vojna. Španielsko ju takmer okamžite prehralo. Preto Filip prepustil Alberoniho a poslal ho do vyhnanstva, lebo sčasti si chcel zachrániť tvár. Alberoni, prvý minister španielskej koruny, upadol do veľkej biedy a strávil istý čas v talianskej väznici.

Štvrtý riadok znie: Luy mesme apres soin sommeil marrit scome. Soin znamená starosti a marrit zasa žiaľ. Sommeil (spánok) odoláva vysvetleniu, ibaže Alberoni nemal v talianskej väznici okrem spania inú robotu. Aj v modernej francúzštine sa sloveso sommeiller zavše používa v obraznom zmysle rojčiť. Scomme je azda apokopa provensálskeho slova scomma (zo šestnásteho storočia), ktoré znamená mierny posmech. Zmysel riadku je očividný: na Alberoniho prišli ťažké časy. Ani to však nie je celkom pravda, lebo život je vrtkavý. V roku 1724 sa Alberoni stal kandidátom na pápeža (hoci na konkláve dostal iba menšinu hlasov a kardináli napokon zvolili Pietra Francesca Orsiniho ako Benedikta XIII.).


POHNUTÉ UDALOSTI NA SICÍLII

Dejiny novoutvoreného sardínskeho kráľovstva sú predmetom štvorveršia VIII.81:


Le neuf empire en desolation,

Sera changé du pole aquilonaire,

De la Sicile viendra l'emotion,

Troubler l'emprise a Philip. tributaire.

Nová ríša spustošená,

Zmení sa od severného pólu,

Rozruch príde zo Sicílie,

Otrasie vyvlastnenie Filipovo. daň.


Nenásytná španielska nadvláda neľútostne vyciciavala Sardíniu a nové kráľovstvo bolo v bezútešnom stave (Le neuf empire en desolation). Do roka 1720 bola Sardínia určite jednou z najchudobnejších a najzbedačenejších krajín v západnej Európe. Zavinila to neoblomná krutosť a nedbajstvo Španielov, ktorí sa zaujímali o ostrov len ako o zdroj daní.

Vítaná zmena mala podľa Nostradama prísť od severu (du pole aquilonaire). A naozaj zmena, ktorá donútila Španielov odísť, prišla napokon z Utrechtu a Londýna. Utrechtská mierová zmluva (1713) odovzdala ostrov Rakúsku, čo vyvolalo vpád Španielov, ale na základe zmluvy o trojaliancii uzavretej roku 1717 v Londýne dostal Sardíniu savojský rod.

V treťom riadku sa píše De la Sicile viendra l'emotion čiže Rozruch príde zo Sicílie. Londýnska zmluva z roku 1717 nariadila,  že Amadeus musí výmenou za Sardíniu odovzdať Sicíliu Rakúsku. Rozruch a pohyb, ktorý vyústil do založenia nového kráľovstva na Sicílii, vyšiel presne podľa Nostradamovej predpovede z južnejšieho ostrova.

V poslednom riadku nájdeme skvelé zhrnutie príčin, pre ktoré nariadenie zo severu vzalo Španielom Sardíniu: Troubler l'emprise a Philip. tributaire. Dohoda troch severnejších štátov, Anglicka, Francúzska a Nizozemska (trojaliancia), prirodzene, narušila (troubler) vyvlastnenie (emprise), ktoré uskutočnil Filip, keď uvalil daňové bremeno (tributaire) na Sardíniu. Každé slovo v tomto riadku má svoju váhu a každé sa týka dejín Sardínie.


PERZIA A ÚPADOK OSMANOV

Málo Nostradamových predpovedí prekračuje hranice Európy. Ako sa presvedčíme, zopár sa ich týka Ameriky, ale na Orient sa ich vzťahuje ešte menej a aj to najmä v spojitosti s hrozbou, akú predstavoval pre Európu. Predsa len v jednom štvorverší prejavil Nostradamus úprimný záujem o ďalekú Perziu, ako to potvrdzuje i presné datovanie. Pri rozbore štvorveršia si uvedomíme, že okrem presnej charakteristiky udalostí v Perzii si všíma i dôsledky pre celkový priebeh európskych dejín. Ide o štvorveršie III.77:


Le tiers climat sous Aries comprins,

L'an mil sept cens vingt et sept en Octobre,

Le Roy de Perse par ceux d'Egypte prins,

Conflit, mort, perte, a la croix grand opprobre.


Pred rozborom si ho preložíme takto:

Tretia klíma pod Baranom.

Roku tisícsedemstodvadsať a sedem v októbri,

Kráľa Perzie vezmú tí z Egypta,

Spor, smrť, strata, krížu veľká pohana.


Hoci sa prvý riadok zdá nezrozumiteľný, druhý je osviežujúco priamy. Udalosti vo štvorverší sa vzťahujú presne na rok 1727 a z nasledujúceho riadka môžeme vyvodiť, že dátum súvisí s dejinami Perzie.

Perzská história v období do roku 1727 bola zložitá. V podstate ju tvorilo viacero vojnových medzihier bohatých na krviprelievanie, kľučkovanie a dravú krutosť. V predchádzajúcom storočí sa veľký šach Abbás pokúsil uskutočniť viacero reforiem, znovu získal od Turkov Bagdad, Kerbelu, Mosúl aj iné dôležité mestá a vybudoval Isfahán ako svoje prepychové sídlo. Do európskej histórie vstúpil dobytím portugalskej kolónie v Perzskom zálive a na ostrove Ormuz.

Po jeho smrti sa Perzia ďalej rútila do neodvratnéhom úpadku. V roku 1722 kandahárski Afgánci z kmeňa Gilzai pod velením Mira Mahmúda obsadili Isfahán a z mesta zakrátko zostali rozvaliny. Mahmúd, ktorý sa odjakživa oddával bezudným krvavým orgiám, sa napokon celkom pomiatol a bratranec Ašraf ho zabil. Ide o Ašrafa, ktorý vystupuje v Nostradamovom štvorverší, keď sa udalosti v Perzii začali týkať Európy.

V nádeji na pomoc proti Afgáncom Ašraf odstúpil Rusku obrovské územia vrátane Asterabádu a Gilánu. V roku 1724 s istou podporou Francúzska uzavrelo Rusko s Turkami dohodu o anexii a rozdelení severozápadnej Perzie. Ašraf síce porazil Turkov, ale v dôležitom roku 1727 sa rozhodol odovzdať západnú Perziu Osmanom pod podmienkou, že ho uznajú za panovníka. V nasledujúcom roku však zomrel.

Práve tento rok Nostradamus prezieravo pokladal za veľavýznamný pre Európu. Tušil správne, lebo vtedajšie rozhodnutia boli zdrojom mnohých blízkovýchodných konfliktov a napätí v priebehu minulých dvoch storočí, a ich ozvena sčasti neutíchla ani za našich čias.

Neobyčajnú presnosť Nostradamových predpovedí (napríklad tej, že odstúpenie perzského územia Osmanom sa zvrhne na veľkú pohromu) potvrdzuje stručný prehľad dejín. Najprv však musíme zvážiť niekoľko technických termínov, ktoré používa jasnovidec zo Salonu.

Je veľmi nepravdepodobné, že by aj Nostradamovi sčítaní súčasníci boli rozumeli prvému riadku štvorveršia: Le tiers climat sous Aries comprins čiže Tretia klíma pod Baranom. Obidva ústredné pojmy pochádzajú z astrologickej tradície, ktorá v šestnástom storočí už nehrala väčšiu úlohu. Tretia klíma (Le tiers climat) je termín prevzatý až z babylonskej astrológie a Nostradamus sa o ňom dočítal cez Ptolemaia alebo v prekladoch arabských astrológov. Uvedené koordináty pochádzajú od arabského astrológa Alfragana, ktorý rozoznával sedem "klím".6 Pôvodné grécke slovo znie v jednotnom čísle klíma a v množnom klímata. U Alfragana sú klímata približné pásma zemepisných šírok, ale  nemajú totožné trojrozmerné definície, lebo sú určované skôr časovými ako priestorovými aspektmi. Pravda, od časových úsekov sú odvodené šírky klím a tie boli prevedené do zemepisných pásem definovaných nepresne, ba zdanlivo svojvoľne.

Nemusíme tu hlbšie rozoberať tento systém, ale ak chceme porozumieť Nostradamovej zmienke, musíme vedieť, že klímata sa od tridsiateho stupňa nad rovníkom číslujú smerom von, teda k severnému pólu. Podľa Alfragana je tretia klíma široká 350 míľ a začína sa 840 míľ od východiskovej línie. Teda tretia klíma (tiers climat) je približným ekvivalentom pásma medzi 28. a 34. stupňom severnej šírky podľa dnešného zemepisného systému. Toto pásmo sa tiahne okolo zemegule, ale v súvislosti so zmienkou o kráľovi Perzie treba poznamenať, že doň patrí väčšina dnešného Iránu, na východe Afganistanu, kým na západe Irak a severná časť Arabského polostrova.

Aj druhá polovica riadku je odvodená od astrológie: sous Aries comprins. V astrologickom systéme, ktorý Ptolemaios volal chorografia, mala každá krajina i väčšie mesto pridelenú svoju planétu a znamenie zvieratníka. V diele Tetrabiblos7 Ptolemaios píše, že Perzia patrí pod žezlo Býka. Je to zarážajúce, lebo Nostradamus jednoznačne uvádza, že oblasť sa nachádza v tretej klíme patriacej pod Barana, Ako vyriešiť túto záhadu? Keď sa vrátime k Ptolemaiovej chorografii,*51 zistíme, že Sýria, Palestína, Idumea a Judea uňho patria pod Barana. Práve táto časť Osmanskej ríše od západu hraničí s Perziou a Osmanom odstúpil Ašraf západnú polovicu svojej ríše.

Nostradamus teda vymedzil dôležité a ďalekosiahle historické rozhodnutie vcelku presne z hľadiska priestoru i času.

Vysvetlili sme si odborné termíny v prvom riadku štvorveršia a môžeme čiastočne spresniť jeho preklad:


Le tiers climat sous Aries comprins,

L'an mil sept cens vingt et sept en Octobre

Zemepisná šírka od 28. po 34. stupeň na severe,

západne od Perzie v októbri 1727

Presný opis udalosti, ktorá sa stala takmer o dvesto rokov, je ohromujúci.


Štvorveršie pokračuje: Le Roy de Perse par ceux d'Egypte prins, / Conflit, mort, perte, a la croix grand opprobre. Je zjavné, že Egypťania nezajali samotného Ašrafa, ktorý v roku 1727 ešte panoval v Perzii, hoci by to vyplývalo z povrchného čítania riadku. "Egypťania" zaujali Perziu, keď Ašraf odstúpil polovicu ríše Osmanom. Zmienka o "tých z Egypta" (ceux d'Egypte) je príznačná. Nostradamus nepíše "Egypťania", ale "tí z Egypta".  Osmani ako dedičia islamskej tradície takmer nenápadne prevzali Egypt od Arabov, ktorí obsadili túto prastarú krajinu v ôsmom storočí. Teda v roku 1727 osmanskí Turci vládli nad Egyptom a dalo sa o nich hovoriť ako o "tých z Egypta" (ceux d'Egypte). Udržali sa tam do roku 1789, keď Napoleon porazil mamelucké oddiely Selima III.

Dôsledkom územného daru Perzie Osmanom bola vojna medzi Turkami na jednej strane a Východom i Západom na druhej strane. Tá sa neskôr pretransformovala do vojny medzi Irakom a Iránom na jednej strane a Východom i Západom na druhej strane.

Živnou pôdou konfliktov boli náboženské nezhody medzi islamom a kresťanstvom i rozdielne postoje k životu. V tejto oblasti sveta nikdy nevládol trvalý mier, ale nasledujúce údaje sú medzníkmi najvážnejších kríz. V roku 1733 sa mamelucký sultán spojil s Rusmi a zaútočili na Perziu. Rusi obsadili územie pri Kaspickom mori, kým Turci Azerbajdžán a Hamadán. Pri Kirkúku ich porazil chán Nádir Kuli, ktorý onedlho zasa bojoval s Turkami trinásť rokov až do roku 1747 v Karse a Iraku.

Potom bojovali na Blízkom východe Napoleon s Nelsonom, vypukli vojny o ruskú hranicu (Bukurešťská zmluva z roku 1812), srbské povstanie (Dohoda z Akkermanu z roku 1826 a Londýnska zmluva z roku 1827), ktoré vyústilo do ruského protektorátu nad Srbskom, postania v Morei (na Peloponéze) a v Moldavsku roku 1821, turecké víťazstvo pri Missolungi (kde zomrel básnik Byron, hoci nie v boji) roku 1825, ruský vpád do tureckých provincií na Kaukaze (Adrianopolská zmluva z roku 1829), vpád Mehmeta Aliho do Sudánu roku 1821, vzápätí na Krétu a Peloponéz, potom do Sýrie (roku 1832) a jeho stiahnutie v zhode s podmienkami Londýnskej  konvencie roku 1840. Časť Európy zasiahla do bojov na Kryme, roku 1875 vypuklo povstanie v Bosne a Hercegovine (vtedy ešte pod osmanskou nadvládou; s povstaním súvisela srbská vojna a rusko- turecká vojna, ktorá roku 1878 viedla k novému usporiadaniu Balkánu a Kaukazu i k britskej okupácii Cypru). Tieto a ďalšie krízy súvisiace s úpadkom osmanskej moci nevyhnutne viedli k prvej svetovej vojne v dvadsiatom storočí a ich neblahé následky mátajú v Európe dodnes.

Nie náhodou prvá zo svetových vojen, ktorej zjavným cieľom bolo zastaviť nemeckú rozpínavosť, viedla v Európe aj k bojom na území niekdajšej Osmanskej ríše, teda v Mezopotámii, Palestíne, Sýrii a Egypte. Nostradamus je skúpy na slová o neuzavretých dejinách vojen, ktoré sa začali odvíjať od Ašrafovho rozhodnutia odstúpiť územie osmanským Turkom. Iba poznamenáva: conflit, mort, perte, a la croix grand opprobre. Ako naznačujú tieto slová pozbavené akejkoľvek diplomatickej zdržanlivosti, Nostradamus si uvedomoval, že vojny po historickom rozhodnutí roku 1727, na prvý pohľad územné, budú v podstate vychádzať z rozdielnych náboženských predstáv a z protirečivých ašpirácií polmesiaca a kríža.


KATARÍNA NEZNESITEĽNÁ

Počtom predpovedí vyniká nad všetky ostatné štvorveršie VIII.15. Pokrýva 27 rokov a 5 veľkých konfliktov v dejinách Ruska:


Vers Aquilon grands efforts par hommasse

Presque l'Europe et univers vexer,

Les deux eclypses mettra en telle chasse,

Et aux Pannons vie et mort renforcer.

Na severe veľké úsilia mužatky

Pobúria takmer (celú) Európu a vesmír,

Dve zatmenia spôsobí pri tej honbe,

A Poliakom nanúti život či smrť.


Slovo Aquilon Nostradamus často používa vo význame sever. Za normálnych okolností tu ťažko možno hovoriť o arkánnom použití, lebo slovo je odvodené od latinského aquilonius "severný". V tomto štvorverší nadobúda však aj ďalšiu konotáciu, lebo aquila je po latinsky orol. Azda v zmysle "severný orol" naráža na Rusko, ktoré si vybralo za oficiálny emblém dvojhlavého orla.

Hommasse, zdanlivo typický Nostradamov výmysel, je neskorostredoveké francúzske slovo, ktoré sa dodnes používa vo význame mužatka. Jeho pôvod je očividný, lebo sa v ňom spája slovo homme (muž) so ženskou príponou -esse.8 Komentátori už dávnejšie zistili, že slovo sa vzťahuje na cárovnú Katarínu II., lebo v dejinách Ruska sa vyskytuje iba veľmi málo takýchto mužných žien. Pre Nostradama je príznačné, že zavádza podivuhodné slovo mužatka a zároveň sa zmieňuje o jej veľkých výkonoch (grand efforts), bezmála akoby vedel, že súčasníci ju budú volať Katarína Veľká, po francúzsky Grande. Zavše ju napodiv volá aj la Semiramis du Nord. Je tu priama spojitosť s druhým slovom prvého riadku, ktoré znie Aquilon (sever) a prostredníctvom asociácie s asýrskou princeznou naráža na jej povestný sexuálny apetít.

V druhom riadku (Presque l'Europe et l'univers vexer) sa azda skrýva zmysel, ktorý nám unikol, ale bezpochyby veľká ruská cárovná znepokojovala Európu i ostatný svet. Nevylučujem, že slovo univers je narážkou na slovo Pannons (v treťom riadku - hoci označuje Poľsko, grécke slovo pan znamená "všetci, vše-"). Zároveň sa l'univers dá rozložiť na luni vers, blízke latinskému výrazu "k poludniu". Jeho zmysluplnosť vyjde najavo, keď budeme zvažovať tureckú symboliku posledných dvoch riadkov.

Slovo univers by mohlo narážať na populárny prívlastok Semiramidy, lebo jej manžel mal titul kráľ sveta... štyroch sveta strán.9 Keď Ninus zomrel, Semiramis panovala namiesto neho, takisto ako Katarína vládla za podstatne nenápadnejšieho Petra III., ktorého roku 1762 zavraždili za nevysvetlených okolností. Posledné slovo vexer je od latinského vexo - "lomcovať, znepokojovať, trýzniť".

Zvyšujúce dva riadky treba posudzovať spolu, lebo vypovedajú o najničivejších vojnách, do ktorých sa Katarína zaplietla: Les deux eclypses mettra en telle chasse, / Et aux Pannons vie et mort renforcer. Dve zatmenia (deux eclypses) sú dve vojny, ktoré vybojovala s Tureckom. Nostradamus o nich plným právom hovorí ako o zatmeniach. Myslel na zatmenie Mesiaca, ktorý úplne zatemní tieň Zeme, keď zemeguľa prechádza medzi Slnkom a Mesiacom. Boli to vojny medzi slnečne orientovaným kresťanstvom (Rusko bolo, prirodzene, pravoslávne), kým osmanskí moslimovia mali lunárnu orientáciu a vybrali si za symbol polmesiac.10

Prvá vojna v rokoch 1768 až 1774 bola nemierená proti Mustafovi III., druhá v rokoch 1787-1791 proti Abdulhamidovi I. V obidvoch vojnách mohutný nápor a dravosť Rusov takmer zmietla  mesačný jas Turkov. Zmluva uzavretá v Kučuk-Kajnardži bola vraj najponižujúcejšia zo zmlúv, aké kedy Turci uzavreli. Keď Rusi dobyli Chotin, Jasy a Očakov, povraždili všetkých mužov, ženy i deti a sultán Abdulhamid údajne zomrel od hrôzy. Pre Nostradama je charakteristické, že obrazne vnímal obidve vojny ako zatienenie tureckého polmesiaca ruským slnkom.

V druhej skupine konfliktov niet zmienky o podobnej "vojne náboženstiev". Štvrtý riadok sa zmieňuje o Poliakoch (Pannons) a dotýka sa vplyvu Kataríninej politiky i vojenskej moci na nich. Slovo Pannons je čiastočne grécke, ale sčasti je to konštrukt zeleného jazyka. Panónia je starý názov krajiny, ktorá sa rozprestierala medzi provinciou Noricum na západe, Dáciou na východe, Ilýriou na juhu a dnešným Slovenskom na severe (s Poľskom však nemala nič spoločné, ako nesprávne tvrdí autor - pozn. prekl.). Ďalšia významová vrstva súvisí s latinským slovom pannosus "otrhaný" a azda opisuje stav, v akom zostalo Poľsko, keď odtiaľ Katarína napokon odtiahla.

V prvom verši sme si všimli súvis medzi úvodným výrazom Vers Aquilon a Ruskom - hoci len kvôli dvojhlavému orlovi, symbolu ríše. Keď sme identifikovali aj Poľsko, môžeme sa pokúsiť o novú interpretáciu úvodných slov. Orla majú v štátnom znaku aj Poliaci, ale je to orol s jedinou hlavou. Vers Aquilon určite znamená "k severu" a dá sa chápať aj ako "K Poľsku". Vo svetle takejto interpretácie sa zmysel prvého riadku značne mení, lebo sa dá chápať ako "Veľké úsilie mužatky smerom k Poľsku".

Cárovná Katarína postupne okliešťovala Poľsko, rozširovala vlastné územie a každý odpor potláčala s neobyčajnou brutalitou. Pri prvom delení stratilo Poľsko približne štvrtinu územia a  takmer rovnaký diel obyvateľstva. Pri druhom delení sa scvrklo na tretinu pôvodnej veľkosti s necelou štvrtinou obyvateľstva. Takzvané tretie delenie roku 1795 bolo totálne, lebo z máp zmizlo i pomenovanie tejto krajiny, a to na viac ako storočie. Bol to doslova tlak (renforcer) postupujúci od života k smrti (vie et mort) celého poľského národa (Pannons).

Po stručnom prehľade Kataríniných vojenských (v astrológii marciálnych) úspechov akiste pochopíme, prečo Nostradamus hľadal nové slovo, ktoré by vystihlo osobnosť cárovnej, a našiel ho vo výraze hommasse, zvukovo veľmi blízkom slovu homicide "vrah".


ČUDNÝ KALENDÁR

Málo komentátorov si vedelo rady so štvorverším I.42. Vplyvný francúzsky učenec Anatole Le Pelletier bol nútený uspokojiť sa s poznámkou, že Nostradamov text je miestami skomolený a jeho postoj si osvojili viacerí moderní komentátori. Uvádzame tu text štvorveršia:


Les dix Kalendes d'Avril de fait Gotique

Ressuscité encor par gens malins,

Le feu estaint, assemblée diabolique,

Cerchant les os du d'Amant et Pselin.


Predbežne ho môžeme preložiť takto:

Desiate kalendy apríla podľa gotického štýlu.

Opäť oživené zlými ľuďmi...

Oheň zadusený, diabolské zhromaždenie,

Hľadajúc kosti d'Amanta a Pselina.


Le Pelletier tvrdil, že slová d'Amant et by sa mali čítať ako Demon de.11 Aj po takej úprave zostáva jeho interpretácia v najlepšom prípade kryptická. Jeho domnienka vychádza z predstavy, že štvorveršie sa opiera o byzantský spis De Daemonibus od Michala Psella, učenca, ktorý žil v jedenástom storočí. Nanešťastie táto domnienka je málo pravdepodobná. Prinajmenej však tvrdenie o Psellovi ako o prameni vôbec nevysvetľuje zmysel štvorveršia. A predsa napriek tomuto nedostatku prijali Le Pelletierov názor prakticky všetci komentátori po roku 1867, keď Francúz vydal svoju údajne vedeckú knihu o Nostradamovi.

Musíme si položiť otázku, či je štvorveršie naozaj bielou vranou Nostradamovho diela, jediným štvorverším, ktoré neobsahuje nijakú predpoveď. Skutočne Nostradamus napísal tieto verše ako vcelku bezvýznamnú zmienku o bosoráckom obrade či čiernej mágii tak, ako to vyplýva z Le Pelletierovej domnienky? Naozaj máme vo štvorverší do činenia s niekoľkými skomolenými slovami?

Nasledujúca analýza štvorveršia dokáže, že je prorocké, má málo spoločného s čiernou mágiou a pôvodný text nebol skomolený. Je dôkazom Nostradamovej znalosti astrologickej symboliky i metód zeleného jazyka.

Pouvažujme o prvom riadku: Les dix Kalendes d'Avril de fait Gotique - Desiate kalendy apríla podľa gotického štýlu. Väčšina interpretátorov predpokladala, že kalendár gotického štýlu (fait Gotique) označuje rímsky kalendár známy ako juliánsky, lebo ho  zaviedol Iulius Caezar. Bol zreformovaný až po Nostradamovej smrti, takže za normálnych okolností by zmienka o tomto kalendári vlastne nebola potrebná, iba ak v prorockom zmysle. Pravda, z rozboru vyplýva, že v tomto riadku Nostradamus nenaráža na kalendárny systém, ale na metódu určovania následnosti dátumov.

Rímsky spôsob usporiadania dní v mesiaci sa výrazne odlišoval od šestnásteho storočia a takisto od súčasného kalendárneho systému. Rímsky mesiac sa opieral o tri kľúčové dni - Kalendae, Nonae a Idus. Kalendy každého mesiaca vždy pripadali na prvý deň. V apríli pripadli nony na piateho a ídy na trinásteho. Dni sa nerátali podľa matematickej postupnosti. Dni medzi kalendami a nonami predchádzali nonám, kým dni medzi nonami a ídami zasa predcházali ídm. Zvyšujúce dni sa rátali od nasledujúcich kalend, teda od kalend ďalšieho mesiaca.

Podľa tejto metódy by desiate kalendy apríla zodpovedali 21. marcu.

Má tento 21. marec nejaký význam pre Nostradama? Po uverejnení Gregorovej buly o kalendárnej reforme roku 185212 bolo zrušených desať dní, takže 5. október sa rátal ako 15. október. To znamená, že jarná rovnodennosť sa presunula na 21. marec. V tomto dátume, ako aj v skutočnosti, že Nostradamus spomína desaťdenné obdobie, vidíme tému prvých dvoch riadkov štvorveršia. Nostradamus sa zrejme zaoberá významnou reformou kalendára, vyhlásenou jedenásť rokov po jeho smrti a zavedenou vo Francúzsku až o ďalších päť rokov. Štvorveršie je teda prorocké aj v tomto úzkom zmysle slova.

Musíme uznať, že nejestvujú dôkazy, podľa ktorých by Nostradamus ako lojálny katolík pokladal budúcu reformu za  diabolskú. A predsa tri riadky štvorveršia akoby poukazovali na akési bosorácke obrady či čiernu mágiu súvisiacu s týmto rímskym kalendárom.

Preto si musíme položiť otázku, či jestvuje kalendár, v ktorom by sa 21. marcu pripisoval osobitný význam. Existuje kalendár, ktorý nie je katolícky ani pohanský, a predsa by zmysluplne súvisel so štvorverším?

Odpoveď je kladná. Revolučný kalendár z roku 1792 je v podstate pohanský. Jeho zámerom bola odluka od kalendára, ktorý navrhol a používal katolícky pápež. Revolučný kalendár bol zavedený ako "logický", údajne pozbavený všetkých povier.

Kým sa zamyslíme nad novým kalendárom, musíme zvážiť posledné slovo prvého riadku, teda slovo Gotique. Góti boli pôvodne germánske kmene, ktoré zaplavili Európu v treťom až piatom storočí a založili kráľovstvá v Itálii, Francúzsku a Španielsku. Pre ich barbarské spôsoby nadobudlo slovo Gót dodatočný význam surovec, divoch. Fulcanelli však upozorňuje, že slovo gotický má v zelenom jazyku zvláštny význam.

Termín "art Gothique" vraj v arkánnom štýle označuje toľko ako argot alebo slang. Na jednej strane ide o reč obyčajných ľudí, ktorí hovoria v súkromí slangom. Argotique je však zároveň jazyk zasvätencov a pripomína ezoterickú podstatu tých, čo sa na lodi Argo vypravili hľadať zlaté rúno. Nostradamus preto podľa našej mienky pripúšťa (pred zasvätencami), že zamaskované datovanie sa vzťahuje na zelený jazyk.

Obyčajný ľud sa za revolúcie a po nej uchýlil k nezmyselnému pustošeniu. Dav sa správal ako gótski votrelci, ničil všetko kresťanské a katolícke. Nový kalendár si teda zaslúži názov  gótsky štýl (fait Gotique). Vzhľadom na tieto súvislosti môžeme predpokladať, že v prvom riadku sa hovorí o revolučnom kalendári vyhlásenom roku 1792.

Nový kalendár sa mal rátať od založenia republiky 22. septembra 1792. Odhliadnuc od kalendárnych úprav mal každý rok pozostávať z dvanástich tridsaťdenných mesiacov a zvyšujúcich päť dní bolo doplnkových a mali sa oslavovať ako sviatky. Päť kalendárnych vsuviek dostalo názov sansculotidy. Boli zasvätené republikánskym extrémistom, pochádzajúcim zväčša z kruhov pracujúcich, ktorí boli sans culottes (t. j. bez nohavíc siahajúcich po kolená). Päť dní sa svätilo, zrejme ako ústupok pracujúcim triedam.

Každý mesiac sa členil na tri dekády. Táto kalendárna reforma sa udržala iba do 31. decembra 1805, keď Napoleon I. opäť zaviedol gregoriánsky štýl. Dôležité je, že revolučný kalendár ustanovil 21. marec za prvý jarný deň, za prvý germinal.

Rámec štvorveršia prekračuje Nostradamova konkrétna zmienka o tomto roku v Liste Henrichovi II. Jeden rok, ku ktorému priraďuje arkánnu astrologickú konfiguráciu,13 bude svedkom hlbokých zmien vo svete a veľkého prenasledovania kresťanskej cirkvi:

... a v tomto roku sa začne najväčšie prenasledovanie kresťanskej cirkvi, k akému nikdy neprišlo ani v Afrike. A toto potrvá až do roku tisícsedemsto deväťdesiatdva, ktorý budú pokladať za obnovu storočia...14

Štvorveršie I.42 by sme mohli pokladať za komentár či poznámku  pod čiarou k citovanej pozoruhodnej predpovedi. V tomto roku bol prijatý revolučný kalendár. Bola to doslova "obnova storočia". Nostradamovo presné datovanie si zaslúži obdiv, lebo revolučný kalendár bol uzákonený až oveľa neskôr, 24. novembra 1793 (úradne 4. frimaira roku 2).

Poznamenali sme, že výraz Ressuscité encor par gens malins (Opäť oživené zlými ľuďmi...) si viacerí vysvetľovali ako narážku na bosoráctvo alebo čiernu mágiu. Le Pelletier, ktorý sa usiloval odhaliť spojitosť tohto štvorveršia so Psellovými spismi (pozri nižšie), preložil "gens malins" ako "habiles sorciers" (zruční čarodejníci). Riadok je v skutočnosti pokračovaním prvého, ktorý neuzatvára čiarka. Zámerom vety je tvrdenie, že revolučný kalendár zaviedli zlí ľudia. Podľa Nostradama boli tí, čo sa rozhodli popraviť svojho kráľa, naozaj zlí.

Všimnime si, že slovo Ressuscité (oživené) asi predstavuje Nostradamovu paralelu k slovu renovation (obnova) v jeho Liste. V zmysle týchto úvah sa prvé dva riadky dajú preložiť takto: Dvadsiateho prvého marca podľa gotického kalendára / opäť oživeného zlými ľuďmi.

Aký zámer sledovala táto zmienka o budúcom kalendárnom štýle? Le feu estaint, assemblé diabolique, / Cerchant les os du d'Amant et Pselin. Už sme naznačili, že podľa všeobecne prijímanej teórie sa vo štvorverší píše o bližšie neurčených diabolských čiernokňažníckych obradoch, o akých uvažuje Psellos v spise o démonoch. Le Pelletier uvádza tri paralely medzi týmto štvorverším a krátkym úryvkom citovaným zo Psella. Dve z nich sú však úplne nepresvedčivé, lebo latinská verzia Psellovho textu (pôvodne napísaného po grécky) obsahuje závažné chyby. Tretia  paralela však pôsobí presvedčivo.

V knihe De Daemonibus píše Psellos, že spoločnosť sa oddá bezuzdnej samopaši, keď pohasne sväté svetlo.15 Myšlienka, že Nostradamov text by mohol pripúšťať bosorácke alebo diabolské súvislosti, je lákavá, ale nezdá sa, že by takáto interpretácia hovorila niečo podstatné o konkrétnom dátume 21. marca, začiatku zodiakálneho roka. Musíme usúdiť, že všetky doterajšie učené úvahy o tomto štvorverší sa mýlili - najmä keď pripisovali Nostradamovi alebo jeho vydavateľom vážne omyly.

Keď však spojíme opis pohasnutia svätého svetla a správanie diabolského zhromaždenia s revolučným kalendárom, okamžite sa nám všetko vyjasní.

Podľa Nostradama bola Francúzska revolúcia zjavne najvýznamnejšou a najstrašnejšou zo všetkých budúcich udalostí. Jedným z jej dôsledkov bol nový kalendárny systém. Tento "logický" kalendár revolucionárov presne odzrkadľuje dátum, ktorý arkánnou metódou stanovil Nostradamus. V revolučnom kalendári bol 21. marec prvým dňom germinalu, prvým dňom jari.

Zhromaždenie azda nebolo diabolské, ale určite bolo revolučné. Odkaz na Psellov text jednoducho poukazuje na spôsob správania. Oheň (feu) v treťom riadku, ktorý pohasne (estaint), je totožný so svätým svetlom v Psellovom texte. Toto sväté svetlo francúzskeho kráľovského rodu vyhasili revolucionári. Téma svätého ohňa sa vyznačuje významovou hĺbkou, lebo 21. marec je dátum jarnej rovnodennosti, keď sa Slnko (symbol božského svetla) vydáva na každoročnú púť zvieratníom. V ten deň vstupuje do Barana. Sväté kráľovské svetlo teda vyhasína, neobnovuje sa. Vzápätí sa revolucionári obrátili k pohanskému zvieratníku a  začali merať mesiace a roky podľa veľkého svetla, teda Slnka.

Teraz si preberieme dva posledné riadky na pozadí doterajších poznámok a presvedčíme sa, nakoľko sa dajú interpretovať vo vzťahu k udalostiam roku 1792. Tretí riadok znie Le feu estaint, assemblée diabolique (Oheň zadusený, diabolské zhromaždenie). Aký oheň je zadusený? Takmer určite oheň či svetlo francúzskej kráľovskej línie. Nostradamus videl dátum, keď sa to malo stať a naznačil to i v Liste Henrichovi. Tu tvrdí, že strašné časy (astrologicky zašifrované) potrvajú do roku 1792. Možno povedať, že Francúzska revolúcia sa začala v júni 1789 a skončila sa roku 1792, keď zaviedli nový kalendár.

Dve slová assemblée diabolique podávajú ďalší dôkaz Nostradamovej výnimočnej predvídavosti. Reformy kalendára uskutočnilo Francúzske zhromaždenie a Nostradamus použil vo štvorverší práve toto slovo. Názov Assemblée Nationale (Národné zhromaždenie) vznikol v júni 1789 a zasadnutie tohto orgánu významne prispelo k revolúcii. Toto Assemblée vydalo deklaráciu ľudských práv, odhlasovalo roku 1791 ústavu, udelilo všetkým občanom rovnaké práva pred zákonom a navyše odhlasovalo aj revolučný kalendár.

Nostradamus dal zhromaždeniu prívlastok diabolské (diabolique) v súlade so svojimi rojalistickými sympatiami. Nesmieme strácať zo zreteľa, že tieto štvorveršia venoval vládnucemu monarchovi a význam rokov 1789 až 1792 prvý raz naznačil práve v liste tomuto kráľovi. Hoci predvídal revolúciu, bezpochyby odsudzoval jej následky.

Prichádzame k poslednému riadku, nad ktorým si so záujmom lámalo hlavu veľa komentátorov. Cerchant les os du d'Amant et  Pselin (Hľadajúc kosti d'Amanta a Pselina). Zmysel vety jednoznačne závisí od výrazu d'Amant et Pselin. Ako uvidíme, učenci nemali dôvod upravovať tieto posledné slová a naznačovať, že ide o tlačové či iné chyby. Nostradamus si presne uvedomoval, čo píše, ale písal v zelenom jazyku.

Minulé interpretácie vychádzali z predpokladu, že riadok je azda citátom z byzantského autora Psella (Pselin). Nostradamus sa zmieňuje o Psellovi, ale spomína ešte ďalšieho človeka. Navyše v Psellovej knihe o démonoch nenájdeme nič o "hľadaní kostí". Za správnu interpretáciu pokladáme túto: Amant je svätý Amand, veľký patrón Flámska a maastrichtský biskup. V šiestom storočí Amand hlásal evanjelium vo Flámsku a získal pre kresťanstvo väčšinu obyvateľstva, ba pokúsil sa aj o obrátenie Slovanov. Pôsobil ako svojho druhu sprostredkovateľ medzi pápežom a viacerými galskými biskupmi (v tom čase ešte neprijali kresťanstvo všetci obyvatelia Francúzska). Založil v krajine veľa kláštorov a niektoré sa zachovali dodnes. Slovom, Amand sa javil Nostradamovi ako vhodný symbol misijnej činnosti ranej cirkvi v západnej Európe.

Pselin je Psellos, byzantský historik z jedenásteho storočia, v súčasnosti známy hlavne ako autor  spisu o démonoch. Bola to však iba jeho menšia práca a ako historik si získal oveľa významnejšie meno knihou Chronologia venovanou dejinám jedenásteho storočia.16 Bol aj vplyvným machiavelistickým štátnikom a patrí k najdôležitejším postavám byzantskej cirkvi. Európske myslenie obohatil najmä názorom, že platonizmus sa dá zmieriť s kresťanskou vierou. Táto myšlienka padla na úrodnú pôdu začiatkom pätnásteho storočia vo Florencii po návšteve patriarchu východnej cirkvi. Stručne povedané, Psellos symbolizoval v  Nostradamových očiach intelektuálny život ranej východnej cirkvi.

Náš krátky prehľad naznačuje, čo asi mal Nostradamus na mysli, keď spojil Amanda so Psellom. Hľadanie kostí Amanda a Psella by sa dalo chápať ako túžba po misijnom nadšení prvého a scholastickom humanizme druhého. Zároveň sú obidvaja, každý svojím spôsobom, predstaviteľmi obidvoch cirkví, západnej a východnej. Nasvedčuje to, že do riadku je zabudovaná myšlienka hľadania koreňov kresťanstva pred rozlukou Konštantínopolu a Ríma.

V rámci celého štvorveršia sa azda riadok vzťahuje na hľadanie kresťanského ducha, ktorý vo Francúzsku vyhladila revolúcia. História už nikdy nebude taká ako v minulosti. Východ a Západ sa už nikdy nespoja v ekumenickej jednote. Misijná horlivosť a cirkevná vzdelanosť sa pominú, budú pochované ako kosti svätcov.

Nostradamus si vybral tieto dve slávne postavy za symboly štvorveršia ešte pre ďalšiu hlbokú príčinu, súvisiacu s metódami zeleného jazyka. Keď sa zamyslíme nad obidvoma osobnosťami - významnými, vplyvnými a slávnymi za ich života, hoci v súčasnosti takmer zabudnutými-, uvedomíme si, že Nostradamus mal možnosť vybrať si aj iné mená. Medzi zástupcami dvoch kresťanských cirkví by bol našiel hocikoľko misionárov a učencov, ktorí by sa mu hodili do posledného riadku štvorveršia. Iste, ale Nostradamus chcel zakomponovať doň ešte hlbšiu významovú rovinu, lebo pracoval so zeleným jazykom. Rozoberme teda text vo svetle zeleného jazyka.

Amant (Amand) znamená po latinsky "ľúbia". Po francúzsky je amant milenec. Slovo sa začína písmenom A. Uvidíme, že je to  dôležité.

Pselin nie je iba náhodná variácia mena Psellos. Treba to podčiarknuť, lebo výskyt mena Psellos vo štvorverší sa dá vysvetliť len ako literárna narážka na jeho predstavu hasnúceho ohňa či svetla (Le feu estaint) v treťom riadku. Nostradamus však písal Pselin namiesto Psellos. Tento zvláštny pravopis plní dve funkcie. Na jednej strane nám pripomína slovo Selin, ktorým Nostradamus opätovne označuje Turkov alebo moslimov (pozri Príloha č. 5). V duchu zeleného jazyka sa toto slovo môže vzťahovať na byzantskú verziu kresťanstva, ale aj na islam. V tomto prípade nám P takrečeno zvyšuje. Mali by sme si uvedomiť, že P ako veľké písmeno má nejaký zmysel.

Slovo os, po francúzsky "kosti", znie ako pätnáste písmeno abecedy, teda O. Podľa pravidiel zeleného jazyka sa môžu rovnozvučné slová zamieňať na základe homonymie. Nevzťahuje sa toto O na veľký kruh zvieratníka, o ktorý sa opiera kalendár spomínaný v prvých dvoch riadkoch štvorveršia?

Kruh nemá začiatok ani koniec. Pravda, v zhode s konvenciou kalendárnych systémov sa zodiakálny kruh začína Baranom tak ako v astrológii. Podľa kalendára slnko "začína" svoju púť po kruhu zvieratníka 21. marca - prvého germinala podľa revolučného kalendára, vo štvorverší dix Kalendes d'Avril de fait Gotique. Podľa zásad tej istej konvencie sa zodiakálny aj kalendárny cyklus končia v Rybách. Teda 21. marca sa končia Ryby a začína sa Baran.

Baran ako znak zvieratníka súvisí s milostným impulzom jari, s mužskou sexuálnou energiou Marsu ako panujúcej planéty. Amant čiže milenec je teda znamenitým  obrazom zeleného jazyka  umožňujúcim charakterizovať znamenie Barana. Navyše sa Amant vyznačuje tým, že sa začína rovnakým písmenom ako Aries, zodiakálny znak Barana v latinčine.

Zodiakálne Ryby sú vodné znamenie, a preto sa znamenie spája s dvoma rybami. Slovo Selin sa dá v zelenom jazyku využiť aj preto, že pripomína Seléné, po grécky Mesiac. Mesiac je vládca vôd a morí. Prvé písmeno znamenia Rýb je v latinčine P (Pisces). Ak pridáme ku konštruktu zeleného jazyka selin literu P, dostaneme meno Pselin, ktoré Nostradamus použil vo štvorverší.

Nepovoľujeme priveľmi uzdu fantázii, ak hľadáme v menách Amant a Psellos písmená A a P preto, že ich nachádzame v latinských pomenovaniach znamení na začiatku (Aries) a konci (Pisces) kalendárneho cyklu? V exoterickom myslení by sme to azda mohli tak chápať, ale v rámci pravidiel zeleného jazyka je to bežné. A zmysel posledných riadkov štvorveršia vo vzťahu k prvým sa dá dešifrovať iba takýmto spôsobom.

Ako sa nám javí zmysel štvorveršia na základe výsledkov našej obšírnej analýzy? Nostradamus v ňom píše o novom kalendári revolucionárov, ktorý roku 1792 zmetie nominálny vplyv katolicizmu dokonca aj na členenie roka. Zmenu zavedú zlí ľudia. Staré náboženské usporiadanie (spomínajú sa tri náboženstvá) ohrozia tieto zmeny a títo ľudia. Ľudia už nebudú hľadať odpovede na svoje problémy u náboženských postáv minulosti. Na kosti svätcov a dávnu učenosť sa zabudne.

Ľudia šestnásteho storočia si akiste nevedeli predstaviť bezútešnejší obraz budúcnosti.


OSUD FRANCÚZSKEJ KRÁĽOVSKEJ RODINY

Ako sme už poznamenali, Nostradamus sa hrozil revolúcie i štátnej vraždy Ľudovíta XVI. a jeho rodiny. Vraví o tom v niekoľkých štvorveršiach, ale výstižnosťou a úspornosťou sa azda ani jedno nevyrovná štvorveršiu IX.77:


Le regne prins le Roy conviera,

La dame prinse a mort jurez a sort,

La vie a Royne fils on desniera,

Et la pellix au fort de la consort.

Vláda zatkne vyzvaného kráľa,

Zatknutú kráľovnú odsúdia na smrť lotériou,

Život odoprú kráľovninmu synovi

A kurtizáne ako manželke.


Hoci sú isté pochybnosti o presnom zmysle prvého riadku, otvorenejšie a úspornejšie by sa nedal vystihnúť takýto tragický príbeh - vlastne predpoveď budúcej tragédie. V štyroch riadkoch sa postupne hovorí o osude štyroch najdôležitejších postáv na dvore Ľudovíta XVI.

Vláda skutočne vyzvala Ľudovíta XVI., aby zostal kráľom, ale neskôr ho odsúdila na sťatie gilotínou. Zatknutá žena bola Mária Antoinetta. Súdil ju revolučný tribunál porotcov zo všetkých spoločenských tried - obyčajná porota vybraná žrebovaním. Korunný princ - vtedy ešte dieťa, prirodzene, kráľovnin syn, zomrel, hoci nevedno presne kedy, vo väznici, ktorá bola nedávno  chrámom. Kurtizánou (pellix) Ľudovíta XV. bola madame Dubarry, a spoliehala sa na vplyv svojho partnera (fort de la consort). Štvrtý riadok skvele ilustruje, ako úsporne používal Nostradamus zelený jazyk. Slovo pellix je zjavne metatézou latinského pellax, od gréckeho slova s významom zradný a zvodný. Hoci etymologicky nesúvisí so slovami pelleatus (zaodetý do kožušiny) a pellis (kožušina), viaže sa k nemu konotácia plytkej krásy, zakrývajúcej nemravnosť. Už z tejto súvislosti vyplýva, ako nadobudlo slovo pellix význam kurtizána.

Vzhľadom na kontext nás Nostradamus nenecháva na pochybách, že táto konkrétna pellix je madame Dubarry. Najprv pôsobila v nevestinci a až potom sa stala obľúbenou milenkou Ľudovíta XV. Nostradamus si akiste uvedomoval, že slovo pellix (vzhľadom na asociácie s oblečením) sa mimoriadne hodí na madame Dubarry, lebo keď si v Paríži zarábala na živobytie ako prostitútka, poznali ju pod prezývkou Lange, po francúzsky plienka.

Nájde sa azda v tomto štvorverší dajaká historická zmienka, ktorá unikla historikom? Zostáva záhadou osud korunného princa, teoreticky budúceho Ľudovíta XVIII. Tvrdilo sa, že ho usmrtili 8. júna 1795 v chrámovej väznici.17 Na štvorverší je zaujímavé, že každý riadok je venovaný smrti jednej zo štyroch hlavných postáv. Vieme, že Ľudovíta (Roy v prvom riadku) popravili 21. januára 1793. Takisto vieme, že Máriu Antoinettu (dame v druhom riadku) popravili 16. októbra toho istého roku. Vieme aj to, že madame Dubarry skončila na popravisku o necelé tri mesiace, 7. decembra 1793. Spomína Nostradamus smrť následníka trónu (Royne fils) v treťom riadku preto, lebo chce naznačiť, že zomrel medzi októbrom a decembrom 1793?


KRÁĽ, KTORÝ NIKDY NEBOL

Štvorveršie X.9 je venované uväzneniu "kráľa, ktorý nikdy nepanoval". Nostradamus ho v poslednom riadku volá "kráľ Nikdy" (Onc Roy), Ľudovít XVII.


De Castillon figujeres jour de brune,

De femme infame naistra souverain prince

Surnom de chausses perhume luy posthume,

Onc Roy ne fut si pire en sa province.

Alegorický zámok v deň hmly,

Z nehanebnej ženy sa narodí princ suverén

Prímenie obuvi pred smrťou a po nej,

Kráľ Nikdy bol taký nešťastný vo svojej provincii.


Castillon je chrám, ktorý slúžil za revolúcie ako väzenie kráľovskej rodiny (pozri obr. 38). Na dobových rytinách nepôsobí dojmom chrámu, ale vďaka vežičkám pripomína skôr nedobytnú pevnosť, a preto je pomenovanie "zámok" či "kaštieľ" odôvodnené. Výraz Castillon figujeres (Castel figure alebo ešte presnejšie Castel se figurer) sa dá voľne, ale výstižne preložiť ako "alegorický zámok", "obrazný zámok" či "zdanlivý zámok". Chrám bol pôvodne zámkom templárov a revolucionári ho premenili na väznicu, lebo bol výborne opevnený a mal iba jednu bránu, takže sa dal ľahko strážiť.

Čo znamená deň hmly (jour de brune)? Chlapca 27. októbra odlúčili od matky a premiestnili do väčšej veže. Podľa revolučného kalendára, na ktorý Nostradamus niekoľko ráz naráža, bol mesiac brumaire. Slovo brumaire znamená aj "zimný", "hmlistý". Slovo brune je pomerne jednoduchá metatéza slova brume a zjavne naň poukazuje (v duchu pravidiel zeleného jazyka) rým so slovom posthume v treťom riadku.

Ako dešifrujeme De femme infame naistra souverain prince v druhom riadku? Táto femme infame je matka následníka trónu Mária Antoinetta. Revolucionári ju odsudzovali za samopašný spôsob života a po procese, na ktorom ju obžalovali zo zneužívania dieťaťa, zanevreli na ňu aj široké vrstvy. Homofónia femme - infame tu však umožňuje aj slovnú hračku: je to žena (femme), aj nie je žena (infame, vo výslovnosti totožné s in-femme). Už sme sa zmienili o súdnom obvinení Márie Antoinetty zo zneužívania syna a všimli sme si, že Nostradamus sa prikláňa k názoru, že obžaloba bola odôvodnená (pozri 5. kapitolu).

Louis sa narodil ako princ suverén (naistra souverain prince), lebo ako prvorodený dostal titul dauphin čiže korunný princ. Neoficiálne sa stal kráľom po otcovej poprave, a jednako sa nikdy neujal žezla. Teda ne-žena či "ne-matka" (infame) porodila kráľa, ktorý je ne-kráľom (Onc Roy v poslednom riadku).

Tretí riadok znie Surnom de chausses perhume luy posthume. Výraz Surnom de chausses by sme mohli preložiť ako "prímenie obuvi". Výbor verejnej bezpečnosti 3. júla 1793 vymenoval za dauphinovho poručníka obuvníka Simona. Chausser okrem iného znamená aj "šiť niekomu topánky". Podobnosť výrazov surnom a Simon takmer pripomína slovnú hračku. Aj keby tu nešlo o zámer,  Simon ako zákonný poručník mal plnú moc nad (sur) menom (nom) svojho zverenca.

Kto pozná podivuhodný osud korunného princa, zbystrí pozornosť pri závere riadku: perhume luy posthume by sa približne dalo preložiť ako "pred jeho smrťou a po jeho smrti". Vzhľadom na homofóniu by sa výraz perhume luy dal dešifrovať aj ako "pred smrťou Ľudovíta".

Pokiaľ je nám známe, vo francúzštine nejestvuje slovo hume ani perhume, ale sloveso humer znamená vdychovať, vťahovať do seba. Máme do činenia s konštruktom v duchu zeleného jazyka, pričom perhume zámerne kontrastuje s posthume, môžeme predpokladať, že sa tu vdychuje, pohlcuje život, a to v posmrtnom štádiu. Uvedomujeme si zložitosť Nostradamovej vízie, a preto si musíme položiť otázku, či to súvisí so zatajovaním života (prípadne smrti) korunného princa. Súvislosť sa nemusí týkať obuvníka Simona, ale skôr autora Simiena Despreauxa, lebo sa zdá, že vedel, či chlapec zostal nažive alebo nie. Títo dvaja muži s podobnými menami majú vzťah k predsmrtnému a posmrtnému životu chlapca. Homofónia prinajmenej bije do očí, lebo jeden mal do činenia s chlapcovou (takrečeno) predsmrtnou, kým druhý s údajnou posmrtnou existenciou.

Zvláštny výraz naznačujúci smrť a posmrtnú existenciu sa dá uplatniť na korunného princa, lebo aj keď oficiálne záznamy naznačujú (hoci nie jednoznačne), že chlapec zomrel v chrámovom väzení, podľa viacerých neskorších chýrov zostal nažive.

Z nášho štvorveršia vyplýva, že Nostradamus nepredpovedal Ľudovítovu smrť v chrámovom väzení. Nebudeme sa tu zaoberať zložitou históriou prežitia korunného princa. Uspokojíme sa s  konštatovaním, že napriek úradnému vyhláseniu o smrti osemročného chlapca sa predpokladalo, že pitva (vykonaná potajomky) bola iba kamufláž. Mŕtve dieťa vraj iba podhodili (bolo hluchonemé) a Despreaux bol popredným autorom medzi tými, čo ešte roku 1814 (keď sa vrátil do Paríža Ľudovít XVIII., vnuk Ľudovíta XV., narodený roku 1755) tvrdili, že Ľudovít XVII. ešte žije. V tom čase však už táto otázka vôbec nezaujímala revolucionárov ani rojalistov, lebo aj oni väčšinou podporovali nároky Ľudovíta XVIII.

Zo štvrtého riadku (Onc Roy ne fut si pire en sa province) jednoznačne vyplýva, že štvorveršie sa zaoberá Ľudovítom XVII., ktorého vláda bola mimoriadne nešťastná. Mladý Ľudovít bol Onc Roy, doslova kráľ Nikdy. Takýto titul si zasluhuje veľmi málo panovníkov. Navyše bol kráľ Nikdy nešťastný (pire znamená horší) vo svojej provincii. V duchu zeleného jazyka môžeme slovo provincia chápať ako Francúzsko, ale aj ako chrámové väzenie, kde sa zdržoval počas celej svojej biednej "vlády". Nostradamus opatrne konštatuje, že kráľ Nikdy bol nešťastný vo svojej "provincii", nie vo svojom kráľovstve.

Ľudovít mal iba sedem rokov, keď sa po otcovej poprave stal (podľa rojalistov, nie podľa Francúzska) kráľom krajiny. Jeho éra sa obmedzila na chrámové väzenie a ak aj zostal nažive, jeho nárok na trón nebol nikdy oficiálne uznaný. Žiadny kráľ by si nezaslúžil takú nešťastnú (si pire) charakteristiku.

Kým sa prestaneme zaoberať touto pozoruhodne presnou predpoveďou, mali by sme si všimnúť trefnosť literárneho štýlu a pôvab zmysluplnej homofónie femme infame a perhume. Francúzske slovo posthume podčiarkuje presnosť myslenia, vďaka ktorej sa  štvorveršie zaraďuje do vysokej literatúry. Mária Antoinetta bola pred súdom histórie femme aj infemme (infame). Ľudovít (luy) je z hľadiska histórie perhume aj posthume. Aj keby Nostradamus nebol pôvodcom najznamenitejších básnických predpovedí na svete, prinajmenšom by sme ho mohli pokladať za autora znamenitej poézie.


NAPOLEONOV NÁSTUP

Ak podľa Nostradama udávala predposlednému desaťročiu sedemnásteho storočia tón Francúzska revolúcia, v poslednom desaťročí dominoval Napoleon. O tomto slávnom mužovi sa zmieňuje rané štvorveršie I.31, ohlasujúce vojny po revolúcii:


Tant d'ans les guerres, en Gaule dureront

Outre la course du Castulon Monarque,

Victorie incerte trois grands couronneront

Aigle, Coq, Lune, Lyon, Soleil en marque.

Toľko rokov potrvajú vojny vo Francúzsku

Po období vlády tuniky,

Neisté víťazstvo traja veľkí budú korunovaní.

Orol, kohút, Mesiac, lev, Slnko v znamení.


Ako sme sa v tejto kapitole presvedčili, panovníčka v tunike bola socha Slobody nad Námestím revolúcie v Paríži, kde počas revolučných rokov fungovala gilotína. Nahradila sochu Ľudovíta  XV., ktorú odstránili v roku 1792. Novú sochu vytesal v klasickom štýle Dr. Lemot ako sediacu ženskú postavu zahalenú do tuniky čiže castuly, obľúbenej u rímskych žien. Socha mala krátky život - ako väčšina hriešnych vecí - a vydržala na piedestáli len osem rokov.

Štvorveršie je azda dvojznačné. Vypukne po odstránení panovníčky v tunike toľko vojen, alebo budú vojny trvať toľko rokov, teda osem? Ak veríme, že Nostradamus má vždy pravdu, musíme sa prikloniť k prvej možnosti, lebo pod neoblomným Napoleonovým velením zúrili vojny oveľa dlhšie než osem rokov. Vlastne aj sám Nostradamus nám pomáha dešifrovať, o aké vojny ide, lebo v poslednom riadku uvádza niekoľko astrologických údajov: Aigle, Coq, Lune, Lyon, Soleil en marque.

Symbolika je nepokryte astrologická. Orol (Aigle) je vtáčí atribút Jupitera. Kohút (coq) ako vták mužského pohlavia je symbolom planéty Mars. Tieto strašné roky prežila neobyčajne zaujímavá maľba (obr. 46). Znázorňuje kohúta, symbol militaristického Francúzska, ako kikiríka na kanóne opásanom roztrhnutou reťazou, čo symbolizuje slobodu. Nad kohútom sa skvie nápis "Je chante pour la Liberté" (Spievam pre slobodu).

Lune znamená po francúzsky Mesiac. Lyon je lev zo znamenia Leva. Soleil je po francúzsky Slnko. Marque znamená to isté ako Blíženci, lebo Strelec s lukom na opačnej strane zvieratníka strieľa na toto znamenie, akoby chcel na ňom zanechať stopu (marque). Blíženci sú doslova terčom pre Strelca, ktorý je spolovice zviera a chce sa stať celým človekom, božským i smrteľným ako nebeskí blíženci. V duchu tejto interpretácie dostaneme takúto planetárnu schému:


Slnko

Blíženci

Mesiac      Lev

Mars

Lev

Jupiter     Lev


Vyskytuje sa taká relevantná perióda z hľadiska štvorveršia, pre ktorú platia tieto astrologické podmienky? V trojdennom období okolo 16. júna 1801 nastalo takéto usporiadanie planét:


Slnko

25  Blíženci

Mesiac      24  Lev

Mars

08  Lev

Jupiter     05  Lev


Tieto pozície sú zadané na poludnie 16. júna. Preto možno tvrdiť, že konfigurácia trvala takmer dva a pol dňa, teda 15. júna takmer celý deň a 17. júna niekoľko prvých hodín.18 Takmer s istotou môžeme predpokladať, že Nostradamus si mohol vybrať na reprezentáciu stredu roku 1801 (a takto na označenie celého roka) iné jedinečné astrologické  dátumy - jeho zámerom však zrejme bolo vybrať si také údaje (Lev v horoskope), ktoré by symbolizovali Leva (Lyon) v mene Napoleon, lebo toto meno má veľký význam pre zmysel štvorveršia. Tento deň je fakticky stredom kalendárneho roka a môžeme predpokladať, že podľa Nostradama bude celý rok 1801 osobitne dôležitý pre mier alebo aspoň pre koniec vojen vo Francúzsku.

V tomto roku boli napodiv uzavreté až štyri zmluvy týkajúce  sa mieru pre Francúzsko. Lunévillský mier (9. február) ukončil vojnu s Rakúskom. Aranjuezský mier (21. marec) priniesol pokoj zbraní medzi Francúzskom a Španielskom. Florentská zmluva (28. marec) a Madridská zmluva (29. september) uzavreli mier medzi Španielskom a Portugalskom, čo utvrdilo mier pre Francúzsko. Tieto zmluvy nevytrvali veľmi dlho, a možno Nostradamus myslel práve na toto, keď písal o Victorie incerte (neistom víťazstve) ako o predohre k myšlienke, že budú korunované tri veľké osobnosti.

Kto boli tieto tri veľké osobnosti (trois grands)? Všimnime si, že Nostradamus nepísal o "veľkých kráľoch" - akoby videl, že udalosti roku 1789 povedú k dočasnému prerušeniu starobylej rodovej línie francúzskych kráľov. Spomínané tri osobnosti boli traja Napoleonovia a všetkých troch korunovali (couronneront) po roku 1801 za cisára.

Napoleon sa doslova korunoval sám v parížskom chráme Notre Dame roku 1804. Jeho syn František Karol Jozef bol vyhlásený za cisára Napoleona II. počas stodňovej vlády. A napokon Ľudovít Napoleon zorganizoval roku 1851 puč, ktorý vyústil do obnovenia ríše a nasledujúceho roku sa dal vyhlásiť za Napoleona III. O jeho smutnom osude sa píše v iných štvorveršiach - pozri 5. kapitolu.

 


9. kapitola

Devätnáste storočie


Keď začneme vyratúvať viaceré názory vyslovené na Nostradamove spisy a povahu, vysvitne, že ho väčšinou odsudzujú za šarlatánstvo a podvody, najmä v novšom období. Lebo takzvaná dnešná veda pokladá za pravdivé iba to, čo sa dá vyvodiť rozumom. Pokladá za samozrejmé, že o budúcnosti sa môžeme dozvedieť len to, čo si kultivovaná prezieravosť vyberie z politickej znalosti minulých čias...

(Charles A. Ward: Oracles of Nostradamus (Nostradamove veštby, 1891, str. 35)

Dnešný Paríž akoby zabudol na Nostradama. Jeho meno nenesie jediná ulica, bulvár ani námestie. A predsa v rozličných zákutiach Babylonu - Nostradamus zavše takto prezýval Paríž - sa nám ešte podarí vypátrať aké-také zabudnuté stopy po majstrovi zo Salonu. Napríklad Musée des Souverains (Múzeum panovníkov) vystavuje krátke a dlhé kabáty cisára Napoleona, svojho času také slávne. Súčasný komentátor1 Nostradamových diel v tom právom vidí dôkaz správnosti štvorveršia VIII.57, ktoré predpovedalo: De robe courte parviendra a la longue - Od krátkeho kabáta sa dostane k dlhému.

Zdá sa to čudné, ale v tomto riadku nenájdeme veľa  ezoteriky. Krátky kabát patril k Nostradamovmu oblečeniu a bol krátky aj na vtedajšie časy. Dlhý kabát je korunovačný hermelínový habit.

Je celkom možné, že tieto dva kabáty vystavujú v múzeu skôr na Nostradamovu ako na Napoleonovu počesť. Francúzi si oprávnene ctia obdivoch krajanov a mnohí francúzski učenci si uvedomovali a dodnes uvedomujú význam kabátov pre majstra zo Salonu i pre vládcu ríše.

Ďalšia stopa po Nostradamovi sa azda zachovala nezámerne. Prešla toľkými zmenami, že jej existenciu musíme pripísať vlastne len čistej náhode. Na parížskom námestí Place Vendôme sa týči pomník s úradným názvom Colonne d'Austerlitz (Slavkovský stĺp), v ľudovej reči Colonne Vendôme (Vendômsky stĺp). V dolnej časti je rímskymi číslicami vytesaný rok 1805. Basreliéf znázorňuje hrdinské činy vojenskej expedície proti Nemcom a Rakúšanom, na čele ktorej stál Napoleon Bonaparte. Nápis sa začína venovaním cisárovi: NEAPOLIO.IMP.AUG. Posledné dve slová sú odvodené od latinského cisárskeho titulu Imperator Augustus a pripomínajú nám, že Napoleon sa rozhodol dať prednosť vencu starovekých Rimanov pred skorumpovanou inštitúciou kráľovstva, ktorá vyústila do Francúzskej revolúcie. Prvé slovo Neapolio je grécko-latinská obmena Napoleonovho mena. Je celkom možné, že výber tejto podoby mena pre pomník podnietilo Nostradamovo štvorveršie. Francúzsky učenec Le Pelletier zrejme prvý upozornil na grécko-latinský nápis na Vendômskom stĺpe, ale neuvedomil si dôsledky, ktoré z neho vyplývajú pre štvorveršia I.76 a IV.54.2 Je pravda, že od Le Pelletierových čias postihli stĺp rozličné zmeny. Za komúny roku 1871 ho vyvrátili, ale roku 1875 ho opäť vztýčili,  pravdepodobne zásluhou Gustava Courbeta. Bronzovú plaketu odliali z pôvodnej formy, takže nápis, o ktorom sa zmienil Le Pelletier, sa ešte vždy nachádza in situ.

Nostradamus aj Napoleon boli ľuďmi osudu. V celkom hmatateľnom zmysle predstavujú polaritu úspechov Francúzska. Mystik, ktorý videl do budúcnosti, tu stojí oproti géniovi vojenstva, ktorý tvoril budúcnosť. Takmer nevyhnutne mudrc poctil toľkou pozornosťou vojaka.

Najlepšiu novovekú prácu o Nostradamovi a Napoleonovi napísal Stewart Robb. Vo viacerých presvedčivých komentároch dokázal, že Nostradamus venoval veľkému Francúzovi prinajmenej 41 štvorverší.3 Jasnovidec akiste hodnotil Napoleonov vplyv na históriu Francúzska veľmi vysoko, lebo v Proroctvách nevymedzil žiadnemu inému jednotlivcovi - ani z rodu Valois - toľko priestoru ako cisárovi.


ANAGRAM PRE NAPOLEONA

Samé prvé štvorveršie stovky č. VIII sa začína trojslovným anagramom, ktorý iba povrchne maskuje meno Napoleon:


PAU, NAY, LORON plus feu qu'a sand sera

PAU, NAY, LORON bude viac ohňa než krvi


Máme pred sebou pravdepodobne najznamenitejší anagram v celom Nostradamovom diele, aspoň z hľadiska priezračnosti. Komentátori  chápali zmysel anagramu bezmála odo dňa, keď sa Napoleonovo meno zapísalo do dejín, lebo tri slová sa dajú spojiť do dvoch: NAPAULON ROY. Prvý riadok štvorveršia sa dá preložiť ako Kráľ Napoleon bude viac oheň než krv - takmer dokonalý opis cisára, ktorý si vybojoval a otvoril cestu k francúzskemu trónu vojenskými úspechmi, a nie pôvodom, za bežných okolností rozhodujúcim pre následníctvo.

Garencieres síce roku 16724 predložil verejnosti nevydarený preklad a komentár štvorverší, ale priznal sa, že si nevedel rady s predpoveďami, o ktorých dnes vieme, že súvisia s Napoleonom. Garencieres si napríklad lámal hlavu nad štvorverším I.60, hoci dnes ho bez väčších ťažkostí dávame do súvislosti s historickým Napoleonom:


Un Empereur naistra pres d'Italie,

Qui a l'Empire sera vendu bien cher,

Diront avec quels gens il se ralie

Qu'on trouvera moins Prince que boucher.

Blízko Itálie sa narodí cisár,

Ktorý príde ríšu draho,

S akými ľuďmi sa stýka, budú vravieť,

zistia, že je viac mäsiar než princ.


V tomto prípade sa Garencieres veľmi priblížil k francúzskemu originálu, ale predpoveď mu robila ťažkosti. Garencieres správne usúdil, že štvorveršie obsahuje predpoveď budúcnosti. Chápeme Garencieresove rozpaky v sedemnástom storočí, lebo kľúč  k pochopeniu približne 40 predpovedí o Napoleonovi spočíva v otázkach súvisiacich jedine s týmto velikánom - vo zvláštnom Napoleonovom mene, v tom, že sa vôbec stal cisárom, v jeho neopakovateľných symboloch a rodisku. Všetky tieto okolnosti boli záhadné, až kým sa nenaplnili.


DIVÉ MENO

Nostradamus sa opätovne zamýšľal nad významom Napoleonovho mena. V prvom riadku štvorveršia I.76, akiste najzábavnejšom z hľadiska použitia zeleného jazyka, Nostradamus spomína meno, ktoré môže patriť len Napoleonovi:


D'un nom farouche tel proferé sera,

Que les trois soeurs auront fato le nom:

Puis grand peuple par langue et fait duira,

Plus que nul autre aura bruit et renom.

Zatiaľ sa uspokojíme s nasledovným prekladom:

To meno bude znieť divo,

Takže tri sestry ho vyslovia:

Potom povedie veľkých ľudí slovom a činmi,

Viac ako ktokoľvek bude sa tešiť sláve a lesku.


Najprv si položíme otázku, čo je na Napoleonovom mene divé alebo zverské. Mohli by sme s istými výhradami hádať, že Bonaparte  znamená "sčasti dobrý" (buona je po taliansky "dobrá" a parte je "časť"). To však nesúvisí s jeho krstným menom, zrejme odvodeným od polatinčenej podoby názvu Novapolis, dnešného Neapolu čiže "Nového mesta" (po grécky Nea Polis).

Nostradamus pri úvahách o zvukovej podobe pôvodného mena, označovaného neskôr ako "nové meno", využil arkánne implikácie konštrukcie v duchu zeleného jazyka obsahujúcej slovo Apollyón. Z Napoleona sa stal Nový Apollyón - Ne'apollyon.5

V literatúre o mágii odvodenej od biblickej démonológie sa Apollyón vysvetľuje ako grécke slovo s významom "ničiteľ". Je to grécky ekvivalent Abaddona, satanovho anjela bezodnej priepasti, lebo tak sa volá v Knihe zjavenia. Podľa tejto literatúry, ktorú Nostradamus iste poznal, sa "strašný tvor zjavuje v takých groteskných podobách, že za istých okolností na smrť vyľaká neraz aj ľudí, čo ho privolajú právoplatnými prostriedkami".6 Ozývali sa hlasy, že Nostradamova konštrukcia je starý latinský zápor ne- a spojenie Ne-Apollyón teda znamená "Neničiteľ". Lenže aj dokonale frankofilský nápis na Vendômskom stĺpe vyvracia túto interpretáciu.

Napriek všetkým nedorozumeniam Napoleon zostáva archetypickým ničiteľom. V tomto presvedčení nás utvrdzuje i podstatne efemérnejší umelecký žáner než nápis na povestnom stĺpe. James Gillray (1756-1815) znázornil na karikatúre generála prihovárajúceho sa šaškujúcim vojakom ako archetyp démonického Francúza s ostrými rohmi a groteskne veľkým klobúkom, ktorý Gillray s obľubou karikoval. Titulok znie: "Apollyón, satanov generalissimus, oslovuje légie."

Práve literárna démonická tradícia vysvetľuje, prečo  Nostradamus vyhlasuje Napoleonovo meno za un nom farouche (meno divého zvera) a odvodzuje ho od mena najstrašnejšieho démona biblickej literatúry. Keď lord Byron písal o Napoleonovi, akiste ho ovplyvnili Nostradamove bezmála tristo rokov staré verše:

Tvoje divé meno mysle ľudí nikdy tak nevynášali ako teraz.

Je pravdepodobnejšie, že napriek názorom niektorých komentátorov Byrona ovplyvnil výraz nom farouche v Nostradamových Proroctvách väčšmi než pomyslenie na grécku etymológiu. Nejeden verš v Byronovej Óde na Napoleona a v Óde od Francúzov poukazuje, že básnik dobre poznal Nostradamove verše.

"Divé meno" je jeden problém, a Tri sestry druhý. Vystupujú v druhom riadku (Que les trois soeurs auront fato le nom). Ako súvisí pochybný krst s týmito tromi sestrami? V jednej rovine ide o tri sudičky (podľa nejednoznačného vysvetlenia v závere druhého riadku): sestry, ktoré majú v mene fato. Latinské slovo fátum, ktoré nadobudlo v niekoľkých európskych jazykoch význam osud, znamenalo pôvodne výrok, ustanovenie bohov.

Prvé dva riadky tvoria kuplet ozajstného génia. Nielenže Nostradamus používa zelený jazyk na označenie veľkého človeka, ktorý takmer zničil Európu, ale zračí sa tu i skutočnosť, že život tohto človeka sa rozvíjal podľa ustanovenia osudu. Dá sa o ňom povedať, že bol človekom osudu. Keď mu tri sestry vymýšľali meno, ktoré by prezrádzalo jeho strašný údel, votkali doň meno satanského kniežaťa bezodnej priepasti. Z veršov medziiným vyplýva, že veľkých (čiže francúzskych vojakov drancujúcich  Európu), na čelo ktorých sa postaví, zavedie do bezodnej priepasti, teda do pekla. Týmto činom si vyslúži slávu a povesť. Keď odhalíme nuansy zeleného jazyka, vyjde na povrch ironické ladenie štvorveršia?

Isté náznaky nasvedčujú, že Napoleon vedel o rozličných interpretáciách štvorverší týkajúcich sa jeho činov. Zdá sa, že hlavu si holil (teste raze) preto, aby jeho účes zodpovedal predpovedi v štvorveršiach o nakrátko ostrihaných vlasoch.*52

Ako sme už poznamenali, pravdepodobne začal nosiť krátky kabát preto, aby urobil zadosť zodpovedajúcemu riadku v predpovedi VIII.76. Dokonca je možné, že aj astrálnu symboliku, ktorú neskôr ironizoval Byron (pozri ďalej), ovplyvnila interpretácia Nostradamových štvorverší, keď ich začali vzťahovať na Napoleona.


NAPOLEON - KRÁĽ GALOV

Ďalšie štvorveršie týkajúce sa Napoleona obdivuhodne zhrnuje jeho víťazný postup v Európe a všíma si aj jeho ľúbostný život. Štvorveršie IV.54 sa začína úvahami o jeho mene, podobne ako  predchádzajúca predpoveď:


Du nom qui oncquez ne fut au Roy Gaulois,

Jamais ne fust un fouldre si craintif,

Tremblant l'Italie l'Espagne et les Anglois,

De femme estrange grandement attentif.


Na rozdiel od predchádzajúceho štvorveršia sa dá preložiť obdivuhodne ľahko, hoci sa tu nájdu výrazy bežné v šestnástom storočí:

Menom, aké ešte nemal galský kráľ,

Nikdy ešte úder blesku nebol taký strašný,

Itália, Španielsko a Angličania sa trasú,

Prejavuje úctu a pozornosť cudzej žene.


Cisár nepanoval vo Francúzsku tisíc rokov a meno Napoleon sa nevyskytlo až do príchodu Korzičana k moci. Dodajme, že slovo fouldre (v našom preklade "úder blesku") znie v súčasnej francúzštine ako foudre a znamená aj úder hromu. Craintif má vo francúzštine význam strašný (prípadne bojazlivý). Napoleonovi sa vydaril vpád do Itálie i do Španielska, a keď sa vyhrážal, že vtrhne do Anglicka, báli sa ho aj Angličania. Keby však boli dôkladnejšie poznali Nostradamove spisy, pochopili by, že jasnovidec predpovedal ich krajine bezpečnosť a konečné víťazstvo.

Slovo estrange v poslednom riadku je ekvivalent dnešného  étrange "čudný" a "cudzí". Napoleon mal niekoľko priateliek z cudziny a k všetkým sa správal veľmi pozorne. Spomedzi tých významnejších bola iba jedna cudzia a zároveň čudná, a to Josephine. Bola to kreolka z karibského ostrova Martinique a vážne sa zaujímala o okultizmus. S ňou sa roku 1796 oženil. Jej niekdajší manžel skončil dva roky predtým pod gilotínou.

Toto štvorveršie nemôžeme obísť bez poznámky o dôležitosti symboliky v prvom riadku, pozoruhodnej preto, lebo sa týka udalosti, ktorá nastala vyše dvesto rokov neskôr.

Úder blesku sa hravo zaradil do napoleonovskej mytológie, lebo cisára často prirovnávali k padajúcej hviezde, meteoritu, ba aj ku kométe. Jeden z najjadrnejších príkladov nachádzame na dobovom drevoryte zobrazujúcom Napoleona zoči-voči Turkom roku 1798 - pravdepodobne pred bitkou pri pyramídach alebo po nej. Na oblohe medzi agresívnym Napoleonom a roztrasenými Turkami žiari hviezda symbolizujúca Napoleona, vzrastajúcu moc Európy a predstavu osudu ako Bohom určenej povinnosti. Byron sa opätovne vracia k obrazu hviezdy s oveľa hlbším citom pre estetickosť, ale básnikova hviezda zvyčajne vyznieva - na rozdiel od hrubého drevorytu - apokalypticky.

V Óde na Napoleona Byron ľahko skĺzol do astrálnej obraznosti, lebo sa tu spája klasický úder Diovho blesku s padajúcou hviezdou biblického Apollyóna:


Veď on, nepravá ranná hviezda,

padol hlbšie než človek či diabol.


Túto ódu napísal Byron v deň, keď sa dozvedel o cisárovej  abdikácii a objasňuje v nej hviezdnu symboliku. Rozvíja predstavu, že Napoleon si uvedomoval svoju spätosť s osudovou hviezdou, s padajúcou rannou hviezdou, s hviezdou zvanou Blen, ktorá sa zrúti až na dno priepasti, veď ju nosil na prsiach:


Čačka, čo si rád nosil,

Hviezda, šnúrka, erb?


V Óde od Francúzov básnik prechádza do apokalyptickej roviny, keď hovorí o svojom hrdinovi vojenstva, ktorý ho sklamal neskoršími skutkami:

Sťa hviezda Blen z predpovedí

Svätého jasnovidca z dávnych čias,

Vyvolal ohnivú spŕšku

A menil rieky na krv.


Človek by ľahko podľahol pokušeniu, že svätý jasnovidec je Nostradamus, ktorý opísal Napoleona pomocou astrálnej rétoriky. Byron však celkom určite myslel na svätého Jána, predpokladaného pisateľa biblického Zjavenia. Z prorockého biblického textu čerpal Nostradamus i Byron obraz hviezdy zvanej Blen.7 Súvislosti tohto biblického prameňa s inými Nostradamovými štvorveršiami sa vyjasnia neskôr (pozri 10. kapitolu).

Prvý riadok poukazuje na ďalšiu závažnú okolnosť (z hľadiska francúzskeho rojalistu tvoriaceho v šestnástom storočí): "muž, ktorý príde sťa blesk" bude mať meno, aké sa ešte nikdy nevyskytlo medzi francúzskymi kráľmi. Nielenže Napoleon  odmietol stať sa kráľom (radšej zaviedol cisársky titul), ale s nástupom Napoleona sa vo Francúzsku vlastne skončila kráľovská rodová línia a napokon ju celkom nahradila republika. A navyše, nik z kráľov, ktorí nastúpili na trón po vzniku tohto štvorveršia, si nedal žiadne nové meno až do príchodu Napoleona. Z toho vyplýva, že Nostradamus tušil postupnosť mien na francúzskom tróne v priebehu ďalších dvoch storočí, keď písal toto štvorveršie.

Aj meno, ktoré Nostradamus použil v neskorších štvorveršiach o Napoleonovi, odráža úvahy o "konci kráľovskej rodovej línie". Už sme sa zmienili, že Nostradamus použil prezývku teste raze (oholená hlava), keď písal o Napoleonovi. Komentátori bežne zdôrazňujú, že je to narážka na Napoleonove nakrátko ostrihané vlasy - bol to výrazne symbolický odklon od dovtedajšej kráľovskej obyčaje nosiť bujné parochne. Nostradamus však, ako zvyčajne, zabudoval do prezývky "oholená hlava" ešte jednu významovú rovinu, lebo s nástupom Napoleona súvisela poprava Ľudovíta XVI. dňa 21. januára 1793 gilotínou, keď kráľ (celkom doslovne) stratil hlavu.

Vo štvorverší VII.13 sa dozvedáme, že La teste raze prendra la satrapie, t. j. Oholená hlava sa ujme satrapie. Podľa štvorveršia bude tyransky vládnuť štrnásť rokov (Par quatorze ans tiendra la tyranie). Prevrat 18. brumaira (9. novembra) 1799 jednoznačne veštil začiatok tejto tyranie. James Laver8 vcelku presvedčivo tvrdí, že Napoleonova tyrania sa skončila abdikáciou 11. apríla 1814 vo Fontainebleau. To by, žiaľ, znamenalo, že trvala o päť mesiacov dlhšie v porovnaní s predpoveďou, ale Nostradamus spravidla uvádza presné dátumy.

V skutočnosti bola posledným klincom do truhly Napoleonovej moci porážka pri Lipsku dňa 18. októbra 1813. Bezprostredným dôsledkom tejto porážky bol vpád vojvodu z Wellingtonu, Blüchera a Schwarzenberga do Francúzska. Ak sa orientujeme na túto udalosť, Napoleonova satrapia sa skončila iba niekoľko dní pred vypršaním štrnásťročného obdobia.


ZRADCA NAPOLEONA

Sláva Napoleonovho zradcu vrcholila v osemnástom storočí, ale rozoberieme si toto obdobie teraz. Vo štvorverší X.34 Nostradamus píše:


Gaulois qu'empire par guerre occupera,

Par son beau frere mineur sera trahy,

Par cheval rude voltigeant trainera,

Du fait le frere long temps sera hay.

Francúz, ktorý obsadí ríšu za vojny,

Bude zradený mladším švagrom,

Pôjde na čele s bujným neposedným koňom.

Za tento čin švagra napokon znenávidí.


Pre zmenu tu nachádzame málo zahmlievania a všetko je jasné, len čo nastala predpovedaná udalosť. Najprv by sme mali poznamenať, že za Nostradamových čias sa Francúzom ani nesnívalo o cisárstve, a Nostradamus sa predsa o ríši otvorene zmieňuje -  zároveň naznačuje, že túto ríšu obsadí vo vojne Francúz. Pri pohľade dozadu sme vo výhode, lebo nám nehrozia ťažkosti, ktorým musel čeliť Garencieres, a tak spoznávame, že v riadku sa hovorí o cisárovi Napoleonovi. Švagor a budúci zradca cisára je o čosi menej slávny, ale jednako nie je to iba výmysel básnika zo šestnásteho storočia, lebo skutočne jestvoval. Joachim Murat bol jedným z mnohých jednotlivcov nízkeho pôvodu, ktorí sa vyšvihli za revolúcie a následných vojen.

V prvých rokoch Murat poskytoval Napoleonovi neoceniteľné služby. Pomáhal Bonapartovi pri slávnom prevrate roku 1799. Viedol ústup z Moskvy, keď sa Napoleon vrátil do Francúzska. Potlačil povstanie v Madride a hoci ho Angličania na Sicílii porazili, bojoval po Napoleonovom boku vo víťaznej bitke pri pyramídach.

Murat sa oženil s Carolinou Bonapartovou, stal sa Napoleonovým švagrom a takto splnil niekoľko podmienok stanovených v druhom riadku štvorveršia. Narodil sa roku 1767, bol o dva roky starší než Napoleon, ale zaujímal nižšie (mineur) postavenie ešte aj neskôr, keď ho Napoleon vymenoval roku 1808 za neapolského kráľa. Keď Murat usúdil, že Napoleonova moc začína slabnúť, rokoval za cisárovým chrbtom s Rakúšanmi. Predstava, že bol renegát, azda tvorí jednu významovú vrstvu čudného výrazu rude voltigeant, ktorý znamená približne "bujný a neposedný". Napoleona zrada šokovala, ale ešte väčšmi ho azda šokovalo vedomie, že Nostradamove predpovede sú neobyčajne presné.

Podivuhodná zmienka v treťom riadku o bujnom, neposednom koňovi (cheval rude voltigeant) naráža na budúcu povesť Murata ako veľmi zručného jazdeckého dôstojníka. Výraz cheval...  voltigeant by sa dal preložiť ako "letiaci kôň". Pravda, voltige by mohlo označovať aj krasojazdectvo a voltigeur príslušníka ľahkej pechoty. Práve pri tejto charakteristike sa pristavil Byron v Óde od Francúza (azda pod dojmom čítania Nostradama):


Potom sa predáš smrti a hanbe

Za podradné kráľovské meno,

Akým sa hrdí ten z Neapolu,

Čo nosí tvoj krvou vykúpený titul.

Keď si vyrazil vpred na koni

Do boja cez šíky vojsk

Sťa riava, čo sa valí cez brehy.

Keď pukali prilby a cvendžali šable,

Jagali sa a blýskali vôkol, neveľmi si

Myslel, že osud ťa nakoniec nájde!


Výborný jazdecký veliteľ Murat nerátal s osudom, ktorý ho napokon našiel. V roku 1815 ho postavili k múru a zastrelili. Zmienku o poprave zaradil Nostradamus do zaujímavého posledného riadku štvorveršia. Pravopis slova hay prezrádza, že ide o ekvivalent slovesa hair ("nenávidieť") zo šestnásteho storočia. Lenže francúzske haie môže označovať aj šík pušiek či bodákov. Ktovie či Nostradamus, známy majster jazyka, nemyslel na obidva významy, lebo riadok by mohol bez väčších zmien znieť aj takto: Du fait le frere long temps sera hay (Lebo za ten čin napokon postaví švagra pred bodáky).

Zaujímavé je, že Muratom a jeho vzťahom k Napoleonovi sa zaoberal Nostradamus ešte v inom kontexte. Venoval spletitým  dejinám prvého desaťročia devätnásteho storočia akési "historické zhrnutie" v Liste napísanom roku 1558, kde píše:

... par le tiers qui estendra ses forces vers le circuit de l'Orient de l'Europe aux pannos l'a profligé et succombe et par voile marine fera ses extensions, a la Trinacrie Adriatique par Mirmido et Germaniques du tout succombe et sera la seste Barbarique de tout des Nations grandement affligée et dechassé.

... prostredníctvom tretieho stavu, ktorý rozšíri svoju vládu do okruhu východnej Európy k otrhaným ľuďom, zbedačeným a porobeným, a pomocou námorných plavieb ju nanúti Sicílii, osmanskému Jadranu a Nemecku. Všetci sa poddajú, barbarská rukavica náramne utrpí a všetky národy ju odhodia.

Tento krátky úryvok z Nostradamovej prózy dosvedčuje, ako veľmi sa autor oddal obskúrnemu štýlu zeleného jazyka. Výraz le tiers musíme chápať ako narážku na Tiers čiže tretí stav, pôvodcu Francúzskej revolúcie, na chrbte ktorej sa Napoleon (a prirodzene aj Murat) povzniesol k sláve. Hoci slovo Tiers zjavne treba prekladať ako tretí stav, niektorí francúzski komentátori v ňom videli zmienku o Tretej republike.

Pannos je čudné slovo. Po grécky znamená pannos "fakľa", ale nazdávame sa, že v našom kontexte lepšie vyhovuje latinské slovo pannosus "otrhaný". Dovoľujeme si predpokladať, že slovo Mirmido použil Nostradamus v zmysle Grécko, aby naznačil, že krajinu si podmanili surovci, teda Turci. Myrmidoni boli bojovný kmeň v severogréckej Tesálii. Do tradičnej literatúry vstúpili  v súvislosti s obliehaním Tróje, čo tvorí súčasť symbolického pozadia Nostradamovho textu. Slovo by sme mohli v širšom zmysle chápať ako "najatý násilník". La seste Barbarique je zrejme dvojznačný výraz. Pravdepodobne ide o la ceste Barbarique, barbarskú rukavicu. Cestus je caestus, ťažká rukavica z kožených remencov a kovových pásikov, používaná pri pästiarskych zápasoch gladiátorov. V danom kontexte určite označuje dobre známu krutú, ťažkú osmanskú rukavicu. Pre Nostradama je vcelku príznačné, že v jednom štvorverší spája dva odborné termíny prevzaté z podobného historického kontextu - v tomto prípade z rímskych gladiátorských zápasov -, a to caestus a Myrmillo (gladiátor bojujúci so sieťou). Predstava upadajúcej Osmanskej ríše akiste ohromila Nostradamových súčasníkov.

Keď odstránime z francúzskeho úryvku nejasnosti zeleného jazyka, dostaneme výstižný opis Napoleonovej ríše i ašpirácií cisára smerujúcich k jej upevneniu. Napoleonovo panstvo sa na vrchole jeho moci rozprestieralo od Severného mora až po Sicíliu (Trinacie) vrátane veľkej časti dnešného Nemecka a Talianska. V okrajových oblastiach európskej ríše vládla mafistická klika Napoleonových bratov, ktorí tu panovali ako králi - Ľudovít v Holandsku, Hieronym vo Vestfálsku a Jozef (vystupujúci v tomto štvorverší) v Neapole.

Okruh východnej Európy (le circuit de l'Orient de l'Europe) predstavuje v napoleonovskom kontexte veľmi trefný výraz. Napoleon sa pokúsil zabezpečiť si východné pobrežie Stredomoria, nevynímajúc útok na Sýriu.

Mirmido chápeme ako Grécko, v tom čase zotročené osmanskými Turkami. Francúzska zmluva s Osmanmi, podpísaná roku 1802,  zabezpečovala slobodu plavby po Čiernom mori. Doručením konceptu zmluvy osmanskému sultánovi Selinovi poverili roku 1801 korzického plukovníka Sebastiniho. V zhode s pokynmi plukovník robil prieskum ríše, keď cestoval cez Iónske ostrovy. Bolo to v rámci príprav na inváziu do Egypta a rátalo sa s tým, že akciu budú pravdepodobne riadiť z Grécka. Vďaka týmto prípravám sa Napoleonovi podarilo vyhrať bitku pri pyramídach a zmocniť sa Káhiry. Štvorveršie o expedícii je predmetom našich úvah v 5. kapitole.


ZEMETRASENIE V ITÁLII

Nostradamus chápal Francúzsku revolúciu roku 1789 ako zvrat vo francúzskych dejinách, a v rovnakom svetle sa mu javili dôsledky udalostí rokov 1848-49 pre Taliansko. Štvorveršie IX.31 sa očividne týka garibaldiovského hnutia roku 1849, kým štvorveršie X.64 píše o osudoch viacerých miest v severnej Itálii, vo vtedajšom Savojsku, Benátkach a Florentínskom vojvodstve. Sídelné mestá týchto území sa menovite spomínajú vo štvorverší X.64:


Pleure Milan, pleure Lucques, Florence,

Que ton grand Duc sur le char montera,

Changer le siege pres de Venise s'advance,

Lors que Colonne a Rome changera.

Štvorveršie predbežne preložíme takto:

Plače Milán, plače Lucca, Florencia,

Že váš veľký Vojvoda nasadne do koča,

Aby zmenil obliehanie započaté pri Benátkach,

Keď sa Colonne zmení v Ríme.


Štvorveršie sa zaoberá budúcou históriou týchto území v rokoch 1848-49. Dosah štvorveršia pochopíme, až keď si preberieme udalosti, ktoré sa vtedy odohrali v týchto mestách. Všetky sa zapojili do neľútostného boja za vyhnanie Rakúšanov a zavedenie ústavnej demokracie.

V prvom riadku - Pleure Milan, pleure Lucques, Florence - mestá Miláno a Lucca (Lucques) plačú. Rakúšania museli odísť z Milána a začiatkom júla sa ocitla celá severná Itália pod vládou savojskej dynastie. Až po prímerí, s ktorým súhlasil Karol Albert, odstúpili Rakúšanom Lombardiu a Benátky.

Pri datovaní štvorveršia nám pomôže azda len Lucca, lebo roku 1847 sa dostala pod právomoc Florentského vojvodstva. V polovici devätnásteho storočia bola Florencia centrom rozľahlého Toskánskeho vojvodstva, v ktorom panoval veľkovojvoda. Preto sa v druhom riadku spomína grand Duc. V roku 1849 bol toskánskym veľkovojvodom Leopold II. V tom istom roku vyhlásili v Toskánsku republiku a Leopold odišiel do Gaety, akiste poradiť sa s pápežom. V tom zrejme spočíva zmysel druhého riadku: Que ton grand Duc sur le char montera (Keď tvoj veľký vojvoda nasadne do koča).

"Váš" sa v tomto prípade vzťahuje na obyvateľov Florencie. Mimochodom, riadok je typicky dvojznačný. Obraz veľkovojvodu v koči sa nemusí vzťahovať len na jeho konečný odchod (keď ho  vyhnali občania) roku 1859, ale aj na návrat z Ríma roku 1849. Obidve cesty mali pre dejiny severnej Itálie veľký význam. V júli roku 1849 sa veľkovojvoda vrátil pod ochranou Rakúšanov do Florencie. Pripravil sa tak o popularitu, čo bol začiatok konca vojvodstva. V roku 1852 Leopold odmietol požiadavky na zavedenie ústavy, ale aj o zjednotenie celej krajiny. V roku 1859, keď hrozila nová vojna medzi Piedmontom a Rakúskom, Florencia povstala. Veľkovojvoda naposledy nasadol do koča a v apríli 1859 navždy opustil Toskánsko. Odmietol účasť vo vojne proti Rakúsku, ako aj ústavu a abdikoval.

V treťom riadku štvorveršia sa hovorí o obliehaní Benátok. Po námornej blokáde hladujúce mesto 24. mája kapitulovalo. Posledný riadok (Lors que Colonne a Rome changera) sa akiste zmieňuje o slávne rodine Colonnovcov v Ríme, ale jeho zmysel zostáva nejasný. Garibaldi odrazil prvé útoky Francúzov na Rím, lenže v júli 1848 početnejšie francúzske jednotky obnovili v Ríme svetskú moc pápeža. Jedinou nádejou na uskutočnenie národnej jednoty sa stal Viktor Emanuel II.

Je pochopiteľné, že veľa komentátorov si vysvetľovalo štvorveršie IX.31 ako zemetrasenie či bombardovanie. Úvodná pasáž Le tremblement de terre (otrasy zeme) by sa hravo dala vysvetľovať ako narážka na kataklizmu:


Le tremblement de terre a Mortara,

Cassich sainct George a demy perfondrez,

Paix assoupie, la guerre esveillera,

Dans temple a Pasques abysmes enfondrez.

Otrasy zeme v Mortare,

Cassich svätý Juraj napoly založený,

Mier uspáva, vojna budí,

V chráme na Veľkú noc budú priepasti podmínované.


Roberts vidí vo štvorverší predpoveď strašnej delostreleckej paľby, "takmer porážku" Anglicka a bombardovanie mesta Coventry roku 1941. Nijako však neodôvodňuje výber tohto mesta či dátumu. Cheethamová chápe štvorveršie ako zmienku o zemetrasení, ale nerozumie, o akú súvislosť s Anglickom by tu mohlo ísť. Takisto ako Roberts ignorovala arkánnu zmienku o sv. Jurajovi. Dôkladná analýza štvorveršia dokáže, že nesúvisí so zemetrasením, iba ak v obraznom zmysle slova.

Mortara v prvom riadku určuje scénu a dátum. Jean-Charles de Fontbrune si zrejme prvý všimol historické okolnosti štvorveršia vyplývajúce zo slova Mortara.9 Nanešťastie je však jeho preklad štvorveršia absurdný. Jednoducho nezodpovedá skutočnosti, že pri Mortare bola rozprášená polovica talianskej armády.

Rakúšania porazili Piedmonťanov pri lombardskej Mortare roku 1849. Je to kľúčový dátum v talianskych dejinách. Vysvitlo, že téma štvorveršia je predelom v zápase Rakúšanov o udržanie nadvlády nad Itáliou. Poukazuje i na ďalšiu významnú tému štvorveršia - na novoutvorené vedomie jednoty Talianov ako následku boja proti slabnúcej rakúskej dynastii.

Roku 1849 sardínsky Karol Albert porušil prímerie, ktoré podpísal s Rakúšanmi obsadzujúcimi severnú Itáliu, a zaútočil na  nich. Pri Mortare sa bojovalo 21. mája, ale katastrofálnu porážku po päťdennej bitke utrpel pri Novare. Po tejto porážke dňa 23. marca 1849 abdikoval. Na scénu vystúpil slávny Viktor Emanuel II. a otvoril tvrdé rokovania s Rakúšanmi. Rázne odmietol pristúpiť na ich podmienky. Vzápätí sa stal vodcom zápasu za slobodu Talianska.

Dátum prvej zrážky v prvom riadku súvisí so štvrtým riadkom, kde sa spomína Veľká noc (Pasques). To nám umžňuje spresniť datovanie. V súčasnosti je Veľká noc pohyblivý sviatok, ktorý pripadá na nedeľu po prvom splne Mesiaca po jarnej rovnodennosti. Nostradamus však písal pred Gregorovou reformou a francúzska cirkev (pod jurisdikciu ktorej patrili mestá a mestečká, kde žil Nostradamus - a náhodou aj tie, ktoré spomína vo štvorverší) slávila Veľkú noc 21. marca.

Pre Nostradama je príznačné, že udáva jeden explicitný miestny názov a jeden zašifrovaný dátum, čo nám pomôže identifikovať tému štvorveršia. Ostatné zmienky sa dajú vysvetliť napriek arkánnemu náteru. Mimo aktuálneho kontextu nedáva miestny názov Cassich zmysel, lebo nevieme o meste ani dedine, ktorá by sa takto volala. Nie je vylúčená spojitosť s Garibaldim, ktorý sa narodil pri Nice. Štyridsaťštyri kilometrov od Toulonu sa nachádza Cassis. S istou dávkou predstavivosti by sme mohli hádať, že Cassich je Casale Montferato v Piemonte, ktoré sa postavilo proti Rakúšanom roku 1849 a na ktoré sa vzťahuje toto štvorveršie. V roku 1859 sa Cacciatori delle Alpi (alpskí lovci) pod Garibaldiho velením spojili v Casale s Carabinieri Genovesi (janovskí karabinieri) na samom začiatku druhej lombardskej expedície. Vnútorné dôkazy však nenasvedčujú, že by toto bolo  témou štvorveršia.

Pravdepodobnejšie je, že ide o slovo v zelenom jazyku, odvodené od Via Cassia, starej rímskej cesty vedúcej zo severu Itálie - z Modeny v Lombardii - do Ríma. Jej význam spočíva v tom, že modenským vojvodom bol František V., ktorý sa dostal k moci roku 1846 a v dôsledku miestnej agitácie si pozval na pomoc rakúsku posádku. Touto témou sa zaoberá ďalšie štvorveršie. Azda je nemecky znejúce zakončenie slova (-ich) narážkou na rakúsku nadvládu, hoci vlastne nepredstavuje podstatnú zložku zmyslu. Napriek všetkému udalosti na polostrove donútili Františka opustiť Modenu a zomrel v Mníchove pod ochranou Rakúšanov. Vo štvorverší záleží na tom, čo sa nachádza na opačnom konci cesty Via Cassia - na meste Ríme.

Zmienka sainct George sa nevzťahuje na Anglicko, hoci to tvrdia viacerí novovekí komentátori. Nostradamus použil sviatok sv. Juraja (23. apríla) ako kľúč k dátumu. Dňa 23. apríla 1849 pozvali Garibaldiovcov z Rieti do Ríma. Keď sa vojaci chceli dostať do tohto mesta, museli pochodovať na juh po starovekej Via Cassia. Nasledujúceho dňa (24. apríla) vymenovali Garibaldiho za brigádneho generála Rímskej republiky. Týždeň nato zvíťazil v Ríme prvý raz nad Francúzmi, ale utrpel zranenie. Republika sa dlho neudržala, padla o necelé dva mesiace, ale bola predzvesťou budúcich udalostí. Možno práve preto Nostradamus hovorí o nej ako o napoly založenej udalosti (demy perfondrez).

Nostradamus sa zvyčajne vyjadruje úsporne, a vynára sa tu otázka, prečo venoval celý riadok ošúchanému úsloviu, že mier uspáva a vojna zobúdza? Z rozboru však vysvitá, že na pohľad naivný riadok obsahuje kľúč k zmyslu štvorveršia. V treťom riadku  (Paix assoupie, la guerre esveillera) by assoupir mohlo znamenať "uspávať, ospanlivý", ale v obraznom zmysle má toto slovo význam "zadusiť, umŕtviť, potlačiť". Kým assoupir súvisí s uspávaním, esveillera (v dnešnej francúzštine éveiller) má do činenia so zobúdzaním. Talianske slovo risorgimento doslova znamená "prebudenie". Il Risorgimento bolo prebudenie k národnej veľkosti a prejavilo sa revolučnou vlnou v polovici devätnásteho storočia. Ľahko vznikne dojem, že Nostradamus poznal kľúčové slovo, ktorým historici neskôr označovali hlavný prúd udalostí devätnásteho storočia v Itálii. Ako vyplýva z riadku, Nostradamus si uvedomoval, že túžbu Talianov po jednote vlastne prebudili vojny proti rakúskej prítomnosti a zmenili budúcnosť krajiny.

Už vidíme, čo znamenalo "zemetrasenie" (tremblement de terre). Bola to predpoveď duchovných otrasov a prebudenia celej talianskej krajiny (terre).

Priepasť (Rakúšania), ktorá pohltila Itáliu, zrazu prestala jestvovať. Výraz abysmes enfondrez vo štvrtom riadku je čudný a vo francúzštine nejestvuje slovo enfondrez. Nostradamus použil sloveso fonder s príznačnou dvojakosťou. Pretože sloveso fonder znamená aj klásť základy, veta by mohla mať približne zmysel "priepasť je podmínovaná". Čo teda znamená slovo abysmes - priepasť alebo hlbinu? Určite priepasť Rakúska, ktoré pohltilo Itáliu, ale vzápätí zoslablo. Garibaldiovci túto priepasť čoskoro odstránili. Pre ďalší obraz v riadku je dôležité kladenie základného kameňa chrámu. Ktovie, či sa štvrtý riadok nevzťahuje na jeden z Garibaldiho najpovestnejších a najcharakteristickejších činov, vymykajúcich sa zo všetkých pravidiel slušného správania. V palermskej katedrále (azda temple  vo štvorverší) sedel počas omše na vysokom kresle pred oltárom v revolučnej červenej košeli a tasil šabľu, keď kňaz čítal evanjelium.


ZEMETRASENIE V NEAPOLE

"Francúzi," písal pichľavo Garencieres, "majú veľa Villeneufes, Nemci Neustädte, Taliani a Španieli Villanovas." Písal o štvorverší I.24, v ktorom sa slovo Cité nefue (nové mesto) vyskytuje prvý raz v Proroctvách, hoci neskôr ho nájdeme častejšie. Roberts prekladá v tomto prípade Cité nefue kváziamerickým spôsobom ako Nu-Rem-Burg, ale priveľmi sa vzdialil od Nostradama až k nacizmu, ktorým sa zaoberal. Le Pelletier s väčším porozumením a citom pre francúzštinu podotkol, že cité neuve je narážka na Paríž, zrekonštruovaný za čias Napoleona III. Toto slovné spojenie zrejme robilo komentátorom ťažkosti od samého začiatku. V roku 1656 si nad ním lámal hlavu Jaubert, keď uznal, že zmysel štvorveršia X.49 (kde sa takisto vyskytuje) "je ťažko odhaliť... lebo v Európe je veľa nových miest".10 Prišiel k záveru, že Nostradamus použil provensálsky výraz a písal o Cité Neuve de Malthe, teda o maltskej Valette, ktorú znovu vybudovali po veľkom obliehaní roku 1565.

Nostradamus často používa túto dvojicu slov a usúdili sme, že zriedkakedy má rovnaký význam. Kľúč k miestnemu názvu treba hľadať v rámci zmyslu celého štvorveršia.

Predpoveď znie takto:


Jardin du monde aupres de cité neufve.

Dans le chemin des montagnes cavées,

Sera saisi et plongé dans la cuve,

Beuvant par force eaux soulphre envenimées.

Záhrada sveta pri novom meste.

Na ceste hory plné chodieb,

Bude uchvátená a uvrhnutá do suda,

Z donútenia bude piť otrávenú sírnatú vodu.


Spojenie Jardin du monde (záhrada sveta) narobilo interpretátorom štvorveršia bezmála toľko ťažkostí ako cité neufve. Jaubertovo vysvetlenie nemá obdoby - videl v ňom narážku na konkrétnu osobu. Poukazuje na to, že kosmos (vo francúzskom prepise cosme) znamená po grécky "svet" a prispôsobil si toto spojenie tak, že dostal Cosme du Jardin.

Roberts videl v tejto zvláštnej predpovedi výstrahu pred pohromou v podobe mohutnej prílivovej vlny otrávených vôd, identifikoval záhradu sveta zdanlivo bez problémov. Tvrdí, že do štvorveršia "skvele" zapadne Atlantic City v Spojených štátoch nielen ako nové mesto, ale aj ako záhrada sveta. Otrávené vody zalejú mrakodrapy vysoké sťa vrchy (montagnes cavées) moderného mesta. V skutočnosti však nemusíme záhradu sveta hľadať mimo Európy...

Exemplár vzácnej Garencieresovej knihy o Nostradamovi (1672) v Britskej knižnici vlastnil v sedemnástom storočí Daniel Thomas, ktorý zanechal po sebe niekoľko zaujímavých poznámok na okrajoch.11 Poznámky pri štvorverší X.49 naznačujú, že navštívil  Neapol ako turista, lebo si zaškrtol každé miesto, ktoré videl. Poznamenáva:

  1. Itália sa volá záhrada sveta.
  2. Nové mesto je Neapol (Neopolis).
  3. Vrch Posilipo prekopaný.
  4. Pri wh Je horiaca /nečitateľné/ a sírnatá jaskyňa.

Thomas akiste nepochyboval, že Nostradamus naráža vo štvorverší na Neapol v Itálii a predpokladáme, že nebezpečenstvo vo veršoch súvisí so sopečnou činnosťou. Prekopaný vrch nebol omyl - Nostradamus ho opísal v zaujímavom riadku Dans le chemin des montagnes cavées. V roku 27 po Kristovi. Marcus Agrippa dal prekopať tunel cez mys Posilipo dlhý približne 700 metrov a miestami vysoký hodne vyše dvadsať metrov. Bol to obdivuhodný technický výkon (hoci sa zďaleka nevyrovnal staršiemu dvojitému eupalinskému tunelu na ostrove Samos).

Predpovedá Nostradamus pre okolie Neapolu zemetrasenie alebo prílivovú vlnu? Kraj je samá puklina, telurické sily chrlia paru nasýtenú kyselinou soľnou, a vari meter pod povrchom zeme vrie voda.

Pretože Nostradamus neposkytuje čitateľom nijaký vnútorný kľúč, ktorý by nám pomohol datovať udalosť vo štvorverší, nemôžeme si byť istí, akú pohromu mal na mysli jasnovidec. Najhoršie bolo zemetrasenie roku 1883 na ostrove Ischia. Na mori sa zdvihlo strašné vlnobitie, úplne zničilo Casamicciolu a veľké škody utrpelo Florio, Lacco Ameno a Serrara Fontana. Podobnú pohromu zapríčinili v novšom čase iba ľudia, lebo veľká časť  Neapolu padla za obeť americkému a britskému bombardovaniu roku 1943.

Ako to už býva u Nostradama pravidlom, prvý dojem tak trochu klame. Jasnovidec očividne myslel ľúbeznú poznámku záhrada sveta (Jardin du monde) ironicky, lebo napriek pôsobivej prírodnej kráse tento kraj vzbudzoval v staroveku i obavy. Územie medzi Puteoli a Neapolom (novoveká Solfatara) sa volalo Phlegreai Campi (Flegrejské polia) čiže horiace polia. Irónia tkvie v tom, že Phlegethon (od gréckeho slova s významom planúť) je ohnivá podzemná rieka tečúca podsvetím. Vďaka asociácii sa z oblasti spomínanej vo štvorverší stáva záhrada podsvetia.

Pretože, žiaľ, nevieme štvorveršie datovať, nemôžeme bližšie určiť, či sa predpoveď týka zemetrasenia roku 1883, alebo či sa vzťahuje na vzdialenejšiu budúcnosť. Jedno je však predsa len isté: Nostradamus nepredpovedal sírnatú zátopu letoviska Altantic City.

BITKA PRI TRAFALGARE

Tri pozoruhodné štvorveršia sa zameriavajú na najdôležitejšiu námornú udalosť napoleonských vojen - na bitku pri Trafalgare, bodku za Napoleonovým pokusom ovládnuť moria.

Zo všetkých troch je najpriezračnejšie štvorveršie I.77:


Entre deux mers dressera promontoire

Que puis mourra par le mords du cheval,

Le sien Neptune pliera voille noire,

Par Calpte et classe aupres de Rocheval.

Predbežne ho preložíme takto:

Medzi dvoma morami sa zdvihne mys

Ten potom zomrie pohryzený koňom,

Neptúnov vlastný rozvinie čiernu plachtu,

Pri Gibraltári a flotile blízko Rochevalu.


Skutočným problémom pre komentátorov je druhý riadok a zvyčajne ho chápu ako narážku na nešťastníka Villeneuva, ktorý pri Trafalgare velil spojenému francúzsko-španielskemu loďstvu. Našli sa komentátori, ktorí nesprávne tvrdili, že francúzsky viceadmirál zomrel zato, že ho pohrýzol kôň, ako by sa zdalo podľa obsahu druhého riadka. Ale Villeneuve spáchal samovraždu tak, že si prepichol srdce dlhou ihlicou.

Ihlica sa povie po francúzsky medziiným aj cheville a značná podoba so slovom cheval (kôň) si zasluhuje pozornosť. Cheville je "kľúčik" alebo čap spájajúci dva kusy dreva a môže byť vyrobený z dreva alebo kovu. Francúzsky zvrat Avoir l'aYme chevillé au corps (Mať dušu pripichnutú k telu) by azda stál za zváženie, lebo Villeneuve vlastne zadržal dušu v sebe - pichol si do srdca ihlicu, takže pripichol k telu aj dušu.

Pravda, v šestnástom storočí slovo cheval označovalo aj drevenú kozu slúžiacu na potrestanie neposlušných či buričských vojakov. Bol to plochý kus dreva na drevených nohách. Priväzovali k nemu odsúdeného vojaka a nohy mu zaťažili železnými guľami na reťaziach.12 Netreba pochybovať, že Nostradamus použil slovo  cheval v tomto zmysle, lebo nešťastný viceadmirál sa pokladal za buriča hodného trestu, aj keď nezomrel pripútaný takýmto potupným spôsobom. Nostradamus takmer určite myslel v tomto riadku na Villeneuvovu smrť. Nasvedčuje tomu tretí riadok týkajúci sa zjavne smrti veľkého Nelsona, jeho protivníka na mori.

Čierna plachta (voille noire) v treťom riadku je klasická narážka na zábudlivosť gréckeho hrdinu Tesea13, ktorý si nespomenul, že má vymeniť na svojej lodi čierne plachty (podľa tradície predpísané pre tých, čo sa plavili k Minotaurovi na Krétu. Následkom tohto omylu Aigeus skočil do mora a utopil sa, lebo usúdil, že jeho syn zahynul. Villeneuva priviedla k samovražde vlastná predstavivosť.

Predpoveď je pozoruhodná okrem iného aj preto, že v britskej flotile pri Trafalgare bola sedemdesiatdvadelová loď Teseus. Nelson mal k nej bezprostredný vzťah, lebo práve na nej prvý raz vztýčil vlajku ako kontraadmirál. Loď dojímavo symbolizuje jeho smrť pri Trafalgare. V tragickom Villeneuvovom príbehu jestvuje čierna plachta iba v predstavách, lebo Napoleon mu neposlal odkaz, že má zomrieť. Villeneuve spáchal samovraždu, pretože bol presvedčený, že by ho Napoleon potupil. V rovnako tragickom Nelsonovom príbehu čierna plachta zodpovedá bitke pri Trafalgare aj vzhľadom na meno prvej Nelsonovej vlajkovej lode: "... Teseovo meno zostane navždy nesmrteľné..." sľubovala lodná posádka, ktorej velil Nelson.14

Le sien Neptune v treťom riadku znie zvláštne, ale zaslúži si pozornosť zato, že ide o takmer presný anagram Nelsona: Le SiEN NEptune = NE LS EN.

Zmysel štvrtého riadku pôsobí záhadným dojmom, kým si  neuvedomíme, že sa týka najzávažnejšieho dôsledku bitky pri Trafalgare. Calpte je určite Calpe, jeden zo starých názvov Gibraltáru. Bolo to pôvodné grécke pomenovanie jedného z Herkulových stĺpov pri vstupe do Atlantického oceánu. Mys Trafalgar, pri ktorom sa údajne odohrala slávna bitka, sa nachádza iba niekoľko kilometrov od západného okraja Gibraltárskeho prielivu. V skutočnosti je Trafalgar iba príhodné pomenovanie, lebo sa bojovalo v značnej vzdialenosti od pobrežia medzi mysom Trafalgar a Cádizom. Bitka sa skončila, keď Gravina ušiel so zvyšujúcimi plavidlami do Cádizu vzdialeného necelých tridsať kilometrov na sever. Nostradamus nepoukazuje iba na miesto, kde sa odohrala povestná námorná bitka, ale aj na súvislosť s Britániou, lebo už roku 1805 bol Gibraltár pevne v britských rukách.

V zhode s kontextom sa nazdávame, že slovo Rocheval použil Nostradamus preto, aby sa mu rýmovalo so slovom cheval, a zmieňuje sa o miestnom názve obsahujúcom slovo Skala, po anglicky Rock (po francúzsky Roche). Náš predpoklad sa opiera o skutočnosť, že nablízku sa nenachádza podobný miestny názov. Ba ani v celom Francúzsku, Španielsku či Portugalsku by sme nenašli významnejší prístav, ktorý by sa volal Rocheval.

Jediný miestny názov na juhozápadnom pobreží Španielska a Portugalska, ktorý by prichádzal do úvahy, je Roca (Cap da Roca) blízko Lisabonu (aupres de Rocheval). Táto interpretácia nepochybne naráža na dejiny Španielska po bitke pri Trafalgare.


VILLENEUVE

Napoleon sklamaný výsledkom bitky pri Trafalgare vyhlásil, že si podmaní moria zo súše. Žiadal, aby všetky európske krajiny uzavreli prístavy britským lodiam a odmietli dodávať Británii tovar. Portugalsko ako spojenec Britov odmietlo účasť na blokáde a neuzavrelo Lisabon. Britská vláda v auguste 1808 poslala krajine na pomoc vojenské jednotky. Tie sa stali zárodkom ozbrojených síl, ktoré pod velením geniálneho vojvodcu Wellingtona nakoniec vyhnali Napoleona zo Španielska. Nostradamus vykresľuje obraz dôsledkov bitky pri Trafalgare veštiacej neúspech Napoleonových výbojov západne od Francúzska.

Prvé z tejto skupiny štvorverší, I.24, je mierne povedané nejasné:


Cité neufue pensif pour condamner,

L'oysel de proye au ciel, se vient offrir

Apres victoire a captifs pardonner,

Cremone et Mantoue grands maux aura a souffrir.

Nové mesto mysliace na odsúdenie,

Dravec na oblohe sa núka

Po víťazstve prepáčiť zajatcom,

Cremona a Mantova budú veľmi trpieť.


Cité neufue (nové mesto) sa dá čítať ako Villeneuve (s rovnakým významom). Tak sa volal francúzsky viceadmirál, ktorý bol Nelsonovým protivníkom onoho osudného dňa roku 1805. Neskôr z obáv, aby ho Napoleon neodsúdil a nepotrestal za zjavné  neuposlúchnutie rozkazov (pensif pour condamner), spáchal samovraždu. V liste na rozlúčku píše, že cisár ho preklial, jeho život je "potupou a smrť povinnosťou". Iróniou osudu uviazol v pasci vlastných myšlienok a odsúdil sa sám, lebo Napoleon vôbec nerátal s tým, že ho potrestá.15

L'oysel de proye je pravdepodobne ekvivalent výrazu oiseau de proie (dravý vták). Vo flotile, ktorej velil Villeneuve, bola loď Aigle (Orol). Zajali ju Briti, vietor ju zahnal k pobrežiu a stroskotala za búrky, ktorýása strhla po bitke. Zdá sa nám však pravdepodobnejšie, že Nostradamov dravý vták je večne populárny Napoleon, ktorý si premyslene a podľa vzoru Rímskej ríše vybral do erbu orla.

Ak Nostradamus použil slovo victoire (víťazstvo), uvedomujúc si jeho dvojznačnosť, zodpovedá to britskej vlajkovej lodi Victory, veliteľskému plavidlu britskej flotily, na palube ktorej zomrel Nelson. Ako nasvedčuje tento riadok, Briti sa po víťazstve správali k početným francúzskym a španielskym zajatcom nadmieru veľkoryso - až do takej miery, že sa niekoľkým zajatým lodiam podarilo utiecť. Narážky môžeme obmedziť na Villeneuva. Viceadmirála zajali a roku 1806 prepustili na slobodu v zmysle dohody o výmene zajatcov. Z listu vyplýva, že sa k nemu správali nesmierne úctivo. Ak ide o Villeneuva, v riadku by sa mohla zračiť zdanlivá nespravodlivosť: Kým Briti stratili svojho veliteľa viceadmirála Nelsona, francúzsky veliteľ sa zachránil, hoci aj v zajatí, a zaobchádzali s ním dobre.

Historik Geoffrey Bennett právom zaznamenal pravdivý a romantický príbeh záchrany francúzskeho námorníka ako dôkaz, že Nelson sa nemodlil nadarmo, keď prosil o "ľudskosť po  víťazstve".16 Medzi viacerými francúzskymi námorníkmi, ktorých vzala na palubu loď Revenge, bola aj istá Jeanette. Potajomky sa zúčastnila na bojoch po mužovom boku. Podľa jednej verzie ju vytiahli z vĺn nahú, podľa inej preoblečenú za chlapa, ale tak či onak sa k nej dôstojníci i námorníci správali mimoriadne láskavo. Príbeh sa skončil šťastne, lebo Jeanette sa napokon stretla s manželom, ktorý sa zachránil, hoci jeho loď Achille za bitky explodovala a potopila sa. Keďže Nostradamus kladie vo štvorverší dôraz na mená, azda nezveličíme, ak vyslovíme domnienku (pokiaľ predvídal príhodu so Jeanette), že podľa jeho názoru loď Revenge sa z úcty k Nelsonovým želaniam (Apres victoire a captifs pardonner čiže "Po víťazstve prepáčiť zajatcom") nezachovala v zmysle svojho mena (revenge znamená po anglicky pomsta).

Čudné francúzske slovo maux v poslednom riadku by sme určite mali čítať ako maudit - "prekliaty, ničomný". Riadok by sme potom mohli preložiť ako Cremona a Mantova budú veľmi trpieť. Zdá sa, že tento riadok je jedinou prekážkou súvislosti štvorveršia s Trafalgarom. Na prvý pohľad ani Cremona, ani Mantova (obidve v severnej Itálii) nemajú nič spoločné s bitkou pri Trafalgare a nezasiahli do nej ani lode, ktoré by nejako súviseli s týmito miestnymi názvami. Rozbor štvorveršia však predsa len vrhol svetlo na túto spojitosť. Pád Mantovy do rúk Francúzov 2. februára 1796, keď sa Rakúšania pod Wurmserovým velením vzdali, znamenal koniec rakúskeho odporu v Itálii. Podľa podmienok Lunévillského mieru mesto pripadlo Francúzom, ale roku 1814 ho opäť dostali Rakúšania. V tom istom roku pripadla Rakúšanom aj Cremona (spolu so zvyškom Lombardie). Môžeme teda obidve mestá chápať ako symboly konca Napoloenovej moci vo  východnej polovici Európy, kým Trafalgar symbolizoval jej úpadok na západe. Obidve mestá utrpeli veľké škody, keď ich Francúzi získali od Rakúšanov a neskôr, keď pripadli Rakúšanom.


GRAVINA

Štvorveršie VII.26 takisto súvisí podľa komentátorov s bitkou pri Trafalgare podľa komentátorov: 17


Fustes et galeres autour de sept navires,

Sera livrée une mortelle guerre:

Chef de Madric recevra coup' de vires,

Deux eschapez et cinq menez a terre.

Delové člny a galéry okolo siedmich lodí,

Budú vydané smrteľnej vojne:

Pán Madridu utŕži mocné údery,

Dve ujdú a päť ich zamieri k súši.


V tomto štvorverší sa zreteľne rozpráva o námornej bitke, a Roberts predsa v ňom vidí lietajúce lode a splnenú predpoveď od Howarda Hughesa. Navyše zo štvorveršia vyčítal zmienky o viacnásobných jadrových hlaviciach vystreľovaných z ponoriek! Jaubert bol v sedemnástom storočí triezvejší, lebo ho chápal ako narážku na strašnú námornú bitku v novembri roku 1555, a to medzi francúzskymi plavidlami z Dieppe a španielskym loďstvom. V tejto zrážke neďaleko Calais a Doveru mali Francúzi zajať päť  španielskych lodí. Nanešťastie Jaubert nevzal na vedomie skutočnosť, že by asi nešlo o predpoveď, lebo štvorveršie VII.26 bolo uverejnené až vo vydaní Proroctiev roku 1558 a pravdepodobne vzniklo dlho po takto predpovedanej udalosti.

Pozornejšie hodnotenie Nostradamovej predpovede potvrdzuje, že sa týkala významného námorného konfliktu krátko po bitke pri Trafalgare. Tému námornej bitky trefne ohlasuje jedinečná práca s jazykom v prvom riadku. Fustes je odvodenina od talianskeho slova fusta, ktoré v šestnástom storočí označovalo drevenú lafeta dela. Preto sa priam ideálne hodilo na označenie plachtových delových člnov postavených z dreva. Slovo galeres sa charakterizuje ako vojnová loď poháňaná veslami, ale opatrená dvoma sťažňami, aké sa napríklad používali v Stredomorí.18 Neskôr pochopíme, prečo sa tieto odlišné druhy lodí uvádzajú popri ostatných siedmich plavidlách.

Ak chceme dešifrovať zmysel tohto štvorveršia, musíme sa najprv sústrediť na posledný riadok, hoci je to u Nostradama výnimkou.

Dňa 23. novembra 1805, dva dni po bitke pri Trafalgare, keď zoslabli víchrice na mori, vyšší francúzsky dôstojník komodor Casmao Kerjulien si zaumienil, že sa pokúsi zmocniť niekoľkých lodí, ktoré zajali Nelsonovi námorníci. Na palube Plutona vyrazil do boja podporovaný štyrmi ďalšími vojnovými loďami. Boli to Rayo, Indomptable, Neptuno a San Francisco de Asisi. Komodorovi sa ten výpad nevydaril, lebo natrafil na dvojnásobok anglických plavidiel. Jeho odvážny pokus odlákal pozornosť Britov na taký dlhý čas, že sa podarilo znovu zmocniť Neptuna i Alvovej vlajkovej lode Santa Ana a bezpečne ich odviesť do Cádizu. Vidíme  v tom dokonalé vysvetlenie posledného riadku štvorveršia. Pri incidente dve lode unikli (deux eschapez) a do prístavu sa vrátilo aj päť plavidiel (ciq menez a terre), ktoré sa ich pokúsili zachrániť. Nostradamus ako príznačný frankofil podáva finále spojeneckej pohromy pri Trafalgare ako prejav statočnosti Francúzov.

Ako si teda máme vysvetľovať sedem lodí (sept navires) v prvom riadku? Iste tu nemáme do činenia s úplnou zostavou loďstva, ktoré bojovalo pri Trafalgare. Spojeneckú flotilu tvorilo 33 vojnových lodí a 5 fregát, ktorým čelilo 27 britských vojnových lodí a 6 fregát. Nostradamus však zachádza do konkrétnych detailov. Najväčšie plavidlá boli trojpalubové. Francúzi so Španielmi ich mali štyri, kým Briti tri. Španielske sa volali Santissima Trinidad (140 diel), Santa Ana a Principe de Asturias (každé po 112 diel) a Rayo (100 diel). Na britskej strane stáli proti nim Victory, Britannia a Royal Sovereign (všetky po 100 diel). Že by toto bolo tých sedem veľkých lodí v sprievode fustes et galeres, ako sa píše v prvom riadku?

Nebudeme sa tu podrobnejšie rozširovať o vražedných bojoch (mortelle guerre) pri Trafalgare. Stačí povedať, že na britskej strane bolo 499 padlých a 1242 ranených. Údaje o francúzsko- šanielskych stratách neboli presne zaznamenané, ale je známe, že podľa odhadov mali spojenci vyše 5500 padlých alebo ranených. Briti zajali 17 vojnových lodí (niektoré však ušli alebo stroskotali za víchrice po bitke). Britom zostali všetky plavidlá, hoci viaceré boli vážne poškodené.

Tretí riadok sa zmieňuje aj o epizódach po Trafalgare, lebo spomína Frederica Carlosa Gravinu, niekdajšieho španielskeho  veľvyslanca v Paríži, ktorý vyvíjal nátlak na Francúzsko, aby vypovedalo vojnu Británii. Bezprostredne pred bitkou pri Trafalgare mu zverili velenie nad hlavnou španielskou flotilou v Cádize a pri Trafalgare vystupoval v hodnosti viceadmirála. Bol teda "pánom" z Madridu (chef de Madric) v dvojakom zmysle - najprv ako veľvyslanec a neskôr ako veliteľ španielskej flotily v tejto historickej bitke. Splnil sa Nostradamov predpoklad a utrpel pri Trafalgare na palube Principe de Asturias vážne zranenie. Zomrel o niekoľko mesiacov.


ZRADCA

Ako pripúšťa Charles Ward, Nostradamus "zavše pripomína ohnivý stĺp, ale ešte častejšie stĺp zahmlený".19 Azda by sme nenašli ani jediné štvorveršie, ktoré by bolo pred predpovedanou udalosťou také hmlisté ako IV.65. Pravda, po jej naplnení roku 1893 sa ponášalo skôr na stĺp priezračných plameňov:


Au deserteur de la grand forteresse,

Apres qu'aura son lieu abandonné:

Son adversaire sera si grand prouesse,

Lémpereur tost mort sera condamné.

Dezertérovi z veľkej pevnosti,

Keď opustil svoje miesto:

Jeho protivník bude náramne udatný,

Už nebohý panovník bude odsúdený.


Štvorveršie sa celkom rozžiarilo až po naplnení predpovedaných udalostí, ktoré sa odohrali vo Francúzsku v priebehu roka 1873. Po tomto dátume sa rozplynula všetka dvojznačnosť. Vysvitlo, že veľká pevnosť je zjavne Paríž, dezertér nešťastný generál Bazaine a panovník Napoleon III.

Roku 1870 sa Paríž bezprostredne pred dobre zorganizovaným útokom na Francúzsko premenil na pevnosť (la grand forteresse). O priebehu obliehania skvele píše Alistair Horne a jeden riadok z knihy spresňuje Nostradamovu tému: "Ako sa Prusi blížili k mestu, bolo vcelku zjavné, že v dejinách sa zriedka vyskytla taká mohutne vyzbrojená pevnosť s takou na pohľad silnou obranou."20 Dodajme, že Montparnasse, Belleville, Montmartre a Batignolles až po Bois de Boulogne obklopovali hradby pripomínajúce stredoveké opevnenia. Okolo Paríža sa týčil obrovský kruh desaťmetrových hradieb s vonkajšími priekopami a znútra s kruhovou železnicou, ktorej poslaním bolo dovážať posily na obranné stanoviská. K hradbám patrilo deväťdesiattri bášt a za nimi ešte pásmo mocných pevností. Francúzsky generál Louis-Jules Trochu, poverený obranou Paríža, pristaval k hradbám ďalšie pevnosti a Parížania napriek strašným životným podmienkam odolávali Prusom niekoľko mesiacov.

Francúzi boli žalostne nepripravení, keď ich cisár vyhlásil Prusku vojnu. Generál Bazaine, ktorému zrazu zverili 200 000 mužov za vojnového stavu, velil dovtedy najviac ako 25 000 vojakom, a aj to len pri manévroch. Hneď na začiatku konfliktu Prusi odrezali jeho oddiely a nakoniec ich obkľúčili v Metzi a vystavili ich hrôzostrašnému vyše dvojmesačnému obliehaniu.  Generál sa napokon vzdal a upadol do zajatia. Len čo sa zvesť o porážke dozvedel Leon Gambetta (vtedy v meste Tours), vyhlásil Bazaina za zradcu. Bazaine sa v niektorých francúzskych historických dielach dodnes spomína ako zradca, ale je to nespravodlivý súd. Bol iba zlým generálom, ktorému zverili nedostatočne vystrojenú armádu a nariadili mu vstúpiť do vojny, ktorú nijako nemohol vyhrať.

Dôležité je však, že obkľúčení Parížania a jediný generál mimo hradieb (Gambetta) pokladali Bazaina za zradcu a dezertéra (deserteur). Nostradamus zdôrazňuje, že ho za zbeha pokladali druhí. Prvý riadok je pôvabne dvojznačný. Hoci sa nepochybne vzťahuje na Paríž, dal by sa chápať aj ako zmienka o Metzi, lebo aj Bazaine tam trčal za hradbami pripomínajúcimi pevnosť. Zdá sa, že druhý riadok to potvrdzuje, lebo Bazaine neopustil Paríž, ale Metz (son lieu abandonné). Potom nepriateľ (son adversaire) preukázal značnú udatnosť (si grand prouesse) nielen pri obliehaní Paríža, ale aj v početných zrážkach na francúzskom vidieku. Prusi boli takí mocní nepriatelia, že Francúzi jednoducho nemali najmenšiu šancu odolať im.

Nostradamus sa zaoberá životnou dráhou Napoleona III. (l'empereur) vo viacerých štvorveršiach. Napríklad VII.41 (pozri 5. kapitolu) ho spomína ako úlisného lišiaka (renard). Keby sme mali obviniť z vojny jediného človeka, mohli by sme tvrdiť, že nerozvážny konflikt s Pruskom a následné obliehanie Paríža zavinil cisár Napoleon III. Takisto v 5. kapitole sme sa dočítali, že po bitke pri Sedane padol do zajatia. Zatvorili ho na zámok Wilhelmshohe v Prusku a zostal vo väzení počas vojny, keď v Paríži vyhlásili republiku. Zhromaždenie (konalo sa  v Bordeaux, lebo Paríž bol obkľúčený Prusmi) ho zosadilo a obvinilo ho "z vpádu do Francúzska, skazy a oklieštenia krajiny".

Posledný riadok vyniká jasnou rečou, ale neznamená presne to, čo by čitateľ čakal. Nevzťahuje sa na nebohého a odsúdeného cisára, ale skôr na osud dvoch ľudí v tom istom roku.

Rok 1873 sa stal medzníkom v dejinách Francúzska. Dňa 9. januára zomrel Napoleon III. a v krajine sa skončila monarchická éra. Keď zomrel cisár (L'empereur tost), ešte v tom istom roku odsúdili na smrť nešťastníka Bazaina (mort sera condamné). Našťastie neskôr rozsudok zmenili a odsúdenca poslali do vyhnanstva na Ostrov sv. Margaréty. O rok nato ušiel do Talianska a napokon sa usadil v Španielsku. Zomrel roku 1883.

 


10. kapitola

Dvadsiate storočie a ďalej


Podobne ako Biblia, ako pyramídy či sfinga, je aj Nostradamova tajuplná a záhadná kniha jedným z hlavných pilierov ľudských vedomostí. Dielo vybudované podľa pravidiel týchto monumentov je vlastne novodobou adaptáciou geometrických a kozmografických metód pochádzajúcich z najdávnejšej minulosti.

(Preložené z Úvodu P. V. Piobba v knihe Vigier a Brunissen: Texte Intégral de Nostradamus - Súhrnný text Nostradama, 1936)

V roku 1966 sme zaznamenali štvorsté výročie Nostradamovej smrti. V Salone postavili pri vstupe do mesta od juhu, neďaleko Gambettovho námestia (obr. 47), modernú sochu. Pôsobivý výtvor FrancXoisa Bouchého znázorňuje slávneho muža v neskorostredovekom rúchu, aké vtedy nosili učenci, a zvislé záhyby látky dodávajú postave nesmiernu dôstojnosť. Ľavou rukou sa opiera o glóbus s obežnými dráhami planét a stojí na nebeskom glóbuse. Sochár bol pevne presvedčený, že Nostradamus mal do činenia s hviezdami.

Niekoľko rokov po odhalení sochu ťažko poškodilo nákladné auto, ktoré do nej nešťastnou náhodou narazilo. Bouché pochyboval, že sa mu sochu podarí zrekonštruovať, a napokon vytvoril namiesto nej novú skulptúru. Je to mohutná betónová  konštrukcia. Azda bude úspešnejšie odolávať nárazom nákladiakov a menlivému svetu. Záhadná postava bez zrozumiteľnej symboliky dovtedajšej kovovej sochy bola vztýčená v októbri 1979 a dosiaľ víta návštevníkov Salonu, ak prichádzajú od juhu (obr. 48).

Na obidvoch sochách nie je pozoruhodná ani tak ich história ako skutočnosť, že obidve znázorňujú Nostradama bez očí. Na hlave prvej sochy sa nedali rozlíšiť črty tváre, ktorá pozerá do presýpacích hodín. Druhej soche tvár celkom chýba. Keby sme ju hľadali, pohľad nám padne na oblohu a na hviezdy. Bouché predstavil jasnovidca zo Salonu, akoby sa jeho zrak upriamoval do seba, alebo akoby nebol ľudskou bytosťou. Nostradama, ktorý videl do budúcnosti Európy, podal ako slepca.

Máme tu do činenia s ozajstným umeleckým prienikom do komplikovanej Nostradamovej duše, lebo socha ho podáva začleneného skôr do sveta hviezd než do ľudstva, ani čo by doň takmer nepatril. Ako sme sa presvedčili už prv, Nostradamus síce venoval budúcnosti približne tisíc štvorverší, ale nechcel ju odhaľovať pred čitateľmi, dokiaľ sa nestane minulosťou. Nostradamus bol naozaj jánusovská postava a jeho žiak Chavigny na to zareagoval titulom knihy venovanej svojmu učiteľovi. Nostradamus, ktorého múdrosť pramenila zo znalostí získaných iniciáciou, si želal, aby ľudstvo videlo do čaše budúcich udalostí v prítmí.

K takejto interpretácii sôch sa prikláňame preto, lebo po rokoch skúmania štvorverší salonského majstra sme nevdojak prišli k záveru, že nechcel, aby ľudia pochopili jeho predpovede prv, ako nastanú ohlasované udalosti. Keď Ward skomentoval štvorveršie IX.34 venované úniku Ľudovíta XVI. "prv ako nastala predpovedaná  udalosť", chýbali akékoľvek kľúče na jeho pochopenie, proroctvo z praktického hľadiska pripomínalo žargón. Keď sa však... "udalosť uskutočnila, alebo (povedané vtedajším jazykom) keď uzrela svetlo sveta, zrazu sa vynorili aj kľúče v plnom svetle porozumenia".1

Udalosti dvadsiateho storočia znepokojovali celý svet a zdalo sa, že Nostradamus nevníma problémy Európy. A jednako predpovede napísané pred vyše 400 rokmi sa zaoberajú neobyčajne podrobne dvoma hlavnými udalosťami, ktoré zmietali v novoveku Európou i celým svetom - dvoma svetovými vojnami.

K veľkým Nostradamovým (dodnes neuverejneným) záhadám patria dve štvorveršia usilujúce sa o charakteristiku a identifikáciu konkrétnych kríz, ktoré zdedí dvadsiate storočie. Vie sa síce, že Nostradamus predpovedal dátum Francúzskej revolúcie, ale mali by sme si uvedomiť, že ešte presnejšie charakterizoval storočie, ktoré sa stalo dejiskom najťažších búrok.

Nostradamus "charakterizoval" dvadsiate storočie pomocou arkánnej astrológie a pravdepodobne preto zostalo jeho tajomstvo tak dlho nepovšimnuté. V jednom štvorverší presne uvádza, kedy sa začne a v druhom zasa, kedy sa skončí dvadsiate storočie. Obidve storočia majú niečo spoločné. Odkazujú na konkrétny bod v znamení Býka a vyskytuje sa v nich slovo tremblement (predbežne by sme ho mohli preložiť ako "zemetrasenie") vo vzťahu k udalostiam storočia. Keby sme tieto dve štvorveršia nechápali ako hraničné body storočia, nedávali by nám nijaký alebo takmer nijaký zmysel.

Prvé štvorveršie je X.67 a týka sa začiatku dvadsiateho storočia. Druhé štvorveršie je IX.83 a vzťahuje sa na koniec  storočia. Verše medzi nimi predstavujú najpozoruhodnejšie astrologické predpovede, s akými sme sa kedy stretli.2

Štvorveršie X.67 znie:


Le tremblement si fort au mois de May,

Saturne, Caper, Jupiter, Mercure au boeuf:

Venus aussi, Cancer, Mars en Nonnay,

Tombera gresle lors plus grosse qu'un oeuf.


O preklad sa pokúsime, len čo zhodnotíme arkánny obsah štvorveršia. Pozície planét sú dvojznačné a nasledujúce poznámky o odborných termínoch zeleného jazyka vo štvorverší pomôžu čitateľom vytvoriť si vlastný názor.

Caper (po latinsky "cap") je Kozorožec. Boeuf, po francúzsky "vôl", je určite Býk. Pretože Cancer (Rak) je znak zvieratníka, nemôže sa nachádzať v inom znaku zvieratníka. Preto predpokladáme, že v tomto kontexte Cancer (Rak) znamená Mesiac, ktorý je planetárnym vládcom znamenia. Nonnay je Panna, od francúzskych slov nonne alebo nonnain, po slovensky "mníška". V stredovekej ikonografii sa obraz mníšky či zbožnej ženy zavše spája s Pannou, najmä preto, že ide o nebeskú pannu, kozmický prototyp Panny Márie, ku ktorej sa mníšky duchovne utiekali. Nostradamus zrejme spomínal mois de May (t. j. mesiac máj), lebo poukazuje na to, že Slnko je v znamení Býka. Táto skrytá zmienka o Slnku znamená, že máme pred sebou vzácne štvorveršie, v ktorom sa uvádza pozícia všetkých siedmich tradičných planét. Nostradamus neriskuje, že by skúsený astrológ mohol zo štvorveršia vyvodiť nesprávny dátum, ktorý mal on na mysli.  S ohľadom na tieto arkánne termíny môžeme pristúpiť k prekladu pôvodného horoskopu vo štvorverší:


Slnko v Býkovi

Saturn a Jupiter v Kozorožcovi,

Merkúr v Býkovi

Venuša tiež v Býkovi, s Mesiacom.

Mars v znamení Panny.

V preklade do bežného jazyka štvorveršie znie:

Zemetrasenie je také silné v mesiaci máji,

Saturn a Jupiter v znamení Kozorožca, Merkúr v Býkovi:

Venuša i Mesiac v znamení Býka, s Marsom v znamení Panny,

Budú padať krúpy veľké ako vajce.


Pokiaľ vieme, po roku 1558 sa vyskytol iba jediný deň, keď platili všetky tieto astrologické okolnosti - 17. máj 1901. Pre zjednodušenie uvedieme popri pozíciách udávaných v Nostradamovom štvorverší aj skutočné pozície planét v ten deň, pričom sa pridržiavame Nostradamovho poradia:

Slnko v Býkovi:


SL 11 Býk 08 Saturn v Kozorožcovi:

SA 16 Kozorožec 02 ret.*53 Jupiter v Kozorožcovi:

JU 12 Kozorožec 39 ret. Mars v Panne:

MA 02 Panna 06 Merkúr v Býkovi:

ME 28 Býk 37 Venuša v Býkovi:

VE 29 Býk 52  Mesiac v Býkovi:

MS 25 Býk 35


Zjavne by sme sa dopustili omylu, keby sme prvý riadok prekladali, ako keby predpovedal hroziace zemetrasenie (tremblement) na mesiac máj. Zdá sa pravdepodobnejšie, že máj (mois de May) je súčasťou astrologickej konfigurácie, ktorú sa usiloval opísať Nostradamus. Mesiac je dôležitý iba do tej miery, že poukazuje na pozíciu Slnka v Býkovi. Podľa nás štvorveršie kladie zemetrasenie na rok, keď sa splní všetkých šesť astrologických podmienok - teda na rok 1901.

Napodiv bolo v septembri 1901 zemetrasenie v škótskom pohorí Grampiany. Podľa našej mienky by však bolo nerozumné predpokladať, že Nostradamus sa namáhal so zostavovaním takého nezvyčajného štvorveršia iba pre bezvýznamné zemetrasenie v Škótsku. Sme presvedčení, že jeho tremblement je celé storočie, a to všetky spoločenské, politické a vojnové otrasy, ktoré lomcovali dvadsiatym storočím. Pomocou arkánnej astronomickej metódy Nostradamus neobyčajne presne upozornil na jedinečnú konfiguráciu planét v prvom roku storočia, hrozby ktorého zjavne predvídal.

Štvorveršie X.67 sa zameriava na prvý rok dvadsiateho storočia. Podobne zasa štvorveršie IX.83 poukazuje na jeho posledný rok. Štvorveršie X.67 je jedným z "revolučných" štvorverší. Opiera sa o konjunkcie Saturna s Jupiterom, ako sa nám javia na kozmických hodinách oblohy (obr. 22). Už sme si  niekoľko ráz všimli, že Nostradamus rád používa konjunkcie Saturna s Jupiterom na označovanie významných dátumov. Stojí za pozornosť, že podobná veľká konjunkcia Jupitera so Saturnom má nastať aj roku 2000. Je tu možnosť konštruovania jedného zo štvorverší o strašnom "zemetrasení" vo vzťahu k tomuto roku. Upozorňujeme, že zmienku o máji a znamení Býka obsahuje nielen prvý riadok štvorveršia X.67, ale aj ten istý riadok štvorveršia IX.83:


Sol vingt de Taurus si fort terre trembler,

Le grand theatre remply ruinera,

L'air, ciel et terre obscurcir et troubler,

Lors l'infidel Dieu et saincts voquera.

Zatiaľ sa uspokojíme s takýmto prekladom:

Slnko v dvadsiatke Býka, zem sa bude triasť tak veľmi,

Že sa zrúti veľké zaplnené divadlo,

Vzduch, nebo a zem stemnejú a zakalia sa,

A neveriaci bude volať na Boha a svätých.


Predpoveď pôsobí zlovestne a patrilo by sa datovať ju. Najprv si musíme položiť otázku, čo znamená dvadsiatka Býka (vingt de Taurus)? Mohli by sme ju chápať ako "dvadsať stupňov Býka" alebo "dvadsiaty deň Slnka v znamení Býka". Pravda, vzhľadom na dôležitosť pripisovanú stupňu, na ktorom nastane podľa stredovekej astrológie veľká konjunkcia, by sme mohli usudzovať, že prvý riadok štvorveršia sa týka obdobia významnej konjunkcie  na dvadsiatom stupni Býka.

Býk, Panna a Kozorožec boli zemské znamenia, ktoré (v zmysle stredovekej astrológie) riadia nepokoje a zmätky dvadsiateho storočia. Posledný z týchto zemských trigónov má nastať 28. mája 2000, keď sa dve vyššie planéty, t. j. Jupiter a Saturn, stretnú na 23. stupni Býka. Prehľad veľkých konjunkcií v zemskom trigóne na dvadsiate storočie podáva táto tabuľka:


1881   18. apr.    2    Býk

1901   27. nov.   14    Kozorožec

1921   10. sept.  27    Panna

1940    8. aug.   15    Býk

1940   20. okt.   13    Býk

1941   15. feb.   10    Býk

1961   19. feb.   26    Kozorožec

2000   28. máj    23    Býk


Pre toto "zemetrasenie" či zmätky dostávame dva blízke dátumy, ale nijaké astrologické údaje nám neumožňujú bližšie určiť rok, keď nastane táto udalosť. Najbližší prijateľný dátum v našej dohľadnej budúcnosti je máj 2000.

Pretože Nostradamus výslovne spomína 20 stupňov Býka, zamyslime sa nad dôsledkami tejto podmienky pre máj roku 2000. Dňa7. mája Saturn vstúpi do znamenia Býka na 20. stupni. Hoci Jupiter bude už, technicky vzaté, v tejto chvíli v konjunkcii so Saturnom, bude od neho vzdalený iba 2 stupne, čiže sa bude nachádzať na 18. stupni Býka. Preto si kladieme otázku, či sa v priebehu tohto mesiaca vyskytne ešte iný astrologický okamih,  ktorý by lepšie vyhovoval 20 stupňom Býka. Odpoveď je naozaj pozoruhodná.

Dňa 9. mája 2000, presne v čase, keď bude Slnko na 20. stupni Býka, nastane hromadná konjunkcia šiestich tradičných planét v znamení Býka. Ide o tieto pozície:


Slnko

20 Býk

Merkúr

20 Býk

Venuša

11 Býk

Jupiter

18 Býk

Saturn

20 Býk


Dve planéty mimo satelitia sú Mars (v znamení Blížencov) a Mesiac (v znamení Leva).2 Ani nemusíme zdôrazňovať, že takáto konfigurácia sa vyskytne iba raz za niekoľko storočí.

Hoci v čase, keď som písal tieto riadky, spomínaná planetárna konfigurácia ešte bola vecou našej budúcnosti, môžeme iba predpokladať, že súvisí so štvorverším IX.83, lebo za veľa storočí je to jediný dátum, ktorý dáva tomuto štvorveršiu zmysel. Nostradamus vyberal slová veľmi opatrne a to isté platí aj o jeho astrologických údajoch. Nazdávame sa, že v duchu arkánnych záslepiek bežných u Nostradama pochopíme až po predpovedanej udalosti, na aké otrasy, zemetrasenia či konflikty vlastne myslel.

Presný a nespochybniteľný výskum planetárnych pozícií nás priviedol k dvom dátumom označujúcim začiatok a koniec dvadsiateho storočia, obdobie, pre ktoré jasnovidec predpovedal zemetrasenia, zlomy a pohromy. Poznáme naše storočie dostatočne  dobre a uvedomujeme si, do akej miery bol Nostradamov odhad správny. Nostradamus nebol nikdy skúpy na prekvapenia a možno je predpoveď na rok 2000 narážkou na obrovské zemetrasenie či vojnu, ktorá postihne preplnenú Zem (veľké zaplnené divadlo):


Že sa zrúti veľké zaplnené divadlo,

Vzduch, nebo a zem stemnejú a zakalia sa,

A neveriaci bude volať na Boha a svätých.


Podľa našej mienky však ide skôr o majstrovsky upravenú charakteristiku konca storočia, ktoré akiste zažilo viac zmien a otrasov ako všetky minulé storočia v dejinách sveta. Začalo sa pomerne mierumilovne, iba krupobitím veľkým ako vajcia, ale končí sa skazou. Toto zhrnutie pokladáme za výstižné.

Vzhľadom na Nostradamovu víziu dvadsiateho storočia nás ani veľmi neprekvapuje, že štvorveršia o období medzi rokmi 1901 a 2000 oplývajú veršami bohatými na predpovede o vojnách. Výrečný, ba až historicky vplyvný, príklad nám poskytujú takzvané štvorveršia o Hitlerovi.


ŠTVORVERŠIA O HITLEROVI

Tieto štvorveršia sú názorným príkladom ťažkostí súvisiacich s interpretáciou predpovedí o budúcich udalostiach. Vo štvorverší II.24 Nostradamus použil slovo Hister. Pred dvadsiatymi rokmi nášho storočia sa toto slovo chápalo ako narážka na rieku Hister a či menej presne Ister (latinské meno pre dolný tok Dunaja).  V celkovom rámci štvorveršia spomínajúcom v prvom riadku rieky to bol rozumný predpoklad:


Bestes farouches de faim fleuves tranner,

Plus part du camp encontre Hister ser,

En cage de fer le grand sera trainner,

Quand Rin enfant Germain observera.

Zvery, divé od hladu, plávajú cez rieky,

Väčšia časť poľa bude proti Histeru,

Veľkého povlečú v železnej klietke,

Keď nemecké dieťa uvidí Rýn.


V súčasnosti sa štvorveršie stalo predmetom najvýstrednejších pokusov o preklad a takmer všetky vychádzali z rovnice Hister = Hitler.3 Roberts tvrdí, že štvorveršie predpovedá Hitlerov osud, lebo vraj železná klietka (cage de fer) je narážkou na berlínsky kryt, kde diktátor zomrel.3 Aj Fontbrune videl vo štvorverší zmienku o Hitlerovom páde v apríli roku 1945, hoci si uvedomoval, že Hister je narážkou na Dunaj. Pravda, zo železnej klietky sa stal nákladiak, v ktorom odviezli Mussoliniho na popravu. Taliansky komentátor Patrian odolal pokušeniu a nespája štvorveršie s Hitlerom ani s Mussolinim, ale nevysvetľuje ho.

Náš preklad vychádza z predpokladu, že slovo tranner na konci prvého riadku je obmenou latinského neurčitku tranare "preplávať cez". Uznávame, že posledný riadok je dvojznačný, lebo nie je jasný podmet posledného slovesa a veta by sa dokonca dala vysvetľovať tak, že Rýn uvidí nemecké dieťa.

Hoci klasicky vyškolení komentátori Nostradama nepochybovali, že Hister sa vzťahuje na Dunaj, keď sa Hitler dostal k moci, slovo Hister bolo zrazu dvojznačné a okamžite ho využili ako pozoruhodnú predzvesť Führerovho vystúpenia. Aj Hitler bol presvedčený, že toto slovo sa týka jeho, hoci mu bol známy jeho pôvodný latinský význam.

Ako v roku 1967 upozornil Ellic Howe, Hitler aj Goebbels sa pokúšali vytĺcť z predpovede kapitál. Pravdepodobne toto jediné slovo dalo podnet k vydávaniu množstva pochybných "Nostradamových" proroctiev v nacistickom Nemecku i v spojeneckých krajinách za druhej svetovej vojny.4

Bizarný preklad Nostradamových predpovedí vydal roku 19215 C. Loog, poštový úradník z Berlína, a jeho interpretácie Proroctiev sú naozaj svojrázne. Loog sa utvrdil v presvedčení, že objavil numerologický kľúč na pochopenie štvorverší a na základe tohto kľúča dospel k viacerým ďalekosiahlym záverom. K nášmu výskumu sa vzťahuje skutočnosť, že podľa jeho prekladu štvorveršia III.57 sláva Británie pohasne roku 1939 a krajina odvtedy začne upadať. Naznačoval, že to bude súvisieť s ochranou Poľska. Loog uvádza nesprávne dátumy a aj Poľsko identifikoval nesprávne. Chybne preložil niekoľko dôležitých Nostradamových slov, sfalšoval datovací systém a ľahkovážne ignoroval kľúč Nostradamovej kalendárnej sústavy. Loogove interpretácie sú také pomýlené, že jeho preklad by bol upadol do zabudnutia, keby ho necitoval autor inej knihy. Lenže manželka Dr. Goebbelsa si všimla zmienku o tejto predpovedi v práci Dr. H. H. Kritzingera z roku 1922.6 Netrvalo dlho a Hitler i ministerstvo propagandy začali pripisovať predpovedi veľký význam.

David Pitt Francis má akiste pravdu, keď pričíta tejto vcelku nedávnej epizóde v dejinách Proroctiev čiastočný vplyv na beh udalostí. Je celkom možné, že nemeckí pohlavári uverili presnosti Loogovho prekladu, a preto stanovili vpád tretej ríše do Poľska na rok 1939. Ako poznamenáva Francis, Loogovo dešifrovanie bolo "priamou príčinou jednej z najzničujúcejších vojen v dejinách ľudstva".

Z nášho hľadiska je zaujímavý nepopierateľný fakt, že obidva preklady (predhitlerovský a posthitlerovský) chápu slovo Hister odlišne, a preto sa zmysel štvorveršia vysvetľoval rozdielne. Hoci vzťah k latinskému názvu rieky sa dodnes pokladá za zmysluplnejší, väčšina súčasných "prekladateľov" vidí v ňom predobraz veľkého diktátora. Takmer určite nesie na tom vinu Loogov omyl, ktorý uviedla do subkultúrnej literatúry Cheethamová.

Je dostatok príkladov na to, že súčasná literatúra zotrváva pri tomto omyle. Napríklad v pomerne povrchnej práci Arkela a Blaka7 nachádzame takýto preklad druhého riadku: "Väčšina bojiska pripadne Hitlerovi." S Nostradamovým originálom to nemá vôbec nič spoločné.


ŠTVORVERŠIA O RIEKACH

Prekladatelia pridržiavajúci sa chápania slova Hister ako Hitler neberú na vedomie znepokojujúci fakt, že Nostradamus použil názov tej istej rieky v inom štvorverší, aj keď v podobe Hyster. V treťom riadku štvorveršia IV.68 sa píše: De Rhin, et Hyster,  qu'on dira sont venus. Z kontextu sa nedá pochybovať, že riadok treba preložiť ako: Bude sa hovoriť, že prišli od Rýna a dolného Dunaja.

Napodiv aj iné štvorveršie s poradovým číslom 68 (štvorveršie V.68) spomína Dunaj a Rýn, hoci pre zmenu uvádza novšie názvy. Tieto dve štvorveršia si zaslúžia pomenovanie štvorveršia o riekach.

Chcel Nostradamus naznačiť súvislosť medzi obidvoma štvorveršiami v prvom rade ich zhodným číslovaním? O odpoveď na túto otázku sa nemusíme usilovať. Vychádzame však z predpokladu, že Nostradamus má na mysli rieky, kedykoľvek ich uvádza menom, a preto sa podrobnejšie zastavíme aspoň pri jednom štvorverší. Zamyslime sa nad predpoveďou V.68:


Dans le Danube et du Rin viendra boire,

Le grand Chameau, ne sén repentira:

Trembler du Rosne et plus fort ceux de Loire,

Et pres des Alpes Coq les ruynera.

Príde sa napiť do Dunaja a Rýna,

Veľká ťava, neoľutuje to:

Budú sa triasť tí od Rhôny a ešte väčšmi od Loiry,

A pri Alpách ich zničí Kohút.


Štvorveršie oplýva asociáciami a nemôžeme zaručiť, že naša navrhovaná interpretácia je správna. Ako sa však presvedčíme, rozhodujúce je to, že štvorveršie sa týka života, čias a zásluh princa Eugena Savojského, ktorý bol námetom ešte ďalšieho  štvorveršia. Kým podrobnejšie preskúmame tieto spojitosti, musíme si vysvetliť úlohu zeleného jazyka vo štvorveršiach.

Interpretácia tohto štvorveršia zrejme závisí od významu nezvyčajného slova Chameau. Vo francúzštine znamená doslova ťavu, ale veľké písmeno naznačuje, že ide o zelený jazyk. V skutočnosti Chamaves boli Germáni a tento kmeň napokon utvoril konfederáciu známu pod názvom Frankovia, od ktorých koniec koncov pochádza pomenovanie Francúzsko. Úprava druhej polovice slova, t. j. aves, na eau má veľký význam v zelenom jazyku. Po latinsky aves znamená včely a už sme sa zmienili, že podľa ezoterikov francúzska ľalia pôvodne vznikla z včiel. Preto Napoleon nástojil, aby prijali včely za symbol ríše, za symbol veľkosti Francúzska. Po francúzsky eaux znamená "vody". Vo štvorveršiach uvádzajúcich pomenovania riek to akiste neprekvapuje. S prihliadnutím na tieto skryté významy musíme predpokladať, že Chameaux označuje Francúzsko, pričom spája starý kmeňový názov s národným symbolom. Vzťahuje sa však skôr na tú časť krajiny, ktorou preteká Rhôna a Loira.

Všimnime si, že vo štvorverší sa nepíše jednoducho Chameau, ale le grand Chameau čiže veľký Francúz. A princ Eugen Savojský bol naozaj veľký Francúz - ak nie dokonca najväčší Francúz storočia (obr. 49). Narodil sa v Paríži, ale musel opustiť krajinu na základe dekrétu vydaného proti všetkým Francúzom, ktorí slúžili v cudzej armáde. Sčasti to vysvetľuje, prečo si Nostradamus vybral slovo chameau. Slovo ťava sa vo francúzskom slangu používa v zmysle neobľúbený človek. Medzi Francúzmi bol zrejme neobľúbený, ale uznanlivejší Rakúšania si ho veľmi vážili. Slúžil pod Leopoldom I. a za mimoriadne úspechy v boji proti  Turkom pri obliehaní Viedne roku 1683 získal za odmenu pluk dragúnov. V úvodnom riadku V.68 sa spomína Dunaj a Rýn. Viedeň sa rozprestiera pri Dunaji a Eugen sa prvý raz preslávil pri obliehaní Viedne. Zaslúžil sa o porážku Turkov, ktorí roku 1683 obkľúčili mesto. V tomto dátume sa vyskytuje dvojčíslie 68, ktoré vytvára spojivo dvoch štvorverší o riekach a spresňuje desaťročie opisovaných udalostí. V dôsledku úspechu pri Viedni boli v tomto desaťročí uzavreté dve dôležité zmluvy - Viedenská dohoda (1686) a v tom istom roku aj Blasendorfská dohoda, ktorá uznala postavenie Leopolda I.

Po úspechoch pri Viedni Eugen získal neobmedzenú podporu Leopolda, ktorý ho za vojen o španielske nástupníctvo vyslal do Itálie. Spomína sa to vo dvoch prostredných riadkoch štvorveršia V.68. Napriek neuveriteľným ťažkostiam Eugen prešiel cez hory (Alpes) z Tirolska do Itálie a vyhnal francúzske vojská. Francúzi sa nakoniec museli vzdať Mantovy. Eugenovo presvedčivé víťazstvo nad Francúzmi v Turíne v septembri 1706 spečatilo osud Francúzska (Coq les ruynera) v Itálii, a to až do nástupu Napoleona.

Výraz ne s'en repentira v druhom riadku zjavne naráža na epizódu z Eugenovho života. Hoci musel odísť z Francúzska do exilu, Ľudovít XIV. mu potajomky ponúkol maršálsku palicu, keď dokázal svoje ohromujúce vojenské schopnosti. Eugen bol celý život zásadový a ponuku odmietol. Nikdy neoľutoval (ne s'en repentira), že sa rozhodol bojovať za Nemecko a Rakúsko (Dans le Danube et du Rin).


ZMENY V KOLÍNE

Napriek predchádzajúcemu príkladu zostáva skutočnosťou, že problémy s prekladaním Nostradama spočívajú zväčša práve v neobyčajnej presnosti, aká sa uňho prejavuje v kódovaní mien a miestnych názvov - vie vtesnať do jediného slova alebo zloženiny celú reťaz udalostí.

V kontexte riek si môžeme všimnúť štvorveršie zacielené na dvadsiate storočie. Vo viacerých štvorveršiach Nostradamus predvída strašné povodne a vznik nového zemepisu v mnohých častiach sveta. Medzi nimi je štvorveršie VI.4, z ktorého po prvej analýze vyplýva, že rieka Rýn zmení tok a Kolín už nebude na jej brehoch. To by, prirodzene, poukazovalo na neobyčajné geologické pohyby v budúcnosti a súčasní komentátori takmer bez výnimky vidia v predpovedi všeobecnú skazu, ktorá by mala nastať v blízkej budúcnosti. Dva prvé riadky znejú:


Le Celtique fleuve changera de rivage,

Plus ne tiendra la cité d'Agripine;

Keltská rieka zmení brehy

Už sa nebude dotýkať mesta Agripininho...


Je nám v podstate jasné, že za "Keltskú rieku" (Celtic river) možno dosadiť veľmi veľa riek, medziiným Temžu, Meusu, Dunaj, Ruhr, Seinu atď. Kľúč k jednoznačnej identifikácii rieky poskytuje výraz "mesto Agrippinino" (la cité d'Agripine). Dnešný Kolín sa volal pôvodne Colonia Agrippina - čiže rímska kolónia pomenovaná podľa Agrippiny, nešťastnej matky šialeného rímskeho  cisára Neróna. V staroveku sa obyvatelia kolónie volali Agrippinenses.

Po zrelej úvahe však uznávame, že v rámci tejto interpretácie sú dva prvé riadky dvojznačné. Je celkom možné, že štvorveršie sa vzťahuje na obdobie, keď rieka zmení smer toku - na prírodnú kataklizmu, ktorá by mohla zmeniť pôvodné riečne koryto. Na druhej strane, ak preložíme slovo Plus v druhom riadku ako "zasa", riadok by nemusel znamenať zmenu toku rieky, ale dal by sa preložiť tak, že staroveké mesto pomenované po Agrippine (teda Kolín) nezostane na brehoch rieky. Môžeme si predpoveď vysvetľovať ako spustošenie mesta za druhej svetovej vojny? Tento názor čiastočne potvrdzuje tretí riadok: Tout transmué ormis le vieil langage, t. j. Všetko sa zmenilo okrem starého jazyka čiže názvu. Za druhej svetovej vojny sa Kolín stal terčom neľútostného spojeneckého bombardovania a bol v podstate zničený. Rozsiahle opravy si vyžiadala i katedrála, hoci priam zázrakom nebola zničená. Zmenilo sa všetko okrem starého jazyka čiže názvu. Kolín, meno rímskeho pôvodu, sa zachovalo.

Teraz nám vlastne ani nejde o to, či sa štvorveršie týka pustošenia za druhej svetovej vojny, ale skôr o to, že ho možno pokojne takto preložiť. Keď sa však zamyslíme nad astrologickým zmyslom štvrtého riadku (pozri 2. kapitolu), presvedčíme sa, že sa nad všetku pochybnosť týka druhej svetovej vojny - a vo štvorverší sa teda píše o našej minulosti, a nie o budúcnosti, hoci si to myslia viacerí komentátori. Uvidíme, že v rámci interpretácie opierajúcej sa o adekvátne astrologické poznatky mesto Kolín už bolo zničené, a po prestavbe sa zachoval len starý názov.

Pretože si môžeme byť istí, že predpoveď sa týka Nemecka a konca druhej svetovej vojny, mali by sme sa letmo zmieniť, že za posledných dní vojny (prv ako Spojenci dňa 7. marca 1945 dobyli Kolín), zohrávala dôležitú a závažnú úlohu ešte jedna nemecká rieka. Keď sa 11. februára 1945 prvá americká armáda prebojovala k hornému toku rieky Ruhr, Nemci poškodili veľké priehrady. Celé územie bolo vyše desať dní zaplavené, čo prekazilo ďalšie útoky. Videl Nostradamus v duchu zaplavenú krajinu - narušené, vodou zaliate riečne brehy a rozľahlé vodné planiny? Mali by sme teda Celtique fleuve chápať ako Ruhr? Medzi prvým a druhým riadkom štvorveršia nejestvuje nijaké nevyhnutné spojenie, preto je takéto chápanie možné. Povodeň na rieke Ruhr a skaza Kolína boli dve rozličné udalosti, hoci sa odohrali takmer súčasne. Ak sa nemýlime, máme pred sebou ďalší príklad Nostradamovej tendencie spájať v jednom štvorverší dve príbuzné predpovede.


VISIEŤ NA ANTÉNE

Štvorveršie IV.92 stojí za pozornosť v kontexte dvadsiateho storočia už aj preto, že si ho viacerí súčasní komentátori vysvetľovali ako novoveký vynález, teda ako rozhlasovú alebo televíznu anténu.


Teste trenchée du vaillant Capitaine,

Sera jetté devant son adversaire,

Son corps pendu de sa classe a l´antenne,

Confus fuira par rame a vent contraire.

Odseknutú hlavu udatného kapitána

pohodia pred jeho protivníka,

Jeho telo bude visieť na ramene rahna vlastnej lode,

V zmätku preletí popri veslici proti vetru.


Roberts, ktorý vidí v slove antenne (v treťom riadku) narážku na rozhlas, pokladá štvorveršie za nejasné, ale ťažko pochopiť, prečo si myslel, že vyvolávalo zmätok v Nostradamovej mysli. Cheethamová sa nazdáva, že Nostradamus chcel týmto slovom naznačiť zložité technické zariadenie, ktoré nepoznal - radar.

Podľa nás netreba chápať slovo antenne ani celé štvorveršie ako predpoveď o novoveku, lebo toto slovo sa v šestnástom storočí všeobecne používalo ako moreplavecký termín. Starý latinský výraz antenna vtedy ešte označoval rameno lodného rahna. Garencieres ho roku 1672 prekladal ako "plachtové rahno", ale mnohí komentátori si to v honbe za aktualizáciou Nostradama nevšimli.

V štvorverší sa píše o obesení námorníka. Nepodarilo sa nám jednoznačne identifikovať, o koho išlo. Našu hlavnú námietku - že antenne vo štvorverší nesúvisí s rozhlasom ani televíziou - však potvrdzuje preklad. Štvorveršie sa pravdepodobne vzťahuje na smrť princa Francesca Caracciola roku 1799. Bol to neapolský admirál a revolucionár, ktorý bojoval na strane Britov proti Američanom počas vojny za nezávislosť. V roku 1799 sa ujal velenia námorných síl novej republiky a bojoval proti Britom i neapolským eskadrám. Zajali ho blízko Neapolu, keď sa v prestrojení pokúšal utiecť. Sputnali ho, previezli na Nelsonovu  vlajkovú loď a odsúdili na smrť. Vzápätí ho obesili na rahne Minervy (30. júna 1799).

Naše tvrdenie, že obesenec bol Caracciolo, vychádza z významu niektorých slov vo štvorverší. Trenchée je pravdepodobne od slova trancher, doslova odrezať alebo odseknúť. Preto niektorí komentátori prekladali riadok ako popravu mečom, ale vynára sa tu konflikt s tretím riadkom, kde sa píše, že telo malo visieť. V skutočnosti trancher má i ďalší význam "uzavrieť" - v zmysle "rozhodnúť"; trancher la question znamená preťať gordický uzol. Francúzsky zvrat trancher du grand seigneur sa používa v zmysle hrať sa na veľkého pána, robiť zo seba veľkého pána. Caracciola obesili práve zato, že (podľa Nelsona) sa správal, akoby mal moc, ktorá mu neprislúchala. Tvrdil, že je veliteľom (chef) neapolskej flotily.

K zmyslu štvorveršia akiste patrí i tento podružný význam. Poprava obesením predstavovala svojho druhu rázne riešenie problému, lebo Nelson si určite uvedomoval, že proces i poprava boli nezákonné. Údajne bola dôsledkom osobnej nenávisti kráľovnej Márie Karolíny, ktorá vplývala na Lady Hamiltonovú (vtedy na palube Minervy s Nelsonom), aby presvedčila Nelsona o nevyhnutnosti tohto kroku. Adversaire (protivník) je primerané slovo, lebo Nelson bol najvyšším veliteľom neapolskej flotily. Caracciolo bol súčasne revolucionár i neapolský admirál a velil námorným silám novej republiky, takže bol veliteľom nepriateľov. Caracciola súdil vojnový súd pozostávajúci z jeho vlastných neapolských dôstojníkov, a preto Nostradamus píše de sa classe (vlastnej lode), hoci ho súdili na palube anglickej Minervy. Tu sa však nemusíme pristavovať pri presnej interpretácii  štvorveršia. Stačí, že sme upozornili, k akému nedorozumeniu môže viesť zdanlivo nejasné slovo a ako sa môže stať obeťou obrazotvornosti súčasných komentátorov.


BITKA O FRANCÚZSKO

Pokiaľ sa nám podarilo zistiť, francúzsky autor de Fontbrune prvý interpretoval štvorveršie IV.80 ako narážku na Maginotovu líniu.8 Vystúpil s touto myšlienkou roku 1939, iba štyri roky po tom, ako Maginotovu líniu zrenovovali a sfunkčnili. Nemohol teda ešte v plnom rozsahu pochopiť následky plynúce zo štvorveršia týkajúce sa bitky o Francúzsko roku 1940. Štvorveršie otvára opis veľkej zemnej priekopy:


Pres du grand fleuve grand fosse terre egeste

En quinze parts sera l'eau divisée:

La cité prinse, feu, sang, cris, conflit mestre,

Et la plus part concerne au collisée.

Pri veľkej rieke veľká priekopa vykopanej zeme

Voda bude rozdelená na pätnásť častí:

Mesto dobyté, oheň, krv, výkriky, zmätený konflikt,

A väčšia časť sa zaoberala zrážkou.


Maginotova línia viedla niekoľko kilometrov rovnobežne s Rýnom (Pres du grand fleuve). Bola to naozaj veľká priekopa (grand fosse) vykopanej zeme (terre egeste; egeste je odvodené od  latinského egestio, odnášať preč). Merala vyše 310 kilometrov a pozostávala z reťaze podzemných chodieb a pevností, miestami vykopaných do takej hĺbky, že sa dnu pomestili sedemposchodové stavby s nemocnicami, priestormi na spanie, kanceláriami, zbrojnými skladmi a podobne. Každá stavba si vyžadovala odstránenie trištvrte milióna kubických metrov zeme. V rokoch 1930 až 1934 nanovo vybudovali značnú časť dĺžky celej línie a niektoré staršie opevnenia postavené pred prvou svetovou vojnou - napríklad pri Thionville a Metzi, ale aj kryté zákopy pri Verdune a Belforte - boli zmodernizované a tvorili druhú líniu.

Pri vpáde roku 1940 Nemci prefíkane obišli obrannú Maginotovu líniu, vtrhli do Francúzska cez Luxembursko a Belgicko a nasadili proti slabo bránenej oblasti pri Sedane celý armádny zbor. Dobyli iba jednu z veľkých pevností na Maginotovej línii, ale Francúzi sa múdro stiahli, lebo pochopili, že nepriateľ ich obišiel od krídla.

Zhodou okolností sa o Sedane píše aj v inom Nostradamovom štvorverší (pozri 5. kapitolu). O priebehu vojny rozhodol pád Sedanu roku 1940 a skvelý nemecký obchvatný manéver pred Abbeville, prístavným mestom na rieke Somme v severnom Francúzsku, ktorý odrezal spojenecké vojská v Belgicku.

Dlho sa nám nedarilo preniknúť do zmyslu druhého riadka. Prečo Nostradamus nástojil na tom, že voda bola rozdelená na 15 častí (En quinze parts sera l'eau divisée)? O akú vodu ide a prečo bola taká dôležitá pre Maginotovu líniu? Keď sme sa však pokúsili dať riadok do súvislosti s následným nemeckým obchvatom Maginotovej línie, hneď sme všetko pochopili. Nemecký plán predpokladal dobytie Sedanu na severnom konci Maginotovej línie  a vzápätí postup smerom na Abbeville. Tento strategický ťah odrezal britské vojsko a donútil Angličanov k odchodu z Dunkerque, ktorý sa bezmála premenil na pohromu. Nemecký postup od Sedanu k Abbeville bol neobyčajne rýchly a pozostával z troch prúdov - na sever mierili dve tankové divízie, na juh desať a jedna napredovala v strede. Pri postupe na Abbeville museli všetky tri prúdy prekonať jeden kanál a štyri rieky. Dovedna to bolo pätnásť brodov. Bol to ardenský kanál (spájajúci Meuse a Aisne), rieky Meuse, Serre, Oise a Somme severne od St Quentinu. V interpretácii štvorveršia uverejnenej roku 1980 de Fontbrune tvrdil, že drenážna sústava Maginotovej línie sa členila na 15 úsekov, ale nebola to pravda. Nemecké vojská prebrodili aj kanál, a preto píše Nostradamus o delení "vody" (l'eau) a nie "riek" (fleuves). Medzi Sedanom a Abbeville prešli Nemci cez vodné toky dovedna 15 ráz.

Vzhľadom na tieto okolnosti mesto dobyté Nemcami (La cité prinse) je takmer naisto Abbeville.9 Poznamenajme ešte, že conflit mestre (na konci tretieho riadka) by mohol byť odborný vojenský termín. Ešte aj v šestnástom storočí mohlo mestre označovať prvú rotu pluku. To znamená, že by mohlo ísť o konflikt dvoch takýchto rôt. Nazdávame sa však, že zmysel štvorveršia v zásade zodpovedá našej interpretácii dvojznačnej terminológie.

Posledný riadok vyznieva dosť ironicky: Et la plus part concerne au collisée (A väčšia časť sa zaoberala zrážkou). Francúzi sa usilovali vybudovať opevnenú líniu, ktorá by zadržala Nemcov - predpokladali, že Nemci sa jednoducho zrazia (collisée) so stavbou. Tí však zareagovali rozumne, mohutnú prekážku sa nevšímali, ale jednoducho ju obišli.

Nemecký plán vopred rozhodol o výsledku bitky o Francúzsko a vysvetľuje, prečo Nostradamus pokladal zmienku za dôležitú. Posledný riadok štvorveršia stručne charakterizuje nezmyselnosť Maginotovho plánu. Línia bola nedobytná a Nemcom skutočne nezvyšovalo iné, len ju obísť. Francúzi azda z rešpektu k Belgičanom dokončili obrannú líniu na hrebeni Arden - Nemci, prirodzene, sústredili útočné sily práve na tomto úseku. Francúzi rátali s čelnou zrážkou, ale Nemci nepristúpili na francúzsku hru.


ČLOVEK - NAPOLY PRASA

Keď už hovoríme o vojenstve dvadsiateho storočia, nezaškodilo by zmieniť sa o zaujímavom štvorverší, ktoré upútalo pozornosť niekoľkých súčasných komentátorov. Ide o štvorveršie I.64 obsahujúce zvláštny riadok: Quand le pourceau demy homme on verra... (Keď uvidia prasa napoly človeka...).

Pretože z kontextu je zjavné, že sa píše o vojne, niektorí komentátori sa nazdávali, že v riadku sa spomína tank. Ako tvrdí Chodkiewicz, na základe jeho bezprostredných skúseností za druhej svetovej vojny sa mu vidí charakteristika tanku ako porceau demy homme výstižná. Nás to však nepresviedča. Nemusíme sa ani veľmi obzerať po reáliách druhej svetovej vojny, a všimneme si podobnosť s plynovou maskou. Ak si ju človek nasadí, držiak obsahujúci uhlíkový filter mu určite dodá výzor prasaťa. S prihliadnutím na tento dojem pôsobí nezvyčajná vízia strašnej vojny vo štvorverší I.64 priam pozoruhodne:


De nuict soleil penseront avoir veu,

Quand le pourceau demy homme on verra,

Bruit, chant, bataille au Ciel battre apperceu,

Et bestes brutes a parler on orra.

V noci si budú myslieť, že vidia slnko,

Keď zočia prasa napoly človeka,

Huk, spev, bitka na nebi akoby vypukla,

A budú počuť rozprávať divé zvery.


Nočné slnko (nuict soleil), ktoré by presvedčilo človeka, že noc je deň, by sme mohli chápať ako zmienku o reflektoroch, o zápalných bombách alebo o tom i o onom. Bitka na nebi (bataille au Ciel) je azda jedna z viacerých Nostradamových zmienok v pravdepodobných predpovediach leteckých súbojov. Divé zvery (bestes brutes) sú na prvý pohľad problematickejšie. Čo sú to za tvory, ktorých rozprávanie budú počuť?

Chodkiewicz (ktorý sa tak nadchol Nostradamovými víziami modernej vojny, že nakreslil i niekoľko ilustrácií) vyslovil názor, že reč divých zverov je zvuk megafónov. Podľa našej mienky poskytuje dostatočné vysvetlenie riadku obyčajná zmienka o protiplynovej maske. Potvrdí to každý, kto počul napoly človeka, napoly prasa (pourceau demy homme), teda človeka v maske rozprávať. Hlas znie pridusene a pripomína krochkanie diviaka.


SEKULARIZÁCIA TURECKA

Hranicami Európy sa zaoberá iba hŕstka štvorverší, ale každá zmienka o tejto téme zvyčajne pôsobí priam sugestívne. Dobrý príklad predstavuje štvorveršie III.95, ktoré si komentátori vysvetľovali od základov mylne:


La loy Moricque on verra deffaillir,

Apres une autre beaucoup plus seductive,

Boristhenes premier viendra faillir,

Par dons et langues une plus attractive.

Uvidia, ako maurský zákon zoslabne,

Po inom oveľa zvodnejší.

Dneper najprv začne zlyhávať,

Pre dary a jazyky príťažlivejšie.


Roberts chápe štvorveršie ako znamenitú predpoveď úpadku islamu a vzostupu komunizmu. Takýto komentár uverejnil v knihe vydanej roku 1947, a preto mu môžeme prepáčiť, že netušil budúci vzostup islamu a úpadok komunizmu. De Fontbrune zdôrazňuje budúci kolaps moslimského zákona, po ktorom (podľa neho) nastúpi zvodnejší zákon komunizmu. Dešifruje verše ako predpoveď zrútenia Ruska, ktoré pochopí výhody francúzštiny. Patrian sa napodiv usiluje chápať slovo Moricque ako Thomasa Mora, lebo v ňom vidí vyznavača náuky podobnej marxizmu v šestnástom storočí. Ktovie, aké vydanie Morovej Utópie Patrian čítal, keď vyvodil z diela takéto závery.

Podľa nás štvorveršie naznačuje, že v jednej časti Európy nadíde čas, keď islamský zákon zoslabne a ustúpi lákavejšiemu.  Ešte predtým musí zlyhať Boristhenes, a potom dary i jazyky povedú k nástupu čohosi príťažlivejšieho.

Neprítomnosť kľúča na datovanie nás núti opierať sa o vnútorné dôkazy vo štvorverší, ak chceme zistiť, aké obdobie mal Nostradamus na mysli. Zato nám však dáva príležitosť zistiť miesto udalosti. Poukazuje naň konkrétna zmienka o rieke v Ruskej ríši (dnes už na Ukrajine). Pretože sa spomína aj "moslimský zákon", teda šaríja, musíme nevyhnutne zvážiť dve odlišné lokality. Všetko nasvedčuje, že ide o Rusko a starú Osmanskú ríšu, ktoré mali spoločnú hranicu pri Čiernom mori. Celé stáročia sa nachádzali vo vojnovom stave alebo v stave ozbrojeného prímeria.

Štvorveršie zjavne hovorí o niekoľkoročnom období, keď nastal náhly a azda aj nečakaný koniec Ruskej i Osmanskej ríše.

Oslabená Osmanská ríša zrejme zanikla v októbri roku 1923, keď vyhlásili v Ankare republiku. Sultanát, základ starej Osmanskej ríše, zrušili takmer o rok skôr, ale posledný klinec do truhly Osmanskej ríše zrejme vrazilo hlasovanie v národnom zhromaždení.

S prihliadnutím na predpokladaný zmysel štvorveršia posúdime postupne všetky riadky: La loy Moricque on verra deffaillir - "Uvidia, ako maurský zákon zoslabne". V roku 1928, krátko po faktickom zániku sultanátu, bol turecký štát vyhlásený za svetský. Toto opatrenie sa viazalo na zrušenie šaríje čiže moslimského zákona (loi Moricque) v záujme zákona, ktorý by lepšie vyhovoval tureckému národu. To sa stalo roku 1926, keď moslimské náboženské právo ustúpilo občianskemu zákonníku opierajúcemu sa o viacero európskych zákonov. Toto jasnozrivé  opatrenie bolo prvým krokom na ceste k sekularizácii štátu i k ustanoveniu pevných kontaktov so západným svetom namiesto starých zväzkov s arabským východom. Pravdepodobne preto videl Nostradamus nový vzor (latinku) ako zvodnejší, lebo Turecko čakala nová budúcnosť: Apres une autre beaucoup plus seductive - "Po inom oveľa zvodnejší".

Musíme si položiť otázku, čo má táto reforma spoločné s tretím riadkom: Boristhenes premier viendra faillir - "Dneper začne zlyhávať prvý". Boristhenes predstavuje bez ohľadu na interpretáciu zvláštny archaizmus. Abbé Rigaux čítal toto slovo ako Boristen a videl v ňom narážku na potomkov Borisa. Takto sa volali viacerí ruskí panovníci do šestnásteho storočia. Už sme sa na inom mieste presvedčili, že Boristhenes je starý názov rieky Dneper, ktorá pramení vo Valdajských horách západne od Moskvy, tečie cez Smolensk a Kyjev a vlieva sa do Čierneho mora blízko Nikolajeva severozápadne od Krymu. Rieka sa kedysi pokladala za symbolickú hranicu oddeľujúcu Rusko od Európy. Jej meno prišlo Nostradamovi vhod ako symbol toho, čo má zaniknúť pred pádom maurského zákona. Zaniknúť mal úhlavný nepriateľ Osmanov - cárske Rusko.

V dejinách odvekých vojen medzi Rusmi a Osmanmi dátumy klamú, ale môžeme sa prikloniť k mienke, že Ruská ríša zanikla po revolúcii roku 1917.

V súvislosti s iným štvorverším (pozri 8. kapitolu) v tomto priestore medzi Západom a Východom vznikali zárodky dvoch svetových vojen, lebo všetky európske mocnosti si chceli odkrojiť z koláča okolo Čierneho mora. Minulosť ani budúcnosť po roku 1923 nás teraz nemusí zaujímať. V Nostradamovom štvorverší by sme  mali vystopovať zmienku o dvoch súvisiacich udalostiach - o zániku cárskeho Ruska a páde Osmanskej ríše.

Po sekularizácii tureckého štátu nadišla ďalšia fáza vo vypratávaní osmanských starožitností, a to reforma písma. V roku 1928 Turecko nahradilo arabské písmo latinkou a rozprúdila sa očista turečtiny od arabských a perzských slov, ktorými bol jazyk Osmanov zamorený. Štvrtý riadok predvída túto reformu: Par dons et langues un plus attractive. Príťažlivejšia je západná abeceda, ktorá umožnila Turecku upevniť kultúrne zväzky so Západom na úkor stykov s Východom, ktoré kedysi prevládali.


LAUSANNSKÁ ZMLUVA

Niekoľko menej známych Nostradamových štvorverší sa týka dôsledkov kolapsu Osmanskej ríše. Neprekvapuje nás to, lebo sme sa presvedčili, že hrozba tureckého nebezpečenstva bola v šestnástom storočí veľmi akútna a čitatelia akiste pozorne hľadali v jasnovidcových veršoch zmienky o tom, čo prinesie budúcnosť. Nanešťastie sú však štvorveršia zväčša tak dobre zamaskované, že pred splnením predpovedí sú vlastne nezrozumiteľné, hoci dodatočne sa zdajú zjavné. Čo si mohol čitateľ v šestnástom storočí myslieť napríklad o štvorverší VIII.10:


Puanteur grande sortira de Lausanne,

Qu'on ne scXaura l'origin du fait.

L'on mettra hors toute la gent loingtaine

Feu veu au ciel, peuple estranger deffait.

Veľký ohavný zápach vyjde z Lausanne,

Nebudú vedieť, odkiaľ sa vzal.

Pošlú preč všetkých vzdialených ľudí

Oheň uvidia na nebi, cudzí sa budú znepokojovať.


Z rozboru vyplýva, že vo štvorverší sa píše o udalostiach okolo konečného zániku Osmanskej ríše a o jeho dôsledkoch v Lausannskej zmluve. Do tejto zmluvy diplomati roku 1923 zapracovali podnety, ktoré pôsobili ešte aj začiatkom druhej svetovej vojny, keď už bola osmanská moc úplne zlomená.

Človeka, ktorý pozná úzkostlivo čisté a krásne mesto Lausanne v najnepoškvrnenejšej krajine sveta, nevyhnutne zarazí nielen to, že sa odtiaľ šíri hnusný zápach, ale že sa vôbec spomína v súvislosti s týmto mestom. Musíme predpokladať, že Nostradamus nemyslel na mesto, ale na zmluvu z roku 1923, ktorá sa tam zrodila a tvorila základ ratifikácie ríše, ktorej sa Nostradamovi súčasníci tak veľmi obávali.

Prečo napísal Nostradamus o Lausannskej zmluve, že sa z nej šíri ohavný pach (puanteur)? Odpoveď zrejme súvisí so skutočnosťou, že zmluva bola zle skoncipovaná a prinajmenej ju takmer celkom ignorovali Taliani, ktorí začali po úpadku tureckej moci upevňovať svoju hegemóniu vo východnom Stredomorí. Zmluva vlastne iba jatrila rozpory medzi Tureckom a Gréckom, hoci navonok sledovala ich uzmierenie. Rokovanie prebiehalo pod neprestajným vojenským nátlakom, lebo Gréci vtrhli do Malej Ázie a utrpeli porážku. Po prehre sa pozícia Turecka tak upevnila, že  mohlo v Lausanne diktovať podmienky, ktoré ohrozili budúcu stabilitu na východnom okraji Európy. K najvážnejším nedostatkom zmluvy patrí absencia klauzuly o kurdskej autonómii, ktorej spojenci predtým pripisovali mimoriadny význam. Turecko sa síce vzdalo podmanených arabských území, ale dovolili mu čiastočnú rekonštrukciu hraníc pred vypuknutím prvej svetovej vojny. O zmluve sa teda dá povedať, že "páchla", lebo bola jednostranná a neriešila nanajvýš dôležité otázky, ktoré v priebehu storočia vystúpili do popredia.

Prehľad dejín tohto obdobia nám pomôže pochopiť, prečo Nostradamus tvrdil, že nik nebude chápať, kde sa vzali podmienky, ktoré vplývali na formuláciu zmluvy: Qu'on ne scXaura l'origine du fait - "Nebudú vedieť, odkiaľ sa vzal".

História grécko-tureckých konfliktov je sama osebe spletitá a diplomati, ktorí koncipovali zmluvu, pravdepodobne nestačili na správne riešenie, ale za konfliktmi stálo stáročné protirečenie medzi kresťanstvom a islamom, ktoré bolo Nostradamovi dôverne známe. Zmluva síce brala na vedomie hraničné spory a následky dovtedajších ozbrojených zrážok, ale pozabudla na základný konflikt v rovine náboženských ašpirácií utvárajúcich sociálne postoje. Táto chyba je azda prvým príkladom politickej korektnosti, ktorá tak veľmi pomútila myslenie politikov v neskorších desaťročiach. Nostradamus by bol žasol nad takým zmätkom, lebo v šestnástom storočí sa náboženské otázky kládli čierno-bielo. Vyznávala sa oddanosť krížu a bojovalo sa proti polmesiacu.

Napriek všetkej politickej korektnosti sa zmluva rázne pokúsila o rozriešenie povojnových hraničných sporov medzi  Tureckom a Gréckom a znamenala, že Turci sa definitívne - hoci len nominálne - vzdali získaných území. Gréci sa zase vzdali nárokov na územia v Malej Ázii.

Doslova jedinečným (v novoveku a azda aj v staroveku) dôsledkom ťažkostí, s akými sa rátalo po uzavretí zmluvy, bol rozsiahly projekt presídľovania utečencov a výmena obyvateľstva. Vďaka vopred pripravenému plánu sa pod dohľadom Spoločnosti národov pomerne pokojne uskutočnila výmena obyvateľstva medzi Tureckom a Gréckom. Nostradamus to predvídal, keď roku 1558 napísal zvláštny riadok: L'on mettra hors toute la gent loingtaine - "Pošlú preč všetkých vzdialených ľudí". Gent loingtaine je v tomto kontexte výstižný výraz, lebo to neboli cudzinci (Nostradamus by bol inak použil v poslednom riadku napríklad slovo étrangers). Boli to "vzdialení ľudia" - ľudia v istej vzdialenosti od domova. O mnohých by sme dnes povedali, že sú to utečenci, ktorých potom prinavrátili do krajiny, odkiaľ pochádzali. Jedinečnosť tejto vcelku úspešnej operácie Nostradamus trefne charakterizoval v treťom riadku štvorveršia.

Ako však máme dešifrovať posledný riadok v rámci daného kontextu? Feu veu au ciel, peuple estranger deffait - "Oheň uvidia na nebi, cudzí sa budú znepokojovať". Nesmieme strácať zo zreteľa, že slovo deffait pripúšťa v tomto kontexte veľa možných interpretácií, napríklad "znepokojený", "zanedbaný", "porazený". Uvidíme, že všetky tieto významové odtienky sa uplatnia v dejinnom období, o ktorom zrejme štvorveršie hovorí.

Hoci nevylučujeme, že posledný riadok by sa mohol vzťahovať na veľa bojísk v dvadsiatom storočí, mali by sme si všimnúť, že spoľahlivo vystihuje udalosti po uzavretí Lausannskej zmluvy roku  1923. V tomto roku zavraždili v gréckom Epire talianskeho dôstojníka. Talianske letectvo (bolo už v moci fašistov, ale azda tu zohrali úlohu spomienky na to, čo sa stalo, keď ich Osmani v minulosti vyhnali z Epiru) zareagovalo bombardovaním ostrova Korfu. Stalo sa tak bez výstrahy a lietadlá spôsobili značné straty i škody na majetku. Opäť tu máme presný záznam budúcnosti z Nostradamovho pera, lebo naozaj bolo vidieť oheň na nebi a cudzí ľudia sa znepokojovali alebo utrpeli porážku - nielen preto, že zahynulo veľa Grékov, ale bombardovanie vyvolalo medzinárodný incident, ktorý musela riešiť Spoločnosť národov (peuple estranger).

Za posledných dní Osmanskej ríše Dodekanézy platili daň rovno Turecku. Za taliansko-tureckej vojny roku 1912 ostrovy obsadili Taliani a zakrátko vysvitlo, že utláčajú Grékov horšie než Turci. Mnohí Gréci sa odsťahovali zo súostrovia, Taliani po istej politickej akrobacii vystupňovali svoju vojenskú prítomnosť na ostrovoch a vybudovali na ostrove Leros mohutnú námornú základňu. Za podmienok cieľavedomého útlaku Gréci museli emigrovať alebo prijať talianske občianstvo. To trvalo až do ničivej druhej svetovej vojny, ale po nej sa ostrovy vrátili Grécku. Podľa dovtedy platnej Sevreskej zmluvy z roku 1920 pripadli Taliansku iba prechodne.


ŠPANIELSKA OBČIANSKA VOJNA

Zo štvorverší o Španielsku dvadsiateho storočia si zasluhuje pozornosť najmä IX.16:


De castel Franco sortira l'assemblée,

L'ambassadeur non plaissant fera scisme:

Ceux de Ribiere seront en la meslée,

Et au grand goulphre desnier ont l'entrée.

Z Kastílie Franco opustí zhromaždenie,

Nepáči sa veľvyslancovi, čo vyvolá rozkol:

Tí z Ribiere upadnú do zmätku,

A majú prístup do veľkej poslednej priepasti.

Oprávnenosť tohto prekladu pochopíme v priebehu nášho rozboru.


Máme do činenia s jedným z mála štvorverší, v ktorých autor takmer vôbec nezašifroval mená. Slová Franco a Ribiere sa nepochybne vzťahujú na generála Franca a Prima de Riveru. De Rivera vládol v Španielsku za strašnej občianskej vojny v rokoch 1936-39. Zmysluplná je aj nepatrná úprava mena Ribiere. Nostradamus premyslene nahradil v v mene Rivera písmenom b, lebo ide o prvú spoluhlásku v abecede. Primo znamená po španielsky prvý.

Priezračný je aj jediný miestny názov vo štvorverší. Slovo castel je Kastília, veľké kráľovstvo Kastílie a Leónu, ktoré sa v šestnástom storočí rozprestieralo od Biskajského zálivu cez stredné Španielsko až po hranice Granadského kráľovstva.

Vo štvorverší Nostradamus s úspornosťou sebe vlastnou odhaľuje stratégiu Franca a Molu za občianskej vojny. Kým Franco prešiel do Španielska z Maroka, západne od Gibraltáru vytvoril predmostie a vzápätí dobyl Sevillu, Mola postupoval od severu. Zo  štvorveršia vysvitá, že Francove vojská prešli od severu cez Starú Kastíliu (castel, prepravili sa cez rieku Tajo a vstúpili do kraja, ktorý sa za Nostradamových čias volal Nová Kastília). Francovým zámerom bolo preraziť k Stredomoriu a rozštiepiť územie ovládané republikánmi nadvoje. Dvoma útokmi - zo Zaragozy a z Teruelu - sa mu podarilo rozdeliť republikánov na dve enklávy, jednu v Katalánsku okolo Barcelony a druhú na území okolo Madridu, ktorá siahalo na juhu až k Almerii. Osud republiky vlastne spečatil tento prienik, posledným dejstvom ktorého bol útok z Teruelu v júni 1938.

Kto je veľvyslanec z druhého riadku? Zdalo by sa, že ten, čo sa rozhodol postaviť proti Francovi po boku republikánov. V skutočnosti nie je celkom jasné, aký zmysel vkladal Nostradamus do druhého riadka L'ambassadeur non plaissant fera scisme. Nostradamovské non plaissant je dvojznačné. Mohlo by znamenať "nepáči sa (im)" alebo "nie príjemný". Pretože podmet je v jednotnom čísle, prikláňame sa k druhej možnosti.

Veľvyslanec, ktorému sa nepáči rozkol v Španielsku, by mohol byť Nemec alebo Talian. Aj Nemci aj Taliani uznali Franca a jeho španielskych nacionalistov hneď na začiatku občianskej vojny - akiste v nádeji na vlastné zisky v Španielsku. Obidva štáty posielali do Španielska na pomoc Francovi vojakov i zbrane a vlády obidvoch boli neskôr sklamané, lebo Franco im poďakoval, ale pred ich vplyvom sa uzavrel. Podľa niektorých názorov Franco významne prispel k víťazstvu spojencov v druhej svetovej vojne, keď odmietol Hitlerovi prístup ku Gibraltáru. Ani talianskemu ani nemeckému veľvyslancovi (či ich vládam) sa nikdy nepodarilo opantať si prefíkaného Franca natoľko, aby v Španielsku prišlo  k rozkolu. Navyše, z hľadiska zeleného jazyka znejú mená obidvoch veľvyslancov, talianskeho i nemeckého, dosť nepríjemne, takže nevieme isto, na ktorú krajinu naráža Nostradamus v prvom riadku.

Roberto Cantalupo bol prvým talianskym veľvyslancom vo Francovom Španielsku. Jeho meno sa dá približne preložiť ako "spievajúci vlk". Myslel Nostradamus na to, keď charakterizoval veľvyslanca ako "nie príjemného"? Talian bol bezpochyby sklamaný pomalým a metodickým postupom Franca za občianskej vojny. Mussolini dal Francovi k dispozícii vojakov i vojenský materiál podobne ako Hitler a bol by uvítal, keby nacionalisti ovládli Španielsko čo najskôr. Franco však nástojil, že nesmú od neho čakať, aby sa náhlil.10 Opätovne zdôrazňoval, že musí za občianskej vojny postupovať pomaly, lebo chce ušetriť životy Španielov.

Prvým nemeckým chargé d'affaires vo Francovom Španielsku bol generál von Faupel. Velil pluku, v ktorom Hitler slúžil ako desiatnik za prvej svetovej vojny. V zelenom jazyku neznie lahodne ani jeho meno. Mohli by sme si ho rozložiť na faul (zhnitý, rozkladajúci sa) a pell (kôra, koža a pod.). V dnešnej nemčine Faulpelz znamená leňoch, ničomník.

Vzhľadom na tieto ťažkosti navrhujeme chápať zmienku o veľvyslancovi ako narážku na fakt, že obidve znepriatelené strany podporovali za občanskej vojny iné krajiny a veľvyslanci Nemecka i Talianska zohrali v konflikte významnú úlohu. Francovi slúži ku cti, že Hitlerovu ani Mussoliniho pomoc nijako neopätoval.

V treťom riadku sa spomína Primo de Rivera (Ribiere), ktorý vládol v Španielsku. Franco bol aspoň spočiatku jedným z jeho  generálov. Pravdepodobne preto sa v štvorverší robí rozdiel medzi obidvoma. Nostradamus píše, že Franco mal "zhromaždenie" (assemblée) - a je to naozaj pravda, lebo armádu postavil a vybudoval na severe i na juhu Španielska. Naproti tomu Rivera mal svojich vlastných (Ceux). Ten, čo vládne, nemusí zhromažďovať, lebo už velí.

Goulphre vo štvrtom riadku znamená priepasť, jamu, krútňavu. Je to naozaj priepasť krutej občianskej vojny v Španielsku? Vo dvoch posledných riadkoch Nostradamus tvrdí, že Riverovi (Ribiere) stúpenci bojujú (meslée) a z toho by vyplývalo (odôvodnene, ako to potvrdzuje história), že práve toto severné zoskupenie sa zaslúžilo o definitívny prielom, ktorý rozhodol o výsledku konfliktu.

Slovo desnier v poslednom riadku je otázne. Nostradamus mal často vo zvyku ponechať v slove písmeno s na mieste, kde novšia francúzština používa accent acute nad samohláskou. Slovo by teda malo znieť denier. Nie je však gramaticky správne a v kontexte nič neznamená. Naproti tomu dernier (znamená "posledný" a výborne kontrastuje so slovom Primo "prvý") je významovo veľmi bohaté. Preto sme preložili riadok ako "A majú prístup do veľkej poslednej priepasti". Posledná či konečná priepasť je boj po Francovom prielome z Teruelu v júni 1938. Bol to nevyhnutný vojenský následok prvého prielomu, uskutočneného pred dvoma mesiacmi zo Zaragozy a sledujúceho odrezanie Tortosy, Tarragony a Barcelony.


LIETAJÚCE TANIERE A OHEŇ NA OBLOHE

Posadnutosť lietajúcimi taniermi v našich časoch nevyhnutne viedla k prehodnoteniu zmyslu i k novým prekladom niekoľkých štvorverší. Možno zveličujeme, ale ak pristúpime k viacerým Nostradamovým štvorveršiam povrchne, zdá sa, že narážajú na udalosť - prípadne na niekoľko udalostí - ku ktorej patrí príchod vesmírnych lodí na Zem a kontakt s hosťami z vesmíru. Pravda, hlbšia analýza nepotvrdzuje takýto povrchný prístup. Vážny problém spočíva v tom, že istí komentátori svojvoľne upravovali text štvorverší, aby predpovede kontaktov s lietajúcimi taniermi vyzneli presvedčivejšie. Dobrý príklad takéhoto postupu nachádzame v poznámkach Henryho Robertsa k štvorveršiu I.38:


La gent estrange divisera butins

Saturne et Mars son regard furieux,

Horrible strage aux Toscans et Latins,

Grecs qui seront a frapper curieux.

Výstižný preklad by znel takto:

Čudní ľudia si rozdelia korisť

Saturn a Mars jeho zlostný pohľad,

Strašný zmätok Toskáncom a Latinom,

(Sú to) Gréci, na ktorých udrú zvedavo.


Roberts, ktorý neprepísal Nostradamovu francúzštinu správne, tvrdil, že podľa predpovede pristanú na našej planéte  mimozemšťania a naženú hrôzu južnej Európe. Napriek celkovej nepresnosti a banalite Robertsove preklady veľmi ovplyvnili súčasných "komentátorov" a "preklady" tohto druhu sa vyskytujú aj v iných knihách o Nostradamovi. Napríklad Arkel a Blake zrejme prevzali Robertsove omyly. Roberts zasa prevzal Garencieresove omyly, publikované roku 1672. Háčik je v tom, že štvorveršie nepredpovedá nijakú inváziu z vesmíru a Nostradamus sa vôbec nezmieňuje o mimozemšťanoch.

Do súčasnej antológie o lietajúcich tanieroch sa dostalo aj ďalšie zaujímavé štvorveršie I.46:


Tout apres d'Aux, de Lectore et Mirande,

Grande feu du Ciel en trois nuicts tombera,

Cause adviendra bien stupende et mirande,

Bien peu apres la terre tremblera.

Celkom pri Auche, Lectoure a Mirande,

Tri noci bude veľký oheň padať z neba,

Stane sa ohromujúca a úžasná vec,

Krátko nato sa bude triasť zem.


Tri príjemné mestečká Auche, Lestoure a Mirande ležia južne od Augenu na ceste RR21 západne od Toulouse v juhozápadnom Francúzsku. Zdá sa, že ani za svetových vojen sa tu nevyskytli nijaké pyrotechnické príhody či požiare, ktoré by zodpovedali jednoznačným Nostradamovým výrazom. Z toho by sme mohli usudzovať, že tri dni trvajúci nebeský oheň a zemetrasenie po ňom (ak ide o zemetrasenie) nás ešte len čakajú. Vo štvorverší však  cítiť čosi takmer osobné - akoby sa vzťahovalo na úkaz, ktorý aj Nostradamus pokladal za úžasný a obdivuhodný. Vieme, že Nostradamus roku 1531 videl na vlastné oči Halleyovu kométu, a preto by sme mohli zvážiť, či nepredpovedá podobný úkaz. Čo ak videl kométu v blízkosti troch miest spomínaných vo štvorverší?

Od vízie kométy či padajúcej hviezdy je iba krok k slovám apokalytického Zjavenia sv. Jána, kde nám 5. verš 8. kapitoly tohto záhadného biblického textu predstavuje obraz anjela vrhajúceho oheň na zem, po ktorom nasleduje zemetrasenie. O päť krátkych veršov ďalej (v 8.10) sa píše o veľkej hviezde planúcej sťa lampa, ktorá padne z neba. Meno tej hviezdy je Blen. Apokalyptickej literatúre, takej nesmierne obľúbenej v šestnástom storočí, nie sú cudzie čudesné ohne na nebi. Z týchto čias sa zachoval veľký počet spisov o nebeských úkazoch, ktoré by ľudia dnes pokladali za lietajúce taniere (pozri obr. 27).

Napriek nebeskému ohňu a hnutiam zeme opisovaným v Nostradamovom štvorverší I.46 nenájdeme v ňom zmienky o návštevníkoch z vesmíru ani o nijakých votrelcoch. Interpretátori blúzniaci o príchode neznámych bytostí a pristátí vesmírnej rakety sa dopúšťajú vrcholnej nezodpovednosti, keď pripisujú svoje domnienky Nostradamovi. Henry Roberts sa mýli, keď chápe štvorveršie ako predpoveď príchodu mimozemského objektu, jeho pristátia s "následnými výhodami pre obyvateľov Zeme". Arkel a Blake vychádzajú vo svojich poznámkach celkom z Robertsovej verzie a usudzujú, že "návštevníci z vesmíru zavítajú k nám vo väčšom počte".


Štvorveršie II.46

Au ciel veu feu, courant longue estincelle.

Na nebi vidieť oheň, ťahá sa za ním iskriaci chvost.

Štvorveršie II.96

Flambeau ardant au ciel sera veu,

Blčiacu fakľu bude vidieť na nebi.


Bujná fantázia iste túži vidieť v týchto veršoch predpovede lietajúcich tanierov, ale podstatne jednoduchšie je vysvetlenie, že Nostradamus hovorí o kométach alebo meteoroch. Už sme upozornili na iné štvorveršie, pokladané za potvrdenie "ufológie" a dokázali sme, že nemá nič spoločné s mimozemšťanmi, lebo je to opis supernovy z roku 1572 a stálice Síria (pozri 6. kapitolu). Povrchný rozbor štvorveršia, zdanlivo spomínajúceho dve slnká na oblohe a zavýjajúcich psov, by hravo mohol vzrušiť obrazotvornosť lovcov záhadných javov. Štvorveršie skutočne dalo podnet na zlovestné proroctvá zničujúcich vojen, hoci Nostradamovi sa o čomsi takom ani nesnívalo.

Nostradamus bol ako jasnovidec jedinečný, ale nepôsobil v úplnej izolácii od literatúry. Jeho obľúbená apokalyptická literatúra - najmä Izaiáš, Ezechiel, Daniel a Apokalypsa sv. Jána z Biblie - oplýva zmienkami o blčiacich hviezdach, kométach, padajúcich hviezdach a podobných javoch. Nostradamus sa nepochybne drží osvedčeného štýlu tradičného proroka narábajúceho ustálenou prorockou obraznosťou, keď začleňuje do textu dramaticky pôsobiace zmienky. Potopy a rieky krvi, tieto  štandardné obrazy biblických prorokov, sa vyskytujú aj vo štvorveršiach.


Štvorveršie I.69

Apres paix, guerre, faim, inondation:

Po mieri, vojne, hlade, povodniach:

Štvorveršie II.57

Aupres du fleuve de sang de la terre tainte.

Zem je poškvrnená riekou krvi.

Štvorveršie IV.94

Rougir mer, Rosne sang Leman d'Alemagne,

Sčervenie more, Rhôna, krv v jazere Leman z Nemecka.


Hoci sú to napospol užitočné príklady, naším hlavným zámerom nie je rozbor všetkých takzvaných štvorverší o lietajúcich tanieroch ani podobných predpovedí o "ohni z neba". Usilujeme sa iba upozorniť, že tí, čo prekladajú štvorveršia v duchu novovekých povier, sa určite mýlia. Nostradamova kozmologická a atmosferická obraznosť je odvodená z Biblie, ktorá rozhodujúcim spôsobom stvárňovala prorockú literatúru. Pri rozboroch štvorverší sme sa opätovne presvedčili, že Nostradamus zriedkakedy myslí doslova to, čo píše: terre tremblera (zem sa bude triasť) neznamená vždy zemetrasenie a feu du ciel (oheň z neba) nie je nadprirodzeného  pôvodu, ale môže sa vzťahovať na ostreľovanie zo vzduchu, ktoré bolo v šestnástom storočí celkom možné.


KONIEC VEĽKEJ VOJNY

Skvelý príklad takejto poézie nachádzame vo štvorverší IV.100. Hravo by sa dalo chápať ako predpoveď lietajúcich tanierov, ale po rozbore vyjde najavo, že ide o astrologické štvorveršie predpovedajúce udalosti prvej svetovej vojny:


De feu celeste au Royal edifice,

Quand la lumiere du Mars deffaillira,

Sept mois grand' guerre, mort gent de malefice,

Rouen, Evreux, au Roy ne faillira.

Nebeský oheň na kráľovej budove,

Keď zlyhá svetlo Marsu,

Sedem mesiacov veľká vojna, ľudia mŕtvi od zlých čarov,

Rouen, Evreux sa nedostanú kráľovi.


Prvé tri riadky štvorveršia nám zvestujú, že na "kráľovu budovu" bude padať "nebeský oheň" a veľká vojna potrvá sedem mesiacov. Zvyšujúce riadky, ktoré nás v tejto súvislosti nemusia zaujímať, ohlasujú, že ľudia (gent) budú zomierať od zlých čarov a mestá Rouen a Evreux sa nedostanú kráľovi.

Komentátor Chodkiewicz upozorňuje, že štvorveršie naráža na posledné roky prvej svetovej vojny.11 Svoj rozumný predpoklad  odvodzuje od skutočnosti, že "nebeský oheň" sa vzťahuje na takmer vertikálne ostreľovanie Paríža (Royal edifice) ďalekonosnými nemeckými delami, ktoré sa volali "dlhý Max". Podľa Chodkiewicza ostreľovanie Paríža trvalo niekoľko dní a delá pálili každých dvadsať minút zo vzdialenosti okolo stodvadsať kilometrov. Terčom takého neľútostného ostreľovania nebolo dovtedy nijaké mesto, nevyrovnalo sa mu ani nemecké ostreľovanie Paríža roku 1870. Nemecké vojská sa priblížili k Parížu na necelých šesťdesiat kilometrov a mali dosť príležitostí chrliť na mesto zničujúci "nebeský oheň".

Najzáhadnejší je očividne druhý riadok, ktorý nám zjavne dáva príležitosť datovať štvorveršie pomocou astrológie: Quand la lumiere du Mars deffaillira. Termín "zlyhanie Marsu" (prísne vzaté Mars deffaillira - "Mars zlyhá") nemá presný astrologický význam, hoci naznačuje situáciu, keď Mars nesvieti naplno. Z hľadiska astrológie môže byť Mars slabý len za dvoch okolností. Po prvé, keď sa nachádza v znamení či na stupni, kde škodí sám sebe, a po druhé, keď vykonáva retrográdny pohyb. V šestnástom storočí (ale i dnes) astrológovia pokladali túto fázu za najslabší prejav planéty.

Veľký francúzsky astrológ šestnásteho storočia Morin de Villefranche, ktorý sa narodil sedemnásť rokov po Nostradamovej smrti, rozvíjal ďalej stredovekú astrologickú tradíciu a tvrdil, že retrogradujúce planéty sa správajú v protiklade k svojim priamym účinkom. Čiže silná planéta Mars bude pri retrográdnom pohybe slabnúť (defailler). Morin jednoducho zhrnul astrologické predstavy, ktoré boli Nostradamovi známe.12

Ako sa vzťahuje táto tradícia o retrogradácii na  astrologické okolnosti týkajúce sa udalostí prvej svetovej vojny? Za dlhé roky vojny sa retrogradácia Marsu vyskytla iba dva razy. Mars retrogradoval prvý raz 1. januára 1916 a priamo sa začal pohybovať 22. marca 1916. V priamom pohybe zotrval čosi vyše dvoch rokov až do 4. februára 1918, keď znovu začal retrogradovať.

V tomto druhom období retrográdneho pohybu, presne podľa Nostradamovej predpovede, začali dlhé Maxy chrliť nebeský oheň na Paríž. Retrogradácia Marsu sa však viaže na sedem mesiacov veľkej vojny (Sept mois grand' guerre) v treťom riadku. Napodiv do konca vojny zvyšovalo po retrogradácii Marsu už len sedem mesiacov. Od konca retrogradujúceho pohybu Marsu dňa 26. apríla 1918 do uzavretia prímeria 11. novembra 1918 uplynulo presne 6 mesiacov a 15 dní. Máme vidieť Nostradamovu genialitu v tom, že opísal tento ľudský konflikt výrazom veľká vojna (grand' guerre), teda takisto ako jeho účastníci? O prvej svetovej vojne sa vždy hovorilo ako o veľkej vojne, až do ďalšej obojstrannej skazy, ktorá ju zatienila.

Nostradamus vďaka svojej výnimočnej jasnozrivosti videl, že kozmická udalosť nastane súbežne (hoci si dovolíme tvrdiť, že ju nepokladal za príčinu) s obdobím prvej z dvoch vojen, predpovedaných pre naše storočie.

Presvedčili sme sa, že Nostradamus využil svoje znalosti astrológie na skonštruovanie zahmlenej zmienky, aby skryl dôležitý dátum. Ide napodiv o veľmi jednoduchý príklad v porovnaní s inými štvorveršiami, v ktorých sa rozhodol pre podobný prístup.

Nostradamus zjavne rád datoval konflikty podľa hviezd.  Nevedno, či v tejto metóde zohrávala úlohu irónia, ale obraz, ako hviezdy z výšin pozorujú krehkosť ľudí, je odveký literárny a výtvarný motív. Akiste práve tieto nebeské a kozmicko- astrologické narážky - popri biblickej obraznosti - viedli novovekých ufológov k hľadaniu zmienok o lietajúcich tanieroch v jasnovidcových štvorveršiach. Jednoducho vštepujú novoveké povery do vízií jasnovidca zo šestnásteho storočia, ktorý nepredvídal votrelcov ani rakety z vesmíru - ba možno ani moderné vynálezy ako napríklad lietadlá.


PÁPEŽ A PIATI

Štvorveršie V.92 obsahuje predpoveď, ktorá sa podľa mienky niektorých komentátorov vzťahuje na zoznam budúcich pápežov, pripisovaný stredovekému prorokovi Malachiášovi na prelome storočí:13


Apres le siege tenu dix et sept ans,

Cinq changeront en tel revolu terme:

Puis sera l'un esleu de mesme temps,

Qui des Romains ne sera trop conforme.

Zasadnúc na stolec na sedemnásť rokov,

Piati sa vymenia na také obdobie:

Potom vyvolia jedného na rovnaký čas,

Ten nebude milý Rimanom.


Viacerí interpretátori vidia vo štvorverší narážku na pápeža, ktorý bude na prestole sedemnásť rokov a po ňom sa v priebehu sedemnástich rokov vystrieda päť pápežov. Iní ho chápali ako narážku na kráľa, ktorýmá panovať 17 rokov. Napríklad Henry Roberts v knihe vydanej roku 1982 tvrdí, že v štvorverší sa píše o francúzskom kráľovi Ľudovítovi Filipovi, ktorý mal piatich synov. Podľa Robertsa trvala vláda Ľudovíta Filipa "17 rokov" (dix sept ans), od roku 1831 do roku 1848. Žiaľ, nie je to pravda: Ľudovít Filip sa stal francúzskym kráľom 7. augusta 1830 a vo februári 1848 ušiel do Anglicka. Erika Cheethamová v knihe vydanej roku 1973 dokonca vyslovuje názor, že Nostradamus sa "trochu pomýlil" o dva roky a uvádza Pia XII., ktorý bol pápežom 19 rokov. Z tohto dôvodu sa dovoláva predpovede Malachiáša, ktorý údajne ráta iba s piatimi ďalšími pápežmi pred "posledným príchodom" či koncom inštitúcie pápežstva. Štvorveršie sa však zrejme naozaj zmieňuje o pápežovi i o panovníkovi. Skrytý kľúč k zmyslu štvorveršia poskytuje 17 rokov, lebo jediný pápež, ktorý stál na čele cirkvi 17 rokov, bol Pius XI. Na pápežskom stolci sedel v rokoch 1922 až 1939. Z hľadiska zvyčajnej interpretácie tohto štvorveršia predstavuje Pius XI. istý problém - po jeho ére totiž nenasledovali piati pápeži, ktorí by boli vládli 17 rokov. Mali by sme si všimnúť fakt, že z Nostradamovho štvorveršia vôbec nevyplýva, koľko pápežov by malo zasadnúť na Petrovom stolci.

Veď štruktúra štvorveršia (slovo ans "roky" na konci prvého riadku) naznačuje, že číslovka cinq (päť) by sa mohla vzťahovať skôr na roky, a nie na siege (stolec). Z historického hľadiska je dôležité, že Pius XI. zomrel v predvečer druhej svetovej vojny.  Za päť rokov vojnového stavu, keď viedol cirkev, nastali v Európe hlboké zmeny. A štvorveršie sa zmieňuje o týchto piatich rokoch - druhá svetová vojna, to je Cinq changeront en tel revolu terme -, najzávažnejší kľúč k zmyslu štvorveršia sa nachádza vo dvoch prvých riadkoch, lebo nám umožňujú získať dva dátumy, ktoré nám pomôžu historicky zaradiť štvorveršie. Začiatok sedemnásťročného obdobia vychádza na rok 1922 a koniec na rok 1939. Keďže vychádzame z toho, že päťročné obdobie po roku 1939 zaberá druhá svetová vojna, musíme predpokladať, že zmysel štvorveršia zjavne mieri na túto udalosť. Môžeme si položiť otázku, kto bol v Taliansku dôležitý vo vzťahu k druhej svetovej vojne a súčasne ho zvolili roku 1922 na dôležitý post?

Rok 1922 bol kritický pre kariéru Benita Mussoliniho. Vo voľbách 1919 bol fašistickým kandidátom za Miláno, ale dostal len hŕstku hlasov. Nevydaril sa ani jeho pokus strhnúť na seba moc roku 1920, keď podporil vzburu kovospracujúcich robotníkov. Pravda, roku 1921 fašisti Mussoliniho zvolili a koncom toho istého roka vznikla fašistická strana. V roku 1922 fašisti zmarili generálny štrajk a ešte v tom istom roku sa Mussolini vzdal republikánskeho presvedčenia. V tom istom roku taliansky kráľ poveril Mussoliniho zostavením novej vlády. V októbri 1922 už bola prvá fašistická vláda pri moci (sedem postov zastával Il Duce osobne!).

Vo svetle tejto interpretácie nadobúdajú posledné dva riadky nový zmysel: Puis sera l'un esleu de mesme temps, /Qui des Romains ne sera trop conforme - "Počas sedemnásťročného obdobia bude vzrastať moc zvoleného" (l'un esleu) v tomto čase (teda roku 1922), ktorý nebude Rimanom milý. V tomto štvorverší Nostradamus,  podobne ako vo viacerých iných prípadoch, používa meno dôležitého mesta (Ríma) ako reprezentanta celej krajiny (Talianska). Duceho machinácie počas sedemnástich predvojnových rokov naozaj zaviedli Taliansko do úplne nevhodného spojenectva, keď roku 1939 (koniec sedemnásťročného obdobia) podpísal pakt o taliansko-nemeckom spojenectve. Päť rokov vojny, ktoré potom nasledovali, znamenalo pre Taliansko totálnu pohromu.


BRITSKÁ RÍŠA

Jedno z menej nejasných Nostradamových štvorverší, a to X.100, hovorí o budúcej veľkosti Anglicka:


Le grand empire sera par Angleterre,

Le Pempotan des ans plus de trois cens:

Grandes copies passer par mer et terre,

Les Lusitains n'en seront pas contens.

Preklad nás opäť stavia pred niekoľko problémov:

Z Anglicka bude veľká ríša,

Stane sa všemocným na vyše tristo rokov:

Veľké vojská pôjdu morom i po súši,

Portugalci nebudú spokojní.


Pri pohľade do minulosti sa nám štvorveršie javí ako jeden z najpozoruhodnejších príkladov Nostradamovej jasnozrivosti. V polovici šestnásteho storočia vôbec nič nenasvedčovalo, že sa Anglicko zmení na svetovú ríšu. Nostradamovi súčasníci by na základe vtedajšej situácie skôr predpokladali, že svoje rozpínavé plány uskutoční Španielsko alebo Holandsko, ba odvážnejší by azda boli usúdili, že budúcnosť patrí Francúzsku. A predsa Nostradamus napriek vtedajším okolnostiam napísal štvorveršie - zdá sa, že posledné v poradí - obsahujúce predpoveď, že Britská ríša, ako  sme si ju zvykli nazývať, si udrží prvenstvo "vyše" tristo rokov.

Čo za ríša je tento Pempotan? Ak sa nezamyslíme nad majstrovstvom, s akým skonštruoval Nostradamus slovo Pempotan, nepochopíme dôsledky plynúce z tohto štvorveršia. Hoci sa toto slovo nenachádza v žiadnom slovníku, vieme, že zrejme pochádza zo zeleného jazyka a pozostáva z latinskej a gréckej zložky. Je to hybrid, v ktorom grécke pan znamená "všetko" a latinské potens zasa "mocný", čo dáva dovedna slovo "všemocný". Pod zorným uhlom eufónie však pripomína grécke slovo pennipotens "schopný lietať" (od slova potanos "okrídlený"), ako aj potamos "rieka". Pomocou tejto asociácie Nostradamus zjavne vytvára súvis medzi rozmachom Britskej ríše a riekou Temžou. Tú menovite a niekoľko ráz spomína v Proroctvách ako približný ekvivalent Londýna. Ďalší arkánny prvok predstavuje zmena pan na pem, ktorá nám núka možnosť vysvetľovať si Pempotan ako začiatok slova empire ("ríša").

Výraz zo zeleného jazyka konotuje čosi všemocné, schopné obrazného vzletu, odvodzujúce svoju moc od rieky, prípadne od vody. Pempotan je rúcho veľkosti, do ktorého sa Anglicko zahalí na vyše tristoročné obdobie.

Každý anglofil by akiste chcel vedieť, kedy sa začalo toto obdobie aspoň preto, aby sa utvrdil v odôvodnenom presvedčení, že sa už pominulo. Málokto by sa odvážil tvrdiť, že Anglicko dosiaľ prežíva rozkvet ríše, ale zjavne sa ešte vyhrieva v posledných lúčoch jej slnka. Keby sme sa držali úlisnej logiky Parkinsonovho zákona, pravdepodobne by sme hľadali smrť Britskej ríše v roku 1948, keď dostavali Indický dom.*54 Keby sme však chceli dať prednosť realistickejšiemu postoju, pohľad historika píšuceho o dejinách dvadsiateho storočia by nás akiste presvedčil, že ríša  postupne zanikala už v jeho prvých desaťročiach.

Vlastne ani nemusíme zoširoka dumať, kedy sa začalo a skončilo toto tristoročné obdobie, lebo Nostradamus nám zanechal spoľahlivý kľúč k jeho počiatku. Nachádzame ho v čudnej zmienke o Portugalcoch (Lusitains), ktorá má zmysel len ako narážka na dátum.

Aj keď Nostradamovi súčasníci zrejme rozumeli slovu Lusitains, je to jeden z prvých výskytov tohto pomenovania. Oxfordský slovník angličtiny zaznamenáva použitie slova Lusitanian v angličtine roku 1607, u Nostradama sa vyskytuje v typicky neortodoxnom znení Lusitains už roku 1558. Možno použil toto staré pomenovanie Portugalcov pod vplyvom Lusovcov (Os Lusiadas), lebo tak nazval Luis de CamoeQs epos o pmätihodných činoch Portugalcov, ktorý vyšiel roku 1572. Zmienka pravdepodobne nie je náhodná, lebo epos zvelebuje slávu Portugalska skrze jeho hrdinu Vasca da Gamu a jeho úlohu v rozširovaní portugalského obchodu s Indiou a zámorím.

Na úsvite šestnásteho storočia ležal svet pod nohami portugalských objaviteľov. "A keby siahal ešte ďalej, boli by sa vybrali aj ta," zhrnul CamoeQs obdobie expanzie, keď MagalhaQes  oboplával zemeguľu a žartom si kládol otázku, či by nebolo treba podriadiť Portugalsku celý svet. V tom čase mali Portugalci oporné body v Macau, Goi, Malake, Grónsku, na Labradore, v Tibete i v Západnej Indii.

Žiaľ, kým dobrodružní duchovia blúdili po novoobjavenej zemeguli, doma sa páchali chyby. Portugalskú obchodnú prezieravosť oslabilo vyhnanie Maurov a Židov na sklonku predchádzajúceho storočia a Portugalsko pre viacero vnútorných príčin nevedelo ťažiť zo živého obchodovania v ďalekých končinách sveta. Náboženský a spoločenský úpadok vyvrcholil roku 1536, keď pustili do krajiny inkvizíciu, ktorej postavenie sa neuveriteľne rýchlo upevnilo. Mladistvý kráľ Sebastián (panoval v rokoch 1557- 58) sa pokúsil odpútať pozornosť od žalostnej situácie doma útokom na neveriacich v Maroku. Katastrofálna vojenská akcia ho stála armádu i život.

Neskoršia voľná únia vynútená Španielskom spôsobila, že peniaze z trezorov kedysi bohatého Portugalska plynuli do nenásytnejšieho hospodárstva so sídlom v Madride. Keď začali portugalské panstvo na mori ohrozovať Angličania a Holanďania, Portugalsko bolo už iba vazalským štátom.

Skaza veľkej Armady roku 1558 položila bodku za všetkými mocenskými ambíciami Portugalska. Hoci Armada nebola portugalská, Španieli využili znamenitý lisabonský prístav a z neho sa vypravili na nerozvážnu inváziu do Británie. S obrovskou flotilou 129 lodí sa plavili aj portugalskí vojaci a námorníci. Medziiným aj preto Angličania - keď zahnali Armadu na útek - prepadli a vydrancovali veľa portugalských osád v Brazílii, na Azorských ostrovoch a v Indii.

Keď Nostradamus použil slovo Lusitains, zrejme predvídal históriu úpadku Portugalska - krajinu stihol trest za spojenectvo so Španielskom, ktoré s ňou zaobchádzalo ľahostajne.

Rok 1558 nebol iba obdobím najhlbšieho úpadku v dejinách Portugalska, za ktoré sa Portugalci akiste hanbia, ale súčasne bol aj prezvesťou britskej expanzie. Všetko nasvedčovalo, že po porážke Armady sa máločo môže postaviť do cesty rozmachu britskej moci. Nostradamus mal pravdu, keď predvídal, že od toho času budú britské vojska putovať po súši i mori (Grandes copies passer par mer et terre) a vybudujú veľkú ríšu (grand empire), ktorá sa udrží vyše 300 rokov.

O začiatku tohto obdobia však hovorí iba zmienka o Portugalcoch (Lusitains). Nostradamus múdro formuloval jeho hraničné body celkom voľne. Zrejme práve táto voľná formulácia povzbudila Hitlera na počiatku jeho vlády ku konfliktu s Britániou. Diktátor akoby si bol poplietol zánik ríše s predstavou slabej, bezmocnej Británie bez spojencov. Za druhej svetovej vojny bola ríša ešte taká nedotknutá, že mohla úspešne bojovať, a preto je rozumnejšie klásť dátum jej zániku do roku 1947, keď dostala India, klenot britskej koruny, samosprávu. V takom prípade by sme mohli hľadať začiatok ríše krátko pred rokom 1647.

Ak sú naše predpoklady správne a ak Nostradamus pokladal za začiatok Britskej ríše rok 1558, jej koniec by mal nastať okolo roku 1888. Končí sa azda ríša smrťou kráľovnej Viktórie roku 1901, prv ako Britániu a Európu spustošili nezmyselné vojny v dvadsiatom storočí?

Nie všetci autori sa zhodujú v tom, že počiatkom ríše je  porážka španielskej Armady. Anglický autor H. I. Woolf v úvahách o štvorverší X.100 poznamenal, že v čase vzniku štvorveršia patrila Portugalcom obrovská koloniálna ríša v Afrike, Indii a Južnej Amerike. Preto nespájal štvorveršie s porážkou Armady, ale s rokom 1578, keď portugalského kráľa pri Alcazarquivire porazil Mulej Abd-al-Malik. Jeho interpretácia predpovede bola všeobecne prijateľná, lebo podľa neho nevôľa Portugalcov nesúvisela so vznikom Britskej ríše. Woolf videl počiatočný bod tejto svetovej ríše v kolonizácii atlantického pobrežia Severnej Ameriky roku 1607 a úpadok Portugalska v Methuenskej zmluve, uzavretej roku 1703, teda o sto rokov neskôr.

Ak chceme prijať hypotézu o Armade ako základ pre datovanie štvorveršia X.100, alebo inak povedané, ak pokladáme rok 1588 za rok vzniku Británie ako veľmoci, mali by sme si položiť otázku, či sa touto udalosťou zaoberá ešte aj nejaké iné štvorveršie.

Problém by azda vyriešila ďalšia otázka: Napísal Nostradamus nejaké štvorveršie, ktoré by jednoznačne predpovedalo koniec tejto éry? Ak áno, našli by sme kľúč k počiatku alebo koncu tohto tristoročného obdobia? Štvorveršie II.68 sa dávalo do súvislosti s útokom španielskej Armady na Britániu roku 1588, ale naša analýza nepotvrdzuje správnosť takejto interpretácie. Štvorveršie znie:


De l'Aquilon les efforts seront grands,

Sur l'Ocean sera la porte ouverte,

La regne en l'isle sera reintegrand,

Tremblera Londres par voille descouverte.

Úsilie Severu bude veľké,

Na oceáne sa otvoria dvere,

Kráľovstvo ostrova sa obnoví,

Londýn sa zachveje pre objavenú plachtu.


Štvorveršie upútalo obrazotvornosť mnohých komentátorov, ktorí ho spájali s najrozličnejšími udalosťami, napríklad s reformami Petra Veľkého v Rusku, návratom Karola II. do Anglicka a van Trompovou hrozbou. Z analýzy však vyplýva, že vôbec nesúvisí s týmito udalosťami ani so Španielskom. Azda ani nepredpokladá námornú inváziu. Možno sa v ňom nehovorí o Armade ohrozujúcej Anglicko, ale skôr o druhej svetovej vojne, keď sa Londýn (doslova) otriasal. Serge Hutin pravdepodobne prvý hľadal spojitosť s nemeckým bombardovaním Londýna, ale neuvádza veľmi presvedčivé argumenty.14

Voille v štvrtom riadku je obmena slova vols (v zelenom jazyku), pričom prvé slovo označuje lietanie, kým druhé medziiným plachtu a závoj. Vols tak úzko súvisí s voile, že francúzske vol a voiles znamená v letectve kĺzanie. Keď sa obloha zatiahne, po francúzsky sa to povie se voiler. Všetky tieto asociácie sa spájajú s predstavou letov, pri ktorých sa otriasa mesto a oblohu nad ním zahaľuje dymová clona.

Slovo regne v treťom riadku by mohlo znamenať "kráľovská línia" aj "vláda". Obidva významy sa hodia do kontextu druhej svetovej vojny, lebo krátko pred jej vypuknutím abdikácia Eduarda VIII. spôsobila bezvládie, po ktorom nastúpil Juraj VI. a obnovil kráľovskú líniu. Zároveň bola obnovená vláda Británie, lebo stála sama oproti nemeckej moci, ktorá si podmanila kontinent.

Aj záhadný druhý riadok dáva zmysel v rámci kontextu druhej svetovej vojny, lebo Británia by nezvíťazila, keby Atlantik nebol zostal v podstate otvorený pre styk so Spojenými štátmi.

Slovo Aquilon v prvom riadku má dva významy a je dvojznačné. Vo francúzštine znamená severný vietor. V danom nostradamovskom kontexte teda označuje sever. Mohla by to byť Británia, Nemecko, prípadne s istou dávkou veľkorysosti Spojené štáty (všetky spomínané krajiny vynaložili v druhej svetovej vojne nesmierne úsilie). Časť dvojznačnosti však odpadne, keď si uvedomíme, že Nostradamus píše toto slovo s veľkým začiatočným písmenom.

Aquila má v latinčine význam orol. Od čias, keď bola roku 1782 prijatá štátna pečať, orol je v znaku USA, ale pritom sa o Spojených štátoch na rozdiel od Británie či Nemecka nedá bez výhrad povedať, že sú na severe. Pravda, vojna by sa nebola pre spojencov skončila úspešne bez jestvovania oceánu medzi Britániou a USA. A predsa tu ešte zostáva istá dvojznačnosť. Nacisti používali ako symbol dvojhlavého orla, oveľa starobylejšieho než jupiterovský orol, ktorý prijali za svoj Spojené štáty.

Štvorveršie II.68 sa teda netýka Armady, ale naopak, obdobia po predpokladanom konci Britskej ríše. V nedávnej knihe Gerald Graham odvodzuje začiatok Britskej ríše od roku 1583, keď Humphrey Gilbert formálne pripojil Newfoundland k Británii.15 Navyše Graham poznamenáva, že roku 1896 (takmer 300 rokov po Gilbertovom osobne neúspešnom čine) lord Rosebery oznámil poslucháčom v Edinburghu, že za posledných dvanásť rokov bolo pričlenených k ríši 2 600 000 štvorcových kilometrov. Nezodpovedalo by skutočnosti lepšie, keby sme videli posledné dni  ríše v rezolúcii č. IX zaregistrovanej na vojnovej konferencii roku 1917?

Akokoľvek budeme opravovať a upravovať začiatok a koniec tejto tristoročnej éry, neprestaneme žasnúť, že Nostradamus - napriek všetkým vtedajším historickým okolnostiam - predvídal výnimočný osud Británie a dal mu taký presný výraz.

Už vieme, že Nostradamus spravidla vychádza pri datovaní a periodizácii z astrológie. Má tristoročné obdobie istú astrologickú hodnotu?

Nostradamus tvrdí, že pempotan vytrvá "vyše tristo rokov". Toto číslo je azda pokus začleniť do veršov okrúhle číslo. Stojí však za zmienku, že napriek všetkej múdrosti už z podstaty histórie vyplýva, že je ťažko stanoviť dátum začiatku zániku a vzniku štátov, lebo ide o zložitý sled udalostí. Naproti tomu je možné nájsť obdobu tristoročného cyklu v astrologických periódach.

Nostradamus (ako veľa iných prorokov vychádzajúcich z astrológie) kládol osobitný dôraz na veľké konjunkcie Jupitera so Saturnom. Vedel, že nad Anglickom panuje Baran, a preto mal sklon vidieť počiatok ríše vo veľkej konjunkcii roku 1702. Zrejme odôvodnene, lebo trigón roku 1702 sa uskutočnil na šiestom stupni Barana. Nezvyčajnou zhodou okolností nastala o 280 rokov veľká konjunkcia (roku 1981) na piatom stupni Váh - takmer presne oproti konjunkcii v Baranovi. Astrológ by mohol spájať vzostup moci národa v znamení Barana na šiestom stupni s úpadkom toho istého národa v znamení Váh presne oproti. Keď moc jedného pempotanu upadá, prejde do rúk iného národa. Keby sme ďalej rozpracovali Nostradamovu metódu, ktovie, či by sa nám nepodarilo  vystopovať po roku 1981 nový pempotan v budúcich veľkých konjunkciách? Veľké konjunkcie dvadsiateho prvého storočia nastanú vo vzdušných trigónoch.

Parametre tristoročného obdobia sa dajú zistiť aj inak, a to postupom do minulosti od dátumu, ktorý uvádza Nostradamus. V 10. kapitole sme analyzovali štvorveršie X.69 ako výstrahu, že rok 1901 je začiatkom hrôz dvadsiateho storočia. Príbuzné štvorveršie IX.83 využíva podobnú astrologickú figúru, ktorá neobyčajne presne označuje koniec tohto storočia. Ak môžeme veriť Nostradamovi, svet sa po roku 1901 - teda v dvadsiatom storočí - od základov zmení. Ak budeme brať rok 1901 ako začiatok konca ríše, zrod pempotanu musíme hľadať okolo roku 1601.

Preto sa nazdávame, že rok 1901 (technicky totožný s koncom viktoriánskej éry) možno formálne pokladať za koniec Britskej ríše. Štvorveršie X.100 tesne súvisí so štvorverším X.66, a preto sa prikláňme k záveru, že prvý riadok tohto druhého útvaru - Le chef de Londres par regne l'Almerich - naznačuje, že niekdajšia sláva ríše s centrom vo Veľkej Británii prejde po skončení cyklu roku 2000 na Ameriku.


OSTROV ŠKÓTSKO

Tu sa nám naskytuje vhodná chvíľa na rozbor tzv. "amerického" štvorveršia X.66:


Le chef de Londres par regne l'Almerich,

L'isle d'Ecosse t'empiera par gelée:

Roy Rebauront un si faux Antechrist,

Que les mettra trestous dans la meslée:

Hoci je to na prekladanie veľmi ťažké štvorveršie, navrhujeme aspoň predbežný podklad pre úvahy:

Pán Londýna skrze Američanovu vládu,

Ostrov ťa oddelí od Škótska mrazom:

Budú zasa mať za kráľa človeka falošného ako Antikrist,

Ktorý ich uvedie do sporu:


Pri štvorveršiach o budúcnosti nachádza komentátor tak málo záchytných bodov, že má pri pokuse o interpretáciu pocit, akoby sa utápal v slovách. Jedinou útechou v takejto situácii je nám vedomie, že sa zatiaľ nikomu nepodarilo dešifrovať zmysel štvorveršia X.66. Názory sa vcelku zhodujú v tom, že britské a americké politické vedenie vyústi do nástupu diktátora (či Antikrista), ktorý spôsobí svetu veľké ťažkosti (Le chef de Londres par regne l'Americh). Americh je určite Amerique (Amerika). Bolo by zbytočné o tom pochybovať, lebo Rigaudovo vydanie z roku 1566 uvádza Americh, kým vydanie z roku 1568 obsahuje Amerique. Už sme upozornili, že v šestnástom storočí sa toto slovo bežne nevyskytovalo. Do zmyslu prvého riadka je ťažko preniknúť, lebo nevieme, kto je alebo bude pánom Londýna (chef de Londres). Nostradamus mal záľubu v synekdoche a akiste myslel na panovníka Anglicka či Britských ostrovov. Aj keby sme vedeli identifikovať túto osobnosť, sotva by sa nám podarilo interpretovať tento riadok, lebo je dvojznačný. Znamená približne  "Vodca Anglicka z moci Ameriky..." alebo "Vodca Anglicka pod nadvládou Ameriky"? Regne l'Americh by mohlo označovať Americké kráľovstvo alebo dokonca (vzhľadom na absenciu potrebného slova) vodcu amerického národa, teda prezidenta. V takom prípade by sme mohli riadok chápať približne ako "Vodca Anglicka, zmocnený prezidentom..."

Keď sa predpoveď naplní a spoznáme mená účastníkov, text štvorveršia bude úplne jasný. Predbežne však musíme uznať, že jeho presný význam nám uniká.

Z hľadiska budúcnosti treba poznamenať, že štvorveršie sa nekončí bodkou. Posledný riadok sa končí dvojbodkou (ako vyššie). Takéto zakončenie veršov sa vyskytuje v Proroctvách iba zriedkavo, a nie je vylúčené, že poukazuje na spojitosť s ďalším očíslovaným štvorverším. Toto štvorveršie (X.67) sme charakterizovali ako záverečnú kapitolu dvadsiateho storočia a úzko súvisí so štvorverším IX.83, takisto venovaným našej vlastnej budúcnosti - presnejšie s rokom 2000. Obidvoma štvorveršiami sme sa zaoberali v 10. kapitole. Hodno si povšimnúť dôsledky terajšej analýzy X.66 pre spomínané štvorveršia.

Druhý riadok znie: L'isle d'Escosse t'empiera par gelée: Takmer všetci komentátori chápali riadok ako narážku na Škótsko, hoci sa výslovne hovorí o "ostrove" Škótsku, ktorý zamrzol. Cheethamová pokladá gelée (ľad) za ponorku Polaris, lebo si pravdepodobne neuvedomila, že meno ponorky nie je odvodené od zemských pólov, ale od stálice alfa v súhvezdí Malý voz (t. j. od Polárky).

Dalo by sa namietať, že slovo Escosse má možno iný význam. Vo francúzskom slangu escoffier znamená "odpísať, zabiť". L'isle  d'Escoffe by mohol byť ostrov smrti, kam odchádzajú tí, čo boli zabití, a štvorveršie zobrazuje ostrov v ľadovom pancieri. Táto predstava je dostatočne známa čitateľom Danteho Pekla so zamrznutým jazerom uprostred. Lucifer je ostrov na tomto mori smrti.

Slovo empierrer znamená približne "stuhnutý na kameň od mrazu". Nevdojak sa pýtame, prečo Nostradamus použil v druhom riadku druhú osobu, teda tvar t'empiera. Keby sme dávali riadok do súvislosti so Škótskom, preložili by sme ho nasledovne: Ostrov Škótsko ťa utvrdí ľadom...

Je však možné, že do verzie štvorveršia z roku 1668 sa votrela chyba, lebo staršie verzie obsahujú varianty tempiera a temptera. Obidve slovesá znamenajú zásadnú významovú zmenu.

Pouvažujme o slove tempiera. Latinské temperor znamená náležite deliť a azda sa veľmi nevzdialime od Nostradamovho zámeru, keď preložíme toto slovo ako "rozdelí". Zmysel riadka by potom nadobudol dokonalý zmysel, lebo ľadová vrstva uprostred očistca oddeľuje hornú hemisféru od dolnej. Riadok by teda znel: Ostrov bude oddelený od Škótska ľadom.

V takomto danteovskom kontexte pekla začína dávať istý zmysel zmienka o Antikristovi v treťom riadku. Už toto slovo prezrádza apokalyptické súvislosti, podobne ako číslo štvorveršia (66), lebo pripomína číslo šelmy v Zjavení (666).

Zvláštnou zhodou okolností sa dve správy v The Times zo 7. októbra 1996 týkajú tém súvisiacich s Nostradamovými predpoveďami. V jednom prípade ide o nebezpečenstvá späté s Európskou úniou a budeme sa nimi zaoberať ešte v tejto kapitole. Druhá správa, ako sa zdá, vrhá svetlo na naše  štvorveršie. Článok Iana Murraya píše o projekte kanála, ktorý by mal spojiť záliv Solway Firth so Severným morom. Technickým dôsledkom tohto severného "Panamského prieplavu" bude to, že Škótsko sa stane ostrovom. Takýto kanál iste z času na čas zamrzne, a potom oddelí "ostrov" (u Nostradama Anglicko) od Škótska ľadom. Súvislosť tejto predpovede (ak sa vôbec splní v tomto zmysle) s údajným falošným Antikristom nám zatiaľ uniká. Pravda, kto sa vyzná v Nostradamových metódach, tuší, že stavba kanála by mohla poskytnúť časový rozmer a prispieť k pochopeniu ostatných detailov predpovede.

Prv ako sa popasujeme s ideou Antikrista, mali by sme sa pokúsiť o dešifráciu dvoch prvých, menej dramatických - hoci poburujúcejších slov v tomto riadku: Roy Rebauront un si faux Antechrist. Najprv sa pristavme pri gramaticky nesprávnej zhode v spojení Roy Rebauront. Roy ("kráľ", alebo vlastné meno) je prvý pád jednotného čísla, ktorý sa však spája so slovesom v množnom čísle (ak je Rebauront sloveso). Preto sa nazdávame, že Roy je vo štvrtom páde. Slovo Roy znamená kráľ, ale slovo Rebauront vo francúzštine nejestvuje. Predpona re- sa však vyskytuje v mnohých francúzskych slovách (napríklad rebatir - "vybudovať znovu, prebudovať"), a preto navrhujeme čítať Rebauront ako re- plus písmeno b a budúci čas množného čísla od slovesa avoir - "mať", teda auront: Roy re-b-auront, t. j. "Budú zasa mať kráľa".

Dalo by sa uvažovať aj o grécko-latinskej zloženine reboatus ("privolať späť"). Keby sme sa rozhodli pre takýto význam, výraz Roy Rebauront by sme mohli preložiť ako "Privolali kráľa späť", prípadne "Kráľa znovu potvrdili". Akého kráľa (Roy) privolajú či hlasito pozvú späť? Pohrávame sa s predstavou, že  vzhľadom na celkový význam štvorveršia (ktoré si rozoberieme neskôr) by sa Reb Rebauront dalo chápať aj ako narážka na človeka, ktorý sa stane aspoň nominálne, ak nie skutočne, "kráľom" (Roy) republikánskej krajiny. Kým k tomu nepríde, nie je možné rozhodnúť, či ide o krajinu v spoločenstve "európskych štátov", v dnešnej Európskej únii, ktorá už dnes vďaka svojej nedemokratickej štruktúre priam volá po jedinom diktátorovi, alebo o prezidenta Spojených štátov s kráľovskými právomocami. V priebehu niekoľkých najbližších rokov sa zmysel týchto zvláštnych slov určite vyjasní. V každom prípade to bude s ohľadom na jestvujúce politické trendy prekvapenie.

Nad dvoma rozoberanými slovami si lámali hlavu viacerí bádatelia a vložili do ich komentovania veľa dôvtipu. De Fontbrune sa nazdával, že predpoveď sa vzťahuje na rok 1999, keď vstúpia do vojny ázijské komunistické štáty. Zľahčil si problém tak, že upravil dve Nostradamove slová (Roy Rebauront) na tri, teda Roy Reb auront - "Budú mať Reba za kráľa". Dodal nepresvedčivú poznámku, že Reb pochádza z latinského robeus - "červený". Pravdepodobne na základe tejto hmlistej súvislosti usúdil, že sa štvorveršie týka komunizmu (teda "červených"!). Nevysvetľuje, kto je, prípadne bol alebo bude Roy Reb. Našli sa komentátori (napríklad Patrian v Taliansku), ktorí tvrdili, že Reb je francúzska skratka slova rebelle ("rebel"), ale aj keby to bolo tak, neprispeje to k pochopeniu štvorveršia.

Znalosť Nostradamových metód nám radí, aby sme uvažovali o výraze Roy Rebauront ako o zmysluplnej slovnej hre s vlastným menom. V takom prípade sú všetky pokusy pochopiť zmysel tohto výrazu odsúdené na neúspech. Kto by napríklad bol pred rokom  1617 pochopil, že slovo Achilles sa vzťahuje na Achilla de Harlaya a komu by bolo pred rokom 1930 jasné, čo znamená slovo Franco?

Pristavme sa teraz pri štvrtom riadku - Que les mettra trestous dans la meslée: Nevedno, kto bude tento Reb Rebauront, ale privedie všetkých (trestous - Nostradamus akiste myslel na obyvateľov Londýna a Ameriky) do ťažkostí. Slovo meslé v modernej podobe znamená "bitka", "konflikt". V zmysle týchto úvah by mohol posledné dvojveršie znamenať: Privolajú späť vodcu, ktorý bude taký falošný Antikrist, že vyvolá medzi všetkými konflikt.

Zdá sa, že máme do činenia s predpoveďou kráľa alebo skôr významného politického činiteľa (ba prezidenta USA), ktorý sa ocitne na nesprávnej strane. Otázka znie: Na nesprávnej strane vo vzťahu k čomu? K dejinám? K Spojeným štátom?

Tento človek bude vyzerať ako Antikrist a privedie svoju krajinu do veľmi veľkých ťažkostí. Takmer ľutujeme, že píšeme tieto slová, ale sme presvedčení, že by tu mali zostať ako dôkaz čestného úsilia o dešifráciu štvorveršia, ktoré zostáva naďalej neurčité vďaka hlbokým súvislostiam s budúcnosťou.

Vzhľadom na odkazy týkajúce sa Škótska je zaujímavé, že Nostradamus siahol vo štvorverší X.67 po čiastočne arkánnej zmienke o Rakovi, keď mal na mysli Mesiac. Akiste použil zodiakálne znamenie namiesto planéty z nejakého skrytého dôvodu a tušíme, že tu zohral úlohu Rak ako znamenie, pod ktoré v astrológii patrí Škótsko. Nostradamus sa zrejme pokúsil podčiarknuť spojitosť štvorveršia X.66 obsahujúceho zmienku o Škótsku so štvorverším X.67, ktoré umožňuje presné datovanie.


MIER A VOJNA

Veľa ráz sa diskutovalo o zodiakálnom znamení Spojených štátov, ale podľa našej mienky USA patria pod znamenie Vodnára. Dňa 16 21. decembra 2020 vstúpia planéty Saturn a Jupiter - také dôležité v prediktívnej astrológii - do konjunkcie na prvom stupni Vodnára.

Od tohto dátumu si Nostradamus veľa sľuboval. Vo štvorverší X.89, medzi inými štvorveršiami predpovedajúcimi neveselé udalosti, hovorí o období 57 rokov:


De brique en marbre seront les murs reduicts,

Sept et cinquante années pacifique,

Joye aux humains, renoüé l'aqueduict,

Santé, grands fruits, joye et temps mellifique.


Toľko nádeje ponúka iba málo Nostradamových štvorverší. Jeho miernosť a sľubnosť zakrýva fakt, že je to znamenité astrologické štvorveršie:

Steny sa z tehlových premenia na mramorové,

Sedem a päťdesiat mierových rokov,

Radosť ľuďom, obnovený akvadukt,

Zdravie, veľa plodov, radosť a sladké časy.


Podľa niektorých komentátorov sa obdobie mieru začalo roku 1945,  po skončení druhej svetovej vojny. Nahovárali by sme si však, keby sme sa tvárili, že nevypukli konflikty v Kórei, vo Vietname, Kuvajte, niekdajšej Juhoslávii, nehovoriac už o Sueze a Falklandských ostrovoch alebo že teraz žijeme v mierovej ére. Keď Rodney Collin písal o pätnásťročných vojnových cykloch, usúdil: "V skutočnosti vojna trvá stále, ak si všímame len okamihy, keď napätie dosahuje maximálne hodnoty."17

Päťdesiatsedemročné mierové obdobie by dávalo v súčasnosti zmysel iba pod podmienkou, že Nostradamus hovoril výlučne o Európe. Je to vcelku prijateľná argumentácia, lebo štvorveršia sa sústreďujú predovšetkým na dejiny Francúzska a zmienky o Británii, Holandsku, Taliansku, Nemecku, Španielsku, Turecku a Grécku sú uňho skôr okrajové. O väčšine krajín, ktoré prekračujú vymedzený európsky rámec, sa zmieňuje len v súvislosti s Európou. Aj jeho zmienky o Amerike súvisia s osudmi Európy. Ak prijmeme tento názor, môžeme predpokladať, že napätie v Európe sa začne po miléniu - 57 rokov po roku 1945.

Nájdu sa vo štvorveršiach zmienky, ktoré by pomohli objasniť túto predpoveď, alebo máme pristupovať k štvorveršiu iným spôsobom? Ak však chceme pochopiť "mierové" proroctvo vo štvorverší X.89, musíme vziať do úvahy "konfliktné" proroctvo vo štvorverší IX.83. Znie to prekvapujúco, ale jeho štruktúra nám umožňuje urobiť si predstavu o tom, kedy sa skončí obdobie mieru.

Od zemských trigónov sa vrátime k úvahám o akvadukte (aqueduict) v štvorverší X.89, ktoré informuje o vstupe do vzdušných trigónov.

Najbližšia konjunkcia Jupitera so Saturnom nastane 21. decembra 2020, a to na prvom stupni Vodnára. Práve táto situácia  vysvetľuje arkánne zmienky v treťom riadku: renoüé l'aqueduict. Akvadukt, ktorý sa má obnoviť, je zodiakálny Vodnár. Slovo akvadukt znamená po latinsky vodovod. Pretože konjunkcia roku 2020 nastane na prvom stupni znamenia Vodnára (presne na OO,29), chápeme, prečo Nostradamus písal o nej ako o "obnovení akvaduktu", lebo ide doslova o prvý stupeň znamenia, nastupuje po niekoľkostoročnej neprítomnosti. Majme na pamäti, že slovo renoüé znamená aj znovu nadväzovať, znovu sa stretnúť a mohlo by sa použiť aj na označenie stretnutia Jupitera so Saturnom v novom Vodnárovi. V takomto znamení sa dve veľké planéty nestretli vyše osemsto rokov.

Čitatelia, ktorí sa nevyznajú v neskorostredovekej astrológii, netušia, že mnohé narážky sú odvodené od odborných astrologických termínov. Niekoľko výrazov sa vzťahuje aj na podstatu Vodnára. V arkánnej klasifikácii znamení zvieratníka, ktoré poznal Nostradamus, sa Vodnár volal ľudské znamenie a to vysvetľuje výraz Joye aux humains. Vodnár sa pokladal za sladké znamenie, čiže mellifique. Bolo to plodné znamenie, a preto sa vo štvorverší píše grands fruits.18

Musíme pripustiť, že interpretácia Nostradamovho štvorveršia týkajúceho sa budúcnosti je ako vždy náročná, ale jednako nepochybujeme, že štvorveršie X.89 predpovedá obdobie mieru trvajúceho 57 rokov, a to po roku 2020.


SEDEM ZMIEN V BRITÁNII

Takmer 300 rokov predpovedaných pre Pempotan - Britskú ríšu je  obsahom štvorveršia III.57. Zmieňuje sa o dvestodeväťdesiatročnom období, počas ktorého Briti budú svedkami siedmich veľkých zmien:


Sept fois changer verrez gent Britannique,

Taints en sang en deux cents nonante an"

France, non point par appuy Germanique,

Ariez doubt son pole Bastarnan.

V približnom preklade:

Sedem ráz uvidíte zmeny britského ľudu,

poškvrneného krvou za dvestodeväťdesiat rokov:

Francúzsko, vôbec nie s nemeckou pomocou,

Ariez pochybuje o Bastarnskom póle.


Rytier de Jant*55, podobne ako viacerí francúzski interpretátori, ktorí sa ho držali, nevideli vo štvorverší konkrétnu zmienku o Británii, ale skôr predpoveď slávy Francúzska. Posledné dva riadky chápali ako "spojenie Nemeckej ríše s Francúzskom, ktoré nie je tak ďaleko (v budúcnosti)". Podľa jeho odhadov by malo nastať roku 1700 (teda o necelých tridsať rokov). V tom čase by mala nová a mocná Francúzska ríša ovládať aj Palestínu. Rytier de Jant jednoducho prevzal Jaubertovo hodnotenie štvorveršia, podľa ktorého vraj veští trvalú slávu Francúzskeho kráľovstva.

Ani Jant ani Jaubert nemali potrebné vedomosti, ktoré by im umožňovali dešifrovať Nostradama. Inak by videli budúcnosť vo veľmi odlišnom svetle - skôr zahalenú do hrôz, ktoré predpovedal Francúzsku v osemnástom storočí. Dnes máme viac znalostí než dvaja pisatelia v sedemnástom storočí, lebo celkové zameranie štvorveršia sa s postupom času vyjasňuje.

Dúfame, že zmysel tohto zložitého štvorveršia odhalíme, keď ho rozčleníme na dva kuplety. Po podrobnej analýze dvojíc veršov sa presvedčíme, že ich spája podstata britského zriadenia.

Dôležitá je odpoveď na otázku, kedy sa začne toto dvestodevätdesiatročné obdobie a kedy sa skončí. Keď zostavíme septenárny súpis odrážajúci ducha štvorveršia, zistíme po prvé, aké zmeny nastali v Británii (verrez gent Britannique), a po druhé, krviprelievanie na anglickej pôde spôsobené týmito zmenami (taints en sang).

Je vcelku isté, že Nostradamus pokladal justičnú vraždu Karola I. za prvú "krvavú škvrnu" anglických dejín po roku 1555. Avšak po roku 1555 viacerí autori právom videli rozmedzie v roku 1587, keď sa odohrala závažná zmena poškvrnená krvou. Justičná vražda kráľovnej Márie škótskej priviedla k zmene na britskom tróne. Nostradamus túto zmenu z určitých dôvodov zrejme ignoroval - azda preto, že Mária sa previnila účasťou na Babingtonovom komplote. Sedem osudných udalostí ovplyvnilo nástupníctvo trónu,  ale zapríčinilo aj prelievanie nevinnej krvi na anglickom území.

Môžeme predpokladať, že podľa Nostradama sa začína dvestodeväťdesiatročné obdobie kráľovraždou Karola I. roku 1649 a zákonite vyústilo do krviprelievania počas občianskej vojny. To by znamenalo, že dvestodevätdesiatročné obdobie sa skončilo roku 1939. Na sklonku tohto obdobia, v poslednom mesiaci roku 1936, abdikoval Eduard VIII. Podarí sa nám vystopovať päť ďalších udalostí súvisiacich so zmenou následníctva britského trónu za predpovedané obdobie? Isteže, a navyše nájdeme v Proroctvách štvorveršia, ktoré sa týkajú všetkých spomínaných siedmich historických udalostí. Nostradamus v nich píše o Británii, Angličanoch aj o krviprelievaní.

Všetky zmeny následníctva sa prejavili v občianskych vojnách, povstaniach proti monarchii alebo vzápätí vyústili do krviprelievania na anglickej pôde. Zámerom siedmich bodov je poukázať na hlavné zmeny v britskom zriadení. Zdá sa, že Nostradama menej zaujímali dynastické spory než vnútorné (takmer by sme mohli povedať občianske) ujmy, ktoré s nimi súviseli, prípadne nimi boli priamo vyvolané. Sedem vnútorných konfliktov si zaslúži našu pozornosť, ak si chceme všimnúť, ako jasne ich Nostradamus vymedzil.

1. Karol I. a občianska vojna, v závere kráľovražda roku 1649. Pozri štvorveršia IX.49, II.51 a II.53 (juste sang) na začiatku 7. kapitoly. Nostradamus spomína obliehanie Pontefractu roku 1649. V štvorverší III.81 píše Le pont rompu a Pontefract pochádza z pontus fractus, t. j. zlomený most. Ak chápeme túto poslednú bitku občianskej vojny ako prvý rok septenárnej série,  celé obdobie trvá presne 290 rokov, ako predpovedal Nostradamus.

2. Oliver Cromwell ako vojenský diktátor po roku 1650. Veľa krviprelievania, najviac však v Írsku. Pozri štvorveršia III.81 a VIII.76 (saignera terre).

3. Reštaurácia Karola II. roku 1660. V podstate zo strachu Karol zúčtoval s pravidelnou armádou a povážlivo oslabil loďstvo. V júni 1667 vplávala do Temže holandská eskadra, ostreľovala Sheerness a vtrhla do Chathamu. Zápalné lode zničili polovicu flotily a vlajkovú loď Royal Charles odvliekli ako korisť. Pozri štvorveršie X.4 o Karolovom návrate (sept ans apres).

4. Jakub II.: Nešťastná vzbura Argylla a Monmoutha, v ktorej obidvaja povstalci prišli o hlavu a mnohí whigovia o život - Sedgemoor 1685. Pozri štvorveršie VIII.58 o Jakubovom úteku (nom Britannique).

5. Viliam III. a takzvaná "nekrvavá revolúcia". Pred nástupom Viliama na trón sa John Graham z Claverhousu, neskorší vikomt Dundee, pokúsil vyvolať na škótskej Vysočine povstanie proti britskému kráľovi. Sčasti sa mu to podarilo, ale zomrel. Jedným z dôsledkov povstania bolo, že roku 1692 museli všetci náčelníci klanov zložiť prísahu vernosti. Macdonald z Glencoe sa zdržal pre nepriaznivé počasie a prísahu podpísal o šesť dní neskôr. Vzápätí nasledovala úplne neodôvodnená masakra Macdonaldovcov v Glencoe. Pozri štvorveršie IV.89.

6. Juraj I. (hannoverská dynastia). Derwentwater a jakobitská vzbura. V roku 1715 prišli jakobiti do Prestonu. O rok sťali Derwentwatera na Towerskom vŕšku. Pozri štvorveršie V.93 (Ecosse... Anglois).

7. Eduard VIII: abdikoval roku 1936. Táto zmena bola úvodom k roku 1940, keď vypukla vojna s nacistickým Nemeckom a skončil sa dvestodevätdesiatročný cyklus. Dnes vieme, že Eduard VIII. bol do značnej miery prívržencom ašpirácií nacistického Nemecka a prispel ku krviprelievaniu v Británii. Nostradamus sa o tom zmieňuje vo štvorveršiach X.22, VI.13 a X.40. Nostradamus si nepochybne uvedomoval význam prvej svetovej vojny (pozri napríklad IV.100). Vo štvorverší III.57 sa však zaujíma menej o pohnutú históriu Británie než o významné zmeny na tróne, ktoré viedli ku krviprelievaniu.

O siedmich pohnutých udalostiach britských dejín bolo napísaných niekoľko prác. Spomedzi nich je akiste najzábavnejšia tá, ktorej autorom je anonym D. D. Napísal ju roku 1740, keď do konca predpovedaného obdobia 290 rokov chýbali ešte takmer dve storočia. V zhode s vlastným postojom k histórii pokladá D. D. krvavý rok 1649 za začiatok postupnosti, ale zvyšujúcich päť zmien vtesnal do necelého storočia. Svoj predposledný chválospev venoval roku 1714 Jurajovi I. v nádeji, že za jeho vlády "už nikdy nebude počuť nič o škriepiacich sa stranách". Jeho zbožný obdiv Juraja I. je ťažko pochopiteľný. Tento anglický kráľ nevedel po anglicky a vôbec neprekypoval láskou k Británii. Anonymova (D. D.) kniha o Nostradamovi vyšla roku 1715, krátko po  intronizácii Juraja I., a táto skutočnosť vysvetľuje aspoň jeho nádeje, keď už nie nepresnosť predpovedí. D. D. by musel pociťovať trpké sklamanie, keby vedel o sporoch, ktoré pokračovali po smrti jeho hrdinu.

Periodizácia, ktorú navrhol D. D., je veľmi pozoruhodná preto, že určil začiatok obdobia na rok 1649 a uvedomoval si, že sa skončí roku 1939. Priam zákonite sa pokúsil o niekoľko predpovedí. Zostavil ich v rojalistickom kontexte, lebo chápal, že "290 rokov po smrti Karola, kráľa mučeníka, nastane siedma a posledná revolúcia, ako vraví Nostradamus". Zachoval sa rozvážne a nepokúsil sa charakterizovať povahu tejto konečnej revolúcie. A jednako jeho videnie zastierali obyčajné ľudské spirácie, lebo predpovedal, že hannoverský rod bude nepretržite panovať od roku 1714 až do roku 1939.

Charles Nicoullaud, ktorý písal roku 1914, navrhol trochu odlišné poradie siedmich zmien: 1. v roku 1603 sa Jakub I. škótsky stal kráľom Veľkej Británie, 2. v roku 1653 sa Oliver Cromwell stal protektorom, 3. v roku 1660 sa v mene Karola II. uskutočnila reštaurácia Stuartovcov, 4. v roku 1689 sa Viliam ujal anglického trónu (podľa Nicoullauda ho uzurpoval), 5. v roku 1702 sa nakrátko vrátili k moci Stuartovci v osobe kráľovnej Anny, dcéry zosadeného Jakuba II., 6. rok 1714 vyniesol na trón hannoverský rod, a to v majestátnej osobe Juraja I. Nicoullaud si uvedomil, že od posledného významného roka až do konca obdobia, teda k siedmej zmene, je tu vyše dvestoročná pauza. Zdá sa, že koniec obdobia stanovil na rok 1939 s istými obavami. "O čo tu pôjde?" pýtal sa sám seba. "Je to tajomstvo budúcnosti." Pochopiteľne, mýlil sa i v rámci vlastnej sústavy letopočtov,  lebo hannoverská dynastia zanikla v júli 1917, keď sa Juraj V. rozvážne vzdal svojich nemeckých titulov a rozhodol sa pre priezvisko Windsor.

Francúzsky komentátor Jaubert, ktorý písal roku 1635, vyslovil názor, že toto obdobie beží už sto rokov. Zjavne si myslel, že by sa malo začať v roku prvého vydania štvorverší. Tvrdil, že v Anglicku už nastali štyri zo siedmich predpovedaných udalostí. Pri prvej Mária, škótska kráľovná, obnovila katolicizmus a jej brat Eduard VI. takmer uvrhol Anglicko do záhuby. Druhá udalosť súvisí s Alžbetou I., ktorá znovu etablovala protestantskú herézu. O tretiu zmenu sa zaslúžil Jakub I., keď utvoril úniu troch kráľovstiev - Anglicka, Škótska a Írska. A štvrtou udalosťou sa stalo Cromwellovo vyhnanie právoplatného kráľa Karola I. Francúzsko, zdôraznil Jaubert (s nádychom pýchy, ktorá zvyčajne predchádza pád), vôbec nebude meniť náboženstvo ani vládu. Výraz par appuy Germanique si vysvetľuje v rýdzo frankofilskom duchu a vyhlasuje pravdivosť predpovede, podľa ktorej francúzsky kráľ zasadne aj na prestol Nemeckej ríše.

Teraz upriamime pozornosť na náročnejšie dvojveršie štvorveršia. Opäť si musíme uvedomiť, že naše možnosti historickej interpretácie dvoch ďalších riadkov sú ohraničené. Predpokladáme, že ide o rozvíjanie námetu a o budúcnosť britského zriadenia. V takomto prípade ide o fundamentálnu zmenu v monarchii a o budúce krviprelievanie:


France, non point par appuy Germanique,

Ariez doubt son pole Bastarnan.

Doslova (ak vôbec môžeme brať Nostradamove spisy doslova) by kuplet znamenal:

Francúzsko, vôbec nie s nemeckou pomocou,

Ariez pochybuje o Bastarnskom póle.


Ak sa nepokúsime o naozaj odvážnu interpretáciu štvorveršia, kuplet zostane záhadou. Najprv by sme sa však mali zamyslieť nad nejasnosťami. Tretí riadok týkajúci sa Francúzska a nemeckej pomoci je v kontexte monarchie a krviprelievania nepochopiteľný. Francúzsko zjavne zažilo nejedno dynastické krviprelievanie, ale pred rokom 1939 Nemecko celkom určite neposkytovalo pomoc Francúzsku ani francúzskej monarchii.

Bastarnan pole je arkánny výraz, ktorý zrejme podnietil výskum Nostradama v nacistickom Nemecku (pozri na začiatku tejto kapitoly) a spôsoboval komentátorom neuveriteľné problémy. Aj anonymný D. D. - zväčša pomerne opatrný, pokiaľ ide o domnienky - upadol nad týmito dvoma riadkami do takej bezradnosti, že vydával Bastarion za arabské slovo s významom humanus. V skutočnosti je Bastarion archaické pomenovanie rozľahlých priestorov vo východnej Európe. Za čias Rimanov Bastarnae označovalo územie medzi dolným tokom Dunaja až po ústie do Čierneho mora a Vislou, od jej prameňov až k Baltickému moru. Dnes by sme povedali, že zahrnovalo územie Rakúska, Čiech, Slovenska, Maďarska a Poľska.

Že by mal nemecký komentátor Loog (ktorý, ako sme sa  presvedčili, nepriamo ovplyvnil Hitlera) pravdu, keď tvrdil, že tieto dva riadky naznačujú slabosť Británie vyplývajúcu z jej vzťahov s Poľskom? Akiste bol správny jeho všeobecný predpoklad, že štvorveršie predvída úpadok britského vplyvu vo východnej Európe.

Zatiaľ sme v našej práci iba zriedkakedy upozorňovali na drobné odlišnosti medzi prvými vydaniami štvorverší, ale jedna raná variácia v pravopise posledného riadku si zjavne vyžaduje aké-také vysvetlenie. V najstarších vydaniach - napríklad v publikácii Pierra Rigauda z roku 1558 - posledný riadok znie: Aries doubte son pole Bastarnan.19

Ako sa ukazuje, kuriózna konštrukcia, ktorú sme prevzali z amsterdamského vydania z roku 1668, je vlastne poznačená tlačovou chybou. Ariez síce neznamená nič, ale Aries (Baran) určite dáva zmysel. Nemecko aj Anglicko patria pod zodiakálne znamenie Barana - a tu by sme mohli hľadať polaritu vyplývajúcu zo slova pole. Najstarší komentátori si uvedomovali, že Nostradamus má na mysli Barana (Aries), ale Garencieres i D. D. vyprodukovali z astrologického komentára fantastický nezmysel.

Podobne ako ostatní komentátori, aj Jaubert v sedemnástom storočí previedol nejasný výraz do podoby Aries double. V astrologickej frazeológii to naznačuje, že znamenie Barana (Aries) má dva póly. Žiaľ, je to prejav dokonalej neznalosti astrológie. Prekvapuje nás, že na tento komentár naletel kde- kto, ale ešte väčšmi žasneme, že prenikol aj do súčasnej literatúry. Jaubert sa dopustil ešte ďalšieho astrologického omylu, keď vyhlasoval, že znameniu Barana podlieha Francúzsko, Palestína, "la Bastarnie" atď. Nie je to pravda. Keby bol pozrel  do hociktorej významnej astrologickej príručky z Nostradamových čias, bol by zistil, že sa mýli. Napríklad Luca Gauricus v chorografickom súpise (odvodenom v podstate od Ptolemaia) píše, že pod znamenie Barana patrí Anglicko, Nemecko a "Polonia minor" (Malé Poľsko). Naproti tomu Francúzsko (Gallia) patrí pod znamenie Raka.20

Dajú sa vôbec tieto dva riadky presvedčivo vysvetliť? Odpoveď je kladná - ak sme ochotní pripustiť, že dvojveršie je venované udalostiam po období britských 290 rokov. Ak teda chceme vydolovať z dvojveršia zmysel, musíme v ňom hľadať súvislosti s históriou Británie po roku 1939 a polaritu medzi dvoma krajinami v znamení Barana, medzi Anglickom a Nemeckom. Táto polarita sa prejavila nevraživosťou obidvoch štátov, lebo ide o marsovský konflikt. Obidve krajiny prejavujú k sebe z vojenského hľadiska nesmierny rešpekt, ale nemecký Mars trpí nedostatkom morských hraníc, čo obmedzuje jeho marsovskú túžbu po rozpínaní. Preto predstavuje večnú hrozbu pre Francúzsko ako nemarsovskú krajinu. Medzi Nemeckom a Francúzskom nejestvuje polarita, a preto ani rešpekt k vojenskej zdatnosti. To znamená, že zodiakálne slabšie Francúzsko sa musí usilovať o podrobenie Nemecka politickými prostriedkami a zmierlivosťou. Podľa nás nerozumný pokus o federalizáciu Európy je motivovaný uskutočňovaním týchto zodiakálnych podnetov. Zodiakálna nevraživosť v spoločenstve európskych štátov určite sťaží zriadenie európskeho štátu v duchu bruselských predstáv, a keby sa ho aj podarilo založiť, nevytrvá veľmi dlho. Z hľadiska arkánnej histórie sa zhody a nezhody v Európskej únii dajú chápať ako prejavy vzájomného ovplyvňovania dominantných zodiakálnych  znakov.

Nebudeme veci komplikovať, ale poukážeme na to, že podľa starej tradície (siahajúcej prinajmenej až k Ptolemaiovi21) Baran panuje iba nad Anglickom, nie nad Britskými ostrovmi, ktoré sa v starých astrologických spisoch spravidla chápali ako štyri rozdielne jednotky. Írsko bolo pod Býkom, Škótsko pod Rakom a Wales pod Kozorožcom. Zatiaľ čo tieto tri krajiny by ťažili zo zmierenia s Nemeckom skrývajúcim sa za fasádou navrhovaného federálneho štátu, Anglicko by z neho nemalo osoh.

Hoci posudzujeme tento riadok v rámci jestvujúcich chorografií, narážame na ťažkosti pri interpretácii štvorveršia. Mohli by sme napríklad dávať Bastarnian pole iba do spojitosti s Nemeckom - s problémami východných hraníc Nemecka, ba aj s vyriešeným rozdelením Nemecka po druhej svetovej vojne. Je to však nepravdepodobné, lebo Nostradamus sa zjavne zaoberal osudom Anglicka.

Prirodzene je vrcholne zaujímavé, že štvorveršie sa na dvoch riadkoch zmieňuje o Francúzsku, Nemecku i starovekej Bastarnii - napospol významných účastníkoch druhej svetovej vojny. Podľa našej mienky však námetom štvorveršia nie je vojna, ale zmeny v politickom usporiadaní. Štvorveršie upozorňuje na vážne dôsledky rozhodnutia anglického národa vzdať sa suverenity, ktorú získalo a upevnilo si siedmimi krokmi, o ktorých písal Nostradamus.

Už sme spomenuli, že zvláštnou zhodou okolností vyšli v jednom čísle The Times zo 7. októbra 1996 dva články, ktoré sa (nezámerne) týkajú Nostradamových predpovedí. V jednom sa píše o návrhu vykopať prieplav, ktorý by fakticky oddelil Škótsko od  Anglicka (pozri vyššie) a týka sa štvorveršia X.66. Druhý článok uverejnil George Brock pod názvom "Obavy, že Nemecko ohrozuje napoleonský vplyv Francúzska v EU". Ide o reakciu na navrhovanú peňažnú úniu, ktorá nie je nič iné iba francúzsko-nemecký plán, ako postupovať v EU bez ohľadu na Britániu a ostatné európske krajiny. Zdá sa, že toto je skrytou témou štvorveršia X.89 - a naznačuje sa, že neuveriteľná ťarcha zjednotenia Nemecka (bastarnský, teda východný pól) doľahne napokon na chrbty všetkých štátov, ktoré vstúpia do spoločenstva. Ak sa rozhodneme pre takúto interpretáciu dvoch posledných riadkov (a francúzsky text zjavne hovorí v jej prospech), navrhovaná únia zrejme nebude funkčná. Ne je jasné, či ide o politickú alebo hospodársku úniu.

Zásadná zmena - ktorej dôsledky budú ďalekosiahlejšie než dôsledky akejkoľvek vojny - po roku 1939 spočíva v ľahkovážnosti, s akou sa britská vláda vzdáva demokracie, za ktorú Angličania bojovali celé stáročia a vynaložili na ňu nesmierne úsilie. V priebehu niekoľkých posledných desaťročí dvadsiateho storočia sa britská vláda zriekla vlastne všetkých zákonných práv vydobytých po roku 1649 legislatívnymi opatreniami, debatami, kráľovraždou a konfrontáciami s najvyššou mocou. Nominálne odstúpila právomoci Európskej únii, ale ak posudzujeme tento dar v historickom kontexte, pochopíme, že ich odovzdala druhému pólu v znamení Barana - Nemecku.

Rozličné zákonné opatrenia, od zdanlivo nevinného návrhu pôvodného spoločného trhu až po potenciálne nebezpečnú Európsku úniu, zmenili podstatu britského vnútorného usporiadania oveľa výraznejšie než akékoľvek iné udalosti od Nostradamových čias. Veď keby niekto bral vážne direktívy Európskej komisie do  všetkých právnych dôsledkov, musel by si položiť otázku, či sa vôbec zachovalo niečo podstatné z britského monarchického systému alebo z pôvodného demokratického systému, predmetu štvorveršia. Staré proroctvo, podľa ktorého sa princ Charles nestane britským kráľom, by mohlo vyznieť odlišne vo svetle zmien, ktoré sa uskutočnili v Británii za niekoľko minulých desaťročí. Odhliadnuc od jeho osobného osudu, nemožno celkom vylúčiť, že vlastne už nezostane nijaké právne definované "kráľovstvo", nad ktorým by mohol vládnuť.22

Na otázku, či to bude dobre, alebo či takéto radikálne zmeny nevyústia do ďalšieho krviprelievania (taints en sang), nám dá odpoveď budúcnosť. Tak či onak, druhá polovica štvorveršia dáva zmysel iba vo svetle navrhovanej Európskej únie, ktorá je v zásade plodom politiky osemnásteho a devätnásteho storočia a úsilia vytvoriť jeden mocenský francúzsko-nemecký blok, lebo Nemecko znervózňuje predstava neprestajnej hrozby východných hraníc, definovaných za čias Rimanov ako Bastarnae.


KRÁĽOVSKÝ ROZVOD

V posledných rokoch dvadsiateho storočia sa jasnovidci a astrológovia iste budú obšírne zaoberať rozvodom princa Charlesa a princeznej Diany. Nevyhnutne si všimnú štvorveršie X.22, ktoré sa zrejme zmieňuje o kráľovskom rozvode:


Pour ne vouloir consentir au divorce,

Qui ouis apres sera cogneu indigne,

Le Roy des Isles sera chassé par force,

Mis a son lieu qui de Roy n'aura signe.

Pretože nebude chcieť súhlasiť s rozvodom,

Ktorý potom uznajú za nehodný,

Kráľa Ostrovov vyženú násilím,

Na jeho miesto postavia človeka bez kráľovského znamenia.


Preklad zastiera vari dve nejasnosti. Vo francúzskom texte nie je jasné, či je nehodný kráľ alebo rozvod. Dvojznačnosť spočíva i v tom, či s rozvodom nesúhlasí kráľ alebo niekto iný. Nájdu sa aj iné dvojznačnosti. Podľa niektorých štvorveršie vôbec nenaráža na kráľovský rozvod, slovo rozvod symbolicky označuje odluku dvora od parlamentu v Británii. A skutočne, po zhodnotení mnohých komentárov tohto štvorveršia sa neubránime dojmu, že zhoda panuje iba v jednom. Predpoveď sa týka kráľa Británie (Le Roy des Isles) a akejsi rozluky. Vo štvorverší sa nenájdu nijaké oporné body, ktoré by nám umožnili datovanie udalostí.

Štvorveršie už v minulosti spôsobilo, že komentátori upreli zraky na windsorský rod. Napríklad Woolf roku 1944 pokladal štvorveršie za narážku na abdikáciu kráľa Eduarda VIII.23 a jeho názor si osvojili všetci neskorší komentátori. Starší komentátori videli v zmienke "rozvod" vzťahujúci sa na korunu, nie na manželstvo a neprekvapuje nás interpretácia štvorveršia, ktorá sa vzťahovala na Karola I. a Cromwella. Ako sme sa už zmienili, roku 1996 sa zdala nemenej lákavou vízia, že ide o predpoveď rozvodu Charlesa a Diany - najmä vzhľadom na možnosť extrapolovania istého zmyslu z tretieho riadku. Ak sa naozaj týka Charlesa  a Diany, naznačuje ťažkosti po rozvode. Ako možno pokladať rozvod za nehodný - nehodný čoho? Navyše, ako by mohli Charlesa vyhnať pre taký rozvod?

Po dôkladných úvahách sme usúdili, že štvorveršie sa vzťahuje na rozvod Eduarda VIII. Všetky štyri predpovede v riadku dokonale zodpovedajú tomu, čo sa stalo. Parlament nechcel odsúhlasiť kráľov sobáš s rozvedenou pani Simpsonovou. Po abdikácii (a v užšom kruhu i pred ňou) Eduarda vyhlásili za nehodného (cogneu indigne) titulu britského kráľa. Jeho neskoršie zväzky s nacistami a nezvyčajné vyhlásenie, že Nemci by si mali bombardovaním podrobiť Anglicko, potvrdzujú celkové ladenie druhého riadku. Napriek všetkému a napriek nesúhlasu jeho otca kráľa Juraja V. sa Eduard predsa len stal kráľom Veľkej Británie (Roy des Isles) a parlament ho naozaj vyhnal z krajiny (sera chasse par force). Abdikácia predstavuje iba formálne uznanie toho, že zoči-voči takému odporu si neudrží kráľovskú korunu. Azda najotáznejší je štvrtý riadok, lebo o Jurajovi VI., ktorý nastúpil po ňom (Mis a son lieu), sa ťažko dá povedať, že by to bol človek bez kráľovského znamenia (Mis a son lieu qui de Roy n'aura signe).

Čo ak sa tento riadok opäť vzťahuje na Eduarda VIII., a nie na jeho následníka? Veď Eduarda jednoznačne "postavili na miesto", kde sa nemohol prejaviť ako kráľ (de Roy n'aura signe). Cestoval po Francúzsku, Španielsku a Spojených štátoch so ženou, ktorej podľa protokolu neprislúchal titul kráľovnej ani princeznej.


VEĽKÝ KRÁĽ HRÔZY

Nostradamovo štvorveršie X.72 je nepochybne zo všetkých najslávnejšie. Jeho sláva súvisí so skutočnosťou, že sa poväčšine prekladá ako príchod nejakej hroznej bytosti - čohosi strašného v júli 1999 na Zem.


L'an mil neuf cens nonante neuf sept mois

Du ciel viendra un grand Roy d'effrayeur

Resusciter le grand Roy d'Angoulmois.

Avant apres Mars regner par bon heure.

Zatiaľ navrhujeme takýto preklad:

Roku tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť siedmeho mesiaca

Z neba príde veľký kráľ hrôzy

Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu.

Predtým potom Mars bude vládnuť šťastne.


Krvilačnejší komentátori majú sklon vysvetľovať tento príchod v neveselých farbách - ako predpoveď svetovej revolúcie alebo zničujúcej vojny. Podaktorí dokonca tvrdia, že je to predpoveď konca sveta - hoci Nostradamus to v úvode k Proroctvám výslovne popiera. Odhliadnuc od takejto dešifrácie máme do činenia so štvorverším, ktoré, ako sa zdá, uvádza presný dátum bez ezoterického zahmlievania.

V zhode s ostatnými štvorveršiami závisí význam od kľúčového slova vo štvorverší. A tu je takýmto slovom Angoulmois.  Komentátori toto slovo nikdy uspokojivo nevysvetlili, hoci jeho dôležitosť je zjavná. Súčasné "preklady" tohto čudesného výrazu vcelku zreteľne potvrdzujú, že čitatelia, ktorí nepoznajú zelený jazyk, lovia vo veľmi kalných vodách, keď sa pokúšajú pochopiť Nostradama. Roberts roku 1949 prekladá toto slovo ako "Jacquerie"*56 (roľnícke povstanie, roľnícki povstalci).

V poznámke pod čiarou uvádza, že "Roy d'Angoulmois" je anagram spojenia "Roi de Mongulois" (kráľ Mongolov). Usudzuje, že "hrozba vojny príde z východu. Z východného Ruska? Z Tibetu? Z Číny? Z Mongolska? Jeho interpretácia je dokonale nezmyselná. Cheethamová hovorí o "Mongoloch" a nazdáva sa, že riadok znamená: Vzkriesi k životu veľkého kráľa Mongolov. Z nepochopiteľných dôvodov vidí vo štvorverší narážku na "kráľa Mongolov" ako "ázijského Antikrista". V Nostradamových spisoch však tomu nič nenasvedčuje. De Fontbrune v roku 1983 prekladal otázne slovo ako francúzske mesto Angouleme, takže riadok by mohol znamenať "Oživiť alebo privolať späť veľkého dobyvateľa Angoulemu". Nech si všetci lámu hlavy nad tým, kto by vlastne mohol byť veľký dobyvateľ (kráľ?) Angoulemu.

Ako sme predpokladali, Angoulmois je výraz prevzatý rovno zo zeleného jazyka. Správna interpretácia jeho významu vrhne zvláštne svetlo na celé štvorveršie. Bez pochopenia významu slova Angoulmois by sa nám nepodarilo porozumieť dvojznačnosti dátumu v prvom riadku štvorveršia. Preto si rozoberieme tretí riadok  (Resusciter le grand Roy d'Angoulmois), v ktorom sa toto kľúčové slovo vyskytuje, a až potom pristúpime ku komentovaniu celého štvorveršia.

Na prvý pohľad sa dá tento riadok preložiť ako Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu. Pýtame sa však, čo je Angoulmois, kde sa nachádza a kto je jeho veľký kráľ?

Uvidíme, že slovo je konštrukt v zelenom jazyku a pozostáva z troch častí: ANG OUL MOIS. Prvá časť Ang je apokopa francúzskeho slova Ange "anjel". Druhá časť oul je arkánny termín, ktorý člení Angoulmois na zmysluplnú štruktúru. Oul (píše sa rozlične) je meno jedného z archanjelov zvieratníka (k jeho významu sa vrátime neskôr). Tieto mená a okultné znaky sa vyskytujú v stredovekej astrológii, zaklínadlách a čarodejníckych knihách, ako boli napríklad magické kalendáre z pätnásteho storočia. Nostradamus toto slovo akiste poznal v podobe Verchiel, a to cez magickú scalu rozšírenej Agrippovej knihy De Occulta Philosophia.24. A napokon mois znamená po francúzsky mesiac.

V stredovekých čarodejníckých knihách bol archanjel Ol zodiakálnym vládcom znamenia Leva.25 Meno sa vyskytovalo vo dvoch obmenách - Verchiel a Voel - a vo viacerých anjelských znakoch. Za Nostradamových čias neboli ešte vzťahy medzi mesiacmi a zodiakálnymi znakmi narušené. Gregoriánsky kalendár sa vo Francúzsku začal bežne používať až roku 1852, teda po smrti nášho učenca. Preto uňho zodpovedá panovník zodiakálneho znaku kalendárnemu mesiacu. Uvidíme však, že ekvivalencia sa zachovala v magických kalendároch, hoci už neplatí. Za Nostradamových čias bolo možné pokladať júl za mesiac Leva, a tak ezoterický výraz Angol-mois znamenal júl.

Vzhľadom na tieto historické fakty majú tri slová usporiadané vo výraze Angoulmois osobitný význam. Po prvé, anjelský typ v sústave deviatich hierarchií je archanjel. Po druhé, je to archanjel Ol. Po tretie, Ol vládne nad mesiacom júlom. Keď sme si vyjasnili skrytý význam trojčlennej štruktúry Angoulmois, lepšie porozumieme arkánnemu zmyslu riadka.

Predovšetkým si musíme položiť otázku, kto je kráľ (Roy) mesiaca júla, kto je zodiakálny pán znamenia Leva? Podľa astrologickej tradície nad Levom panuje Slnko. V ezoterike nad Slnkom vládne archanjel Michal. V ezoterickej náuke o planetárnych anjeloch (pozri 3. kapitolu), ktorú Nostradamus poznal a spomínal v Liste Henrichovi II. v Proroctvách, je Michal hlavou siedmich planetárnych archanjelov. Preto ho volali Kráľ (Roy) siedmich.

Pripomeňme si, že Sol je latinské slovo pre Slnko a od neho je zrejme aféziou odvodené staré arkánne pomenovanie Ol, kým Oel je anagram slova Leo (t. j. Lev).

Význam Michalovho panovania nad siedmimi planetárnymi bytosťami zdôrazňuje skrytá numerológia vychádzajúca z toho, že Michal je vládcom siedmich archanjelov. Táto numerológia sa dá vystopovať v štruktúre slova Angoulmois. Výraz Oul stojí medzi trojpísmenovým slovom ANG a štvorpísmenovým MOIS, čo dáva dovedna číslo sedem.

Nostradamus očividne zamaskoval meno planetárneho archanjela Michala do pseudoepigrafiky Roy d'Angoulmois. Sedmička súvisí so skutočnosťou, že v hebrejskej obraznosti, ktorá sa rozvíjala okolo planetárnych anjelov, Michal predstavoval stredobod siedmich planét. Vo štvorverší zohráva úlohu ešte oveľa  prepracovanejšia numerologická ezoterika obsiahnutá v poradovom čísle štvorveršia (72). Z mnohých stránok je 72 najarkánnejšie číslo vôbec. Kozmologicky súvisí s pohybom Slnka, lebo za 72 rokov Slnko postúpi na pozadí hviezd presne o jeden stupeň. Toto je jeden z dôvodov, prečo sa v ezoterickej literatúre symbolicky uvádza dĺžka ľudského života ako 72 rokov, lebo vraj človek sa narodí s jedným stupňom a zomrie, keď tento stupeň postúpi. Aj tento fakt vysvetľuje, prečo sa v ezoterike pokladá 72 za najposvätnejšie číslo.

Zatiaľ si všimnime, že z tohto "veľkého kráľa" (grand Roy) sa stáva le grand Roi... na rozdiel od un grand Roy... v druhom riadku. Tento protiklad má hlboký arkánny zmysel, lebo naznačuje, že veľký kráľ v druhom riadku nie je totožný s veľkým kráľom v treťom riadku.

Začlenili sme arkánny výraz Angoulmois do kontextu zeleného jazyka a teraz môžeme posúdiť štvorveršie ako celok: L'an mil neuf cens nonante neuf sept mois - "Rok tisícdeväťsto devätdesiatdeväť siedmeho mesiaca".

Pokušenie vztiahnuť štvorveršie na júl 1999 je naozaj veľké. V tomto roku má nastať udalosť predpovedaná v ďalších troch riadkoch. Astrologická hĺbka, ktorú od začiatku očakávame od Nostradama, vyvoláva v našich mysliach očakávanie, že dátum zodpovedá dajakému pozoruhodnému kozmickému javu. To však jednoducho nie je pravda. Tento mesiac nie je z planetárneho hľadiska vôbec výnimočný. Už sme sa však zmieňovali o štvorverší, ktoré upozorňuje na mimoriadne planetárne konfigurácie septembra 1999 a na ešte mimoriadnejšie konfigurácie rokov 2002 a 2020.

Komentátori prikladajú roku 1999 veľkú váhu. Jeden bol  dokonca ochotný prevrátiť tri posledné číslice, takže by dostal 666, teda ezoterické číslo šelmy zo Zjavenia sv. Jána. Toto číslo má iste veľký okultný význam, ale nie je pravdepodobné, že by Nostradamus zamýšľal takúto afézu (prvej číslice) a inverziu zvyšných troch bez zmienky o potrebe takej manipulácie v texte.

K interpretácii, ktorá berie doslova údaj o roku 1999 v prvom riadku, máme závažnú výhradu - Nostradamus málokedy myslí doslovne to, čo napísal. Všetci čitatelia, ktorí doteraz vydržali s nami pri úvahách o Nostradamovi, budú súhlasiť, že napriek zdanlivej jednoduchosti sa zvyčajne za každým riadkom skrýva arkánna hĺbka. Preto pristupujeme opatrne k interpretácii riadku, ktorý tak otvorene uvádza presný deň a rok nejakej udalosti. Vždy si kladieme otázku, či by sa nedal zdanlivo jednoduchý riadok interpretovať aj inakšie.

Odpoveď je taká, že by sme analyzovaný riadok mohli interpretovať celkom odlišne v rámci sústavy planetárnych anjelov, ktorú Nostradamus podľa vlastného tvrdenia používal vo štvorveršiach a pri ktorej sme sa pristavili v 3. kapitole. Nejde tu o obyčajný rodinný kalendár, ale o kalendár z okultných kruhov.

V predslove k Proroctvám, napísanom arkánnym štýlom, Nostradamus vcelku otvorene píše, že vo štvorveršiach používa datovaciu sústavu, ktorú propagoval veľký okultista Trithemius (pozri začiatok 3. kapitoly). V arkánnych zmienkach o tejto datovacej sústave Nostradamus upozorňuje, že "v súčasnosti nad nami panuje Mesiac". Bola to naozaj pravda, lebo Nostradamus to napísal v roku 1555. Podľa Trithemia lunárny archanjel Gabriel začal panovať nad vekmi roku 1525. Jeho vláda podľa Nostradama  potrvá, "kým nepríde Slnko". Podľa Trithemia sa vláda Mesiaca skončí približne v roku 1881, keď sa začne panovanie slnečného archanjela Michala. "A potom príde na rad Saturn," vraví Nostradamus pod vplyvom Trithemia. Vláda Ofiela, saturnovského archanjela, sa začne roku 2235. Keď prídeme k záveru tejto éry, ktorá potrvá 354 rokov ako všetky ostatné, zistíme veľmi zaujímavú skutočnosť. Nostradamus vlastne píše o plnej periodizácii siedmich ér. Teoreticky by vláda Mesiaca opäť nadišla roku 4005.

Keď písal Nostradamus (1. marca 1555), Gabrielova éra trvala už 28 rokov. Ak od 4005 odrátame 28 rokov, dostaneme rok 3977. Je to numerologický anagram pre rok 3797, ktorý Nostradamus výslovne vyhlasuje za konečný dátum svojich predpovedí. Metatéza dvoch číslic dátumu je okultná záslepka (po ktorej sa často siaha v arkánnej literatúre). Nostradamus sa usiluje zastierať, že jeho predpovede a ich datovanie priamo súvisia s periodizáciou v duchu sústavy planetárnych anjelov.

Mesiac (čiže dvanástina) trithemiovskej éry trvajúcej 354 rokov a 4 mesiace sa rovná približne 29 a pol roku. Podľa prvého riadku nášho štvorveršia predpovedaná udalosť by mala nastať v siedmom mesiaci panovania Ola, teda 7 x 29,5 roka po začiatku panovania Michala. To sa rovná 206,5 roka od prvého roku Michalovej éry (čiže od roku 1881). Z toho by sme mohli usudzovať, že predpoveď vo štvorverší X.72 by sa mohla vzťahovať na rok 2087.

Jedno je isté - či už sa predpoveď vzťahuje na rok 1999 alebo 2087, štvorveršie nie je predpoveďou konca sveta. Aj Nostradamus to pripúšťa, keď konštatuje, že jeho "astronomické  strofy" sa vzťahujú na obdobie končiace rokom 3797.

Keď Nostradamus roku 1555 uverejnil prvú skupinu predpovedí, otvárala sa pred ním budúcnosť v trvaní 2242 rokov. Je to nanajvýš zaujímavé číslo, lebo sa veľmi približuje k hodnote veľkých vekov - období takzvaného veľkého roka.*57 Ako vieme, v novoveku trvá veľký rok vďaka precesii 2160 rokov. Nostradamus nemal prístup k takému presnému datovaniu a iste poznal aspoň šesť teórií o dĺžke veľkého roka. V šestnástom storočí sa všeobecne usudzovalo, že obdobie precesie sa každé storočie rovná jednému stupňu. Túto periodizáciu popularizoval Dante, ktorý sa držal spisov arabského astrológa Alfragana.

Len čo Nostradamus upozornil čitateľov, že jeho predpovede sa vzťahujú na obdobie 2242 rokov (teda do roku 3797 po Kr.), napísal veľmi záhadnú vetu, ktorá znie v preklade takto:

Ak sa dožiješ prirodzeného ľudského veku, uvidíš na svojom mieste na zemeguli a pod nebom svojho horoskopu budúce veci, ktoré boli predpovedané.

Tu Nostradamus vlastne tvrdí, že každý človek uvidí niečo z udalostí predpovedaných pre dané obdobie. Čokoľvek by sa stalo  v roku 1999 (ak mal jasnovidec naozaj na mysli tento rok), koniec sveta to nebude.

Vráťme sa ešte k druhému riadku: Du ciel viendra un grand Roy d'effrayeur, t. j. "Z neba príde veľký kráľ hrôzy". Ako to už u Nostradama býva, zdanie môže klamať. Hoci effrayeur určite súvisí s hrôzou, défrayer znamená niekoho zabávať. Naproti tomu frayeur znamená "hrôza, zdesenie". Niektorí prekladatelia si vybrali tento význam. Slovo effrayeur môže mať i vedľajší význam, lebo po francúzsky rayer znamená "(vy)škriabať, škrtať". V zelenom jazyku sú prípustné všetky tieto významy a predpokladáme, že Nostradamus si vybral toto slovo preto, lebo ich chcel všetky zachytiť. "Veľký kráľ" je teda do istej miery nejednoznačný pojem, lebo môže naháňať strach, znepokojovať aj terorizovať. Príde istotne z neba a to zapôsobilo na nejedného súčasného ufológa veriaceho, že budúce osudy Zeme majú v rukách mimozemšťania.

Podľa našich predpokladov Nostradamus sa rozhodol opísať veľkého kráľa nejednoznačne (ba až hmlisto) preto, lebo nás chcel ubezpečiť, že to nebola narážka na druhý príchod Krista. V šestnástom storočí by čitatelia ochotne chápali príchod veľkého kráľa z neba ako narážku na Krista (keby nebol k nemu pripojil znepokojivú charakteristiku).

Zdá sa nám takmer zbytočné špekulovať o veľkom kráľovi - nevieme, o koho alebo o čo ide, ale určite sa vymyká našim bežným skúsenostiam. O podstate tejto veci či bytosti sa azda dozvieme niečo iba z iných zmienok v literatúre. Treba však podotknúť (lebo dosiaľ si to neuvedomil ani jeden komentátor), že to nie je ten veľký kráľ, ktorého jasnovidec spomína v ďalšom riadku:  Resusciter le grand Roy d'Angoulmois čiže "Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu". Výraz veľký kráľ Angoulmoisu sme identifikovali ako pomenovanie archanjela Michala v zelenom jazyku, takže predpoveď nemá v sebe zlovestný nádych, aký sa jej zvyčajne pripisuje. Musíme dodať, že le grand Roy sa zrejme líši od predchádzajúceho un grand Roy. Predpoveď teda hovorí o dvoch veľkých kráľoch, pričom jeden vzkriesi druhého.

Ako si však máme vysvetľovať štvrtý riadok? Znie takto: Avant apres, Mars regner par bon heur, teda "Predtým potom Mars bude vládnuť šťastne". Slová Avant apres nám spôsobujú značné ťažkosti, lebo sa zdanlivo navzájom vylučujú. Niektorí bádatelia navrhujú čítať Avant et apres čiže "predtým a potom". Lenže a pres môže ako príslovka znamenať "takmer", napríklad vo výraze a peu pres - "takmer tak". Možno by sme tu mali čítať Avant a pres - "Takmer hneď predtým".

Nazdávame sa však, že tieto dve slová sa vzťahujú na dvoch rozdielnych "kráľov" - jeden príde predtým, druhý potom. Mars bude panovať (čiže vypukne vojna) v dôsledku polarizácie, ktorú títo dvaja vyvolajú. Strhne sa azda vojna medzi stúpencami týchto dvoch kráľov?

Teraz pristupujeme ku skutočnému problému: Čo sa podľa Nostradama stane "predtým a potom"? Čo znamená záhadná veta, že Mars bude šťastne vládnuť? Mars, ktorý podlieha Samaelovi (podľa náuky o planetárnych anjeloch), by sa mal ujať vlády až dlho po období, na ktoré sa vzťahujú Nostradamove predpovede. Z toho vyplýva, že v danom kontexte musíme chápať slovo Mars inakšie. Po francúzsky par bonheur znamená "šťastne". Mars ako vladár zvyčajne znamená vojnu, ale natíska sa nám tu otázka, či možno  viesť vojnu šťastne.

Mohli by sme preložiť posledný riadok ako "Predtým aj potom si Mars nájde potechu"? Faire le bonheur de quelqu'on iste znamená "robiť niekomu potešenie", a riadok by sme si mohli vysvetľovať tak, že Mars sa kochá, teda brodí sa v krvi a zrážkach.

Vráťme sa však k Nostradamovmu textu a posudzujme bon a heur oddelene - lebo takto boli vytlačené v prvých vydaniach. Bon (dobre) by sa mohlo vzťahovať na archanjela Michala. Naproti tomu heur (zjavne ide o apokopu francúzskeho slova heure - "čas" v zelenom jazyku) by mohlo byť epiteton Michalovho protivníka, známeho v ezoterických kruhoch ako Ahriman, vládca času. Vojny teda vypuknú medzi týmito dvoma veľkými bytosťami.

Podľa ďalšej a nádejnejšej interpretácie predpoveď hovorí o období, keď už Mars nebude panovať, bude to obdobie "šťastia" a vojny utíchnu. Žiaľ, analyzované štvorveršia venované zjavne prvým desaťročiam dvadsiateho prvého storočia hovoria o opaku.

Ako by sa dali najlepšie zhrnúť zložité analýzy arkánnych predpovedí vyslovených v šestnástom storočí? Azda by sme mali konštatovať, že podľa Nostradama v roku 1999 alebo 2087 zostúpi na Zem čosi veľké - pravdepodobne škodlivé ľudstvu a určite strašné. Dôsledkom tohto očividného zla bude polarizácia našej civilizácie. Mnohí sa dajú presvedčiť a budú nasledovať túto hrôzostrašnú bytosť, kým iní zasa zahoria obnovenou duchovnosťou - nadchnú sa dielom archanjela Michala. Preto ľudia siahnu po zbraniach a vypuknú veľké sociálne nepokoje. Už sme sa však presvedčili, že verš je dvojznačný a veľký kráľ možno vôbec  nebude hrôzostrašný. Keby sme vzali do úvahy fakt, že Nostradamus nadviazal na ezoterickú tradíciu, mohli by sme v jeho predpovedi vidieť dlhodobé potvrdenie udalosti, s ktorou sa ráta v novovekej ezoterickej literatúre - vstupu Krista do duchovnej sféry spätej s fyzickou rovinou.

Na základe dôkladnej znalosti prorockej literatúry šestnásteho storočia sme prišli sme k záveru, že Nostradamus zostavil toto štvorveršie pre súčasníkov, lebo chcel vyhovieť ich očakávaniam vo veci "konca všetkých vecí" v siedmom miléniu. Táto forma vlastne predstavuje okultnú záslepku. Súčasníci ju mali vnímať ako zmysluplnú, a pritom ukazovala na duchovnú udalosť, vďaka ktorej nadobudne dvadsiate storočie veľký význam pre duchovný život ľudstva.


BUDÚCA SPIRITUALITA

Takmer všetky štvorveršia sa zaoberajú konkrétnymi udalosťami v budúcnosti, ako sa to, napokon, dá očakávať od prorockých veršov. Len hŕstka je však venovaná hlbokým filozofickým úvahám s nadčasovou platnosťou, ibaže poukazujú na budúcnosť. Do tejto skupiny patrí štvorveršie IV.25. Duchovné súvislosti myšlienok, ktoré sú v ňom obsiahnuté, sme si ponechali pre záverečnú analýzu:


Corps sublimes sans fin a l'oeil visibles,

Obnubiler viendra par ses raisons,

Corps, front comprins, sens, chef et invisible,

Diminuant les sacrées oraisons.

Telá vznešené bez konca viditeľné okom,

Budú zahalené z vlastných dôvodov,

Telá vrátane čela, zmyslov, hlavy a neviditeľných častí,

Obmedzia sväté modlitby.


Toto štvorveršie, skôr poetika než predpoveď, patrí zároveň medzi najkrajšie a najzaujímavejšie. Ak však ide o predpoveď, obávame sa, že veští strašnú budúcnosť.

Predpokladáme, že vznešené telá (corps sublimes) sú kozmické telesá - planéty a hviezdy - viditeľné okom (a l'oeil visibles). Táto charakteristika potvrdzuje, že v šestnástom storočí bola rozšírená predstava o planétach ako o duchovných bytostiach riadených vyššou inteligenciou a výslovne o nej píše Trithemius. Zvláštny výraz par ses raisons v druhom riadku by sme mali radšej prekladať ako "z dôvodov im vlastných".

Obšírny komentár si vyžaduje azda len tretí riadok: Corps, front comprins, sens, chef et invisibles. Nie je to obyčajný opis ľudského fyzického a duchovného tela. Zámerom tohto zmysluplného ezoterického opisu je nadviazať na kozmickú povahu prvého riadku. Zmienky majú význam iba vo vzťahu k tradičnému obrazu zodiakálneho človeka. Čelo (front) poukazuje na zodiakálne znamenie Barana, vládcu nad hlavou (chef) a čelom (front). Dosvedčujú to tradičné obrazy znázorňujúce Barana stojaceho na hlave kozmického človeka (obr. 50). Baran bol vonkajším vládcom fyzického tela a vnútorným vládcom ľudskej mysle. V rámci neskorostredovekej filozofie prostredníctvom mysle ľudia  nadväzovali styk s vyššou duchovnou sférou. Telesné posunky vyžadované od modliaceho sa človeka, podobne ako citové postoje či mantry potrebné ľuďom pri náboženských cvičeniach slúžili iba na prehlbovanie duchovného kontaktu medzi modliacim sa jednotlivcom a duchovnou sférou, kontaktu, ktorý sa odohrával v jeho hlave. Tu nachádzame sčasti vysvetlenie arkánneho zmyslu súvislosti medzi Baranom zvieratníka a baránkom ako Kristom. Pri pravej modlitbe prichádza k splynutiu, vonkajšie sa spája s vnútorným. Postoj k tejto predstave vyjadruje tretí riadok, ale Nostradamus podčiarkuje spojivo medzi fyzickým a duchovným v druhom riadku, ktorý sa začína viditeľným fyzickým (corps) a končí sa neviditeľným duchovným (invisibles).

Posledný riadok poukazuje na rozluku, ktorá nastane medzi ľuďmi a kozmom či duchovnou sférou, lebo účinok zahmlenia duchovna, účinok oslabenia zväzku medzi kozmom a človekom oslabí dokonca i modlitbu: Diminuant les sacrées oraisons.

Taliansky filozof Pietro Pomponazzi zo začiatku šestnásteho storočia sa iba držal starých tradícií, keď vyhlasoval, že jasnovidci a Sibyly sa inšpirujú hviezdami. Nostradamus ako zasvätenec (pozri Prílohu č. 3) akiste vedel, že všetci ľudia tam nachádzajú inšpiráciu, že životy všetkých súvisia s kozmickým svetom. Nostradamus v tomto krásne štylizovanom štvorverší zjavne predpovedá, že ľudia stratia kontakt s duchovnou sférou a uzavrú sa životodarnému vplyvu vesmírneho sveta.

Každý čitateľ musí zistiť sám, do akej miery k tomu prišlo od šestnásteho storočia zásluhou čiernej mágie, ktorá sa pyšne vyhlasuje za materializmus.

Svoju cestu má príroda a duch takisto. Cesta prírody  podlieha entropii a takzvanému druhému zákonu termodynamiky. Zákon ducha nepodlieha nijakej entropii ani strate energie. Toto štvorveršie hovorí o rozluke obidvoch ciest, ktorá je aj dnes až priveľmi zjavná tým, čo majú oči a vidia. Tento rozkol sa zračí v náuke predstavujúcej budúcnosť ľudstva ako jeho rozštiepenie. Väčšia časť ľudstva upadne pomerne rýchlo do stavu mravného i telesného bahna a menšia časť sa povznesie k duchovnému rastu. Toto rozdelenie (alebo rozluka) nemôže nastať bez vážnych konfliktov medzi oboma časťami.

Miera, do akej nátlak a zvody zmyslového tela - ktoré Jakob Boehme, ako sme sa už presvedčili, pokladá za vegetatívny svet - ešte dostatočne citlivo a ochotne prijmú dušu a ducha, sa musí stať predmetom vnútorného spytovania všetkých, čo sa v nadchádzajúcich rokoch hodlajú pridať k rozvíjajúcej sa časti ľudstva. Podľa Nostradama iba jednotlivec sa môže rozhodnúť, či sa prikloní k prírode tela alebo ducha.


Záver

... Na to, čo som napísal, pozerám s istými obavami, lebo som vám porozprával o starom tajomstve viac než mnohí moji spolužiaci pokladali za správne.

(W. B. Yeats: Z "Mágie", citované podľa knihy W. B. Yeatsa Selected Criticism, ed. A. Norman Jeffares, 1970, str. 93)

Aké závery môžeme urobiť z nášho výskumu Nostradama? Azda najpozoruhodnejší je ten, že budúce udalosti sa dajú predvídať  niekoľko storočí vopred, ako to dosvedčujú Nostradamove Proroctvá. Pravda, Nostradamus nie je v tomto smere vôbec výnimkou. Aj iní skutoční proroci písali o budúcnosti a často nemenej presne.

Musíme však uznať, že Nostradamus bol jedinečný zjav. Nielen pre obdivuhodnú prezieravosť a literárne kvality, ale aj vďaka postupom, ktoré dávali podobu jeho predpovediam. Neraz sme si spolu s mnohými starými komentátormi zúfali nad neprístupnosťou jeho štvorverší. Neraz sme sa borili s výrazmi zeleného jazyka a astrologickými narážkami, ktoré nevieme vysvetliť. Táto neprístupnosť nás, prirodzene, nemusela prekvapovať, lebo zahmlievanie tvorí samu podstatu Nostradamovho štýlu. Neprístupnosť je základom jeho prorockej jedinečnosti. Poučili sme sa možno aspoň v tom zmysle, že by sme mali ochotnejšie opravovať naše vlastné predstavy o prorockom žánri než osvedčené metódy génia.

Nostradamus komponoval štvorveršia tak, aby nám ich zmysel unikal až do uskutočnenia predpovedanej udalosti. Hoci sme prečítali množstvo uverejnených komentárov, glos a interpretácií, napodiv si nevieme spomenúť na jediné štvorveršie, ktoré by sa podarilo spoľahlivo vysvetliť, kým nenastala predpovedaná udalosť. Už i to je pozoruhodný úspech človeka, ktorý sa tešil značnej prorockej sláve.

Zdá sa, že Nostradamus sa rozhodol nevyjaviť čitateľom svoju víziu budúcnosti. Pochopiteľne, že to rozčarúva ľudí dychtiacich po pohľade do budúcnosti, ale istým spôsobom to potvrdzuje výnimočnosť geniality salonského učenca.

S Nostradamovými štvorveršiami sme sa zoznámili do takej miery, že sme pochopili, ako veľmi sa nadchýnal slovnými hračkami a zastretými narážkami, ktoré uvádzali do zúfalstva i skúsených ezoterikov. Záľuba v umení zahmlievania zrejme prenikla aj do Nostradamovej neezoterickej spisby, napríklad do spisu o kozmetike (Fardements) a do Almanachov, určených zrejme neodborníkom. Zo zachovaných súkromných listov vieme, že Nostradamus mal vďaka povahe sklon k perifrastickému vyjadrovaniu a jeho druhou náturou bolo formulovať myšlienky hmlisto. Celá jeho tvorivosť akoby splynula s tendenciou k literárnemu zastieraniu. A hoci si to všetko uvedomujeme, predsa len sa neubránime istej netrpezlivosti pri čítaní Proroctiev, jeho najslávnejšieho diela. Zrejme predstavujú vrchol prastarého spôsobu uvažovania, ktoré zamestnávalo mysle stredovekých velikánov. Možno je to dielo literárneho génia - a predsa si musíme celkom vážne položiť otázku, či stálo za toľkú námahu. Môže si autor dovoliť písať tak, aby mu vlastne nik nerozumel? Je to odôvodnená otázka, lebo celá naša kultúrna tradícia nás vedie k tomu, že spisovateľ uverejní knihu - privedie ju na denné svetlo, ako vraveli v šestnástom storočí - na to, aby sprístupnil svoje myšlienky druhým. A nedočkavo sa začíname v duchu spytovať, či sa za touto nepreniknuteľnou maskou štvorverší skrýva nejaký skutočný zámer.

Po náležitých úvahách zisťujeme, že toto zastieranie nie je bezúčelné. Nostradamus sprístupňoval svoje myšlienky, hoci jeho zámery a úspechy musíme hodnotiť v rámci vtedajších, nie dnešných predstáv. Uverejňoval takú literatúru, ktorá nás znepokojuje a na ktorú nás naše vlastné tradície a výchova nepripravili. Keď si  uvedomíme túto skutočnosť, azda prestaneme nariekať nad Nostradamovou "neprístupnosťou" a začneme sa kochať v nezvyčajnej genialite jeho hry. Pravda je jednoduchá - Nostradamus bol prorok, ktorý odmietal prorokovať, zrozumiteľný je len pri pohľade späť. Hral s históriou a s čitateľmi náročnú hru.

Keď pristúpime k Proroctvám bez predsudkov, nadobudneme neobyčajný dojem, že Nostradamus nám nepísal z minulosti, ale z budúcnosti. Tu spočíva Nostradamovo tajomstvo. Chyba je na našej strane. Náš obmedzený zrak sa nemôže vyrovnať jeho zraku. Oslňuje nás súčasnosť, nevieme sa odhodlať na vizionársky skok, ktorý by nám dovolil rozoznať budúcnosť skrývajúcu sa v jeho slovách, prv ako nadíde. Na rozdiel od Nostradama sme prikovaní k hmotnej ríši tieňov, nevnímame budúcnosť, dokiaľ sa predpovedaná udalosť nevynorí v rovine dôverne známej skúsenosti. Nevyvíjajú sa iba historické udalosti, ale aj význam štvorverší.

Nostradamus je majstrom hry. Je to hra s časom, kde prorokovaná udalosť dešifruje štvorveršie, ale štvorveršie nedešifruje budúcnosť (hoci by sme to od proroka čakali). Hoci Nostradamus priestorovo obmedzil túto hru na Európu, neobmedzil ju v čase, lebo každý okamih predpovedanej udalosti sa napĺňa a štvorveršie znovu ožíva.

Ešte vždy sa zúčastňujeme na hre s budúcnosťou, ktorú Nostradamus vymyslel v polovici šestnásteho storočia a ktorá (ak mu veríme) bude trvať ešte takmer tri storočia. Toto je pravé tajomstvo Nostradama - neprihovára sa nám z minulosti, ale vďaka mágii svojej literárnej metódy ešte vždy hrá s nami hru spoza opony, ktorej vravíme budúcnosť.

Pochopiteľne, veľa otázok týkajúcich sa Nostradama a jeho Proroctiev zostáva nezodpovedaných. V neposlednom rade je to otázka, prečo napísal túto zbierku arkánnych veršov. Nie prečo ich napísal v takej neprístupnej forme, ale prečo ich vôbec napísal.

Z jeho prorockého videnia a zo spôsobu, ako halil toto videnie do zastretých literárnych a astrologických výrazov, vyplýva, že bol zasvätencom (pozri Prílohu č. 3). Možno bol jedným zo Synov vdovy, ale na stupni jeho zasvätenosti už ani veľmi nezáleží. Zjavne bol jedným z mužov múdrosti (sapientiae) - tak sa v stredovekej literatúre často volali zasvätenci - a preto mu nič neprekážalo v prístupe k svetu hmoty a ducha.

Zasvätenie znamená aj značnú zodpovednosť. Zasvätenci, ktorí majú predstavu o minulosti aj o budúcnosti, nedostupnú obyčajným ľuďom, zvyčajne radšej mlčia o tom, čo vedia. Vo väčšine zasväteneckých škôl je prvoradou podmienkou prísna mlčanlivosť. Prečo sa teda Nostradamus odhodlal prehovoriť, aj keď zastretým spôsobom? Porušil predpis o mlčaní, keď prehovoril? Bol nehodným zasvätencom, keď vyšiel s tajnými vedomosťami na verejnosť? Rozhadzoval cukor vrabcom a perly obyčajným ľuďom, povedané slovami Agrippu von Nettesheima? Porušil pravidlo a prehovoril, hoci mal zachovať hermetické mlčanie?

Netreba pochybovať, že Nostradamus rozhadzoval perly. Proroctvá sú významné dielo v žánri zeleného jazyka a múdrosť obsiahnutá v ňom bola vyhradená hŕstke ľudí. Je však otázne, či vôbec rozhadzoval perly pred nezasvätenými. Keď rozdával svoje vedomosti, plne si uvedomoval, že padnú na osoh iba tým, ktorí naozaj vedia.

Bol Nostradamus presvedčený, že vlastne neporušuje tabu mlčanlivosti, keď rozpráva v hádankách? Ak áno, bola by to odpoveď na zvláštnu zahmlenosť jeho štvorverší a vysvetlenie, prečo mág vynakladal také úsilie, aby boli predpovede zrozumiteľné až po predpovedanej udalosti. Tento postup mu umožňoval zachovať hermetickú mlčanlivosť, takže jeho slová nemohli spôsobiť nijaké škody. Takto Nostradamus neopakoval zvyčajnú chybu jasnovidcov a nezúčastňoval sa na naplnení predpovedanej udalosti.

Čo dosiahol Nostradamus? Na jednej strane sa mu podarilo dať podnet na vznik len akejsi subkultúry spojenej s jeho menom. Na druhej strane však vytvoril pôsobivý hermetický dokument. Proroctvá sú vrcholom literatúry zeleného jazyka a vydávajú svoje tajomstvá hŕstke šťastlivcov, ktorí vedia narábať s hermetickými kľúčmi. Ako Nostradamus zdôraznil v Liste Henrichovi II., strofy sú také ťažké, že sa fakticky ani nedajú interpretovať. Aká je to teda literatúra, ak nie je okultná a určená okultistom?

Zaumienil si Nostradamus, že vytvorí dvojznačné dielo? Najdômyselnejšiu okultnú záslepku, ktorej vonkajšia forma uvádza čitateľov do rozpakov, kým vnútorný obsah sa prihovára múdrym (mužom sapientiae)? Bol toto jeho cieľ - vytvoriť najdômyselnejšiu okultnú záslepku v európskej literatúre?

Nostradamus nepochybne sledoval istý zámer, keď previedol svoje vízie do veršov, ale môžeme iba hádať aký. Tajomstvo jeho nadania spočíva azda v skutočnosti, že Proroctvá sú pomníkom astrologickej literatúry v zelenom jazyku, ktorý už nie je živou zložkou našej literárnej tradície. Salonský učenec možno svojím  vešteckým zrakom predvídal, že v nadchádzajúcich storočiach jeho astrologické umenie - božská veda sapientiae - príde o duchovné korene a stane sa iba nástrojom na upevňovanie ega. Alebo tušil, že je mu súdené používať toto posvätné umenie a posvätný jazyk zasvätencov pri budovaní konečného pomníka okultnému mysleniu? Alebo vďaka predvídavosti pociťoval potrebu vytvoriť v literárnej podobe vrcholný príklad formy proroctva siahajúceho až k Sibylám staroveku? Pokladal sa nebodaj, a do istej miery právom, za posledného z prastarej dynastie zasvätených prorokov a zaumienil si, že položí bodku za milovanou tradíciou v podobe neobyčajne pozoruhodného dokumentu neskorostredovekého sveta, v ktorom sa táto tradícia plne využila?

Tento názor by aspoň sčasti vysvetlil zvláštnu zmienku v Liste Henrichovi II. Keď sa dotkol vplyvov, ktoré mu umožňovali písať prorocké verše, zmienil sa o "prirodzenom inštinkte svojich predkov". Často sa táto poznámka chápe ako narážka na židovské pozadie, ak nie dokonca na kabalistiku, v ktorej Židia vynikali. Jeho slová však zrejme obsahujú oveľa hlbší zmysel - azda videl svojich ozajstných predkov v dávnych prorokoch, ktorých chcel napodobňovať, keď ich tradícia vyschla.

 

Pokračování

 

Copyright © 2018 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.