Novinky

Kdo je Online

Právě přítomno: 29 guests a žádný člen

2431655
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
467
1034
9447
1207934
22573
34678
2431655

Your IP: 54.159.91.117
2018-06-24 10:32

 

 

 

David Ovason


Nostradamove tajomstvá


Majstrov stredoveký kód vo svetle počítačovej éry


Nie je čestné, že tak horlivo pátrate po mojich tajomstvách, ak venujete tak málo pozornosti mojim otázkam.

(Goethe: Zelený had a krásna ľalia, citát z knihy Rudolfa Steinera Goetheho štandard duše 1925, str. 87)


Autorská poznámka

Treba mať na pamäti, že v šestnástom storočí ešte nebol francúzsky systém akcentov ustálený. Vo veľmi mnohých prípadoch sa písali bez akcentov slová, v ktorých sa dnes akcenty používajú. Platí to najmä o názvoch kníh, pre ktoré sa zväčša zaužívali kapitály, takže v nich chýbali akcenty. Spravidla uvádzame názvy podľa citovaných vydaní, hoci sa akcenty aj pravopis neraz značne líšia od podoby predpokladanej v modernej francúzštine. I v porovnaní s vtedajšími zvyklosťami Nostradamove štvorveršia trpia podstatnými nedostatkami v akcentoch a pravopise. V našich verziách jeho veršov sa usilujeme čo najvernejšie zachovávať pravidlá akcentov i pravopisu, akých sa zjavne držal vo veršoch vydaných za svojho života. Ukázalo sa, že je to nevyhnutné, lebo nekonvenčný pravopis či záznam akcentov zavše hral významnú úlohu pri zachycovaní vedľajších významov, ktoré Nostradamus pripisoval jednotlivým slovám.

Takisto musíme mať na pamäti, že za Nostradamových čias ešte nebolo ustálené zapisovanie vlastných mien. Bežne sa stávalo, že mená príslušníkov tej istej rodiny či rodu sa písali odlišným pravopisom. Preto sa členovia nostradamovskej rodiny písali rozmanitým spôsobom. Keď okolo roku 1455 Pierre prestúpil na katolicizmus, ako prvý prijal priezvisko Nostredame. Je zjavné, že náš učenec si vybral jednu z latinských obmien francúzskeho mena Nostredame, odvodenej zasa od Nostre Dame, čo je upravený tvar výrazu Nostra Domina (pozri Záver). Učencov otec sa volal Jaume de Nostredame, a predsa sa Nostradamus  v niektorých záznamoch píše ako Nostradame či Nostredame, s predložkou de alebo aj bez nej, hoci v prvom páde svojho latinizovaného mena ju odmietal. Jeho deti sa zvyčajne volali de Nostredame, ale brat Antoine sa často písal de Nostradame. Bežne sa vyskytovali aj varianty Nostradam či Nostredam.

Na túto neustálenosť upozorňujeme jednoducho preto, aby sme vysvetlili zdanlivé nedôslednosti v našom vlastnom texte.


Predslov

Poznám úskalia výkladu... Nebudem predstierať, že sa vyznám vo hviezdach... ani nebudem lúštiť temné nezmysly Nostradamove, hoci v tom všetkom akiste niečo bude.

(Osudy Francúzska podľa prorockých predpovedí pána Truswella,

zapisovateľa Lincolna a Michela Nostradama, 1678)

Zámerom tejto knihy je po prvý raz odhaliť tajné metódy, aké používal Michel Nostradamus, keď pracoval na svojom slávnom prorockom spise uverejnenom pod názvom Prophéties (Proroctvá).

Bežní čitatelia sa azda budú čudovať, že tieto tajomstvá dosiaľ nik neodhalil. Veď sa všeobecne usudzuje, že Nostradamove veštecké verše vyšli aj v prekladoch a vedci dobre ovládajú podrobnosti jeho predpovedí. Poukážeme však na to, že ide len o domnienky. Všetky preklady v súčasnosti dostupné v Európe sú v podstate nezmyselné a s Nostradamovými zámermi nemajú nič alebo  takmer nič spoločné. Pokúsime sa teraz prekliesniť si cestu cez všetky tie nezmysly i výplody chabej učenosti a preniknúť do myšlienok tohto znamenitého učenca, ktorý sa vyznačoval vzácnou schopnosťou, akú si vyžaduje pohľad do tajov budúcnosti.

Za posledné tri desaťročia sa uskutočnil prevrat vo výskume Nostradamovho diela. O bádanie na poli jeho života a spisov sa veľmi zaslúžili francúzski historici (medziiným Robert Amadou, Robert Benazra, Michael Chomarat, Jean Dupebe a Edgar Leroy). Ich zásluhou sa podarilo vrhnúť úplne nové svetlo na Nostradamov životopis, jeho dielo i astrologické metódy a objasniť isté ťažkosti vyplývajúce z jeho vešteckých štvorverší.*1

Žiaľ, iba máločo z výsledkov tohto výskumu preniklo na verejnosť, ktorá je zaplavená odpadom "subkultúrnej" literatúry pertraktujúcej Nostradama. Tento nedostatok prevláda najmä v subkultúrnej literatúre o Nostradamovi produkovanej v angličtine. Napriek znamenitým postrehom príslušníkov modernej francúzskej literárnokritickej školy populárni pisatelia neúnavne vydávajú Nostradamove "životopisy" i "komentáre" jeho vešteckých Prophéties, oplývajúce omylmi, ktoré moderný výskum už dávno zavrhol. Pokúsime sa medziiným aj o nápravu tohto nedostatku.

Popri týchto mimoriadnych objavoch sa vďaka faksimilovému vydaniu dostal do rúk oveľa širšieho okruhu záujemcov materiál, ktorý bol kedysi prístupný iba hŕstke šťastných učencov. Napríklad nedávne faksimilové vydanie vzácneho Nostradamovho  Almanachu a knihy štvorverší publikovanej ešte za jeho života významne prispeli k objasneniu viacerých historických problémov, ktoré dovtedajší autori nijako nemohli vyriešiť. Takisto moderný reprint neobyčajne vzácneho vydania Proroctiev z roku 1557 uľahčil výskum raných štvorverší (obr. 1). Postupne sa zastavíme pri všetkých týchto medzníkoch. Predbežne spomenieme iba toľko, že nadišiel nielen čas prehodnocovania Nostradamových štvorverší umožňujúceho raz navždy vyvrátiť nevedecké spisy komentátorov z prostredia subkultúry, ale aj čas prehodnocovania Nostradamovho života, aby sme mohli uviesť do súladu detaily jeho biografie s výsledkami moderného výskumu.

Napriek úpornému úsiliu moderných francúzskych vedcov si ešte musíme počkať na úplný prehľad o živote a období, v ktorom tento učenec pôsobil. Predkladané dielo predstavuje iba skromný pohľad na jeho život, hoci prispieva k spoznaniu procesov tvorby štvorverší. Pokúsili sme sa však zahrnúť doň postrehy, ku ktorým dospeli učenci v priebehu niekoľkých posledných desaťročí. Pomohlo nám to naplniť vytýčený zámer, ktorý spočíval v objasňovaní tajuplných metód a prorockých ašpirácií Nostradama na pozadí historických súvislostí.

Nostradamove prorocké verše napísané v polovici šestnásteho storočia sa zaoberajú výlučne detailmi udalostí, ktoré vtedy ešte patrili do budúcnosti. Z poznámok, ktoré sa zachovali po Nostradamovi, vyplýva, že štvorveršia sa vzťahujú na udalosti približne od roka po vydaní prvého zväzku veršov až po čosi vyše osemsto rokov. Toto obdobie súviselo s pohybmi planét Jupitera a Saturna, ktoré za tieto roky dovŕšili osobitný cyklus. Vravelo sa mu zavše "obdobie nadradených", lebo v ptolemaiovskom  geocentrickom modele sa predpokladalo, že dve planéty sa pohybujú po obežnej dráhe nad Slnkom (a preto sú mu nadradené). Nostradamov záujem sa sústreďoval predovšetkým na prvé tri storočia po jeho smrti. To znamená, že veľa predpovedí sa už splnilo, a tí, čo poznajú Nostradamove veštby, sa presvedčili o výnimočnej presnosti jeho jasnozrivosti. Nostradamus uviedol v týchto veršoch veľmi presné detaily i dátumy a v človeku vyvolávajú čudesný dojem, že majstrovmu zraku sa akýmsi záhadným spôsobom zjavila predurčená história, a nie hmlistá vízia budúcnosti. Jeho sláva a popularita sa zakladá na neobyčajnej jasnozrivosti, hoci až dosiaľ pramenila z nepochopenia jeho vízií a toho, ako ich vyjadril slovami.

Štvorveršia sú alebo boli zväčša prorocké. Pokiaľ vieme, sústreďujú sa hlavne na európske dejiny - najmä na dejiny Francúzska, Talianska a Anglicka. V jednom či dvoch štvorveršiach Nostradamus zablúdil pohľadom na Spojené štáty ako odnož Európy a na historické udalosti v končinách, ktoré sa za jeho života nachádzali ďaleko za perifériou Európy - na Osmanskú ríšu, Sýriu a pobrežie východného Stredomoria. Je takmer isté, že práve on ako prvý jasnovidec menovite spomenul Ameriku v čase, keď sa toto pomenovanie širšie nepoužívalo na označenie novoobjaveného kontinentu.1

Prinajmenej štyridsať z jeho hmlistých štvorverší sa zrejme vzťahuje na našu vlastnú budúcnosť, ale odolávajú presnému výkladu. Súčasný čitateľ nepochybne siahne podľa vzoru Nostradamových súčasníkov po knihe v nádeji, že nazrie do nadchádzajúcej budúcnosti, veď aj dosiaľ všetci čitatelia hľadali vo vlastnom chápaní Nostradamových predpovedí potvrdenie svojich  nádejí či obáv. V texte tejto knihy s istým váhaním zvážime možný význam niekoľkých štvorverší vzťahujúcich sa na "budúcnosť", hoci nepristupujeme k Nostradamovi iba v duchu záujmu o to, čo čaká Európu v priebehu najbližších storočí. Z riadkov tejto knihy vysvitne, že náš skutočný záujem sa upiera inam.

Sústreďujeme sa na tajuplnú metódu, ktorú používal Nostradamus. Sme presvedčení, že iba pochopenie metódy vešteckej spisby, ktorú používal, nám umožní správnu interpretáciu predpovedí týkajúcich sa jeho budúcnosti, ktorá sa z nášho hľadiska zmenila na našu minulosť.

Štvorveršia obsiahnuté v jeho diele Proroctvá - bez ohľadu na to, či sa už naplnili, alebo sa ešte len majú naplniť - zostávajú vrcholnými príkladmi stratenej ezoterickej literatúry.*2

Nostradamus tu preukázal, že majstrovsky ovláda prastarý jazyk (vlastne metodológiu), ktorý, žiaľ, dnešní autori už nepoužívajú a ktorý, ako sa zdá, prestal zaujímať akademických literárnych historikov. No Apollinaire, francúzsky básnik zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorému neboli finesy jazyka cudzie, pochopil jednu nevychvaľovanú stránku geniálneho učenca, keď poznamenal: "Nostradamus je veľký básnik."2

Vo štvorveršiach sa tají pozoruhodné protirečenie. Na  jednej strane bolo celkom nepochybne Nostradamovým zámerom nazrieť do budúcnosti a načrtnúť hlavný smer európskych historických udalostí v nasledujúcich ôsmich storočiach. Na druhej strane si však Nostradamus určite želal, aby ľudia pochopili jeho starostlivo sformulované predpovede až po naplnení tej-ktorej dejinnej udalosti. Zámerne halil svoje veštby do hmlistej podoby a ochotne pripúšťal, že sa usiloval podať svoje verše takým neprístupným spôsobom, aby čitatelia prenikli do nich až po vyplnení predpovedí. Keď roku 1558 napísal francúzskemu kráľovi Henrichovi II. otvorený list o svojich štvorveršiach, pripustil v ňom, že keby chcel, mohol by sformulovať verše celkom zrozumiteľným spôsobom. Nazdávame sa, že keby to bol urobil, nielenže by jeho predpovede nik nebral vážne, ale sám by bol skončil na jednej z mnohých hraníc, ktoré blčali po celom Francúzsku a spaľovali údajné čarodejnice i kacírov. Z osobných i kozmických dôvodov konal múdro, keď zastieral víziu budúcnosti, do ktorej mu bolo dožičené nazrieť.

Výsledok tohto zatemňovania je naozaj pozoruhodný. Nostradamus zostavoval predpovede, ktoré boli úplne nezrozumiteľné pred predpovedanými udalosťami. Hoci je Nostradamus najslávnejší jasnovidec v európskej okultnej histórii, nevieme o jedinom príklade v celej literatúre o Nostradamovi, že by komentátor presne rozlúštil zmysel predpovede skôr, ako nastala predpovedaná udalosť.

Vedomie, že Nostradamus zámerne zastieral zmysel svojich veršov, nám umožňuje uviesť na pravú mieru všeobecne rozšírené nepochopenie jeho diela. Spravidla sa predpokladá, že štvorveršia sa dajú "prekladať", akoby boli jednoducho boli zostavené  v dajakom známom cudzom jazyku. Nanešťastie tu nejde iba o preklad a v tom je Nostradamova spisba podnetná i pôvabná. Prísne vzaté, Nostradamove štvorveršia sa nedajú prekladať. Máloktorý Francúz pochopí zmysel väčšiny štvorverší, lebo hoci Nostradamus zdanlivo písal svojskou francúzštinou, hojne premiešanou latinskými či gréckymi konštrukciami a koncovkami, v skutočnosti používal neznámy arkánny*3 jazyk, ktorý v kruhoch okultistov volali zelený jazyk (obr. 2) a ktorý podrobne rozoberáme v 4. kapitole. Jeho verše sú rovnako ťažké pre Francúza ako pre Angličana, Taliana či Nemca - také ťažké, že istý vplyvný francúzsky komentátor navrhol, aby sa Nostradamova svojrázna francúzština preložila do latinčiny, zredigovala a upravila, a potom sa v záujme zrozumiteľnosti pretlmočila do zmysluplných novofrancúzskych veršov.3

Preto usudzujeme, že správny prístup k Proroctvám nevedie cez preklad, ale cez interpretáciu. Nostradama jednoducho nemožno prekladať, ak ho zároveň nevysvetľujeme prostredníctvom obšírneho komentovania. Zatiaľ čo do modernej francúzštiny opätovne preložili tajuplné spisy Nostradamovho súčasníka FrancXoisa Rabelaisa tvoriaceho v duchu blízkom nášmu učencovi (jestvuje aj paralelný preklad), Nostradamove svojrázne štvorveršia sú natoľko hmlisté, že vylučujú i takýto paralelný preklad.4 Táto zásadná okolnosť vysvetľuje, prečo pristupujeme k štvorveršiam spôsobom, ktorý sme si vybrali. Nezaobídeme sa bez akého-takého pokusu o určenie významu štvorverší na povrchovej rovine, aj keby išlo  iba o úvod k výskumu skrytej, hĺbkovej roviny. Hoci možno anglické verzie štvorverší v našej knihe pôsobia dojmom prekladu, táto ambícia je nám cudzia.

Naša prvoradá úloha spočíva v čo najpresnejšom zistení toho, čo vlastne Nostradamus písal. Je to nevďačná úloha, lebo už v storočí, keď žil, komentátori upozorňovali na množstvo verzií Proroctiev, ktoré zaplavili trh. Zrejme nie bezdôvodne tvrdíme, že nejestvuje editio princeps (čiže prvé vydanie) Proroctiev totožné s najstaršou vytlačenou verziou, hoci znalci Nostradama často používajú tento termín. Vydanie, ktoré publikoval Macé Bonhomme roku 1555, bolo neúplné.5 (Stručný rozbor problému čitateľ nájde v Prílohe 2.)

Keď sme preskúmali niekoľko textov zo šestnásteho storočia, uvádzame pôvodné štvorveršia s ohľadom na tieto bibliografické problémy v podobe čo najbližšej tej, akú mal akiste na mysli Nostradamus. V každom prípade sme k tomuto "originálu" pripojili anglickú verziu, ktorá je jednoducho pomôckou tým, čo nevedia čítať po francúzsky natoľko, aby ako-tak pochopili zmysel slov vo štvorverší. Anglickú verziu predkladáme s istými výhradami, lebo (opakujeme znovu) Nostradamus sa prísne vzaté nedá prekladať. Každý skutočný "preklad" si vyžaduje analytický komentár - naším cieľom je odhaliť významy jednotlivých veršov a čo najjasnejšie zhrnúť celkový význam štvorveršia tak, ako sa nám javí.

Málo európskych okultistov sa vyrovná Nostradamovi čo do jasnovideckých schopností. Ešte menej z nich vynikalo literárnym nadaním, s akým upravil svoje vízie pre nasledujúce generácie. Azda okrem jeho súčasníka Rabelaisa nik neovládal tak dokonale zelený jazyk, tento tajný argot, reč okultizmu, ktorou sú  presiaknuté jeho Proroctvá. Hoci Nostradamus žil v období, keď prekvitala astrológia majstrov a učencov, málo súčasníkov sa mu vyrovnalo v znalosti jej tajných metód.

Keď Nostradamus zostavoval svoje štvorveršia, spájal zelený jazyk s takmer zabudnutou ezoterickou astrológiou.*4 Hlavným zámerom tejto knihy je preskúmať tieto dve tajné metódy a navrhnúť postup, ktorý by po prvý raz umožnil presnú interpretáciu Nostradamových Proroctiev.

Nesmieme zabúdať na skutočnosť, že Nostradamus písal svoje knihy v nádeji, že sa budú predávať čitateľom v šestnástom storočí. Pochopiteľne, že sa podrobnejšie rozpisoval o udalostiach, ktoré veštil pre neskoršie roky tohto storočia, preto je značná časť štvorverší zrejme venovaná tomuto obdobiu. Z prehľadu väčšej časti predpovedí však vyplýva, že sa vážne zaoberal udalosťami, ktoré sa mali stať koncom osemnásteho storočia. Táto predtucha nepôsobila iba na jeho myseľ. Presvedčíme sa, že udalosti súvisiace s Francúzskou revolúciou (ako ju dnes voláme) priťahovali pozornosť dvoch ďalších jasnovidcov dávno predtým, ako začal Nostradamus písať svoje  štvorveršia.

Nostradamov pochopiteľný záujem o udalosti v jeho vlastnom storočí i za dlho očakávanej Francúzskej revolúcie (v ktorej videl spolu s inými jasnovidcami zásadný historický zvrat) je očividný. Napriek nemu však nezostal slepý ani k chodu udalostí v iných storočiach. Hoci napríklad predpovede o sporoch medzi európskymi národnými štátmi v devätnástom storočí nie sú také obšírne, ako nám navrávajú novovekí francúzski komentátori, Nostradamus načrtol hlavné udalosti devätnásteho storočia. Osobitne ho zaujímalo pokračovanie duchovného impulzu Francúzskej revolúcie, rozmach a úpadok francúzskeho národa za napoleonských vojen i cisárstva, následný pád bourbonovského kráľovského rodu a zápas za zjednotenie Talianska, ktorý viedli Garibaldiho stúpenci.

Aj dvadsiate storočie Nostradama veľmi lákalo, hoci iba preto, že tušil veľké zmeny, ktoré sa počas neho odohrajú. Zaujímal sa oň tak hlboko, že sa pokúsil o jeho jedinečnú definíciu, keď použil tajnú astrologickú datovaciu metódu vo dvoch štvorveršiach veľmi presne vymedzujúcich prvé a posledné roky tohto storočia (pozri 10. kapitolu). Akiste chcel upozorniť, ako veľmi sa bude líšiť od predchádzajúcich storočí. Jeho pozornosti neušli udalosti v Nemecku, Taliansku, Anglicku ani Španielsku, ale zameral sa (ako zvyčajne) na Francúzsko. Vzhľadom na tieto záujmy je prirodzené, že až neuveriteľne presne predpovedal a datoval hlavné európske konflikty. Osobitne ho upútavali dve veľké vojny, ktoré otriasli Európou v dvadsiatom storočí, hoci napodiv neprejavil hlbší záujem o významné vedecké objavy. Z detailov v jeho spisoch vyplýva, že si uvedomoval hrôzy  leteckej vojny, ale sústredil sa predovšetkým na historicky významné budúce udalosti.

Keď Nostradamus písal svoje práce, všeobecne sa predpokladalo, že v dvadsiatom storočí nadídu posledné dni, zrodí sa Antikrist a svet upadne do veľkého súženia, že ďalšie storočie bude úsvitom nového veku. Zdá sa, že Nostradamus si osvojil tento názor iba čiastočne a podľa našej mienky nie s nadšením. Predpovede týkajúce sa rokov, ktoré zostávajú do istej miery budúcnosťou aj pre nás, zjavne písal pre čitateľov šestnásteho storočia. V podstate sa zhodujú s rozšírenými - ba takmer oficiálnymi - predpokladmi o duchovnom riešení osudov sveta v biblickej exegéze, ktorá sa prikláňala k číselným výpočtom možného konca sveta.

Jasnovidci sa najčastejšie uchyľovali k tisícročnému cyklu, z ktorého vzišiel takzvaný milenarizmus. Inokedy sa za základ cyklov bralo polovičné obdobie magického tisícročia. Hippolytus*5 použil vo veľkom diele Peri Antichristou päťstoročný cyklus a stanovil príchod Antikrista na rok 500. V niektorých prípadoch veštci uprednostňovali ešte kratšie cykly a polovičná päťstoročná perióda sa scvrkla na päťdesiat rokov. Napríklad Jean-Aimé de Chavigny, jeden z prvých serióznych bádateľov Nostradamovho diela v prvej dekáde sedemnásteho storočia, použil päťdesiatročný veštecký cyklus, ktorý pomenoval Iubilez (pravdepodobne obmena slova jubileum, ktoré dnes zväčša znamená päťdesiatročný cyklus). Na základe tohto magického okrúhleho čísla určil príchod Antikrista na rok 1734. Pomocou podobných výpočtov veštil, že koniec katolíckej cirkvi nadíde v roku 2500.

Naproti tomu predpovede opierajúce sa o vplyvné exegézy Apokalypsy sv. Jána nevychádzali z okrúhlych čísel či deliteľov magickej tisícky. Veď numerológia vlastne nevychádzala z racionalistických úvah, ale skôr z mágie. Preto otvorenie siedmich pečatí ohlasujúcich koniec času i sveta predstavovalo večne prítomnú hrozbu v očiach všetkých, čo sa zaujímali o vešteckú literatúru. Na sklonku stredoveku získali najväčšiu váhu tie proroctvá o konci sveta, ktoré boli odvodené od následníkov Joachima di Fiore, mnícha žijúceho v dvanástom storočí. Jeho numerológia vychádzala zo sedmičiek a zo subnumerológií dvojok a trojok, lebo z tých sa dá súčtom odvodiť číslo sedem. Joachimovi stúpenci určili koniec sveta na rok 1260 a vychádzali pritom z tajnej numerológie opierajúcej sa o biblickú exegézu. Keď sa v tom roku so svetom nič nestalo, istý bamberský mních pomocou tej istej metódy predpovedal koniec v roku 1400.

O storočie neskôr, keď sa blížila mystická trojnásobná päťstovka, vyrojilo sa veľké množstvo predpovedí. Proroctvá o potope od Jána Lichtenbergera, astrológa Fridricha Tretieho, kurfürsta rýnskeho, uzreli svetlo sveta pred obávaným rokom 1500. Lichtenbergerove proroctvá neboli originálne (ako väčšina veštieb), lebo si ich vypožičal z diela Prognosticatio (Predpovedanie) od Paula z Middleburgu*6 a ten ich zasa odcudzil od takých jasnovidcov, ako boli Hippolytus, Cyrillus a eritrejská  Sibyla. Middleburg vkladal veľké nádeje (a to nás privádza bližšie k Nostradamovi) do Fridricha Tretieho. Videl v ňom druhého Karola Veľkého, ktorý porazí Turkov.

Middleburgove proroctvá znepokojili európskych čitateľov, ale nevyplnili sa. Vyskytujú sa však v nich témy a archetypy veľmi podobné Nostradamovým. Obsahujú zvyčajný prísľub oslobodenia Jeruzalema od Maurov, prudký útok "východného vojska", správne pochopeného ako oddiely Turkov, duchovnú obnovu cirkvi, nástup anjelského pápeža a neobyčajne hrdinského kráľa. Obrazmi duchovnej a svetskej moci sú uňho ľalia a orol. Ako prvý ich prevzal švajčiarsky okultista Paracelsus, najvplyvnejší hermetický autor, alchymista a neortodoxný lekár v šestnástom storočí, a potom Nostradamus. Lenže - a tu sa vraciame k bežnému druhu veštieb - budúcnosť by mala byť ťažká, mala by to byť éra strašných vojen, poznačená príchodom Antikrista. Po medzihre, akou bude zlatý vek, nastane koniec sveta. V šestnástom storočí málokto pochyboval, že koniec sveta je bezprostredný, ba azda aj zaslúžený. Preto ani veľmi neprekvapuje, že Nostradamus napísal niekoľko štvorverší, v ktorých datuje túto udalosť do budúcnosti.

Pretože stredovekému*7 mysleniu sa javilo rozumné pridržiavať sa Pytagorovej mienky, že sublunárny*8 svet sa opiera o rezonanciu čísel, logicky hľadalo v numerológii možný kľúč na určenie konca tejto rezonancie. Pri širokej škále významných predpovedí sa pristavíme neskôr, zatiaľ si musíme uvedomiť, že stredoveká numerológia bola veľmi zložitá (najmä vďaka svojim kabalistickým koreňom) a takmer každá periodicita sa dala chápať ako koniec času, ktorého predzvesťou je príchod Antikrista.

Rok 2000 po Kristovi, okrúhly letopočet, ktorý naháňal ľuďom v šestnástom storočí takú hrôzu a ktorého sa Nostradamus takmer dotkol svojím rokom 1999, nepredstavuje iba dvojnásobok magickej tisícky. Jeho význam násobí rozšírené presvedčenie, že svet bol stvorený okolo roku 5000 pred Kristom a jeho jestvovanie je vymedzené sabatom, teda siedmimi tisícročiami. Keď sa budeme zaoberať časovým rámcom septenárnych proroctiev Trithemia (ktorý významne ovplyvnil Nostradama), uvidíme, že detaily tejto sabatickej teórie sa značne rozchádzajú.

V novoveku prevládlo presvedčenie, že Nostradamus datoval Antikristov príchod do roku 1999. Z vlastného štúdia štvorverší sme sa však naučili aspoň to, že Nostradamus málokedy myslí to, čo naoko hovorí. U Nostradama je zovňajšok zvyčajne iba maskou - podľa ezoteriky okultnou záslepkou - či pláštikom so skrytým významom. Práve vtedy, keď veštcove výroky pôsobia nekompromisne jednoduchým dojmom, musíme sa k nim stavať nanajvýš podozrievavo a hľadať význam, ktorý sa usiloval zamaskovať. Keď Nostradamus uvádza rok 1999 ako čas príchodu Antikrista, podľa nášho názoru jednoducho hovorí o iných proroctvách, všeobecne uznávaných v šestnástom storočí, ktorých poznávacia základňa bola podľa nášho vedomia pomýlená.

V tejto knihe by sme chceli posúdiť základ takýchto predpovedí v novom svetle a pokúsiť sa o nový výklad Nostradamovho odhadu našej budúcnosti. Tento prístup si, pochopiteľne, vyžaduje presnú interpretáciu príslušných veršov.  Stavba všetkých štvorverší je odvodená od arkánnych princípov, preto, ak ich chceme pochopiť, musíme preskúmať tajné metódy, podľa ktorých Nostradamus postupoval, keď písal (vlastne konštruoval) svoje prorocké veštby. Všetky jeho metódy hraničia s okultizmom (podľa dnešných predstáv), ale za Nostradamových čias patrili do skrytej múdrosti či ezoteriky a tvorili neoddeliteľnú zložku štandardnej okultnej metodológie. Ako sme naznačili, k týmto metódam patrí ezoterická aplikácia astrológie, arkánny systém datovania i symbolické používanie jazykových prostriedkov odvodených od zeleného jazyka, tejto tajnej reči ezoterikov. Vo štvorveršiach sú použité aj iné arkánne prostriedky - niektoré odvodené od symboliky alchýmie, za Nostradamových čias ešte živej vedy - ale tie nás pri našich úvahách nemusia zaujímať.

V nasledujúcich kapitolách budeme systematicky skúmať všetky tieto arkánne metódy. V 2. kapitole sa budeme zaoberať Nostradamovým arkánnym používaním astrológie a vzápätí jeho tajným, sekundadejským systémom datovania (podľa tzv. planetárnych anjelov), súvisiacim s predkresťanskou angelológiou a planetárnou teóriou. Vo 4. a 5. kapitole sa budeme venovať povahe zeleného jazyka a jeho významu pre Proroctvá. Prílohu č. 5 tvorí stručný glosár metód zeleného jazyka.

V ďalších kapitolách sa sústredíme na niekoľko závažnejších Nostradamových predpovedí a napokon sa zameriame na zvyšujúce štvorveršia týkajúce sa našej vlastnej budúcnosti. Pochopiteľne, takto usporiadané kapitoly nás privedú k podrobnejším úvahám o viacerých naplnených predpovediach vzťahujúcich sa na našu minulosť, ktoré môžeme aspoň z nášho hľadiska chápať ako meradlo  spoľahlivosti Nostradamových predpovedí.

Žiaľ, už aj nedočkavci, ktorí by chceli pristúpiť k prekladaniu a odhaľovaniu Nostradamových vízií, akiste pochopili, že štvorveršia sú neobyčajne hmlisté. Do zmyslu takmer tisícky štvorverší obsiahnutých v Proroctvách možno preniknúť iba na základe znalostí ezoteriky a s lexikografickou dôkladnosťou. Niekoľko štvorverší dosiaľ odoláva pokusom o interpretáciu. Pravda, vďaka najmä rozličným kľúčom týkajúcim sa dvoch arkánnych nástrojov, astrológie a zeleného jazyka, veľký počet štvorverší už začína vydávať skrytý zmysel.

Z dôvodov uvedených v nasledujúcich častiach knihy sme sa rozhodli citovať Nostradamove originálne štvorveršia, Epistles (Listy) a iné prorocké verše i prózu podľa amsterdamského vydania Proroctiev z roku 1668, hoci občas si vypomáhame odkazmi na Leffenovo vydanie a na lyonské vydanie z roku 1557. Poznámky o prvých vydaniach Proroctiev sú uvedené v prílohe č. 2.

Všetky odkazy na jednotlivé verše v Proroctvách sa uvádzajú podľa zaužívaných zvyklostí, pričom storočie označujeme rímskymi číslicami a verš či štvorveršie arabskými. Napríklad údaj X.36 sa vzťahuje na desiate storočie, verš tridsiaty šiesty.

Naše bibliografické poznámky sa v plnom rozsahu uvádzajú v číslovaných poznámkach na konci knihy. Výnimku z tohto pravidla predstavujú tie mená autorov, ktoré sa v texte vyskytujú mimoriadne často. Hoci týchto často spomínaných autorov neuvádzame vždy na konci knihy, ich diela sú zahrnuté do prílohy č. 8, kde sa nachádza abecedne zoradená bibliografia. Do tej sme začlenili všetky ostatné tituly spomínané v texte.

Kde to bolo možné, do bibliografie sme zaradili publikácie prístupné v angličtine, aj keď pôvodné texty sú napísané po francúzsky či v inom európskom jazyku. Mnohé primárne pramene sú, prirodzene, latinské alebo francúzske. Nostradamus najradšej korešpondoval po latinsky a v tomto jazyku písal (alebo doň prekladal) najkvalitnejšie astrologické a ezoterické texty šestnásteho storočia. Najznamenitejšie výsledky výskumu Nostradamových prác boli uverejnené po francúzsky a Nostradamovho génia by sme vôbec nemohli nestranne zhodnotiť bez prihliadania k výsledkom novovekého francúzskeho bádania.

Treba zdôrazniť, že bibliografia v prílohe č. 8 nepredstavuje úplný súpis kníh zaoberajúcich sa Nostradamom. Patrilo by sa spomenúť, že neporovnateľná chronologická bibliografia od Roberta Benazru, vydaná roku 1990, pozostáva z husto popísaných strán zaplnených titulmi kníh vzťahujúcich sa na Nostradama, a predsa nie je úplná.


Úvod

Čo vlastne má znamenať toto žonglovanie menami, tieto poprevracané grécke slová, tieto anagramy, ktoré súčasne znamenajú dve veci? Akoby ani neupevňovali, ale skôr rozkladali vieru v prorocké schopnosti tohto provensálskeho žida, ktorý zrejme veľmi veľa vedel, ale nedal si námahu, aby sa zreteľne vyjadroval!

(James Laver, Nostradamus čiže Odhalená budúcnosť, 1942)

Niekoľko desaťročí sme sa zaoberali štúdiom a výskumom Nostradama a prišli sme k záveru, že Nostradamus bol vynikajúci jasnovidec a hŕstka z tisícky jeho proroctiev azda ešte má zmysel pre našu budúcnosť. Ako postupoval náš výskum Proroctiev, otvárali sa nám oči v obdive nad jeho jedinečným jazykovým géniom a usúdili sme, že máme do činenia s najpozoruhodnejšou astrologickou veštbou, aká kedy vyšla v európskom svete.

Náš pôvodný záujem o tohto učenca však nebol lingvistický. Odvíjal sa popri všeobecnom a praktickom štúdiu astrológie a ezoteriky. Prvý raz sme sa začali zaoberať Nostradamom na sklonku päťdesiatych rokov, keď sa nám dostala do rúk práca Jamesa Lavera o jeho predpovediach.1 Odvtedy sme prečítali veľa kníh o Nostradamovi aj o okultizme jeho veku. Hoci sme si museli poopraviť názor na Lavera ako na historika a hoci sme si uvedomili, že o Nostradamovi napísal iba máločo nového, naďalej si myslíme, že jeho kniha bola vzhľadom na obdobie, keď vyšla, najlepším dostupným úvodom k majstrovým dielam v angličtine. Vo svojom zdokumentovanom pojednaní Laver správne tvrdil, že Nostradamus predpovedal také významné svetové udalosti ako Francúzsku revolúciu, detaily o živote i smrti Ľudovíta XIV. a Márie Antoinetty, veľký mor a požiar Londýna, smrť Karola I., anglického kráľa, reštauráciu Karola II., závratnú kariéru Napoleona a tak ďalej. Keď sme sa však začali Nostradamom zaoberať hlbšie, začalo nám svitať, že Laver si neraz mylne vysvetľoval spôsob, akým štvorveršia predpovedajú budúcnosť i viaceré faktické historické detaily. Niektoré jednoducho prevzal neprehodnotené od komentátora Charlesa Warda, ktorý žil v devätnástom storočí.2

A ďalej, keď sa naše znalosti Nostradama prehĺbili, prišli sme k záveru, že ani Laver ani jeho učiteľ Ward sa nevyznali natoľko v astrológii ani v arkánnom jazyku, aby mohli odhaliť dosah štvorverší v celom rozsahu. Preto obidve tieto autority podávajú nesprávne vysvetlenie viacerých dôležitých štvorverší. Toto poznanie nás primälo k úsiliu o ešte hlbšie pochopenie astrológie šestnásteho storočia ako aj zeleného jazyka, v ktorom tvoril Nostradamus. Zrejme Laver ani Ward neovládali zelený jazyk, príležitostne známy aj ako vtáčí jazyk (vysvetlenie týchto termínov nájdete vo 4. kapitole), ktorý používali ezoterickí pisatelia. A neboli sami. Z tých, čo písali o Nostradamovi, si málokto uvedomoval, ku koľkým nejasnostiam vedie Nostradamova znalosť tajného jazyka. Neznalosť zeleného jazyka zmarila pokusy viacerých ďalších bádateľov porozumieť Nostradamovým veršom, lebo nepísal iba ako ezoterický astrológ, ale aj ako majstrovský znalec tohto tajného jazyka. Zelený jazyk si podrobnejšie rozoberieme vo 4. kapitole, ale tu sa žiada aspoň jeho letmý prehľad, aby sme objasnili náš prístup ku štvorveršiam. Zelený jazyk predstavuje hutnú literárnu formu skrývajúcu slová a štruktúry do viet, ktoré sa zdajú zmysluplné aj nezávisle od tajnej roviny.

Zjavný zmysel vety vo verší predstavuje exoterický význam, kým pravý význam, skrytý či zakódovaný v exoterickom význame, je ezoterický a dá sa dekódovať len vtedy, ak človek ovláda zložité pravidlá ezoterického vyjadrovania. Je to viacvrstvový štýl písania v narážkach určený tým, ktorí sú zasvätení do istého odboru. Hoci je zelený jazyk starého dáta a spomína sa v gréckej, rímskej i germánskej mytológii, je všeobecnejšie známy azda ako  kódovaný jazyk v najlepších spisoch Paracelsa a iných znamenitých alchymistov sedemnásteho storočia. Ich dielo zostalo dodnes zväčša nepreskúmané, lebo jednoducho málo novovekých bádateľov vie čítať tajný jazyk. Zámerom zeleného jazyka, ako ho Nostradamus používal vo svojich štvorveršiach, je zahaliť myšlienky i predpovede tak, aby boli zrozumiteľné iba znalcom tohto jazyka a aby u ostatných vyvolávali dojem, že predsa len majú istý zmysel.

Vyzbrojení určitými znalosťami ezoterického jazyka a akými- takými odbornými poznatkami literatúry týkajúcej sa Nostradama, sme sa zoznámili s jeho štvorveršiami a vychutnali sme jeho predpovede. Hoci sme sa zoširoka zaoberali príbuznými okultnými oblasťami, až dosiaľ sme pomlčali o tom, čo Nostradamus povedal alebo nepovedal o minulej a budúcej histórii nášho sveta. Avšak najnovšie tendencie v prístupoch k Nostradamovi - bezpochyby ovplyvnené komercializáciou nadchádzajúceho tisícročia - nás presvedčili, že nadišiel čas, keď by sme mali prehovoriť.

V poslednom čase vyšlo veľa hlúpych a pomýlených kníh o Nostradamovi. Okrem toho, že priniesli autorom peniaze, zaslúžili sa vlastne len o deformáciu jeho odkazu. Ba ešte horšie, aspoň tie najpomýlenejšie publikácie vzbudzujú v ľuďoch strach z budúcnosti. Ľudia takmer bežne tvrdia, že Nostradamus predpovedal pre posledné roky nášho storočia tretiu svetovú vojnu, úpadok kresťanstva a hrôzostrašný konečný konflikt kresťanov a moslimov, ba aj koniec sveta. Nostradamus nič také predpovedal a tí, čo si vysvetľujú jeho verše v takomto duchu, jednoducho nepochopili, čo napísal alebo dôvody, ktoré ho viedli ku konštruovaniu takýchto štvorverší. Takéto prekrúcanie  Nostradamových spisov a vedomie následných rozšírených obáv podnietených nesprávnym prekladom štvorverší nás pohlo k tomu, aby sme zverejnili to, čo už poznáme.

Novovekí pisatelia nepreukázali Nostradamovi dobré služby. K najčítanejším prekladateľom patria Henry C. Roberts3 a Erika Cheethamová4. Obidvaja prekladajú (hoci toto slovo nie je ani v jednom prípade výstižné) a vysvetľujú Nostradamove verše nepresne. Obidvaja nástojili, že záver dvadsiateho storočia sa bude niesť v znamení strašných vojen, krvavej konfrontácie s islamom, príchodu Antikrista, ba aj konca sveta. Tieto ďalekosiahle a hrôzostrašné predpovede prezrádzajú, že nepochopili Nostradama, ktorý neprorokoval také etnické konflikty ani takú pochmúrnu budúcnosť. Novovekí pisatelia si Nostradama vysvetľujú nesprávne, lebo v plnej miere nepochopili jeho arkánne metódy, rámec, či historické pozadie jeho predpovedí.

Veľa najnovších kníh odzrkadľuje nenáležitú recepciu Nostradama. Ak sa obmedzíme na nedávne anglické tituly, musíme uviesť aspoň tieto: Jean-Charles de Fontbrune: Nostradamus - Countdown to Apocalypse 1983 s predslovom od Liz Greenovej, John Hogue: Nostradamus and the Millennium 1987, Liz Arkelová a David Blake: Nostradamus: The Final Countdown 1993, Peter Lorie a Liz Greenová (konzultantka): Nostradamus. The Millennium and Beyond 1993, Francis X. King: Nostradamus Prophecies Fulfilled and Predictions for the Millennium and Beyond 1995. Všetky tieto, takmer náhodne vybrané knihy oplývajú chybami a nepochopením Nostradamových spisov a prezrádzajú, že ich autori vôbec nerozumejú jeho ezoterickým znalostiam astrológie či zeleného jazyka.

Robertsovi ani Cheethamovej sa nepodarilo ani približne presne podať zdanlivo francúzske verše, ktoré napísal Nostradamus. A aj ďalší autori použili "preklady", ktoré uviedli vo svojich dielach Roberts a Cheethamová. Napríklad Anderson Black v nedávno vydanej knihe uvádza "preklad", ktorý je bezmála doslovnou verziou Cheethamovej prekladu a tvrdí, že štvorveršie predpovedá budúcu nukleárnu skazu Paríža. Cheethamová náhodou prepísala prvý riadok francúzskeho štvorveršia nepresne, takže jej preklad (nehovoriac už o interpretácii) nemôže byť presný.5 Hoci sa Black neodvoláva na francúzsku pôvodinu, prepašoval do svojich anglických veršov nepresný preklad prevzatý od Cheethamovej, odhliadnuc od jednoduchého faktu, že Nostradamus vo francúzštine nespomína ani jadrové výbuchy, ba ani Paríž.

Roberts, ktorý použil najstarší anglický preklad, ktorý uverejnil v roku 1672 Garencieres, vidí v tom istom štvorverší narážku na jadrový holokaust, odkaz na Pearl Harbor, Hirošimu a Nagasaki v Japonsku. Roberts či jeho neskorší pokračovatelia neuvádzajú Nostradamov originálny francúzsky text ani prijateľné preklady toho, čo napísal jasnovidec. Roberts sa nerozvážne spoľahol na Garencieresa. Tento starý preklad prekypuje chybami a doslova všetko, čo Garencieres napísal o budúcnosti, je nesprávne.

Hoci sú moderné preklady a interpretácie nepresné a zavádzajúce, napospol ich prijímajú tí, ktorí sa nanešťastie dobre nevyznajú v Nostradamových spisoch. Žalostná úroveň analýzy týchto autorov je o to väčšmi hodná odsúdenia, že podávajú budúcnosť vo svetle biedy, hromov-bleskov a krvi ako prísľub budúcich vojen, bratovražedných konfliktov medzi národmi  i konečného zániku civilizácie, ak nie celej Zeme.

Uvádzame ešte niekoľko pomýlených katastrofických predpovedí. Ako tvrdí Jean Monterey, vypukne termonukleárna, námorno-vzdušná vojna medzi Východom a Západom, ktorej posledné dejstvo sa bude odohrávať v Stredomorí.6 Štvorveršie, ktoré by sa zmieňovalo o takomto konflikte, jednoducho nejestvuje. Podľa Eriky Cheethamovej Nostradamus vraj predpovedal koniec sveta pre rok 2000 a zároveň (hoci dosť nepochopiteľne) veštil, že pred týmto rokom aj po ňom bude zúriť vojna. Ani netreba hovoriť, že Nostradamus také predpovede nenapísal. Jean-Charles de Fontbrune, francúzsky bádateľ Nostradama, nástojil, že podľa učenca bude Ázia ohrozovať Rusko chemickými zbraňami a donútia Rusov ustúpiť z Moskvy.7 Čosi podobné sa netvrdí v nijakom Nostradamovom štvorverší. Podľa Arkela a Blaka Nostradamus predpovedá takú bezútešnú budúcnosť, že nadchádzajúce kataklizmické udalosti prežije iba hŕstka ľudí. Po skaze svitne nový vek. Nostradamus, pochopiteľne, nespomína ani nový vek ani možnosť, že ľudstvo zahynie následkom kataklizmy.

Ako uvidíme, dosiaľ bolo niekoľko Nostradamových predpovedí nesprávne preložených zámerne alebo neúmyselne, zásluhou nedostatočnej odbornosti. Pri viacerých príležitostiach nedorozumenia spôsobené zle preloženými štvorveršiami naviedli istých jednotlivcov konať nerozumne. Známe príklady sú Napoleon a Hitler. Zdá sa totiž, že obidvaja sa správali istým spôsobom preto, aby "naplnili" predpovede, ktoré samoľúbo vzťahovali na vtedajšiu dobu a na seba. O historickom a sociologickom pôsobením takýchto predpovedí sa letmo zmienili moderní komentátori ako David Pitt Francis8. Skutočnosť, že Napoleon aj Hitler sa  pokúšali naplniť zle pochopené predpovede, je nepodstatná. V obidvoch prípadoch však následky ich skutkov znamenali pohromu pre milióny ľudí. Možno azda celkom vylúčiť, že dajaký budúci vojnový štváč, dajaký šialený mesianista sa bude správať podobne v našej budúcnosti, že sa pokúsi uskutočniť zle pochopené proroctvo, ktoré vyvolá v spoločnosti chaos?

"V roku 1999, keď sa bude chýliť ku koncu staré storočie, medzi 23. novembrom a 21. decembrom, sa rozpúta rozhodujúca vojna vojen."

Táto interpretácia Nostradamovho štvorveršia I.16 bola uverejnená v Robertsovom diele The Complete Prophecies of Nostradamus, ktoré vyšlo v roku 1982. V skutočnosti Nostradamus nespomína vo svojom štvorverší rok 1999 či mesiace november a december, ba ani netvrdí, že rozhodujúca vojna vojen sa začne v tom čase či inokedy. A jednako Robertsov preklad, ktorý vznikol pôvodne v roku 1947, sa dočkal ôsmich vydaní, nesčíselných reprintov a zrejme spropagoval slávne Proroctvá vo väčšom množstve výtlačkov ako hociktorá iná moderná verzia. Ako sa mohlo stať, že taká pomýlená kniha sa vo verejnosti stala natoľko úspešnou a populárnou?

Odpoveď na túto otázku je zdrvujúco jednoduchá. Nutkaniu skúsiť šťastie s prekladaním štvorverší podľahli ľudia, ktorí nevedia, ako treba Nostradama čítať, ktorí sa nikdy nezaoberali jeho metódami a ktorí nechápu jeho symboliku. Neuvedomili si, že z Nostradama hovorí poznanie ezoterickej múdrosti tvoriace základ stáročnej jasnovideckej tradície - nevynímajúc občasné citácie  iných veštieb - múdrosti obklopenej okultnými metódami a skrytou jazykovou terminológiou. Nepochopili, že človek musí skúmať tento druhu veštenia celý život.

Prirodzene, ani nemusíme zachádzať priďaleko, ak chceme odhaliť príčiny, pre ktoré sa subkultúrny prístup k Nostradamovi teší takej obľube. Žijeme vo veku násilia, keď sa škodoradosť premenila na žiadaný tovar a keď spravidla idú lepšie na odbyt knihy, ktoré predpovedajú grotesknú a hrôzostrašnú budúcnosť, nie knihy, ktoré nám vykresľujú pokojnejšiu perspektívu. Subkultúrny Nostradamus je produkt ekonomiky, hoci jeho vplyv na obrazotvornosť ľudí je jednoznačne škodlivý a treba sa proti nemu vzoprieť.

Žiada sa zopakovať, že veľa novovekých pisateľov nepochopilo Nostradama práve preto, lebo písal mimoriadne ezoterickým štýlom. Preto prehodnocujeme Nostradama vo svetle ezoterických a astrologických poznatkov i praxe šestnásteho storočia. Naším zámerom je odhaliť okultné pozadie viacerých typických štvorverší a (nevyhnutne) zdôrazniť, že ozajstné pochopenie Proroctiev sa nezaobíde bez pochopenia Nostradamovej ezoterickej metodológie.

Hoci Nostradamus používal pri zostavovaní svojich štvorverší komplikované arkánne metódy, dajú sa pokojne zredukovať na tri hlavné postupy:

- Po prvé, zakaždým keď chce Nostradamus presne datovať budúcu udalosť, zväčša sa uchyľuje k arkánnemu astrologickému systému hlboko zakorenenému v metódach šestnásteho storočia.

- Po druhé, keď pracuje so širšími časovými úsekmi, napríklad so storočiami, cyklami či érami, siaha po okultnom systéme, ktorý bol v šestnástom storočí dobre známy, ale v súčasnosti takmer úplne upadol do zabudnutia. Tento arkánny systém historických periodicít opätovne uviedol do Európy sponheimský opát Trithemius, azda najvplyvnejší okultista neskorého pätnásteho storočia pojednaním Secundadeis čiže o planetárnych anjeloch. Podrobnejšie si o ňom povieme v 3. kapitole.

- Po tretie, Nostradamus používa jazykový systém, ktorý rozpracúvali ezoterici a okultisti dlhé stáročia a ktorý je dnes známy pod názvom zelený jazyk.

Kto sa zaujíma o Nostradamove predpovede, by sa bezpodmienečne mal zoznámiť s týmito tromi tajnými metódami. V nasledujúcich kapitolách si ich všetky rozoberieme v súvislosti so štvorveršiami. Avšak prv, ako sa podrobnejšie pristavíme pri Nostradamových predpovediach, musíme sa zoznámiť so stavbou samotných štvorverší.


PODSTATA PROROCTIEV

Raná literatúra o Nostradamovi sa neodvoláva na Stovky, ale na Proroctvá. Dlhý titul 21. vydania veršov, uverejnený v roku 1588 naznačuje, že sa delia na štyri "Storočia", a predsa názov diela znie Les Grandes et Merveilleuses Predictions... (Veľké a úžasné proroctvá). Dôraz na slove Proroctvá azda súvisí s poznaním, že  nie všetky Nostradamove predpovede - vyšli ako štvorveršia združené po stovkách do väčších celkov. Mnohé z nich napísal pre svoje Almanachy či Predpovede. Ale v roku 1596 Nostradamov žiak Jean-Aimé de Chavigny použil slovo "Stovky" v titule komentárov k Nostradamovým veršom a zrejme pomohol spopularizovať toto slovo.

Klasická Nostradamova predpoveď je napísaná v podobe štvorveršia pozostávajúceho zo štyroch rýmujúcich sa veršov. Tie boli zasa usporiadané do "Centuries", t.j. do Stoviek. Titul Centuries je odvodený z francúzskeho centains a to zasa od latinského centenarius, ktoré sa v angličtine často redukuje na dvojznačné centuries čiže stovky alebo storočia. Názov súborov veršov teda nevznikol preto, že by sa zaoberali chronológiou alebo udalosťami zoskupenými podľa storočí, ale preto, lebo Nostradamus ich usporiadal do súborov pozostávajúcich približne zo stoviek štvorverší. Pravda, tento zovšeobecnený a dvojznačný názov nie je celkom presný, lebo zo dva súbory neobsahujú presne po sto štvorverší. Súbor č. VIII obsahuje v niektorých vydaniach iba 44 štvorverší, kým v iných zasa 48. Ako sa neskôr presvedčíme, prvá uverejnená zbierka zahrnovala štvrtý súbor pozostávajúci len z 53 štvorverší.

Píšeme, akoby vládla všeobecná zhoda o forme a podstate prvého vydania Proroctiev, hoci je to mylný dojem. Okolo dátumov vydania Proroctiev je oveľa viac nejasností, ako by vyplývalo z populárnych kníh o Nostradamovi. Nominálne boli Proroctvá vytlačené vo dvoch častiach, lenže rozdiel medzi nimi bol značný, a pravdepodobne by bolo správnejšie hovoriť o troch osobitných častiach. Prvé vydanie, ktoré vytlačil v roku 1555 Macé-Bonhomme  (pravdepodobne Mathieu Bonhomme, lyonský tlačiar v rokoch 1542 až 1569) obsahovalo prvé tri súbory po sto štvorveršiach a 53 štvorverší z ďalšieho súboru, teda dovedna 353 štvorverší. Do prvého vydania bol zaradený aj list Nostradamovmu nedávno narodenému synovi Césarovi. V roku 1557 uverejnil ďalšie vydanie Antoine du Rosne z Luynu. Zavše sa označuje za druhé vydanie Proroctiev, ale podľa niektorých znalcov ide o piate vydanie. V roku 1558 vyšlo podľa iných bádateľov takzvané pôvodné vydanie (jeden exemplár sa nachádza v parížskej Národnej knižnici), ktoré vytlačil v Lyone Pierre Rigaud. Tento dátum sa pokladá za sporný a pôvodnému vydaniu sa prisudzuje posmrtný rok 1566. Zhodne sa predpokladá, že ide o dva oddelene vytlačené a spojené zošity. Celú zložitú históriu raných vydaní neobyčajne zreteľne popisuje Benazra.9 Keď sa budeme zaoberať v Prílohe č. 1 Nostradamovým horoskopom, poukážeme na takmer kozmické dôvody, pre ktoré by sme mohli dátumy 1555 a 1558 pokladať za prijateľné, lebo dokonale zapadajú do natálneho horoskopu poukazujúceho na beh majstrovho života. Nazdávame sa, že boli zaznamenané práve pre túto príčinu. Náš hlavný záujem sa sústreďuje na predpovede vo štvorveršiach, a pretože vari iba dve antedátujú rok najneskošieho možného vydania (1558), pokojne môžeme ignorovať spory o prvých vydaniach.

História vydaní Proroctiev je teda zložitá. Bez niekoľkých slov o predchádzajúcich vydaniach by sme ťažko mohli vysvetliť, prečo sme si v našej knihe vybrali na preklad určité verzie štvorverší. V nedávno objavenej korešpondencii sa našlo zopár listov, ktoré si vymenil Nostradamus s tlačiarmi a z ktorých vyplývajú isté ťažkosti z obidvoch strán. Situáciu sťažuje  skutočnosť, že v šestnástom storočí sa tlačiarenské postupy veľmi odlišovali od dnešných a tlačiari bežne opravovali chyby (aj domnelé) priamo počas tlačenia. Nostradamov anonymný anglický komentátor D. D. sa v roku 1715 ponosoval, že:

Chyby pera i tlače sú až priveľmi očividné v mnohých vydaniach Nostradamových Proroctiev, ba dokonca sa nenájde azda ani jediné štvorveršie, ktoré by sa v rozličných vydaniach nepísalo rozlične.10

Dobrú predstavu o rozsahu "rozličných zápisov" si možno urobiť z podoby krátkej vety, ktorá figuruje vo viacerých rozdielnych podobách od vydaní Proroctiev v šestnástom storočí až do novoveku.

Vo vydaní Pierra Rigauda z roku 1566 sa vo štvorverší IX.62 zjavuje trojslovná veta Chera mon agora. Tento trojčlenný výraz zredukoval Benoist Rigaud v roku 1568 na Cheramon. Jaubert ho v pojednaní o štvorveršiach z roku 1603 uvádza ako Cheramonagora s prekladá ho bez náležitého vysvetlenia ako Le Marché des Poitiers (Poitiersky trh). Vo vydaní Jeana Janssona z Amsterdamu z roku 1668 znie veta ako chera ausi de mont agora.

Azda ani neprekvapuje, že moderné obmeny tohto výrazu sú zmätené a premenlivé. V knihe o Nostradamovi z devätnásteho storočia sa tá istá veta podáva ako Chera, aussi le mons Agora.12 V roku 1982 ju Roberts zapísal ako Cheramonagora, hoci bez vysvetlenia. Prevzal tento zápis od Garencieresa (z jeho vydania v roku 1672), ktorý ho zasa v tomto prípade prevzal od Jauberta. Moderný taliansky pisateľ Carlo Patrian si výraz  upravil na Chera Monagora a vysvetľuje ho ako spôsob ručnej prepravy. Bardo Kodogo uvádza obmenu Cheramon agora, ktorú zjavne prevzal rovno z verzie Cheethamovej, hoci Kodogo dáva výraz do súvislosti so spoločným trhom, predchodcom Európskej únie. Cheethamová zasa poučuje čitateľov, že Cheramon-agora je názov maloázijského mesta, totožného vraj s dnešným UsXakom v Turecku. Azda mala na mysli Chersonesus, trácky polostrov na západnom brehu Hellespontu.

Pretože takéto variácie a skomoleniny sú až priveľmi bežné, je potrebné dosiahnuť zhodu, ktorá by sa čo najpresnejšie držala toho, čo Nostradamus naozaj napísal. Príloha č. 2 obsahuje stručný bibliografický prehľad prvých vydaní Proroctiev, pretože majú bezprostredný vzťah k nášmu rozboru štvorverší.


JAZYK PROROCTIEV

Keď sa Nostradamus usiloval predvídať udalosti, vraj sledoval odvíjanie takzvaných akašských kroník, ak sa nemýlia okultisti. Slovo Akaša je prevzaté zo sanskritu a znamená žiarivý. Do európskeho okultizmu ho koncom devätnásteho storočia uviedli teozofisti. Je to tajný piaty živel, ktorý spája štyri tradičné živly. Je to tá istá kvintesencia pre starých učencov, akou sú "žiarivé vody" pre alchymistov. Podľa okultizmu sú všetky spomienky na pozemské udalosti uložené v akašskom páse okolo duchovného tela Zeme. Špeciálne vyškolení okultisti a zasvätenci vraj vedia čítať tento pás spomienok, známy zavše pod názvom Akašská kronika. Prístup ku kronike si vyžaduje mimoriadne náročné okultné školenie a aj poprední jasnovidci sa ľahko  dopustia omylov. Známym príkladom je omyl Madam Blavatskej, ktorá si poplietla okolnosti života Ježiša ben Pandiru so životom Ježiša Nazaretského. Prv ako prenikli orientálne teozofické termíny do európskeho okultizmu boli akašské záznamy známe pod rozličnými názvami. V kruhoch alchymistov sa zjavne používal paracelsovský termín Aniadus.

Podľa kabalistickej tradície záznamy viedli anjeli zapisovatelia, ale dnešní ezoterici ich zväčša volajú Lipika.*9 Tieto bytosti údajne boli poverené zaznamenávať všetky duchovné udalosti, ľudské myšlienky, skutky a výroky, ktoré odzneli na svete. Z historických príčin súvisiacich so skutočnosťou že pôvodná rímska cirkev musela svoju vnútornú správu a politiku prispôsobiť pomerom v Rímskej ríši, židovsko-kresťanské zameranie sa v priebehu mnohých storočí fixovalo na minulosť, na tradičné formy, nie na inovácie a budúcnosť. Jedným z dôsledkov tohto zamerania bol dôraz na obrady týkajúce sa zomierajúcich a nebohých na úkor náležitej liturgie pre prenatálny život a pôrod. Na ezoterickej rovine cirkev ignorovala doktrínu o reinkarnácii. Kresťanské mystériá sa v podstate sústreďujú na liturgiu a modlitby za mŕtvych na úkor liturgie i modlitieb za tých, ktorí sa majú narodiť.

Zdalo by sa, že tieto úvahy sa vôbec nevzťahujú na Nostradama, ale v skutočnosti majú značný dopad na všetkých prorokov, lebo sčasti vysvetľujú animozitu cirkvi k takzvanej  prorockej literatúre. Kresťanská tradícia mala sklon vyzdvihovať minulosť na úkor budúcnosti. Preto cirkev s nevôľou prijímala exegézy biblickej a inej kresťanskej apokalyptickej literatúry ako aj astrologickej metódy. Preto cirkevné autority často pokladajú literatúru tohto druhu za kacírsku alebo inak pochybnú. Z rozličných dôvodov sa teda anjeli zapisovatelia podľa kresťanských názorov sústreďujú na záznamy o minulosti. V duchu ezoterickej tradície však vedú záznamy i o minulosti.

Nostradamus sa nepriklonil k akašskej vízii prvý. Čerpali z nej všetci ozajstní jasnovidci. Ani nehalil svoje vízie do hmlistých slov ako prvý s úmyslom zatemniť ich zmysel až do naplnenia predpovedanej udalosti. Ako prvý však predstavil celú históriu Európy (hoci s dôrazom na Francúzsko) za obdobie trvajúce približne osemsto rokov. Zvláštnosťou Nostradama nie je iba to, že sa sústredil na vývin jednej konkrétnej kultúry, ale že vytvoril celú literatúru a literárny štýl slúžiaci tomuto cieľu. Pred Nostradamom bolo veľa jasnovidcov a (ako sa neskôr presvedčíme), niektorí ovplyvnili jeho videnie i spisy, ale nik nebol taký plodný v ezoterickej spisbe pred ním ani po ňom.

Nostradamus sa teda zaoberal Akašou. Bol zasvätencom, a vypestoval si túto schopnosť. Dnes veľa ľudí vyhlasuje, že majú prístup k Akaši, ale v mnohých prípadoch je to sebaklam - majú do činenia so sférou jasu na astrálnej rovine, ako jej vravia teozofi.*10 Treba na to upozorniť, lebo bez tohto rozlíšenia by sme nepochopili Nostradamovu pravú genialitu. Už sa vyskytujú jednotlivci, ktorí prepracúvajú alebo interpretujú Nostradama údajne v zhode s akašskou víziou. Niektorí dokonca vyhlasujú, že  im diktuje slová Nostradamov duch a takto prezrádzajú úplnú neznalosť kozmických zákonov, o ktorých píšu v spojitosti s reinkarnáciou odborníci ako nemecký antropozofista Guenther Wachsmuth.*11

V priebehu niekoľkých posledných rokov sme sa stretli s niekoľkými príkladmi aplikácie takzvaných "usmerňujúcich" a regresných metód na Nostradama. Prvá z nich je vlastne iba staré jasnovidectvo v novom habite a je rovnako nebezpečná. Medzi  materiálmi, ktoré sme dostali poštou, sa vyskytli "Nostradamove" proroctvá vydané pod menom Dolores Cannonovej.13 Ide o zvyčajnú zlátaninu pochmúrnych subkultúrnych veštieb aplikovaných na súčasnosť a medziiným sa v nich spomína šírenie AIDS, Antikrist, ekonomická pohroma v Amerike i vražda pápeža Jána Pavla v roku 1992.

Zdá sa, že Nostradamus nikdy nenúka čitateľom vysvetlenia svojich veštieb, ale pripúšťa iba toľko, že všetky sa týkajú budúcnosti. Hoci zanechal po sebe niekoľko narážok (adresovaných výlučne tým, ktorí boli zbehlí v arkánnych metódach) o okultných systémoch, ktoré uprednostňoval, vlastné komentáre nepísal. Je to dôležitý detail, lebo z neho vyplýva, že všetky uverejnené komentáre Proroctiev sú plodom individuálneho pátrania a (vo viacerých zarážajúcich moderných prípadoch) neschopného plagiátorstva.

Keby v starých knihách zaklínadiel*12 vystupoval čierny anjel scestného proroctva, volal by sa nacionalizmus. Najvýraznejšou formatívnou silou ovplyvňujúcou interpretáciu štvorverší bol nacionalizmus. Pramenil z pomýleného presvedčenia, že Nostradama zaujímalo iba obdobie, v ktorom žil jeho vykladač. Málo francúzskych komentáorov devätnásteho storočia pochybovalo, že Veľké mesto (Grand Citée) Nostradamových spisov je Paríž, hoci sa  nenašlo veľa vnútorných dôkazov, ktoré by potvrdzovali túto domnienku. Podobne ani anglický komentátor "D. D." nepochyboval, že Anglia spomínaná u Nostradama je "krajina obývaná anjelmi" čiže jeho vlasť, Anglicko.14

Máločo pôsobí na bádateľa takým skľučujúcim dojmom ako blúdenie v húštine "interpretácií", a to poväčšine francúzskeho pôvodu. Takmer všetky štvorveršia dávajú do súvislosti s významnými udalosťami za Tretej republiky, prvej a druhej svetovej vojny, akoby v šestnástom storočí viedol majstrovo pero hlavne záujem o tieto obdobia. Prinajmenej dvaja francúzski pisatelia premárnili značnú časť života pokusmi dokázať, že viaceré štvorveršia sú venované predpovediam o návrate Bourbonovcov na francúzsky trón, a to v čase, keď už bolo i menej krátkozrakým Francúzom jasné, že ich éra nenávratne pominula.15 Človek žasne, že by mal francúzsky komentátor Rochetaillée pravdu, keď predpokladal, že Nostradama hlboko znepokojoval pád francúzskeho prezidenta Mauricea de Mac Mahona v roku 1879, voľba prezidenta Julesa Grévyho za prezidenta republiky v roku 1879, volebný triumf generála Boulangera v roku 1889 a tak ďalej. Laver vzhľadom posadnutosť Francúzov vlastným národom, by asi ťažko uveril, že si smrť princa z cisárskeho rodu v krajine Zulov zasluhuje jedenásť štvorverší, alebo že by Nostradamus venoval osem či deväť štvorverší Dreyfusovej afére.16

Jedným z cieľov našej knihy je napraviť chyby tohto druhu. Budujeme základ nového prístupu k Nostradamovi výskumom toho, ako využíval vo svojich štvorveršiach arkánnu astrológiu, pričom sa stručne zmienime o Trithemiových planetárnych anjeloch a podrobnejšie sa pristavíme pri terminológii zeleného jazyka,  tak hojne sa vyskytujúcej v jeho spisbe. Znalosť týchto arkánnych metód a jazykov je pre pochopenie Nostradama bezpodmienečne potrebná preto, lebo väčšinu kľúčových slov, dátumov i historických odkazov vo štvorveršiach Nostradamus vyjadruje arkánnym slovníkom, cudzím slovnej zásobe európskych jazykov.

Prv ako si vysvetlíme intelektuálne a tvorivé metódy Proroctiev, mali by sme sa zoznámiť s Nostradamom ako s človekom. Aspoň stručne nazrieme do jeho rodinného pozadia a do kultúrneho i duchovného prostredia tvoriaceho horizont tohto pozoruhodného vrcholu ezoterickej literatúry.

 


PRVÁ ČASŤ

NOSTRADAMOV ŽIVOT, ČAS A PRACOVNÉ METÓDY

1. kapitola


Nostradamus a jeho čas

A takisto sa mnohí stali učenými mužmi, keď nadobudli náležité siderické telo, neúnavne sa cvičili v poznávaní siderických vplyvov. Vďaka tomu napokon pritiahli na seba vplyv súhvezdí, v znamení ktorých prišli na svet, podobne ako lúče slnka. Takto objavujú obdivuhodnú vedu, náuku i učenosť... pochádzajúcu jedine od hviezd. Pretože nebesá sú takto stvorené a tvoria akési siderické telo, povstáva mnoho znamenitých mysliteľov, mnoho spisovateľov, lekárov, vykladačov Písma i filozofov a každého formuje jeho súhvezdie. Ich spisy a náuky nemožno pokladať za sväté, hoci sa vyznačujú istou jedinečnou autoritou prameniacou zo súhvezdí a ich vplyv pochádza z prírody, aj keď nie je daný od Boha. Skutky tohto druhu zavše vychádzajú z mysle ľudí ohromujúcim spôsobom, keď sa menia srdcom i na duchu, stávajú sa podobnými svätcom pod vplyvom hviezdy a menia sa, ako aj víno mení človeka. Preto sa hodno vyznať v astronómii tohto druhu.

(Paracelsus: The Hermetic and Alchemic Writings, 1894. Vydal  A. E. Waite. Zväzok II, Hermetic Medicine and Hermetic Philosophy, str. 302)

V roku 1555 Michel Nostradamus uverejnil prvú časť svojich Proroctiev, zbierku predpovedí, ktorá sa neskôr stala najslávnejšou francúzskou knihou šestnásteho storočia. Kto bol tento pozoruhodný učenec a aké boli okolnosti jeho života vo Francúzsku v polovici šestnásteho storočia?

Ako tvrdí jeho syn César (vysvitlo, že jeho spisy sú do značnej miery nespoľahlivé), Nostradamus sa narodil v južnom Francúzsku blízko Saint-Rémy-de-Provence, trhového mestečka v dnešnom departmente Bouche-du Rhône, necelých tridsať kilometrov severovýchodne od Arles, a to podľa kalendára starého štýlu*13 14. decembra 1503. V Prílohe č. 1 sa zoznámime s jeho horoskopom. Je to neobyčajne silný horoskop, lebo tri vyššie planéty (Mars, Jupiter a Saturn) sú v konjunkcii nad dvoma stálicami, Kastorom a Polluxom (obr. 3).

Ak sa potvrdí naše tušenie, že Nostradamus sa narodil  niekoľko minút po poludní, horoskop je presýtený energiou vzhľadom na konflikt vyplývajúci z opozície medzi Slnkom a troma vyššími planétami (Marsom, Jupiterom a Saturnom), takže si vyžaduje mimoriadnu disciplinovanosť a ovládanie tvorivých síl. Túto konšteláciu i s jej vlastnosťami neskôr Nostradamus prevzal do svojej osobnej pečate ako talizman a akiste sa narodil s výrazným pocitom nezvyčajného poslania. Bol v ňom prísľub obsiahnutý v Paracelsovej charakteristike pravého jasnovidca, ktorú sme uviedli v citáte. Ak chcel Nostradamus naplniť tento prísľub, potreboval zasväteného učiteľa, aby mu pomohol usmerniť mohutnú energiu, ktorá by človeka bez osobitnej prípravy zničila. Jeho život a dielo dokazujú, že sa mu podarilo skrotiť túto silu (o Nostradamovi ako o zasvätencovi píšeme v Prílohe č. 3) a zjavne sa stal, hovoriac Paracelsovými slovami, človekom opitým hviezdou (stella dilutior), omámeným vplyvom ducha. Dodnes ostáva tajomstvom, kto bol učiteľom tohto človeka poznačeného hviezdami. Nostradamove úspechy zostávajú dosiaľ záhadné, ak vezmeme do úvahy jeho slávu ešte za života i nesmierny rozsah erudície, ktorú vynaložili bádatelia na výskum detailov jeho života.

Populárny životopis Nostradama, aký nájdeme v množstve kníh z oblasti subkultúry, by sa dal označiť nanajvýš za neškodný výmysel. V najlepšom prípade ide o zábavné bájky, v najhoršom o spleť klamstiev. Úplný a spoľahlivý životopis by si vyžiadal namáhavé vyvracanie bájok či legiend - a to aj v serióznych historických prácach od takých učencov, ako boli Charles Ward alebo Le Pelletier. Tu sa však o nič také neusilujeme. Naším zámerom je iba podať súhrn skromného počtu ako-tak dôveryhodných údajov o Nostradamovi. Našťastie moderný francúzsky kritický  výskum dosiahol zvrat v tomto bádaní.

Neúnavné výskumy Edgara Leroya1 vyústili do série genealogických tabuliek, ktoré znamenajú veľký pokrok v porovnaní s dovtedajšími, iba predpokladanými poznatkami o Nostradamovom zázemí. Tie vychádzali najmä z údajov Jehana de Nostredama (učencovho brata),2, Césara de Nostradame (jeho syna)3 a Jeana-Aimého de Chavignyho (jeho priateľa a žiaka).4 Žiaľ, Leroy prišiel k nespochybniteľnému záveru, že o prvých rokoch Nostradamovho života niet spoľahlivých informácií, hoci z temnôt neznalosti sa predsa len vynára niekoľko faktov. Nostradamov otec bol Jacques de Nostredame (krstné meno sa vyskytuje i v podobe Jaume). Narodil sa v Avignone, spočiatku sa živil ako obchodník, ale neskôr pracoval ako notár. Jeho matkou bola Reyniere de Saint-Rémy (volali ju zavše aj Renée). Dodnes si možno obzrieť rozpadávajúce sa priečelie domu na Rue Hoche, kde sa vraj Nostradamus narodil. Neďaleko, na starej ulici, ktorá sa dnes volá Rue Nostradamus, vidieť vkusnú učencovu bustu (obr. 4) nad fontánou s dvoma rybami a chrličmi v podobe levích hláv.

Pravého nostradamovského ducha s jeho záujmom o slová, etymológie a tajuplnosti však nenájdeme v Saint-Rémy, ale necelé dva kilometre južne od mestečka. Francúzsky komentátor Jean-Paul Clébert, ktorý v poslednom čase navrhol niekoľko najprenikavejších výkladov viacerých štvorverší, si všimol vplyv krajiny v bezprostrednom okolí Saint-Rémy na myseľ mladého Nostradama.5 Upozornil nás, že čudné slovo Mansol, vyskytujúce sa v šiestich štvorveršiach, je narážkou na miesto vzdialené necelé dva kilometre južne od Saint-Rémy.6 Je to starý kláštor Manseolo z trinásteho storočia, novoveký Saint-Paul-de-Mausole, kde sa  dodnes zachovali van Goghove maľby a ústav pre duševne chorých, pomenovaný po tomto umelcovi.*14

Kostol a kláštor Saint-Paul-de-Mausole sa spomína vo štvorverší X.29 ako Pol Mansol. Nostradamus sa zmieňuje dokonca o takzvanej "pyramíde" týčiacej sa na levanduľových poliach pred strmými skalnými stenami pod kostolom, ako aj o kozích jaskyniach vytesaných do týchto stien. Dnes tvrdia turistom, že do nich Rimania v staroveku zatvárali otrokov.7 Ako uvidíme, pre zmysel šiestich mansolských štvorverší nájdeme spoľahlivejšie vysvetlenie vo vzťahu k Saint-Rémy a k okolitým gréckym i rímskym pamiatkam (pozri 5. kapitolu). Nedá sa však vylúčiť, že táto "miestna" narážka je iba maskou zahaľujúcou hlbší význam štvorveršia. Bolo by to plne v nostradamovskom štýle.

Hoci bolo dieťa pokrstené, je dosť pravdepodobné, že na kresťanskú vieru prestúpili až jeho nie veľmi vzdialení predkovia, ktorí sa prisťahovali z Itálie. Edgar Leroy odvodzuje ich pôvod od židovských kupcov, ktorí sa v druhej polovici pätnásteho storočia usadili v Carpentrasu a Avignone. Byť Židom v krajine, odkiaľ Židov vyhnali, bola istá stigma, a preto  Nostradamov žiak Chavigny popieral jeho židovský pôvod. Mlčí o ňom i Nostradamov syn César. Výskum však spoľahlivo potvrdil, Nostradamove korene sú židovské.

Pokiaľ sa dá zistiť zo záznamov starostlivo preskúmaných vďaka Dr. Edgarovi Leroyovi a E. Lhezovi, Pierre de Nostredame prestúpil na kresťanstvo ešte pred rokom 1455. Leroy uvádza, že v listine zaregistrovanej dňa 12. mája 1455 a potvrdenej notárom Jacqom Giraudom z Avignonu je na okraji poznámka:

Pro Petro de Nostra Domina Olim cum judeus esset vocato Vidono Gassonet obligatio

Potvrdenie pre Pierra de Nostredama, kedysi ako Žida zvaného Vít Gassonet.

Ako vyplýva z neskôr overenej listiny, nie je vylúčené, že zmenené meno je zapísané chybne, a nie bezdôvodne. Pierre si vzal za ženu dcéru istého Jesseho Gassoneta z Monteux. Aj jej otec prestúpil na kresťanstvo a prijal meno Richaud. Dcéra však odmietla konvertovať. Preto bol Pierre ako kresťan nútený odmietnuť manželstvo v Orange. Slovom, z Leroyovej dokumentácie zrejme vyplýva, že pôvod Pierra či Víta Gassoneta bezpečne siaha tri pokolenia do minulosti, a to cez Arnauda de Velorges, istého Vitala (ktorý si vzal za ženu Astrugie Massipovú) k Astrugovi z Carcasonne. Táto línia nás zavedie hlboko do štrnásteho storočia, za hranice zachovanej dokumentácie, ba do štedrejšej sféry legiend. Nanešťastie syn César v spise o rodinnom rodokmeni dobre zamaskoval hŕstku faktov o jednoduchom pôvode. Vyhlasoval,  že jeho otec pochádza z rodu učených lekárov, znalcov mnohých jazykov. Stačí si zájsť do miestnosti na poschodí radnice v Salone, mestečku, kde žil otec i syn, a človek pochopí, prečo Césarovi tak veľmi záležalo na lepšej povesti rodu. Na stenách parádnej miestnosti visia dva portréty zo šestnásteho storočia, oddelené od seba priestorom i časom. Obidva údajne namaľoval sám César. Ak je to pravda, bol to veľmi nadaný amatér. Jeden portrét znázorňuje jeho otca a preslávil sa vďaka tisícom reprodukcií.

Druhý je autoportrét (ak ho naozaj namaľoval César). Predstavuje Césara ako módneho, elegantného muža zo spoločnosti s hudobným nástrojom (pravdepodobne lutnou) pri nohách. Na tejto maľbe vyzerá oveľa vyrovnanejšie ako na rytine znázorňujúcej ustarosteného šesťdesiatnika, uverejnenej na frontispice jeho vlastnej historickej knihy.8 Dnes by sme o Césarovi povedali, že prenikol do vyšších spoločenskýh kruhov. Nesmel dať najavo, že jeho korene siahali prihlboko do dolných vrstiev. Usiloval sa vytvoriť dojem, že hoci nepochádza práve zo šľachtického rodu, jeho predkovia boli aspoň vážení učenci.

Dátum Césarovho narodenia je neistý, ale z venovania v Proroctvách vieme, že určite prišiel na svet okolo roku 1554. Zomrel približne roku 1630. Vďaka bohatstvu zdedenému po otcovi si zjavne mohol dovoliť žiť životom diletantského spisovateľa i umelca a zaujímať sa o miestnu správu. Na portrét svojho otca v Bibliotheque de la Mésjanes v meste Aix-en-Provence napísal César mikroskopickými literami v latinčine dve dvojveršia:


Caesaris est satis patris haec Michaelis imago

Edit hic hunc genitor, prodit hic ille patrem

Sic pater est natus nati, pater est quoqe patris

Natus et hinc rebus numina rident.*15

Prekladáme ich takto:

Tento obraz Michela, otca, je od Césara, syna.

Prvý zrodil druhého, tento vytvoril otca.

Ak sa otec zrodil zo syna, tak syn je aj otcom otca

A bohovia sa nad týmito vecami usmievajú.


César bol zrejme aspoň v literatúre plagiátorom, ak máme súdiť podľa jeho diela L'Histoire et Chronique de Provence (História a kronika Provensálska). Človek si o ňom nevyhnutne vytvorí dojem, že bol pánom svojho času, vyšplhal sa do vyšších spoločenských kruhov, zjavne sa hanbil za svoj pôvod a nepodarilo sa mu, žiaľ, rozvinúť značné umelecké nadanie.

Ako sa zdá, všetkým príslušníkom Nostradamovej rodiny sa podarilo získať výborné vzdelanie, a to v čase, keď ľudia, ktorým sa dostala takáto možnosť, mali prístup k učenosti ešte vždy podfarbenej ezoterikou. Zvyčajne sa tvrdievalo, že mladý Nostradamus sa učil astrológiu i základy bylinkárstva a lekárstva od starého otca. Pritom sa naznačovalo, že práve pod vplyvom  týchto raných záujmov sa Nostradamus rozhodol pre štúdium lekárstva na univerzite v Montpellieri. V knihe o kozmetike Nostradamus píše, že v rokoch 1521 až 1529 sa venoval astrológii pre jej lekárske spojitosti - pri pátraní po liečivých princípoch si "rozširoval vedomosti o zdroji a pôvode planét". Hodno spomenúť, že tieto poznatky čerpal z práce, ktorá sa celkom otvorene zaoberá líčením alebo, povedané jeho slovami, z knihy poskytujúcej ženám rady "ako klamať oči prizerajúcich sa". Potom údajne pôsobil ako lekár v Narbonne, Carcassonne, Toulouse i Bordeaux a zakrátko si v Provensálsku získal zaslúženú povesť liečiteľa moru, ktorého časté epidémie podporoval vtedajší nedostatok hygieny. Zdá sa, že ešte pred rokom 1533 sa vrátil do Montpellieru, lebo v tomto roku získal doktorskú hodnosť.

Väčšinu týchto "faktov" spochybnil moderný výskum, najmä Leroy. Kladie si otázku, či Nostradamus naozaj býval v mestách ako Carcassonne a Bordeaux v obdobiach uvádzaných v historických knihách. Výskumy navyše vyvrátili ako nepravdepodobné tvrdenie, že Nostradamus musel okolo roku 1534 predstúpiť v Toulouse pred inkvizíciu, hoci to tvrdila väčšina jeho životopiscov.

Tieto roky sú veľmi skromne zdokumentované. Dodnes sa však zachovali záznamy o jeho zápise na Lekársku fakultu Montpellierskej univerzity, ktorý sa konal 23. októbra 1529. V roku 1533 bol v Agene, ale nie je isté, načo ta išiel a čo tam robil, hoci historici zväčša prijímajú názor Jeana-Aimého de Chavigny. Podľa neho Nostradamus navštívil Scaligera,*16 ktorý vtedy býval v Agene.

Vykonštruované biografie týkajúce sa Nostradamových neskorších rokov tvrdia, že si získal dobré meno ako liečiteľ moru. Nevieme, či je to pravda. Komentátori spomínajú záhadný prášok, ktorým sa chránil pred útokmi nebezpečnej choroby. Tajný recept na prípravu tohto prášku vraj zanechal v spise o kozmetike.9 Raoul Bousquet píše o prášku "namiešanom Nostradamom", ktorý roku 1546 zastavil mor v meste Aix.10 Pravda, podobné historky sa rozprávajú aj o iných vtedajších lekároch okultistoch, nevynímajúc Paracelsa či Agrippu. Niekdajšieho okultistu Paracelsa na portrétoch často zobrazujú s takýmto záhadným práškom. Volal sa azoth alebo zoth a Paracelsus ho uschovával v ozdobnej hruške rukoviatky svojho meča (obr. 5). V ktoromsi ezoterickom štvorverší Nostradamus skutočne použil slovo Asotus. Možno je to narážka na tajomný liek, ale neskorší chemici, ktorí nepoznali ezoterickú tradíciu, ho prevzali ako pomenovanie dusíka. Prášok údajne neliečil iba mor, lebo v hermetickej literatúre sa spomína "zrelé merkúrium", ktoré podľa Paracelsa "vylieči všetky choroby v troch ríšach prírody".11 Nanešťastie v zhode s typickou spagyrickou*17 opatrnosťou (alchymisti pokladali prezrádzanie vlastných tajomstiev za nerozumné), Paracelsus neuviedol návod na prípravu zázračného prášku a vraví iba toľko, že sa vyrába z elixíru. Tento elixír zostal jedným z najlepšie strážených tajomstiev celej alchýmie. Prišli sme k záveru, že azoth (či už ide  o liečivý prášok alebo nie), je symbolom iniciácie - znamením, že muži alebo ženy, čo nosili pri sebe tento prášok, boli zasvätení do tajomstva liečenia, o ktorom sa Nostradamus enigmaticky vyjadruje ako o "la faculté iatrice".

Azoth či azoc, ako ho neraz volá Paracelsus, by si vyžiadal osobitný výklad. Azoth je tajomstvo tajomstiev, merkúrium filozofov (nie však, ako vzápätí dodáva Paracelsus, obyčajná ortuť). Je to prášok, ktorý očisťuje nečisté telá pomocou ohňa. Slovom, je to skrytá moc iniciácie, ktorá ovplyvňuje z duchovnej sféry tri svety človeka - rozumový, citový a božský fyzický. Podľa neskorších spisov majstra kabaly Fulcanelliho si možno prípravu azothu, ktorému vraví "oživená ortuť", osvojiť štúdiom architektúry parížskeho chrámu Notre Dame. Nostradamus sa počas návštev Paríža akiste s touto architektúrou zoznámil, takisto ako iní okultisti.*18 V anglickom vydaní knihy o alchýmii od Jacqa Sadoula sa vyskytuje skrytá narážka na tajomný prášok.12 Na frontispice knihy je titulná stránka vydania Azothu (obr. 6) od Basila Valentina zo šestnásteho storočia, kým príloha na konci knihy naznačuje, že starí alchymisti akiste mali prístup k nejakému tajomnému prášku. Sadoul uvádza v prílohe deviatich najslávnejších alchymistov známych v Európe a upozorňuje, že ich priemerný vek sa pohyboval okolo 82 rokov, a to v období, keď sa ľudia v priemere nedožívali ani polovičného veku. Že by azoth nebol iba obyčajný výmysel?

Zvláštnou zhodou okolností aj prvým prekladateľom všetkých Nostradamových štvorverší do angličtiny bol lekár, ktorý liečil mor. Bol to Theophilus Garencieres, študoval a graduoval v Caene i v Oxforde a (hoci to znie neuveriteľne) musel používať Nostradamove štvorveršia ako prvú čítanku francúzštiny. Zoči-voči hrôzam veľkého moru, ktorý vystrájal roku 1665 v Londýne i mnohých častiach Anglicka, odporúčal interne užívať takzvaný benátsky sirup.13

Vráťme sa však k nepočetným spoľahlivým faktom o Nostradamovom živote. Je isté, že v druhej polovici života napísal viacero kníh. Ako astrológ sa preslávil v prvom rade nie Proroctvami, ale každoročnými Almanachmi veštieb a predpovedí počasia. Predpovede o udalostiach na každý mesiac uvádzali básne pozostávajúce zo štyroch veršov, desaťslabičné štvorveršia (obr. 7). Niekoľko štvorverší, ktoré sa mu pripisovali, a to aj v prvom období, sú falzifikáty, ale je isté, že Prognostication nouvelle... z roku  1555 napísal on, hoci zrejme nie ako svoje prvé dielo. Neskôr budeme mať príležitosť zoznámiť sa s jedným takýmto Almanachom. Pravdepodobne vďaka obľube týchto ročeniek mu skrsol v mysli nápad napísať rad štvorverší o budúcnosti Európy.

Popri príprave každoročných Almanachov Nostradamus uverejnil aj preklad parafrázy Galena (gréckeho lekára z druhého storočia, ktorého lekárske spisy tvoria najdôležitejší súhrn poznatkov v tomto odbore za stredoveku),14 preklad z latinčiny, spis o kozmetike15 a (možno) francúzsky preklad knihy o hieroglyfoch od Hórapolóna, pseudoegyptského spisovateľa, ktorý sa tešil obľube u humanistov v prvej polovici šestnásteho storočia.16

Ako sme už poznamenali, podľa tradície vraj Nostradama učil astrológiu, staroveké klasické jazyky i hebrejčinu jeho starý otec. Tento vzdelanec však zomrel v čase, keď bol Nostradamus veľmi mladý a je pravdepodobnejšie, že znalosti týchto jazykov i náuky o hviezdach získal v škole, ktorá vtedy kládla dôraz na všetky spomínané predmety. Zostáva však tajomstvom, ako sa Nostradamus oboznámil s astrológiou do takej miery, že sa stal najvýznamnejším predstaviteľom tejto vedy v šestnástom storočí, a sčasti aj za to vzbudzuje v nás obdiv.

Doterajšie životopisy priveľmi zveličovali Nostradamovo priateľstvo so Scaligerom. Julius Scaliger neodišiel z Itálie iba kvôli Nostradamovi, hoci to tvrdia viacerí životopisci - roku 1525 pricestoval do Francúzska, aby sa stal lekárom biskupa v Agene, meste, kde vtedy náhodou býval Nostradamus. Takto vzniklo jeho priateľstvo s Nostradamom. Scaligerov pobyt v tomto kraji sa, prirodzene, predĺžil, keď sa ako štyridsaťpäťročný  oženil so šestnásťročnou krásavicou Andiettou de Roques-Lobejac, s ktorou mal pätnásť detí. Môžeme si byť istí, že Scaliger sa zaoberal daktorou z ezoterických disciplín. Nevyplýva to len z narážok v jeho spisoch, ale aj z priateľstva s Gauricom (ktorý ho údajne učil astrológiu) a s nemeckým maliarom Albrechtom Dürerom, ktorý kedysi pricestoval do Benátok, kde pátral po akýchsi ezoterických záhadách súvisiacich s florentínskou neoplatonickou školou. Nevieme, či sa o týchto jeho ezoterických záujmoch dozvedel Nostradamus.

Francúzsky komentátor P. V. Piobb upozornil, že mimoriadne zaujímavá spojitosť s prípadnou školou zasvätencov sa vynorila na povrch dlho po Nostradamovej smrti.17 V tiráži dolu na titulnej strane amsterdamského vydania Proroctiev z roku 1668 sa nachádza dobre zamaskovaná zmienka o "Synovi vdovy". Znie takto:

A Amsterdam Chez Iean Iansson a Waesberge et la Vesve du Feu Elizée Weyerstraet. l'An 1668.

Preklad:

V Amsterdame, v dome Ieana Ianssona na Waesberge a u vdovy po nebohom Elizeeovi Weyerstraetovi. V roku 1668.

Poznámka zostáva záhadou bez ohľadu na to, ako ju čítame (obr. 8). V zhode s pravidlami ezoterického jazyka sa Iean Ian opakuje preto, lebo Jean (Jan) a syn Ianssona sa vyzdvihujú ako dve odlišné slová a skrytý význam je pojem "syn Jeanov". Slovo Vesve by sa mohlo čítať i ako Vefue, teda po francúzsky vdova (veuve). Zo slovnej akrobacie okolo tajného argotu tejto edičnej poznámky  vyplýva jediná rozumná interpretácia - narážka na spojitosť so Synmi vdovy.

Výraz "Synovia vdovy" znie možno nenápadne, ale dodnes je to dôležitý slobodomurársky termín. Používal sa v kruhoch alchymistov a ezoterikov ešte pred vznikom slobodomurárstva v Európe. Jeho zdroj treba hľadať v Biblii. Synom vdovy volali Chírama Abifa, zavše neprávom označovaného za architekta Šalamúnovho chrámu a pochádzajúceho z kmeňa Neftali (podľa odbornej literatúry pochádzal z Týru). Z podrobného rozprávania v Knihe kráľov vyplýva, že Chíram sa výborne vyznal v spracúvaní kovov i v remeslách a bol tvorcom vnútornej výzdoby chrámu.18 V ezoterickom kontexte Chíram označuje toho, kto plánuje, buduje a dovŕši vnútorný chrám, kto zušľachťuje vnútorného človeka. Preto sa zavše meno Chíram udeľuje človeku, ktorý dosiahol takéto vnútorné majstrovstvo, vyzdobil vnútorný chrám svojho ja. Syn vdovy znamená presne to isté ako Chíram a vzťahuje sa na zasvätenca najvyššieho stupňa. Prehľad používania tejto alegórie skončíme poukazom na záhadnú poznámku H. P. Blavatskej, že Šalamúnov chrám je "stavba, ktorá v skutočnosti nikdy nejestvovala". Znamená to, prirodzene, že išlo o "školu zasvätencov".19

V mene Chíram (po hebrejsky je to mužské meno) sa skrýva ženské meno Maria a dostaneme ho jednoduchou metatézou, prípustnou v duchu okultnej anastrofy (pozri Prílohu č. 5). Podobne ako v alchýmii teda budovanie vnútorného chrámu vyžaduje súlad medzi mužom a ženou, večnú polaritu, akú tvorí Slnko a Mesiac, kráľ a kráľovná, animus a anima. Takýto bol pôvodný zmysel ezoterických obrazov conjunctio čiže manželstva dvoch duší  v alchymickej literatúre (obr. 9).

O význame ezoterického alchymického pozadia pre Synov vdovy sa presvedčíme, keď si uvedomíme, že Maria (Maria Hebraea, Maria židovka) sa pokladá za najväčšiu spomedzi prvých hebrejských zasvätencov. Je tu teda Chíram ako hebrejský zasvätenec a jeho tieňové ja ako anima, Maria ako hebrejská zasvätenkyňa, a obidvaja sa dávajú do spojitosti s Nostradamom na základe etnického pozadia. Dôležitosť mena Maria ako ezoterického nekresťanského mena sa dá vyčítať zo skutočnosti, že na titulnej strane pozoruhodného spisu Symbola Aureae Mensae od alchymistu Michaela Maiera sa Maria znázorňuje na vrchu stránky a vedľa nej je učiteľ všetkých ezoterických náuk Hermes Trismegistos (obr. 10).20 Nie je to iba výmysel šestnásteho storočia. Maria sa spomína v treťom storočí aj ako Miriam, sestra Mojžišova. Toto meno sa zachovalo v poloalchymickej súvislosti dodnes, lebo veľká kuchynská panvica, bežne používaná vo Francúzsku pri varení, sa pôvodne v alchymických laboratóriách volala bain-marie, a to podľa vzoru Maria Hebraea. Slovo bain sa kedysi vzťahovalo na očistný kúpeľ.

Táto nie bezdôvodná hra so slovami nás azda privedie k predpokladu, že Nostradamovo zasvätenie nejakým spôsobom súvisí s ezoterickou kabalistickou školou. Lenže v jeho štvorveršiach či ostatných spisoch nachádzame vzhľadom na Nostradamovo pozadie prekvapujúco málo presvedčivých dôkazov o jednoznačne kabalistických metódach - pravda, ak ich autor nezamaskoval tak dokonale, že unikli nášmu zraku. Z Nostradamovej prózy vo štvorveršiach a možno i z niekoľkých veršov vyplýva, že čítal niektoré diela mnícha a astrológa Richarda Roussata,21 o ktorom  vieme, že používal spisy židovského učenca Ibn Ezru z dvanásteho storočia ako prameň pri viacerých chronologických výpočtoch.

Tvrdí sa - hoci zasa bez písomných dôkazov - že Nostradamus sa okolo roku 1532 oženil a mal dve deti. Tento súlad protikladov však netrval dlho, lebo mor, s ktorým Nostradamus u iných chorých tak úspešne bojoval, sa mu pomstil stratou celej neveľkej rodiny. Ako sa zdá, nasledujúcich sedem či osem rokov strávil cestovaním po rozličných častiach Francúzska, ba zašiel i do Itálie. Niektorí historici a komentátori neprimerane zveličujú trvanie tohto výletu, ale sám Nostradamus spomína niekoľko miest vo svojom diele Traité des fardements et confitures,*19 a zmienky o nich sa nájdu i v jednom či dvoch štvorveršiach. Zrejme bol v Savone i Miláne a podľa niektorých historikov zašiel až na východ do Benátok, ktoré zohrali takú významnú úlohu v jeho proroctvách o dejinách tureckých moslimov. Prirodzene, ťažko možno posúdiť, či cestoval ešte ďalej na juh, hoci narážky na krajinnú scenériu v niekoľkých štvorveršiach akoby naznačovali, že bol až v Neapole a obdivoval zázračný nový vrch (Monte Nuovo), ktorý roku 1538 vyrástol z mora za jedinú noc, a na vlastné oči vide znepokojujúce prejavy sopečnej činnosti pozdĺž južného pobrežia Itálie. Podľa miestnej tradície sa tu za noc vynorili z mora nebývalé ostrovy, ale rozprávanie očitých svedkov potvrdzuje, že to bol pomalší, aj keď nemenej dramatický úkaz.22

V novembri roku 1547 sa Nostradamus oženil s vdovou Annou Ponsartovou Gemellovou či Annou Poussartovou, Pons Jumelovou, ak nie Genellovou - komentátori sa nevedia dohodnúť na jej mene, hoci latinský epitaf, ktorý dala vytesať na Nostradamovom pomníku, hlása, že sa volala Anna Pontia Gemellová. Správne francúzske meno akiste znelo Anne Ponsardová a zjavne bola vdovou po Jeanovi Beaulmovi. Leroy síce nespochybňuje dátum ich sobáša, ale právom sa čuduje, že by sa Nostradamus dal niekoľko mesiacov po svadbe portrétovať, ako sa potuluje po Itálii.

Archívy naznačujú, že Nostradamus žil v salonskej štvrti Ferreiroux a vyplýva z nich, že mesto vyzeralo v šestnástom storočí úplne inak. Podobu stredovekého Salonu najvýrečnejšie prezrádza pôdorys ulíc, ktoré ešte vždy sledujú obrysy starých hradieb s mohutnými bránami. Tak ako mnohé starobylé francúzske mestá, aj Salon je stredoveké centrum v zajatí modernej premávky. Zachovalo sa niekoľko stredovekých budov. Zvonica kostola svätého Michala ešte vždy vrhá pri východe slnka tieň na blok, kde údajne kedysi stál Nostradamov dom a niekoľko sto metrov južnejšie sa  týči vysoká terasa, na ktorej stojí mohutný zámok d'Emperi - dnes takisto múzeum. Námestie južne od kostola a pod zámkom sa na počesť jasnovidca trochu neprimerane volá La Place des Centuries čiže Námestie storočí. Okrem starého zámku a kostola, na ktorom za Nostradamových čias nainštalovali najstarší juhofrancúzsky orloj, sa zachovalo zo stredovekého Salonu máločo. Pravda, záujem o turistov viedol k pokusom napraviť všetko, čo sa čas usiloval zničiť, najmä názvy námestí, sochy a múzeum (obr. 11 a obr. 12). Dom na niekdajšom Rybnom námestí, ktorý vraj patril Nostradamovi a v ktorom i zomrel, premenili na svojrázne múzeum, kde sú vystavené figuríny pripomínajúce múzeum madame Tussaudovej a k expozícii patrí aj premietanie filmov. Uličku premenovali na Rue de Nostradamus.

V tomto dome Nostradamus až do konca života vypracúval horoskopy pre početných zákazníkov, zostavoval Almanachy a písal tajuplnejšie Proroctvá. Z archívov sa dozvedáme, že tu sa manželom narodili deti - okolo roku 1551 Madeleine, asi roku 1553 César, roku 1556 Charles, roku 1557 André, približne roku 1558 Anne a roku 1661 Diane. Pre zmätok obklopujúci Nostradamov životopis je príznačné, že medzi autormi vládne toľko nezhôd o počte detí od druhej manželky. Jean-Aimé de Chavigny, ktorý poznal Nostradama veľmi dobre, tvrdí, že ich bolo šesť (z toho traja chlapci), kým Garencieres spomína len troch. V neskoršom období Muraise píše o ôsmich. Zdá sa, že všetky tieto údaje sa zakladajú na nedorozumení.*20

Leroy roku 1972 vo svojom diele rozhorčene poznamenal, že zmizli všetky dokumenty týkajúce sa Nostradamovho života v Salone. Iste to bola pravda v čase, keď vyšla Leroyova dôležitá kniha, ale Jean Dupebe uverejnil roku 1983 sériu 51 listov (väčšinou v latinčine), ktoré Nostradamus napísal alebo dostal počas pobytu v Salone. Korešpondencia sa týka takmer výlučne jeho astrologických záujmov a vrhá zaujímavé svetlo na jeho prácu i metódy.23

V liste z februára 1556 Gabriel Symeoni - spisovateľ, prekladateľ a dobre známy odborník na dejiny starovekého Ríma - vyjadruje nádej, že Nostradamova nedávna návšteva parížskeho dvora bola úspešná.24 Táto letmá zmienka naráža na jednu z najdôležitejších ciest, aké Nostradamus podnikol po Francúzsku. Návštevu kráľovského dvora mu nariadila Katarína di Medici akiste preto, že chcela s ním predebatovať horoskopy svojich detí.

V zhode s väčšinou komentátorov - nevynímajúc viacerých vážených francúzskych učencov - Nostradamus sa vydal na dlhú cestu zo Salonu do Paríža roku 1556 (cesta trvala čosi vyše mesiaca). Zo zachovaných dokumentov však vyplýva, že ta pricestoval 15. augusta 1555. To by naznačovalo, že ju nepodnikol ako autor Proroctiev, ale ako slávny astrológ a zostavovateľ Almanachov. Podľa Césara po príchode do Paríža dostal Nostradamus záchvat lámky a nevychádzal z izby, kde sa ubytoval. Napokon  musel odcestovať do zámku v Blois, kde ho očakávala kráľovná. Po rokoch ľudia opriadli jeho pobyt v Paríži a Blois obdivuhodnými legendami i malebnými anekdotami a Leroy sa presvedčivo pokúsil dokázať, že východiskom rozmanitých nedorozumení sa stala téma rytiny zo série Theatrum Vitae humanae (Divadlo ľudského života).25 Pravda, výskumy potvrdili, že rytina vôbec nesúvisí s Nostradamom.

Pre Nostradamov život má nemenší význam cesta Kataríny di Medici do Salonu. Túto udalosť treba brať s istou dávkou opatrnosti ako väčšinu príhod pripisovaných Nostradamovi, lebo sa tvrdilo, že Katarína sa vybrala do Salonu iba kvôli osobe učenca. V skutočnosti sa roku 1564 zakladateľka dynastie Katarína rozhodla predstaviť Francúzsku svojho štrnásťročného syna Karola IX. Francúzsku. Zaťala zuby a spolu s celým dvorom vyše dva roky cestovala po krajine. Počas tejto nezvyčajnej cesty prešla viac ako 3600 kilometrov.

Poddaných napĺňal sprievod takmer rovnakým úžasom ako sama Katarína. Väčšinu miest a mestečiek na juhu spustošil mor. Na otvorených priestranstvách horeli veľké ohne. Sčasti preto, že v nich ničili miazmu, predpokladanú príčinu epidémie, a sčasti na nich spaľovali mŕtvoly. Niektoré mestá sa úplne vyľudnili. Montélimar charakterizoval ktorýsi z jeho obyvateľov ako otvorený cintorín. Aj Salon utrpel veľké straty, poznamenal César, keď písal o tomto období. Napriek všetkému dňa 17. októbra 1564 priputoval k bránam obrovský kráľovský sprievod, kde zistil, že mesto vôbec nie je pripravené prijať nevítaných hostí.

Kráľovná sa ubytovala v zámku de l'Emperi, neďaleko od Nostradamovho domu. Nielenže sa radila s Nostradamom v zámku, ale  aj ho milostivo navštívila na Rybnom trhu. Pamiatku kráľovninej návštevy zvečňujú voskové figuríny, ktoré by mali dodať všetkým miestnostiam patinu histórie, ale ťažko by sme tam našli predmety prezrádzajúce, o čom sa kráľovná s mágom rozprávala. Dá sa predpokladať, že o Proroctvách, o budúcnosti svojich detí, o ich horoskopoch, ba aj o osudoch Francúzska a Európy, ale dvaja účastníci debaty nevyzradili ani slovo.

Keby Katarína bola upriamila pohľad do budúcnosti, akiste by žasla na osudmi svojich detí - v hmlistých narážkach sa o nich hovorilo vo štvorveršiach - a našla by útechu v predpovedi, že všetci jej synovia sa stanú kráľmi. Vraj darovala Nostradamovi mešec s dvoma stovkami zlatých toliarov i dekrét kráľovského riadneho radcu a lekára. Tento nevídaný vrchol Nostradamovho života takmer znevážil neumelý drevoryt portrétu uverejnený vo vydaní diela Prophéties par l'astrologue due tres chrestien Roy de France... (Proroctvá od astrológa najkresťanskejšieho kráľa francúzskeho) z roku 1572 od Antoina Crespina, lebo nebeská guľa, ktorú zdvíha tento Pseudonostradamus, je ovenčená korunou a dolu pod oknom je nápis Nostradamus Astrologue du Roy (obr. 13).

Tu, v salonskom dome, Nostradamus pokojne skonal roku 1566. Podľa Césara, ktorý našiel jeho telo, Nostradamus predpovedal, kedy zomrie. Táto legenda (ak je to legenda) dala neskôr podnet k tvrdeniu, ktoré sa dodnes teší obľube komentátorov z prostredia subkultúry, že Nostradamus predpovedal svoju smrť vo štvorverší. César však o tom píše celkom presne. Ešte predtým vraj Nostradamus vzal do rúk Stadiovu prácu  Ephemeris*21 na rok 1566 a napísal do nej Hic prope mors est (Tu je smrť blízko). Neskôr, dlhší čas po tejto príhode, si Chavigny poznamenal, ako mu prvého júla Nostradamus povedal, že po nasledujúcom východe slnka ho už neuvidí živého. Našli ho takmer vychladnutého ráno druhého júla. Väčšina komentátorov usúdila, že zomrel v ten deň - najmä preto, lebo César skrášlil jeho smrť náboženskou symbolikou, keď zdôraznil, že to bol sviatok Navštívenia Panny Márie, "pravý deň Našej Panej", po francúzsky Notre Dame.

César netušil, že Nostradamus predpovedal dátum svojej smrti ešte presnejšie, ale oveľa skrytejším spôsobom. Táto veštba nie je zašifrovaná v tabuľke v Stadiovom diele Ephemeris ani vo štvorverší Proroctiev. Predpoveď (zostavená arkánnou metódou, príznačnou pre Nostradama) sa nachádza v jeho Almanachu na rok 1566, ktorý vydali Volant a Brotor. Exemplár tejto neobyčajne vzácnej knihy vydal ako faksimile roku 1897 Chomarat a je prístupná širokej verejnosti.26

Podľa zaužívanej metódy na tieto efemeridy Nostradamus zostavil každomesačné štvorveršie štýlom, ktorý je oveľa jasnejší ako jeho slávnejšie verše. Štvorveršie uvádzajúce mesačné predpovede na júl 1566 je iba mierne hmlisté. Obsahuje predpoveď: "Veľkí zomrú..." (obr. 14). Poznámka k stručnej predpovedi  počasia na prvý júl popri lunárnej pozícii (Mesiac v Kozorožcovi) uvádza, že Slnko bude v opozícii k Mesiacu a bude mimoriadne veterno. Ďalej v tom istom diele podáva širší komentár k tomu istému dňu (1. júlu), znovu sa zmieňuje o vetroch, o konjunkcii Slnka a Mesiaca (teraz v konkrétnejšom údaji spomína 7. stupeň Kozorožca), ale dodáva, že v tento deň nastanú "čudné transmigrácie" (obr. 15). Dá sa z týchto poznámok vyvodiť Nostradamovo tušenie, že zomrie prvého júla? Arkánne narážky vedú k predpokladu, že rátal so smrťou skôr v tento deň, a nie na svitaní nasledujúceho dňa, ako usudzovali tí, čo našli jeho mŕtvolu.

Záujem o čas úmrtia poukazuje zaujímavým smerom a zrodil sa iba náhodou, keď sme sa pokúšali overiť a dať do súladu údaje v rámci rozličných časových sústav používaných na sklonku európskeho stredoveku. Pôsobí to nezvyčajným dojmom, ale zdá sa, že astrologické údaje uvedené v Nostradamovom Almanachu a zodpovedajúce dňu jeho smrti sú iba okultnou clonou.

Táto informácia nás prekvapila, a preto sme tri razy porovnali uvádzané údaje s niekoľkými efemeridami. Treba brať do úvahy, že Almanach vychádza z miestneho času a z časového systému, ktorý sa už nepoužíva, ako aj z kalendára starého štýlu, teda z juliánskeho kalendára. Podľa juliánskeho kalendára by Slnku v ten deň prislúchal 19. stupeň Raka, takže opozícia (plein Lune) nemohla nastať v ten deň, ale najskôr druhého júla. Podľa Winstarových efemeríd z roku 1966 opozícia (spln) nastala o 12:09 popoludní miestneho salonského času a Mesiac stál v Kozorožcovi o 19:21. Nostradamus však v tabuľkách presne uvádza, že spln Mesiaca nastane na 7. stupni Kozorožca. To je  celkom vylúčené, lebo za splnu by bol v presnej opozícii k Slnku, na 18. stupni Kozorožca. Prirodzene, dalo by sa rozumne namietať, že sadzači urobili chybu - možno nechtiac vysádzali znak Slnka k prvému a nie k druhému dňu toho istého mesiaca. Je to však neudržateľná argumentácia, lebo v Predpovediach na júl (Prédictions de Juillet) Nostradamus v tom istom Almanachu opätovne tvrdí, že spln nastane v prvý deň mesiaca a zasa uvádza 7 stupňov a 25 minút Kozorožca. Vieme, že je to úplne vylúčené, a preto môžeme iba predpokladať, že Nostradamus uvádza nesprávnu informáciu s istým zámerom.

Ako sa zdá, nepresnosť sa týka iba prvého a druhého júlového dňa. Pozície Slnka i Mesiaca na ďalší mesiac, teda august, sú uvedené s presnosťou na niekoľko sekúnd. Štrnásteho augusta sa malo Slnko i Mesiac nachádzať na 16. stupni Leva. Takisto presne je udaná i opozícia (spln) na august, ktorá mala nastať 30. augusta na 13. stupni Rýb.

Z týchto údajov nevyhnutne usudzujeme, že omyl bol zámerný. Je nepravdepodobné, že by sa Nostradamus dopustil takéhoto omylu nechtiac. Veď neskoršiu konjunkciu (nominálne zatmenie) na ten istý mesiac určuje s presnosťou približne na minútu - na 16. júla o 19:47 večer. Môžeme dospieť k inému záveru, ak nie k tomu, že Nostradamus neveľmi dôkladne zastieral dátum (alebo aspoň hodinu) vlastnej smrti? Každý znalec astrológie v šestnástom storočí by mohol vyčítať z tejto obskúrnej hry s číslicami presne to, o čo išlo Nostradamovi, a prekvapuje nás, že toto tajomstvo zostalo tak dlho neodhalené.

Zmienka o splne na 19. stupni osi Rak - Kozorožec by mala upozorniť skúseného astrológa na možnú (astrologickú) príčinu  smrti. Z radikálneho horoskopu na obr. 3 vidieť, že radikálny Mars bol na 19. stupni Raka a v opozícii k Neptúnu na 23. stupni Kozorožca. Máme tu základnú konfiguráciu progresívneho úmrtného horoskopu.*22 Nemusíme veľmi pochybovať, že Nostradamus mal na mysli túto konfiguráciu, keď náročky zabudoval do Almanachu omyl. S podstatnými detailmi progresívneho a tranzitného úmrtného horoskopu sa zaoberáme v pasáži o jeho horoskope (Príloha č. 1).

Po Nostradamovej smrti manželka, ktorá stála pri jeho boku až do konca, dala v kaplnke kláštora Les Cordeliers (t. j. klarisiek) v Salone vytesať do steny kamennej hrobky nápis potvrdzujúci Paracelsove slová o vzácnom type Nstradamovho génia (obr. 17). Plný text uvádzame v Prílohe č. 4.

Ako to býva s inými slávnymi osobnosťami, aj Nostradamov hrob opriadli rozličnými legendami a epizódami. Kedy-tedy sa rozleteli po svete chýry, že sa našla jeho "pravá" hrobka alebo tajný vchod do hrobky v kláštore Les Cordeliers. Všetky legendy tvrdili, že svetlo sveta uzreli údajne ďalšie pseudoproroctvá z hrobky, ktoré vraj majú ďalekosiahly politický význam pre súčasných čitateľov.27

História Nostradamovej hrobky je zaujímavejšia než všetky tieto pseudoproroctvá a skutočnosť je zvláštnejšia než výmysel. Na kláštor Les Cordeliers zaútočili za revolúcie roku 1789 alebo bezprostredne po nej vojaci a vlámali sa do Nostradamovej hrobky. Legendy, ktoré vznikli po vlámaní, obohatili arzenál nepotvrdených detailov. Napríklad podľa jednej historky z rozdrvenej lebky učenca sa napil ktorýsi vojak. Bez ohľadu na to, čo sa stalo počas revolúcie (ako uvidíme, Nostradamus a iní veštci ju predpovedali dosť presne), kláštor bol natoľko poškodený, že Nostradamove telesné pozostatky preniesli do kostola sv. Vavrinca, kde sú uložené dodnes. Pôvodný epitaf sa už dávno stratil. Akiste ho zničili pri plienení kláštora. Terajší nápis na západnej stene kaplnky Panny Márie je reštaurovaná verzia nápisu z roku 1813. Úplný latinský text tohto nápisu uvádzame v Prílohe č. 4. Podľa záznamov blízko hrobky kedysi visel obraz (a pôvodne možno aj dva) od Césara - podľa niektorých prameňov boli umiestnené po obidvoch stranách steny,  kým iní zasa tvrdia, že viseli na náprotivnej stene kaplnky. Portréty však zmizli a v oficiálnej brožúrke o kostole sv. Vavrinca sa píše, že ho "pred niekoľkými rokmi ukradli".

Pozoruhodnú Nostradamovu predpoveď obsahuje posledná vôľa, ktorú roku 1566 nadiktoval notárovi Josephovi Rochovi. Celkom jednoznačne v nej spomína kryptu v kostole sv. Vavrinca, kam premiestnili jeho telesné pozostatky po roku 1789. Text, ktorý bol z testamentu vyčiarknutý, hoci zostal čitateľný, uviedol vo svojej práci Benazra:

... en sépultre dans l'eglise colégié de Sainct Laurens dudict Sallon et dans la Chapelle de Nostre Dame a la muralhe de laquelle a voulu estre faict ung monument...

V krypte kolegiátneho kostola svätého Vavrinca v uvedenom Salone a v kaplnke Našej Panej, v stene ktorej by sa žiadalo zriadiť pomník...

Ako upozorňuje Benazra v monumentálnom bibliografickom prehľade Nostradamovho života a diela, tu máme "vrcholný" dôkaz Nostradamovej predvídavosti. Je to precízne formulovaná, presná zmienka o Nostradamovej hrobke, hoci jeho pozostatky tam premiestnili až po vyše dvoch storočiach, po strašných nepokojoch roku 1789!

Kláštor klarisiek zničili krátko po revolúcii a jeho pamiatka sa zachovala len v názve ulice dotýkajúcej sa najjužnejšieho výbežku pôvodnej stavby. Blízko miesta, kde sa nachádzala prvá hrobka, na terajšom Place de Gaulle, stojí  zaujímavá socha Nostradama, ktorú roku 1867 vytesal do kameňa Joseph Ré (obr. 12). Azda hodno poznamenať, že vo štvorverší venovanom druhej svetovej vojne Nostradamus spomína budúceho generála, ktorého meno sa zachovalo na námestí, kde napokon postavia jasnovidcovu sochu.

Nostradamus zrejme už za života priťahoval veľa kritikov. V týchto kritických spisoch sa však nenájde ani zmienka, že pochopili jeho štvorveršia správne, alebo že uznávajú Nostradamove astrologické schopnosti. Preto má jeho kritika iba malú hodnotu. Medzi kritikmi sa našli takí, čo pokladali predpovedanie budúcnosti za bezbožné, pretože sa nevedeli zmieriť s predstavou, že je možné dozvedieť sa niečo o budúcnosti, a aj takí, ktorí nerozumejú špeciálnej astrológii ako jeho pracovnej metóde. Najstaršiu kritiku predstavuje latinský traktát z roku 1558 s názvom La Premiere Invective du Seigneur Hercules le FrancXois, contre Monstradamus (Prvá výčitka pána Herkula FrancXoisa proti Monstradamovi), v ktorom Herkules (pseudonym) poznamenáva, že astrológia je pokus "za bradu stiahnuť Boha z nebies na zem" a nahradiť ho prázdnou vierou v osud. Text sa napokon zvrháva na osobné osočovanie. Nostradamovu astrológiu vo "figliarskych" štvorveršiach vysvetľuje ako čarovanie zneužívajúce hlúposť čitateľov.28 Pamflet z toho istého roku, pochádzajúci azda od toho istého pseudonyma, sa volá Le Monstre d'Abus, doslova Netvor zneužívania (homofonický anagram Nostradamovho mena). Je to svojho druhu protiútok v štýle zeleného jazyka (podrobnejšie vysvetlenie podávame v Prílohe č. 5).29

Nostradamove myšlienky si zavše nesprávne vysvetľovali aj  tí, čo sa pokladali za jeho priateľov, napríklad jeho žiak Jean-Aimé de Chavigny, ktorý vraj strávil 28 rokov (číslo sa tak zhoduje s lunárnym cyklom, že ho nemôžeme brať vážne) redigovaním Proroctiev po učiteľovej smrti. Otázka znie: Hoci to bol jeho žiak, ako mohol komentovať verše, keď sa ich do majstrovej smrti vyplnilo ledva šesť a keď sa ich zmysel prakticky nedal pochopiť prv, ako nastali udalosti, o ktorých Nostradamus písal arkánnym jazykom? Naskytne sa nám nejedna príležitosť ukázať, že Chavignyho text trpí chronickými nedostatkami, pokiaľ ide o Nostradamovu históriu.

Nostradamov život obklopuje toľko dohadov - nevynímajúc nezrovnalosti v datovaní, menách či udalostiach aj v kruhoch jeho súčasníkov a raných kronikárov - že sa musíme utiekať k horoskopu, ak chceme presnejšie zistiť, čo sa s ním stalo, a čo nie. Stručná analýza horoskopu sa nachádza v Prílohe č. 1. Zatiaľ si môžeme položiť otázku, ako sa tento výrazný horoskop - táto jedinečná mapa oblohy - zhoduje s mapou zeme.

Pri pohľade dozadu je nám jasné, že mapa Francúzska v šestnástom storočí prezrádza tragickú budúcnosť, ktorú Nostradamus predpovedal v niekoľkých štvorveršiach. Takmer popri celej východnej hranici, od Stredomoria až po Calais, striehlo obrovské nemecké impérium. Na najsevernejšom konci tejto deliacej čiary sa zachovala calaiská enkláva. Patrila Angličanom ako pozostatok bitky pri Crécy a bola tŕňom v boku Francúzska. V roku 1558, keď Nostradamus pravdepodobne uverejnil druhú časť Proroctiev, obsadil toto územie vojvoda z Guise a prinavrátil ho Francúzsku. Nostradamus v jednej predpovedi vyveštil, že v priebehu storočia Calais zasa na krátky čas obsadia Španieli,  ale po výprave, ktorú viedol Guise, sa mesto právom označovalo ako Pays Reconquis, "znovuzískané územie". Juhozápadne od Francúzska sa rozprestieralo Navarrské kráľovstvo oddeľujúce Francúzsko od Španielskeho kráľovstva.

Vyššie na sever sa rozkladalo Anglické kráľovstvo, chránené prielivom. Nostradamus ho volá raz Isles čiže Ostrovy, raz zasa Brittanique, a predvídal, že sa premení na svetovládnu ríšu, ktorej dal v slávnom štvorverší názov Pempotam čiže "Všemocná". Keby súčasníci boli správne pochopili toto štvorveršie, boli by žasli. V roku 1555 iba hŕstka Francúzov hodnotila Anglicko veľmi vysoko. Za tento nesprávny odhad krajina platila vyše dva a pol storočia veľmi vysokú cenu. Hoci Francúzi nepochybovali, že ich belle France, krásne Francúzsko, bude prvým štátom budúcnosti, v polovici šestnásteho storočia sa trochu obávali španielskej hrozby a mierne ich znepokojovala dlhá nemecká hranica na východe. Prví komentátori tohto štvorveršia takisto ako Francúzi podceňovali verše o Británii a videli v nich predpoveď, že veľký francúzsky vladár si podmaní Nemecko a rozšírená francúzska ríša pretrvá do budúcnosti bez zmien. Boli to akiste krásne sny, ale potvrdzujú, akú skromnú úlohu hralo Anglicko vo francúzskych predstavách o budúcom svete.

Nostradamove predpovede postupne odhaľovali dramatické vzťahy týchto štyroch krajín, najprv rad-radom za sebou, potom všetkých naraz. Mal ich ovládať Mars - boh vojny, plienenia a krviprelievania. V priebehu ďalších štyroch storočí by sa nenašlo vari jediné desaťročie bez krvilačných vojenských podujatí narušujúcich daktorú z týchto nestálych a večne pohyblivých hraníc.

Aj Francúzsko pozostávalo zo spleti lén, v ktorých miestne tradície a lojalita zatieňovali akékoľvek národné povedomie. Keď Katarína di Medici pozvala Nostradama do Paríža a potom do Blois, čakalo ho náročné putovanie prinajmenej cez sedem rozličných panstiev a vojvodstiev. Najväčšiu politickú jednotku v krajine predstavovalo francúzske kráľovské územie. Bolo veľké, ale oslabovali ho dlhé hranice, lebo pripomínalo mozaiku. Patrili doň Normandia, Ile-de-France (s centrom v Paríži), Champagne, Berry, Poitou, Guyenne, Daphine a Languédoc. Léna, ktoré do roku 1527 pripadli francúzskej korune, zahrnovali rozľahlé územia: Bretónske vojvodstvo, Picardiu a Burgundské vojvodstvo. Tvorili okolo Paríža akýsi ochranný - alebo aj hrozivý - trojuholník. Na juhu sa rozkladalo Provensálsko. Tu, v maličkom Salone, písal Nostradamus svoje predpovede a v súčasnosti nám gigantická akrylátová freska pripomína jeho astrologické schopnosti i styky s kráľovským dvorom (obr. 18). Severne od Provensálska sa nachádzala Dauphiné s Lyonom, kde od roku 1555 vychádzali prvé zväzky jeho Proroctiev. Maličký územný klin medzi Dauphiné a Provensálskom, dotýkajúci sa na západe Languédocu, predstavoval Venaissin (vrátane Orange a Avignonu). Tento kartografický prežitok ešte vždy patril pápežskému štátu a sídlil tu pápežský legát obklopený veľkou pompou. Ďalšie léna boli Angouleme a Bourbonské vojvodstvo, ktoré získala francúzska koruna roku 1527, a napokon nárazníkové léna pozdĺž hranice s Navarrou.

Kto chce porozumieť kryptickým Nostradamovým spisom, nezaobíde sa bez pomerne presnej predstavy o tejto spleti vojvodstiev, lén či panstiev, lebo majster príležitostne používa názvy miest či mestečiek - ba aj riek - na označenie nejakého  územia. Táto metóda, rovnako známa z exoterickej i z ezoterickej spisby, sa zavše volá synekdochická (pozri Prílohu č. 5). V súlade s touto metódou mohol Nostradamus napísať verše o vojnových akciách ohrozujúcich mestá Pau, Tarbes alebo Auch a v skutočnosti predpovedať budúci konflikt medzi Francúzskym a Navarrským kráľovstvom.*23 Konflikt mohol vypuknúť v takej vzdialenej budúcnosti, že sa mapa Francúzska medzitým zmenila a dávne členenie sa zachovalo už len v spomienkach ako zabudnutý kľúč vhodný iba na dešifráciu starého štvorveršia. Preto mnohí komentátori zostavovali miestopisné slovníky - zvyčajne pochybnej hodnoty - ako pomôcky pre tých, čo sa usilovali vydolovať z Proroctiev istý zmysel.30

V tejto spleti panstiev Paríž predstavoval Francúzsko. Uprostred tohto opevneného mesta sídlil panujúci vládca, kráľ Henrich II., ktorému Nostradamus venoval druhý zväzok Proroctiev, vydaný roku 1558. Preto sa v neskorších vydaniach vyskytuje štylizovaná hlava panovníka (obr. 19). Henrich si vzal za ženu impozantnú Katarínu di Medici, udržoval ľúbostné styky s niekoľkými krásnymi milenkami a celý život prežil pod nadvládou žien. Hoci vynikal telesnou čulosťou, bol iba priemerne inteligentný a je otázne, či by bol schopný pochopiť tajnú históriu budúceho Francúzska, ktorú mu roku 1558 venoval  Nostradamus. Pochybujeme, či prijal Nostradamovu ponuku, že mu vysvetlí zmysel arkánnych predpovedí a budúcnosť jeho milovaného Francúzska. Ak áno, o výsledku pomlčal a vysvetlenie zapadlo prachom minulosti, tak ako veľa iných vecí súvisiacich s Nostradamom.*24

V roku 1559 Henrich doplatil na svoju prekypujúcu energiu, lebo zahynul pri rytierskom turnaji, hoci si dobre uvedomoval, že jasnovidec ho vystríhal, aby sa neoddával takýmto zábavám. Jeho bolestná smrť Nostradama okamžite preslávila, lebo vo vydaní z roku 1555 učenec zaznamenal túto budúcu udalosť v pozoruhodne presnom štvorverší (pozri 6. kapitolu). Kráľova smrť pomohla Nostradamovi, lebo po roku 1559 mal zabezpečenú reputáciu jasnovidca. Márnomyseľnosti súčasníkov zrejme vyhovovalo, že nechápu budúcnosť, ktorú vyveštil ich mestu a krajine.

Večné mesto Rím, nominálne centrum katolicizmu, bolo v šestnástom storočí ďaleko od Paríža, ale jeho vplyv sa prejavoval vo Francúzsku tak výrazne, akoby sa starobylé rímske hradby týčili na brehoch Seiny. Azda preto Nostradamus vo  štvorveršiach často datoval udalosti pomocou arkánnych odkazov na úradujúceho pápeža, ani čo by veľkňaz sťa sudca času zvieral v ruke Saturnov nôž či kosák. Rok 1555 bol takmer jedinečný, lebo v Ríme sa vystriedali traja pápeži. Po smrti Júliusa III. zvolili v apríli Marcella Cerviniho ako Marcela II., ale zomrel ešte v tom istom mesiaci. Po ňom zasadol na pápežský stolec Giovanni Pietro Caraffa a prijal meno Pavol IV. Bol urodzeného pôvodu, mal nepotistické a autokratické sklony a vynikal neomylným nadaním vyviesť z miery takmer každého cudzinca, s ktorým prišiel do styku. Už pred zvolením zdržanlivo podporoval inkvizíciu v úsilí vykoreniť kacírstvo, ale keď sa stal pápežom, na veľkú nevôľu Talianov okolo seba jej povolil uzdu.

Keď Pavla IV. zvolili, uzavrel s Francúzskom dohodu o vyhnaní Španielov z Itálie, ale čoskoro vysvitlo, že na španielskeho kráľa Filipa II. nestačí. Napriek tomuto neúspechu sa až do smrti vytrvalo usiloval o vyvolávanie konfliktov medzi týmito dvoma krajinami. Protestantská schizma v Anglicku sa prehĺbila hlavne pre jeho nepriateľský postoj k Alžbete I. Svojhlavo ju označoval za nelegitímnu panovníčku krajiny, ktorá vlastne podliehala pápežskému stolcu). Keď Pavol IV. roku 1559 zomrel, krajania ho tak nenávideli, že Rimania zdemolovali jeho sochu a vypustili z temnice väzňov, ktorých odsúdila inkvizícia. Nečudo, že Nostradamus zapracoval takúto dramatickú postavu do štyroch prorockých štvorverší.

Najhlavnejšie konflikty a obavy storočia vyplývali z náboženských rozporov. Vnútorné rozbroje vypukli medzi katolíkmi a protestantmi, ktorých začali Francúzi čoskoro volať hugenoti. Údajne je to romanizovaná podoba nemeckého slova  Eidgenossen.*25

Vonkajšie nezrovnalosti pramenili zo zdanlivo nekonečných konfliktov medzi kresťanskou Európou a islamskými Turkami. Vonkajšie i vnútorné konflikty hrajú významnú úlohu v mnohých Nostradamových štvorveršiach, kde si všímal napätie medzi katolíkmi a hugenotmi, ako aj znepokojujúcejší vzostup či ústup moci osmanských Turkov. Keby Nostradamovi čitatelia boli rozumeli ezoterickým veršom, možno by ich pohľad do budúcnosti bol naplnil väčším pokojom. Vo viacerých štvorveršiach Nostradamus predpovedal, že strašná turecká hrozba do konca šestnásteho storočia poľaví (pozri 2. kapitolu). Nikto im však nerozumel a všetci akiste zakaždým zbledli, keď naďabili vo veršoch na slovo Selin či daktorú jeho obmenu, lebo ju identifikovali ako meno tureckého vládcu alebo ako skrytú narážku na moslimov. Nostradamus predvídal, že pred odlivom islamskej moci vypukne kruté obliehanie Malty (prišlo k nemu rok pred jeho smrťou) a ešte neskôr obliehanie Cypru, s ktorým súvisela námorná bitka pri Lepante.

V Ženeve mocnela Kalvínova verzia protestantizmu. Ženevčania sa obávali Selina ako ľudského netvora, ale ešte väčšmi sa báli Pavla IV., v ktorom videli stelesneného Antikrista. Ešte pred ním pokladali za Antikrista Marcela a Júliusa, lebo podľa mienky Ženevčanov samo pápežstvo pochádzalo  z pekla. V nenávisti k pápežskej nadvláde si kalvinisti vytvorili zo Ženevy svoje vlastné nebo, ale vymedzili si ho pekelnými pravidlami. Keď roku 1555 ženevský zlatník vytepal zo zlata krásny omšový kalich, potrestali ho ako zločinca, lebo to bol prejav do neba volajúceho pápeženstva. Ženeva znepokojovala Nostradama a zanechal po sebe trochu nejasné štvorveršie o nebezpečenstvách tohto mesta (pozri 6. kapitolu). Vyznievalo však zdržanlivo, hoci zjavne bolo hlboko precítené. Jeho veľký učiteľ opát Trithemius predpovedal, že po roku 1525 sa bude náboženstvo protestantov vzmáhať a tento rozmach potrvá do roku 1880 alebo 1881.

Napriek Kalvínovi a jeho Antikristom sa odohrávala ešte väčšia revolúcia. Zem bola zhodená z jej odvekého posvätného centra v strede kozmu a uvoľnené miesto zaujalo Slnko. Kopernik uverejnil svoje epochálne dielo De Revolutionibus roku 1543, ale do roku 1555 prijalo jeho názory len toľko ľudí, že by sa dali porátať na prstoch jednej ruky. Bežnejší bol postoj, aký zaujal Luther. S nechcenou prezieravosťou utrúsil štipľavú poznámku: "Ten blázon chce obrátiť celú astronómiu hore nohami."31 Vedecká revolúcia sa možno začala v šestnástom storočí, ale astrológiou takmer vôbec nepohla. Hoci sa nájdu novovekí astrológovia, ktorí používajú heliocentrické horoskopy, väčšina vystačí s geocentrickými ako v šestnástom storočí.

Kto boli títo astrológovia a na čo používali astrológiu? Ako všetci matematici (pisatelia listov z mnohých krajín Európy oslovovali Nostradama práve týmto úctivým titulom) zostavovali osobné horoskopy a veštili všedné tragédie či radosti, týkajúce sa vlamačstiev, strát, nevier, ľúbostných pletiek a podobne. Tí,  čo pôsobili v dedinách a malých mestách, to nemali vždy ľahké. Astrológia podľa cirkvi zaváňala veštením, to zasa zaváňalo vierou v zlých duchov a na takýchto praktikantov sa pozeralo s nevôľou. V niektorých mestách či mestečkách im dokonca zakazovali činnosť.

V kráľovských palácoch a zámkoch však vládla iná atmosféra, lebo takmer každý mocipán mal vlastného astrológa. Azda najosvietenejším patrónom astrológov bol španielsky kráľ Filip II. Zanechal po sebe Escorial, kde sa dal pochovať, ako pomník astrológie, ale roku 1555 sa radil s matematikmi o výsledku vojen v Itálii. Filip žiadal od astrológa, aby orientoval Escorial podľa západu slnka dňa 10. augusta, teda vo sviatok sv. Vavrinca. Znie to ironicky, ale Nostradamus už roku 1555 predpovedal bitku pri Saint Quentine roku 1557, na pamiatku ktorej Filip rozhodol o orientácii Escorialu. Medzi Filipových najosvietenejších zostavovateľov horoskopov patril slávny hermetik John Dee, ktorý zostavoval kráľovi horoskopy pri nejednej príležitosti. Rozličné verzie Filipovho horoskopu sa vyskytujú v početných knihách o astrológii, vydaných v polovici šestnásteho storočia. Trpia vážnym nedostatkom - máloktorá príručka uvádza presný dátum narodenia Filipa II.32

Alžbeta I. v Anglicku použila služby toho istého Johna Deeho, ktorý zostavoval horoskopy španielskemu kráľovi. Dee bol rozenkrucián*26 a znamenitý učenec, prvý človek, ktorá napísal celú knihu o jedinom okultnom znaku (sigillum). Bola to slávna "monáda". Práca Monas Hieroglyphica vyšla roku 1583 a ostatní rozenkruciáni ju napokon prijali ako tajný symbolický znak. Astrológia sa vtedy ešte tešila obľube v Itálii aj mimo dvorov  a na univerzitách sa študovali niektoré astrologické odbory. Ešte v prvom desaťročí nasledujúceho storočia prekvitala aj vo Vatikáne, lebo zo záznamov vyplýva, že Urban VIII. (ktorý sa zúčastnil na odsúdení Galilea) študoval astrologické umenie u Campanellu.

Katarína di Medici si z titulu svojho vplyvného postavenia mohla astrológov vyberať, a hoci sa radievala s Nostradamom, z Itálie si doviezla ďalších znalcov. Bola natoľko Taliankou, že sa nevzdala matriarchálnych návykov ani ašpirácií. Podľa viacerých prameňov sa uchyľovala - prostredníctvom najatých  čarodejníkov - k zakázanej čiernej mágii, lebo chcela nazrieť do budúcnosti svojich synov. Azda preto sa Jaubert ponosuje, že veľký Nostradamus neskôr natoľko poklesol, že nazeral do budúcnosti pomocou démonov.33 Ako sme sa presvedčili, Katarína pozvala Nostradama do Paríža pod dojmom slávy, ktorú si získal ako astrológ a zostavovateľ Almanachov. Želala si, aby zostavil horoskopy pre jej deti a vysvetlil jej ich. Známosť s budúcimi kráľmi a kráľovnami však bola podnetom, ktorý ho primal začleniť do Proroctiev miniatúrne budúce dejiny ich úpadku. Prinajmenej šesť jeho štvorverší sa týka smutnej histórie dynastie Valois*27 a zaznamenal - našťastie v takých kryptických veršoch, aby im Katarína nemohla rozumieť - že prežije svojich milovaných synov, ktorí sa stanú kráľmi len na krátky čas.

Napriek kráľovninmu záujmu poklesla v Paríži popularita astrológie na minimum. John Guido, ktorý pôsobil v Paríži ako lekár, uverejnil roku 1543 astronomické práce, z ktorých sa čo- to dozvedáme o jeho osobnom zúfalstve. V tomto roku sa ponosoval,  že už málokto vie predpovedať budúcnosť podľa astrologických pravidiel. Podľa jeho mienky sa astrológia stala vývesným štítom nekromantov a iných pochybných veštcov.34 Jeho bedákanie sa azda vzťahovalo na Paríž, ale v iných častiach Francúzska veselo prekvitala a ktovie, k akým kníhkupcom chodieval Guido.

Viaceré horoskopy zostavené pre príslušníkov kráľovských a aristokratických kruhov sa zachovali dodnes, lebo boli uverejnené v zborníkoch od takých vzdelaných okultistov, ako bol teológ a páter Junctinius, ktorý zasvätil väčšinu života štúdiu astrológie. V jednom takomto diele nemecký astrológ Johann Garcaeus uviedol vyše štyristo horoskopov pre viacero osobností, ktoré sú dosiaľ dobre známe. Jeho hlavné dielo Krátka rozprava,35 vydané roku 1556, je pokusom o primeranú metódu zostavovania a vysvetľovania horoskopov v záujme presných predpovedí.

Veľmi veľa slávnych horoskopov v polovici šestnásteho storočia zostavili astrológovia podľa efemeríd čiže planetárnych tabuliek od Regiomontana. Hoci krásne vytlačený benátsky Almanach nie je podľa súčasných meradiel presný, predstavuje nanajvýš užitočný doklad. Umožňuje nám posúdiť, ktoré pozície pokladali astrológovia v šestnástom storočí za kľúčové.

Zdá sa teda, akoby roku 1555 Kopernik a jeho heliocentrické planetárne diagramy pre Paríž ani nejestvovali, hoci jeho dielo De revolutionibus vyšlo v astrologickom duchu a čoskoro poskytlo spoľahlivejší systém na predpovedanie pozícií planét. Tento systém, takzvané Prutenské tabuľky, zostavil Erasmus Reinhold.*28 Boli to efemeridy vypočítané podľa Kopernikovej heliocentrickej sústavy. Z Kopernika vychádza vo svojich Efemeridách na roky  1554 až 1570 Stadius. Boli teda astrológom prístupné od roku 1551 a poskytovali im novú presnosť, hoci v Paríži málokto využíval tieto možnosti. V šestnástom storočí dávali prednosť Regiomontanovmu tabuľkovému systému a jeho odlišnému prístupu k interpretácii.

Aj keď už nie je tajomstvom, aké tabuľky a efemeridy používal Nostradamus na bežné astrologické ciele, zostáva dokonalou záhadou tých čias, odkiaľ bral spoľahlivé údaje pre svoje presné astrologické predpovede. Jasnovidec bol schopný vnímať a predvídať hviezdne úkazy - napríklad supernovu v roku 1572 (teda po jeho smrti - pozri 6. kapitolu) a datovať ich, akoby ani nepotreboval zemské efemeridy. Najzaujímavejším tajomstvom obklopujúcim Nostradamovu astrológiu je zdroj, z ktorého vtedy čerpal presné poznatky o tom, aké pozície budú zaujímať stálice i planéty až po uplynutí dvadsiateho storočia.

V šestnástom storočí pôsobili astrológovia ešte vždy pod vplyvom veľkých islamských bagdadských škôl. Symbolika Arabov si našla miesto na priečeliach gotických kostolov,*29 veľkých trezorov skrytej symboliky a astrológovia vedeli ešte vždy prijímať múdrosť Arabov. Aj symboly vyryté na astroláboch a používané v novovekej astrológii sprostredkovali stredovekým astrológom Arabi. Medzi nedávno objavenými tromi knihami s Nostradamovým exlibrisom je dielo Alcabitia (obr. 20). Je to polatinčená podoba mena Al-Kabísího, arabského astrológa z desiateho storočia, o ktorom sa výslovne zmieňuje Chaucer - popri Ptolemaiovi.36 Arabské astrologické spisy boli v šestnástom storočí v Európe také známe, že advokát označil Turrela za "druhého Alcabitia", keď ho chcel vychváliť ako zázrak učenosti. Turrel by bol pyšný na toto prirovnanie, lebo Alcabitia si tak vážil, že roku 1520 vydal jeho prácu o súdnej astrológii a pripojil k nej vlastné textové poznámky.

Oronce Finé*30 zahrnul do svojho diela o používaní almanachov Alcabitiov spis o konjunkciách (najmä vyšších planét, ktoré hrali  významnú úlohu v arabskom jasnovidectve). Exemplár obsahujúci exlibris sa zrejme dostal Nostradamovi do rúk prineskoro, takže sa tematicky vymyká z nášho pomerne špecializovaného výskumu štvorverší, hoci je to istý doklad vplyvu arabskej astrológie na majstra a zároveň i prejav jeho všeobecného záujmu o vyššie konjunkcie, ktorými korení svoje verše. Bez znalosti týchto skutočností by jeho štvorveršia zostali nezrozumiteľné.

Literatúra bola v šestnástom storočí zaplavená proroctvami i predpoveďami, ktoré mali zväčša málo spoločného s astrológiou, hoci korenili v dávnej minulosti. Medzi ranými prorockými spismi, v ktorých sa menovite spomína Nostradamus, sú Plejády od Nostradamovho žiaka Chavignyho. V roku 1603 zostavil antológiu predpovedí týkajúcich sa porážky Turkov, do ktorých nekriticky zamiešal historky o budúcom úpadku kresťanstva.37

Chavigny v duchu tradície tohto žánru podáva prehľad veľkého počtu predpovedí o údajnom budúcom triumfe Francúzska a páde tureckej Osmanskej ríše. V predslove upozorňuje, že sa pokúša vysvetliť tieto predpovede, ale zároveň sa usiluje dať ich do vzťahu k Nostradamovým proroctvám. Nanešťastie sa vážne  neusiluje dodržať slovo, hoci sa zdá, že viaceré z jeho jednoriadkových opisov budúcich udalostí sú prevzaté zo štvorverší. Jeden súbor predpovedí, prevzatý od FrancXoisa Liberatiho, sa opiera o to isté učenie o trigonálnych pohyboch planét,*31 ktoré použil vo svojich veršoch Nostradamus.38

Keď Chavigny preštudoval Liberatiho, usúdil, že v rokoch 1583 až 1782 bude vo Francúzsku prekvitať monarchia. Islamský zákon sa udrží len do roku 1980. Zároveň zanikne Rímska monarchia, budú sa vyskytovať veľké zemetrasenia (tremblements de terre, píše v štýle pripomínajúcom Nostradama), rozličné úkazy, budú sa zjavovať kométy - a rozpadávať sa kráľovstvá, zákony aj usporiadanie spoločnosti.

Obľuba takýchto proroctiev v šestnástom storočí sa azda dnešnému človeku javí nepochopiteľná. Hoci v dvadsiatom storočí slovami uznávame, že jestvujú rozličné cykly - ako Takatov efekt či Koliskove cykly - no neveríme, že kozmos usmerňuje dejiny alebo že sa správa ako živá bytosť.39 Zväčša si nevieme predstaviť dejiny ako uskutočňovanie vôle Prozreteľnosti. Na sklonku stredoveku však prevládala viera, že históriu usmerňujú duchovné bytosti - anjeli, archanjeli a archaji (približne "starí"), pričom prví dozerajú na osudy jednotlivcov, druhí na údel národov a tretí riadia historické obdobia. Mysli  stredovekého človeka sa história javila ako zmysluplný proces, v ktorom sa Boh usiluje o spásu ľudstva. Príchod Antikrista, tisícročný mier, návrat Krista - toto všetko tvorilo súčasť Božieho plánu, pripraveného anjelskými bytosťami. Začiatkom šestnásteho storočia veľký opát Trithemius zo Sponheimu dokonca vymenoval planetárne bytosti riadiace históriu a stanovil ich periodicitu i presné dátumy začiatku i konca ich vlády (pozri 3. kapitolu).40 Na základe týchto znalostí (zrejme aspoň takých starých ako kresťanstvo) Trithemius dokonca sám skomponoval niekoľko proroctiev a takto uznal, že plní Božie zámery.

V šestnástom storočí takmer všetky proroctvá vychádzali z predstavy, že história je v podstate len uskutočňovaním Božích zámerov. Proroctvo bolo jedným z viacerých nástrojov umožňujúcich ľuďom napĺňať Božie zámery v dejinách. Preto sa vtedajší katolíci i protestanti zaoberali koncom sveta či posledným súdom, príchodom Antikrista a rozličnými predstavami o obnove (čiže renovatio, ak máme použiť termín z Nostradamových štvorverší, prevzatý z tradičnej prorockej literatúry) sveta, ktorý upadol do neprávostí, a nevyhnutnou démonizáciou hláv rozličných náboženstiev či kultov, napríklad pápeža alebo Luthera.

Exegéza Biblie - najmä "Prorokov" a Zjavenia - sa vyskytuje vo väčšine prorockých spisov celých päťsto rokov pred šestnástym storočím. Azda najvýznamnejší prúd predstavujú joachimiti,*32 o ktorých vznikla bohatá prorocká literatúra. Zachovala sa až do šestnásteho storočia v ideách takých revolučných mysliteľov, ako bol Paracelsus. Jeho výklad prorockého spisu Vaticinia (ilustrovaného prorockého textu, nie celkom odôvodnene pripisovaného Joachimovi di Fiore, venovaného  údajnej budúcnosti pápežstva a v menšej miere i dejinám Európy) sa tešil neobyčajnej obľube. Patria sem i vrúcnejšie spisy Viliama Postela, azda najučenejšieho arkanistu v šestnástom storočí, ktorý bol až nezdravým vizionárom.

Paracelsus zjavne vydal svoju zbierku 32 drevorytov s latinskými komentármi krátko po roku 1536 pod názvom Prognosticatio.41 Napísal ju podľa vzoru joachimitovského diela Vaticinia, ale zostáva nezrozumiteľnou napriek Paracelsovým komentárom pokúšajúcim sa o aké-také vysvetlenie. Arkánna obraznosť drevorytov nás presviedča, že Nostradamus poznal Prognosticatio. Ostatne, jeho priateľ Scaliger ich poznal tak dobre, že o nich napísal zničujúcu kritiku. Neraz stačí prečítať si jeden verš štvorveršia a zdá sa nám, že ide o narážku na toto nezrozumiteľné dielo. Podľa toho, ako preložíme jednotlivé obrazy, môžeme odhaliť zaujímavé paralely s Nostradamom. Napríklad roku 1536 by sa tri ľalie na hynúcej byli (obr. 21) mohli vzťahovať na budúcnosť (presnejšie na neexistenciu budúcnosti) valoiskej dynastie, lebo posledná z troch vetiev rodu  vymrela vo Francúzsku ešte v tom istom storočí. V čase, keď Nostradamus písal štvorveršia, mohol sa zaoberať už iba osudom angoulemskych Valoisovcov, ale aj ich kvet zvädol roku 1589 po vražde Henricha III., syna jeho patróna.

Pokiaľ ide o zámer, Postel písal zrozumiteľnejšie než Paracelsus. Jeho výzvy na mravnú obrodu, na misijnú horlivosť a vojenské zábory zjavne smerovali k uskutočňovaniu Božích úmyslov v dejinách, ktoré sa mali prejaviť v novom poriadku. Na čele nového usporiadania sveta mali byť traja suverénni vladári, pápež, kráľ a sudca. Mali blahosklonne panovať nad kultúrou sveta, ktorý bude zbavený babylonského zmätku jazykov, ako aj iných nerestí, napríklad súkromného majetku.

Takmer až do posledného dňa svojho dlhého života roku 1581 Postel vytrvalo vyhlasoval, že sa blíži koniec a usiloval sa presvedčiť francúzskeho kráľa Henricha III., aby začal uskutočňovať reformy, ktoré by zabezpečili rozkvet jeho vlastnej panovníckej triády. Postel predpovedal, že Svätá zem sa stane náboženskou ríšou budúcnosti, kým jeho milované Francúzsko bude svetským centrom ríše. Nevyhneme sa záveru, že ani Postel - napriek značnej zbehlosti v okultizme, ba aj v zelenom jazyku - nepochopil štvorveršia, v ktorých Nostradamus naznačoval, že na čele budúcej svetovej ríše bude stáť Británia (pozri 10. kapitolu).

Vo svetle udalostí, ktoré sa odohrali v Európe po šestnástom storočí, nie je ťažké mávnuť rukou nad Postelom. Ako však poznamenala Marjorie Reevesová vo svojej znamenitej knihe o stredovekých proroctvách,42 musíme prihliadať na postavenie "fantastického rojka" Postela a nesmieme zabúdať, že bol  profesorom na Parížskej univerzite a ovplyvňoval ho nielen francúzsky kráľ, ale i cisár Ferdinand.

Conseils et Predictions (Rady a predpovede), ktoré Jean de Blois venoval roku 1455 francúzskemu kráľovi Karolovi VII., predstavujú pestrú zmes všetkých známych proroctiev, nevynímajúc výroky pozoruhodných Sibýl, Hildegardy z Bingenu, Joachima, pustovníka Telesphora zo štrnásteho storočia a ďalších. Stopy vplyvu väčšiny z nich sa dajú rozoznať v čudných výrazoch a letmých narážkach aj u Nostradama. Ukázalo sa, že Jeanove predpovede - prevzaté od Telesphora - sú napospol nesprávne. Karol sa nestal ničiteľom Ríma ani ho mystický anjelský pápež nekorunoval za cisára západného sveta. Ba ani nevyslobodil Svätú zem z rúk Maurov.

Hoci bol Nostradamus zjavne ovplyvnený rozličnými prorockými školami, jeho záujmy sú vcelku menej všeobecné, menej epické, a predsa vecnejšie i presnejšie. Na rozdiel od Jeana de Blois nikdy nevelebil nijakého cisára ani kráľa, hoci vedel zostaviť arkánny verš, v ktorom naznačoval, čo by mohol panovník dosiahnuť alebo ako by mohol zomrieť. Keď Nostradamus roku 1558 venoval dokončené Proroctvá francúzskemu kráľovi Henrichovi II., tri roky vopred presne predpovedal krutú kráľovu smrť (pozri 6. kapitolu). Ani kráľ, ani dvorania však nepochopili zmysel príslušníkov štvorveršia, lebo im v tom zabránili hmlisté formulácie.

Do hĺbky Nostradamovej duše nám azda najlepšie pomôže preniknúť porovnanie s Wolfgangom Laziom. Lazius bol historik cisára Ferdinanda I. a autor viacerých učených kníh. Jeho zborník proroctiev čerpajúci zo všetkých prístupných zdrojov nebol  obyčajnou neslanou-nemastnou zmiešaninou starých receptov na budúcnosť. Autor sa usiloval vyťažiť zo starých textov všetky narážky, ktoré dávali zmysel v historickom kontexte. Lazia zaujímala najmä budúcnosť v rozmedzí šestnásteho storočia, ako aj význam rímskeho cisára Karola V., ktorý vládol takmer počas celého Nostradamovho života. V roku 1547 zostavil definitívnu zbierku predpovedí, hoci, mimochodom, Nostradama do nej ešte nezahrnul. Lazius mal možno pravdu a Karol V. bol naozaj veľký panovník i udatný muž, ale nanešťastie sa mu nepodarilo uskutočniť ani jedinú z predpovedí, ktoré tak premyslene vkladal do jeho budúcnosti historik a - ako sa ukázalo - neúspešný prorok.

Na rozdiel od smoliarskeho Lazia nemožno ani o jedinom Nostradamovom štvorverší tvrdiť, že bolo nesprávne. Lazius sa spoliehal na metódy extrapolácie a na vrúcnu nádej, zatiaľ čo učenec zo Salonu vychádzal z Božieho osvietenia, astrologickej vzdelanosti a znalosti akašských záznamov. Slovom, spoliehal sa na prístup k ezoterickej múdrosti (pozri Prílohu č. 3), o ktorej Lazius nevedel.

Hoci sa zo šestnásteho storočia zachovalo nesmierne množstvo predpovedí i proroctiev, nezdá sa, že toto obdobie bolo poverčivejšie ako hociktoré iné. Nové tlačiarenské lisy zabezpečili tomuto novému populárnemu žánru - posadnutosti budúcnosťou - vplyv na celé stáročia. Budúcnosť sa ľuďom v tom čase javila podobne ako dnes vo svetle prítomných obáv. Lacné prorocké brožúrky i letáky, ktoré chrlili vtedajšie tlačiarne, sa zaoberali najmä Osmanmi, týmito strašiakmi Európy v šestnástom storočí, ale zároveň na podstatne nižšej rovine (a akiste i menej  spoľahlivo) uspokojovali potreby roľníkov zvedavých na to, aké bude počasie. Strach z islamskej rozpínavosti bol hlboko zakorenený a po páde Cypru roku 1571 pochopiteľne ešte vzrástol. Nostradamus o ňom píše v inom štvorverší (pozri 6. kapitolu). Bitka pri Lepante v tom istom roku, kde Turci utrpeli porážku, iba čiastočne rozptýlila tento strach. Nostradamus predpovedal a datoval túto udalosť v Proroctvách na niekoľkých miestach (pozri 2. kapitolu). Súčasníci museli pochopiť zmysel týchto štvorverší aspoň vo všeobecnosti, ak nie aj narážky obsiahnuté v nich. Na rozdiel od Nostradamovej presnej, hoci dosť prekvapujúcej predpovede, že Turci podľahnú európskym vojskám, zlovestné proroctvo Johanna Hiltena (františkánskeho mnícha z Eisenachu, ktorý zomrel rok pred narodením Nostradama), vychádzajúce len z extrapolácie, tvrdilo, že Turci roku 1600 vtrhnú do Itálie i do Nemecka a podmania si obidve krajiny.43

Popri islamskej hrozbe bol veľmi populárnou témou koniec sveta a knižky o ňom išli výborne na odbyt. V roku 1553 renomovaný nemecký učenec Gaspar Brusch v úvode k vydaniu spisov opáta Engelberta (13. stor.) vyhlasoval v ťažkopádnych nemeckých veršoch, že koniec sveta nastane roku 1588.44 V skutočnosti išlo o nemeckú verziu veršov, ktoré Gaspar Brusch objavil v kláštore v niekdajšej provincii Noricum*33 a usúdil, že ich napísal slávny astrológ Regiomontanus. Banálny štýl zbavený akéhokoľvek obsahového pôvabu či duchaplnej dvojznačnosti zaujímavo kontrastuje s Nostradamovými ezoterickými veršami a (mimochodom) spochybňuje Regiomontanovo autorstvo. Keď Nostradamus prišiel vo svojich víziách k roku 1588, predstavil čitateľom súbor predpovedí, ktoré neboli ani zďaleka také globálne hrozivé.  Spomína iba vraždu Henricha z Guise v Blois a (podľa niektorých) veľkú Armadu španielskeho kráľa Filipa II. Účinok Bruschovej veštby bol ďalekosiahly (hoci bolo toto obdobie zaplavené predpoveďami o konci sveta) a určite prispel k rozhodnutiu pápeža Pavla IV. dať roku 1559 celý Bruschov spis na Index.*34

Ako uvidíme neskôr, keď sa zoznámime so štvorverším obsahujúcim narážku na Turrelove spisy, predpoveď tohto astrológa o konci sveta v závere osemnásteho storočia zapôsobila  v šestnástom storočí na viacerých autorov vrátane Nostradama. (Turrelova predpoveď nebola nová a pravdepodobne vychádzala z proroctiev arabského astrológa Albumasara, ktoré vyplynuli z jeho výskumu pohybov planét.) Turrel napísal svoju verziu predpovede krátko pred rokom 1531.45 Jeho výpočty vyznievali aj podľa meradiel astrológie v šestnástom storočí nanajvýš arkánne, ale prišiel k záveru, že koniec sveta nadíde okolo roku 1800, teda 270 rokov od napísania proroctva. Turrel zrejme zomrel krátko nato, ako dokončil francúzsky preklad latinskej predlohy, roku 1531. Teda tradícia, podľa ktorej Turrel stanovil koniec na rok 1789 alebo 1792, sa veľmi nemýlila. V inej pasáži Turrel predpovedá, že Antikrist príde 25 rokov po pozoruhodnej konjunkcii predpokladanej roku 1789. Prispela táto predpoveď k názoru, že Napoleon bol Antikrist? Ozývali sa hlasy, že Nostradamus bol ovplyvnený Turrelom, hoci tu vlastne nejde o vplyv, ale o paralelné vízie. Nostradamus uvádza také presné podrobnosti o tom, čo sa stane vo Francúzsku roku 1789 a neskôr, že nemusíme pochybovať o jeho bezprostrednom videní týchto udalostí. Turrel zjavne prišiel k tomuto dátumu výlučne na základe astrologických úvah.

Astrológiu šestnásteho storočia - a najmä astrológiu Nostradamovu - nikdy nepochopíme, ak nebudeme brať do úvahy rozmanité a početné formy tohto umenia, aké sa vtedy praktizovali. Pri historicky motivovaných predpovediach hrala dôležitú úlohu takzvaná svetská astrológia. V tomto odvetví astrológovia narábali s časmi obehov planét, vstupmi, diagramami zatmení a planetárnymi konjunkciami v základných trigónoch či trojiciach (trigoni elementali). Tieto trigóny zjavne tvoria  základ Nostradamovej astrologickej metódy a vyžadujú si aspoň stručné vysvetlenie. Saturn a Jupiter absolvujú také cykly, že ich konjunkcia nastáva s pravidelnou periodicitou približne raz za 20 rokov. V zodiakálnych znakoch tých istých živlov nastáva viacero takýchto konjunkcií. Napríklad za obdobie niekoľkých rokov vstúpia Saturn a Jupiter do konjunkcie v zemských znakoch Býka, Panny a Kozorožca (obr. 22).

V šestnástom storočí sa bežne používala aj tzv. metóda vstupov. Vstup je pohyb planéty (ešte častejšie Slnka) do nového zodiakálneho znaku. Slnko absolvuje každoročne dvanásť vstupov. Predpovede opierajúce sa o vstupy spočívali v zostavovaní diagramu vstupu pre istý mesiac (prípadne ešte častejšie pre začiatok ročného obdobia) a umožňovali nazrieť do udalostí v tomto období. Zachovali sa viaceré diagramy vstupov, ktoré zostavil Nostradamus. Napríklad v Almanachu na rok 1566 Nostradamus uviedol štyri číselné údaje pre slnečné vstupy v jednotlivých ročných obdobiach (obr. 23). Zrejme sa stali základom nie najradostnejších vyhliadok do budúcnosti uverejnených v Almanachu.46 Na základe takýchto vstupov a konjunkcií astrológovia predpovedali, v snahe zapôsobiť či zarobiť si na dobré živobytie, veľké záplavy, požiare a vojny, nedbajúc na to, že deprimujú svojich súčasníkov.47

Ako za všetkých čias, aj roku 1555 sa Paríž topil v množstve astrologického odpadu, v ktorom zanikala jedna či dve perly. Bol to odpad pripomínajúci populárnu astrológiu prekvitajúcu i v súčasnosti, ale tá nás nemusí zaujímať. Pozoruhodné je, že hoci sami Francúzi vyvíjali priamo v Paríži iba skromnú astrologickú činnosť, v Beauvaise severne od Paríža  bola astrologická škola.

Ústrednou postavou tejto školy - ktorá pravdepodobne mala ezoterický základ - bol Oronce Finé. Pôvodne študoval v Paríži gramatiku a filozofiu, ale nevedno prečo sa stal učiteľom matematiky a filozofie v Beauvaise.48 Zdá sa, že Finé si odsedel niekoľko rokov vo väzení za astrologickú predpoveď, ktorá narušila rovnováhu vtedajšieho politického či náboženského status quo. Za jeho prepustenie sa prihováral aj vplyvný okultista Agrippa von Nettesheim. V roku 1530 už Finého priestupok zrejme upadol do zabudnutia, lebo za Františka I. sa stal kráľovským profesorom matematiky. Povrávalo sa, že ho zaštítila kráľova priazeň, keď sa rozhodol publikovať a vyučovať astrológiu v meste, ktoré zostávalo vo všeobecnosti ľahostajné k tejto téme. Nech už boli dôvody akékoľvek, Finé preložil a vydal viacero diel o astrológii, ba aj o mágii. Už sme sa zmienili, že roku 1556 vyšiel v Paríži reprint praktickej príručky o používaní efemeríd i almanachov uverejnených v Les Canons, ako aj dielo arabského astrológa Alcabitia o večne populárnych vyšších konjunkciách, hoci jeho najvplyvnejšou knihou bola Mundi Sphaera (Sféra sveta). Spolu s knihou Methodus (Metóda) od Garcaea patrí k najlepším učebniciam astrológie v šestnástom storočí.49 K tejto škole sa hlásil nemecký lekár a astrológ Marstallerus z Breisgau, ktorý uznával, že je zaviazaný Finému a jeho hodnotnému spisu z roku 1549, venovanému astrológii ako nástroju veštenia.50

Vplyv beauvaiskej ezoterickej školy azda badať aj v diele Thomasa Bodiera o kritických dňoch, takých dôležitých v stredovekej medicíne. Autor v spise spája lekárstvo s astrológiou. Vydanie z roku 1554 venoval Bodier Oronceovi  Finému. Jednotlivé prípady a horoskopy sú dodnes zaujímavé.

Už sme spomenuli meno nemeckého astrológa Garcaea a bez zmienky o tomto pozoruhodnom človeku ťažko možno písať o astrológii v šestnástom storočí. Joannes Garcaeus venoval pozornosť starovekým formám astrológie - obšírne písal o ptolemaiovskej náuke (jej náčrt nájdeme v Prílohe č. 6.) - a zároveň sa živo zaujímal o vývin astronómie i astrológie v prvej polovici storočia, napríklad aj v prácach o Regiomontanovi a Kopernikovi. Garcaeus sa stal profesorom až roku 1561, ale jeho astrologické spisy sa rozširovali v rukopisoch už predtým. Nostradamovi sa akiste dostala do rúk jeho Stručná rozprava z roku 1556.51 Ide o prehľad primeraných podkladov pre zostavovanie horoskopu potrebných na presné predpovede. V tomto diele si zasluhuje pozornosť rozsiahla škála prístupných "systémov domov" -, metód členenia denného i nočného času a priestoru v horoskope. Garcaeus zjavne dával prednosť Campanovi, astrológovi a geometrovi trinásteho storočia, a Regiomontanovmu Rozumnému spôsobu (Modus Rationalis). Zistil, že vychádza z metódy arabského astrológa Abrahama Avena Ezru. Treba poznamenať, že jeho zbierka 400 horoskopov vo vydaní diela Astrologiae methodus (Metóda astrológie)52 z roku 1576 neobsahuje Nostradamov horoskop, hoci sa v nej nájdu údaje o astrológoch ako Agrippa, Kopernik, sám Garcaeus, Peurbach, Regiomontanus a Trithemius. Novovekí čitatelia žasnú, že Nostradama vylúčil z tejto galérie, a možno to svedčí o istom sprisahaní proti nemu.

Keď budeme rozoberať Nostradamove štvorveršia, naskytne sa nám príležitosť hlbšie nazrieť do spisov niektorých z týchto astronómov. Po prehľade viacerých astrologických vplyvov, ktoré  sa uplatňovali vo Francúzsku v čase, keď majster uverejňoval svoje štvorveršia, musíme pripustiť, že Nostradamus rozpracoval pre tieto verše vlastnú odrodu astrológie. V ďalšom venujeme celú kapitolu ezoterickej astrológii, ktorou sú presiaknuté Proroctvá (pozri 2. kapitolu). Vo svetle týchto poznatkov sa Nostradamus javí ako jedinečná postava v análoch astrológie. Nielenže používal astrologické metódy vysoko špecializovaným spôsobom, prihliadajúc na tradičné metódy pohybov planét a ich vstupov, ale zrejme mal prístup i k tabuľkovým údajom, ktoré nie sú dodnes uverejnené ani dostupné. Akoby sa mu pred zrakom odvíjali nielen udalosti budúcej histórie, ale súbežne aj konfigurácie planét i hviezd, zodpovedajúce budúcnosti a určujúce ju. Jeho astrologické predpovede sú v celej literatúre unikátne vďaka presnosti, a preto nemenej záhadné ako samy štvorveršia. Nik nevie vysvetliť, ako sa astrológ šestnásteho storočia dostal k planetárnym tabeláciám, ktoré boli sprístupnené až o niekoľko storočí. Podľa našej mienky nie je pravdepodobné, že by sa Nostradamove astrologické tajomstvá našli v knihách, ale treba ich hľadať v niektorej z tradícií odvodených od iniciačných škôl.

Hoci sa zdá, že vo Francúzsku prevládali myšlienkové prúdy, ktoré by sme dnes označili za okultné, najväčší okultisti storočia nepochádzali z Francúzska. Celkom isto nie z Paríža, kde akademické kruhy ustrnuli a chýbala im sloboda myslenia potrebná na výskum arkánnych predmetov. Znamenitý Cardan pochádzal z Itálie, Jean Taisnier z Hainaultu, Luca Gauricus, ktorý sa vážne zaujímal o predpovede súvisiace s násilnou smrťou, bol Talian. Najslávnejším vtedajším okultistom, ktorý udával krok v alchymickom i tvorivom lekárskom myslení aspoň dve storočia,  bol Paracelsus, pôvodom zo Švajčiarska (Hohenheim).

Alchýmia dosiahla v literatúre zlatý vek až v nasledujúcom storočí, hoci boli dostupné alchymické rukopisy aj istý počet vplyvných kníh, zväčša napísaných pod výrazným vplyvom Paracelsa. Neprekvapuje, že v jednej knihe založenej na arkánnej metóde podobnej Nostradamovej sa vo viacerých vešteckých štvorveršiach zjavujú alchymické symboly. V šestnástom storočí sa arkánne obrazy podávali v podobe kníh-symbolov čiže Horopollových (od mena Hórapolón) kníh, údajných prekladov egyptských posvätných spisov. Tvrdilo sa, že jednu z nich preložil Nostradamus.53 V roku 1556 v Bazileji krásne vytlačili dielo Hieroglyphica od Pieria Valeriana, kým Emblematum liber (Kniha symbolov) od Alciatiho vyšla v polovici storočia vo viacerých vydaniach. Colonnova Hypnerotomachia Poliphili od Kervera, ktorá mala ďalekosiahly vplyv na arkánne umenie i literatúru, vyšla roku 1553 druhý raz vo francúzskej verzii. Tento súbor diel arkánnej literatúry (obr. 25) akiste ovplyvnil Nostradamov literárny symbolizmus podobne ako viaceré arkánne drevoryty Albrechta Duerera. Symboly i hieroglyfy mohli vyjadrovať viacero významov súčasne, čo vyplýva z ich podstaty, a preto boli ideálnym nástrojom na prezentáciu ezoterickej náuky. De Roca, novoveký historik alchýmie, odvodzuje tento vplyv od alchymických ilustrácií, ale rovnako ľahko sa dá odvodiť od literatúry. Nostradamove arkánne veršované predpovede boli nepochybne ovplyvnené knihami symbolov, "hieroglyfickými" knihami aj alchymickou symbolikou.54 Prinajmenej dve štvorveršia vyrastajú z alchýmie (napr. v 6. kapitole, v pasáži venovanej ženevským protestantom).

V polovici šestnásteho storočia boli vo Francúzsku rozšírené názory, ktoré by sme dnes pokladali za povery, keby dosiaľ nezostali v móde. David Douglas, mladý Škót, ktorý býval v Paríži, vydal zábavnú knihu o zázrakoch prírody, ktorá sa tešila čitateľskej obľube aj v nasledujúcom storočí.58 Píše sa v nej o dažďoch, pri ktorých padajú z neba žaby či ryby, a pokojne by sme ju mohli dnes položiť na policu vedľa takzvaných fortovských*35 kníh.

V jednom zo záhadných príbehov zaradených do tejto knihy, sa píše o lodi, ktorú vraj objavili v bani neďaleko Bernu; mala údajne rozvinuté plachty a telá námorníkov boli nedotknuté. Aj Nemec Wolfgang Meurer bol v šestnástom storočí predchodcom Charlesa Forta, lebo zbieral výnimočné príbehy, ale niektoré z nich pochádzajú ešte od Aristotela. Popri historkách o prírodných javoch, ako je blesk z jasného neba, zaznamenal až štrnásť čudesných dažďov, keď padali z neba kamene, železo a mäso, nehovoriac o rybách, červíkoch či žabách. Zázrak vyfabrikoval aj z krupobitia, lebo poznamenáva, že krúpy mávajú neraz "čudesnú podobu", napríklad prasacej hlavy. V duchu doby vysvetľoval tieto úkazy ako kozmickú či Božiu výstrahu ľuďom, aby nežili ako svine. Meurerova interpretácia neobyčajných  atmosférických úkazov je svojou povahou stredoveká. Hoci uznával dúhu za vonkajší znak Božej dohody s človekom, že už nikdy nespustoší svet potopou, išiel ešte o krok ďalej a chápal červenú zložku dúhy ako predzvesť konečného požiaru a konca sveta v ohnivých plameňoch.

Dva plagáty, ktoré znázorňujú fortovské udalosti z Nostradamových čias, preslávil C. G. Jung. Veľmi rozvážne ich chápal ako fenomény UFO.56 Norimberský leták z roku 1561 znázorňuje hrôzostrašný výjav zrážajúcich sa gulí, krížov a čudesných tanierov okolo slnka, ktorý pozorovali 14. apríla 1561. Leták z roku 1566 od Samuela Coccia zobrazuje vzdušnú zrážku "červených a ohnivých" gulí, ktorá sa odohrala v auguste toho istého roku na oblohe nad Bazilejom (obr. 26). Keď človek listuje v populárnej predfortovskej literatúre zo šestnásteho storočia, jednoducho sa neubráni dojmu, že ľudia neobyčajne často pozorovali na oblohe úkazy, ktoré sa dnes označujú ako lietajúce taniere. Hlavný rozdiel v porovnaní s dneškom spočíva v tom, že vtedajší pozorovatelia ich vlastne vôbec nepokladali za poslov z iných svetov, ale boli presvedčení, že sú to znamenia a symboly pochádzajúce od Boha (ako všetko stvorenie).

Niekoľko ilustrácií z populárnych brožúrok zo šestnásteho storočia sa uplatnilo v novovekej ufológii a azda prispelo k rozšírenej subkultúrnej predstave našich čias, že Nostradamus predpovedal výskyt lietajúcich tanierov, vpády votrelcov z vesmíru, ba aj vojnu svetov. Naše chápanie príslušných štvorverší však vylučuje takéto kozmické púšťanie žilou a nie je pravdepodobné, že by Nostradamus predpovedal votrelcov z vesmíru, ak nemožno zaradiť do tejto kategórie anjelov (pozri 10.  kapitolu). Pre Nostradama - a pre celú ufológiu v šestnástom storočí - je príznačnejšia rytina uverejnená v nemeckom preklade jedného diela pripisovaného Nostradamovi z roku 1554 (obr. 27). Drevoryt v brožúrke znázorňuje polmesiac, z ktorého šľahá ohnivý šíp.57

Superfortovskú literatúru predstavovali v šestnástom storočí knihy o netvoroch. Písalo sa v nich o čudných pôrodoch, fantastických zvieratách a mýtických tvoroch. Autori ich vlastne nepísali preto, aby šteklili obrazotvornosť čitateľov, ale podávali ich ako znamenia, ktorými Boh vystríhal ľudí pred zlom, prípadne ako predzvesť ťažkých čias. Jednou z najpozoruhodnejších kníh o netvoroch bolo dielo Prodigiorum ac ostentorum chronicon (Kronika oblúd a nezvyčajných úkazov) od Conrada Lycosthena. Jeho nezvyčajné priezvisko je učená grécka verzia skutočného mena, ktoré znelo Wolffhart, t. j. vlčia tvrdosť. Toto obrovské dielo obsahujúce vyše 1500 zobrazení čudných oblúd i úkazov na oblohe, zaznamenaných od počiatku sveta po rok 1557, vyšlo roku 1557, keď zomrel. Obr. 28 zobrazujúci "ohavu s hrôzostrašným výzorom" vcelku vystihuje Wolffhartovu galériu netvorov. Podobné ilustrácie spestrujú aj súčasné fortovské knihy. Lycosthenes nebol obyčajný plagiátor a zberateľ obrázkov. Stojí za zmienku, že vo svojom vrcholnom diele vyzýva čitateľov, aby sa obrátili naňho, ak sa stanú svedkami takýchto javov alebo sa o nich dozvedia. Možno je to prvý z dlhého radu ozajstných fortovských zberateľov, ktorý zriadil čosi ako informačné stredisko! Nostradamova letmá zmienka o čudných netvoroch v jeho štvorveršiach takmer určite súvisí s literatúrou o znameniach, symboloch a predzvestiach.

Na rozdiel od neutíchajúceho záujmu o podobné úkazy sa z nášho sveta takmer celkom vytratila hrôza z čarodejníctva, hoci v šestnástom storočí ovládala Francúzsko v dnes nepredstaviteľnej miere. Jean Bodin, jeden z najneslávnejších zákonom uznávaných vrahov bosoriek, uverejnil svoju Demonomanie (Démonomániu) až roku 1580, hoci jeden z najukrutnejších činov spáchal roku 1556. Keď v tomto roku omylom zaživa upálili údajnú bosorku neďaleko Laonu, Bodin ospravedlnil svoj omyl ako skrytý Boží rozsudok nad obeťou. V roku 1555 sa usilovne venoval štúdiu bosoráctva a vynikal mimoriadnou osobnou krutosťou pri vyšetrovaní nešťastných obetí, ktoré nemali najmenšiu nádej na únik, keď ich už raz zatkli a uviazli v sieti vtedajšieho právneho systému.

Takýmito historkami by sme sa však nemali dať odradiť od výskumu Bodina, lebo nepochybne patrí medzi najzaujímavejšie postavy v celom šestnástom storočí. Človek sa neubráni nepríjemnému pocitu, akoby jestvovali traja Bodinovia v jednom tele. Jeden Bodin je autorom zlovestných spisov o bosoráctve (ako ich opisuje v Démonománii z roku 1580), druhý Bodin je historiograf (pozri jeho Metódu z roku 1566) a tretí teoretik politológie (pozri jeho Republiku z roku 1576). Pri skúmaní šestnásteho storočia sa takmer nezaobídeme bez tohto impozantného génia, hoci spomínané tri zložky jeho osobnosti sa od seba tak odlišujú, že pri hodnotení vplyvu jednej fakticky ani nemusíme brať do úvahy ostatné dve.58

V priebehu prvých siedmich desaťročí šestnásteho storočia badať vo Francúzsku vzostup počtu procesov s bosorkami a bosorákmi. Ešte pred popravou v Paríži roku 1571 čarodejník Trois-Echelles tvrdil, že v krajine odpravili zo sveta stotisíc  obetí. Zrejme to bol iba výplod poškodeného mozgu po mučení, ale táto historka sa rýchlo rozšírila a ľudia jej uverili. Odsudzovanie astrológie a veštectva bolo pravdepodobne i dôsledkom bosoráctva, ktoré sa medzi obyčajnými (ale aj súdnymi) ľuďmi spájalo s okultnými umeniami. V roku 1579 cirkevný koncil v Melune rozhodol, že veštci a ostatní, čo sa zaoberajú predpovedaním budúcnosti, či už nekromantikou, pyromantikou alebo chiromantikou, si zasluhujú trest smrti. Tento postoj zákonných ustanovizní k vešteniu akiste vysvetľuje, prečo je každé štvorveršie z Nostradamovho pera zastreté a určené len čitateľom, ktorí sa vyznajú v ezoterických metódach. Zdá sa, že len jedno štvorveršie je venované osudu odsúdenej bosorky a presvedčíme sa, že aj v tomto prípade Nostradamus o nej píše len v súvislosti s podobným osudom jej slávnejšieho manžela (pozri 7. kapitolu).

V mnohých prácach z druhej polovice šestnásteho storočia sa o Nostradamovi píše zväčša obdivne, ale zavše sa vyskytujú i nejednoznačné narážky, ktoré naznačujú, že súčasníci nepochopili pravosť Nostradamovho génia. Napríklad Ronsard venoval Nostradamovi v jednej básni vyše dvadsať riadkov. Vyplýva z nich, že tušil jeho genialitu, ale nepochopil jej veľkosť:


Que par les mots douteux de sa prophete voix,

Comme un oracle anticque, il a des mainte annee

Predit la plus grand part de nostre destinee.

Že dvojznačnými slovami prorockého hlasu

Sťa staroveký veštec dlhé roky

Predpovedal veľký diel nášho osudu.59


Podľa mienky súčasných interpretátorov bol Ronsardov útok na "l'histoire monstrueuse" (obludnú históriu) vtedajších čias namierený údajne na Nostradamove spisy, ba aj na neho osobne, ale z citovanej básne to jednoznačne vôbec nevyplýva.60 Naopak, Ward vybral z tej istej básne niekoľko veršov svedčiacich v Nostradamov prospech.61 Už sme sa zmienili, že Chavigny sa pokúsil o výskum historických predpovedí vo svetle Nostradamovho pôsobenia - ale prvé seriózne hodnotenie jeho prorockého diela pochádza až z roku 1656.

Máme na mysli priaznivú prácu od Etienna Jauberta. Viaceré z jeho nesprávnych interpretácií pretrvávajú i v súčasných komerčných knihách o Nostradamovi.62 Hoci od vydania štvorverší uplynulo ledva sto rokov, Jaubert už bedáka nad obrovským množstvom falošných proroctiev skrývajúcich sa za majstrovo meno. Falzifikáty čiastočne vyplývajú z nepochopenia Nostradamovho diela, ale viaceré určite zavinili vydavatelia, ktorí zneužívali Nostradamovu slávu a predávali pod lákavým a slávnym menom nové, prázdne paškvily. Od Jauberta sa dozvedáme, že aj na Nostradama, podobne ako na väčšinu skutočných okultistov vtedajších čias, padol tieň podozrenia - očierňovali ho, že je nekromantik a za svoje vízie vďačí anjelovi temnôt. Navyše Jaubert so smútkom a rozpačito poznamenáva, že "prví prepisovači štvorverší narobili vo štvorveršiach obrovské chyby a jeho diela vychádzali po veľmi nedostatočných korektúrach". Ak odhliadneme od štýlu, Jaubertova kritika zväčša pôsobí dojmom, akoby písal v dvadsiatom storočí.

Iba čosi vyše storočia uplynulo medzi uverejnením prvých štvorverší a Jaubertovým komentárom. Správnosť Nostradamových  veršov zatiaľ potvrdilo prinajmenej päťdesiat pozoruhodných historických udalostí. Prehľad niekoľkých presných predpovedí bude určite poučný aspoň z toho dôvodu, že v Jaubertovom komentári chýbajú. Pri posudzovaní Jaubertových názorov na štvorveršia sa nevdojak natíska otázka, ako sa vlastne mohla rozšíriť Nostradamova reputácia, veď iba v hŕstke štvorverší, ktorými sa zaoberá Jaubert, sa zračí prorocká jasnozrivosť, ktorá priniesla Nostradamovi oprávnenú slávu. V skutočnosti sa Jaubert priveľmi zameriaval na dôkazy o naplnení viacerých štvorverší v horizonte niekoľkých rokov po ich vzniku. Jeho odstup od týchto historických udalostí bol zrejme primalý (na historika v zaužívanom zmysle slova až nedostatočný) na to, aby si uvedomil, že je svedkom naplnenia histórie vo štvorveršiach. Jaubertov prístup v niektorých prípadoch znehodnotila skutočnosť, že sa vo viacerých komentároch zaoberal predpoveďami, ktoré sa ešte nevyplnili, hoci to bol zrejme omyl. Napríklad vo veľmi všeobecnej rovine vzťahoval jedno štvorveršie na menej významnú námornú bitku v Lamanšskom prielive roku 1555. Neskôr však toto štvorveršie do najmenších podrobností potvrdila bitka pri Trafalgare (pozri 9. kapitolu).

Najuspokojujúcejšiu všeobecnú charakteristiku budúcich dejín Európy v období po smrti Henricha II. roku 1559 načrtol Nostradamus v Liste kráľovi, napísanom rok predtým. Text obsahuje takrečeno historický prehľad budúcnosti Francúzska až do konca dvadsiateho storočia. Týmito prozaickými predpoveďami sa však nikto náležite nezaoberal najmä preto, že sú zostavené v spomínanom zelenom jazyku a v nezrozumiteľnom arkánnom astrologickom štýle ako poetické štvorveršia a väčšine  komentátorov zostali nedostupné. Preto sa sústredíme len na verše. Na ďalších stránkach nájdeme výber najvýznamnejších uskutočnených predpovedí týkajúcich sa storočia končiaceho sa rokom 1655. Je poučné, že Jaubert nepochopil dosah týchto predpovedí alebo sa z nejasných dôvodov rozhodol o nich nepísať. Podrobnosti o príslušných štvorveršiach uvádzame v poznámkach na konci odsekov.

Na rok 1556 Nostradamus predpovedal náboženské prenasledovanie v Londýne. Na rok 1558 sobáš Márie, škótskej kráľovnej s Františkom II., francúzskym kráľom. Na rok 1559 tragickú smrť Henricha II. v súboji a sedemročný smútok jeho ženy Kataríny, ktorý trval až do roku 1566. Nostradamus predvídal, že Coligny sa vzdá postu francúzskeho admirála a roku 1569 sa stane sa veliteľom protestantov. Na rok 1560 predpovedal popravy v Blois, hugenotské sprisahanie v Lyone i to, že francúzsky kráľ František zomrie krátko pred dosiahnutím osemnásteho roku života, a nezabudol poznamenať, že škótska kráľovná Mária sa vráti na Britské ostrovy. Predvídal, že roku 1569 vyhlásia za vodcu hugenotského sprisahania princa de Condé a zakrátko ho po bitke pri Jarnacu zastrelia. V niekoľkých štvorveršiach venovaných Turkom predvídal obliehanie Cypru roku 1570, obliehanie Famagusty roku 1571 a následné víťazstvo pri Lepante. Na nasledujúci rok predpovedal bartolomejskú masakru, po ktorej zabili Colignyho a potupne ho obesili za krk a nohy na montfauconskú šibenicu za parížskymi hradbami. V ďalšom štvorverší vyjavil, ako roku 1574 na Katarínin rozkaz popravia Montgomeryho, ktorý nechtiac usmrtil Henricha II. Predvídal obliehanie Marmande roku 1577, vraždu Henricha z Guise roku 1588 v Blois i smrť francúzskeho kráľa  Henricha III. Predvídal, že roku 1596 španielsky kráľ Filip II. vyšle do Marseille flotilu, aby obsadila mesto, že Charles de Casau sa pokúsi mesto zradiť a zahynie. A na záver storočia predpovedal, že roku 1596 Essex a Raleigh prepadnú Cádiz.

V prvej časti sedemnásteho storočia predvídal, že roku 1603 škótsky kráľ Jakub II. zasadne na anglický trón ako Jakub I. a o sedem rokov mladý fanatik zavraždí nožom francúzskeho kráľa Henricha IV. Predvídal, že Ľudovít XIII. ako korunný princ vstúpi roku 1632 do Nancy a vojvoda Henrich Montmorency, vodca povstania na juhu, bude sťatý na dvore väznice. Predvídal vzostup Richelieua i debakel roku 1642, keď bol Henri de Cinq-Mars sťatý za sprisahanie proti Richelieuovi. Pokiaľ ide o Britániu, predpovedal smrť anglického kráľa Karola I. roku 1649, nástup Olivera Cromwella, koniec občianskej vojny v Anglicku, druhé obliehanie Pontefractu roku 1649, bitku pri Dunbare roku 1650, vzápätí útek budúceho kráľa Karola II. po bitke pri Worcesteri a jeho návrat do Anglicka po siedmich rokoch.63

Boli to napospol odvážne predpovede a rozumové schopnosti komentátorov zrejme nestačili na ich dešifráciu. Pokiaľ vieme, Nostradamus nebol za svojho života zakázaný - kontakty s kráľovským dvorom mu akiste zabezpečovali náležitú ochranu. Skôr než štvorveršia kritizovali jeho metódy - napríklad Videl a Couillard.64 To, prirodzene, neznamená, že rozumeli jeho predpovediam či metódam. Podobné nesúhlasné tóny zaznievajú zo spisov Williama Fulkeho z Londýna. Fulke vydal Antiprognosticon, v ktorom brojí proti nepoužiteľným astrologickým predpovediam Nostradama i ďalších.65 Z Fulkeho rozhorčenia však vôbec  nevyplýva, že pochopil majstrove astrologické postupy a dešifroval čo len jedno štvorveršie. Od Laurenta Bouchela, ktorý písal roku 1615, sa dozvedáme, že v druhej polovici šestnásteho storočia sa pokladali predpovede Nostradamovho typu za porušovanie zákona.66 Orléansovo nariadenie uvalilo zákaz na podobné druhy astrológie a almanachy bolo treba dať pred uverejnením imprimovať. Hoci v čase, keď nadobudlo toto nariadenie platnosť, Nostradamus už nežil, Thorndike sa nazdáva, že práve pod vplyvom atmosféry, ktorá vyústila do takéhoto nariadenia, sa učenec vedome rozhodol pre zastretý spôsob písania.67

Hrozivé právne prostredie, v ktorom mohli človeka zatknúť za bosoráctvo, zjavne aspoň sčasti vysvetľuje, prečo Nostradamus nechcel vystavovať na obdiv verejnosti svoje jasnovidecké schopnosti. Jaubert určite nezalamoval ruky ako prvý nad zvláštnymi veršami, ktoré pôsobili dojmom, že sú písané tak, aby im nik nerozumel. Podľa jeho mienky Nostradamus až pričasto zahaľuje predpovede do neprehľadných slov, takže sú bez celkom špeciálneho nadania nezrozumiteľné. A naozaj, Nostradama často kritizovali za nezrozumiteľnosť aj pokiaľ ide o osobné horoskopy, ktoré zostavoval za peniaze (alebo primerané dary). Dupebe vydal korešpondenciu, z ktorej jasne vyplýva, aké ťažkosti mal Nostradamus a jeho klienti vzhľadom na vtedajší veľký dopyt a na jeho sklon zašifrovávať aj osobné predpovede do hmlistej podoby. Hoci sa Jaubert v tomto ohľade obmedzil na štvorveršia, podobne ako iní komentátori plne sympatizoval s Nostradamovou otvorenou poznámkou:

"Preto, môj najláskavejší kráľ, väčšia časť prorockých štvorverší oplýva toľkými prekážkami, že sa v nich nik nevyzná, o rozlúštení ani nehovoriac..."68

Aj keď od chvíle, keď Nostradamus písal toto poučné priznanie, uplynulo vyše štyristo rokov, napodiv ešte nik nevyrukoval s prijateľným vysvetlením príčin, pre ktoré zahaľoval predpovede do takého nepreniknuteľného habitu. Nostradamov zámer zostáva záhadou. Prečo tento pozoruhodný človek uverejňoval veršované predpovede "oplývajúce toľkými prekážkami", že sa nik nevyznal v ich spletitej kompozícii? Podľa nášho názoru chcel ukázať ľuďom, že je možné predvídať budúcnosť, ale zároveň pociťoval potrebu ušetriť ich od prípadných hrôz budúcnosti, ktoré by objavili v jeho veršoch. Tu sa skrýva prapríčina Nostradamovho tajomstva. Učenec chcel osvietiť čitateľov, no pritom ich oslobodiť od strachu. Štvorveršia vydávajú svoj obsah až potom, keď predpovedané udalosti vstúpili do prúdu času, ktorému vravíme história.

Kto bol tento človek? Až pričasto sme sa zamýšľali nad prekážkami nezrozumiteľných štvorverší a spytovali sme sa, aký vlastne bol Nostradamus v skutočnosti. Po dlhých rokoch štúdia jeho diela a príbuznej literatúry si ešte vždy uvedomujeme, že o jeho vnútornom svete nevieme takmer nič. Zostáva pre nás záhadou. Isté je azda len jedno, že písal najneobyčajnejšie proroctvá, ktoré pozná európsky svet. Vieme o ňom jedine to, ako vyzeral, ale z nášho hľadiska to nemá väčší význam. Jeho tvár, namaľovaná synom Césarom, pobavene pozerá na svet, ktorý predvídal pred vyše štyrmi storočiami.

Zachovalo sa pozoruhodne veľa Nostradamových portrétov, ale väčšina sa opiera o Césarove maľby, hoci pomerne voľne. Kópia jedného portrétu v tvare medailóna sa nachádza v strede horoskopu (obr. 3). Originál sa stal vzorom pre stovky nekvalitných napodobnenín. Robert Benazra v starostlivo vypracovanej bibliografii majstrových diel reprodukuje vyše deväťdesiat Nostradamových zobrazení. Väčšinou sú len približné, hoci osviežujúco rozmanité, počínajúc jednoduchými rytinami z titulných strán zo šestnásteho storočia (obr. 29) a končiac kultivovanými amatérskymi kresbami z bohato ilustrovaných diel Torné-Chavignyho (obr. 30). Odhadujeme, že počet portrétov by sme bez osobitnej námahy mohli rozmnožiť prinajmenej o rovnaké množstvo. Výskum vývinu zobrazení má už svoju históriu. Dobromyseľná tvár na Césarovom portréte sa premenila na mysliteľský prototyp židovského učenca na stene obchodu v Salone (obr. 18). Tento impozantný obraz vznikol vďaka litografovi v devätnástom storočí, ktorý sčasti vychádzal z drevorytu pochádzajúceho zo šestnásteho storočia (obr. 31).

Hoci sa Nostradamus tešil povesti ezoterického astrológa, napodiv nie sú jeho grafické zobrazenia, ktoré poznáme, vôbec ezoterické v tom zmysle, že by obsahovali skrytú vnútornú múdrosť. Mnohé však znázorňujú rozvážneho učenca v úlohe astrológa, či už prostredníctvom symboliky početných nebeských sfér a meracích nástrojov, alebo uprostred kruhu zodiakálnych znamení a symbolov. Tieto zobrazujú Nostradama nie ako proroka, ale ako zostavovateľa almanachov (obr. 33). Táto astrálna tendencia zdegenerovala v niektorých publikovaných dielach takmer do burlesknej podoby. Učenec tu uviazol v pasci hviezd a dolieha  naňho ťarcha Almanachov, ktoré ponúka na predaj (obr. 34).

Z týchto obrazov vôbec nedýcha Nostradamova duša. V tvári človeka sa jeho duša azda zračí, ale na portréte málokedy. To, čo je na človeku podstatné, sa azda ani nedá zachytiť farbou či tlačiarenskou čerňou. Keby sme chceli postihnúť ozajstného Nostradama, zrejme by sme sa nemali k nemu približovať cez fyzický výzor, ale cez jeho písmo - cez podpis, ktorým potvrdil svoju poslednú vôľu (obr. 35). Neistý podpis bezprostredne pred smrťou je takmer nečitateľný. Načarbaná choreografická hra so svetom, M. Nostradamus, akoby stručne a výstižnejšie charakterizovala nepreniknuteľnú Nostradamovu dušu než všetky portréty jeho zovňajšku. V strohom podpise netkvie iba holá symbolika, ale, ako sa presvedčíme, aj tajomstvo Nostradamovho mena.

 


2. kapitola

Nostradamova astrológia


Quantum ad genituram Ioannis filii, quam... ad te mitto, in ipso frontispicio cernere licet duo themata, alterum quidem meo more confectum, alterum ad viam et trutinam Astrologorum, primum est horoscopi, ascendentis secundum, sed omnia significata ex calculo constant triplici. Nec miraberis, heros nobiliss., a me in ea repetita esse quaedam, quod ideo factum est potissimum, quia planisphaerium cum instrumento abavi mei materni Magistri Io. Sanremigii ad harmoniam Astronomicam coniunxi, ne videlicet  descriptio geniturae turpiter exaresceret, et taedium tibi nauseamve adferret. Multa tamen a nobis sunt consulto omissa, qua si perscribere voluissem, Iliadem mehercule confecissem potiu, quam iustum geniturae circulum.

Pokiaľ ide o diagram tvojho syna Jána, ktorý... Ti posielam. Na prvej strane tohto sa dajú rozoznať dva diagramy. Jeden bol zostavený podľa mojej metódy, druhý podľa spôsobu a váh astrológov. Prvý sa opiera o stupeň ascendantu, druhý vychádza z (prispôsobenia) ascendantu. Všetky signifikáty však pozostávajú z trojakého výpočtu. Najvznešenejší pane, nečudujte sa, že nachádzate u mňa isté opakovanie, lebo takýto postup je najlepší. Totiž astroláb po dedovi mojej prastarej matky, Jeanovi de Saint-Rémy spojil (dva diagramy) v astrologickej harmónii, aby v horoskope zaniklo neprístojné, aby zmizlo všetko, čo by Vás mohlo obťažovať a znepokojovať. Vynechali sme však veľa vecí, ktoré by som bol rád napísal. Prisahám, že by som skôr napísal Iliadu než zostavil tento natálny horoskop správne.

(Z Nostradamovho listu adresovaného Hansovi Rosenbergerovi, napísaného dňa 9. septembra 1561 v Salone. V liste sa hovorí o horoskope Rosenbergerovho syna. Latinský text je z listu XXX v knihe Jean Dupebe: Nostradamus. Lettres Inédites, 1983, str. 96)

Rané Nostradamove portréty zvýrazňujú zväčša jeho rolu astrológa - pozorovateľa hviezd (obr. 36) a pripomínajú nám, že vyšiel z prostredia, kde sa astrológii pripisoval značný význam. Nie je  vylúčené, že po narodení mu horoskop zostavil starý otec po matke, zatiaľ čo on predvídal vlastnú smrť v astrologickom spise, ktorý pripravoval pre širšiu verejnosť. Slávny epitaf, ktorý napísala jeho manželka, dostatočne presvedčivo potvrdzuje, že sa zaoberal náukou o hviezdach. Podľa náhrobného nápisu bol najlepším astrológom svojich čias. Do istej miery je teda Nostradamova povesť ako pozorovateľa hviezd presná. Viaceré staršie portréty vzbudzujú dojem, akoby Nostradamus písal, čo mu diktujú hviezdy, v záchvate "božského vnuknutia", podľa vtedajších okultistov potrebného pre skutočné veštenie.

V komentári o Nostradamovom osobnom horoskope anglický astrológ John Gadbury roku 1684 pripomenul čitateľom prvé aforizmy starovekého alexandrijského astrológa Klaudia Ptolemaia. V preklade znejú: "Isté druhy vecí veru vedia predpovedať iba tí, čo sú obdarení božskou inšpiráciou." Gadbury múdro upozornil čitateľov na Nostradamovu osobitnú črtu - na jeho božskú inšpiráciu - hoci pritom komentátori zväčša zabudli alebo ignorovali aj skutočnosť, že Nostradamus bol astrológ, lebo odkazy na astrológiu v jeho štvorveršiach, sú spravidla buď navonok také prostoduché, že si nevyžadujú nadmernú pozornosť, alebo také zložité, že vyvolávajú rozpaky.

Nedávno objavená Nostradamova astrologická korešpondencia vrhá nové svetlo na jeho zvláštne astrologické metódy.1 Z listov zjavne vyplýva, že Nostradamus sa dennodenne zaoberal zostavovaním a vysvetľovaním horoskopov, ako aj práci na každoročných Almanachoch. Touto vcelku všednou činnosťou sme sa už stručne zaoberali. Tu na ňu upozorňujeme najmä preto, lebo táto prediktívna astrológia, používaná v Nostradamovej  každodennej práci, sa zásadne líši od hlboko arkánnych štvorverší v Proroctvách. Nostradamova všedná astrológia má so štvorveršiami spoločnú výrazovú rozvláčnosť či arkánnosť.

Skvelý príklad takejto arkánnosti nachádzame azda v úryvku z listu Rosenbergerovi, citovanom na začiatku tejto kapitoly. Po prečítaní úryvku sa neubránime dojmu, že Nostradamus bol nedisciplinovaný okultista. Ak v tomto prípade máme pred sebou typickú ukážku listu neastrológom, ani by nás nemuselo prekvapovať, že viacerí jeho zákazníci (nevynímajúc Rosenbergera) vraj celkom nerozumeli popisu horoskopov, zostavením ktorých ho poverili. Človek ich chápe. Prinajmenej štyri odborné astrologické termíny v tomto krátkom úryvku sú také nezrozumiteľné, že ich zmysel unikol aj súčasnému prekladateľovi do francúzštiny.2

Nostradamus píše Hansovi Rosenbergerovi o horoskope pripravenom k synovmu narodeniu asi toľko, že ho zostavil normálnym spôsobom, a potom, ako zvyčajne, preveril v zhode s bežnými Hermovými pravidlami a s cieľom zistiť na základe horoskopu okamih počatia a následne presný okamih narodenia. Zaujímavé však je, že nevidíme zjavný dôvod, prečo sa Nostradamus zmieňuje o rýdzo technických veciach pred Rosenbergerom, zákazníkom, ktorý sa opätovne priznal, že mu chýbajú odborné znalosti. Nie je jasné, či Nostradamus vtipkoval na účet zákazníka, či sa mu posmieval alebo ho vodil za nos. Hoci sa možno vyžíval v ezoterickom obskurantizme, ktorý sa zjavne stal jeho druhou prirodzenosťou.

List nie je iba užitočným dokumentom odhaľujúcim zaujímavé detaily o starovekých metódach, aké Nostradamus používal pri  zostavovaní osobných horoskopov, ale má osobitný význam pre náš vlastný výskum, lebo Nostradamus v ňom spomína astroláb, ktorý mu pravdepodobne daroval prastarý otec Jean de Saint-Rémy.3

Letmá zmienka o Jeanovi (z jeho odkazu jednoznačne vyplýva, že bol astrológ) si zasluhuje pozornosť, pretože Jean bol dosť záhadnou postavou, až kým sa nenašiel tento list.4

Nostradamus bol zrejme rodený obskurant, ale v astrologickej práci dotiahol obskurantizmus tak ďaleko, že takmer stráca zmysel. Keď však aplikoval kľúč svojej astrologickej metódy na verše, ukázalo sa, že použitie ezoterickej astrológie nemá v európskych dejinách páru. Bez tohto kľúča je jeho astrológia obskúrna, a práve preto jej v minulosti vlastne nerozumel ani jeden z komentátorov.

Mnohí komentátori predpokladali, že Nostradamus pri zmienkach o názvoch planét naráža jednoducho na ich symbolické vlastnosti. V zhode s týmto názorom je Mars symbolom vojny, Venuša symbolom lásky či mieru a podobne. Tu však nepochopili Nostradamovu genialitu. Nad túto interpretačnú úroveň sa nepovzniesla ani nedávna kniha o Nostradamovej astrológii, ktorá sa dopúšťa závažných omylov pri vysvetľovaní Nostradamových výrokov.5 Tvrdenie, že Nostradamus písal o Vodnárovej ére (t. j. o "novom usporiadaní sveta" v zmysle synkretického sektárskeho hnutia New Age, pozn. prekladateľa), keď si vraj ľudstvo uvedomí pustošivé účinky svojej činnosti na prostredie, vyznieva azda politicky natoľko lákavo, že vyhovuje čitateľom súčasnosti, ale Nostradamus nič podobné nepredpovedal a o Vodnárovej ére neutrúsil nikdy ani slovo. Za zavádzajúce pokladáme i tvrdenie kritizovanej knihy, že Nostradamus nepredpovedá nezmeniteľnú  budúcnosť. Z času na čas sa však potvrdzuje, že štvorveršia predpovedajú práve takúto budúcnosť. Keď Nostradamus v Liste Henrichovi II. cituje staré latinské úslovie Quod de futuris non est determinata omnio veritas (Veď o budúcnosti sa nedá určiť všetko podľa pravdy), z kontextu vyplýva, že si dával pozor na jazyk a azda myslel na inkvizícu.

Obdobná, ba možno ešte nesprávnejšia tradícia sa utvorila okolo celého Nostradamovho diela. Podľa nej údajne vo štvorveršiach používal obyčajnú astrológiu. Nie je to však pravda a píše o tom vo dvoch listoch v úvode k vydaniam Proroctiev. Pripúšťa, že pozoroval hviezdy, aby objavil kozmické korelácie s predpovedanými udalosťami, ale na tomto záujme o hviezdy nie je nič nezvyčajné a takisto ani na spôsobe, akým využíva vo štvorveršiach kozmické údaje. Nostradamus podával astrologické fakty krajne arkánnym spôsobom ako kľúče k nebeským udalostiam. V inom historickom období a v inej spoločenskej klíme by azda bol napísal svoje štvorveršia menej hmlistým štýlom. Už sme však uviedli, že za života sa vrchnosť naňho pozerala krivým okom, a najmä v Paríži by bolo nerozumné vyznávať sa priveľmi otvorene z lásky k praktickej astrológii a nezaoberať sa vplyvmi zvieratníka či planét v duchu filozofických strojov. Aj slávny Michael Servetus, ktorý prišiel do Paríža okolo roku 1536, mal zrejme na univerzite problémy. Usudzuje sa, že zo zákonnej pozície prednášateľa astronómie skĺzol do debát o pochybnej oblasti súdnej astrológie. Táto odroda astrológie sa používala pri získavaní odpovedí na otázky podľa horoskopu zostaveného na okamih súdneho vyšetrovania.6 Servetus sa teda vybral nebezpečným smerom, lebo málokto zo súčasníkov vedel presne odlíšiť  astrológiu od astronómie. Proces so Servetom nás nemusí v tejto súvislosti zaujímať, ale odohral sa vlastne takmer v tom istom čase, a preto ľahko pochopíme, prečo sa náš učenec rozhodol písať verše plné prekážok - ako sa o tom sám zmienil v Liste z roku 1558.

Vo štvorveršiach používal Nostradamus astrológiu skrytého druhu, takzvanú arkánnu astrológiu, ktorá posudzuje planéty a zvieratník ako dielo živých, tvorivých bytostí. Nostradamus sa hlásil k astrologickej metóde, ktorá je príbuznejšia s Paracelsovou alchymickou astrológiou než s Boehmovou astrológiou nasledujúceho storočia a s astrológiou uprednostňovanou dnes. Už tento fakt vysvetľuje, prečo súčasný astrológ nevyhnutne tápe, keď sa pokúša čítať štvorveršia pod zorným uhlom obyčajnej astrológie, a prečo sa početné zavádzajúce tradície dostávajú do protirečenia s Nostradamovými štvorveršiami.

Verše priam prekypujú astrologickými narážkami - mázvami planét i znamení zvieratníka -, neraz zašifrovanými do číslic alebo symbolov, skutočnosťou však zostáva, že Nostradamova astrológia je do takej miery ezoterická, že znalosti väčšiny súčasných astrológov na ňu nestačia. Niet dôkazov, že by Nostradamus bol používal aspoň vo štvorveršiach astrológiu v konvenčnom zmysle slova, či už ako nástroj predpovedania, alebo ako štandardnú sústavu symbolov vysvetľujúcich zmysel predpovedí. Vzhľadom na to nemôžeme pokladať jeho štvorveršia za astrologické predpovede. Na druhej strane sa však nazhromaždilo nesmierne množstvo dôkazov potvrdzujúcich, že Nostradamus vo štvorveršiach pomocou astrologických narážok konštruoval okultné záslepky, keď  označoval konkrétne časové obdobia.

Pri správnej interpretácii viaceré z jeho štvorverší veľmi presne datujú budúce udalosti. Mali pravdu tí Nostradamovi súčasníci, ktorí ho hodnotili ako jednu z popredných osobností v tejto oblasti (v čase, keď astrológiu pestovali najvýznamnejší európski intelektuáli, hoci na Parížskej univerzite ňou opovrhovali)? Nostradamus používa astrológiu nanajvýš citlivo. Ak chápeme jeho zmienky o pozíciách a aspektoch planét v primeraných súvislostiach, zistíme, že jeho predpovede sú neobyčajne presne datované.

Prirodzene, Nostradamus bol dieťaťom svojich čias. V každoročných Almanachoch hojne využíval astrologické metódy - napríklad sezónne vstupy. Narábal aj s diagramami zatmení, robil závery zo schém rozvrhnutých pre mesačné nominálne zatmenia a z nich vyvodzoval priebeh udalostí na celý nasledujúci mesiac. Operoval s celým arzenálom metód, ktoré sa používajú aj v súčasnej astrológii. Astrológia Almanachov sa však veľmi líši od astrológie používanej vo štvorveršiach. Je to astrológia celkom iného typu v porovnaní s astrológiou v literatúre z predchádzajúceho či nasledujúceho obdobia.

V šestnástom storočí sa astrologické historické predpovede opierali najmä o takzvanú svetskú astrológiu. Táto metóda sa zaoberala predpovedaním politických, dynastických a náboženských udalostí. Svetská astrológia predstavuje jednu z dvoch hlavných častí prediktívnej astrológie, takže väčšina astrologického prediktívneho umenia sa delí na osobnú horoskopiu (čiže vetvu astrológie zaoberajúcu sa zostavovaním horoskopov pri príležitosti narodenia a ich vysvetľovaním) a na svetskú  astrológiu. O tej sa vtedy hovorilo ako o "revolúciách". Takzvané "revolúcie" skúmali pohyby a konjunkcie planét, najmä "vyšších", teda Marsu, Jupitera a Saturna.

Schéma zo šestnásteho storočia, uverejnená vo viacerých astrologických dielach, znázorňuje teóriu, o ktorú sa opierajú konjunkcie (obr. 22). Približne každých dvadsať rokov nastáva konjunkcia (t. j. stretnutie na tom istom stupni zvieratníka) Saturna s Jupiterom. Približne raz za šesťdesiat rokov nastávajú trojité konjunkcie v znameniach toho istého živlu. Takéto trojité znamenia sa volajú trigóny. Na obr. 22 sú trigóny vyznačené dostatočne zreteľne, takže vidíme, ako astrológovia určovali dátumy v zhode s veľmi presným kozmickým rytmom.

Z obr. 22 môžeme napríklad vyčítať, ako sa roku 1723 uskutočnila konjunkcia Saturna s Jupiterom v znamení ohňa v Kozorožcovi. Potom nasledovala konjunkcia obidvoch planét v znamení ohňa v Levovi roku 1743, o dvadsať rokov (r. 1763) v znamení ohňa v Baranovi. Boli to konjunkcie v trigóne ohňa. Hoci táto konštelácia nie je podľa súčasných tabulácií úplne presná, dovoľuje nám presvedčiť sa, že konjunkcie nastávajú približne každých dvadsať rokov a úplné trigónické cykly každých šesťdesiat rokov.

Slovo "revolúcie" má vlastné dejiny. Je odvodené z arabskej odbornej literatúry, v lone ktorej sa v období po jedenástom storočí zrodila európska astrológia. Z arabských autorov píšucich o "revolúciách" vyniká astrológ, ktorého polatinčené meno znie Albumasar. Jeho teória revolúcií ovplyvnila európsku prediktívnu astrológiu do takej miery, že jej stopy sú dodnes badateľné v populárnych formách súčasnej astrológie. O tom, že ju  Nostradamus poznal, nemusíme pochybovať. Záujem o toto odvetvie prediktívnej astrológie potvrdzuje i nedávno objavená kniha od slávneho arabského astrológa Alcabitia, ktorú Nostradamus označil svojím exlibrisom.7

Dôležitosť astrológie pre videnie histórie, príznačná pre šestnáste storočie, sa potvrdila v priebehu minulých dvoch-troch desaťročí, lebo značne presahuje hranice astrológie. Napríklad francúzsky vedec Yves Lenoble8 zhodnotil význam efemeríd u Nostradama, kým viaceré astrologické idey za štvorveršiami zasa dôkladne (hoci nie celkom presvedčivo) preskúmali nemeckí bádatelia Woellner a Ludwig Dinzinger.9 Tento výskum potvrdil, že arabské teórie o cykloch a histórii hlboko ovplyvnili európsku vedu v období po jedenástom storočí.

Nicholas Campion v práci o Bodinovi poukázal na to, že novovekí historici si nevšímajú alebo nesprávne chápu astrologické narážky u Bodina najmä preto, lebo nepoznajú astrológiu šestnásteho storočia, na ktorú sa tento autor opätovne odvoláva.10 Je zaujímavé, že Nostradamus vychádza v Proroctvách práve z týchto teórií o posvätných geometrických cykloch v astrológii, ktoré tak veľmi ovplyvnili Bodina. Astrológia, ktorú si budeme všímať vo štvorveršiach, zväčša súvisí so svetskou astrológiou. V arabskej astrológii, ako i ňou ovplyvnenej stredovekej európskej astrológii, sa pohybom vyšších planét pripisoval ďalekosiahly význam, takže v šestnástom storočí sa tento termín používal, akoby sa vzťahoval len na tieto planéty. Predovšetkým konjunkcie týchto planét sa pokladali za ukazovatele historickej zmeny vo svetskej sfére - teda vo sfére politiky, života štátu, ba aj náboženstva.

V astrologických revolúciách videli znalci kľúč k budúcemu potenciálu politiky i náboženstva a pravdepodobne preto sa táto astrológia netešila priazni vo francúzskych vládnych kruhoch, najmä v Paríži, politickom centre a kráľovskom sídle krajiny, kde sa zásadné otázky veľmi často krútili okolo konfliktu medzi politikou a náboženstvom. Teória planetárnych revolúcií ako zdroja predpovedí o vzostupe či úpadku náboženstiev, náboženských siekt i disidentov nevyhovovala katolíckej cirkvi ani väčšine vodcov protestantov, ktorí zasa odsudzovali astrológiu ako všetko zahrnujúcu poveru ovládanú pápežom. Málo protestantov si všímalo ezoterickú astrologickú symboliku v kostole sv. Petra, ktorý tvorí dominantu Ženevy, a ešte menej z nich by jej rozumelo.11 Odmietavý postoj obidvoch hlavných náboženstiev k svetskej astrológii bol ďalšou príčinou, prečo sa Nostradamus rozhodol podávať svoje astrologické štvorveršia v takej arkánnej podobe, že vzdorovali interpretácii.

Pri analýze viacerých astrologických faktorov vo štvorveršiach vábne pôsobí predstava, že Nostradamus, podobne ako arabskí astrológovia pred ním, bol presvedčený o osobitnom účinku určitých astrologických momentov (ako napríklad konjunkcie Jupitera so Saturnom v istom znamení zvieratníka) na svetskú sféru, čiže na dejiny. Už sme sa presvedčili, že Nostradamus nepochybne využíval takéto cykly i určité astrologické momenty na datovanie budúcich udalostí. Táto aplikácia astrológie sa, pochopiteľne, výrazne líši od aplikácie, o akej píše Bodin či väčšina jeho súčasníkov. Hoci je to ešte vždy astrológia revolúcií, učenec ju používa mimo hraníc deterministického kréda  a sleduje rýdzo chronologické zámery. V tomto ohľade bol Nostradamus jedinečnou postavou medzi astrológmi šestnásteho storočia, a preto ho odmietame označiť za obyčajného astrológa.

Z arabskej literatúry prevzala Európa ešte jednu astrologickú prediktívnu metódu, a to teóriu a prax vstupov. Zjednodušene povedané, astrologická teória dejín vo svetle vstupov sa zakladala na zostavovaní každoročných diagramov či horoskopov pre vstup Slnka do štyroch základných znamení. Z týchto štyroch sa najčastejšie uvažovalo o znamení Barana, lebo uvádzalo začiatok astrologického roka. Nostradamus často používal metódu vstupov vo svojich Almanachoch. Obr. 23 je ukážkou horoskopu založeného na vstupoch z predpovede, ktorú zostavil pre rok 1566, teda pre rok svojej smrti. V stredovekom kalendári slnečný vstup do znamenia Barana dokonca znamenal začiatok kalendárneho roka, a preto zohrával dôležitú úlohu v chronológii. Je dosť možné, že Nostradamus v jednom štvorverší naráža na túto astrologickú metódu (pozri 8. kapitolu).

V šestnástom storočí mala svetská astrológia neobyčajný význam, ba udržala si popularitu až do devätnásteho storočia, hoci len vďaka populárnym almanachom obsahujúcim poväčšine svetské predpovede rozličných pohrôm. Myšlienka, že Nostradamus bol iba jedným z mnohých súčasníkov, teda obyčajným manipulátorom revolúcií a vstupov, je lákavá. Takému zvodu by sme sa však nemali poddávať, lebo by sme nepostrehli Nostradamovu pravú genialitu. Nebol iba zdatným astrológom, ktorý náhodou podával svetské predpovede v pozoruhodne ezoterickej podobe. Podľa vlastnej mienky bol obdarený schopnosťou vidieť do budúcnosti a na identifikáciu a datovanie udalostí, ktoré predvídal,  využíval dômyselné astrologické metódy.

Prv ako sa pristavíme pri niekoľkých poučných príkladoch Nostradamovho narábania s astrológiou, mali by sme venovať pozornosť ďalšiemu problému týkajúcemu sa Nostradama z astrologického hľadiska. V skutočnosti väčšina astrologických narážok, takých častých v jeho štvorveršiach, hovorí spravidla iné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Nostradamus vo štvorveršiach ani zďaleka nepoužíva astrológiu tradičným spôsobom a ak chceme vniknúť do jeho tajomstiev, musíme sa prepracovať k hlbšej významovej rovine, presahujúcej jednoduchú symboliku či klasickú interpretáciu horoskopov.

Rozbory v tejto kapitole sa neusilujú odhaliť najrozličnejšie astrologické techniky, po ktorých siahal Nostradamus. Fakt, že vyše stovky štvorverší obsahuje odkazy zahalené do astrologickej symboliky i údajov, nedovoľuje pristúpiť v našej knihe k vyčerpávajúcemu štúdiu jeho metód. Usilujeme sa iba odhaliť jedinečnosť jeho astrológie a úzku spätosť s časovou výstavbou predpovedí i s tajným, takzvaným zeleným jazykom (podrobne o ňom hovoríme v 4. kapitole), ktorým Nostradamus napísal svoje Proroctvá.

K pozoruhodným spôsobom využívania astrologických údajov u Nostradama patria efemeridy, tabuľky planetárnych pozícií. Frazeológia často naznačuje, že sa pohybuje na rovine svetskej astrológie, aj keď to nie je pravda. Zdanlivo náhodná zmienka o dvoch-troch planetárnych súradniciach vo štvorverší takmer vždy naznačuje, že by sme mali nazrieť do tabuľky efemeríd (prípadne v súčasnosti do dômyselného počítačového programu) a zaradiť  zmienku v čase, lebo tu zvyčajne nachádzame kľúč k téme štvorveršia, ba i k presnému datovaniu dotyčnej udalosti. Aspoň na niekoľkých príkladoch si ukážeme obdivuhodnú brilantnosť Nostradamovho narábania s astrológiou. Rozoberieme si niekoľko štvorverší a začneme od mimoriadne jednoduchého dokladu Nostradamovej posadnutosti dejinami Francúzskej revolúcie.


SKAZA LYONU

Štvorveršie VIII.46 si zasluhuje osobitnú pozornosť medzi tými, ktoré používajú astrológiu na presné datovanie. V ezoterickej literatúre Nostradamus vyniká úspornosťou, s akou naznačuje, že sú v hre astrologické faktory:


Pol mensolée mourra a trois lieües du rosne,

Fuis les deux prochains tarasc destrois:

Car Mars fera le plus horrible trosne,

De coq et d'Aigle de France freres trois.


Pretože štvorveršie obsahuje arkánnu astrológiu, akýkoľvek doslovný "preklad" je ťarbavý a fakticky nezmyselný:

Pol mensolée zomrie tri míle od Rhôny,

Utečú dvaja blízko zničenej Tarary:

Lebo Mars zasadne na najstrašnejší trón

Kohúta a Orla francúzskeho troch bratov.


De Fontbrune tvrdí, že úvodné slovo Pol je meno pápeža Jána Pavla  II., pričom súvisí s prvou časťou názvu pápežovej vlasti, teda Poľska. Takáto interpretácia - hoci svojvoľná - jednoznačne zaraďuje štvorveršie do dvadsiateho storočia. De Fortbrune ďalej komolí zmysel, keď nachádza v slove mensolée narážku na predpoveď Malachiáša, týkajúcu sa údajne pápeža Jána Pavla II. (pozri však naše poznámky o výraze Pol mensolée v 1. kapitole).

Malachiášove predpovede pozostávajú z jednoriadkových charakteristík budúcich pápežov až do (údajne) neveľmi vzdialeného konca inštitúcie pápežstva. Je možné, že tieto predpovede boli napísané v šestnástom storočí, ale tvrdí sa, že sú oveľa staršie. Najstaršie vydanie, ktoré sme mali k dispozícii, vyšlo koncom šestnásteho storočia. Latinský atribút Jána Pavla II. tu znie De labore solis, čo približne znamená "o práci slnka". De Fontbrune tvrdí, že latinské slovo manus znamená "práca", a preto vraj výraz manus-solée poukazuje na Malachiášovu predpoveď. Je to však pochybné tvrdenie.

Troch bratov (freres trois) v poslednom riadku si de Fontbrune svojvoľne upravil na "troch spojencov" francúzskeho kráľa a Spojených štátov. Nech si každý vysvetlí po svojom, či ide o nové francúzske kráľovstvo, alebo o fiktívne kráľovstvo "Francúzska a Spojených štátov". Erika Cheethamová vidí v Orlovi (l'Aigle) narážku na Spojené štáty, konkrétne na rodinu Kennedyovcov, ale ani prvá, ani druhá interpretácia nie je ničím podložená a nevystihuje zmysel štvorveršia. Ukážeme si, že sa opiera o astrológiu a týka sa udalostí vo Francúzsku krátko po revolúcii.

Môžeme si byť istí, že štvorveršie sa vzťahuje na nejakú udalosť v Lyone. Naznačuje to slovo tarasc (meno miestnej  mytologickej obludy), písané v niektorých starších vydaniach ako Tarara. Určite je to narážka na Tarare pri rieke Turdine, niekoľko kilometrov od Lyonu. Lyon je "blízko Tarare" (prochains Tarara) a na Rhône (rosne v prvom verši). Nostradamus často identifikuje mesto odkazom na neďaleké mestečko či dedinku. Presvedčíme sa, že v tomto prípade neuviedol Lyon menom z veľmi závažného dôvodu.

Pri prvom pozornom čítaní by si historik mohol spomenúť na niekoľko historických udalostí vo Francúzsku. Napríklad by mohol pokladať číslovku "dvaja" (les deux) v druhom verši za narážku na Henriho d'Effiata (Cinq-Mars) a FrancXoisa de Thou, ktorých roku 1642 sťali v Lyone za úklady proti Richelieuovi (pozri 7. kapitolu).

V skutočnosti Nostradamus veľmi zriedkavo uvádza v jednom štvorverší dve udalosti, ak medzi nimi nie je istá historická súvislosť. Preto si musíme položiť otázku, či existuje ešte iná "dvojica" (les deux), ktorá súvisí s miestom blízko Tarary (prochains Tarara) a ktorú postihla skaza (destrois)? Odpoveď na otázku je kladná a prekvapujúca.

Napodiv predstavuje túto dvojicu vo štvorverší sám Lyon. Za krátkeho a búrlivého medziobdobia francúzskej histórie malo mesto dve mená a bolo vtedy takmer úplne zničené. Ako sa presvedčíme, práve dve mená mesta Lyonu nám umožnili datovať udalosti, ktoré predvídal Nostradamus. Toto datovanie potvrdzujú astrologické faktory zakódované do štvorveršia.

Lyon sa vzoprel proti Konventu (Convention Nationale bolo revolučné zhromaždenie po zákonodarnom zhromaždení roku 1792), a preto roku 1793 generál Kellerman, hrdina od Valmy, dostal  rozkaz zničiť mesto. Obliehanie trvalo podľa Haydna sedemdesiat dní a skončilo sa 9. októbra.12 Vzápätí (12. októbra 1793) Konvent nariadil zdemolovať mesto.

Obliehanie a ukrutnosti po prelomení mestských hradieb boli naozaj strašné. V tom čase Mars skutočne sedel na obludnom tróne (le plus horrible trosne) ako boh vojny. So štvorverším súvisí nielen fakt, že veľkú časť Lyonu doslova zbúrali, ale vyhladili z mapy aj jeho starý názov. V roku 1793 Konvent bez najmenšieho náznaku irónie zmenil jeho názov na Ville-affranchie (Oslobodené mesto). Pôvodný názov dostalo mesto až po Robespierrovom páde.

Štvrtý verš znie: De coq et d'Aigle de France freres trois. Mars sedí na strašnom tróne a vládne nad Kohútom a Orlom. Ukazuje sa, že Kohút je revolučné Francúzsko (pozri obr. 46), kým Orol je Napoleon (pozri 8. kapitolu). Ide teda o dvojitý symbol samého cisára a zvrhnutej monarchie.

Traja francúzski bratia sú tri zložky Francúzskeho zhromaždenia (France freres trois) ustanoveného 20. septembra 1792, ktoré do dvadsaťštyri hodín zrušilo v krajine monarchiu. Tieto tri zložky, spojené do jedného celku bratskou prísahou (freres), tvorili Girondins (girondisti ako ľavica), Plaine (stred) a Montagnards čiže horali podľa toho, že sedeli na najvyšších laviciach (pravica).

V treťom verši sa píše: Car Mars fera le plus horrible trosne. Verš má dve významové roviny, ako je to u Nostradama bežné. Už zmienka o Marsovi vyvoláva u nezasvätencov vojnové asociácie, ale znalci Nostradamovej metódy v nej vidia výzvu, aby zvážili terminológiu a až potom prihliadli na planetárne pozície v efemeridách na roky 1792-93.

Obraz pohanského boha vojny Marsa, ako si sadá na francúzsky trón, je nanajvýš výstižný, lebo v tom istom roku stratilo Francúzsko tisícročný trón (trosne). Tí, čo zvrhli z trónu tradičného panovníka, okamžite posadili na jeho miesto pohanského boha vojny. Ak Amerika ako prvá zriadila novovekú demokraciu, právom sa vraví, že Francúzsko ju ako prvé zmilitarizovalo.

Vo verši sa vyskytujú ezoterické dvojzmysly, ktoré si zasluhujú pozornosť vzhľadom na astrologické súvislosti. Slovo Pol v úvode štvorveršia je latinské cistoslovce, vyjadrujúce úžas či kliatbu. Je to skratka mena Pollux, mytologického hrdinu a siláka z dvojice Kastor a Pollux (súhvezdie Blíženci). Vo štvorverší vzťahujúcom sa na pozíciu planéty Mars, spomínanej v treťom verši, sa nám teda vynára pozoruhodná astrologická symbolika.

Všimli sme si, že v jednom zmysle treba "strašný trón" (horrible trosne) čítať ako metaforickú narážku na krvavé udalosti po vzniku Zhromaždenia a na spustošenie Lyonu (obidve udalosti sú témami štvorveršia). V astrológii šestnásteho storočia má však slovo trón aj odborný význam. Týka sa znamenia súvisiaceho s konkrétnou planétou v období, keď podľa tradície "panuje". O planéte sa hovorí, že je "na tróne", keď sa dostane do znamenia, nad ktorým vládne. Termín je odvodený od gréckeho thronois, ktoré použil Ptolemaios v diele Tetrabiblos.13 V šestnástom storočí sa toto slovo používalo zrejme v užšom význame bojového voza, na ktorom sedí pohanské božstvo ako na tróne, a kolesá zdobia príslušné znamenia zvieratníka. Mars sedel na tróne, keď sa dostal do znamenia Škorpióna.

Dňa 21. septembra 1792 (a aj nasledujúceho), keď vznikli tri zložky (trois freres) Francúzskeho zhromaždenia a vzápätí zrušili monarchiu, Mars bol v znamení Škorpióna, teda na svojom tróne.

V štvorverší sa skrýva ešte pozoruhodnejšia astrologická narážka. V posledných júlových dňoch roku 1793, keď začal generál Kellerman obliehať Lyon, Mars bol v konjunkcii so stálicou Pollux (hviezda beta Geminorum) podľa hviezdnej sústavy Johanna Bayera (1572-1625), nemeckého astronóma a právnika. V roku 1793 sa Pollux nachádzal na 21. stupni Raka. To vysvetľuje inak nepochopiteľné slovíčko Pol, nad ktorým si komentátori úporne lámali hlavy. Slovo mensolée je španielsko-francúzska kombinácia - men znamená malý a solée ja obmena slova soleil čiže slnko. Ak je toto čítanie správne, mohli by sme Pol mensolée preložiť ako "Pollux, malé slnko". Dnes nás tento obraz neohromuje, ale v polovici šestnásteho storočia bola ešte podstata hviezd záhadou. Francesco Patrizi, ktorý študoval v astrologickom stredisku v Padove a ktorého knihy sa dostali na index pre jeho otvorené astronomické názory, pokladal vesmír za nekonečný a navyše každú hviezdu za osobitný svet. Hoci v polovici šestnásteho storočia bola vlastne takáto predstava ešte heretická, dá sa povedať, že priam visela vo vzduchu.14

Patriziho názory akiste odrážali inteligentný záujem o ďalekosiahle zmeny, ktoré v šestnástom storočí postihli astrológiu v dôsledku Kopernikových objavov, pádu ptolemaiovskej koncepcie kozmu a explózie novy roku 1572. Tento úkaz, ktorý predvídal Nostradamus, zapríčinil krach starého modelu vesmíru v oveľa väčšej miere ako všetky knihy (pozri 5. kapitolu).

Oranžový Pollux (Pol), dominujúci južným Blížencom, sa v súčasnosti nachádza na 23. stupni Raka. Pomocou prístupných počítačových systémov sa nám podarilo potvrdiť pozoruhodné údaje v Nostradamových štvorveršiach o konjunkcii Marsu s Polluxom. Zásluhu na tom nemá iba zohľadnenie efemeríd,15, ale aj počítačová simulácia pohybov planét v júli a auguste roku 1793. Na riešenie tohto aj iných problémov sme použili program Microsoft Astronomer for Windows z roku 1993 pre Windows 3.1. Pokladali sme počítačový prístup za osožný. Aj keď sme schopní spoľahlivo odhadnúť, ktoré efemeridy použil Nostradamus pre spomínané štvorveršia, máme len málo dôkazov o tom, že sa pri predpovediach musel opierať o súčasné údaje. Je pozoruhodné, že presnosti, ktorú dosiahol, sa vtedajšie tabulácie efemeríd zjavne nevyrovnajú.

Príklad usúvzťažňovania budúcej konjunkcie s planétou takmer prirodzene vedie k otázke, ako využíva konjunkcie na označovanie udalostí v budúcnosti. V mnohých jeho veršoch obyčajne zoznamy planét (hoci arkánne zašifrované) poukazujú na konkrétnu konjunkciu v budúcnosti, definovanú vo štvorverší tak, že z nej vyplýva jediný dátum. A ten zákonite súvisí so zmyslom štvorveršia.


PROTESTANTSKÉ VOJNY

Málo astrologických pokynov u Nostradama sa čo do jednoduchosti vyrovná tretiemu riadku v štvorverší VIII.2:


Condon et Aux et autour de Mirande

Je voy du ciel feu qui les environne.

Sol Mars conjoint au Lyon, puis Marmande

Foudre, grand gresle, mur tombe dans Garonne.

Condon a Aux a okolo Mirandy

Vidím oheň z neba, čo ich obkľučuje.

Slnko a Mars spojené v Levovi, potom Marmande

Blesk, veľké krúpy, múr padá do Garonny.


Štvorveršie tak oplýva ničivou obraznosťou, že vzrušuje milenaristov. Roberts zachádza najďalej a vidí vo štvorverší predpoveď príchodu mimozemských návštevníkov a veľkej vojny na nebesiach. Zajatcom tohto názoru sa stal vďaka omylu vlastného prepisovača, keď namiesto grand gresle (veľké krupobitie) vyšlo grand guerre (veľká vojna).

Vo štvorverší je opisovaná udalosť určovaná astrologickými údajmi. Astrologickú situáciu podáva Nostradamus vlastne bez stopy dvojznačnosti. Píše, že nastane konjunkcia Slnka a Marsu v Levovi (Sol Mars conjoint au Lyon). Dňa 10. augusta 1577 Slnko a Mars vstúpili do presnej konjunkcie na 28. stupni Leva. Ak  vezmeme do úvahy päťstupňovú vôľu (plne prípustnú v astrológii), môžeme tvrdiť, že konjunkcia trvala od 5. do 12. augusta a potom nebeské telesá vyšli zo znamenia Leva. Bez údajov o tejto konjunkcii by sa nám pravdepodobne nepodarilo usporiadať mestá vo štvorverší do logickej historickej sekvencie. Ide o Condon, Aux a Mirande, všetky tri v departmente Gers na juhozápade Francúzska. Marmande sa nachádza severnejšie, v departmente Lot et Garonne. Overili sme si podobné astrologické situácie významnejších udalostí týkajúcich sa ich dejín a zistili sme, že im vyhovuje iba rok 1577. V roku 1577 mesto Marmande obliehal Henrich z Navarry, ktorý sa neskôr ako Henrich IV. stal prvým protestantským kráľom Francúzska.

Prečo Nostradamus uvádza "... potom Marmande" (puis Marmande)? Chce naznačiť, že stav, o akom píše v súvislosti s Mirandou, sa vzťahuje aj na mestá spomínané vo dvoch prvých riadkoch. Obliehanie mesta Marmande bolo súčasťou pokusu o nastolenie protestantizmu v južnom Francúzsku. V roku 1569 Condom i niekoľko okolitých miest dobyl Gabriel, gróf z Montgomery, ktorý sa spojil s Condém proti katolíkom.

Ten istý Gabriel z Montgomery vystupuje v najslávnejšom Nostradamovom štvorverší (I.35). Bol to neidentifikovaný útočník (Le lyon jeune, "mladý lev"), ktorému sa roku 1559 zlomil oštep a vypichol oko Henrichovi II. (pozri 6. kapitolu). K hugenotom sa pripojil akiste v dôsledku tejto nehody, keď upadol do nemilosti a odišiel z Paríža. Onedlho sa pridal ku Condému. V tom istom roku, keď dobyli Condon, obsadili Bearn i Bigorre. Všetky tieto mestá sa nachádzajú v tom istom kraji ako mestá vymenované v prvých dvoch riadkoch štvorveršia.

Osobitne dômyselne opisuje Nostradamus zrážky okolo Condonu, Auxu a Mirandy ako "oheň z nebies" (Je voy du ciel feu qui les environne). Skaza, ktorá na ne doľahla, bola dôsledkom náboženskej vojny ("nebeskej" vojny, ktorá sa takrečeno začala na nebesiach). Posledný riadok je azda nemenej perifrastický, lebo blesk a veľké krupobitie boli v stredoveku bežné obrazy Božej nevôle. Nostradamus ako príslušník rodiny, ktorá prijala katolicizmus, i ako rojalista zdôraznil nespokojnosť nebies s počínaním protestantských odpadlíkov. Pád múru do Garonny predstavoval praktickú možnosť, lebo Marmande stojí nad riekou Garonnou, spomínanou vo štvorverší.


FRANCÚZSKA REVOLÚCIA

Štvorveršie I.16 predstavuje pravdepodobne najkomplikovanejší príklad Nostradamovho používania ezoterickej astrológie. Preto nám azda názorný rozbor jednotlivých ezoterických prvkov pomôže preniknúť do spôsobu, akým Nostradamus narába s astrologickými údajmi. Štvorveršie znie:


Faux a l'estang, joint vers le Sagittaire,

En son haut auge de l'exaltation

Peste, famine, mort de main militaire,

Le Siecle approcher de renovation.


Pretože ide o skutočne arkánne verše, zatiaľ ich nebudeme prekladať. Ich zmysel pochopíme, keď dešifrujeme ich astrologický dosah.

Kľúč k zmyslu štvorveršia sa skrýva v terminológii prvých dvoch riadkov. Tu Nostradamus zaradil arkánnu narážku na dve planéty a znamenia zvieratníka, takže odhalenie zmyslu veršov si vyžaduje istú detektívnu námahu. Uvidíme, že jej výsledkom bude veľmi presný dátum.

Faux znamená kosák (alebo kosu) a ide o narážku na planétu Saturn, ktorá sa v astrologickej symbolike zobrazuje s kosou. Tento nástroj poukazuje na pôvod tohto planetárneho božstva ako boha poľného hospodárstva a potomka gréckeho boha času, ktorým bol Chronos. ("Otec Čas" v modernej obraznosti s kosou súvisí s týmto Saturnom.) Starofrancúzske slovo l'estang (v modernej francúštine l'étang) znamená rybník či jazierko. Pretože ryby žijú v rybníkoch a jazerách, je to narážka na vodné znamenie zvieratníka, na Ryby. Ak sú tieto dve riešenia správne, potom výraz Faux a l'estang znamená "Keď je Saturn v znamení Rýb".

Slovo joint znamená spojený, zjednotený a zastupuje tu astrologický odborný termín konjunkcia vzťahujúci sa na situáciu, keď sa dve alebo viaceré planéty nachádzajú na tom istom stupni zverokruhu alebo blízko neho. Nie je to mimoriadne obskúrny termín, lebo ešte v astrológii koncom devätnásteho storočia sa konjunkcia zavše označovala výrazmi ako "Saturn sa spojil s Jupiterom v Levovi".

V tomto prípade planéty v konjunkcii nie sú v Strelcovi, ale pri (vers) jeho znamení. Strelec však susedí z jednej strany so Škorpiónom a z druhej s Kozorožcom. Musíme sa zamyslieť aj nad zvyškom verša, či nenaďabíme na kľúč k tomu, o ktoré znamenie Nostradamovi išlo.

Nachádzame ho v slove exaltation (exaltácia). Tento odborný  astrologický termín sa vzťahuje na takmer bezvýznamný (z hľadiska modernej praktickej astrológie) systém, hoci jeho dôležitosť pre dejiny astrológie uznáva niekoľko popredných odborníkov.16 V tomto systéme, stručne povedané, sa prideľovali planétam tie zodiakálne znamenia, v ktorých sa vraj utvrdzovala či posilňovala ich pravá povaha.17 Pravda, v tradičnej stredovekej astrológii sa v Strelcovi nepripisovala exaltácia nijakej planéte. Na naše šťastie sa Nostradamus vyslovuje jasne, lebo jednoducho tvrdí, že planéta je "pri" Strelcovi.

Vraví, že konjungujúca planéta (či planéty) je: En son haut auge de l'exaltation. Haut auge je problematický výraz. Auge by sme mohli čítať ako nemecké "oko", ale najskôr ide o francúzske slovo pre žľab. Mohli by sme nadobudnúť dojem, že tento výraz sa nehodí do kontextu planetárnych pozícií, ale predstavme si planéty, ako sa pohybujú do ptolemaiovského kruhu vo veľkom kolese zvieratníka okolo Zeme, a žľab poháňa planéty, nie vodu.

V horoskope najvyšší bod exaltácie predstavuje znamenie Kozorožca. Ten sa zvyčajne znázorňuje v horoskopoch na najvyššom mieste, a to je príznačné pre Nostradamovo obrazné použitie slova žľab. Kozorožec sa dostal na samý vrch vodného kolesa. Pomôže nám to určiť planétu, ktorá sa dostala na najvyšší bod exaltácie Kozorožca?

Ak siahneme po stredovekých zoznamoch exaltácií, zistíme, že Škorpión nemá žiadnu exaltáciu. Naproti tomu Kozorožec je exaltáciou Marsu. To by nasvedčovalo, že záhadná konjunkcia (joint) sa týka planéty Marsu v znamení Kozorožca.

Ak je táto astrologická interpretácia správna, prvé dva riadky vo štvorverší budú znieť: Keď je Saturn v Rybách a Mars  v konjunkcii pri Strelcovi, jeho exaltácia sa nachádza v Kozorožcovi... Ide o veľmi presný astrologický údaj. Táto planetárna pozícia je taká zriedkavá, že začneme pátrať v efemeridách, či nezistíme dátum konfigurácie. Otázka znie: Podarí sa nám nájsť deň, keď nastal tento astrologický stav po roku 1555 (vtedy vyšlo Nostradamovo štvorveršie prvý raz)?

Nostradamus akoby predpokladal, že budeme hľadať v efemeridách, a pripravil nám kľúč v poslednom riadku, ktorý v preklade znie: Storočie sa blíži k svojej obnove. Nostradamus nám zjavne naznačuje, aby sme hľadali v tabuľkách posledných desaťročí - nie na samom konci, ale v bližšie neurčenom období, keď sa storočie blíži k záveru.

Ak si všimneme roky pred koncom každého storočia v období od roku 1599 až do roku 1999, nájdeme iba tri možné charakteristiky, ktoré sa ako-tak približujú k astrologickým podmienkam, ktoré určil Nostradamus.

Od januára 1582 do apríla 1584 bol Saturn v Rybách. Mars sa v tom čase, v januári a februári 1584, nachádzal v Kozorožcovi. Dňa 22. decembra 1583 bol Saturn v Rybách, kým Mars a Slnko vstúpili do konjunkcie v Kozorožcovi.18

V tomto prípade sa Slnko i Mars nachádzali "pri Strelcovi" - ba ráno toho istého dňa Slnko naozaj vstúpilo do tohto znamenia. Mimochodom, Venuša sa ocitla o 7:30 ráno na samom kraji Strelca na 29,50 stupni, ale pohybovala sa opačným smerom. V tabuľkách, ktoré používal Nostradamus, by sme Venušu s najväčšou pravdepodobnosťou našli v znamení Kozorožca.

Tento horoskopický stav presne zodpovedá scenáru, ktorý skonštruoval Nostradamus. Pravda, toto ezoterické datovanie mieri  na obdobie, pre ktoré predpovedal "mor, hlad a smrť zapríčinenú zbraňami". Vyskytla sa roku 1583 udalosť, ktorá súvisela s podobnou predpoveďou?

Nanešťastie sa nájde veľmi málo období, keď nezúrili boje (aj Nostradamus to pripúšťa v inom štvorverší), a roku 1853, takisto ako v každom inom, nájdeme dostatok príkladov na mor, hlad a vraždenie. V tomto roku Francúzi na čele s vojvodom z Anjou obliehali Antverpy, pričom obidve strany utrpeli ťažké straty a Nemecko pustošili náboženské vojny. Len v meste Münster zomrelo od hladu 30 000 ľudí. Tieto udalosti však zrejme neprekračujú normálny stav "občasných vzplanutí vzájomného ničenia", ktoré sú hlavnou témou svetových dejín, ako sa vyjadril ezoterik Gurdjieff.19 Človek by predpokladal, že Nostradamus pri písaní tohto štvorveršia nemyslel na Antverpy či Münster, ale na podstatne hrozivejšie pohromy.

Napriek hrôzam predpokladaným pre záver dvadsiateho storočia sa zdá, že Nostradamus uvažoval o inom. Efemeridy pre koniec nášho storočia vôbec nevyhovujú podmienkam, ktoré stanovil Nostradamus. Od 29. januára 1994 do 7. apríla 1996 sa Saturn nachádzal v Rybách. V týchto rokoch bol Mars od 1. decembra 1995 do 9. januára 1996 v Kozorožcovi, 1. decembra 1995 bol Saturn v Rybách a Mars i Venuša v Kozorožcovi. Hoci sa táto konfigurácia veľmi približuje k astrologickému stavu opísanému vo štvorverší, Mars s Venušou nevstúpili do konjunkcie a Venuša nevystúpila k vrcholu Strelca.

Naproti tomu koncom osemnásteho storočia sa odvinul výrazne odlišný sled udalostí zodpovedajúcich astrologickým údajom vo štvorverší. Azda to nikoho neprekvapí, lebo Nostradamus v Liste  Henrichovi II. uverejnenom roku 1558 v Stovkch vyzdvihol záver osemnásteho storočia ako mimoriadne dôležité obdobie v dejinách Západu. Veľavravne ho označuje ako "obnovu vekov" a táto charakteristika sa veľmi blíži k zmyslu posledného riadku rozoberaného štvorveršia.

Začiatkom januára 1789 bol Saturn v Rybách a Mars v Kozorožcovi vstúpil do konjunkcie so Slnkom. V prvý deň roka Mesiac bol v presnej konjunkcii so Saturnom. O niekoľko dní konjunkciu Marsu so Slnkom rozšíril Merkúr v Kozorožcovi. Dňa 2. januára 1789 bol Saturn v Rybách, kým Mars, Slnko a Merkúr boli v Kozorožcovi, pričom konjunkcia prvých dvoch bola takmer presná. Táto situácia, ktorá presne zodpovedala štvorveršiu, trvala do 19. januára 1789.

Na základe uvedených údajov ťažko možno pochybovať, že Nostradamus mal v presne datovanom štvorverší na mysli rok 1789. Tento dátum je ezotericky zakódovaný vo štvorverší a v narážke, že "storočie sa blíži k obnove". Historické zmeny, ktoré nastali v tomto roku, sú všeobecne známe a nejeden historik ho označil za "rok hrôzy". Udalosti, ktoré tento rok priniesol, určite zmenili celkovú podobu európskej i americkej histórie. "Keď sa storočie približovalo k svojej obnove", zakrátko nadišiel rok, v ktorom nastali podmienky predpovedané Nostradamom: Peste, famine, mort de main militaire - Mor, hlad, smrť rukou vojakov.

Pre Nostradamovu metódu je príznačné, že sa uchýlil k zastretej astrológii, keď chcel s pozoruhodnou presnosťou upozorniť na najdôležitejší dátum v budúcej histórii Francúzska.

Rozbor štvorveršia I.16 nám umožnil nazrieť do ezoterickej astrológie, v ktorej Nostradamus vynikal bez toho, že by sa  dostal do nesúladu s inými arkánnymi metódami. S ďalšou ukážkou arkánnej astrológie sa stretneme, keď preskočíme niekoľko rokov a zastavíme sa pri najbližšej veľkej eskalácii svetového násilia, ktorú Nostradamus predvídal i datoval. Táto predpoveď je obsiahnutá vo štvorverší VI.4.


DÁTUM DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

Je to zaujímavé štvorveršie a podrobnejšie si ho všimneme neskôr (pozri 10. kapitolu). Predbežne sa sústredíme len na jeden verš, ktorý pôsobí výslovne astrologickým dojmom: Saturne, Leo, Mars, Cancer en rapine.

Dojem však klame, ako vo väčšine Nostradamových veršov, lebo z astrologického hľadiska ide o čistý nezmysel. Rak, znamenie zvieratníka, tu menuje, akoby to bola planéta, a plienenie takisto nemožno pokladať za astrologický termín.

Ak chceme preniknúť do zmyslu verša, predpokladajme, že pod plienením rozumie Nostradamus Barana, znamenie súvisiace so žoldniermi a vojenstvom, hoci toto v skutočnosti patrí do okruhu planéty Mars.20 (V kontexte štvorveršia je to pravdepodobne rozumná úvaha, lebo Baran panuje nad Nemeckom, témou tohto štvorveršia.)21

Aj keby slovo rapine čiže plienenie poukazovalo na Barana, verš by ešte vždy nedával zmysel, lebo jedno znamenie, napríklad Lev či Rak, sa nemôže nachádzať v inom znamení (tu v Baranovi). Lev a Rak teda v tomto kontexte znamenajú niečo iné. Musíme predpokladať, že tieto znamenia sú v danom kontexte okultnými záslepkami pre "planéty" Slnko a Mesiac, lebo Lev a Rak sú  ovládané každý svojou planétou a nepanujú nad inými znameniami (na rozdiel od ostatných piatich planét). Ak je naša argumentácia správna, potom môžeme verš Saturne, Leo, Mars, Cancer en rapine preložiť ako Saturn, Slnko, Mars a Mesiac v Baranovi.

Teraz musíme zistiť, akú váhu má tento význam z hľadiska troch predchádzajúcich veršov, ktoré sa vzťahujú na spustošenie Kolína za druhej svetovej vojny. A na tomto kroku získame letmú predstavu o genialite, s akou Nostradamus spracúval svoju astrológiu.

Druhá svetová vojna sa začala, keď Británia a Francúzsko 3. septembra 1939 vyhlásili vojnu Nemecku. (Pretože to bola bezprostredná reakcia na vpád Nemcov do Poľska, za začiatok vojny môžeme pokladať 1. september 1939. Na západnej hranici Nemecka ešte dlho nepadol ani výstrel. Pozn. prekl.). Zvláštne je, že 3. septembra bol Mesiac v Baranovi (Cancer en rapine).22 Od 23. septembra 1939 až do 20. marca 1940 bol v Baranovi aj Saturn. Pozoruhodnou zhodou okolností v ten istý deň, dňa 20. marca 1939, keď Saturn vyšiel zo znamenia Barana, vstúpilo Slnko do toho istého znamenia (Saturne, Leo, en rapine).23 Čosi také sa stáva neobyčajne zriedkavo v hociktorom znamení, ani nehovoriac o Baranovi. Zdá sa, akoby Nostradamus hľadal jednoznačný spôsob identifikácie istého dátumu v budúcnosti a zaujala ho táto zvláštna kozmická zhoda okolností na začiatku vojny.

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila kapituláciou Nemcov 7. mája 1945. Práve v tento deň Mars vstúpil do znamenia Barana (Mars en rapine). Ešte väčšmi bije do očí, že toho istého dňa planéta Venuša vstúpila rovno do Barana a v Baranovi bol aj Merkúr.24

Táto situácia v znamení Barana je taká pozoruhodná, že ju nemôžeme ignorovať. Nostradamus obdivuhodne presne určil dátum začiatku a konca vojny. Planéty Saturn, Slnko, Mars a Mesiac sa dostali do vzťahu k znameniu Barana. Tento verš prakticky obsahuje dva horoskopy. Týkajú sa začiatku a konca dosiaľ najstrašnejšieho vojnového konfliktu na svete. Podľa štatistikov, ktorí sú kompetentnejší než my, pravdepodobnosť, že vďaka náhode sa v tejto predpovedi stretne toľko rozličných faktorov, sa rovná v tejto predpovedi stretne vďaka náhode, sa rovná jednej k niekoľkým miliardám.


BITKA PRI LEPANTE

"Mnohí Nostradamovi komentátori trpia veľkou slabinou," píše Woolf, "za každú cenu by chceli dokázať správnosť vlastných teórií."25 Platí to najmä vtedy, keď sa nazdávajú, že Nostradamova astrológia sa iba málo líšila od tej, ktorá sa tešila popularite na začiatku dvadsiateho storočia. Na nasledujúcich stránkach zistíme, že nič nie je vzdialenejšie od pravdy.

Novovekí komentátori sa zasa usilujú vysvetľovať Nostradamove predpovede z neskorého stredoveku tak, akoby sa týkali našich čias. Názorný príklad takéhoto postoja nájdeme vo štvorverší III.3, ktoré sa začína jednoduchým astrologickým časovým rámcom:


Mars et Mercure et l'argent joint ensemble

Vers le midy extréme siccité,

Au fond d'Asie on dira terre tremble,

Corinthe, Ephese lors en perplexité.

Mars, Merkúr a Mesiac sa spojili

K poludniu krutého sucha,

V hlbinách Ázie hovoria. že zem sa trasie,

Korint, Efez sú v úzkych.


Pri povrchnom čítaní sa zdá, že štvorveršie poukazuje na istý astrologický moment, keď bude na juhu sucho a v Ázii sa vyskytnú udalosti, ktoré otrasú svetom. Mestá v Grécku a Malej Ázii (Corinthe a Ephese na ne poukazujú synekdochicky - pozri Prílohu č. 5) sa dostanú do ťažkostí. Niektorí komentátori zaobchádzajú so slovom Ázia veľmi svojvoľne. Napríklad de Fortbrune v ňom vidí narážku na zemetrasenie v Japonsku, vedúce k nedorozumeniam medzi Gréckom a Tureckom.26

Prv ako sa pokúsime zistiť, či sa táto predpoveď vzťahuje na našu minulosť alebo budúcnosť, sústredíme sa na astrologický zmysel prvého verša. Nostradamus uvádza planéty Mars a Merkúr. L'argent však doslova znamená striebro, a pretože nad týmto kovom panuje Mesiac, môže sa poeticky použiť na označenie obežnice našej Zeme. Nostradamus akiste siahol po tomto výraze preto, lebo štvorveršie sa týka ľudí polmesiaca, moslimov - pozri Prílohu č. 5.

Mars, Merkúr a Mesiac sa pomerne často vyskytujú v rovnakom znamení zvieratníka (joint ensemble). Preto nemôžeme v tomto astrologickom rámci dospieť k presnému datovaniu. Cheethamová usúdila, že táto predpoveď sa vzťahuje len na rok 1977, ale  v skutočnosti sa presné konjunkcie troch planét vyskytujú v období od roku 1555 do roku 1977, teda za štyri storočia, nespočetne veľa ráz.27

Nostradamus si zjavne uvedomoval časté konjunkcie týchto troch planét, ako aj neprítomnosť pevného základu pre datovanie predpovede. Predpokladajme teda, že myslel na trojitú konjunkciu krátko po dokončení štvorveršia roku 1555, ak nie krátko po svojej smrti. Zisťujeme napríklad, že tri planéty vstupujú do konjunkcie v znamení Blížencov 20. júla 1564. V tomto prípade je trojitá konjunkcia pomerne presná, ale učencove slová nám nedovoľujú dospieť k záveru, že mu išlo o presnú požiadavku. Nostradamus píše, že by sa mali spojiť dovedna (joint ensemble). Nepoužil odborný astrologický termín pre samotnú konjunkciu, čo nasvedčuje, že tri planéty by sa mali iba nachádzať v rovnakom znamení. Ak si dovolíme chápať konjunkciu širšie, jej výskyt výrazne vzrastie. V takomto ponímaní nastala napríklad 7. mája 1560. Výpočet všetkých nasledujúcich konjunkcií - presných*36 či slabých - by bol nudný, ale stojí za zmienku, že Nostradamovo datovanie sa týka udalosti, ktorá sa odohrala oveľa bližšie k jeho obdobiu, nie v dvadsiatom storočí.

Ak sa sústredíme na históriu šestnásteho storočia, zistíme, že štvorveršie má veľký význam pre obdobie okolo roku 1564. V tom čase vrcholila turecká hrozba a Nostradamovi súčasníci akiste túžili po predpovediach (hoci aj nejednoznačných), ktoré by sľubovali otrasy v Ázii. Boli o to vítanejšie, ak naznačovali víťazstvo Západu, ako Nostradamovo štvorveršie.

Keďže islamskí Turci dovŕšili obsadzovanie Grécka už roku 1466, Korint bol za celého Nostradamovho života pod tureckou nadvládou. Navyše po celý ten čas silnel turecký tlak na Európu a krátko po Nostradamovej smrti Turci dobyli ostrovy Chios, Naxos a Cyprus. Ak Nostradamus predpovedal ťažkosti či mrzutosti (en perplexité) pre turecký Efez a Korint, jeho súčasníkom, zúfalo túžiacim po zániku ázijskej hrozby, sa to dobre čítalo. My už nepociťujeme hrôzu z moslimskej nadvlády nad východnou hranicou Európy v šestnástom storočí, ale vtedy vyvolávala značné znepokojenie predstava, že moslimovia kruto tyranizujú krajiny v bezprostrednej blízkosti Európy a nútia ich platiť obrovské dane. Dvojnásobné rozhorčenie vyvolávala skutočnosť, že porobené národy museli Turkom každoročne odvádzať dane v podobe kresťanských detí a moslimskí Turci ich zneužívali ako otrokov či vojakov. V týchto súvislostiach malo štvorveršie ďalekosiahly význam, hoci dátum jeho naplnenia nebol stanovený na prvú konjunkciu roku 1564. Dal by sa dátum rozhodujúcej zrážky vztiahnuť na inú trojitú konjunkciu v závere šestnásteho storočia?

Roku 1571 nečakane zlomila tlak Turkov na východe námorná bitka pri Lepante. V tomto roku sa nachádzali v znamení Vodnára tri planéty - Mesiac, Merkúr a Mars. A do Vodnára vstúpili  nielen tieto tri, ale aj Slnko a Jupiter.28 Nostradamus využil synekdochu, namiesto piatich planét sa uspokojil s tromi.

Rozbor astrológie vo štvorverší nás vedie k záveru, že Nostradamus predvídal roku 1751 zemetrasenie, ktoré pocítia Turci, a Korint (podmanené cudzie mesto) i Efez (vo vlastnom Turecku) sa dostanú do veľkých ťažkostí. Stojí za zmienku, že naznačil, kde bude bitka zúriť - v blízkosti Korintského zálivu.

Ako sa zdá, Nostradamus dokonca použil i metódu zeleného jazyka, aby upozornil na význam znamenia Vodnára. Dve počiatočné slová dvoch prostredných riadkov dávajú dovedna slovo Versau (Verseau), ktoré znamená vo francúzštine Vodnár:


Vers le midy extréme siccité,

Au fond d'Asie on dira terre tremble.


Hoci by sa zdalo, že je to náhodná zhoda, bežná v poézii, plne zodpovedá praxi zeleného jazyka. Ktovie, či na tieto verše nenaráža Collot d'Herbois v krátkej veselohre o Nostradamovi, ktorú uviedli prvý raz roku 1777. V druhom dejstve tejto jednoaktovky sa Dastrimon (Nostradamus) nadchýna, ako ho vzrušujú dôverné styky s hviezdami: ... je pousse Mercure en passant, ici je salve Jupiter, je dis deux mots a Verseau, je fais une petite politesse aux Gemeaux...29 Astrologické nuansy sú znamenité. Ak si chce človek udržať priazeň planetárnych božstiev, mal by sa správať takto: O majetok sa usilovať cez boha obchodu Merkúra, vzdávať úctu blahosklonnému Jupiterovi na čele panteónu planét a správať sa zdvorilo k dvojčatám (zastupujúcim život i smrť - nesmrteľnosť i smrteľnosť). Záhadou zostáva, prečo by mal utrúsiť  dve slová pred Vodnárom (Verseau). Že by bol Collot identifikoval dve slová zakódované vo štvorverší III.3?

Vo svetle nášho chápania štvorveršia nadobúda druhý riadok zaujímavý význam. V tradičnej astrológii odvodenej od ptolemaiovskej literatúry (pozri Prílohu č. 6) sa Vodnár označuje ako "južné" znamenie (midy znamená juh) a je vraj "horúci". Hoci v novovekej astrológii sa tieto dva termíny zväčša prestali používať, v šestnástom storočí by bol každý znalec tohto umenia pochopil dosah obidvoch slov. "Južná horúčava" Vodnára by mohla zapríčiniť sucho (siccité). Narážka potvrdzuje, že konjunkcia troch planét nastáva v južnom, horúcom znamení Vodnára, a to je prípad roku 1571. Slová "južný", "horúci" a "suchý" sú napospol odborné astrologické termíny a všetky sa vzťahujú na Vodnára. Astrológia a zelený jazyk sa tu spájajú v najideálnejšej podobe.

Bitka pri Lepante bola bezpochyby najzávažnejšou udalosťou v šestnástom storočí. Svätá liga (Španielsko, Benátky, pápež a niekoľko talianskych štátov) zasadila zdrvujúcu porážku tureckej flotile. Turci stratili 117 lodí a vyše 30 000 mužov. Hoci sa čoskoro preskupili, postavili nové loďstvo a dobyli Cyprus, účinok bitky pri Lepante na európsku psychiku bol takmer nepredstaviteľný. Ukázalo sa, že odhodlanie a spojenectvo podľa vzoru Svätej ligy by mohlo vyústiť do porážky Turkov (dovtedy ich pokladali za neporaziteľných). Turecký tlak v skutočnosti nepoľavil až do konca storočia. V roku porážky Turci vtrhli do Moskvy, z veľkej časti ju spustošili a odviedli odtiaľ na otrocké trhy vyše 100 000 zajatcov. V nasledujúcich rokoch obsadili severovýchodné pobrežie Afriky a polmesiac panuje v týchto oblastiach dodnes. Po roku 1571 však už turecké výboje nikdy  nevyvolávali v Európe niekdajšie zúfalstvo.

Prehľad spôsobu, akým Nostradamus používal astrológiu, nám pomohol objasniť niekoľko zaujímavých skutočností. Ezoterická astrológia štvorveršia IV.100 sa dá pochopiť pomerne ľahko. Astrológia štvorveršia III.3 je do istej miery zložitejšia, hoci prístupná aj laikom. Pravda, vo viacerých štvorveršiach Nostradamus plne využíva ezoterický potenciál astrológie a konštruuje verše, ktoré len s veľkou námahou dešifrujú aj dobrí znalci astrologickej terminológie.


DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA

Znamenitou ukážkou takýchto predpovedí je štvorveršie I.50. Až po dôkladnej analýze vysvitne, že v tomto astrologickom štvorverší je zakódované datovanie, aké nemá čo do presnosti páru v análoch vešteckej literatúry. Po francúzsky znie takto:


Chef d'Aries, Iupiter et Saturne,

Dieu eternel quelles mutations!

Puis apres long siecle son malin temps retourne,

Gaule et Italie, quelles emotions.

Prv ako odhalíme skrytý význam veršov, preložme si ich približne takto:

Hlava a Pán Barana, Jupitera a Saturna,

Bože večný, aké zmeny!

Nato, po dlhom storočí sa jeho zlý čas vracia,

Francúzsko a Itália - aké city.


Analýzou zistíme, že tajná téma pozoruhodného štvorveršia sa skrýva v ezoterickom zmysle prvého riadku. Ten sa dá rozdeliť na dve časti. Výraz "Pán Barana" v prvej časti je odborný astrologický termín, ktorý sa vzťahuje na určitý bod v pásme zvieratníka. Podľa potreby sa k nemu vrátime. V druhej časti verša sa spomínajú dve takzvané vyššie planéty Jupiter a Saturn, ktoré sa majú zjaviť spolu - teda v konjunkcii. Bola to jedna z najdôležitejších planetárnych konjunkcií a svetlo na jej povahu vrhne letmý pohľad do hociktorej knihy predpovedí, aké vychádzali začiatkom šestnásteho storočia, pred vydaním Nostradamových Stoviek.

Konjunkcie "vyšších" planét Jupitera a Saturna (v šestnástom storočí ich tak volali pre ich zdanlivú pomalosť) sa označujú názvom veľké konjunkcie a vždy ich pokladali za významné historické medzníky. Zaoberali sa nimi všetci slávni astrológovia šestnásteho storočia a viaceré ich spisy určite ovplyvnili Nostradama. Nejedno významnejšie dielo tohto žánru sa zrejme usilovalo odhaliť, k akým prevratným udalostiam povedú tieto závažné konjunkcie - najmä na sklonku osemnásteho storočia.

Ak bol Nostradamus posadnutý nejakou myšlienkou (po storočí, v ktorom žil), bol to podľa neho ústredný bod dejín - Francúzska revolúcia. Venoval jej niekoľko štvorverší, ako aj dôsledkom pre Francúzsko a viacerým jednotlivcom, ktorí zohrali v tejto dráme poprednú úlohu. Historici však už dávno uznávajú,  že posledné desaťročia osemnásteho storočia nevnímal ako prevratné obdobie vo vývine Európy i celého sveta len Nostradamus. Ako uvidíme, vplyvný astrológ zo začiatku pätnásteho storočia Pierre Turrel, ktorý zomrel prv, ako Nostradamus napísal Proroctvá, presne uviedol rok 1789 ako začiatok ťažkostí a tvrdil, že anarchia a nepokoje potrvajú dvadsaťpäť rokov.

Z Nostradamových spisov vyplýva, že poznal turrelovskú tradíciu. Nostradamus celkom otvorene písal o dátume blízkom tejto udalosti (i o jej následkoch) v Liste Henrichovi II. a okolo tohto dátumu sa krúti niekoľko jeho štvorverší. Pomocou dekódovanej arkánnej datovacej metódy sme už prv ukázali, že Nostradamus určil prevratný rok 1789 neobyčajne presne.

Treba mať na pamäti, že Nostradamus často študoval a používal vtedajšiu prediktívnu a okultnú literatúru ako základ svojich vlastných predpovedí. V štvorverší I.51 Laver identifikoval takúto súvislosť s významnou knihou Le livre de l'estat et mutations des temps (Kniha o štáte a o premenách čias), ktorú roku 1550 vydal Richard Roussat. Odtiaľto pochádza pozoruhodný výraz renovation du monde (vo voľnom preklade "obnova sveta"), ktorý sa niekoľko ráz vyskytuje v Proroctvách.

Túto "obnovu sveta" predvídal Roussat v spojitosti s veľkou konjunkciou Saturna a Jupitera v Baranovi a mala nastať roku 1792. Treba spomenúť, že podľa Roussata sa mala konjunkcia odohrať v znamení "Hlavy Barana" (Chef d'Aries) a zdá sa, že tento výraz prevzal Nostradamus od Roussata. Ten tvrdil, že veľká konjunkcia sa odohrá blízko "hlavy Barana" (la teste d'Aries) roku 1703.

Presnú pozíciu Chef d'Aries a jej význam si vysvetlíme  neskôr. Zatiaľ sa sústredíme na druhú časť prvého riadku štvorveršia, v ktorej sa vraví o konjunkcii Jupitera so Saturnom.

Pretože sa konjunkcia týka dvoch mocných planét a vyskytuje sa pomerne vzácne, astrológovia ju pokladali za dôležitú predzvesť historických zmien. Astrológ šestnásteho storočia Ján Plonisco vychádzal v predpovediach na štyridsaťročné obdobie jednoducho zo slávnej konjunkcie roku 1524.30 (V tomto roku bola konjunkcia Saturna s Jupiterom osobitne vplyvná, lebo súčasne nastala konjunkcia "takmer všetkých planét v znamení Rýb vo februári roku 1524 vo sviatok Kristovho vtelenia").31 Viacerí (nie však Plonisco) sa obávali, že táto konjunkcia vyvolá strašnú zátopu (ako neskôr vysvitlo, obavy boli zbytočné). Napríklad taliansky mních a astrológ Nicolaus Peranzonus podrobne rozobral všetky astrologické činitele, ktorá mali podľa neho prispieť v tom roku k zátope,32 pričom na prvom mieste uviedol veľkú konjunkciu. Dažde v znamení Rýb mali podľa neho spôsobiť potopu na celej severnej pologuli. (Neskôr si všimneme Peranzonov vplyv na Nostradama v iných, nie astrologických súvislostiach.)

Nasledujúca veľká konjunkcia mala nastať v znamení Škorpióna roku 1544. U niektorých astrológov vyvolávala obavy, hoci si uvedomovali, že jej účinky nepotrvajú dlho. Ďalšia, stanovená na august 1563, ovplyvnila astrológiu výraznejšie. Keď túto konjunkciu pozoroval Tycho de Brahe (už ako šestnásťročný), pochopil, že slávne Stadiove tabuľky sú od základu nesprávne. Tycho zasvätil celý život pozorovaniam a výpočtom, lebo chcel zostaviť presné efemeridy.33 Je to dôležitý detail, lebo kým sa Brahe usiloval rozumovou cestou spresniť časové odhady veľkých konjunkcií, Nostradamus predvídal a zaznamenával (neobyčajne  presne) veľké konjunkcie na štyristo rokov vopred. Znie to ironicky, ale keby sa Nostradamus nebol práve zaoberal astrálnym skúmaním budúcnosti a zostavovaním dobových horoskopov, takmer určite by bol použil na obdobie rokov 1554-1570 Stadiove tabuľky - tie, podľa ktorých údajne predpovedal svoju smrť.34

Stadius poznamenáva vo vydaní Nových efemeríd, ktoré by bol použil Nostradamus, že planéty by mohli zapríčiniť rozpad kráľovstiev. Na osobnejšej rovine Stadius píše, že zajatie francúzskeho kráľa Františka I. predpovedal s presnosťou na hodinu istý františkánsky mních, ktorý predpovedal aj smrť princa Oranžského vo veku 26 rokov. Nie je vylúčené, že Stadius si poplietol tohto "františkánskeho mnícha" so slávnym astrológom Pierrom Turrelom zo začiatku pätnásteho storočia, ktorý je pôvodcom presne takejto predpovede o Františkovi I. Zakrátko uvedieme dôkazy potvrdzujúce Turrelov vplyv na Nostradama, ba i na rozoberané štvorveršie, a to cez spisy o astrologických prediktívnych metódach, napríklad o veľkých konjunkciách.

Veľké konjunkcie sú z hľadiska ľudského života pomerne vzácne. Ako vidieť zo stredovekých diagramov trigónov na obr. 22, prechádzajú zvieratníkom približne pod oblúkom 117 stupňov, načrtávajú pri postupe veľké trojuholníky a vo všeobecnosti tvoria konfigurácie podľa živlov. Teda v konkrétnom období sú planéty v znameniach zemskej štvorice,*37 po ktorej nasleduje (dajme tomu) trojica vzduchu a tak ďalej. Trigóny v sekvencii roku 1532 nastali v znameniach vody, a preto sa konjunkcie v populárnych predstavách spájali s potopou.

Približne za osemsto rokov prejdú sekvencie trigónálnych konjunkcií cez všetky znamenia zvieratníka. Preto si ich vybrali stredovekí astrológovia (akože inak, podľa vzoru arabských astrológov) za užitočné ukazovatele spoločenských zmien. Tycho de Brahe písal o dôležitosti veľkej konjunkcie dvoch planét v Strelcovi (18. decembra 1603) pre európske dejiny. Videl v nej predzvesť začínajúcej sa éry mieru. Je jasné, že profesionálni jasnovidci - napríklad Nostradamus - nesúhlasili s týmto názorom. Naopak, z rýdzo astrologického hľadiska bolo pravdepodobnejšie, že konjunkcie v znamení ohňa privodia nezhody a vojnu.

Vojnová povaha trigónov v znamení ohňa vysvetľuje, prečo Nostradamus v Liste označuje za predzvesť budúcich nepokojov rok 1782. V tom roku, 5. novembra, sa Jupiter spojil so Saturnom na 29. stupni pod znamením ohňa v Strelcovi.

Keďže sme si čiastočne prebrali astrologické dôsledky Nostradamovej zdanlivo nevinnej zmienky o planétach Jupiter a Saturn (Iupiter et Saturne) vo štvorverší I.50, mali by sme si pripomenúť, že podľa Nostradama sa dvojica planét mala spojiť na konkrétnom mieste v Baranovi, a tým je Chef d'Aries. Túto predstavu prevzal od Roussata.

Baran tropického zvieratníka nie je totožný s Baranom hviezdneho zvieratníka. Mnohí neodborníci budú pokladať toto tvrdenie za zmätené a pokúsime sa ho objasniť, lebo má význam pre  náš rozbor štvorveršia. Tropický zvieratník je kružnica, ktorú opisuje na oblohe zdanlivý pohyb Slnka okolo Zeme. Delí sa na dvanásť rovnakých úsekov a určuje striedanie ročných období. Prísne vzaté iba tento zodiakálny pás vymedzovaný Slnkom, je zvieratník v pravom zmysle slova a pri zostavovaní horoskopov ho používajú takmer všetci astrológovia.

Pravda, v závislosti od historických okolností sa hovorí ako o zvieratníkoch o viacerých iných sústavách merania hviezd. Patrí k nim aj zvieratník súhvezdí čiže hviezdny zvieratník. Ako naznačuje jeho pomenovanie, nevymedzuje ho pohyb Slnka, ale pozície hviezd. Tento "zvieratník" sa nedelí na dvanásť rovnakých oblúkov. Hviezdny zvieratník sa vymedzuje rozlične, ale zvyčajne je každý z dvanástich úsekov (takzvaných asterizmov) vymedzený veľkosťou úseku, ktorý zaberá určité zoskupenie hviezd. Tieto zoskupenia nezaberajú rovnako veľké úseky. Napríklad zoskupenie hviezd známe pod názvom Baran zaberá úsek o veľkosti zhruba 24 stupňov, kým zoskupenie Panny až 46 stupňov. Hviezdny zvieratník v novovekom ponímaní - podľa definície Medzinárodnej astronomickej únie z roku 1928 - pozostáva z trinástich hviezdnych zoskupení, pričom k nemu pripojili asterizmus*38 Hadonosa (súhvezdia, ktoré stojí nad nebeským rovníkom a zaberá úsek veľký zhruba 40 stupňov).

Háčik je v tom, že dva spomínané zvieratníky si z priestorového hľadiska nezodpovedajú, a to bez ohľadu na to, ako si ich určíme. Baran tropického zvieratníka sa začína na prvom stupni Barana. Asterizmus Barana v hviezdnom zvieratníku sa (pod vplyvom pomalého a zložitého pohybu Slnka, takzvanej precesie), posunul natoľko, že v súčasnosti zašiel až hlboko do Býka v tropickom zvieratníku.

Prísne vzaté, hviezdny zvieratník by sme vôbec nemali nazývať zvieratníkom. Je to sieť súhvezdí priložená na pás oblohy. V ptolemaiovskej astrológii, ktorú zdedil stredoveký svet, sa však bežne spomínajú obidva rozdielne zvieratníky a vo viacerých prípadoch človek musí vedieť, o akom zvieratníku astrológ píše, lebo inak by nemohol presne určiť príslušné súradnice.

Odhliadnuc od Roussata, Nostradamus nemal na mysli tropický zvieratník, keď použil výraz Chef d'Aries, ale stálicu (prípadne skupinu stálic) v hornej časti hviezdneho Barana. To znamená, že konjunkcia Jupitera so Saturnom, spomínaná v tomto štvorverší, určite nastala v zodiakálnom Býkovi.

V súhvezdiach vytyčujú "hlavu Barana" tri hviezdy. Podľa novovekej klasifikácie sú to hviezdy alfa, beta a gama. Za Nostradamových čias sa volali Hamal, Saratan a Mesarthim a všetky boli odvodené arabským prostredníctvom z ptolemaiovskej astrológie.

Ako uvidíme, údajný vplyv týchto hviezd a ich pozícia hrá istú úlohu v kontexte Nostradamovho štvorveršia. Veľký Ptolemaios, ktorému sú zaviazaní všetci astrológovia (vrátane  salonského jasnovidca), tvrdil, že hviezdy v hlave Barana účinkujú podobne ako Mars a Saturn. Táto dvojica planét veští neblahé vplyvy, násilie a nezhody.

A skutočne, z hľadiska astrologického pôsobenia ide o nanajvýš nepríjemnú trojicu hviezd. Hamal (dnes na 6. stupni Býka) vraj zapríčiňuje násilie, krutosť a premyslené zločiny. Keďže sa nachádza v Baranovi panujúcom nad hlavou, súvisí s násilnými činmi proti hlave. Zároveň panuje nad Nemeckom i Anglickom, a preto súvisí s násilnými činmi medzi týmito krajinami alebo vnútri nich. Saratan (dnes na 2. stupni Býka) spôsobuje telesné úrazy, porážky, pustošenie v dôsledku ohňa, vojny alebo zemetrasenia.35

Nostradamus tu núka otvorenú astrológiu. Zmienka o Býkovi mieri na veľmi presný okamih v histórii. Veľká konjunkcia sa môže zopakovať približne na tom istom mieste pri pravobežnom nástupe len raz za osemsto rokov. Ktorý okamih v histórii to bol? Udáva Nostradamus v tomto štvorverší ten istý dátum ako Roussat - teda rok 1702?

Veľká konjunkcia mala teda nastať 21. mája 1702 na 7. stupni Barana. Zdanlivo by to vyhovovalo podmienkam stanoveným v Nostradamovom štvorverší, lebo toto stretnutie planét sa malo odohrať v blízkosti počiatku Barana. V roku 1550 však Roussat výslovne spomínal konjunkciu dvoch závažných planét, predpovedanú na rok 1702. Ide o dátum na samom začiatku storočia. Lenže Nostradamus sa zmieňuje o inej konjunkcii "po dlhom storočí". Týka sa to konjunkcie Jupitera so Saturnom, predpokladanej koncom osemnásteho storočia?

Toto podozrenie azda nachádza potvrdenie vo fakte, že  konjunkcia nenastáva v blízkosti stálic vymedzujúcich hlavu Barana v súhvezdnom či hviezdnom zvieratníku, hoci sa uskutočňuje pri začiatku (hlave) Barana podľa tropického zvieratníka.

Roussat prevzal väčšinu nápadov od predchádzajúcich jasnovidcov. V tomto prípade - v predpovediach pre osemnáste storočie - si vypomohol pasážou zo spisov Pierra Turrela. Turrel z Autunu si vyslúžil učenosťou a astrologickými schopnosťami výnimočnú reputáciu. V slávnej, dnes už stratenej knihe, ktorá vyšla po jeho smrti, určil dátum Francúzskej revolúcie presne na rok 1789. Táto kniha bola zjavne prekladom latinského rukopisu, ktorý údajne vznikol v kláštore Troch dolín (trois Vallées). Máme tu však takmer určite do činenia s okultnou záslepkou, lebo knihu napísal sám Turrel okolo roku 1530. Diskrétnosť bola nevyhnutná, lebo už prv sa dostal do nepríjemností s úradmi za nevyspytateľný prístup k astrológii. Akiste sa radšej vydával za prekladateľa knihy, ktorá hlásala také radikálne názory. Turrelova kniha je dnes taká vzácna, že ju bibliofili pokladajú za beznádejne stratenú. Mala príťažlivý názov - Le Periode, c'est-a-dire la fin du monde... (Obdobie čiže koniec sveta). Iróniou osudu sa stalo, že jeden z posledných exemplárov diela, ktoré predpovedalo rok Francúzskej revolúcie, bol zničený práve za revolučných udalostí. Holokaust však prežil aspoň jeden exemplár, lebo pred rokom 1840 ju videl Eugene Bareste. Lynn Thorndike pripúšťa, že Turrelovu knihu nevidel, hoci v poznámke pod čiarou uvádza, že podrobnú informáciu o nej obsahuje anonymná poznámka v Guytonovom diele Recherches historiques (Historické štúdie) z roku 1874.36

Jednotlivé časti knihy sa napodiv zachovali, lebo súhrny a krátke úryvky z nej zostali v podobe opisov z čias pred  uvoľnením ničivých síl revolúcie.37 Vďaka nim si môžeme sčasti urobiť predstavu o význame Turrelovho vplyvného diela a o jeho nezanedbateľnom dosahu na astrologické metódy a kozmické rytmy, ktoré používal Nostradamus. Vieme napríklad, že Turrel sa obstojne vyznal v literatúre o planetárnych anjeloch (hoci očividne nesúhlasil s Trithemiom v periodicite), ku ktorej sa práve dostal prostredníctvom svojho známeho, slávneho okultistu Cornelia Agrippu. Na salonského majstra zapôsobili pravdepodobne aj ďalšie myšlienky - najmä tie, ktoré sa týkali precesie rovnodenností, revolúcií Saturna (uvádza periódu 300 rokov) a konca sveta, ktorý by mal podľa neho nastať asi o 270 rokov od času vzniku spisu. V súvislosti s našou témou si zaslúži pozornosť, že Turrel sa obával konjunkcie Jupitera so Saturnom "v jedovatom znamení Škorpióna roku 1544".

Dátum, ktorý udáva Turrel pre koniec sveta - 270 rokov od vzniku knihy - poskytuje kľúč k dátumu, keď Turrel písal Le Periode, lebo je zjavné, že jeho annus terribilis (hrôzostrašný rok) pripadá na rok 1519. Hoci Laver vyslovil mienku, že Le Periode vyšla roku 1531, vydanie neobsahuje údaje ani o roku uverejnenia, ani o tlačiarovi, a vyšlo posmrtne. Koncom storočia a začiatkom šestnásteho storočia bolo bežné, že knihy sa pred vydaním rozširovali v rukopisoch.

Niekoľko predpovedí z Turrelovej knihy sa zachovalo, lebo viaceré pasáže prebral roku 1550 (bez uvedenia prameňa) Richard Roussat. Ako upozorňuje James Laver, predpoveď týkajúcu sa roku 1789 našťastie prevzal Roussat do svojej Knihy o štáte a premenách čias (Le Livre de l'estat et mutations des temps). Inak by sme mohli podľahnúť pochybnostiam, či Turrelova kniha  vôbec jestvovala. Laver sa do istej miery mýli, lebo sa zachovali aj iné zmienky o nej, ale originál Turrelovho diela sa určite stratil.

V jednom zachovanom úryvku u Roussata čítame: En apres la tres fameuse approximation et union de Saturn et de Jupiter qui fera pres de la teste d'Aries, l'an de Nostre Seigneur mil sept cens et deux... grandes alterations et mutations (preklad nižšie). Plnotučnou kurzívou upozorňujeme na prameň, ktorý použil Nostradamus.

V ďalšej časti knihy - kde takisto plagizuje Turrela - Roussat píše: "Blížime sa k budúcej obnove sveta približne o dvestoštyridsaťtri rokov... od dátumu vzniku tohto traktátu." Laver prvý upozornil, že venovanie v Le Livre má dátum 1449, hoci vyšla roku 1550. Teda odkaz sa vzťahuje na rok 1792, keď bol vo Francúzsku zavedený revolučný kalendár. Ako uvidíme, Turrelove myšlienky sa zjavujú v niekoľkých Nostradamových štvorveršiach, ale ťažko sa dá určiť, či pochádzajú od Turrela alebo z iného prameňa.

Záleží na tom, či Nostradamus cituje Roussata alebo Turrela? Isteže záleží, lebo nepoznáme detaily Turrelovej knihy. Prvé dva riadky štvorveršia, ktorým sa zaoberáme, sú prevzaté rovno od Roussata, ktorý píše, že "slávne priblíženie a spojenie Saturna s Jupiterom, ktoré má nastať blízko hlavy Barana roku nášho Pána tisícsedemsto a dva, prinesie veľké škody a zmeny". Turrelova predpoveď sa nepochybne opiera o konjunkciu dvoch planét v máji 1702 na začiatku Barana.

Tu sme teda objavili kľúčový výraz Chef d'Aries (Hlava či Pán Barana), v ktorom Nostradamovi čitatelia okamžite spoznajú  narážku na predpovede Turrela a Roussata, uverejnené iba päť rokov pred Proroctvami.

Význam Turrelových či Roussatových predpovedí spočíva v tom, že sa nám v nich podarilo vystopovať zmysel prvých dvoch riadkov Nostradamovho štvorveršia. Znovu si však položíme prvšiu otázku. Myslel aj Nostradamus, podobne ako dvaja spomínaní literárni blíženci, na rok 1789, keď písal štvorveršie I.50?

Odpoveď je napodiv záporná. Píšeme "napodiv", lebo za normálnych okolností sa Nostradamus rád zmieňoval o Francúzskej revolúcii arkánne.

Ak Nostradamus nemyslel na konjunkciu roku 1789, keď písal štvorveršie, o čo mu vlastne išlo? Kým zodpovieme túto otázku, musíme nazrieť do dostupných počítačových efemeríd a zistiť vzájomné vzťahy Saturna a Jupitera.

Najbližšia konjunkcia Jupitera so Saturnom v blízkosti hviezd hlavy Barana po konjunkcii roku 1702 by mala nastať v našom storočí. Ak chceme posúdiť túto konjunkciu v kontexte, musíme poznamenať, že trigóny nášho storočia nastanú v znamení zeme s výnimkou jedného v znamení vzduch vo Váhach. Od roku 1901 do roku 2000 sa uskutočnilo alebo uskutoční osem konjunkcií.

Veľké konjunkcie v znamení zeme v priebehu nášho storočia nastali a nastanú takto:


1881

18. apr.     2 TA 1901

27. nov.     14 CP 1921

10. sept.    27 VI 1940

8. aug.      15 TA  1940

20. okt.     13 TA 1941

15. feb.     10 TA 1961

19. feb.     26 CA 1981

1. jan.      1O LI (aj LI 5. mar. a 24. júla) 2000

28. máj.     23 TA


Každý, kto si overí tieto dátumy v tabuľkách efemeríd, zistí, že niekoľko dní pred presnou konjunkciou a niekoľko dní, ba aj týždňov po nej planéty krúžia okolo seba, ba zavše sa opätovne stretávajú, lebo sa hociktorá môže pohybovať aj opačným smerom.

Iba konjunkcia roku 1940 nastáva vo vzdialenosti necelého jediného stupňa od Hamala, stálice v hlave Barana. K tejto pozícii sa nepriblížila vyše 800 rokov. Ktovie, či výnimočne jasnozrivý Nostradamus netušil, že kým nastane táto konjunkcia, Hamal dostane označenie alfa, podľa prvej litery gréckej abecedy, a teda bude prvou hviezdou v súhvezdí Barana, takpovediac hlavou Barana (Chef d'Aries)?

V polovici júna 194O sa Jupiter a Saturn začali približovať ku konjunkcii. Sedemnásteho sa Jupiter nachádzal na 7. stupni Býka a Saturn na 11. stupni. V ten deň bol Jupiter vzdialený od stálice Hamal necelý jeden stupeň. V ten deň Francúzi požiadali Nemcov o prímerie, čo sa fakticky rovnalo porážke Francúzska. Deň nato sa skončila evakuácia britských vojsk zo Cherbourgu. Nostradamovo milované Francúzsko sa podrobilo Nemcom a Británia musela čeliť nemeckej prevahe sama.

Už začíname chápať význam Nostradamovho posledného verša. V roku 1940 sa vrátili zlé časy a Gaule (Francúzsko) prežíva quelles emotions (búrlivé city). Takmer mimovoľne sa vynára  otázka, či tu slovo Gaule nie je predsa len predtuchou, že príde geniálny Francúz generál de Gaulle, ktorý sa zaslúži o zvrat situácie krajiny. Hoci sa nám to môže zdať zarážajúce, nie je to celkom pritiahnuté za vlasy. Takéto použitie osobného mena sa plne zhoduje s Nostradamovou metódou. Mená účastníkov budúcich udalostí sa spomínajú v niekoľkých štvorveršiach. Pravda, ak existuje náhoda, slovo Gaule vo štvorverší je jednoducho príkladom takejto náhody. Hoci Nostradamus mal naporúdzi viacero výrazov i symbolov na označenie Francúzska, predsa si vybral slovo Gaule.

Zostáva nám ešte posledná otázka: Prečo Nostradamus spomína v tejto súvislosti Itáliu (Italie)? Odpoveď je zasa vo hviezdach - presnejšie povedané, vo veľkej konjunkcii na oblohe.

Dva až tri mesiace po auguste 1940 sa Saturn a Jupiter držali blízko seba. Najmä preto, lebo Saturn sa počas týchto mesiacov pohyboval naspäť a 5. septembra sa začal vracať aj Jupiter. Planéty sa v blízkosti stálice Hamal hrali na mačku a myš. No 20. októbra 1940 vstúpili zasa do konjunkcie, a to na 13. stupni Býka. V tomto mesiaci Mussolini vtrhol do Grécka a Taliansko aktívne vstúpilo do vojny.


ASTROLOGICKÁ ZÁHADA

Z rozoberaného príkladu nám musí byť jasné, že nie všetky "astrologické" štvorveršia sa dajú ľahko preložiť. Nostradamus využíval planetárne a zodiakálne narážky na presné alebo všeobecné datovanie konkrétnych udalostí, a preto stačí nazrieť do astrológie, ak chceme získať spoľahlivé informácie. No aj keď  sa nám po rozbore štvorveršia podarilo vyrátať dátum, nie vždy si vieme vysvetliť jeho zmysel. Názorným príkladom je štvorveršie VIII.91:


Parmy les champs de Rodanes entrées

Ou les croisez seront presque unis,

Les deux brassieres en pisces rencontrées,

Et un grand nombre par deluge punis.

Každý verš obsahuje jazykové záhady. Zatiaľ sa budeme opierať o nasledujúci "preklad":

Brány medzi poľami Rodu

Kde sa prekrižovaní takmer spoja,

Dvaja trblietaví sa stretnú v rybách,

a veľký počet bude strestaných potopou.


Tretí verš je skrz-naskrz astrologický, takže adekvátna interpretácia by nám mala poskytnúť veľmi presný dátum či dátumy. Les deux brassieres znamená "dve trblietavé alebo svietiace veci". Podstatné meno je odvodené od slovesa brassiller, ktoré znamená "trblietať sa" alebo "svietiť", ako napríklad more v slnečnom svetle. Pretože tieto trblietavé veci sa majú stretnúť v zodiakálnych znameniach Rýb (pisces rencontrées), usudzujeme, že ide o dve planéty.

Výraz brassieres en pisces si nesprávne vysvetľovali všetci známi komentátori. Anatole le Pelletier, francúzsky učenec devätnásteho storočia, v ňom vidí narážku na Mars a Venušu,  pričom vychádza z mytologických detailov, kým Garencieres ho dával do spojitosti so súhvezdím Croziers.*39 Bol to omyl, ale inštinkt ho viedol správnym smerom. O týchto hviezdach písal Dante (na základe znalostí prevzatých z iniciačných prameňov) vo svojom Očistci (Purgatorio): e vidi quatro stelle Non viste mai fuor che alla prima gente...

a uzrel som štyri hviezdy, ktoré nevidel dosiaľ nik, len prví ľudia...

Mystická štvorica predstavuje súhvezdie, ktoré dnes poznáme pod názvom Južný kríž (Crux). Keď Nostradamus pracoval na tomto štvorverší, zrejme myslel na Danteho, lebo taliansky básnik (ktorý symbolicky ukončoval tri znamenité knihy svojej Božskej komédie slovom stelle čiže "hviezdy"), videl súhvezdie pomocou málo známej okultnej metódy, keď sa Venuša nachádzala v Rybách (en Pisces). Danteho narážka nám umožňuje pochopiť slovo croisez  v druhom riadku, lebo keď Pigafetta roku 1520 počas plavby s Magalhaesom uvidel tieto hviezdy na vlastné oči, pomenoval ich El Crucero a mimochodom sa zmienil, že Dante opísal toto súhvezdie ako prvý.38 Pretože hviezdy videli prví ľudia (prima gente, vraví Dante, hoci sa to môže, ale nemusí vzťahovať na Adama a Evu),39) pomôže nám to pochopiť zmienku o potope v poslednom riadku. Štvorveršie určite obsahuje predpoveď nejakej budúcej udalosti, ale Nostradamus sa rozhodol zahaliť ju do biblickej rétoriky, ktorá dodáva obraznosti jednotu.

Grécke názvy planét Jupitera a Saturna sú odvodené od koreňov súvisiacich so svetlom a žiarou. V gréčtine sa Jupiter volá Phaithon a toto slovo okrem planéty znamená aj "žiariaci". Pretože "žiari", zavše označuje aj Mesiac či Slnko. Príležitostne sa toto slovo používa aj vo vzťahu k jasnému súhvezdiu Povozníka (Auriga). V astrologickom kontexte sa však názov Phaithon takmer vždy vzťahuje na planétu Jupiter. V šestnástom storočí boli astrológom obidva názvy dobre známe, lebo sa používali vo vtedajšej štandardnej klasickej učebnici astrológie od Ptolemaia. V zhode s dávnou predstavou, že planéty sú živé bytosti a ich hmotné telá sú len vonkajšie prejavy ich vnútornej podstaty, Ptolemaios o nich píše ako o "hviezdach" takých a takých planetárnych božstiev.40 Tá istá predstava, že planéty podliehajú istým duchovným bytostiam, sa zachovala v menej rozriedenej podobe v diele De Secundadeis z roku 1522 od Trithemia, ktoré veľmi ovplyvnilo Nostradama.

Grécky názov Phainon patrí medzi najzáhadnejšie a najtajnejšie termíny, ktoré sa zachovali z minulosti. V astrológii označuje planétu Saturn. Je však odvodený od slova  phaino s významom "rozsvietiť". Od tohto koreňa pochádza koniec koncov naše dnešné slovo fenomén. Pripomeňme si, že veľký grécky astronóm Eudoxos dal svojej knihe o hviezdach názov Phenomena. V astrológii sa Saturn pokladá za ukazovateľa času. Človek nemôže v duchu putovať za hranice vymedzené Saturnom, ktorý vymedzuje sféru ľudskej skúsenosti (tak ako fenomenálny svet). Pôvodný grécky názov Saturna má zjavne oveľa hlbší zmysel, než by sa zdalo podľa prekladu "žiarivý".

V treťom verši nám Nostradamus značne ezoterickým spôsobom dáva na vedomie, že planéty Jupiter a Saturn sa stretnú v konjunkcii v Rybách. Povahou takej konjunkcie - známej ako "veľká konjunkcia" - sme sa už zaoberali a zistili sme, že ide o udalosť, ktorá je veľmi zriedkavá a umožňuje pomerne presné datovanie. Od roka, keď Nostradamus napísal svoje štvorveršie, až do konca nášho tisícročia nastala konjunkcia Jupitera so Saturnom v Rybách len dva razy - 3. mája 1583 na 20. stupni a 24. februára 1643 na 25. stupni.

Keď sme vyrátali dva možné dátumy, na ktoré by sa mohlo štvorveršie vzťahovať, uvedomili sme si, že nedokážeme zmysluplne komentovať ostatné riadky štvorveršia. Nostradamus zjavne naznačuje, že pri povodniach v čase jednej z dvoch konjunkcií zahynie veľký počet (ľudí?). Zdá sa však, že v príslušných rokoch neboli rozsiahlejšie povodne, a preto musíme zveriť schopnejším historikom otázku, na akú udalosť sa vzťahuje toto štvorveršie. Uvítali by sme, keby odborníci navrhli interpretácie štvorveršia z hľadiska dvoch dátumov, ktoré podľa nás prichádzajú do úvahy.

Prehľad Nostradamovho narábania s astrológiou vo štvorveršiach  nás zaviedol k ezoterickej tematike. V ďalšom sa sústredíme na takú arkánnu oblasť, ktorú so dosiaľ nepodarilo plne začleniť do moderného okultizmu. Je to náuka o takzvaných "planetárnych anjeloch". Nostradamus sa s ňou zoznámil prostredníctvom dvoch prameňov - vďaka prekladu Trithemia a Turrelovým omylom. V nasledujúcej kapitole podrobne hodnotíme významné astrologické údaje.

 


3. kapitola

Planetárni anjeli


Plaira a vostre plus qu'imperiale Majesté me pardonner, protestant devant Dieu & ses Saincts que je ne pretens de mettre riens quelconque par escrit en la presente Epistre qui soit contre la vraye foy Catholique, conferant les calculations Astronomiques jouxte mon scXavoir.

Nech mi Vaše viac než kráľovské Veličenstvo milostivo prepáči, ale vyhlasujem tu pred Bohom a jeho svätými, že nehodlám v tomto liste písať o ničom, čo by sa priečilo pravej katolíckej viere, keď tu predkladám astronomické výpočty, ktoré sú podľa môjho vedomia správne.

(Z Nostradamovho Listu Henrichovi II. v úvode k chronológii predstavujúcej základ Trithemiovej datovacej sústavy. Francúzsky text je prevzatý z amsterdamského vydania Proroctiev z roku  1668).

V Liste Henrichovi II. Nostradamus tvrdí, že vypočítal svoje proroctvá podľa "astronomických pravidiel". Ako sme sa presvedčili v predchádzajúcej kapitole, je to čistá pravda - prirodzene, ak chápeme "astrologické pravidlá" v duchu arkánnej astrológie. Lenže astrológia, ktorú uvádza Nostradamus v Liste, nedáva zmysel v astronomickom ani astrologickom kontexte.

Nostradamus napísal List Henrichovi II. v čase medzi predpoveďami obsiahnutými v Stovkách VII a Stovkách VIII. Tu vo dvoch obšírnych a zložitých odsekoch rozoberá chronológiu sveta. Neraz zdôrazňuje, že predkladaná chronológia sa zhoduje so Svätým písmom. V prvej časti svojej chronológie Nostradamus zrejme prišiel k záveru, že svet bol stvorený roku 4757 pred Kristom. V druhej časi, ako sa zdá, prišiel k záveru, že stvorenie sveta nastalo roku 4173 alebo 4182 pred Kristom. Tieto pasáže vlastne nemajú v liste zmysel a vyplývajú akiste len zo želania zmieniť sa o ezoterickom spôsobe datovania, ktorý Nostradamus používal v štvorveršiach. List nevznikol vzápätí po siedmej Stovke náhodou, lebo Nostradamov spôsob datovania je septenárny.

V jednom z dlhých úsekov venovaných otázke dátumu stvorenia Nostradamus poznamenáva, že "terajšie predpovede zostavil v súlade s usporiadaním reťaze obsahujúcej revolúcie". Táto pasáž sa stala úskalím pre mnohých komentátorov, ktorým uniklo, že tieto "revolúcie" predstavujú okultný planetárny systém datovania, ktorý uverejnil roku 1522 veľký ezoterik Trithemius.

Astrológovi šestnásteho storočia možno prepáčiť, že vzťahoval slovo revolúcie na konjunkcie nadradených planét, lebo  už sme sa presvedčili, že tento výraz často označoval aj ich pomalé pohyby (obr. 22). Pravda, v tomto prípade by sa astrológ mohol mýliť a usudzujeme, že Nostradamus chcel, aby si nielen astrológ, ale aj všetci ostatní vysvetľovali text nesprávne. Bola to súčasť učencovho rozsiahleho a vedomého zámeru zavádzať interpretátorov.

Chronológia, na ktorú poukazuje Nostradamus, je na prvý pohľad biblická, ale v skutočnosti má výslovne ezoterickú povahu, lebo je koniec koncov odvodená od starovekého gnosticizmu. Ako sa presvedčíme, údaje o predpokladanom dátume stvorenia nasvedčujú, že Nostradamus prevzal okultný spôsob datovania podľa sústavy planetárnych archanjelských periodicít. Týchto archanjelov volal Trithemius v spise z roku 1522 Secundadeis a je takmer isté, že Nostradamus sa dočítal o týchto planetárnych bytostiach a ich vplyve na minulosť i budúcnosť u Trithemia.1

Teória týchto periodicít je veľmi stará a Trithemius vo svojom diele pripúšťa, že iba zhŕňa údaje, ktoré zozbieral zo starých spisov "Sprostredkovateľ". Takto sa volá v stredovekej literatúre Peter z Abana, okultista a astrológ z prelomu trinásteho storočia, a toto meno sa uvádza vzápätí za krátkym titulom jeho najvýznamnejšej knihy. Abano zasa prevzal údaje z prameňov, ktoré sa dajú odvodiť od gnostikov. Dôsledky tohto systému datovania môžeme zhodnotiť, iba ak prihliadneme na myšlienky obsiahnuté v týchto textoch a najmä v Trithemiovom spise, ktorý vyšiel dvadsať rokov predtým, ako začal Nostrdamus pracovať na prvom súbore štvorverší.

Podľa Trithemia Secundadeis je sedem planetárnych anjelov, ktorí panujú nad európskou históriou v predurčenom poradí, každý  v istom časovom období. Každé obdobie trvá 354 rokov a 4 mesiace. Prvé obdobie v znamení vlády Ofiela, anjela planéty Saturn, sa začalo stvorením sveta. Uvádzame tu sled vládcov spolu so zodpovedajúcimi údajmi o dĺžke ich panovania v rokoch a mesiacoch (podľa Trithemia):2


Ofiel

Saturn

354 2 Anael

Venuša

708 8 Zachariel

Jupiter      1063 Rafael

Merkúr

1417 4 Samael

Mars

1771 8 Gabriel

Mesiac

2126 Michal

Slnko

2480 4 Ofiel

Saturn

2834 8 Anael

Venuša

3189 Zachariel

Jupiter      3543 4 Rafael

Merkúr

3897 8 Samael

Mars

4252 Gabriel

Mesiac

4606 4 Michal

Slnko

4960 8 Ofiel

Saturn

5315

Aber nact der geburt Chrsti 109.


Jar was und Orifiel ein geyst Saturni inngemeltem (?) seiner Regiment gewesen 245 und 8 monat is Jesus Chrstus der Suhn Gottes am 25 tage der Christmonats zum Bethlehem der Judischen Lands auss Maria der Junctfrauen geborn.


Anael

Venuša

462 4 Zachariel

Jupiter      816 8 Rafael

Merkúr

1171 Samael

Mars

1525 4 Gabriel

Mesiac

1880 8 Michal

Slnko

2235 Ofiel

Saturn

2589 4 Anael

Venuša

2943 8 Zachariel

Jupiter      3298 Rafael

Merkúr

3652 4 atď.


Hoci Nostradamus mal prístup k latinskému i nemeckému vydaniu Trithemiovho diela, "biblické" datovanie v Liste nasvedčuje, že si predsavzal zostaviť vlastnú datovaciu metódu. Z ezotericky napísaného Listu sa dajú odvodiť tieto údaje:


od Adama po Noeho

1242 rokov

od Noeho po Abraháma

1080 rokov

od Abraháma po Mojžiša

515 alebo 516 rokov

od Mojžiša po Dávida

570 rokov

od Dávida po Ježiša

1350 rokov

-----

4757


Nostradamovo predpokladané datovanie stvorenia sa odlišuje od Trithemiovho o 667 rokov. V tom istom Liste, ale neskôr, Nostradamus opäť nastoľuje otázku chronológie, akoby chcel dokonale zahmliť celú otázku. Píše tu viac k veci, ale nevyhol sa  príznačnej snahe o zastieranie a prišiel k odlišnému dátumu stvorenia. Táto druhá periodizácia sa v ničom nezhoduje s predchádzajúcou. Uvádzame iba stručný prehľad jeho základných výpočtov:


od Adama po Noeho

1506

od Noeho po potopu

600

potopa

1 až 2 mesiace

od potopy po Abraháma

295

od Abraháma po Izáka

100

od Izáka po Jakuba

60

od Jakuba po exodus

430

od exodu po chrám

480

od chrámu po Ježiša

490


Hoci Nostradamus tvrdí, že súčet týchto období dáva dovedna 4173 rokov, mýli sa - akiste chcel zastrieť ezoterickú štruktúru a komentátorom to uniklo. Správny súčet predstavuje 3962 rokov.

Aj keby neboli tieto dva zoznamy iba okultné záslepky, Nostradamus jednoducho uviedol nový dátum stvorenia a prepracoval celé poradie dátumov. Ide o dôležitú skutočnosť, lebo keby sme sa rozhodli pridržiavať jeho periodizácie, znamenalo by to, že Trithemiovo datovanie hlavných historických období sa nezhoduje s Nostradamovým. Po starostlivom rozbore štvorverší sme však prišli k záveru, že Nostradamus sa predsa len pridŕžal Trithemiovho systému.

Trithemius nielenže navrhol kalendárny systém datovania historických ér planetárnych panovníkov, ale napísal aj niekoľko  krátkych predpovedí. Je medzi nimi aj predpoveď o zmenách po skončení mesačnej éry roku 1880 (niektorí bádatelia upozorňujú, že v Trithemiovom systéme objavili chybu v rozmedzí dvoch až troch rokov), keď vládca Slnka Michal preberie moc od panovníka Mesiaca Gabriela.

Podľa Trithemia začiatok tohto slnečného obdobia znamená, že Židia si nájdu vlasť. Hoci neuviedol presný dátum, malo sa to stať po roku 1881. Je možné, že toto datovanie súvisí s dovŕšením septenárnej sekvencie od Michala po Michala (od Slnka po Slnko), lebo Šalamúnov chrám bol postavený za predkresťanskej vlády Michala a obnova chrámu by sa dala predpokladať v slnečnej ére po Kristovi. Základ tejto predpovede nás teraz, pravda, nemusí zaujímať - dôležité je, že Trithemius zanechal príklad, ako septenárne členenie ovplyvňuje dejiny z hľadiska cyklov. Dôkladnosť predpovede zdôrazňuje potrebu presnosti pri datovaní stvorenia.

Faktom je, že celý systém závisí od predpokladaného dátumu stvorenia Adama. Mali by sme si však všimnúť, že Gabriel de Mortillet zostavil zoznam až 32 autorít, ktoré udávajú rozličné a rozchádzajúce sa dátumy tejto udalosti, pričom najstarší je 6984 rokov a najneskorší 3784 rokov.3 Stojí za zmienku, že de Mortillet, ktorý sa zaujíma hlavne o texty Písma, nepojal do svojej klasifikácie ani Trithemiove, ani Nostradamove úvahy.

Začiatok jednotlivých období je odjakživa historický problém. Gréci datovali Olympiády od nášho roku 776 pred Kristom (tento systém sa udržal až do roku 440 po Kristovi). Rímsky kalendár sa začínal rokom 753 pred Kristom, údajným dátumom založenia Ríma. Babylončania odvodzovali počiatok dejín od  panovania Nabunasira, čiže od roku 747 pred Kristom. Zdá sa, že tieto dátumy boli stanovené astrologicky a prinajmenej odhaľovali problémy, aké sa vynorili v súvislosti s novou kresťanskou chronológiou. Dionýsius Exiguus predpokladá, že kresťanská éra sa začala 25. marca Zvestovaním, nie narodením Krista. Tento názor sa pokladal za správny ešte aj v čase, keď tvoril Nostradamus.

V súčasnosti väčšina autorít zastáva názor, že Ježiš sa narodil okolo roku 6 alebo 4 pred n. l. a v ranokresťanskom období sa viedli o tejto otázke vášnivé debaty. Eusebius, Ireneus a Epifanius datovali Kristovo narodenie rozdielne.4 Nostradamus akiste naráža na tento fakt, keď v Liste pripúšťa, že jeho výpočty sa líšia od Eusebiových. Mohol uviesť najmenej dvanásť ranokresťanských autorít, ktoré sa rozchádzali, a zjavne rátal s vlnou cirkevnej kritiky v čase, keď mu hrozil nielen súd, ale aj upálenie na hranici. Tieto zdanlivo bezvýznamné úvahy ovplyvňujú datovanie viacerých štvorverší a Nostradamus si pri nejednej príležitosti dáva záležať, aby v úsilí vyhnúť sa zmätku uviedol, s akým kalendárnym systémom pracuje.

Z vnútorného rozboru proroctiev však vyplýva, že Nostradamus vo všeobecnosti prijal Trithemiovu periodizáciu a ťažko pochopiť, prečo si dal tú námahu a uverejnil vlastný dátum stvorenia, ak nie z toho dôvodu, že chcel demonštrovať svoju oddanosť katolíckej viere. Ako sme už naznačili, celá pasáž o "dátume stvorenia" s mnohými odkazmi na biblické údaje plní vlastne iba poslanie dômyselnej okultnej záslepky. Nostradamus podčiarkoval, že pracuje v rámci kresťanskej tradície. V skutočnosti astrológia nepredstavovala preňho nijaké nebezpečenstvo, lebo v prorockej literatúre mala dlhú tradíciu  a Nostradamus si upevnil povesť astrológa vydávaním Almanachov.

Od polovice šestnásteho storočia cirkev zriedkakedy útočila na tých, čo písali o astrológii v intelektuálnom duchu, a na univerzitách po celej Európe autority prednášali o astrológii. Pravda, museli sa v astrológii hlásiť k cirkvi. Tú vlastne znepokojovala populárna astrologická prax z toho dôvodu, že budúcnosť je známa jedine Bohu. Nostradamus sa v Liste Henrichovi II. výrazne hlásil k tomuto stanovisku nepochybne preto, lebo myslel na sebaobranu. Z našej knihy jednoznačne vyplýva, že veľmi mnohí cirkevní hodnostári boli vynikajúcimi astrológmi. Hoci bolo cirkevné zákonodarstvo tradične zamerané proti astrológii, vo všeobecnosti platí, že sa málokedy siahalo k zákonným opatreniam. Tak či onak, Nostradamus patril k šťastlivcom, lebo ho chránili konexie s kráľovským dvorom. Navyše nemožno pochybovať, že sebaobrana bola jedným z dôvodov, pre ktoré zahmlieval zmysel svojich predpovedí. Je skutočnosťou - azda aj prekvapujúcou skutočnosťou -, že čím dlhšie skúmame jeho reputáciu, tým väčšmi sa ubezpečujeme, že spočiatku sa preslávil skôr svojou obskúrnosťou a "hrboľatým jazykom", ako sa sám vyjadril, než predpoveďami. Odhliadnuc od Almanachov, za života sa jeho sláva zakladala zväčša na jedinej predpovedi, že Henrich II. zomrie (pozri 6. kapitolu) a na záhadnom, obskúrnom spôsobe vyjadrovania.

Už roku 1558 Laurens Videl, sekretár vojvodu z Lesdiguieres, ostrej i osobne zameranej kritike (v duchu tých čias), narážal na údajné omyly v Almanachoch a na nezrozumiteľný štýl štvorverší. Videl neskrblil osobnými urážkami - Nostradamus bol podľa neho "odporný prašivec, nevedomý úbohý hlupák" a tak  ďalej. Kritika však obsahovala málo vecných námietok. Štvorveršia nemohol Videl účinne kritizovať, lebo im jednoducho nerozumel. V najlepšom prípade sa mohol zamerať na ich nezrozumiteľnosť. V tomto ohľade by s ním Nostradamus plne súhlasil.

Dávno predtým sa FrancXois Rabelais (ktorý bol povolanejší než Videl vyjadrovať sa o zelenom jazyku) vysmieval v Gargantuovi I.2 zo štvorverší v Almanachoch, ale pôvab jeho satirického štvorveršia spočíva v tom, že nič nepredpovedá. Rabelais sa mohol zabávať predpoveďami o udalostiach v blízkej budúcnosti, ale Nostradamus je iná trieda - predvídal udalosti, ktoré sa mali stať najskôr po uplynutí niekoľkých storočí. Jeho súčasníci to nevedeli a mnohí kritici znechutene ohŕňali nos nad barbarským štýlom a vôbec nevnímali kultivovanosť skrytú za fasádou navonok barbarského zeleného jazyka.

Pravda, polovica šestnásteho storočia nebola vhodným obdobím pre človeka, ktorý by chcel otvorene vystavovať na obdiv zbehlosť v okultných systémoch, ak si chcel zachovať určitú vážnosť. V roku, keď Nostradamus písal svoj List, v neďalekom Toulouse upálili štyridsať bosoriek. Písať verejne o okultnom systéme datovania sa nevyplácalo a Nostradamus zrejme konal rozumne, keď sa horlivo hlásil k dátumu stvorenia prijateľnému z hľadiska Biblie, hoci v konkrétnych predpovediach sa to neprejavuje. Okultná záslepka mu poslúžila, lebo nezmiatol iba inkvizítorov, ale aj všetkých ďalších komentátorov Proroctiev, ktorí nevyčítali z Listu súvislosť s Trithemiom.

Zoznámili sme sa so skutočnosťou, že Nostradamus spomína tento systém v krátkom (hoci nejasnom) liste, ale aj navrhuje  varianty Trithemiových dátumov, takže by nás nemalo prekvapovať, ak sa presvedčíme, že ho použil vo viacerých štvorveršiach, hoci pod náležitou arkánnou maskou.


VOJNY TROCH HENRICHOV

Spôsob, akým Nostradamus narába s metódou planetárnych anjelov, vedie k tomu, že bez pochopenia jej dôsledkov by sme neboli schopní presne preložiť štvorveršia, kde ju používa. V niekoľkých prípadoch viedlo nepochopenie tejto metódy a príbuznej astrologickej terminológie k prekladom, z ktorých vyplývali priam nebezpečné závery. Napríklad komentátor Anderson Black, ktorému unikla podstata Nostradamovej metódy, vyčítal z jedného štvorveršia vážny konflikt medzi Západom a Východom. Keby sme pokladali Blackov preklad za správny, konflikt by mal vypuknúť ešte za našich čias.5 Tretí riadok štvorveršia I.56 preložil takto: Keďže islam takto vedie jeho anjel. Nostradamus však píše: Que si la Lune conduite par son ange. Verš neobsahuje zmienku o islame, preklad slova Lune (Mesiac) ako symbol islamu je svojvoľný. Celé štvorveršie znie takto:


Vous verrez tost, et tard faire grand change

Horreurs extresmes et vindications,

Que si la Lune conduite par son ange,

Le ciel s'approche des inclinations.


Anjel (ange), ktorý vedie (conduite) Mesiac (la Lune) v treťom riadku, nie je nik iný ako Gabriel, zástupca Mesiaca v  planetárnej sedmičke. Nejde tu o symbol islamu, ale o jedného z kresťanských archanjelov. Za týchto okolností rozumieme zmyslu posledného riadku. Nemá nič spoločné "s nebesami blížiacimi sa k rovnováhe", ako tvrdí Black. Jeho preklad nerešpektuje Nostradamov originál a z rozboru textu vyplýva, že vychádza z nepresného prekladu Cheethamovej.

Nemáme v úmysle analyzovať teraz toto štvorveršie, ale chceme iba poukázať na nebezpečenstvo, aké predstavuje prekladanie štvorveršia bez znalostí o siedmich planetárnych anjeloch. Presný doslovný preklad tohto štvorveršia znie:


Čoskoro uvidíte a neskôr vykonáte veľké zmeny

Ohavné hrôzy a pomsty,

Ak Mesiac povedie jeho anjel

Nebesá sa priblížia k svojim sklonom.


Ako zväčša u Nostradama, ani v tomto anglickom preklade nenachádzame na prvý pohľad bohvieaký zmysel. Ten sa však ukáže v celom rozsahu, keď posudzujeme verše s prihliadnutím na literatúru o planetárnych anjeloch, lebo Mesiac (la Lune) riadi (conduite par) Gabriel.

Prísne vzaté, aj prvý riadok, ktorý na prvý pohľad oplýva ťažkosťami, lebo Nostradamus oddeľuje čiarkou slovo čoskoro (tost) od výrazu "a neskôr" (et tard), akoby chcel naznačiť, že verš sa jednoducho nedá preložiť tak, ako navrhujú Cheethamová a Black: "Skôr či neskôr uvidíte, že nastanú veľké zmeny." Toto Nostradamus nenapísal. Ani nedal za verš bodku.

Komentátori nevzali na vedomie, že štvorveršie obsahuje  odborné astrologické termíny, ktoré sa dajú pochopiť len v rámci literatúry o planetárnych anjeloch. Termín sklony (vo francúzštine inclinaison) je astrologický termín, ktorý sa v šestnástom storočí používal vo dvoch významoch. Po prvé, vzťahoval sa na uhol, pod akým dráha nejakej planéty pretína inú obežnú dráhu. V prípade Mesiaca ide takmer vždy o dráhu Slnka, teda o ekliptiku. Bod, v ktorom sa dráhy pretínajú, sa volá podľa kozmického draka. Odtiaľ pochádzajú termíny caput a cauda označujúce hlavu a chvost preťatého draka (obr. 37). Po druhé, označuje pohyb nebeského telesa (v našom prípade musíme predpokladať, že ide o Mesiac) smerom k pozícii odlišnej od pozície na radikálnom diagrame. Vyhneme sa abstraktnému teoretizovaniu a poznamenáme, že slovo sklon použil Nostradamus v tomto poslednom zmysle. Prirodzene, Nostradamus tu nehovorí o Mesiaci ako planetárnom telese, ale o Mesiaci ako symbole Gabriela. Nie je to Mesiac efemeríd, ale Mesiac ďalekosiahlejšej Trithemiovej periodizácie.

Podľa Trithemia sa Mesiac ujal vlády nad európskou históriou po štvrtom mesiaci roku 1525 a Gabriel ju usmerňoval do roku 1881. Toto "usmerňovanie" plne vyhovuje požiadavkám uvedeným vo dvoch posledných riadkoch štvorveršia, čo naznačuje, že všetky predpovedané udalosti musia nastať počas tohto obdobia trvajúceho 354 rokov a 4 mesiace. Nostradamus však jasne poznamenáva, že táto udalosť nastane "čoskoro" (tost). Vyplývajú z astrologických podmienok uvedených vo štvorverší dôsledky, ktoré by dávali zmysel dvom záhadným posledným riadkom? Áno.

Odpoveď je odvodená od arkánneho obsahu veršov, ale musíme si upresniť, ako naložil Nostradamus s latinským či nemeckým  vydaním Trithemia, ku ktorému mal prístup.

Z uvedených údajov vyplýva, že Trithemius datuje stvorenie sveta rokom 5424 pred Kristom. V rámci tejto sústavy sa Kristus narodil v pätnástej ére, keď panoval Ofiel, čiže planéta Saturn. Hoci sa v Trithemiových latinských a nemeckých textoch vyskytujú dve malé chyby, konštatuje, že Kristus sa narodil za éry Ofiela, ktorá sa skončila roku 109 po Kristovi a za Nostradamových čias vyzerala periodizácia, na ktorú sa vzťahovali predpovede, takto:


Samael     Mars      1171

1525  4 mes. Gabriel    Mesiac    1525  4 mes.

1879  8 mes. Michal     Slnko     1879  8 mes.

2233


16. perióda sa teda nesie v znamení panovania archanjela, ktorý vládol v období, keď žil Nostradamus, a začína sa po štvrtom mesiaci roku 1525. Končí sa ôsmym mesiacom roku 1879.

Naozaj zaujímavé je, že v máji roku 1525 (v mesiaci nasledujúcom bezprostredne po štvrtom mesiaci roku 1525) nastala na oblohe revolúcia. Už 1. mája 1525 sa nakrátko ocitli obidve vyššie planéty Saturn a Jupiter v tom istom znamení Barana. Saturn doň práve vstupoval, kým Jupiter z neho odchádzal. Nostradamus využil tento zriedkavý úkaz a ustanovil ho za oporný bod*40 svojho štvorveršia.

Štvorveršie predpokladá, že okolnosti vzťahujúce sa na začiatok sklonu Mesiaca sa zopakujú v budúcnosti prv, ako sa skončí inklinácia a vláda Mesiaca. Toto opakovanie nejakým spôsobom súvisí s hrôzou a pomstou, o ktorej sa píše vo štvorverší.

Azda by nezaškodilo vysvetliť neodborníkom, že udalosti počas inklinácie (t. j. sklonu) sa dajú určiť rozlične. Keby sme ich určovali iba pomocou Mesiaca, obmedzili by sme sa na udalosť, ktorá by nastala iba do jedného mesiaca po máji 1525, lebo rýchlo sa pohybujúci Mesiac by sa vrátil na svoj radikálny stupeň do mesiaca. Nostradamus však pracoval s rokmi, a preto sa rozumne rozhodol pre Saturn a Jupiter, najpomalšie z vtedy známych planetárnych telies a preto ich Nostradamus často využíval vo svojich predpovediach.

Tento dokonale prijateľný význam termínu inklinácia nás núti pozrieť do efemeríd zo šestnásteho storočia. Uvidíme, kedy sa Saturn a Jupiter najbližšie ocitnú spolu v znamení Barana. V roku 1555 bol v znamení Barana Saturn, ale nie Jupiter. Keď sa však Saturn najbližšie vrátil do tohto znamenia, vstúpil doň aj Jupiter. Na samom konci roka 1584 a niekoľko dní začiatkom roka 1585 zasa vstúpili obidve planéty do Barana a opäť sa splnila podmienka predpokladaná pre inklináciu Mesiaca pod Gabrielovou vládou.

Konštatujeme, že slovo "čoskoro" (tost) v Nostradamovej predpovedi sa vzťahuje na roky 1584/1585. "Čoskoro uvidíte" (Vous verrez tost), povedal Nostradamus svojim čitateľom, hoci vedel, že on to neuvidí. Zomrel približne devätnásť rokov pred  opakovanou konjunkciou Saturna s Uránom. A predsa vedel, že svedkom tejto udalosti bude generácia, pre ktorú písal.

Keď sme sa prepracovali k pomerne presvedčivému dátumu, musíme si položiť otázku, či sa začiatkom roka 1585 skutočne stala udalosť, ktorá by privodila ohavné hrôzy a pomsty, ohlasované v prvých dvoch veršoch.

Odpoveď je, prirodzene, kladná. Kým si však rozpovieme históriu oných hrôz a pômst, pristavíme sa podrobnejšie pri pozíciách planét, na ktoré poukazuje štvorveršie. Skutočnosť, že "dátumy", ktoré uvádza Nostradamus, pokrývajú dva roky, plne potvrdzuje presnosť predpovedí jeho štvorverší.


Saturn

Jupiter 31. dec. 1584

00 AR 01     25 AR 41 12. feb. 1585

03 AR 32     00 TA 05


Tieto časy sa vzťahujú na šiestu hodinu rannú miestneho času. Všimnime si, že inklinácia Saturna a Jupitera k Baranovi sa dovŕšila za obdobie trvajúce čosi vyše mesiaca. Preto nazrieme do historických udalostí posledného mesiaca roku 1584 a začiatkom roka 1585.

V decembri 1584 sa vojvodovia z Guise pri Joinville postavili proti španielskemu kráľovi Filipovi II. a pápežovi. Chceli zvrhnúť Henricha Navarrského z francúzskeho trónu a dosadiť namiesto neho kardinála Bourbona. Takmer vzápätí vypukla vo Francúzsku ďalšia krvavá občianska vojna, takzvaná vojna troch Henrichov, v ktorej bojovali proti sebe Henrich III., Henrich Navarrský a Henrich z Guise. Výsledkom týchto náboženských vojen  sa tu nemusíme zaoberať. Pod dojmom ťažkostí, ktoré vyplývali z predvídaných konfliktov, Nostradamus zanechal potomstvu precízne sformulované verše o osude znepriatelenej trojice.

Vo štvorverší III.51 sa dozvedáme, ako Henrich III. roku 1588 zavraždil Henricha z Guise. Présage 58*41 predpovedá, ako Henricha III. zabil Jacques Clement rok nato (Clement bol Doux la pernicie - pozri Prílohu č. 5). Vo štvorverší III.20 sa dozvedáme, že Henrich z Navarry nastúpil na trón po zavraždenom kráľovi ako Henrich IV. a o dve desaťročia (roku 1610) ho zavraždil nožom Ravaillac. Ťažko by sme mohli popierať, že tu máme do činenia s pomstou a hrôzami, ktoré vyvrcholili v roku 1585.


ÚPADOK BARBARSKEJ RÍŠE

Periodizácia v duchu metódy planetárnych anjelov sa tešila obľube u okultistov šestnásteho storočia, hoci išlo o arkánny systém v tom zmysle, že vychádzal z predkresťanskej angelológie. Popularita tohto systému do istej miery vyplýva zo skutočnosti, že poskytuje datovaciu metódu mimo rámca známeho európskeho kalendárneho systému. Navyše sa zakladá na jednoduchých cykloch, zdanlivo nesúvisiacich s kozmológiou či planetárnymi rytmami a predstavuje užitočný ukazovateľ začiatkov a záverov pomerne veľkých časových období. Nostradamovi veľmi vyhovovali všetky dôvody, pre ktoré si túto metódu obľúbili jeho súčasníci, lebo rýchlo pochopil arkánny potenciál akejkoľvek myšlienky.

Stručne povedané, systém planetárnych anjelov je v podstate teória historickej periodizácie. Predpokladá, že siedmi archanjeli (Secundadeis alebo planetárni vládcovia) panujú vo vopred stanovenom a opakujúcom sa poradí zakaždým v období trvajúcom 354 rokov a 4 mesiace. V tom čase archanjeli držia ochrannú ruku nad rozvojom civilizácií. Prirodzene, každý archanjel poznačí príslušné obdobie svojou povahou.

Pretože každý archanjel je bezprostredne spätý s planétou či planetárnou sférou, povaha vlády nerozlučne súvisí s povahou a vplyvmi obklopujúcimi tú-ktorú planétu. Ich poradie je takéto: Saturn, Venuša, Jupiter, Merkúr, Mars, Mesiac, Slnko.

Trithemiov systém nás zaujíma iba vo vzťahu k Nostradamovi, a preto stačí poznamenať, že anjeli sa striedali roku 1525, keď vládca Marsu (Samael) odovzdal žezlo vládcovi Mesiaca  (Gabrielovi). Podľa Trithemia Gabrielova éra v dĺžke 354 rokov a 4 mesiacov trvala do ôsmeho mesiaca roku 1879. Vtedy sa ujal vlády nad behom dejín Michal, archanjel Slnka. Zámer, pre ktorý Nostradamus použil Trithemiovu metódu, je zjavný z rozboru štvorveršia III.97. Podľa viacerých novovekých komentáorov naráža na vznik štátu Izrael v našom storočí:


Nouvelle loy terre neuve occuper,

Vers la Syrie, Judée, et Palestine,

Le grand Empire Barbare corruer,

Avant que Phebes son siecle determine.

Približný preklad znie:

Nový zákon  zaujme novú krajinu

Smerom k Sýrii, Judei a Palestíne,

Veľká barbarská ríša sa zrúti,

Prv ako Foibés uzavrie svoje storočie.


Robert vidí v tomto štvorverší predzvesť "zrodu štátu Izrael". Cheethamová zjavne verí, že prvé dva riadky štvorveršia "hovoria samy za seba" a opisujú  založenie štátu Izrael. De Fontbrune sa dokonca nazdáva, že štvorveršie je narážkou na šesťdennú vojnu roku 1967, keď Izrael obsadil Gazu, Zajordánsko a Golanské výšiny. Ešte prekvapujúcejšia je jeho interpretácia posledného riadku, lebo tvrdí, že označuje 21. jún 1967, deň letného slnovratu. Tieto interpretácie sú takmer klasickými ukážkami svojvoľného zaobchádzania prekladateľov s Nostradamovými textami.

Pozrime sa však na to, čo vlastne štvorveršie tvrdí, nie na to, čo si vymýšľajú prekladatelia.

Najprv musíme vziať na vedomie, že Nostradamus nikde nespomína menovite Izrael - iba Palestínu, kde (ako vieme) vznikol štát Izrael. Z hľadiska dejín šestnásteho storočia je zjavné, že predpoveď súvisí s najhlavnejšou hrozbou tých čias -  s postupom moslimov od východu na západ.

V prvých desaťročiach šestnásteho storočia hrozilo, že Turci sa zmocnia celého Stredomoria a postúpia hlbšie do Európy. Tlak na Európu bol obrovský. Turci ovládli veľkú časť Uhorska s výnimkou Slovenska, prenikali severne od Karpát na územia pod poľským vplyvom a v Európe sa neprestajne bojovalo. V roku 1575 dokonca obľahli Viedeň. Za Nostradamových čias - napriek ťažkej porážke pri Malte roku 1565 sa Turci definitívne zmocnili Grécka, roku 1566 dobyli Chios, vzápätí Naxos a približne do roka aj Cyprus. Tieto udalosti neveštili pre Európu nič dobré a nevyhnutne ovplyvnili obsah Nostradamových štvorverší.

Vo svetle vtedajšej historickej situácie je očividné, že veľká barbarská ríša (grand Empire Barbare) v treťom riadku sa vzťahuje na tureckú hrozbu - na neskoršiu Osmanskú ríšu, pomenovanú podľa osmanskej dynastie. Je absurdné vysvetľovať si "veľkú barbarskú ríšu" ako predzvesť Izraela či ako tradičných protivníkov izraelského štátu. Štvorveršie vôbec nesúvisí s Izraelom, ale jedine so strašiakom šestnásteho storočia, s Turkom.

Keď Nostradamus písal toto štvorveršie, pravdepodobne nemal na mysli konkrétneho moslimského vládcu. Pravda, slovo Barbare pripomína meno gréckeho renegáta Chaireddína Barbarossu. V roku  1537, necelých dvadsať rokov pred vznikom štvorveršia, Barbarossu, ktorý sa pridal k tureckým korzárom a terorizoval lodnú plavbu po Stredomorí, vymenoval sultán za veľkoadmirála tureckej flotily. "Barbarskí piráti" vstúpili do povedomia širokej verejnosti a nepochybne predstavujú jednu významovú vrstvu výrazu grand Empire Barbare.

Pri interpretácii tohto štvorveršia musíme vziať do úvahy dátum predpokladaného naplnenia, ktorého sa týka posledný riadok. Zmienku Foibés si viacerí interpretátori násilne vysvetľujú ako narážku na dvadsiate storočie - a dokonca, ako sme sa presvedčili, na konkrétny deň roku 1967. Carlo Patrian pochopil, že ide o klasickú narážku, ale nerozvádza jej zmysel v rámci štvorveršia. Roberts a Cheethamová čítajú Foibé ako Slnko, lebo si zrejme zamenili Foibé s Foibos Apollo. A aby táto interpretácia vyznela prijateľne, vyhlásili, že dvadsiate storočie je "storočím Slnka". Toto tvrdenie neodôvodňujú a storočia sa v nijakej ezoterickej tradícii nedávajú do súvislosti s planétami.

Takéto výmysly sú vlastne celkom zbytočné, lebo Nostradamus píše úplne jednoznačne. Foibés je jednoducho to isté, čo Foibé, iné pomenovanie Mesiaca. V rámci Trithemiovej periodizácie éra Mesiaca trvala od roku 1525 do roku 1879. Nostradamus mal na mysli presne tento "cyklus", keď použil veľmi podobne znejúce francúzske slovo siecle (storočie). Tvrdí, že barbarská ríša upadne ešte skôr, ako sa skončí Foibovo storočie. Všimnime si, že Nostradamus nepíše o ére Mesiaca, ale o storočí. O šestnástom storočí, v ktorom sa začína vláda Mesiaca.

Vo svetle súčasných poznatkov vychádza najavo, že  štvorveršie III.97 nesúvisí s novovekom ani s Izraelom. Štvorveršie, napísané pre Nostradamových súčasníkov, predpovedá koncom šestnásteho storočia úpadok dominantnej tureckej ríše v spomínaných končinách na východe. Slovom, úpadok veľkej barbarskej ríše mal nastať v čase, ktorý pre Nostradama a jeho súčasníkov nepredstavoval priveľmi vzdialenú budúcnosť. Pod zorným uhlom šestnásteho storočia je to skutočne pozoruhodná predpoveď, lebo málokomu zo súčasníkov by sa bolo prisnilo, že ešte do konca storočia pominie hrozba napospol obávanej ríše.

Hoci sa všeobecne predpokladal opačný vývin, predpoveď sa potvrdila. Ako uvidíme, tematicky súvisí s ďalšími dôležitými štvorveršiami týkajúcimi sa tureckej hrozby. V inom štvorverší nám Nostradamus pomocou arkánneho kódu naznačuje dátum rozhodujúcej bitky pri Lepante, prvej nesmelej predzvesti konca rozpínavých zámerov Osmanskej ríše (pozri 2. kapitolu).

Tu nás však nezaujíma presnosť štvorveršia ani jeho spojitosť s obavami dnešných Nostradamových čitateľov. Ide nám o ukážku Trithemiovej periodizácie v poslednom riadku štvorveršia: Avant que Phebes son siecle determine. Bez znalosti Trithemiovej sústavy by posledný riadok nedával zmysel. V žiadnom inom kalendárnom ani cyklickom systéme neovláda Mesiac celé storočie či ešte dlhšiu éru.


PASTEUR

Zo štvorveršia I.25 a ďalších vyplýva, že Nostradamus používal metódu planetárnych anjelov, keď zahaľoval do arkánnej terminológie budúce udalosti:


Perdu, trouvé, caché de si long siecle,

Sera pasteur demy Dieu honoré,

Ains que la Lune acheve son grand cycle,

Par autres vieux sera deshonoré.

Stratený, nájdený, skrytý také dlhé storočie,

Dočká sa pastier (pasteur!) úcty sťa poloboh,

Keď Mesiac dovŕši svoj veľký cyklus,

Iní budú starca znevažovať.


V tomto štvorverší sa zjavne hovorí o udalosti, ktorá bola pre Nostradama vyše tristoročnou budúcnosťou. Je to jedno zo štvorverší, v ktorom Nostradamus jednoznačne použil datovanie pomocou planetárnych anjelov a v ktorom môžeme dátum udalosti overiť pomocou historických záznamov. Vo štvorverší sa menovite spomína Pasteur. Píše sa o ňom, že si ho budú uctievať, "prv ako Mesiac dovŕši svoj veľký cyklus" (a neskôr ho budú znevažovať).

Štvorveršie akoby bolo napísané presne podľa tabuliek Trithemiovej metódy, lebo Louis Pasteur objavil takzvanú "aktívnu imunizáciu" hydiny v rokoch 1880 a 1881. Rozdiel oproti Trithemiovmu dátumu o konci veľkého cyklu Mesiaca (keď panoval mesačný archanjel Gabriel) sa rovná iba niekoľkým mesiacom: Ains que la Lune acheve son grand cycle.

Podľa Trithemia mal roku 1879 Gabriela vystriedať najvyšší z planetárnej sedmičky, Michal. Novoveký ezoterik Rudolf Steiner, znalec Trithemiových spisov, upravil Trithemiovu periodizáciu a tvrdil, že Michalova éra sa nezačne roku 1880, ale roku 1881.6


KONIEC PROROCTIEV

Trithemiov rukopis diela o planetárnych anjeloch sa pred vydaním roku 1522 rozširoval iba súkromne a veľa astrológov prejavilo záujem o výpočty, z ktorých táto periodizácia vychádza. Napríklad mních a astrológ Nicolaus Peranzonus začlenil Trithemiove závery do svojich vlastných predpovedí týkajúcich sa veľkej konjunkcie roku 1524 a uverejnil ich rok pred očakávanou veľkou potopou.7 Predpovedal, že konjunkcia troch vyšších planét 4. februára o 13:38 spôsobí zemetrasenia, strašné povodne i uväznenie mnohých ľudí. Opätovné konjunkcie v nasledujúcich týždňoch zapríčinia iba ďalšie povodne.

Tí, čo nečítali predpoveď o potope sveta roku 1524, ju obyčajne odvodzujú od Efemeríd, ktoré vydal roku 1499 Johann Stoeffler. Stoeffler však len poukazuje na to, že vo februári 1524 nastane dvadsať konjunkcií a z nich šestnásť sa uskutoční v znamení vody. Spôsobí to vraj mnohé zmeny, akých sme neboli svedkami celé storočia. Potopu vôbec nespomína. Neskorší astrológovia boli menej zdržanliví. Pretože konjunkcia všetkých planét mala nastať v znamení Rýb, usúdili, že vypukne potopa. Nemôžeme tu prebrať všetku literatúru ani spory týkajúce sa tejto predpovede, ale upozorňujeme záujemcov na výborný prehľad v kapitole o konjunkcii u Thorndika.*42

Položme si však aspoň otázku, prečo vyvolala konjunkcia roku 1524  v Európe také vážne obavy. Nazdávame sa, že odpoveď na ňu nám neposkytujú nové prúdy v astrológii - konjunkcie a osobitne konjunkcie Saturna s Jupiterom, upútavali mysle prediktívnych astrológov, odkedy sa astrológia v Európe udomácnila. Predpokladáme, že odpoveď sa skrýva v rozvoji kníhtlače.

Do roku 1500 boli tlačiarne v každom významnejšom európskom meste a astrológovia - aj priemerní - mohli uverejňovať traktáty i predpovede, ktoré sa predávali lacno a rýchlo. Veľká konjunkcia roku 1524 bola prvá, ktorá nastala po rozmachu kníhtlače. Prvý raz v dejinách Západu hrozilo, že tlačiarne zaplavia Európu populárnou subkultúrnou astrologickou literatúrou. Dobový záujem o proroctvá podnietili rozšírené predpovede o nadchádzajúcich zmenách náboženskej povahy. Písalo sa o nich v literatúre o planetárnych anjeloch aj rozmanitých uverejnených predpovediach, ktoré vyzdvihovali roky 1520-1525 ako roky zvratu. Vládla všeobecná neistota a v takých obdobiach sa masy spravidla utiekajú k veštbám a predpovediam.

Pre náš výskum Nostradama má význam Peranzonova mienka, podľa ktorej jednou z príčin budúcej veľkej potopy je skutočnosť, že vtedy bude panovať vládca planéty Mars, teda Samael (podľa jeho pravopisu "Sammael"). Peranzonus spájal vládcu ohnivej planéty Marsu so zátopami hlavne preto, lebo biblická potopa sveta nastala za éry Samaela, pána tejto planéty.

Odhliadnuc od dôvodov, pre ktoré Peranzonus spomína Samaela, máme poruke jednoznačný odkaz na Trithemiovu datovaciu sústavu iba niekoľko mesiacov po uverejnení jeho knihy. Túto zmienku pokladáme za užitočnú, lebo je prejavom Nostradamovho dvojitého záujmu, ktorý nachádzame v jeho arkánnych veršoch ledva o tridsať  rokov neskôr - keď začleňuje náuku o planetárnych anjeloch do širšieho rámca astrológie.8

Z Peranzonovho široko chápaného štúdia povodní môžeme usúdiť, že jeho zmienka o Trithemiovom Samaelovi azda poukazuje na znalosť najnovšej literatúry, ale jeho argumentácia vychádza z predstavy, že história sa opakuje preto, lebo sa opakujú planetárni vládcovia a ich cykly. Ťažko by sme mohli posúdiť, či je jeho názor na historické cykly správny alebo nie, ale argumentuje v duchu Trithemiovej teórie o planetárnych anjeloch, podľa ktorej potopa sveta nastala za Samaelovho panovania.

Medzi najpozoruhodnejšie štvorveršia poznamenané náukou o planetárnych anjeloch patrí aj to, v ktorom Nostradamus vymedzuje krajné hranice svojich predpovedí. Vo štvorverší I.48 píše:


Vingt ans du regne de la Lune passez,

Sept mil ans autre tiendra sa Monarchie:

Quand de Soleil prendra ses jours lassez,

Lors accomplit et mine ma prophetie


Pravda, na prvý pohľad striehne na nás vo štvorverší niekoľko pascí, lebo slová jours lassez a mine majú viac možných významov. Nasledujúci preklad nám pomôže zorientovať sa:


Dvadsať rokov vlády Mesiaca uplynie,

Ešte sedemtisíc rokov panovanie iného,

Keď Slnko vstúpi do posledných dní,

Dovŕši sa a skončí moje proroctvo


Už sme si všimli, že Nostradamus málokedy uvádza nezakódované dátumy. Ako by sme teda mali interpretovať tieto verše? Výraz regne de la Lune zjavne poukazuje na Trithemiovu periodizáciu. Podľa tabuliek sa vláda Mesiaca končí v štvrtom mesiaci roku 1881. V prvom riadku Nostradamus spomína, že má na mysli dátum, ktorý nadíde o dvadsať rokov po tomto mesačnom cykle. Ak teda prirátame dvadsať rokov k dátumu 1881, dostaneme rok 1901 - samý začiatok dvadsiateho storočia. Dvadsiate storočie malo byť posledným, záverečným storočím v septenárnej reťazi tisícročí.

Sept mil ans autre tiendra sa Monarchie: V rámci chápania histórie, rozšíreného v mysliteľských kruhoch v šestnástom storočí, Nostradamus oprávnene spájal Sept mil (t. j. sedemtisíc) so začiatkom dvadsiateho storočia (20 + 1801), lebo podľa stredovekej tradície by mal v tomto storočí prísť Antikrist.

Predpokladajme, že Nostradamov druhý riadok naráža na všeobecne známy katastrofický koniec posledného roku siedmeho tisícročia. Pretože Nostradamus a jeho súčasníci verili, že svet bol stvorený  približne 5000 rokov pred narodením Krista, rozumne usudzovali, že žijú v poslednom tisícročí. Pravda, Nostradamus a Trithemius datovali stvorenie sveta rozlične. V Liste Nostradamus uvádza roky 4173 aj 4757 pred Kristom. Naproti tomu Trithemius hovorí o roku 5315, hoci zjavne neprijíma teóriu o konci sveta po siedmich tisícročiach.

Vieme, že Nostradamus a Trithemius sa rozchádzajú v názoroch na koniec sveta, ale zostáva otvorená otázka, kto je ten "iný" (autre), čo by mal panovať 1700 rokov? Máme toto obdobie prirátať k 2000 rokom uvádzaným v prvom riadku? Ak áno, dostaneme číslo 3  700. Z planetárnej periodizácie sa dozvieme, že archanjel Rafael, pán Merkúru, začne vládnuť roku 3652 po Kristovi. Že by sa Nostradamove predpovede končili týmto vzdialeným rokom? Znie to nanajvýš nepravdepodobne, lebo učenec píše vcelku jednoznačne o hraniciach svojich predpovedí, ktoré siahajú ešte čosi vyše dvesto rokov do budúcnosti.

Pravda, arkánna zmienka o "konečnom dátume" v treťom riadku štvorveršia nie je až taká nejasná:


Quand de Soleil prendra ses jours lassez,

Lors accomplit et mine ma prophetie


"Keď Slnko vstúpi do posledných dní..." Tu máme zjavne do činenia s ďalšou narážkou na planetárnu periodizáciu, spomínanú v prvom riadku. Pretože v posledných mesiacoch roka 1880 bude nad Európou panovať archanjel Michal, vládca Slnka, jeho posledné dni nadídu podľa Trithemia roku 2235 po Kristovi. Zdá sa, že Nostradamus myslí na tento rok, keď hovorí o časovej hranici svojich predpovedí: Lors accomplit et mine ma prophetie.

Nezabudnime, že ide len o hranicu jeho predpovedí, nie o koniec sveta či histórie. Túto okolnosť treba zdôrazniť, lebo viacerí komentátori sa nazdávajú, že hovorí o konci sveta, hoci sa im nepodarilo dekódovať skutočný dátum ani jeho zmysel.

 


4. kapitola

Podstata zeleného jazyka


Mais l'injure du temps ô serenissime Roy, requiert que tels evenemens ne soient manifestez que par enigmatique sentence, n'ayant qu'un seul sens et unique intelligence, sans y avoir rien mis d'ambique n'amphibologique calculation:

Avšak, ó, najjasnejší Kráľ, naliehavé okolnosti čias si žiadajú, aby sa o takýchto udalostiach (ktoré predpovedám) na verejnosti hovorilo iba nevyspytateľnými vetami, majúcimi iba jediný zmysel a jediný význam, bez dvojznačného či dvojzmyselného zámeru.

(Nostradamus: z Listu Henrichovi II. vo vydaní Proroctiev z roku 1668)

Et pource ô tres-humanissime Roy la plupart des quatrains prophetiques sont tellement scabreux qu'on n'y scXauroit donner voye, n'y moins aucun interpreter...

Preto, ó najhumánnejší kráľ, väčšia časť štvorverší oplýva toľkými nástrahami, že sa v nich ľudia nevyznajú a ani im nerozumejú...

Tantost il la deguise par les termes si obscurs, que sans un enie tres-particulier, l'on n'y peut rien de comprendre...

On (t. j. Nostradamus) zavše halí verše to takých hmlistých slov, že ich zmyslu vôbec neporozumie človek bez mimoriadneho, veľmi špeciálneho nadania...

(Etienne Jaubert: Éclaircissement des veritables Quatrains de Maistre Michel Nostradamus..., 1656)

V ktoromsi liste Nostradamus pripustil to, čo bolo zjavné - že píše štvorveršia v čudnom jazyku, a použil francúzske slovo scabreux (ťažkopádny, drsný, háklivý). Arkánny slovník obsahuje veľa názvov tohto jazyka. V astroalchýmii sa mu dnes zvyčajne hovorí zelený jazyk a v našej knihe používame stále toto označenie, ale je známy aj ako vtáčí jazyk, čo je narážka na legendy o jeho pôvode. Kým sa zameriame na podrobný rozbor štvorverší a na spôsob, akým Nostradamus používal tento jazyk, musíme sa zoznámiť s jeho pozadím.

Vtáčí jazyk má korene v starej mytológii. V ezoterickej nordickej ságe o Volsungoch Sigurd (škandinávska obdoba Siegfrieda z teutónskeho Spevu o Niebelungoch) zabije draka strážcu pokladu. Vzápätí na Reginov podnet začne hrdina opekať drakovo srdce. Pritom si popáli prsty. Aby sa mu uľavilo, vopchá si prsty do úst a cmúľa ich. Nevdojak ochutná dračiu krv a vyjasní sa mu myseľ. Len čo sa napil krvi, začal rozumieť reči vtákov. Vďaka tejto znalosti sa zmení Sigurdov život, hrdina získa drakov poklad i spiacu Brunhildu, naplnenie svojej túžby.

V tejto legende sme odhalili spojitosť medzi iniciáciou - oprávneným vzostupom do vyššej duchovnej sféry - a vtáčím jazykom. Tento jazyk - podobne ako hudbu sfér - vnímajú len zasvätení, tí, čo sa obliekli do dračej kože.

Prečo sa pre zelený jazyk zaužíval aj názov vtáčí jazyk? Odpoveď je v podstate jednoduchá - je to jazyk vzdušnej sféry,  súvisiacej v okultizme s intelektom a komunikáciou, hoci pravdepodobnejšie vysvetlenie podáva sám zelený jazyk. Latinské slovo aviarius (s koreňom avi-) znamená vtáčí. Latinský ranný pozdrav znel ave a večerný vale. Je tu podtón uvítania a rozlúčky s nebohými - s tými, čo prebývajú v duchovnom svete. Stojí za zmienku, že Nostradamova žena zakončila manželov epitaf (Príloha č. 4) skratkou V. čiže Vale. Vtáčím jazykom sa zasvätenci prihovárali tým, čo ešte žili vo fyzickej telesnej schránke, mali však prístup ku skrytej sfére a vyznali sa v duchovných veciach. Títo živí sa údajne stýkali s nebohými, a práve títo skutočne žili - ako duchovia pozbavení fyzických tiel. Boli to zasvätenci, lebo "patrili do obidvoch svetov".

Aj bežné latinské slovo avitus obsahuje moment posvätnosti odvodenej od predkov - dedovský, zdedený po predkoch (ďalšie slovo, avius, znamená bokom od cesty, odľahlý; napokon i slovo avis znamená nielen vták, ale aj vták, z vnútorností ktorého veštili budúcnosť - pozn. prekl.). Vtáčí jazyk sa vzhľadom na tieto spojitosti tešil vážnosti a zachoval sa v niektorých arkánnych smeroch. Mozart a Schikaneder vo svojej slobodomurárskej opere  veľmi dobre chápali podstatu vtáčieho jazyka. V Čarovnej flaute (ktorej libreto oplýva prvkami zeleného jazyka) vtáčnik Papageno klame, lebo neovláda tajný slobodomurársky jazyk. Vyhlasuje, že zabil obrovského hada a za toto klamstvo ho stihne trest - znehybnie mu jazyk.

V spomínaných nordických mýtoch hrdina však skutočne usmrtil draka, ochutnal jazykom jeho krv a okamžite začal rozumieť spevu vtákov. Náchylnosť klamať Papagenovi nedovolí získať tento dar. Zostane vtáčnikom, vtáčiky iba predáva, nepočúva ich. Hneď na  začiatku sa prizná Taminovi, že je človek. V ezoterickom štýle to znamená, že nie je zasvätený. Hráva na Panovej, nie na čarovnej flaute, nerozumie reči vtákov, ktoré predáva. Je ako všetci obyčajní ľudia. Kocháme sa v speve vtákov, ale jeho pravému zmyslu nerozumieme.

Podľa alchymistu Fulcanelliho je vtáčí jazyk "rečou, ktorá nás zaúča do tajov všetkého a odhaľuje najskrytejšie pravdy".1 Inkovia mu vraveli dvorný jazyk, ktorý používali diplomati, bol im kľúčom k "dvojakej vede" - o posvätnom i svetskom. Svetácky cynik by mohol poznamenať, že vďaka takémuto jazyku môže diplomať vravieť jedno a myslieť druhé alebo naopak. Lenže diplomacia pôvodne súvisela s "diplomami" ako oficiálnymi listinami - a bolo to umenie zostavovať a vysvetľovať listiny. V tomto zmysle bola teda diplomacia koniec koncov umením rozprávať a písať špeciálnym, privilegovaným jazykom, ktorý sa nezasvätencom mimo úzkeho kruhu ľahko mohol javiť ako klamanie.

Prorocký dar zeleného jazyka sa nespomína len v nordickej mytológii. V klasickej literatúre sa meno Tiresias často vzťahuje na veštcov a jasnovidcov, ktorí poznajú tajomstvo vtáčieho jazyka a využívajú ho pri zostavovaní predpovedí. V gréckom mýte bohyňa Aténa oľutuje, že oslepila smrteľníka Tiresia zato, že ju videl nahú. Rozkáže svojmu hadovi, aby vložil jazyk do uší tohto človeka a vyčistil mu ich. Vďaka hadej mágii Tiresias získa schopnosť vnímať vtáčiu reč a rozumieť jej, hoci zostala nedostupná všetkým, ktorým nik nevyčistil sluchové orgány. Hlbší zmysel tohto mýtu pochopí každý, kto študoval ezoteriku. Cieľom reči dračích mužov je teda komunikovanie zasvätencov spôsobom,  ktorému nezasvätení nerozumejú! Nostradamus mohol teda pokojne písať "ťažkopádne" verše, lebo si dobre uvedomoval, že im bude rozumieť iba hŕstka súčasníkov. Aj keď predpovedaná udalosť už nastala, v kruhoch ľudí nepoznajúcich tajný jazyk sa zvyčajne viedli debaty o zmysle predpovede.

Prečo tento jazyk pravých okultistov - i posledného veľkého jasnovidca a ezoterika v Európe - súvisí s vtákmi? Aj jeho bežné pomenovanie je zahalené do arkánnej mytológie, ktorá nie je prístupná chápaniu. Povráva sa, že keď sa duchovné bytosti konečne rozhodli prijať telesnú podobu, niektoré zostúpili na zem prirýchlo. Neboli pripravené na útrapy pozemského života a nevedeli si s nimi poradiť. Keď sa už raz ocitli na zemi, museli zotrvať na nej v telesnej podobe. So zemou sa však nezžili a dávali prednosť istému odstupu od nej - narástli im krídla, začali lietať a stavali si hniezda na stromoch. Tieto tvory - ktoré sa napokon premenili na vtáky - si zachovali značnú mieru duchovnosti a žasli, že iné bytosti zaodené do fyzických tiel si zvykli na zem, hoci sa im javili len ako zlodeji a žobráci. Reč vtákov - hoci obyčajným ľuďom znie ako nezmyselné švitorenie -  nikdy nepoškvrnila temná hmotná rovina, a preto zostala najduchovnejším dorozumievacím prostriedkom.

Tento jazyk sa volá aj veselá reč alebo veselá náuka. Toto pomenovanie azda pochádza od symbolickej spojitosti s predpokladanými radosťami opojenia. Človek sa môže opájať nielen vínom, ale aj slovami. Pravý zasvätenec bol vždy trochu opojený - po latinsky dilutior - z pohľadu tých, čo sú pripútaní k zemi. Toto mal určite na mysli veľký francúzsky majster zeleného jazyka Rabelais - ktorý sa azda zoznámil s Nostradamom na univerzite v  Montpellieri -, keď použil výraz La Dive-Bouteille.2 Nie náhodou známy obraz z Rabelaisovej Pantagruelovej predpovede (Pantagrueline Prognostication) znázorňuje vtáky poletujúce po oblohe nad hlavami dvom mužom zabratým do rozhovoru, pričom jeden z nich je oblečený ako šašo. La Dive-Bouteille doslova znamená "Božská fľaša". Obrazne povedané ide o "Bakchovu fľašu" čiže o "dobré červené víno". Už chápeme hlbší význam tohto výrazu v rámci Rabelaisovho samopašného humoru: Čo vstupuje do fyzického tela človeka v podobe červeného vína, vychádza z neho žlto- zelené. Narazili sme tu náhodou na typickú ukážku použitia zeleného jazyka, dvojakosti vnútorného a vonkajšieho v jednom jedinom slove.

Azda Rabelais vďaka ohromujúco vycibrenému zmyslu pre význam odvodený z významu mal na mysli homofóniu la dive but oeil, skrytú vo výraze La Dive-Bouteille a prípustnú vo veselej náuke. Tento výraz by sme mohli preložiť ako "oko Božieho zámeru", čo veľmi pripomína slobodomurársky obraz "Božej prozreteľnosti", ale súčasne sa vzťahuje na zasvätenca, ktorý nikdy nestráca zo zreteľa ani z mysle Boží zámer. Teda slovo skryté v rabelaisovskom prísľube bakchovského hýrenia obsahuje zastretú narážku na celý zmysel života. Prvé - červená tekutina - súvisí s vonkajším životom človeka, kým druhé - zelená tekutina - s vnútorným.

V novoveku sa vtáčia reč zvyčajne volá zelený jazyk. Toto pomenovanie sa k nám zrejme dostalo prostredníctvom alchymistických prameňov, hoci zostalo bez uspokojujúceho vysvetlenia. Podľa jednej mienky je odvodené od predstavy, že jarná zeleň vyjadruje rýdzu vitalitu jazyka, ale nevyznieva  presvedčivo - vo výbere názvu sa iste tají hlbší symbolizmus, keď opisuje takú ezoterickú formu komunikácie. V alchymistickej symbolike zeleň predstavuje celkom osobitú farbu, lebo opisuje štádium v procese zdokonaľovania kameňa. V neveľmi zamaskovanej narážke na zelený jazyk alchymista Eirenaeus Philalethes píše o zelenom levovi. Kladie si rétorickú otázku, kto kedy videl takého tvora:


Pri poľovačke na zeleného leva,

Ktorého farba nepochybne nie je taká,

Aj múdrosť vás o tom presviedča,

Veď ešte jakživ nik nevidel

Behať po štyroch zeleného leva,

Ale náš lev túžiaci po dospelosti

Volá sa zelený, lebo, verte mi, je nezrelý...3


Máme tu leva ("lyon"), ktorý nie je levom z tohto sveta. Obyčajný zrak ho nevidí, hoci "múdrosť" áno - múdrosť zasvätencov. Ani nápadná farba tohto leva nie je taká, aká sa zdá - "nepochybne nie je taká". Teda lev vo Philalethovej básni, ktorý nie je z tohto sveta, sa volá zelený, lebo je jedinečný a nedozrel - nepatrí celkom do nášho hmotného sveta. Neskutočná je dokonca i jeho farba.

Pretože takéto texty hovoria za seba, pravdepodobne nebudeme musieť hľadať v odbornej alchymickej terminológii korene slova "zelený". Termín zelený jazyk vznikol z francúzskeho výrazu langue vert. Slovo vert (zelený) je takmer určite príkladom ezoterickej straty prvej neprízvučnej slabiky (pozri Prílohu č.  5). Vo francúzštine ouvert znamená "otvorený". Langue ouvert bol otvorený jazyk, reč obyčajných ľudí. Keď sa ouvert po redukcii zmení na vert, znamená opak otvorenosti, t. j. uzavretosť. Langue vert bola teda "uzavretá reč", okultný, skrytý jazyk. Dvojakosť týchto jazykov - posvätného a svetského, uzavretého a otvoreného - spočíva v jedinom francúzskom slove ouvert. Preto v tomto čudesnom jazyku slovo, ktoré zdanlivo vyzerá celkom obyčajné, zahrnuje v sebe iný, hlbší význam, zrozumiteľný iba tým, ktorí rátajú s takýmto skrytým významom.

Napríklad slovo, ktorým Nostradamus charakterizoval svoje vlastné verše, pochádza zo zeleného jazyka: scabreux" (t. j. drsný, hrboľatý, odporný atď.) obsahuje v sebe prídavné meno cabré s významom "vzpínajúci sa". Hoci dnes sa toto francúzske slovo používa iba vtedy, ak je reč o lietadle, ktoré má sklopený chvost, v šestnástom storočí vždy označovalo koňa, ktorý sa vzpína alebo stavia na zadné. V staroveku i dnes sa navyše vzťahuje na živého tvora upínajúceho sa k oblohe, domovine vtáctva. Vzhľadom na tieto poznatky Nostradamus písal vo vznešenej reči vtákov.

Okultný význam skrytý v slove vert (zelený) nás núti položiť si otázku súvislosti medzi naším zeleným jazykom a záhadným zeleným (po francúzsky le feuillu "listnáč") človekom francúzskeho slovníka či "zelenáčom" (der grüne Mensch) podľa Nemcov. Kým výraz "zelený človek" prenikol do angličtiny v arkánnom kontexte v spojitosti so záhadnými kvetovanými tvárami umenia katedrál až roku 1939,4 obraz tváre zeleného človeka s kvetovanými ústami patrí do arkánneho umenia katedrál takisto ako veľká časť alchýmie a astrológie stredoveku. Zrejme nejde o  náhodu, že zelený jazyk, podobne ako zelené deti a zelený človek z nordickej mytológie, sa zjavili v jedenástom či dvanástom storočí na úsvite umenia, ktorému dnes vravíme gotické. Pre zelený jazyk jestvovalo veľa pomenovaní, medziiným aj argot, a Fulcanelli upozorňoval, že je to skomolenina výrazu art gotique (gotické umenie). Zelený jazyk sa totiž sformoval v neskorogotickom období, súbežne s rozvojom arkánnej vnútornej alchýmie. Najpozoruhodnejším vykladačom zeleného jazyka v stredoveku bol Dante, ktorý, mimochodom, narábal s astrológiou nemenej arkánne ako Nostradamus a zhrnul pre budúce generácie stredoveký názor na kozmos.

Či už hovoríme o zelenom alebo vtáčom jazyku, vyznačuje sa rovnakým citom pre vitalitu, prapôvodnú a nepoškvrnenú silu ako tváre zeleného človeka na stredovekých katedrálnych skulptúrach a je celkom možné, že zelené lístie vychádzajúce z ich úst má symbolizovať sýtu "zeleň" nepriezračnej reči. Vyberme si aspoň jeden príklad. Botticelliho Chloris v Primavere (v galérii Uffizi) má v ústach zeleň, ktorá je nepochybne narážkou na ezoterický spôsob vyjadrovania. Medzi kvetmi sú sasanky, ruže a nevädze (alebo zemežlč). Každý z nich má vlastnú arkánnu symboliku, ale do očí bije, že kvety vychádzajú z úst, akoby bohyňa bola zelená žena vydychujúca zo seba zeleň. Novoveký výskum dokázal, že tento obraz - azda najarkánnejší zo všetkých renesančných diel - umelec namaľoval pre skupinu ezoterikov, ktorí sa vážne zaujímali o tajné arkánne jazyky.5 Zelený muž vytvorený stredovekou obraznosťou je možno zasvätenec, človek, ktorý správne vidí, a preto vie rozprávať správne, so zanietením  a pravdivo. Nie je to otvorený, ale skrytý človek.

Alchymisti boli pevne presvedčení, že o hlbších tajomstvách by nemali hovoriť pred všetkými a arkánne používanie zeleného jazyka sa mimoriadne zdokonalilo a vycibrilo práve v ich kruhoch. Preto do zmyslu väčšiny starých alchymických textov nemôžu vniknúť tí, ktorí si tento jazyk neosvojili, takže mnohí novovekí vedci či historici nepoznajúci ezoterickú reč ignorujú alebo nechápu alchymické ani iné okultné texty. Preto skúsený arkanista trpí, keď číta práce o astrologických a alchymických textoch od vedcov, ktorí sa vydávajú za "odborníkov" na dejiny týchto disciplín. Zväčša nechápu nielen ducha alchýmie, ale ani jej podstatu. Hoci Jungov kult vybudoval okolo novovekej psychológie pseudoalchymistickú hradbu, v skutočnosti Jung ani zďaleka nechápal, o čo ide v alchýmii. Tento nedostatok akiste pramení z jeho neznalosti zeleného jazyka.6

Je pozoruhodné, že moderným historikom vedy unikla arkánna základňa alchýmie, lebo zmienok o tajnom jazyku nie je málo ani v najdôležitejších alchymických textoch. Napríklad alexandrijský alchymista Zosimus (zo štvrtého storočia) spomína arkánny jazyk, ktorý nazval rečou anjelov.7 Žiaľ, mnohí komentátori nesprávne pochopili túto zmienku, lebo nie je ťažké pomýliť si reč anjelov s "tajnou" abecedou, ktorú začiatkom šestnásteho storočia uverejnil okultista Cornelius Agrippa.*438 Našťastie však Zosimus zanechal príklad používania reči anjelov, z ktorého vyplýva, že je to obmena zeleného jazyka.

Zosimus vysvetľuje, prečo si učiteľ arkanistiky Thovt zaslúži pomenovanie "prvý človek". Podľa Zosima v strediskách starovekých mystérií (zmieňuje sa iba o Chaldejcoch, Partoch, Médoch a Hebrejoch) volali Thovta aj "Adam". Toto meno, zdôrazňuje, "je výraz z reči anjelov".

Zosimus vraví pravdu. Hebrejské slovo Adam pripomína koreň s významom "červený" ('adom) a takmer určite súvisí s predstavou "červenej krvi". V ezoterike sa pomenovanie Adam vzťahuje na prvé duchovné bytosti, ktoré sa zaodeli do červenej farby mäsa a krvi.

Hebrejské slovo Adam znamená človek (etymologicky súvisí so slovom zem, nie červený - pozn prekl.). V knihe Genezis sa jasnee píše, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu.*449

Vráťme sa však k Zosimovi - prečo sa o Thovtovi hovorí v reči anjelov ako o "prvom človeku"? S najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo súvisí s predstavou, že Adam prvý pomenoval všetko stvorené. A v ezoterickej mytológii dával tajné mená stvoreným veciam i tvorom egyptský boh Thovt. Adam teda akoby bol vynálezcom skrytého jazyka anjelov - nášho vtáčieho jazyka. V tomto zmysle bol Thovt prvým človekom, a preto sa arkánny jazyk volá aj Thovtov jazyk alebo hermetický jazyk.

 


5. kapitola

Metódy zeleného jazyka v praxi


Naším zámerom nie je zhodnotiť všetky dôsledky tajného, a predsa všeobjímajúceho zeleného jazyka v Nostradamových štvorveršiach. Zohráva takú dôležitú úlohu v jeho zastieracích postupoch, že by si to vyžadovalo dôkladnú analýzu všetkých približne tisíc veršov v Proroctvách. Radšej načrtneme stručnú charakteristiku zeleného jazyka a jeho fungovania. Bude to užitočná príprava na interpretáciu štvorverší.

Zelený jazyk predstavuje v podstate jazykovednú metódu zavádzania skrytých významov do rozličných slov a výrazov podľa systému arkánnych pravidiel. Sú to zložité pravidlá. V Prílohe č. 5 uvádzame viacero termínov týkajúcich sa najfrekventovanejších Nostradamových postupov v miere, v akej zodpovedajú všeobecne uznávaným literárnym metódam. Iné metódy vyskytujúce sa v Proroctvách poznáme iba z Nostradamových diel a vysvetľujeme ich v ďalšom texte zakaždým, keď na ne natrafíme v skúmaných štvorveršiach. Popri arkánnom jazyku Nostradamus vkladal do mnohých štvorverší slová i citácie z rozličných jazykov, medziiným vo francúzštine, nemčine, angličtine, latinčine, gréčtine a provensálčine. Ako sa zdá, v novoveku iba francúzsky komentátor Clébert aspoň čiastočne pochopil čosi z arkánnej povahy Nostradamových spisov, keď ich porovnáva s burleskným makarónskym štýlom (pouesio macarouncio). Bol to viac-menej  ľudový jazyk, ktorý začiatkom šestnásteho storočia používali v Provensálsku.1 Termín makarónčina označoval osobitnú podobu francúzskeho veršovníctva, burlesknej poézie, v ktorej sa k slovám vulgárnej reči pripájajú latinské koncovky a podrobujú ich aj iným jazykovým zmenám, raz zmysluplným, inokedy zasa nezmyselným, ale vždy humorným. Slovo macarouncio pochádza z talianskeho maccheronico, ktoré znamená toľko ako burleska, ale používa sa aj vo význame barbarskej, kuchynskej latinčiny. Známe talianske slovo maccherone (makaróny alebo špagety) dodnes obrazne znamená "chumaj" či "trubiroh".

Viaceré štvorveršia obsahujú aj slovné hračky, inverzie, slová bez prvých slabík, metatézy a synkopy (pozri Prílohu č. 5) - je to iba hŕstka z mnohorakých jazykových a poetických prostriedkov tvoriacich neodlučnú časť literatúry písanej v zelenom jazyku.

Langue vert sa zakladá na tom, že núka čitateľovi slová alebo výrazy, ktoré sa mu zdajú zrozumiteľné, a takto odvádza jeho pozornosť od skrytého významu. Takto používané slovo či výraz sa volá "okultná záslepka". Záslepka využíva zásadu, že nevyškolený čitateľ sa uspokojí s vlastnou interpretáciou, prejde k ďalšiemu slovu, ale skutočný či tajný význam zostane skrytý a neodhalený za záslepkou. Okultné záslepky sa nepoužívajú iba v prorockých veršoch (ako napríklad v Nostradamových Stovkách), ale v mnohých formách maliarstva, literatúry i symbolizmu. Okultné záslepky sa bežne používali v určitých neskorostredovekých arkánnych disciplínach, najmä v alchýmii, u rozenkruciánov, ba aj v poézii týkajúcej sa ezoterických tém. V dôsledku toho vznikla v rámci ezoterických tradícií všeobecne uznávaná disciplína  zaoberajúca sa identifikáciou a interpretáciou okultných záslepiek.

Školený okultista, vnímavý na pravidlá zeleného jazyka, ráta s tým, že bude čítať Nostradama v niekoľkých rovinách. Na nasledujúcich stránkach si všimneme niekoľko takýchto príkladov. Arkanista sa spravidla vyznačuje rozvinutou citlivosťou na významy skryté v slovách a výrazoch podľa jednoznačne predpísaných pravidiel. Zelený jazyk je viacvrstvový a vychádza zo skutočnosti, že slová ani zďaleka nepozostávajú iba z denotácií - ale obklopuje ich aj množstvo konotácií, s ktorými môže dobrý znalec jazyka manipulovať takisto ako štruktúrou jazyka odvodeného od indoeurópskeho prajazyka. Čítanie textu v zelenom jazyku si od človeka vyžaduje, aby rátal aj s prípadnými skrytými významami hlások a slovných konštrukcií.


MLČIACI LIŠIAK

Slovo renard (t. j. "lišiak") sa vyskytuje vo štvorverší VIII.41. Celkový význam štvorveršia si zhrnieme na záver, zatiaľ postačí, ak sa pristavíme pri prvom riadku: Esleu sera Renard ne sonnant mot - Bude vyvolený lišiak, nepovediac ani slovo. Slovo renard pochádza etymologicky zo starej hornej nemčiny, a to od slova reginhart, ktoré približne znamená "pevne vládnuci". Súčasný jazykovedec Nigel Lewis upozorňuje, že táto etymológia pravdepodobne tvorí základ symboliky nemeckého eposu Reineke Fuchs (Šibal lišiak), v ktorom prešibaný lišiak predstavuje cirkev. Vďaka tejto symbolike - a zjavným vlastnostiam líšky ako takej - sa toto slovo vzťahuje na prešibaného, ľstivého  človeka.2 Všetky tieto asociácie - pevnosť, prešibanosť, ľstivosť atď. - patria ku konotáciám slova renard, keď sa vyskytuje v kontexte zeleného jazyka.

Navyše v zhode s pravidlami homofónie, bežne používanej v zelenom jazyku, sa renard dá rozčleniť na dve francúzske slová - reign (kráľovstvo, vláda, kráľ) a (pretože posledné písmeno francúzskeho slova sa zriedkakedy vyslovuje) art (obratnosť, schopnosť, umenie), nie je veľmi vzdialené od pôvodnej nemeckej etymológie. Teda slovo renard sa dá v zelenom jazyku čítať aj ako "obratne vládnuci" alebo "schopný ako kráľ". Z rozboru štvorveršia vysvitne, že Nostradamus zjavne používa túto dvojznačnosť ironicky, lebo naozaj schopný panovník bude sotva lišiacky.

S fungovaním tohto termínu zeleného jazyka sa v celom rozsahu môžeme zoznámiť iba v kontexte. Našli by sme, pochopiteľne, viacero slávnych historických postáv, ktoré môžeme pokladať za "lišiackych" či "prešibaných". Dokonca i veľa slávnych vládcov (obratne vládnucich, t. j. reign-art) si zasluhuje povesť ľstivých či prešibaných. Napríklad roku 1740 anonymný interpret D. D. videl v tomto štvorverší "uzurpátora Cromwella", ktorý vraj bol "lišiak bez páru, nehanebný zloduch a skrz-naskrz pokrytec". Roberts nedávno vyslovil názor, že ide o Paula Reynauda, ktorého zvolili za francúzskeho premiéra roku 1940. V skutočnosti sa štvorveršie vzťahuje na život Napoleona III. a hoci tu nebudeme obšírne komentovať jeho zmysel, stručný prehľad potvrdí, že slovo "lišiak" (renard) vystihuje Charlesa Louisa Bonaparta, neskoršieho Napoleona III. Každý riadok štvorveršia výborne charakterizuje jeho lišiacku kariéru.


Esleu sera Renard ne sonnant mot,

Faisant le saint public vivant pain d'orge

Tyrannizer apres tant a un coup,

Mettant a pied des plus grands sur la gorge.


Výraz vivant pain d'orge sa dá interpretovať viacerými spôsobmi, ale predbežne pokladáme za výstižný tento preklad:

Lišiak bude zvolený a nepadne ani slovo,

Bude hrať svätca na verejnosti a stlať si hniezdo,

Po prevrate bude tyranizovať

Šliapať po šijach najväčších.


Bonaparte predstavuje takmer výnimku v tom ohľade, že ho doslova zvolili (esleu), a to nanajvýš nezvyčajným spôsobom - je pozoruhodné, aké slovo si vybral Nostradamus. Po prvé, roku 1848 ho v štyroch departmentoch zvolili do revolučnej vlády.*45 Tieto voľby boli ratifikované, ale Bonaparte s ohľadom na budúcnosť a s neobyčajnou dávkou prešibanosti rezignoval. V decembri roku 1848 ho zasa veľká väčšina zvolila za prezidenta republiky. Jeho ctižiadosti to však nestačilo. Chcel sa stať absolútnym samovládcom ako jeho strýko. S Francúzskym zhromaždením si zahral lišiacku hru, podarilo sa mu presadiť represívne zákony a zároveň zamaskovať svoje skutočné úmysly.

Druhý riadok sa zdá nezrozumiteľný, ak človek nevie, že Napoleon III. sa pred verejnosťou skutočne hral na svätca. Keď ho napríklad zvolili za prezidenta, prisahal oddanosť demokratickej republike, hoci pracoval na jej zvrhnutí a stal sa cisárom. Cestu k tomuto cieľu si pripravoval úkladmi a napokon prevratom. Zvláštny výraz vivant pain d'orgue pravdepodobne súvisí s francúzskym zvratom faire ses orgues, ktorý znamená "stlať si hniezdo" nemravným spôsobom. A Napoleon III. sa správal k celej francúzskej republike presne takto.

Tretí riadok naznačuje, že dosiahol cieľ štátnym prevratom (tant a un coup). Keď vynaložil neuveriteľné úsilie, aby dosadil svojich sprisahaneckých prívržencov do významných mocenských pozícií, 2. decembra 1851 uskutočnil prevrat a o rok ho vyhlásili za cisára. Tretí a štvrtý riadok musíme posudzovať spolu, lebo sa týkajú bezuzdnej tyranie v období, keď nastúpil na trón  a mohol vykonávať absolútnu moc, ktorá ho ešte väčšmi skorumpovala. Slovo tyranizovať (tyrannizer) bezchybne opisuje jeho neskoršie správanie. Napoleon zmenil zákony, oslabil tak postavenie republikánov, uchýlil sa k masovým deportáciám svojich politických nepriateľov a jeho tajná polícia vyzbrojená palicami, takzvaní bonapartisti (ratapoils), terorizovala republikánov. Po páde cisárstva (sčasti zavineného neschopnosťou Napoleona III. pri Sedane roku 1870 zhromaždenie v Bordeaux uznalo rozsah zločinov i tyranie lišiaka Napoleona III. Vyhlásilo, že je zodpovedný za vojnu, za porážku a oklieštenie krajiny.


LECTOYRE

Druhý príklad súvisí so slovom, nad ktorým si lámalo hlavu veľa komentátorov vrátane Charlesa Warda. Je to výraz Lectoyre, ktorý sa vyskytuje v treťom riadku štvorveršia VIII.43: Dedans lectoyre seront les coups de dards - V lectoyre budú údery kopijí.

Premýšľajúci komentátori sa akiste dovtípili, že štvorveršie predpovedá veľkú bitku, ktorá sa strhne v akomsi lectoyre, ale nik nevedel, kde je to ani kedy sa bitka odohrá. Lectoyre zostávalo tajomstvom, hoci komentátori neskrblili duchaplnými interpretáciami významu tohto slova. Ward preskúmal niekoľko pozoruhodne presných máp, ktoré vydal v Holandsku Willem Blaeux (1571-1638). Uvedomoval si, že Nostradamus často používal anagramy ako súčasť svojich jazykových úskokov a všimol si, že breh rieky Meusy oproti Sedanu sa volá Veľký Torcy a Malý Torcy. Pokladal Le Torcey za anagram slova Lectoyre a vyslovil názor, že predpovedaná bitka vypukla pri Sedane.

Roku 1870, dva mesiace nato, ako Napoleon III. nerozvážne vypovedal vojnu Prusku, utrpeli Francúzi zdrvujúcu porážku pri Sedane a po neúspešných rokovaniach s Bismarckom cisár upadol do zajatia. Doslovne poskladal zástavu, trikolóru, ktorú si v júli roku 1789 vybrali revolucionári. Dva dni po Sedane sa Francúzsko opäť stalo republikou.

Mimochodom, Wardovo pátranie po starých mapách nebolo potrebné. Dodnes sa po obidvoch stranách meuského kanála, západne od Sedanu, nachádza Place de Torcy a Prairie de Torcy. Ako vidno,  Nostradamus sa nemusel opierať o vtedajšie mapy ani vyhľadávať miestne názvy v knihách či vymýšľať si mená budúcich historických osobností. Zanechal jednoduchší kľúč k miestu, kde sa strhla bitka, ale zašifrovaný podľa pravidiel zeleného jazyka, ktorý Ward nepoznal.

Tretí riadok uvádza zvláštne slovo Dedans. Ak odhliadneme od básnického rytmu, toto slovo s významom "vnútri" tu vlastne nie je potrebné. Prísne vzaté stačilo by napísať "pri" alebo "v". Možno Nostradamus použil Dedans kvôli rytmu alebo metru verša, ale neubránime sa dojmu, že Dedans je vlastne anagramom názvu Sedan. A keď sa zamyslíme, prečo lectoyre nenapísal s veľkým začiatočným písmenom, hoci zjavne ide o miestny názov, mohli by sme to pokladať za upozornenie, že si netreba všímať veľké D v slove Dedans. Potom dostaneme edans, stopercentný anagram Sedanu.3 Naša afetická interpretácia sa plne zhoduje s praxou zeleného jazyka. Nezvyčajné spojenie dvoch prvých slov verša udáva teda presnú polohu miesta dôležitého z hľadiska vzniku i konca Tretej republiky. Zostáva tu, prirodzene, jeden problém: Hoci konštrukcia určite obsahuje názov bojiska, pred bitkou bolo prakticky nemožné podať správnu interpretáciu predpovede. Práve preto Nostradamus používal zelený jazyk - pevne si zaumienil, že bude predpovedať budúcnosť, ale takým spôsobom, aby ľudia nerozumeli predpovediam pred ich naplnením.


OBROVSKÝ OGMION

Dedans lectoyre je ukážkou toho, ako Nostradamus používa  nezrozumiteľný výraz, ktorý môže, ale nemusí byť anagramom. Veľmi často však narába s jednotlivými slovami zeleného jazyka jednoduchšie. Vynikal najmä schopnosťou začleňovať viacvrstvovú symboliku zeleného jazyka do nevinne vyzerajúcich osobných mien. Ako skvelý príklad nám poslúži slovo Ognion. Táto obmena výrazu Ogmion sa vyskytuje vo štvorverší IX.89, hoci sa zaoberá udalosťami za vlády Ľudovíta Filipa, posledného francúzskeho kráľa. Posledný riadok štvorveršia ohlasuje, že kráľovu moc podryje mladý ogmion. Zmysel tohto slova nemôžeme pochopiť bez stručného rozboru celého štvorveršia:


Sept ans sera PHILIP fortune prospere.

Rabaissera des BARBARES l'effort.

Puis son midy perplex, rebours affaire,

Jeune ognion abysmera son fort.

Sedem rokov bude osud žičiť Filipovi.

Porazí Barbarov.

Potom sa jeho stredný vek zauzlí, ťažká vec,

Mladý ognion premôže jeho silu.


Ide o jedno zo štvorverší, v ktorých Nostradamus uvádza budúceho hrdinu bez pokusov o jeho zamaskovanie. Ťažko by sme prišli k záveru, že tento Filip patrí do obdobia, ktoré bolo pre Nostradama budúcnosťou.

Úvodný riadok naznačuje, že prvých sedem rokov Filipovho panovania uplynie vzhľadom na situáciu vo Francúzsku pomerne hladko. V tom čase úspešne vtrhol do Alžírska (roku 1827 a najmä  roku 1830). Tu máme vysvetlenie slova BARBARES, ktorým Nostradamus zvyčajne označuje Turkov alebo Arabov, hrozbu Európy v šestnástom storočí (pozri 3. kapitolu). Ťažkosti, ktorým musí čeliť kráľ, opisuje v druhom riadku:


Puis son midy perplex, rebours affaire,

Jeune ognion abysmera son fort.


Roku 1836 bol Filip terčom viacerých pokusov o zvrhnutie z trónu. Pôvodcom týchto problémov bol jeho konzervatívny minister FrancXois Guizot, ktorý vytrvalo odmietal liberálne reformy. V dôsledku toho vypukla vo februári 1848 revolúcia. Filip ušiel, takisto ako predtým roku 1795 - už nie do Ameriky, ale do Anglicka, kde o dva roky zomrel.

Slovo ognion v poslednom riadku tohto štvorveršia je výraz prevzatý zo zeleného jazyka. Slovo Ogmion, prípadne Ognion či Ogmius je zrejme odvodené od mena keltskej mytologickej postavy. Ogma sa pokladá za zostavovateľa ogamového písma (podľa niektorých vedcov vlastne nie je keltského pôvodu). V tom čase sa táto abeceda volala ogam, ogum a po gaelsky oghum. V preklade do jazyka rímskych Galov znie jeho meno Ogmios, hoci nie je vylúčené, že máme do činenia s nepochopením básnika Luciana, ktorý si myslel, že ide o galské božstvo, nordický ekvivalent Merkúra a o patróna jazyka. Postava Ogmia akiste vzrastala vďaka súvislostiam s neskoršími skomoleninami. Patrí sem potaliančené latinské slovo orco s významom démon, ktoré sa napokon rozšírilo vo francúzskej podobe ogre dávno predtým, ako Perrault koncom sedemnásteho storočia použil toto slovo vo svojich rozprávkach.  Neskorší francúzski encyklopedisti sa ho pokúsili štandardizovať v podobe Ogmius a urobili z neho jedno galské božstvo, obdobu Herkula. Vo francúzskych romanciach a bájkach, ktoré Nostradamus pravdepodobne poznal, vystupujú dve významné postavy odvodené od Ogmu. Významnejší je Dán Ogier v príbehoch o Karolovi Veľkom, jeden z najobľúbenejších ľudových hrdinov stredovekých romancí. Druhý je biblického pôvodu - Og, bášanský kráľ s obrovitou postavou.4 Perrault vytvoril zrejme podľa tohto vzoru meno Ogri, ktoré označuje ľudožrútskych obrov.

Viacerí novovekí komentátori tvrdili, že Ogmios je v skutočnosti Herkules (o popularizáciu tejto predstavy sa zaslúžil Laver). Celkom to však nezodpovedá pravde, hoci ide o zaujímavý názor, lebo Herkules bol zobrazený aj na republikánskej päťfrankovej minci z roku 1848 a podobné zobrazenie nachádzame na minci z roku 1796. Jeune ognion znamená toľko ako nová republika (1848) na rozdiel od starej. Keďže bol Ogmios vyrazený na revolučných minciach, vyplývalo by z toho, že Nostradamus ich videl zrakom jasnovidca. Laver píše: "Akoby Nostradamus vykonal cestu do budúcnosti, zamiešal sa do revolučného davu a stískal mince v ruke." Hoci je to, slušne povedané, zaujímavý nápad, nazdávame sa, že Nostradamus nenarážal vo štvorverší na tieto mince a nemusel uvažovať ako numizmatik. Vlastne obor na minci ani nie je Ogmios.

Laver datoval prvú mincu nesprávne - na rube je dátum L'an 5 (5. rok revolúcie), ktorý zodpovedá roku 1796. Minca zreteľne znázorňuje na líci Herkula ako obra. Stojí medzi zosobnenou Slobodou a Rovnosťou. Pod ním je nápis Union et Force (Jednota a Sila). Levia koža ako atribút nepripúšťa pochybnosti, že je to  zobrazený Herkules, a nie Ogmios či Ogier. Hercules Gallicus (Galský Herkules) sa napodiv vyskytuje v hermetickej súvislosti na Tibaldiho a Carducciho freskách v Escoriale, ktorý predstavujú najvyšší prúd verejného ezoterického zobrazovania v Španielsku. Z úst mu vyžaruje moc a zrejme si podmaňuje tých, čo stoja pred ním. Tu sa Herkules začleňuje do kontextu. Nadväzuje na Caput Hercules (Herkulova hlava), dominantu korigovaného horoskopu španielskeho kráľa Filipa II. (pozri Prílohu č. 1).

Ak odhliadneme od numizmatickej symboliky, pochopíme, prečo si Nostradamus vybral slovo ogmion na reprezentáciu obra pred Filipom. V zhode s konštrukciou v duchu zeleného jazyka sa v slove spája niekoľko významových nití, ktoré napospol vyhovovali Nostradamovej mysli vzdelanej v arkanistike. Ognion je ľudožrút, podobne ako revolúcia. Ogmios je obor, ktorý unikol vláde obyčajných smrteľníkov. Ogmios vynašiel tajné písmo. Je to ľudový hrdina, a preto predstavuje vhodný symbol ľudovej nálady, ktorá po roku 1848 zmietala Francúzskom.

Posledná symbolická línia poukazuje na veľmi hlboký dôvod, pre ktorý si Nostradamus vybral toto meno na označenie revolúcie. Ogmionov menovec Dán Ogier opätovne vystupuje v úlohe záchrancu Francúzska. Raz za pomoci Morgana le Faya zachránil krajinu pred vpádom Paynimov. Ogier podľa ľudovej povery nezomrel, keď odrazil votrelcov, ale (podobne ako jeho náprotivok Artuš) prebýva v Avalone a čaká, kedy ho povolajú, aby v hodine núdze opäť zachránil Francúzsko. Nemáme tu do činenia s klasickou narážkou na Herkula, ale s prorockým odkazom na mýtus o Karolovi Veľkom, strážnom duchovi Francúzska.

Meno Ognion nemá hlbší význam pre výskum Nostradama, ale  núka nám príležitosť pozorovať, ako funguje zelený jazyk. Toto slovo vyvoláva veľa rozličných konotácií od biblických až po mytologické, od historických z čias počiatkov Francúzska až po milenaristické nálady. To slovo zjednocuje francúzsku ľudovú obraznosť s predstavou obrov ako s nadradenou silou či mocou, ktorá nehynie, ale takrečeno očakáva na krídlach histórie, kedy ju povolajú, aby zachránila Francúzsko - a preto názorne charakterizuje ľudovú revolučnú silu kdesi v hĺbke francúzskeho politického systému.


OČI MORA

Zelený jazyk sa neobmedzuje na jednotlivé hmlisté slová. Veľmi často sa používajú aj celé vety na vyjadrovanie arkánnych alebo literárnych narážok, prístupných iba zasvätencom alebo prinajmenej znalcom klasickej literatúry. Zavše slúžia na uvádzanie významových odtienkov, ktoré sa nedajú vystihnúť obyčajným jazykom. Inokedy zasa zahaľujú totožnosť miestnych názvov či dátumov a tak zostávajú štvorveršia nepriezračné až do okamihu uskutočnenia predpovedanej udalosti. Vhodný príklad nám poskytuje výraz L'oeil de la mer ("oko mora") vo štvorverší IV.15, ktorý spôsobil veľa nedorozumení v kruhoch súčasných komentátorov. V roku 1942 James Laver tvrdil, že je to narážka na periskopy hitlerovských ponoriek v severnom Atlantiku - "okom" je vraj vrchol periskopu nad vlnami.

Štvorveršie znie:


D'ou pensera faire venir famine,

De la viendra le rassasiement:

L'oeil de la mer par avare canine,

Pour de l'un l'autre donra huille froment.


Pokúsime sa o predbežný preklad:

Kam si zmyslí priniesť hlad,

Odtiaľ príde nasýtenie

Oko mora psou chamtivosťou

Jednému dá druhý pšeničný olej.


Takmer všetci komentátori po roku 1942 si osvojili Laverovu interpretáciu, hoci je celkom pomýlená. Iba Roberts sa od nej odvracia a vidí v nej predtuchu ropných vrtov v mori a obrovské ropné zdroje - hoci nevysvetľuje význam výrazu "oko mora". Nepochybujeme však, že oko mora patrí do zeleného jazyka. Je odvodené od gréckeho výrazu mati tis thalassas, doslova "oko mora" čiže jednoducho "vír".

V kontexte zeleného jazyka sa tento výraz vzťahuje na Sicíliu. V klasickej mytológii sa spomína, že pri pobreží ostrova sa nachádza veľký vír a volá sa Charybda. U Homéra je Charybda taká obrovská, že tri razy za deň pohlcuje celé more.5 V Ovídiových Metamorfózach, ktoré Nostradamus poznal, sa vír nachádzal v Messinskom prielive (hoci v skutočnosti sa tam nijaký vír nevyskytuje).

Homérovská narážka podnietila vznik okrídleného úslovia (nájdeme ho už u rímskeho básnika Horácia6) hovoriaceho o dvoch  rovnakých nebezpečenstvách: Ak sa niekto usiluje vyhnúť víru Charybde, môže upadnúť do pažeráka Scylly. V Ovídiovej verzii je Scylla šesťhlavá morská obluda s dvanástimi nohami, ktorú stvorila Kirké (po latinsky Circe; podľa iných prameňov jej rodičmi boli morský boh Forkýs a bohyňa vlnobitia Kratais, alebo aj stohlavý obor Tyfón a položena - polohad Echidna). Požiera "morské psy" čiže tulene, ale aj mnohých námorníkov, ktorých uchmatne z okoloidúcich lodí. Keď pláva po mori, "brešúce psy hyzdia jej lono" a "na nohách divých psov stojí". Pripomína to tradíciu, podľa ktorej aj sama breše ako pes. Netreba priveľmi bujnú obrazotvornosť na to, aby sme si ju dali do súvislosti so psou chamtivosťou. Je to strážkyňa jednej z dvoch skál v prielive medzi Sicíliou a dnešným pevninským Talianskom.

Nostradamov verš sa zjavne vzťahuje na krútňavu a obludu, nie na moderný vynález, akým je periskop. Keď strhneme z verša pláštik zeleného jazyka, vidíme, že udalosť opisovaná vo štvorverší sa odohráva na Sicílii - pravdepodobne blízko Messinského prielivu. V niektorých prípadoch sú Nostradamove jazykové konštrukty tak pevne zasadené do kontextov, že sa takmer nedajú od seba odlíšiť spôsobom, akým sa nám to podarilo pri slove ognion alebo pri výraze L'oeil de la mer. Preto sa zameriame na tri ďalšie príklady jeho narábania so zeleným jazykom a dôkladnejšie preskúmame metódu práce s kontextom.

Prvé štvorveršie sa zaoberá problémami pápežstva v osemnástom storočí. Zdá sa, že Nostradamus v ňom použil zelený jazyk iba raz. Lenže okrem tohto jediného prípadu použitia okultného jazyka majster začlenil do štvorveršia viacero zaujímavých jazykových výrazov, ktoré nám poskytujú skvelú  možnosť nazrieť do jeho metodiky. Štvorveršie ilustruje jednu z neodmysliteľných ťažkostí výskumu Nostradamových predpovedí. V druhom štvorverší venovanom útrapám Márie Antoinetty na sklonku osemnásteho storočia sa stretávame s niekoľkými nuansami používania zeleného jazyka. Tretie štvorveršie, týkajúce sa Ryswického mieru uzavretého roku 1697, patrí k najkomplikovanejším príkladom narábania so zeleným jazykom v Nostradamovom diele.


PÁPEŽI, BALÓNY A POMNÍKY

Prvé štvorveršie V.57 znie:


Istra du mont Gaulsier et Aventin,

Qui par le trou advertira l'armée,

Entre deux rocs sera prins le butin,

De Sext. mansol faillir la renommée.


V približnom preklade:

Z vrchu Gaulsier a z Aventina

Zíde ten, čo cez otvor bude upozorňovať vojsko,

Pomedzi dve skaly bude vzatá korisť

Sext. Mansola, čo poškvrní povesť.


Tieto pozoruhodné verše sa v zelenom jazyku dajú dokonale presvedčivo interpretovať ako predpoveď letu balóna plneného teplým vzduchom a (zrejme pre datovanie tejto udalosti) pápežovej smrti. Pravda, túto presvedčivosť spochybnil - hoci celkom nevyvrátil - nedávny francúzsky výskum, ktorý navrhuje úplne iný prístup k štvorveršiu. Je to veľmi poučné, lebo si musíme položiť otázku, koľko "preložených" štvorverší sa v budúcnosti dočká nových prekladov s celkom iným zmyslom a či vlastne Nostradamus zámerne nezostavoval štvorveršia tak, aby sa dali vysvetľovať viacerými spôsobmi zlučiteľnými s ich štruktúrou.

Pouvažujme o zmysle, ktorý by sme získali s prihliadnutím na zelený jazyk. Na prvý pohľad sa zdá, že toto štvorveršie, podobne ako väčšina ostatných, bolo napísané francúzštinou šestnásteho storočia. Je to však omyl, lebo v ňom nachádzame anglické i latinské slová a zloženiny (pravda, Nostradamus používal prinajmenej sedem rozličných jazykov) a navyše niekoľko zmysluplných skomolenín či ďalších slov, ktoré sú konštruktmi prevzatými priamo z okultného jazyka. Ako sa presvedčíme, toto štvorveršie obsahuje iba jednu arkánnu zmienku, jeden výraz zo zeleného jazyka (v podobe latinsko-anglického zloženého slova), jednu synkopu a zopár výrazov vo francúzštine šestnásteho storočia pôsobiacich arkánnym dojmom. Našťastie autor dodržiava normálny syntaktický a jazykový štandard, takže štvorveršie sa dá pomerne ľahko interpretovať, a preto sme si ho vybrali ako ukážku.

Nostradamus často uvádza vo štvorveršiach vlastné mená jednotlivcov i rozličných miest. Tu napríklad spomína Aventinum (Aventin), vŕšok v Ríme. Takéto mená predstavujú však v zhode so zeleným jazykom veľmi často iba záslepky. V tomto štvorverší sa vyskytuje ešte zopár miestnych názvov, ale z našej analýzy vysvitne, že vo všetkých prípadoch zdanie klame. V rozbore si budeme dávať pozor na systém arkánnych záslepiek a na skutočnosť, že od čias, keď písal Nostradamus, sa mapa Európy viac ráz zmenila a bolo by teda nerozumné pripisovať mu zámer, že chcel, aby sa jeho vlastné miestne názvy chápali ako pomenovania dnes jestvujúcich zemepisných útvarov na mape Európy.

Nostradamus sa vyznačuje odzbrojujúcou schopnosťou písať o rozličných miestach v zhode s tým, aké budú v čase  predpovedaných udalostí. (Neskôr sa stretneme s ohromujúcimi príkladmi takéhoto prístupu, keď píše o Spojených štátoch, ktoré, pochopiteľne, v šestnástom storočí ešte nejestvovali.) Štvorveršie V.57 obsahuje francúzsky príklad, lebo okresy, o ktorých sa zmieňuje, vznikli po Francúzskej revolúcii a krátko po reštaurácii monarchie sa premenili na kartografické spomienky.

Vo štvorverší V.57 Nostradamus zakomponoval do štyroch riadkov dve rozličné súčasné udalosti. V prvých dvoch riadkoch predpovedal balón plnený horúcim vzduchom a v druhých dvoch osud vtedy panujúceho pápeža.

Vzhľadom na tieto skutočnosti si rozoberieme štvorveršie podrobnejšie, riadok za riadkom. Prvý riadok znie Istra du mont Gaulsier et Aventin. Zdá sa, že ide o dva vrchy, pričom jeden sa volá Gaulsier a druhý Aventin. Posledný je jedným zo siedmich rímskych vŕškov. Pre Nostradamove inverzie je príznačné, že označuje Aventinum ako "vrch" (mont), hoci je to ledva vŕšok. (V treťom riadku zasa píše o nespornom vrchu ako o kopčeku či skale, t. j. roc.) Prvú zmienku o vrchu môžeme chápať v zelenom jazyku. V čase, keď písal Nostradamus, malé s a f sa často zamieňali a f sa volalo dlhé s. Preto Gaulsier vyzerá ako Gaulfier. Spolu s predchádzajúcim slovom (mont) dostávame teda montGaulfier. V zelenom jazyku je celkom prípustné zamieňať rozličné spôsoby zápisu samohlások s rovnakou fonetickou podobou - montGaulfier znie rovnako ako Montgolfier. Je to zmienka o Montgolfierovcoch, bratoch, ktorí sa ako prví vzniesli do výšky na balóne plnenom horúcim vzduchom.

Zmienka o rímskom "vrchu" (o Aventine) je nerozlučnou súčasťou predpovede. Ide tu o druhú spleť veštieb, týkajúcu sa  jedného z pápežov, ktorý pôvodne sídlil v rímskom Vatikáne, ale zomrel vo Francúzsku. Aj jednoduché slovo mont zahrnuje podstatnú dvojznačnosť. Ako podstatné meno mont označuje vrch a ako koreň slovesa monter znamená vystúpiť nahor.

Po tomto vysvetlení pochopíme, že prvé riadky štvorveršia sa vzťahujú na posledné desaťročia osemnásteho storočia, také bohaté na významné udalosti. Dňa 19. septembra 1783 bratia Montgolfierovci za prítomnosti Ľudovíta XVI. a celého dvora naložili vo Versailles do koša balóna plneného horúcim vzduchom ovcu, kohúta a kačicu. Ich zámerom bolo predviesť, že je možné lietať, ale i zistiť, či nemá redší vzduch nepriaznivý účinok na zdravie štvornožcov a vtákov. Už 21. novembra toho istého roku J. F. Pilatre de Rozier a markíz d'Arlandes podnikli ako prví ľudia let balónom zo ChaYteau de la Muette. Preleteli vo výške približne sto metrov asi desať kilometrov nad Parížom a túto vzdialenosť prekonali za 25 minút. Balónový ošiaľ vzápätí postihol celú Európu.

Pristavme sa teraz pri druhom riadku: Qui par le trou advertira l'armée. Skomolenina advertira je od latinského adverto, obracať niečo - najmä niečiu pozornosť - niekam. Riadok teda znamená "Ten, čo cez otvor bude upozorňovať vojsko". Otvor zrejme súvisí s Montgolfierovým balónom. Do desiatich rokov po vynáleze už používali balón plnený horúcim vzduchom vo vojenstve - hoci v týchto raných fázach len na prieskum zo vzduchu. Nová francúzska republika ho prvý raz nasadila do rozhodujúcej bitky pri belgickom Fleuruse roku 1794. Letci mohli pozorovať terén pod sebou i nepriateľské vojsko (armée) nie cez otvor v dne koša, ako tvrdí Cheethamová, ale cez "otvory"  ďalekohľadu.7 Dobová maľba na emailovanej francúzskej šnupacej tabatierke znázorňuje tento balón pripútaný dlhými povrazmi spoza francúzskej frontovej línie, ako sa vznáša nad belgickou armádou. Pôsobí to dojmom namaľovaného výjavu, ktorý predvídal Nostradamus pred vyše dvoma storočiami.

Tretí riadok znie Entre deux rocs sera prins le butin. Zmienka o dvoch skalách (deux rocs) patrí medzi najpriezračnejšie Nostradamove vízie, lebo dve skaly, medzi ktorými sa zmocnili koristi, jestvovali iba niekoľko rokov v podobe francúzskych departmentov. Prvé podujatia v duchu republikánskej rozpínavosti po roku 1792 (pre Nostradama veľmi významnom - pozri 8. kapitolu) vyústili do zriadenia nového departmentu Mont Blanc. Nasledujúceho roku sa stal francúzskym departmentom kantón Bazilej (vo Švajčiarsku), ktorý vystúpil z Helvétskej konfederácie. Dostal názov department Mont Terrible (Strašný vrch). Obidva departmenty sa udržali ako kartografické jednotky len niekoľko rokov, ale v tom čase "korisť" získaná v Itálii putovala do Francúzska (pozri nižšie) pomedzi tieto dve "hory". Nebola to zvyčajná trasa pre cestovateľov z Ríma do Francúzska, ale zo záznamov vieme, že pápež Pius VI., keď odmietol vzdať sa svetskej právomoci, upadol do zajatia a odviedli ho do Certosy pri Florencii. Keď Francúzi vyhlásili vojnu Toskánsku, odviedli ho do Francúzska severnou trasou cez Turín a Grenoble.

Nostradamus plne v duchu svojich metód rozpracoval jedinú tému - dva kopce (mont Gaulsier et Aventin) v prvom riadku a dvojicu kopcov v treťom riadku - a dodal tak jednotu celému štvorveršiu.

Ako uvidíme vo štvrtom riadku, korisťou (butin znamená aj  výhra, cena) bol nepochybne pápež. Utvrdzuje nás v tom dvojznačnosť slova prins, ktoré sa dá chápať ako sloveso ("vziať") i ako podstatné meno ("princ"). Zo svetského hľadiska bol vtedajší pápež princom (po francúzsky správne prince). A odviedli či vzali (prins - správny francúzsky tvar by bol prise) ho do zajatia "pomedzi dve skaly". V roku 1798 pápeža (prins) uväznili vo Valence pri rieke Rhône.

Stručne sa zmienime, že Nostradamus pravdepodobne použil slovo butin čiže korisť na označenie pápeža preto, lebo v zelenom jazyku súvisí s butte "kopček, vŕšok", a teda s "vrchmi" ako témou štvorveršia.

Prichádzame k štvrtému riadku: De Sext. mansol faillir la renommée. Ak chceme pochopiť skratku Sext., musíme si najprv vysvetliť slovo mansol. Vyskytuje sa vo viacerých štvorveršiach a v alchymistickom zelenom jazyku znamená pápež. Je to spriahnutie anglického slova man "človek, muž" s latinským slovom sol "slnko". Ako to už býva v zelenom jazyku, výraz Mansol má ešte ďalší, skrytý význam, lebo jeho metatézou dostaneme Solman, narážku na Šalamúna, židovského kráľa vychýreného svojou múdrosťou. Pápež je múdry muž-slnko, ľudský predstaviteľ Krista ako slnečnej bytosti na zemi.

De Sext. je skratka latinského Sextus (šiesty). V tom istom roku, keď Nostradamus uverejnil svoje prvé štvorveršia, nastúpil na pápežský stolec Giovanni Pietro Caraffa ako Pavol IV. Prvý pápež, ktorý po ňom nastúpil ako Šiesty, bol Giovanni Angelo Braschi, hlava cirkvi v rokoch 1775 až 1779, ktorý si vybral meno Pius VI. Zdanlivo ezoterický výraz Sext. sme teda zbavili dvojznačnosti a uľahčili sme jeho interpretáciu. Na číslovku šesť  či šiesty naráža aj prvý riadok štvorveršia, kde sa symbolicky píše o jednom zo siedmich rímskych pahorkov, ktorý odišiel, a zostalo ich len šesť.

Dalo by sa namietať, že Sext. sa azda vzťahuje na Feliceho Perettiho, ktorý sa roku 1585 stal pápežom Sixtom V., alebo na Pavla VI., zvoleného roku 1963. Pius VI. si však vybral prívlastok Sextus ako prvý a navyše medzi dvoma predchádzajúcimi pápežmi (Sixtom V. a Pavlom VI.) a udalosťami predpovedanými vo štvorverší nejestvuje nijaká súvislosť. Preto môžeme prijať názor, že Sext. sa vzťahuje na Pia VI., rímskeho pápeža v čase, keď bratia Montgolfierovci začali experimentovať s balónmi.

Hlavnou prednosťou zeleného jazyka je to, že využíva zmysluplné asociácie. Jeho metodika sa neobmedzuje iba na konštruovanie alternatívnych slov pomocou rozličných metatéz, hypheréz či synkop. Úpravou slov sleduje tvorbu nových výrazov, ktoré majú zmysluplné asociácie. Presvedčili sme sa o tom na podprahovom význame výrazu De Sext. Ide o nanajvýš pozoruhodnú konštrukciu i z hľadiska zeleného jazyka, lebo naznačuje latinské homonymné slovo dissectus (príčastie od slovesa dissecare) s významom "rozseknúť, rozrezať". Éra Pia VI. predstavovala doslova rez či prerušenie, lebo Pius VI. bol proti svojej vôli "odrezaný" od Ríma a nikdy sa doň nevrátil.

Aj zaujímavý výraz faillir la renommée zodpovedá Piovi VI. Sloveso faillir znamená zlyhať, skrachovať, dopustiť sa chyby, kým podstatné meno renommée znamená povesť, sláva, reputácia. Pius VI. sa skutočne stal svedkom straty reputácie pápežstva. Bol to síce pozoruhodný a schopný človek, ale musel riešiť cirkevné, spoločenské i politické problémy, na ktoré by nestačil nijaký  smrteľník. Keď Napoleon obsadil Bolognu, Ravennu a Ferraru, keď v Itálii po revolúcii vyhlásili cirkvi nepriateľskú Rímsku republiku, Pia VI. roku 1798 zosadili. Zomrel roku 1799 ako francúzsky väzeň (prins) vo Valence.

Dosiaľ pôsobí naša analýza vcelku presvedčivo, lebo spája dovedna dve odlišné výpovede v tom istom období a dominantná téma "vrchov" zjednocuje celé štvorveršie. Navrhovaná interpretácia štvorveršia V.57 je takmer čítankovou ukážkou tenkého ľadu, po ktorom vykročí človek, keď sa opováži dešifrovať Nostradama. Podali sme stručný prehľad o tom, ako možno úplne presvedčivo interpretovať štvorveršie bez znalosti lokality neďaleko Nostradamovho rodiska, Saint-Rémy. V priebehu niekoľkých posledných rokov prešla však interpretácia štvorveršia zásadnými zmenami, a to vďaka prezieravosti znamenitého súčasného francúzskeho učenca Jeana-Paula Cléberta. Jeho výskum slova Mansol8 v rozličných súvislostiach zásadne ovplyvnil interpretáciu štvorveršia V.57 a nekonali by sme rozumne, keby sme nevzali na vedomie, že SEXT. Mansol sa možno nevzťahuje na pápeža Pia VI. ale na celkom iného človeka - na Rimana menom Sextius.

Clébert upozornil, že Mansol by mohlo byť stredoveké Manseolo vzdialené necelé dva kilometre južne od Nostradamovho rodiska Saint-Rémy. Dnes sa volá podľa tamojšieho kostola Saint- Paul-de-Mausole. Tento kraj je vychýrený pamiatkami z rímskych čias. Clébert spomína, že nápis na rímskom mauzóleu pri Mausole (tak sa dnes volá) znie SEX.L.M.IVLIEI C. F. PARENTIBUS SUIS... (Sextius Lucius Marcius, syn Gaiov od Júlie, svojim rodičom...).  SEXT. v poslednom riadku štvorveršia V.57 je možno skratka mena Sextius a Mansol za ním miesto, kde sa nachádza mauzóleum.

Ak ide o Saint-Rémy, totožnosť prvého vrchu je úplne jasná. Je to Mont Gaussier, ktorý sa týči pri vstupe na cestu do Alpilles. Vrch pretína akýsi priechod pomedzi dve bralá. Zvláštne tvarovaná hora pripomína miestnym obyvateľom leva. Nostradamus sa zmieňuje o tejto podobe v jednom z ďalších piatich štvorverší, v ktorých sa vyskytuje slovo Mansol, a to v poslednom riadku štvorveršia VIII.34 (Lyon Ulme a Mausol mort et tombe). Narážka na otvor či priechod medzi dvoma vrchmi sa teda nachádza v druhom riadku štvorveršia V.57, ktoré práve rozoberáme. Toto je otvor, cez ktorý budú upozorňovať vojsko.

V niekoľkých štvorveršiach Nostradamus spomína, že v tomto kraji objavia skrytý poklad. Azda to znamená, že pomedzi obidva vrchy budú prepravovať korisť (butin). Podľa tohto štvorveršia by to mohol byť poklad (butin) samého Sextia Lucia Marcia. Slovo Sextrophea by potom mohlo znamenať "Sextiov pomník" (latinské trophaeum sa prekladá ako pomník, trofej, víťazstvo a pod.). Nostradamus použil toto slovo, keď opisoval svoj pôvod v prvom vydaní spisu Excellent et moult utile Opuscule... (Výborné a preveľmi užitočné dielko), uverejnenom roku 1555 v Lyone.9 Vzťahuje sa táto "trofej" na poklad, ktorý raz objavia v tomto kraji? Je takmer isté, že Nostradamus myslel na toto. "Trofej" mali objaviť po uverejnení jeho štvorveršia.

O predpovedi píšeme, akoby poklad ešte len mali objaviť, hoci je celkom možné, že už ho objavili v archeologickej lokalite (trou?) Glanum, ktorá sa Nostradamovi neukázala v jeho vidinách. V Almanachu na rok 1563 predpovedal, že toho roku objavia veľký  poklad,10, ale v niektorých iných štvorveršiach udáva čas i miesto menej presne. Jestvuje tu súvislosť so šiestimi štvorveršiami, v ktorých sa spomína Mansol.

V šestnástom storočí sa týčil pri ceste do Baux obrovský kenotaf11 i oblúk (a stojí tam dodnes) a Nostradamus nemohol o ňom nevedieť. Pravda, existenciu starovekého Glana nik netušil, okrem hŕstky historikov, ale aj pre tých to bolo takmer zabudnuté meno - Glanon v gréckej literatúre a neskoršie Glanum Livii v rímskej spisbe. Mesto bolo v staroveku také veľké a významné, že razilo vlastné mince. Ako sa zdá, rímske mesto bolo spustošené okolo roku 270 po Kr., a keď neskôr severnejšie postavili nové mesto - Saint-Rémy - staroveké Glanum sa vyľudnilo a vzápätí úplne upadlo do zabudnutia, s výnimkou obrovského kenotafu a oblúka pri novej ceste. Kedy-tedy ľudia nachádzali grécke či rímske výrobky a mince a už dávno tušili, že pri Saint-Paul-de-Mausole sa v zemi niečo nachádza. Vykopávky sa však začali až roku 1921 a pri nich narazili na rozľahlé ruiny Glana a cennosti z rímskych čias. Že by to bol tajný poklad, o ktorom hovorí Nostradamus?

Poklad či Pius VI.? Dve možné interpretácie slova Mansol - ako mena budúceho pápeža či narážky na jestvujúce rímske pamiatky - poukazujú na zložitosť prostriedkov zeleného jazyka a dôkladnosť, s akou Nostradamus konštruoval okultné záslepky, aby odpútal pozornosť povrchných čitateľov od zmyslu prorockých veršov.


KRÁĽOVNÁ V TEMNICI

Ďalší poučný príklad použitia zeleného jazyka poskytuje štvorveršie X.17, ktoré píše o utrpení Márie Antoinetty vo väzení:


La Royne Ergaste voyant sa fille blesme,

Par un regret dans l'estomach enclos,

Cris lamentables seront lors d'Angolesme

Et aux germains mariage forclos.

Uväznená kráľovná uvidela svoju bledú dcéru

a žiaľ jej zovrel žalúdok,

Bolestné výkriky vychádzajú z Angolemu

A bratancom je znemožnené manželstvo.


Pre Máriu Antoinettu by sme za posledné dva roky života ťažko našli opis, ktorý by ju lepšie vystihol než La Royne Ergaste. Ergaste môže byť odvodené iba od latinského slova ergastulum, ktoré znamená dielňa alebo väznica, a tu sa určite vzťahuje na "chrámové" väzenie, kam roku 1792 uvrhli Máriu i celú kráľovskú rodinu. Chrám sa stal väzením vlastne až po roku 1792. V tomto roku bola zrušená rehoľa maltézskych rytierov (pôvodne sv. Jána z Jeruzalema) a bol vyvlastnený chrámový majetok, ktorý patril reholi celé stáročia. Do rozľahlého komplexu viedol iba jediný vchod z niekdajšej rue du Temple (obr. 38), a preto sa dal ľahko ustrážiť. Chrám používalo ako štátnu väznicu direktórium - takto sa volala francúzska vláda od 27. októbra 1795 až do 9. novembra 1799, keď ho rozpustil Napoleon.

Potupná premena sakrálnej budovy, v ktorej sa kedysi odbavovali prastaré mystériá, na väznicu, dokonale vystihuje deštrukčnú fázu Francúzskej revolúcie. Nostradamus reaguje na potupu výberom slova. Homonymné použitie slova Ergaste v zhode s pravidlami zeleného jazyka pripomína anglické slovo "aghast" (zhrozený). Vzhľadom na podmienky, za akých vtedy žila Mária Antoinetta, Nostradamus nepoužil toto slovo nevhodne. Historické fakty hovoria, že roku 1792 odviedli kráľovskú rodinu do chrámu a ubytovali všetkých oddelene v jednej z malých veží na území komplexu. Máriu Antoinettu uvrhli do tesnej cely v suteréne. Steny boli vlhké a cez zamrežované okno neprenikalo dnu takmer žiadne svetlo. Väčšinou nemala v cele ani sviecu. Spolu s dcérou - a sčasti aj s korunným princom - tam zotrvali, až kým ich nepreložili do Conciergerie (väznice pre najnebezpečnejších politických väzňov v revolučnom Paríži), kde čakali na proces.

Slovo blesme je vlastne moderné francúzske bleYme a znamená bledý. Úbohá dcéra Márie Antoinetty bola bledá od hrôzy nielen preto, že ju väznili v ergastule za neznesiteľných podmienok, ale aj preto, lebo ju nútili svedčiť proti matke, ktorú obviňovali z neprípustných stykov s osemročným synom, korunným princom. Poznamenávame, že napriek dôkazom o nepravdivosti obvinenia súd uznal Máriu Antoinettu za vinnú. Popravili ju 16. októbra 1793.12

Druhý riadok znie Par un regret dans l'estomach enclos čiže "žiaľ jej zovrel žalúdok". Jedna možná interpretácia tohto riadku má pomerne nezvyčajné dôsledky - "Skrze poľutovaniahodný skutok v zakázanom žalúdku". Zvyčajne sa tvrdí, že Mária Antoinetta sa nedopustila incestu so synom a toto obvinenie - ako aj celý proces - bolo postavené na klamstvách. Je však možná aj  interpretácia, že dcéra bola bledá a kráľovná "zhrozená poľutovaniahodnou vecou uzavretou v jej žalúdku". Perifrasticky povedané, neprípustným sexuálnym stykom.

Že by Nostradamus bol videl v budúcnosti udalosť, ktorú si neskorší historici vysvetľovali nesprávne? Verš o "inceste" sa častejšie interpretuje ako narážka na bezdetnosť madame Royale, dcéry Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty. My však hovoríme o obsahu posledného verša, ktorý sa sotva mohol týkať obdobia, keď bola Mária Antoinetta uväznená v maltézskom chráme, lebo madame Royale vtedy ešte nebola ani vydatá.

Všimnime si tento posledný riadok: Et aux germains mariage forclos. Vo francúzštine dve slová cousin-germain znamenajú "prvostupňový bratanec". Prvostupňovým bratancom madame Royale bol Louis-Antoine de Bourbon, vojvoda z Angoulemu. Nostradamus ani nemohol presnejšie charakterizovať tento nešťastný zväzok, lebo naozaj bol nešťastný. Zosobášili sa roku 1799, po smrti kráľovských rodičov. Po celé obdobie teroru - a to už od roku 1787 - boli zasnúbení. Nikdy nemali deti. Čo ak sa zvláštny výraz estomach enclos, doslova "zatvorený žalúdok", vzťahuje na neplodnosť madame Royale, zavinenú azda skúsenosťami v chrámovej väznici?


RYSWICKÝ MIER

Posledné štvorveršie, ktoré sme si vybrali ako ukážku zeleného jazyka, je oveľa komplikovanejšie než dve prechádzajúce. Je to štvorveršie X.7, v ktorom sa popri viacerých príbuzných témach  píše o Ryswickom mieri. Predbežný preklad zložitého útvaru má skôr povahu komentára.

Le grand conflit qu'on appreste a Nancy,

L'Aemathien dira tout je soubmets,

L'Isle Britanne par vin, sel en solcy,

Hem.mi deux Phi. long temps ne tiendra Mets.

Zvláštne slovo solcy v treťom riadku azda súvisí so slovesom salir "zašpiniť", ale (ako sa neskôr presvedčíme), je priveľmi špinavé na to, aby sa dalo použiť v zelenom jazyku.

Veľký konflikt sa chystá v Nancy,

Aemathien povie, vzdám sa všetkého,

Britský ostrov skrze víno, pošpinenú soľ,

Hem.mi.deux neudrží Metz dlho.


Máme pred sebou jeden z najznamenitejších príkladov spisby v zelenom jazyku, a keď chceme plne vychutnať jeho hĺbku, musíme vziať do úvahy dejinné okolnosti. Ústrednou témou je Ryswický mier z roku 1697, úzkou súvisiaci s bojom o španielske dedičstvo.

Prvý riadok poukazuje na mesto - Le grand conflit qu'on appreste a Nancy. Karol III. (vojvoda Lotrinský, zväčša známy ako Karol Veľký) v šestnástom storočí znovu opevnil Nancy a postavil ville neuve, "nové mesto". Toto opevnenie bolo v sedemnástom storočí zbúrané. Francúzi obsadili mesto roku 1633, ale na základe Ryswického mieru (1697) ho vrátili Angličanom. Do francúzskych rúk prešlo spolu so zvyškom Lotrinska roku 1766.  Dejiny mesta v osemnástom storočí nás tu nemusia zaujímať. Čiastkový prípad Nancy súvisí so závažnejšou otázkou hraničných sporov medzi Španielmi (ktorí ovládali Holandsko) a Francúzmi. Týka sa teda španielskeho dedičstva. Presvedčíme sa, že táto téma tvorí jadro posledných dvoch riadkov štvorveršia.

Prejdime však k druhému riadku: L'Aemathien dira tout je soubmets. Aemathien (písané viacerými spôsobmi) Nostradamus spravidla používa, keď hovorí o Ľudovítovi XIV. Ľudovít mal účasť na úteku Jakuba do Francúzska. Tretí riadok znie: L'Isle Britanne par vin, sel en solcy. Zdá sa, že zmienka o Britských ostrovoch tu nie je namieste, ale iba kým si neuvedomíme, že Ryswický mier sa týkal aj Británie. Vďake tejto zmluve získala súhlas francúzskeho kráľa s nástupom Viliama III. na britský trón. Pripomeňme si, že Viliam, ktorý sa stal roku 1689 anglickým a írskym kráľom, sa narodil v Holandsku. Viliam chcel čeliť rozpínavosti Ľudovíta XIV. založením veľkej protifrancúzskej aliancie (1686), ktorá sa usilovala zavliecť do konfliktu aj Anglicko. Po výzve, aby sa ujal trónu, vylodil sa roku 1688 v Torbay. O tejto operácii sa píše v inom Nostradamovom štvorverší (pozri 7. kapitolu) a preto sa tu ňou nemusíme zaoberať. Vo februári 1689 ho vyhlásili za kráľa a jeho ženu za kráľovnú.

Viliam ako prvý v dejinách Anglicka zaviedol daň na soľ (sel) i na viaceré alkoholické nápoje (vin), lebo chcel získať peniaze na finančne náročné vojny.13 Historická skutočnosť sa tu využíva ako záslepka na zatemnenie najvnútornejšieho obsahu riadku. Podľa pravidiel zeleného jazyka by sme mohli tento riadok čítať aj takto: L'Isle Britanne parvin selen sol ci, čiže "Tu na  Britský ostrov prichádza Mesiac a Slnko".

Rozoberme si túto rozsiahlu metatézu z jazykového hľadiska:


parvin     od francúzskeho slovesa parvenir     - prísť selen      od gréckeho slova Seléné

- Mesiac sol

latinské Sol

- Slnko ci

francúzske

- tu


Pravda, posledné slovo, používané zväčša v zloženinách, by sme mohli pokladať aj za skratku francúzskej príslovky ici (tu) a v tomto zmysle sme ho aj preložili.

Slnko a Mesiac sú archetypy kráľa a kráľovnej v astrológii a alchýmii. Viliam a Mária sú prvou dvojicou v britských dejinách, ktorú vyhlásili za kráľa a kráľovnú. Riadok má v rámci štvorveršia mimoriadny význam, lebo hoci sa unikátna Viliamova "aliancia" s Britániou nikdy netešila mimoriadnej popularite, pomohla krajine získať postavenie dôležitej politickej mocnosti v európskej histórii po nekrvavej revolúcii roku 1688 a po Ryswickom mieri.

Keď upriamime pozornosť na posledný riadok - Hem.mi.deux Phi. long temps ne tiendra Mets. - uvedomíme si, s akou veľkou hĺbkou Nostradamus používal zelený jazyk. Hem.mi.deux Phi. je slovná hračka založená na troch gréckych slovách, ktoré sa v rozličných terminológiách zachovali v angličtine aj vo francúzštine. Hemi znamená v gréčtine polovicu a súčasne ide o pomenovanie dvoch písmen (hé a mí). Aj phi vyzerá v tomto kontexte ako názov ďalšieho gréckeho písmena, ale v skutočnosti je to skratka. Ak si odmyslíme masku zeleného jazyka, tri skratky  preložíme ako "polovica dvoch phi." čiže "polovica dvoch Filipov". Dvaja Filipovia boli v sedemnástom storočí kráľmi Španielska: Filip IV. bol kráľ Španielska a Portugalska (1605- 1665) a Filip V. kráľ španielsky (1683-1746).

O dvoch Filipoch sa dozvedáme, že neudržia Metz (Mets) nadlho. Predpoveď sa splnila. Mesto Metz odstúpili Francúzsku roku 1648, ale Francúzi ho roku 1697 Ryswickou zmluvou stratili. Teda v období medzi dvoma Filipmi patrí Metz Francúzsku 49 rokov. Vláda dvoch Filipov sa čiastočne prekrýva v čase, keď Metz získali Francúzi. Filip IV. panoval 17 rokov po odstúpení mesta Francúzom. Filip V. sa narodil 14 rokov pred Ryswickom.

Nostradamus si vybral Metz za symbol nielen preto, že sa rýmuje so slovom soubmets v druhom riadku, ale aj preto, lebo bolo obľúbeným symbolom Lotrinska, ktoré v priebehu dejín často menilo pánov ako dôležité hraničné územie medzi Nemeckom a Francúzskom. Pre Nostradama a jeho súčasníkov malo toto mesto ešte aj iný zmysel. Francúzsky kráľ Henrich II. obsadil Metz roku 1552 a pokusy Karola V., cisára Svätej rímskej ríše, opätovne dobyť toto územie, zlyhali - obliehanie Metzu v tom istom roku sa skončilo neúspechom. Nostradamovi súčasníci si akiste mysleli, že táto časť Lotrinska sa definitívne dostala do francúzskych rúk. Lenže Nostradamus predpovedal pravý opak. Sporná časť Lotrinska poznačila celú históriu krajiny počínajúc šestnástym storočím a Nostradamus predvídal striedanie rozpínavých snáh Francúzska a Nemecka.

V zhode s podmienkami Ryswickej zmluvy uznal Ľudovít XIV. Viliama III. za kráľa Veľkej Británie a Írska. Hlavné posádky v Nizozemsku ovládanom Španielmi mali byť holandské, hoci  zostávali pod španielskou kontrolou. Francúzsko odstúpilo Lotrinsko a ponechalo si iba Štrasburg. V zmluve sa dosiahla dohoda o tých istých bodoch, ktoré sú témou Nostradamovho pozoruhodného štvorveršia. V štyroch riadkoch sa ako ústredné otázky spomínajú mestá Nancy a Metz (francúzske požiadavky), španielski králi (otázka španielskeho dedičstva) a pozvanie Viliama do Británie (problém britského následníctva). Štvorveršie pripomína skôr históriu než jasnovidectvo.

Spomínané štvorveršia sme si vybrali preto, lebo ich rozbor pomôže čitateľom, ktorí nepoznajú finesy zeleného jazyka, vnímať celý rad efektov dosahovaných vďaka metódam používaným v predpovediach. Túto kapitolu uzatvoríme zhodnotením komplikovanejších a náročnejších príkladov na používanie zeleného jazyka.


NAPOLEON V EGYPTE

Štvorveršie X.79 predstavuje skvelý príklad najezoterickejšej obdoby zeleného jazyka:


Les vieux chemins seront tous embellis,

L´on passera a Memphis somentrées,

Le grand Mercure d'Hercules fleur de lys

Faisant trembler terre mer, et contrées.

Tento text by sme mohli približne preložiť takto:

Staré cesty budú všetky vyzdobené,

Prejde po nich do Memfisu, hoci nakrátko,

Veľký Merkúr Herkulovej ľalie

Spôsobiac, že zem, more i krajiny sa budú zachvievať.


Komentáre, ktoré tomuto štvorveršiu venuje subkultúrna literatúra, sú nápadne stručné a triafajú vedľa. De Fontbrune vidí v mystickom veľkom Merkúrovi (grand Mercure) iba "pekného mladého muža". Cítime, že tvorca dobre zabezpečil svoje verše, akoby to bol čarodejný amulet.

Ako to u Nostradama často býva, nesmieme sa zastaviť pri prvom riadku, ak chceme preniknúť do témy štvorveršia. V tomto prípade musíme hneď na začiatku zvážiť arkánny tretí riadok: Le grand Mercure d'Hercules fleur de lys. Výraz Le grand Mercure d'Hercules (veľký Herkulov Merkúr) je pravdepodobne najzáhadnejšia zo všetkých Nostradamových narážok a potvrdzuje, že sa vyznal v arkánnej gnostickej tradícii. Grand Mercure je v okultizme "trikrát veľký" Hermes (Hermes Trismegistos). Titul Trismegistos ("trikrát veľký") sa dával najvyššiemu mágovi (kedysi to azda bol skutočný učiteľ) egyptských škôl mystérií, od ktorých si starovekí Gréci osvojili iniciačné praktiky. Meno, ktorým ho vzývali, pravdepodobne naráža na jeho trojité postavenie filozofa, kňaza a kráľa, ale nie je vylúčené, že označuje zasvätenca do troch svetov (duchovného, pozemského a infernálneho). Stotožňuje sa s egyptským bohom Thovtom a s Hermesom, údajným zakladateľom gréckeho hermetického myslenia a pôvodcom alchýmie v Európe. Hermes je grécky ekvivalent  rímskeho Merkúra, a to vysvetľuje, prečo sa raná arkánna literatúra z obdobia raného kresťanstva často volá "hermetická". Arkánny pisateľ Hippolytus v úryvku z tejto hermetickej literatúry výslovne spomína Herkulovu symboliku, lebo sa vzťahuje na túto merkúrovskú tradíciu.

Málo pisateľov zaujímajúcich sa o históriu sveta (a medzi nimi aj Nostradamus) si mohlo dovoliť ignorovať Hippolytovo dielo De Antichristo. Presvedčíme sa, že viaceré myšlienky prevzaté z tohto spisu sa vynárajú v Nostradamových štvorveršiach. Hlavnú časť Hippolytových spisov z druhého storočia objavili až roku 1851, keď sa podarilo nájsť jeho Philosophoumena. Za Nostradamových čias sa myslelo, že materiál, o ktorom hovoríme v tejto časti knihy, napísal Origenes. Pravda, našu argumentáciu to nijako neovplyvňuje.14

Hippolytus, ktorého text obsahuje kresťanské glosy o náuke raných grécko-egyptských mystérií, poznamenáva, že meno archetypálneho človeka (ktorým je Kristus) znie Géryonés. Kristus-človek sa tak volá preto, lebo je trojbytný, má duševnú, mentálnu a telesnú podstatu. Toto vysvetlenie vychádza z totožnosti obra Géryona v klasickej literatúre - má tri hlavy a tri telá. Géryonés vystupuje v herkulovských mýtoch, lebo Herkules dostal medziiným za úlohu priviesť mykénskemu kráľovi Eurystheovi dobytok patriaci obrovi Géryonovi.

Až pri tomto poslednom mytologickom motíve začíname rozuzlovať zmysel Nostradamovho štvorveršia. Od Ovídia, (ktorého Nostradamus cituje alebo parafrázuje pri mnohých príležitostiach), sa dozvedáme, že mýtický kráľ Španielska, ktorému Herkules ukradol voly,15 sa volal Géryonés. Na prvý  pohľad by sa mohlo zdať, že Nostradamus opisuje nejakú udalosť v Španielsku, ktorá azda súvisí s krádežou, keďže ide o paralelu s herkulovským mýtom.

Pravda, narážame tu na menšiu komplikáciu. Géryonés súvisí ešte s ďalšou časťou Európy. V staroveku sídlil v italskom Pataviu Géryonov veštec (Geryonis oraculum). Patavium je latinské pomenovanie novovekej Padovy. Získali sme teda ďalšiu zaujímavú spojitosť, lebo Patavium údajne založil trójsky hrdina Anténór. Tento vznešený Trójan navrhol, aby vrátili Helenu Grékom, a tak ukončili obliehanie Tróje. V našom príbehu máme do činenia takmer s opakom herkulovského mýtu - ukradnutý majetok (tu krásnu Helenu) treba prinavrátiť jej zákonitému manželovi či do jej vlasti.

Ak aplikujeme na štvorveršie túto mýtickú rovinu, máme do činenia s udalosťou v Padove, týkajúcou sa možno prinavrátenia ukradnutej veci.

Naozaj sa zdá, že v tomto štvorverší sa hovorí o Padove v rámci všeobecnej témy bezohľadnej "krádeže". Až do roku 1797 bola Padova súčasťou Benátok, ale v tomto roku sa mesta zmocnil Napoleon, keď mu za výpravy proti Rakúsku pripadla Benátska republika. Okupácia trvala krátko, ale Padovčania si ju nadlho zapamätali pre surovosti Francúzov. Nostradamus pokladal túto udalosť za natoľko dôležitú, že napísal o nej ešte jedno štvorveršie. Napoleon vrátil mesto Rakúsku o päť mesiacov, v tom istom roku.

Roku 1797 sa Napoleon rozhodol vtrhnúť do Egypta. Tento dátum vysvetľuje označenie štvorveršia 79. Ide o slovnú hračku a narážku na rok 1797, ibaže posledné dve číslice sú uvedené  v prevrátenom poradí. Nostradamus často zabudováva do štvorverší arkánne zmienky v podobe naoko svojvoľných číselných údajov.

Nájde sa ešte vo štvorverší ďalší kľúč, ktorý by nám uľahčil orientáciu? Tretí riadok uzatvára ľahko spoznateľný symbol - fleur de lys (ľalia). Nemusíme sa zastavovať pri arkánnom zmysle tohto kvetu,*46 ale všimneme si dôslednosť, s akou Nostradamus spracúva svoje symboly. Každé slovo v treťom riadku sa týka náuky o mystériách, hoci prešlo do exoterickej mytológie. V tomto kontexte kvet symbolizuje Francúzsko, lebo fleur de lys je prastarý symbol francúzskej monarchie a aj v novovekých dejinách bol symbolom Bourbonovcov. Keď Paracelsus použil tento symbol v obrázkových Proroctvách, nakreslil tri kvety na vyschnutom strome. Arkánny podtext tu hovorí o prevtelení a o ohromenej duši, ktorá zabudne, čo sa stalo predtým, hoci by sme pokojne mohli interpretovať tento obraz na jednoduchšej rovine a v historických súvislostiach ako narážku, že francúzsky kráľovský rod v podobe troch vetiev (valoiskej, bourbonskej a napoleonskej) v budúcnosti uvädne.

Napoleon podnikol vážny pokus uviesť do francúzskej národnej symboliky arkánnu včelu. Skvelým príkladom je zástava  zhotovená pre poslednú verejnú ceremóniu, na ktorej sa zúčastnil Napoleon. Dnes je uložená v parížskej Invalidovni. Jej symbolika je takmer slobodomurárska. Dokonca aj štyri skupiny po ôsmich včelách sú usporiadané tak, aby sa v nich zračila Šalamúnova pečať a aby pripomínali grécke slovo Niké (víťazstvo), pričom je tu, prirodzene, aj súvislosť s veľkou literou N vo vavrínovom venci. Arkánnu včelu vidíme na sochách Diany efezskej a často sa vyskytuje v alchymistickej obraznosti. Jej význam prekračuje zámer našej knihy.

Fleur de lys ustanovili za emblém francúzskej monarchie zrejme na pokyn Ľudovíta Chlapca v dvanástom storočí. Legenda ho však odvodzuje už od Chlodovika v piatom storočí - teda bezmála až od gnostickej tradície, spomínanej u Nostradama.

V Nostradamovom štvorverší predstavuje fleur de lys osobitne bolestný symbol, lebo roku 1797 francúzskeho kráľa sťali gilotínou a prastará moc zvädnutého kvetu sa dostala do rúk Napoleona v Itálii. Zdá sa nám však, že Nostradamus chcel týmto kvetom iba naznačiť spojitosť s Francúzskom a upozorniť na individualitu Napoleona, tak často pertraktovanú vo štvorveršiach.

V treťom riadku sa vyskytuje kľúčové slovo Memphis: L'on passera a Memphis somentrées. Memfis bol štyritisíc rokov hlavným mestom Egypta a v tomto štvorverší ho môžeme pokladať za symbol celej krajiny. Napoleon, slobodomurár sklonmi i iniciáciou, sa vždy nadchýnal Egyptom.16 Jeho vojenská expedícia do Egypta bola do istej miery pokusom zasadiť úder Anglicku a zároveň súčasťou ďalekosiahleho plánu ustanoviť svetovládu Francúzska, ale lákali ho aj staroveké mystériá, ktoré  sa údajne zachovali v Egypte a ktoré sa pokladali za základ mnohých slobodomurárskych obradov. Nie náhodou sa veľkolepá slobodomurárska opera Čarovná flauta odohráva v Egypte.

Exoterickí historici nedocenili význam Napoleonových vzťahov k slobodomurárstvu. Zasvätili ho doň v čase medzi rokmi 1795 až 1798 - pravdepodobne pred zamýšľanou expedíciou do Egypta. Odklad pravdepodobne súvisí s drastickými zásahmi revolucionárov proti francúzskemu slobodomurárstvu, keď veľa slobodomurárov skončilo pod gilotínou. No zdecimovaná lóža Grand Orient sa spojila s Grand Loge a ich moc sa do roku 1799 upevnila, najmä vďaka Montaleauovmu úsiliu. Napoleonovho švagra Murata (takisto téma jedného štvorveršia - pozri 9. kapitolu) vyhlásili roku 1809 za veľmajstra lóže Grand Orient v Neapole. Ako tvrdí McCody, ľudia z Napoleonovho okruhu založili roku 1816 Napoleonské bratstvo. Jednotlivé stupienky sa uvádzajú v katechizme rangov v takom poradí, že prvé písmená jednotlivých názvov tvoria dovedna meno Napoleon: Naamah, Adam, Phaleg, Obal, Lamech, Eve a Naamah. Zachováva sa numerologická presnosť a postupuje sa tu od ôsmich (hlások) k siedmim (písmenám). Hoci je to fascinujúci symbolizmus, prekračuje hranice tejto práce.

Mali by sme si všimnúť, že veľká hviezda, ktorá sa spája s Napoleonom, je slobodomurárska. Prirodzene, päťcípa hviezda je posvätná hviezda (seba) a spolu s ďalšími egyptskými hieroglyfickými determinatívmi prešla do raného reportoáru kresťanských arkánnych symbolov. Memfiský obrad, s ktorým zrejme súviselo štvorveršie X.79, otvorene ustanovil Marconis okolo roku 1838 v Paríži.

Pre štvorveršie má osobitný význam fakt, že trikrát  požehnaný Trithemius (Le grand Mercure) sa pokladal za Thovta - učiteľa zasvätencov - v starovekom Egypte a jeho hlavným strediskom bol Memfis. V šestnástom storočí nebol Hermes-Thovt tienistou postavou, akou sa nám zdá dnes. V šestnástom storočí bolo medzi astrológmi rozšírené dielo pripisované Hermesovi Trismegistovi. Do Bodiersovej jatromatematickej knihy začlenili spis De Decubitu Infirmorum (O zľahnutí chorých), údajne od tohto prvého zasvätenca. Dá sa predpokladať, že Nostradamus spis poznal, lebo vyšiel v preklade Efemeríd od Stadia a Nostradamus ho vlastnil (pozri 1. kapitolu).

Teraz už chápeme hĺbku tretieho riadku a zdanlivo nesúvisiace symboly začínajú dávať zmysel. V Napoleonovi sa spája Francúz (fleur de lys) a obor (Hercules). Panovník či jeho vojsko spáchalo rozsiahlu krádež (podobnú krádeži vykonanej Herkulom) a súvisí s arkánnou náukou čiže starými cestami (les vieux chemins). Podobne ako staroveký Herkules aj Napoleon bude plieniť v Egypte (Memphis) iba krátky čas (somentrées). Výsledky expedície - odhalenie prastarej múdrosti a vplyv "egyptského zámeru" na neskoršie francúzske cisárstvo - boli naozaj pozoruhodné. Nie je vylúčené, že posledný riadok - Faisant trembler terre mer, et countrées - sa vzťahuje na napoleonské vojny po egyptskej expedícii. Legalizované rozkrádanie starožitností a šírenie údajných posvätných náuk vzápätí po výprave hlboko ovplyvnili európsku kultúru.

Iný zaujímavý príklad zeleného jazyka poskytuje Terre mer, v origináli vytlačené bez čiarky medzi slovami. To naznačuje, že by sme výraz mohli čítať aj ako Matka zem (Terre mere). Bol by to priamy odkaz na egyptský kult bohyne Isidy. Že by sa mal Západ  "triasť" pod vplyvom tejto bohyne? Novoveké slobodomurárstvo takisto ako takzvané moderné pohanstvo (napríklad kulty wicca) sú do značnej miery odvodené od teórií, ktoré sa rozvinuli zo staroegyptskej arkanistiky, a to isté platí o modernej teozofii. Vo väčšine prípadov záujem o egyptskú ezoteriku vyvolali objavy papyrusov a starožitností za pobytu Napoleonových vojsk v Egypte. Obraznosť egyptského hermetizmu sa však v alchymistickej literatúre ustállila už v šestnástom storočí. Jej znamenitý grafický súhrn sa nachádza na titulnej stránke Maierovho diela Arcana Arcanissima (približne "Arkanistika najarkánnejšia", obr. 39 a 40). Sú tu znázornené arkánne symboly päťdesiat rokov predtým, ako ich používal Nostradamus. Sú medzi nimi lunárny býk Apis a solárny Usire, oddelený od lunárnej Isidy démonickým Tyfónom, takže tu máme pratyp troch princípov alchýmie.17

V rámci tejto arkánnej symboliky nadobúda význam druhého riadku novú hĺbku: L'on passera a Memphis somentrées, - Krátky čas bude prechádzať cez Memphis. Napoleonovo vojsko prišlo do Alexandrie v júli 1798 a do troch týždňov ovládlo celú krajinu. Francúzska armáda opustila Káhiru koncom roka 1801. Bola v Egypte necelé tri roky, ale pri "vykopávkach" sa našlo veľa nezvyčajných umeleckých i písomných pamiatok, ktoré dobyvatelia odviezli do Francúzska. "Objavy" francúzskych učencov dodnes skrášľujú francúzske múzeá. Jeden z najposvätnejších arkánnych predmetov - veľký planisférický zvieratník, ukoristený z chrámu v Dendere - sa dodnes vystavuje, hoci vôbec nie odborne, v parížskom Louvri. Dá sa toto rozsiahle vykrádanie porovnať s dobytkom, ktorý Herkules ukradol Géryonovi? Ostatne, Herkules ukradol dobytok - a obrovské podzemné Serapeum v Memfise predstavuje  najrozľahlejší cintorín posvätných býkov na svete. Zistil to roku 1861 francúzsky egyptológ Auguste-Edouard Mariette, ale kult býka Apisa bol všeobecne známy ešte pred Napoleonovou výpravou do Egypta. Egyptské hieroglyfy neboli ešte za Napoleonových čias rozlúštené, ale Champollionovi sa roku 1821 podarilo preložiť prvé nápisy práve vďaka dobyvateľovým učencom. Rosettský kameň, ktorý umožnil Jeanovi-FrancXoisovi Champollionovi rozlúštiť odvekú záhadu hieroglyfov, objavil roku 1799 blízko pevnosti sv. Juliána Napoleonov dôstojník Boussard. Kameň skončil (po ďalšej legalizovanej krádeži) v Britskom múzeu len preto, že Napoleon ho inštaloval v Alexandrii, ktorá sa roku 1801 dostala do rúk Britom.

Téma reštaurácie, na ktorú naráža anténórovská symbolika (Patavium), sa nám teraz javí ako podstatná súčasť štvorveršia. V dôsledku Napoleonovej expedície do Egypta sa pradávna egyptská múdrosť vlastne nestala predmetom krádeže - skôr ju "reštaurovali" v slobodomurárskych chrámoch, v umení, literatúre a duchovnom živote Európy.

Prvý riadok štvorveršia (Les vieux chemins seront tous embellis), naoko taký jednoduchý, zrazu vyniká pôvabnou dvojznačnosťou. Embellis môže znamenať vyzdobený, ako v našom predbežnom preklade. Ale bellis je latinský ablatív plurálu od slova bella "vojny" (a môže napríklad znamenať "vo vojne"). Potom by nefrancúzske slovo embellis, ktoré vymyslel Nostradamus, v latinčine znamenalo "vojnový". Mohlo by sa vzťahovať na staré cesty (z Francúzska do Itálie a ďalej do Egypta) alebo dávne arkánne cesty, tajné hermetické metódy, ktoré vyzdobila veda po podivuhodnom Napoleonovom interlúdiu v Egypte. Presvedčili sme sa  teda, že ide o zmysluplnú dvojznačnosť, lebo obidve interpretácie vyhovujú téme štvorveršia.

Na základe takto získaných informácií začíname tušiť časť významu skrytého vo štvorverší. Vzťahuje sa na permanentný dôsledok egyptskej kampane - na arkánnu kultúru. Dávne praktiky sa opäť dočkali uznania. Po výprave do Egypta začali vedci lúštiť prastaré písomné pamiatky a sprístupňovať svetu starovekú vzdelanosť. Hoci sa toto uznanie dostavilo až v budúcnosti, človek ako Nostradamus, zbehlý v zelenom jazyku, by iste bol oň stál. Štvorveršie vyniká nad všetky ostatné rýdzou úspornosťou a zložitosťou symboliky. Vzniká dojem, že autor písal skôr pre seba než pre budúcich čitateľov.


SLÁVNA BITKA

Už sme sa zoznámili s toľkými príkladmi zeleného jazyka vo štvorveršiach, že sme nadobudli cit pre ich účel. Ak chceme čítať Nostradama na hlbšej úrovni, musíme sa pripraviť na dôkladnejšiu analýzu jazykových pravidiel jeho zeleného jazyka - pokiaľ sa, pravda, dajú sformulovať.

Anonymný pisateľ D. D. - azda latinská skratka titulu doktor teológie - spomenul pri štúdiu štvorveršia VI.4, že Nostradamus použil slovo Agripine vo význame Colonia Agrippinae a dá sa to vysvetľovať ako Synecdoche partis pro toto (synekdochické použitie časti za celok), "veľmi bežné u rétorov a básnikov".18 Hoci D. D. nikdy nepoužíval termín zelený jazyk, bol typickým predstaviteľom kultúry oných čias, takže si  uvedomoval, že Nostradamus kóduje svoje spisy. Bral ako samozrejmosť, že Nostradamus ukrýva zmysel predpovedí pred zrakmi širšej verejnosti. Navyše si D. D. uvedomoval, že Nostradamus vôbec nie je výnimkou - zakódované predpovede, ezotericky formulované alchymické a astrologické diela, ba aj okultizovaná próza či poézia tvorili v šestnástom storočí dôležitú i obľúbenú súčasť literatúry. Zelený jazyk, ktorý používali okultisti, bol iba mimoriadne zložitou a dôkladne premyslenou formou populárneho literárneho žánru.

Novovekí komentátori nedostatočne berú na vedomie Nostradamov kód i skutočnosť, že písal v tajnom jazyku, a preto sa zväčša ani nepokúšajú rozlúštiť mudrcovu záhadu, ale radšej ho obviňujú z neinteligentnosti. Rovnako by mohli obviňovať Číňanov, že rozprávajú a píšu jazykom, ktorému nik nerozumie. Cheethamová zoči-voči štvorveršiu IX.14 zúfalo zalomila rukami a vyhlásila, že ide o "najhoršiu ukážku Nostradamovho nezrozumiteľného štvorveršia". Keď však skúmame tieto verše ako príklad zeleného jazyka - a teda vezmeme na vedomie, že Nostradamus tu používa tajný jazyk - odhalíme zmysel veršov do najmenších podrobností.

Miesto, kde sa odohráva naše štvorveršie, prezrádza narážka v poslednom riadku, skonštruovaná podľa pravidiel zeleného jazyka. Lineárna štruktúra, svojím spôsobom zrejme jedinečná, akoby nemala názov. Keby celý riadok pozostával z jedného slova, bola by to afetická apokopa. Keďže ide o riadok, môžeme mutáciu opísať len ako trojitý rébus. Vo vzťahu k veršu je to nezvyčajný opis:

Sept. fum. extaint au canon des borneaux.

Význam riadku sa v skutočnosti dá pochopiť, iba ak ho upravíme do trojčlennej podoby:


Sept.

fum. extaint au canon des

borneaux.


Posúďme riadok ako tri osobitné jednotky. Sept. doslova znamená "sedem", ale odseknutá forma poukazuje na to, že máme do činenia s akousi skratkou. Po rozšírenej epentéze si musíme pozrieť slovo borneaux na konci riadku. Borne je medza, míľnik a bornoyer znamená "vykolíkovať, vymedziť" ako pri zememeračskom úkone. Teda born eaux by mohlo znamenať terén vymedzený vodou. Keď spojíme slová na začiatku so slovami na konci riadku, dostaneme Sept.borneaux.

Sept-Born je starý názov Waterloo, kde sa roku 1815 vybojovala povestná bitka. Bodka za Sept. potvrdzuje, že spomínané slová patria dovedna a prezrádza, že ide o skratku. Použitie starovekého mena u Nostradama je mimoriadne poučná forma archaizácie - teda často používaná metóda zeleného jazyka.19

V štruktúre, ktorú tu predkladáme, by sa Sept.born eaux dalo čítať ako "vody Sept-Bornu". Figuruje tu popri starom názve aj nové pomenovanie, lebo Sept-Born je síce staré pomenovanie, ale eaux predstavuje francúzsku verziu prvej polovice moderného názvu - Waterloo. Tieto zrozumiteľné výrazy sú oddelené pozoruhodným slovným obrazom: fum. extaint au canon. Slovo fum je apokopou od fumée - "dym" alebo "para". Extaint pravdepodobne súvisí s latinským extenuo vo význame "stenčovať, rozrieďovať", ale mohlo by pochádzať aj od francúzskeho extenuer "vyčerpávať,  vysilovať", ak nie od etendre - "rozťahovať". Dalo by sa prípadne uvažovať i o ďalších významoch. Vo všetkých uvedených významoch je podstata jasná - dym či para vychádza z diel, alebo delá sa samy unavili chrlením toľkého dymu (Nostradamus tu použil rétorický prostriedok hypallagé, pozri Prílohu č. 5). Dôležité je však, že obraz dymiaceho dela je vsunutý medzi dve slová vzťahujúce sa na Waterloo.

Trojitá štruktúra nie je náhodná, ale poukazuje na takmer neuveriteľnú numerológiu.

V štvorverší VIII.1 Nostradamus uvádza očividný anagram pre Napoleona, a to v trojici PAU NAU LORON. Mala by sa čítať NAPAULON ROY, takže ide o obstojnú aproximáciu (zo šestnásteho storočia) mena, ktoré v prvých desaťročiach devätnásteho storočia šírilo hrôzu po celej Európe.

Nostradamovo štvorveršie X.14 naráža na vojnu, ktorá skoncovala s touto hrôzou a v ktorej utrpel slávny cisár porážku. Obidve štvorveršia označujúce začiatok a koniec sú numerologicky príbuzné. Ak k číslu X pridáme VIII, dostaneme XVIII čiže 18. Ak ku 14 pridáme 1, dostaneme 15. Keď obidve čísla spojíme, dostaneme 1815, teda rok, keď sa strhla bitka pri Waterloo.

Pôsobivá nie je iba sama arkánna numerológia, ale aj jej štruktúrna súvislosť s posledným riadkom štvorveršia X.14. Keď sme chceli porozumieť zelenému jazyku v tomto poslednom riadku, museli sme vylúčiť strednú časť (pomocou epentézy) a vziať do úvahy len začiatok a koniec. Ak sa chceme prepracovať k zmysluplnej numerológii, takisto musíme vziať iba začiatok a koniec (v historickom kontexte) a vylúčiť štvorveršia, ktoré ich rozdeľujú. Rímske číslice označujúce štvorveršia sa teda  vzťahujú na storočie, kým arabské na desaťročia v rámci tohto storočia.

Keď sme zistili, že témou štvorveršia je bitka pri Waterloo, odhalili sme vo zvyšku štvorveršia niekoľko zložiek, ale tie nás tu nemusia zaujímať. Stačí, že sa nám podarilo predviesť, ako môže inteligentný - takmer systematický - prístup vychádzajúci z metód zeleného jazyka odhaliť význam aj zdanlivo celkom nedešifrovateľných štvorverší.

 

Pokračování

 

Copyright © 2018 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.