Kdo je Online

Právě přítomno: 97 hostů a žádný člen

2187187
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
97
965
5790
965876
27832
36429
2187187

Your IP: 54.145.124.143
2017-11-24 00:18

 

 

Tajné spoločnosti, tajné učenie...

 


"Hľadaj poznanie, hľadaj múdrosť, ale pri tom hľadaní nezabudni získavať porozumenie!"

Bhagavat Gita

 

 

 

Približne okolo roku sedem tisíc pred n.l. bola údajne postavená Veľká Cheopsova pyramída v Gize - jeden z najväčších zázrakov sveta. Jej vek sa väčšinou odhaduje na oveľa menej; jej stavbu prisudzujú 3. až 6. dynastii faraónov, ktorí vládli v rokoch 3100 - 2181 pred n.l. Avšak vo vedeckých kruhoch sa o tomto dátume už dávno začalo pochybovať. V októbri 1991 Dr. Robert M. Schoch, geológ Bostonskej univerzity, uviedol na konferencii Geologickej spoločnosti v Amerike, že meteorologické a geologické štúdie sfingy v Gize a jej základu dokazujú, že je oveľa staršia, než sa všeobecne usudzuje. Vo februári roku 1992 sa potom v Chicagu stretli zástupcovia rôznych protikladných teórií a snažili sa spoločne zakomponovať najnovšie výsledky geologických výskumov do existujúceho chronologického poradia a stanoviť jej vek. Po mnohých diskusiách umiestnili stavbu časovo minimálne do roku 5 tisíc až 7 tisíc pred. n.l. Ale - ako sa vyjadril Mark Lehner z univerzity v Chicagu: "... tento fakt obracia naruby všetko, čo sme doteraz verili o vývoji človeka a o starovekých kultúrach." Nemáme totiž vedomosť o tom, že v tom čase by v tejto oblasti sveta existovala vyspelá civilizácia, schopná vybudovať takéto dielo. Podľa doterajších historických a antropologických hypotéz tu v tomto čase mohli žiť len lovci menších zvierat, ktorí sa živili náhodnou potravou a nebudovali ani len menšie osady, nieto ešte veľké mestá.


Až v roku 820 n.l. sa podarilo arabskému princovi Abdullahovi Al Mamunovi ako prvému preniknúť do Cheopsovej pyramídy. Ako člen kráľovskej rodiny vedel, že podľa arabských záznamov a legiend, niekde vo Veľkej pyramíde sa nachádza tajná komnata - priestor, v ktorom je by mal byť ukrytý poklad alebo čosi veľmi tajomné a vzácne. Keďže sa im ani po urputnom hľadaní nepodarilo nájsť žiadny tajný vchod, Abdullah sa rozhodol vysekať do centra pyramídy tunel v nádeji, že narazí na systém vnútorných chodieb. Lenže námaha bola daromná; ani oceľové nástroje, ani šikovnosť a sila nepomáhali. Preto dal založiť veľké ohne a rozhorúčené kamene dal polievať studeným octom. Po nekonečnom úsilí sa im napokon podarilo narušiť kameň a začali hĺbiť tunel dovnútra. Abdullah poháňal úbohých sluhov ako posadnutý, až v odkysličenom prostredí tunela zvracali krv. Po objavení prvej pasáže a víťazoslávnom preskúmaní vnútorných priestorov však nenašiel ani drahokamy, ani múmie, tajné spisy, alebo starobylé mapy, ako očakával.


A od tých čias sa začalo dielo skazy... Tunel, ktorý Abdullah vykopal, otvoril cestu drobným živočíchom - myšiam, hadom a netopierom, ktoré začali dielo skazy znútra a ľudia neskôr začali odlamovať biely vápenec, ktorým bola pyramída pokrytá. Zakrátko sa im podarilo zničiť aj iné neoceniteľné pamiatky v okolí, používaním kameňa na stavbu svojich domov a palácov. Ale Veľká pyramída je stále tu a šokuje modernú vedu a verejnosť svojimi parametrami a svojou dokonalosťou.


Mnohí autori, od rôznych biblických či náboženských fanatikov, až po nukleárnych fyzikov, antropológov a archeológov, už popísali o nej celú plejádu kníh, v ktorých uvádzajú matematické údaje a fakty, údajne zakomponované do jej parametrov: napríklad presné hodnoty pre solárny, lunárny a veľký kozmický rok, atp. Viktorijský matematik John Taylor, napríklad, identifikoval v pyramíde číslo pí. To číslo bolo zakomponované nielen do celkovej štruktúry, ale dalo sa meraním nájsť aj v Kráľovej komnate. Z toho usúdil, že ten, kto pyramídu postavil, musel vedieť, že zem je guľatá a poznať jej presné rozmery. Taylor, podobne ako iní, sa domnieva, že sarkofág, nájdený v tejto komnate, nikdy nebol rakvou, ale slúžil akémusi záhadnému účelu. William Flinders Petrie, archeológ, ešte v roku 1880 zistil, že pyramída je zosúladená so štyrmi svetovými stranami presnejšie, než akákoľvek iná staroveká stavba na zemi. Okrem toho je presným modelom severnej hemisféry; pomyselná línia cez ňu, okolo celého glóbu, odzrkadľuje pomer medzi masou vody a suchej zeme na našej planéte a iná zase presne rozdeľuje masu suchej zeme na dve polovice.


Fernand Ihek, napríklad, robil pokusy s rôznymi organickými materiálmi a zistil, že každá organická hmota v pyramíde úplne vyschla bez toho, aby bola napadnutá bakteriálnou nákazou a podľahla skaze. M. Bovis, francúzsky výskumník, neskôr túto skutočnosť potvrdil na exemplároch malých živočíchov, ktoré zablúdili do pyramídy a zomreli tam hladom. Ich telá boli prirodzeným spôsobom mumifikované. A náš čitateľ určite pozná výsledky výskumov českého rádio -inžiniera Karla Drbala, ktorý tvrdí, že pyramída akumuluje vo svojom vnútri zvláštne sily, povahu ktorých zatiaľ nepoznáme. Na malom modeli pyramídy dokumentoval, že ostrie žiletky sa samovoľne nabrúsilo, keď bola umiestnená asi v dvoch tretinách od základne.


Keď bola objavená tzv. Kirlianova fotografia - spôsob, ako fotograficky zachytiť energetické vyžarovania zo živých i neživých predmetov, náhodou sa prišlo i nato, že pyramída samovoľne produkuje určitú, za normálnych okolností neviditeľnú, energiu, vyžarujúcu z vrcholu. Možno práve táto skutočnosť stojí v pozadí arabských legiend o zvláštnom svetle, ktoré možno vidieť nad vrcholom pyramídy v niektoré noci. A pyramídy sa nachádzajú aj na iných miestach vo svete - v centrálnej a južnej Amerike, v Číne, atď. Len na území Egypta sa ich podľa posledných údajov nachádza 96; posledná bola objavená iba v roku 1994. Mnohé z nich však boli postavené až v neskoršom období a niektoré z nich skutočne slúžili aj ako hrobky, ale sú to len úbohé napodobeniny originálu, ktoré sa rýchlo rozpadajú.


Podľa arabských legiend bola Veľká Cheopsova pyramída postavená magicky, doslova pomocou čarovného prútika. I keď sa toto zdá človeku romanticky nadnesené, v najbližších rokoch si možno budeme musieť poopraviť názor na to, čo je možné a čo nie. Zo zabudnutia sa začínajú vynárať informácie o veciach, o akých sme ešte nedávno ani len netušili. Je to napríklad vedomosť o možnosti premiestňovať hmotné predmety pomocou sónickej energie. Existujú tu dôkazy o existencii jednotlivcov, schopných ovládať a usmerňovať energetické sily, viažuce dohromady častice hmoty, a manipulovať tak aj s tými najhmotnejšími objektmi bez pomocných nástrojov. Ako príklad môžu poslúžiť dobre dokumentované historky z Tibetu, kde mnísi, vydávajúci zvláštne rytmické zvuky, dokážu levitovať (zodvihnúť do vzduchu) masívne kusy skál. A ďalším dôkazom je zvláštne dielo útleho, jednoduchého Lotyša Edwarda Leedskalnina, ktorý sa začiatkom nášho storočia objavil na Floride.


Miestny farmár mu spočiatku poskytol ubytovanie a pomoc, z dobroty srdca, ako sám vravel, pretože "Bláznivý Ed", ako ho miestni ľudia neskôr prezývali, mal pokročilú tuberkulózu. Keď sa trochu zotavil, vytrvalo začal hľadať vhodné miesto, kde by sa mohol usadiť. Napokon mu ktosi daroval kúsok zeme asi 35 kilometrov od Miami, pretože to bola pôda, o ktorú nik nemal záujem. Podkladom bol starý, veľmi tvrdý koralový útes, ktorý siahal takmer až na povrch, preto sa pôda nedala využiť na poľnohospodárske účely. Ed bol však veľmi spokojný. Keď ho noví priatelia po nejakom čase prišli navštíviť, našli ho - šokovaní - v usilovnej práci. Tento malý, šťúply človiečik len za pomoci jednoduchých pracovných nástrojov (kladivo, píla, páka...) neznámym spôsobom premiestňoval 10 až 25-tonové, presne odrezané kamenné kvádre a počas nasledujúcich rokov na tom mieste vybudoval rozsiahly koralový zámok, ktorý turisti zvedavo navštevujú dodnes. Nikdy nikomu neprezradil, akým spôsobom sa mu darilo premiestňovať obrovské kusy kameňa - hoci sa na to mnohí snažili prísť a dokonca ho i tajne špehovali. Ed často vravel, že robí pokusy s "magnetizmom" a dokonca po ňom zostala aj malá knižočka, ktorú publikoval na vlastné náklady. Je veľmi zaujímavá, má len jednu veľkú chybu: nik jej nerozumie.


Niektorí odborníci sa domnievajú, že Ed musel poznať tajomstvo starovekého umenia usmerňovania a ovplyvňovania vibrácií častíc v pevných telesách. Zrejme existujú spôsoby, ako v sebe tú schopnosť prebudiť. Hovorí sa o antigravitónoch - časticiach, pôsobiacich proti prirodzenej gravitácii, atď. Na Floride sa nachádza jeden z uzlov tzv. harmonickej mriežky, cez ktorú prechádzajú - a v jej energetických uzloch sa manifestujú - nesmierne potentné sily, o ktorých naši predkovia vedeli všetko - a my nevieme nič! Možno sa kdesi stretol s touto informáciou, a preto prišiel práve sem. V blízkosti uzlov tejto hypotetickej mriežky sa nachádzajú mnohé megalitické stavby, okrem iného aj Veľká Cheopsova pyramída.


O Nicolovi Teslovi (chorvátskeho pôvodu) sa hovorí, že to bol geniálny vynálezca a v neskorších rokoch svojho života experimentoval nielen s elektrickým prúdom, ale i magnetickým poľom a zvukom. Pokusy so zvukom a s elektro-magnetickým poľom v jeho súkromnom laboratóriu v Manhattane vyvolali v niekoľkých prípadoch klimatické poruchy, silné búrky a blesky nad miestom, kde pokusy robil. V inom prípade zase spôsobili vibrácie také silné seizmické otrasy v celom susedstve, že vystrašení občania, bývajúci v okolí, žiadali autority, aby jeho pokusy zastavili. Tými pokusmi však dokázal, že vibrácie v hmotných objektoch skutočne možno ovplyvňovať.


Iné pokusy a výskumy spomína autorka Murry Hope v knihe "Atlantída - mýtus alebo realita?". Vojenské vládne kruhy USA údajne intenzívne pracujú na výskumoch v oblasti tzv. mag-S síl. Podľa tejto teórie, magnetické pole určitej frekvencie môže mať neobyčajný vplyv na pevné predmety, cez ovplyvnenie ich kryštálovej štruktúry: toto pole môže doslova meniť ich tvar a všetky parametre. To teda prakticky znamená, že napríklad z hrubej, krátkej, neohybnej železnej tyče možno urobiť takmer švihnutím čarovného prútika tyč dlhú a ohybnú a pod. Takže zrazu sa naša civilizácia ocitá v dobe, kedy sa na Zemi skutočne začínajú diať zázraky... Sú to však zázraky iného typu, než o akých snívali predchádzajúce generácie. Aj keď výsledok je rovnaký, v praxi sa dejú trochu inak, než si predstavovali romantici minulých storočí. A to preto, že "procesu" zázraku konečne začíname rozumieť. Je napríklad všeobecne známe, že neobyčajne pevné oceľové meče z Damašku, so zvláštnou vlnovitou prirodzenou kresbou na povrchu, museli po vykovaní vnoriť do tela zajatca či väzňa, aby získali tie prvotriedne kvality. Až oveľa neskôr sa v Európe potvrdilo, že ten istý efekt možno dosiahnuť vnorením rozpáleného meča do zvieracích koží, namočených vo vode. Hlavným činiteľom je totiž organický nitrogén (dusík), ktorý vyvoláva chemickú reakciu na povrchu meča a robí ho pevnejším a pružnejším.


V roku 1972 britský zoológ, obsluhujúci zložité technické zariadenie na sledovanie signálov netopierov, zachytil zrazu ostrý, silný signál vysokej frekvencie, prichádzajúci z blízkeho megalitického monumentu, ako neskôr zistil. Túto skutočnosť potom potvrdili ďalšie, dôkladnejšie výskumy. Zvuk nadobúdal na intenzite pri brieždení a najsilnejší bol v dňoch slnovratu.

A Charles Berlitz, americký autor, spomína akúsi pyramidálnu štruktúru, ktorú objavili na dne Atlantického oceánu, na juhozápad od Cay Sal Bank, v roku 1977. Vedci ju neskôr prirýchlo klasifikovali ako prírodný útvar. To však neodradilo Ariho Marshalla, priemyselníka gréckeho pôvodu, od zorganizovania expedície do týchto morských končín a výsledky jeho výskumov sú naozaj prekvapujúce. V blízkosti štruktúry začali najskôr ručičky kompasov bláznivo skákať. Vrchol štruktúry sa nachádza asi 46 metrov pod hladinou a celá stavba je vysoká asi 198 metrov. Najväčšie prekvapenie však spôsobil otvor, ktorý akoby pohlcoval akési žiarivé objekty, čosi ako kryštály alebo plynové bubliny, a ktoré sa potom znovu objavovali v inom otvore, nachádzajúcom sa oveľa nižšie. Voda v okolí štruktúry mala vraj neprirodzenú zelenú farbu, dokonca aj v noci. Tento jav sa nikdy nevysvetlil. Svet nemá dostatok času a finančných prostriedkov na výskum tých najdôležitejších vecí.


Istá vec je, že megalitické stavby sú veľmi zvláštne a my zatiaľ nerozumieme odkazu, ktorý nám prinášajú a ani nevieme nič o ich pôvode. Ale dnes už nik nepochybuje, že Veľká Cheopsova pyramída nebola hrobkou egyptského faraóna Khufu (grécka verzia mena: Cheops). Tá teória bola prijatá i na základe Herodotovej knihy "História", ktorú napísal tisícročia po jej vybudovaní. Ako píše americký autor R. W. Noone, Herodotus, ako člen tajného bratstva, bol zasvätený do náboženských mystérií a určite musel prisahať, že zachová tajomstvo veľkej pyramídy. Jeho tvrdenia preto nemožno brať doslova. Herodotus vedel, že časť populácie, zvlášť vzdelanci, ktorým bola kniha určená, sú väčšinou členmi tajného bratstva, a tak porozumejú.


Pyramída priťahuje vzdelancov z celého sveta ako magnet a mnohí významní politici a panovníci v nej strávili osamote nejaký čas. Napríklad Napoleon, ktorý pri svojej návšteve požiadal svoj sprievod, aby ho nechali v Kráľovej komnate osamote. Podľa výpovedí očitých svedkov, keď vyšiel z pyramídy, nejaký čas bol akoby v hypnotickom tranze a nikomu na otázky neodpovedal.


Známy anglický mysliteľ Paul Brunton, ktorý žil väčšiu časť svojho života vo Švajčiarsku, bol údajne jedným z posledných, ktorému bolo dovolené stráviť v nej osamote celú noc. Svoje zážitky popísal vo svojich knihách, ktoré čitateľovi vrelo odporúčam. Pyramída je vraj postavená tak, že prebúdza v človeku supernaturálne sily. V "Egyptskej knihe smrti" sa hovorí, že "moc pyramídy zobúdza boha, ktorý je v duši".


Mnohí vedci venovali štúdiu tejto zvláštnej stavby celé roky a mnohé stránky papiera už boli popísané, ale pyramída nám zatiaľ svoje tajomstvá celkom nevydala. Ani tajná komnata, ktorá údajne obsahuje informácie o pôvode človeka a zmysle ľudskej existencie, zatiaľ objavená nebola. Podľa starých arabských proroctiev ju vraj objaví niekto zo západu a to bude znamenať koniec jednej ľudskej éry. A ten čas je vraj presne predurčený.


Už od najstarších vekov sa tí najvyspelejší združovali v tajných bratstvách; tam ich zasväcovali do tajného učenia o pôvode človeka, ktoré je tým najvýznamnejším dedičstvom, čo ľudstvo má, ale ktoré bolo treba uchovávať v tajnosti pred nevedomou verejnosťou, pretože väčšina ľudí by ho nebola schopná pochopiť a mohli by ho sprofanovať a zneužiť. A takýchto tajných bratstiev, spoločností a organizácií je dnes vo svete dokonca ešte viac, než v minulosti. A každé z nich si robí nárok, že zachováva pôvodné učenie v tej najčistejšej podobe. A pre nás - nezasvätených diletantov - je často ťažké orientovať sa v tom prívale informácií, ktoré dnes začínajú na verejnosť prenikať. My musíme len trpezlivo pátrať a vyvodzovať závery len z útržkov tej "veľkej a tajomnej" pravdy.


Naša verejnosť možno nevie, že aj mnohí americkí prezidenti boli členmi tajných spoločností a lóží. Slobodomurári to boli, čo stáli pri zrode Spojených štátov amerických, na čele s Jurajom Washingtonom. Doteraz možno nájsť až 28 slobodomurárskych symbolov na jednodolárovej americkej bankovke. A bol to práve George Washington, ktorý uložil istý balíček pod základný kameň Bieleho domu - v presvedčení (ako sa niektorí domnievajú), že keď raz bude budova zničená, budúce generácie nájdu tú dôležitú informáciu. Čo presne balíček obsahoval, to vie dnes len veľmi obmedzený počet ľudí.


V Centrálnom parku v New Yorku stojí veľký obelisk, dovezený z Alexandrie. Keď ho museli presťahovať, pod jeho základom sa našlo sedem slobodomurárskych symbolov, tak dobre známych členom tohto tajného spoločenstva. A podobný obelisk stojí aj v Londýne. Oba vlastne pôvodne pochádzajú z Heliopolis na Blízkom východe, až neskôr ich previezli do Alexandrie a odtiaľ do Veľkej Británie a USA.


Už od nepamäti tu teda existovali tajné bratstvá, ktoré vkladali do základných kameňov významných stavieb symbolické odkazy. V starom Egypte to napríklad boli majstri tajného bratstva Amen, ktorí túto službu ľudstvu robili. Od začiatku civilizácie tu vždy boli takí, čo opatrovali chrámové tajomstvá. Pravda zostávala ukrytá celé tisícročia, strážená pred prezradením pod trestom smrti. Legendy, báje a mýty boli určené pre jednoduchých ľudí. Tie však tiež majú skrytý zmysel a obsahujú zároveň aj morálne poučenie, aby vychovávali ľudí. Vyspelí jednotlivci, ktorí prejavili záujem, dostatočné porozumenie a rešpekt, mali možnosť oboznámiť sa s pravdou v chrámoch zasvätenia.


V každej historickej dobe bolo o pôvodnom učení informovaných len niekoľko málo jednotlivcov. Tajné spoločnosti boli organizačne budované na základe prísne dodržiavanej hierarchie: na čele bola obyčajne trojica: jedna osoba predstavovala autoritu, druhá silu a tretia organizáciu. Pod ňu zvyčajne podliehalo 12 podriadených, hlboko zasvätených osôb, podľa dvanástich hviezdnych znamení zverokruhu. Týmto ďalej podliehalo 22 osôb, podľa počtu kozmických princípov, ktorými Boh stvoril svet. Na ďalšom stupni bolo 365 osôb, podľa počtu dní v roku, atď. Aj keď tajné spoločnosti strážili to tajomné učenie pod trestom smrti, veľakrát sa k neúplným, útržkovitým informáciám dostali aj nepovolané uši, ktoré však pôvodnú pravdu neboli schopné pochopiť a vysvetľovali si ju po svojom. Preto potom v historickej dobe vznikalo toľko pomýlených a prekrútených konceptov a chybných náboženských doktrín.


Tajných spoločností, organizácií, okultných a duchovných konceptov je mnoho, ale nie všetky nesú pravdu, ktorú hľadáme, rovnakou mierou. Mnohé z tajných bratstiev a spoločností sú síce stále ešte tajné, ale informácie o nich dnes už nájdete v každej významnejšej knižnici. Väčšinou sú úradne prihlásené a budovy, ktoré vlastnia, sú označené emblémami. Slobodomurári na severo-americkom kontinente každý rok poriadajú akýsi "deň otvorených dverí", kedy má verejnosť (ale vždy iba muž) voľný vstup - i keď zrejme nie do všetkých priestorov a všetkých budov.


Rozsah a zámer tejto knihy mi nedovoľuje písať o všetkých podrobne; uvediem len pár najzaujímavejších faktov o niektorých z nich.



Alchýmia

Slovo alchýmia pochádza z arabského "Khem" - staroarabský výraz pre Egypt. Je to teda "umenie Egypta", mágia alebo tiež "kráľovské umenie". Je to akási kombinácia chémie, metalurgie a filozofie.


Základom bola idea, že svet bol stvorený božou silou z chaotickej masy (príma matéria). A tak v praktickej alchýmii môže byť všetko transmutované na túto "prvotnú hmotu" prostredníctvom "solve" - rozpúšťať a potom spätnou väzbou "coagula" - stužovať pretvorené na úplne inú kvalitu. Alchýmia sa rozšírila v Európe zvlášť pod vplyvom islamskej okupácie Španielska. Snaženie mnohých alchymistov sa sústreďovalo na výrobu tzv. kameňa mudrcov alebo lápisu - akejsi tajomnej substancie, ktorou je možné meniť obyčajné kovy na zlato. V niektorých európskych múzeách majú dodnes expozície kúskov zlata, ktoré boli údajne transmutované z olova a pod. Alchymisti hľadali kameň mudrcov a elixír večného života, požitím ktorého bolo možno získať nesmrteľnosť.


Albertus Magnus - bol jedným z veľkých kresťanských alchymistov; žil v 13. storočí a bol učiteľom Tomáša Aquinského. Bol údajne schopný kontrolovať počasie, premieňať olovo na zlato a ako sám tvrdil: našiel dokonca aj kameň mudrcov. Pokusy niektorých alchymistov však viedli aj k mnohým objavom v oblasti chémie. Paracelsus ako prvý napríklad popísal zinok a vynašiel mnohé liečivé prípravky pre medicínu a Blaise Vigenese zase objavil benzoovú kyselinu. Počas renesancie sa vynorilo ešte viac objavov. Basil Valentin objavil napríklad kyselinu sírovú a Johann Friedrich Bottlicher bol prvým Európanom, čo vyrobil porcelán. V poslednom storočí sa zo zatuchnutých knižníc alchymistov vydolúvajú informácie, ktoré svedčia o tom, že starovekí alchymisti urobili mnohé významné objavy aj v oblasti fotografie, v prenose rádiových vĺn, zvukových záznamov alebo dokonca i v letoch vzduchom. Ale všetky diela sú zapísané v nezrozumiteľnom jazyku, sú plné rôznych formuliek a symbolov, ktorým rozumie len hlboko zasvätený človek.


V novších štúdiách sa však hovorí, že skutočnou skrytou podstatou alchýmie nebola transmutácia prvkov, kovov alebo materiálnych predmetov, ale psychická, mentálna transmutácia - pretavenie osobnosti človeka, jeho nižšej podstaty tak, aby sa stal dokonalou vyššou bytosťou. Kresťanskí alchymisti považovali kameň mudrcov za symbol Krista.


Podľa legendy prvým učiteľom tohto umenia bol egyptský Tat (aj Thot a Gréci ho nazývali Hermes Trismegistos) - boh mágie a vyššej múdrosti. Tajomstvá čínskej alchýmie boli odovzdávané iba ústne z pokolenia na pokolenie až do roku 320 n.l. Nesmrteľnosť, ktorú čínski alchymisti hľadali, však nebola chápaná ako predĺženie pozemských rokov života, ale ako získanie takých duševných kvalít, aby bol človek schopný nadviazať kontakt s vyššími svetmi a získať supernaturálne schopnosti. Praktická čínska alchýmia sa zase venovala výrobe liečivých elixírov. Indická alchýmia sa datuje už od roku 1000 pred n.l. Bola to forma Ayurvedickej medicíny. Určité prvky tejto vedy sa používajú v liečiteľstve dodnes.



Templárski rytieri


Boli to ozbrojené sily cirkvi v Európe, organizované ako mníšsky rád (Kristova armáda, Kristovi rytieri), ktoré sa, okrem iného, zúčastňovali na výpadoch, známych ako križiacke. Cieľom výprav bolo šírenie kresťanstva a opätovné dobytie "Svätej zeme".


Pápež Honorius II. Rád oficiálne uznal v roku 1128 na koncile v Troyes. Existoval však už od roku 1118; tvorilo ho však celkovo iba deväť mužov. Veľkým ochrancom a tútorom Templárov bol už od začiatku sv. Bernard. Spočiatku údajne sprevádzali pútnikov do Svätej zeme ako ozbrojený sprievod. Keby to však bolo ich pravé poslanie, určite by medzi seba boli už od začiatku najímali nových adeptov ako všetky ozbrojené sily podobného charakteru. Po celých deväť rokov však do Rádu nik nevstúpil! Z akých dôvodov ten tajomný rád skutočne vznikol a čo bolo ich skutočným poslaním - to už dnes môžeme len tušiť... Niektoré zdroje uvádzajú, že Rád bol založený na podnet Rádu Siónu - tajomného bratstva vo Svätej zemi (viď Rád Siónu - Prieuré de Sion), ktoré sídlilo na hore Sión a tajuplným spôsobom rozhodovalo o osude kráľov a krajín vtedajšieho sveta.


Do roku 1127 sa všetci Templári triumfiálne vrátili do Európy. Neskôr sa ich rady rozrástli do tej miery, že po čase tvorili nesmierne mocnú organizáciu, ktorá vlastnila majetky po celom svete, aj vo Svätej zemi. Každý totiž, kto do Rádu vstupoval, sa musel vzdať všetkého majetku v prospech bratstva. A navyše, už od samého začiatku mali mnohé privilégiá - boli napríklad oslobodení od platenia daní, atď. Naopak - oni sami mali právo vyberať dane v komunitách, ktoré vlastnili; mohli zamestnávať svojich vlastných úradníkov, boli imúnni pred súdmi a zodpovedali sa iba priamo pápežovi. Ich mottom bolo: "Non nobis, Domine, non nobis, sed nomini Tuo da gloria! - (Nie nám, Pane, nie nám, ale Tvojmu menu na slávu!")


Mohli si strihať vlasy, ale neholili si brady, preto sa výrazne odlišovali od vtedajšej mužskej "vyholenej" populácie. Začiatkom 14. storočia boli už jednou z najmocnejších a najbohatších organizácií v Európe a na Blízkom východe. Celé roky sa povrávali historky o ich tajných rituáloch, skrytých pokladoch a o ich nekonečnom bohatstve. Vlastnili mnohé rezidencie a pôdu po celej Európe a to ich predurčovalo nato, že sa stali akýmisi prvými bankármi. Cesty boli vtedy plné zbojníkov a keď vysoko postavení, bohatí ľudia museli cestovať, odovzdali peniaze Templárom na začiatku svojej cesty a v cieli si ich potom, v inej templárskej usadlosti, vybrali. Mnohí historici uvádzajú, že v kraji okolo Languedocu vo Francúzsku, kde žili i Katarskí gnostici, ktorí boli cirkvou neskôr vyhlásení za kacírov, (viď Gnosticizmus), mali Templári veľké sympatie a dostali tu od nich do daru mnohé usadlosti. Bertnard de Blanchefort, štvrtý veľmajster tohto Rádu, dokonca pochádzal z katarskej rodiny. A všeobecne sa uvádza, že v čase Albigenziánskej výpravy proti Katarom to boli práve templárske sídla, ktoré poskytli útočisko mnohým prenasledovaným Katarom, aj keď navonok sa k ich prenasledovaniu stavali neutrálne...


Francúzsky kráľ Filip IV. však zazeral krivým okom na bohatstvo Templárov, na ich slobodu a nezávislosť. Neraz bol nútený prijať od nich finančnú výpomoc. Keď sa ocitol úplne na dne so svojimi financiami, s tichým súhlasom vtedajšieho pápeža, vyhlásil "svätú" vojnu kacírstvu a nariadil prepadnúť hlavný chrám Templárov v Paríži i ostatné templárske sídla, dal uväzniť vtedajšieho veľmajstra Rádu Jaques de Molaya a s ním 140 Templárov. A všetok templársky majetok nechal zhabať! Roky sa potom od nich snažili mučením vynútiť priznanie rôznych vykonštruovaných zločinov. Obviňovali ich zo svätokrádeže, sexuálnych orgií, obcovania s diablom a pod. Niekoľkí toľké mučenie nevydržali a priznávali sa k hocičomu, len aby tortúra skončila. A ich svedectvá boli potom použité Inkvizíciou v pripravovaných procesoch. Pápež tento Rád potom oficiálne zrušil na koncile vo Viedni v roku 1312. Ich majetok potom zhabala cirkev, francúzsky kráľ Filip IV. a anglický kráľ Edward II. Ale mnohí európski vládcovia odmietli nasledovať príklad Francúzska a Anglicka v prenasledovaní Templárov, napríklad španielsky, portugalský kráľ a iní. Neskôr sa začalo povrávať, že mnohí Templári našli útočisko v Škótsku, ktoré bolo pomerne izolované od ostatnej Európy a bolo vo večnom nepriateľstve s Anglickom. Doteraz sa tu nachádza veľké množstvo hrobov s templárskymi znakmi. Niektorí historici sa dokonca nazdávajú, že templárska tradícia v Škótsku dala práve podnet k neskoršiemu vzniku tajných spoločností na tomto území, z ktorých sa neskoršie vyformovali i novodobé slobodomurárske lóže vo Veľkej Británii.


V roku 1314 sa kráľovi Filipovi podarilo zmanipulovať veľmajstra de Molay k súhlasu verejného priznania zločinov a za odmenu mu prisľúbili doživotné väzenie namiesto smrti. Vojaci ho so zaviazanými očami vyviedli na námestie pred zvedavý dav, kráľa a cirkevných hodnostárov. Ale de Molay, ktorý bol predtým kráľovým radcom a dokonca krstným otcom jeho dcéry, sa veru nepriznal k ničomu... Naopak, obvinil kráľa z vraždy nevinných Templárov a rozzúrený Filip ho nechal namieste zaživa upáliť. Z horiacej hranice ho však ešte stačil varovať, že za tieto zločiny bude jeho rodina trpieť až do 13. pokolenia. A Filip sám a pápež Klement V. - sa do roka ocitnú, spolu s ním, pred stolicou božou. Pápež zomrel do jedného mesiaca po tejto udalosti - údajne na dizentériu a kráľ Filip zomrel v novembri toho istého roku za záhadných okolností, ktoré nikdy neboli uspokojujúco vysvetlené. Kapetovci po jednej generácii stratili moc a na trón nastúpila rodina Valois...


V nasledujúcich storočiach sa zrodilo mnoho romantických historiek o Templároch a traduje sa, že Rád žil aj naďalej, v iných spoločnostiach, pod iným menom. Na Slovensku sa tiež nachádza mnoho historických templárskych pamiatok z tohto obdobia: hradov, kostolov a kaplniek. Treba však otvorene priznať, že aj keď tieto tajné spoločnosti vznikli pôvodne na vznešenom ideáli, mnohí radoví členovia sa mu časom spreneverili, začali zneužívať svoju nezávislosť a imunitu v osobný prospech. Niektorí sa neskôr dokonca natoľko znížili, že vytvárali bandy, ktoré lúpili a zabíjali. Malomyseľné ľudské duše už pošpinili a zničili nejeden vznešený ideál!


Hnutie sa neskôr rozpadlo na mnohé frakcie: Maltézski rytieri, Teutónski rytieri, Čierni rytieri, atď. Koncom 19. storočia založili v Nemecku a Rakúsku Rád nových Templárov, ktorých symbolom je hákový kríž a mnoho tajných loží a spoločností v USA dnes hrdo nesie v názve meno Jaquesa de Molay.


"Suverénny a vojenský rád Jeruzalemského chrámu" (ORDO SUPREMUS MILITARIS TEMPLI HIEROSOLYMITANI), ktorý existuje dnes, založili v roku 1804 a tento odvodzuje svoj pôvod od originálneho, ktorého veľmajstrom bol Jaques de Molay. Rád vo svojich písomnostiach uvádza, že de Molay pred smrťou stačil ešte určiť nástupcu a organizácia existovala i naďalej, v tajnosti. Niektorí historici o tom síce pochybujú, ale iní zase uvádzajú, že niektoré skutočnosti ten fakt potvrdzujú. Spoločnosť nikdy neupútala na seba pozornosť požadovaním vrátenia majetkov Templárov. Existuje v tichosti, venuje sa "archívnemu výskumu a charitatívnej činnosti", ako je uvedené v stanovách. Súčasným veľmajstrom je Portugalec gróf Don Fernando Campello Pinto Pereira de Sousa Fontés. Jedna frakcia sa od pôvodnej oddelila a založila vlastnú organizáciu vo Švajčiarsku. Z tej sa potom oddelila ďalšia, na čele s Antóniom Zapellim, ktorá tiež sídli vo Švajčiarsku. Členmi tejto poslednej sú údajne aj niektorí členovia švajčiarskej slobodomurárskej lóže "Veľká lóža Alpina".


Väčšina tajných spoločnosti v Európe si dnes dáva za cieľ bojovať za zjednotenú Európu - s tým rozdielom, že niektoré sú len za zjednotenie západnej Európy, kým iné chcú vytvoriť úniu "od Atlantiku, po Ural a Stredozemné more".

 


Rád Siónu ("Prieuré de Sion" - "Kláštor Siónu")


V historickej dobe sa pri nastoľovaní panovníkov na európske tróny stretávame s akousi "konšpiráciou krvi", kedy sa kládol mimoriadne úzkostlivý dôraz na to, aby sa k moci dostal potomok z určitej, "Bohom predurčenej", rodiny. V učebniciach dejepisu sa zvyčajne dozvedáme, že tým rodinám išlo predovšetkým o udržanie majetku a moci v jednom rode. To je určite jeden z prozaickejších, praktických dôvodov, ktorý sa neskôr už stal jediným motívom, pretože materializmus ovládol všetky oblasti života. Ale za týmto všetkým je ešte čosi viac...


Panovníci v prvom tisícročí n.l., ale i v ďalekej minulosti, to boli jedinci trochu iného morálneho a charakterového profilu, než tí neskorší. Panovník v tom čase, to bol v prvom rade duchovný vodca, ktorý slúžil ako vzor a dohliadal na zachovávanie morálnych hodnôt v národe, ktorému vládol. Na drobných praktických rozhodnutiach vlády sa vôbec nepodieľal; to prenechával iným. Už od malička ho vychovávali zvláštnym spôsobom: v úplnej izolácii od ostatných, vo veľkej striedmosti, takmer v chudobe a zasväcovali ho do ezoterických tajomstiev. Taký panovník mal štatút veľkňaza, podobne ako v starom Egypte, a prisudzovala sa mu nepozemská moc. Celý život si vôbec nestrihal vlasy a lebky kráľov, ktoré sa našli z tohto obdobia, mali na vrchole hlavy otvor - chýbala tam časť kosti. Tie otvory v hornej časti lebky pripomínajú staroveké praktiky, napríklad tibetského raného budhizmu, ktoré odstraňovali túto časť lebky, "aby sa duch mohol ľahšie oslobodiť a zjednotiť s večnosťou". A františkánske tonzúry majú tiež istotne veľa spoločného s týmito praktikami.


Panovnícke rodiny vždy vyberali spomedzi svojich potomkov tých najschopnejších a odovzdávali im vzácnu skrytú múdrosť, aby tu bola záruka, že koleso dejín sa vždy bude krútiť správnym smerom. Nato, aby bol vybraný vždy len ten správny človek, dohliadal práve tajomný Rád Siónu, ktorý, podľa písomných záznamov, zachovaných dodnes, nachádzame v 10. a 11. storočí n.l. vo Svätej zemi, na vrchu Sión, v malom nenápadnom kláštore. Po druhej križiackej výprave Ľudovít VII. priviedol so sebou 95 členov tohto Rádu a daroval im rozsiahle panstvo Saint-Samson v Orleánse vo Francúzsku. V tom čase padli i posledné bašty vo Svätej zemi do rúk Saracénom, a tak sa dá predpokladať, že členovia Rádu museli svoj kláštor veľmi narýchlo opustiť.


Ako sme uviedli predtým, Rád Templárskych rytierov založili veľmi tajomným spôsobom. Spočiatku ich bolo len deväť a neexistuje žiadny písomný záznam o ich skutočnom poslaní. Vieme len toľko, že sprevádzali pútnikov do Svätej zeme ako ozbrojený sprievod. Templári a Rád Siónu však mali od začiatku až príliš veľa spoločného, okrem iného, napríklad aj to, že istý čas bol veľmajstrom oboch rádov ten istý človek. Trojica autorov: Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln, ktorí napísali niekoľko kníh na túto tému sa nazdávajú, že Templárski rytieri mali na začiatku - v čase, keď "sprevádzali pútnikov do Svätej zeme" - veľmi špecifické poslanie: nájsť čosi nesmierne dôležité; čosi, čo nestačili odniesť do bezpečia mnísi a kňazi Rádu Siónu pred saracénskym útokom. Čo mohlo byť také dôležité? Vzácne písomnosti? Tajné informácie, ktoré sa nesmeli dostať do nezasvätených rúk? A autori sa nazdávajú, že napriek tomu, že Rád Siónu sa časom z očí verejnosti stratil, existuje aj dnes. V roku 1188 si len zmenil názov, ktorý nosí doteraz: "Prieuré de Sion".


Keď sa snažili vypátrať poslanie tejto organizácie, zistili, že Prieuré de Sión je od roku 1956 oficiálne uznanou a prihlásenou organizáciou, ktorej náplňou je "štúdium a vzájomná pomoc členom". Ale v žiadnom telefónnom zozname sa táto spoločnosť nenachádza a adresa, ktorú sa autori snažili nájsť, bola falošná. Jej zverejnené stanovy sú len veľmi všeobecné. Uvádza sa v nich napríklad, že členstvo nebude odmietnuté nikomu na základe jazyka, sociálneho pôvodu, triedy alebo politickej ideológie. Ale ďalej sa v nich hovorí, že členom sa môže stať každý katolík nad 21 rokov. A podľa autorov - tón, štýl a jazyk stanov budí dojem, akoby ich napísal nejaký vysoko postavený hodnostár z Vatikánu. Čo je však najdôležitejšie - dokumenty, ktoré sa autorom podarilo identifikovať a dať do súvislosti s touto tajnou spoločnosťou, svedčia o tom, že za ňou stojí ktosi, kto je dedičom starovekého ezoterického učenia. Ale sú písané skôr v duchu gnosticizmu, než oficiálneho katolíckeho názoru, ktorý verejnosť pozná.


Od roku 1956 sa členská základňa prudko rozrástla na 9841 členov. Organizačná štruktúra je pyramidálna: najvyššou funkciou je funkcia veľmajstra; jemu podliehajú tri osoby, potom nasleduje ďalších deväť. Veľmajster plus týchto 12 osôb tvoria spolu tzv. "Ružový kríž" (ako Ježiš a jeho 12 apoštolov alebo ako 12 znamení Zverokruhu). Organizácia je rozdelená do 729-tich provincií. Členovia pracujú na úrovni deviatich stupňov. Na posledných stupňoch boli v poslednom čase urobené zmeny - boli pridané dva ďalšie, čím sa ešte viac prehĺbila izolovanosť radových členov od najvyšších zasvätencov. Členovia sú rozdelení do dvoch skupín: jedna má na starosti "Apoštolát" a druhá "Ustráženie tradície".


Autori preštudovali niektoré vydania časopisu "Vaincré", do ktorého prispieval (alebo ho sám vydával) veľmajster Rádu Prieuré de Sión pán Pierre Plantard de Saint Claire (ktorý však už medzitým odstúpil, pretože autori ho odhalením skompromitovali). Preštudovali tiež niekoľko vydaní novšieho magazínu "Circuit", ktorý má podobný pôvod. Mňa osobne však najviac zaujali informácie z tých časopisov, ktoré sa týkajú charakteristiky doby, v ktorej žijeme. Napríklad: ..."Každý, kto vie ako interpretovať skrytý zmysel, porozumie... Miesto, ktoré sa zdá byť najpevnejšie, je možno najnestálejšie... Máme tendencie zabúdať, že žijeme na sopke, v centre obrovských síl... všetko sa odohráva podľa predurčených cyklov... My dávame tým, čo k nám prídu, morálnu pomoc a... duchovnú mannu. My sme poslovia, čo oslovujú vercov i nevercov s jediným cieľom - dať im zlomky pravdy."


Na inom mieste sa spomína vytvorenie ekonomickej integrácie: Európa/Afrika, v ktorej by malo byť bohatstvo prerozdeľované spravodlivým pomerom tak, aby neboli veľké sociálne rozdiely medzi triedami a národmi. Iba na takomto spravodlivom základe môže byť vybudovaný trvalý pokoj a mier. V inom čísle sa zase spomína nutnosť decentralizovať moc v štátoch do menších provincií tak, aby každá mala k dispozícii vlastné obranné sily a samostatnú administráciu. Akému účelu by mali také opatrenia slúžiť? Tuší azda niekto, že by mohlo prísť ku globálnej kataklizme alebo k lokálnym pohromám s fatálnymi následkami a následnej anarchii? Vie azda niekto, že doba, v ktorej sa ocitáme, môže byť veľmi nepokojná, plná vášnivých sociálnych pohybov, revolučných udalostí a radikálnych zmien? Počíta azda niekto s tým, že ľudí bude treba organizačne podchytiť na malých izolovaných územiach? Je naozaj možné, že niekto vie a rozumie realite naokolo do tej miery, že je schopný vopred predpovedať budúce udalosti, takmer so stopercentnou istotou?


Ako spomína trojica autorov, zvláštne je, že do druhej svetovej vojny existovalo v archívoch vo francúzskom Orleáns okolo 20 chárt s podrobnými informáciami o Ráde Sión, ale takmer všetky sa (okrem troch), záhadne stratili počas bombardovania. Autori vypátrali a uverejnili množstvo zaujímavých informácií nielen o tajných spoločnostiach, ale i mnohé fakty z histórie a z Ježišovho života, s ktorými sa čitateľ doteraz nestretol v žiadnej tlači. Z toho množstva informácií a faktov, ktoré sa im podarilo zhromaždiť, vyvodili neuveriteľné závery: napríklad, že Ježiš nielenže mal súrodencov, ale pochádzal z rodiny, ktorá mala dedičný nárok na židovský kráľovský trón. I keď sa narodil v chudobnej rodine, tá patrila k miestnej historickej šľachte. Zanechal vraj údajne po sebe potomkov a od tých odvodzuje svoj pôvod Merovigiánska kráľovská vetva, ktorú neskôr z moci odstavili Karolovci. Potomkovia tej kráľovskej vetvy sú dnes členmi Rádu Sión (napr. aj Pierre Plantard de Saint Claire) a tí sa teraz usilujú o znovunastolenie monarchií v Európe a o uchopenie moci. Autori uvádzajú množstvo dôkazov, že táto tajná spoločnosť má kontakty na všetky významné tajné združenia vo svete a šľachtické kliky, novorytierske politické hnutia, politické strany, atď.


Ako uvádzajú, ich záujem prebudila malá, nenápadná knižočka o Rennés-le-Chatéau - malej dedinke v južnom Francúzsku. V roku 1885 sem bol poslaný mladý, inteligentný, ambiciózny kňaz Berengér Sauniére, ktorý nejakým spôsobom vzbudil nevôľu svojich predstavených, a tak mu pridelili túto bezvýznamnú farnosť ako trest. Ale Sauniére, ktorý sa v tomto kraji narodil, celkom rád tento exil privítal. Čas využíval na pokračovanie v štúdiu latinčiny, hebrejčiny a gréčtiny. Z času na čas navštevoval veľmi starého abbého na blízkej fare a veľa sa od neho dozvedel o histórii kraja. A kraj to veru nebol hocijaký... Neďaleko sa nachádzala pevnosť Templárskych rytierov a iba pár kilometrov na východ je možno ruiny domovského sídla Bertranda de Blachenfort, štvrtého veľmajstra Templárskych rytierov.


V roku 1891 sa Sauniére rozhodol zreštaurovať kostol. Dal odstrániť starý oltárny kameň - a pod ním, v dutom stĺpe, našiel štyri dokumenty, datované od roku 1244 až do roku 1780. V dvoch z nich bol zakódovaný akýsi tajný odkaz. Onedlho nato sa z chudobného vidieckeho farára stal veľmi bohatý človek. Nebol však nikdy sebecký, rád sa počas svojho života so svojím bohatstvom delil s celou dedinou. O pôvode peňazí sa však jeho farníci pravdu nikdy nedozvedeli. A tak sa po kraji začali rozprávali historky od výmyslu sveta o tajnom poklade, ktorý zrejme musel objaviť spolu s dokumentmi. Poklad tu mohli ukryť napríklad prenasledovaní Katari alebo Templárski rytieri. Autorov však historky o poklade nezaujímali, vydali sa po stope dokumentov, pretože, ako tušili, tie boli skutočným pokladom. Niekto ich totiž, za obrovskú sumu od Sauniéra odkúpil. Autori sa domnievajú, že v nich musela byť dôležitá informácia, ktorá sa nesmela dostať na verejnosť a snažia sa čitateľa presvedčiť, že tým, kto za informáciu dobre zaplatil bol Rád Maltézskych rytierov Svätej stolice...



Suverénny a vojenský rád Malty


Tento náboženský, vojensky organizovaný Rád vznikol v roku 1070 ako "Rád svätého Jána" a v jeho náplni bolo starať sa o chudobných a chorých pútnikov vo Svätej zemi. Od roku 1100 mali potom aj svojho veľmajstra. Tiež sa zúčastňovali križiackych výprav a v roku 1291 museli z Palestíny odísť. V tomto čase sa im však už pripisovalo obrovské bohatstvo a moc. Najskôr sa utiahli na Cyprus. Neskôr, v roku 1530, im však Karol V. daroval ostrov Malta, kde sa potom usadili a od tých čias ich verejnosť pozná pod menom "Maltézski rytieri".


Keď sa v roku 1307 začalo prenasledovanie Templárov, Maltézskych rytierov sa to veru nijako nedotklo. Naopak - tešili sa veľkej priazni pápeža a dokonca im boli pridelené i mnohé templárske majetky. Ešte v 16. storočí bojovali s Turkami a úspešne sa im darilo udržať si kontrolu nad ostrovom až do roku 1798, kedy ich z neho vyhnal Napoleon a boli prinútení ujsť. Niektorí z nich ušli dokonca až do Ruska. Rád bol znovu rekonštituovaný v roku 1879 ako charitatívna organizácia pre chorých a ranených. Ich emblémom je biely maltézsky kríž na čiernom pozadí. V názve mnohých organizácií a inštitúcií, ktoré im v dnešnej dobe podliehajú, sa vyskytuje meno sv. Jána. V roku 1979 mali okolo 9 tisíc členov, z ktorých jeden tisíc bolo Američanov a viac ako tri tisíce Talianov. Ich hlavným sídlom je Palazzo de Malta na Via Ciondotti v Ríme.


Vlastnia sieť nemocníc, táborov pre malomocných a rôznych zdravotníckych zariadení po celom svete. Dokonca majú aj dokonale organizovanú sekciu pre pomoc v prípade prírodných katastrôf! Organizácia ako taká, má štatút samostatnej principality, jej predstavený má postavenie adekvátne panovníkovi alebo hlave štátu; v cirkevnej hierarchii kardinálovi. Trojica autorov, ktorých sme spomínali predtým, však naznačuje, že za touto verejnou zástenou sa skrýva tajné poslanie, zamerané na spravodajskú a informačnú činnosť a autori pripisujú tejto organizácii neobyčajnú moc. Sú údajne napojení na všetky svetové významné organizácie, politické strany, slobodomurárske lóže a hnutia, ktoré hýbu svetom. Určité skutočnosti by tomu aj nasvedčovali, pretože mnohí významní politici a vysoko postavené osobnosti vo svete dostávajú vysoké vyznamenania tohto rádu za zásluhy, o ktorých nikto nič konkrétne nevie...


Ale aby sme boli objektívni a neuvádzali len jednostranné fakty, treba povedať i to, že veda už medzitým potvrdila, že niektoré európske aristokratické rody skutočne pochádzajú z rodu krála Davida. Ale potvrdili sa aj iné veci: ten rod sa ťahá od semitských kočovných Hyksosov, ktorí kedysi prišli do Egypta preto, lebo na celom Blízkom východe prepuklo veľké sucho. Egyptské kráľovstvo bolo už v tom čase pevne establišované; Egypt bol rozdelený na dve polovice: Horný a Dolný a každá časť mala vlastného panovníka. Semitskí Hyksosi tu potom už natrvalo zostali a v priebehu času sa zmocnili nielen pred verejnosťou ukrývaných "kráľovských tajomstiev", ale napokon aj trónu v Dolnom Egypte (ústie Nilu). A práve z tej vetvy faraónov pochádzal kráľ David a neskôr i Ježišova rodina.


Väčšina tajných či semi-tajných združení a spoločností vo svete dnes vyvíja veľké úsilie za združovanie a zjednocovanie národov do jednotnej bratskej celosvetovej spoločnosti bez hraníc. Na území Európy je to v praxi zatiaľ idea veľkej - spojenej a slobodnej - Európy. Táto idea je cieľom napríklad aj spoločnosti "Pan Europa", na čele ktorej teraz stojí Dr. Otto von Habsburg. Symbolom tejto organizácie je keltský kríž v kruhu. Založil ju ešte v roku 1922 gróf Richard Coundenhove-Kalergi ako "Pan-európsku úniu". Medzi vojnami a po nich bola veľmi prestížnou tajnou organizáciou, združujúcou mnohé významné osobnosti politického, umeleckého a vedeckého života. Členmi boli napríklad Winston Churchill, Albert Einstein, George Bernard Shaw, Thomas Mann, Eduard Beneš a mnohí iní.


Idea slobodnej spoločnosti bez hraníc je, samozrejme, veľmi pozitívna a všetci si nič iné neželáme. Žije s nami už dlho a len v poslednom čase sa začína viditeľnejšie realizovať. So sympatiami sa dívame na toto rodiace sa spoločenstvo a radi by sme doňho patrili tiež. Aj nášmu národu ide o to, aby sa ľudstvo v budúcnosti dokázalo zjednotiť v spoločnosti bez hraníc, aby sa rozdielnosti v názoroch prestali riešiť vojnovými konfliktmi a aby sa zo života navždy stratila nenávisť, závisť, zlomyseľnosť, zákernosť a túžba ovládnuť a podrobiť si početne menšie a vojensky slabšie, národy. Ale svet si musí uvedomiť, že jednotu národov nemožno budovať nasilu - cez neprirodzené spolužitie rozdielne silných národov v jednom štátnom útvare, z ktorých ten silnejší sa vždy snaží slabšieho zneužiť v prospech vlastného napredovania. Kým sa takéto túžby v silnejších národoch nestratia, malé národy vždy budú proti takémuto zjednocovaniu. Nebudú predsa dobrovoľne strkať hlavu do slučky, ktorá im v konečnom dôsledku vždy vylomí väzy! Ľudí môže zjednotiť len rovnako chápaný celospoločenský ideál, ktorému budú všetci verne slúžiť - a to ostatné sa už postupne usporiada samo.


Malé národy sú väčšou mierou pripravené zjednotiť sa; tie boli vždy nútené vyhľadávať spojencov. Väčšinou nimi boli vojensky a ekonomicky silnejšie krajiny, ktoré však nikdy nevedeli odolať pokušeniu potláčať ich právo na sebaurčenie, ich identitu, ich korene, pohŕdavo sa o nich vyjadrovať a urážať ich dôstojnosť, prisvojovať si ich kultúru a osobitosti. Väčšina ľudí si nič iné neželá, len žiť v pokoji a nemusieť sa mať ustavične na pozore, ale to sa musí robiť inak - nie tým tzv. "potláčaním nacionalizmu", čo však v praxi vždy platí len pre malé národy a etnické skupiny, ktorých práva niekomu mocnejšiemu prekážajú!


Isté teda je, že na začiatku všetkých pokrokových hnutí vo svete vždy priamo alebo nepriamo stáli členovia tajných spoločností a do tých patrili vedci, umelci a iné významné osobnosti - napríklad Isaac Newton, Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Claude Debussy, Jean Cocteau a mnohí ďalší...

 


Rosikrušiani alebo bratia Ružového Kréta


Dnešné bratstvá a spoločnosti Ružového kríža tiež odvodzujú svoj pôvod od dávnych dôb. Napríklad Harvey Spencer Lewis, prvý zakladateľ Rádu s týmto menom na území USA uvádza, že rád vznikol v roku 1489 pred n.l., za vlády faraóna Thutmósa III.(hyksoský egyptský panovník) Historici sú však triezvejší a tí vznik prvých tajných spoločenstiev s týmto menom pripisujú predovšetkým pamfletom, ktoré sa záhadne objavili medzi vzdelancami 17. storočia v Nemecku.


Boli celkovo tri a hovorilo sa v nich záhadnom Christianovi Rosenkreutzovi, ktorý sa údajne narodil v roku 1378 a vyrástol v kláštornej škole. Vo veku 16. rokov ho zobral na cestu do Arábie jeho učiteľ, ktorý však cestou ťažko ochorel a zomrel. Mladý Rosenkreutz pokračoval v putovaní sám a neskôr získal pobytom a štúdiom v tajných spoločnostiach v Egypte a v Arábii neoceniteľné vedomosti - tajnú starovekú múdrosť. Po svojom návrate do Nemecka sa obkolesil malou skupinou adeptov. Zomrel vraj v roku 1484, vo veku 106 rokov a pochovali ho v hrobke na tajnom mieste. Keď v roku 1604 robili akési stavebné úpravy v hlavnom sídle tohto bratstva, objavili tajné dvere, na ktorých bolo napísané: "Otvorím sa o 120 rokov". Za nimi našli zvláštnu miestnosť so siedmimi stenami, pokrytými symbolmi. Bola osvetlená svetlom, ktorého zdroj nijako nemohli nájsť. Ale najprekvapujúcejším nálezom bola truhla, s dokonale prezervovaným telom Christiana Rosenkreutza. Tretí pamflet sa vraj objavil v roku 1616. Uvádzalo sa v ňom, že ho napísal Rosenkreutz sám, ešte v roku 1459. Bol plný okultných formuliek, alchymických vzorcov, vrátane návodu na vytvorenie homuncula - umelej bytosti, stvorenej mágiou. Vo všetkých troch pamfletoch sa zvestoval príchod novej doby: epochy, kedy sa človek duchovne prerodí, definitívne oslobodí a zhodí tisícročné okovy. Každý z nich sa končil výzvou, vyzývajúcou k vstupu do tohto bratstva.


Súčasní historici väčšinou pripisujú autorstvo všetkých troch pamfletov Johannovi Valentinovi Andreae (1586 - 1654), nemeckému pastorovi a filozofovi, ktorý bol zhodou okolností nejaký čas aj veľmajstrom Rádu Siónu (Prieuré de Sion). Andreae sa vraj pred svedkami priznal, že napísal tretí pamflet ako žart. Nech však už bol ich pôvod akýkoľvek, spôsobili veľký rozruch vo vtedajšej spoločnosti a v mnohých intelektuáloch prebudili záujem o duchovné vedy. V nasledujúcich storočiach sa aj na základe tohto zvýšeného záujmu začala obrovská obroda: renesancia myslenia, ktorá síce prinášala so sebou aj veľký sociálny nepokoj, ale mala pozitívny vplyv na povedomie celého ľudstva.


Moderné hnutia Ružového kríža sa už mierne líšia od tých pôvodných, ktoré pozakladali mladí európski filozofi. Ako sa uvádza v istej americkej encyklopédii: nádejní adepti pred prijatím do bratstva najskôr študujú jeho teoretický, filozofický, duchovný koncept, až potom sú do organizácie prijatí. Môžu postupovať v 12. stupňoch, nepijú alkohol, nefajčia, nejedia mäso, atď.


Tajných spoločenstiev, ktoré istým spôsobom nadväzujú na túto tradíciu, je mnoho. Za všetky spomeňme dve, ktoré sú súčasťou slobodomurárstva: "Societas Rosicruciana in Anglia" a "Societas Rosicruciana in Civitatibus Foederatis" (USA) - pôvodne pomenovaná "Societas Rosicruciana Republicae Americae" . Členmi anglickej organizácie sa môžu stať len tí slobodomurári, ktorí majú zasvätenie minimálne 32. stupňa. Americká prijíma aj neslobodomurárov - tak, ako i ďalšia: "Fraternitas Rosae Crucis", údajne najstaršia skupina toho druhu v USA.


Symbolom bratstiev Ružového kríža je kríž a v jeho strede ruža alebo kríž a ruža, ovíjajúca sa okolo neho, pravidelný trojuholník, obrátený smerom dolu, s krížom a ružou uprostred a mnohé iné. V knihách s touto témou v kníhkupectvách a v knižniciach často možno nájsť kartičku s telefónnym číslom niektorého z miestnych bratstiev.



Teozofia Heleny Petrovny Blavatskej


Narodila v roku 1831 v Rusku, v rodine dôstojníka Petra von Hahna. Matka jej zomrela vo veku 28 rokov a 11 ročnú Helenu a jej brata od tých čias vychovávali starí rodičia. Vo veku 17 rokov sa vydala za Nikifora V. Blavatského, ale manželstvo sa rozpadlo po niekoľkých mesiacoch. Neskôr veľa cestovala po svete a keď sa vrátila, opäť sa vydala - tentokrát za operného speváka talianskeho pôvodu Agardi Metroviča, ktorý neskôr prišiel o život pri spoločnej plavbe do Káhiry. Pani Helena pokračovala v ceste sama a založila v tomto meste "Duchovnú spoločnosť pre okultné fenomény". Táto spoločnosť sa však neskôr stala centrom rôznych škandálov, a tak ju napokon rozpustila. Novodobá Teozofická spoločnosť v USA však vydala v roku 1986 článok, v ktorom sa uvádza množstvo dôkazov o predpojatosti a predsudkoch spoločnosti 19. storočia, ktoré boli príčinou všetkých tých obvinení z neserióznosti. Treba však pripustiť, že do spoločností, ktoré postupne pozakladala, neskôr vstupovali aj rozličné nevyvážené a labilné indivíduá, ktoré sa síce vedeli veľmi rýchlo nadchnúť pre ezoterické idey, ale dostatočne im nerozumeli, preto ich potom deformovali a zahmlievali pravdu nezodpovedným experimentovaním a pokusmi nadviazať spojenie s nemateriálnymi realitami. H. P. Blavatská žila neskorších rokoch i v USA, v Nemecku a v Indii.

Termín "teozofia" pochádza z gréckych slov "Theos" - Boh a "sophia" - vyššia múdrosť. Tento termín údajne pochádza z 3. storočia n.l., kedy Ammonius Saccas a jeho adepti vyznávali koncept "eklektická teozofia", postavenom na troch základných ideách:

  1. viera v jedinú Absolútnu bytosť ako tvorcu všetkého
  2. nesmrteľná podstata človeka, ktorá je vyžarovaním z tejto bytosti
  3. viera, že keď jedinec vlastným úsilím dosiahne vysokú dokonalosť vo svojom bytí a priblíži sa tak k svojmu zdroju, je potom hodný božských tajomstiev a vyššie bytosti si k nemu nájdu cestu.



H. P. Blavatská dokazuje, že staroveké civilizácie (Indovia, Číňania, Egypťania, Gréci, atď.) oveľa lepšie rozumeli zmyslu existencie človeka na zemi a tú vedomosť zachovávali v tajných bratstvách. Ako prvú napísala knihu "Izis odhalená", v ktorej čitateľovi predstavuje hermetickú filozofiu. Po nej napísala svoju najpopulárnejšiu a najčítanejšiu štúdiu "Tajná doktrína". Hovorí sa v nej o evolúcii v spojení s kozmom (kozmogenéza) a ľudstvom (antropogenéza). Napísala aj teoretickú štúdiu "Kľúč k teozofii" a poetické pojednanie "Hlasy ticha". V "Tajnej doktríne" podrobne popisuje originálny kozmický plán, trvajúci milióny rokov, podľa ktorého sa vedomie: "duch" postupne ponára do hmoty a potom sa z tejto skúsenosti znovu vynára transformovaný a obohatený novým poznaním. Vývoj vedomia je cyklický a špirálovitý. Vrcholom vývojového snaženia všetkého živého stvorenia na zemi je človek a v ňom potom vývoj pokračuje ďalej. Duchovné dozrievanie človeka trvá milióny rokov, v opakovaných reinkarnáciách, riadených zákonmi karmy. Vývoj ľudských civilizácií prebieha v tzv. "reťaziach, okruhoch a rasách".


Filozofické diela H. P. Blavatskej sa dnes nachádzajú v každej významnejšej knižnici. V roku 1875 založila Teozofickú spoločnosť v New Yorku a dnes existuje niekoľko desiatok podobných spoločností po celom svete. Vo Wheatone, Illinois, USA majú svoje vydavateľstvo.



Antropozofia Rudolfa Steinera


Teozofické idey od tých čias inšpirovali mnohých moderných teoretikov a mystikov a od 19. storočia stále väčší počet autorov o ezoterických ideách verejne píše.


U nás je hádam najznámejší Rudolf Steiner, rakúsky filozof, zakladateľ antropozofie. Narodil sa 27. februára 1861 v Krajlevici, na území bývalej Juhoslávie. Steiner teozofické idey H. P. Blavatskej dobre poznal; oboznámil sa s nimi ešte v roku 1902 a mnohé z nich sú obsiahnuté aj v jeho filozofickom koncepte. Jeho diela "Filozofia slobody", "Teozofia", "Okultná veda", "Staroveké mýty", "Kozmická pamäť", "Archanjel Michael", "Duchovné bytosti", "Kresťanstvo ako mystický fakt", "Osudy jednotlivcov a národov" a mnohé ďalšie boli odvtedy preložené do mnohých jazykov.


Podľa vlastného vyjadrenia sa vo veku 19. rokov stretol so svojím majstrom, ktorý v ňom prebudil záujem o duchovnú vedu, ale jeho totožnosť verejnosti nikdy neprezradil. Študoval matematiku a prírodné vedy a, ako sám povedal, práve to mu dalo oveľa lepší základ pre pochopenie duchovnej koncepcie sveta, než aký by bol získal cez humanitné vzdelanie. Celý dospelý život sa intenzívne venoval meditácii, ale pri svojom experimentovaní sa občas dostával aj do veľmi nepríjemných mentálnych stavov, ktoré sa neskôr naučil ovládať intenzívnym štúdiom a cez pochopenie Kristových mystérií. Spočiatku nachádzal veľkú podporu práve v členoch vtedajších teozofických spoločností, ktoré v Európe povznikali na základe diel Madam Blavatskej. Ale neskôr sa od nich so sklamaním odvrátil a postavil vlastný filozofický koncept - antropozofiu.


Steiner si uvedomoval, akým nesprávnym spôsobom sa dnes zaobchádza s deťmi, a tak zakladal špeciálne školy, kde sa k deťom pristupovalo s rešpektom, ako k rovnocenným indivíduám, aby mali možnosť slobodne rozvíjať svoj talent a svoje duševné schopnosti. Na základe jeho diela vznikla aj terapeutická klinika v Arlesheime vo Švajčiarsku, ktorá uplatňovala liečbu zvukom (hudbou). Zomrel 30. marca 1925 v Dornachu, Švajčiarsko. Jeho diela sa však vydávajú doteraz a Antropozofická spoločnosť, ktorú založil, existuje dodnes a neskôr vo svete vznikli desiatky ďalších.



Alice LaTrobe Bateman Bailey


Podobne ako Steiner, i ona sa intenzívne venovala meditácii a je autorkou kníh, v ktorých sú podrobne vysvetlené najdôležitejšie otázky vývoja ľudskej osobnosti a ľudstva ako celku a problémy minulosti, prítomnosti a budúcnosti a ktoré voľne naväzujú na teozofiu H. P. Blavatskej. Informácia A. A. Bailey je však oveľa otvorenejšia a konkrétnejšia. Dielo je napísané na základe spojenia s tibetským majstrom Djwhal Khulom (alebo aj "Tibeťan") prostredníctvom meditácie.


Narodila sa 16. júna 1880 v bohatej anglikánskej rodine v Manchestri v Anglicku. Ako 18-ročná pracovala v kresťanskej spoločnosti pre mladé ženy (YWCA) a v pobočke tejto organizácie v Indii sa stretla so svojím budúcim manželom Walterom Evansom. V roku 1907 sa presťahovali do Ohia v USA, pretože Walter tu študoval v teologickom seminári. Keď svoje štúdiá skončil, presťahovali sa do Kalifornie, ale manželstvo bolo veľmi nestále, kvôli Walterovej výbušnej povahe, a tak v roku 1915 obaja súhlasili s oficiálnou rozlukou. Alice sa od priateľov dozvedela o miestnej Teozofickej spoločnosti v Pacific Grove a keďže ju mystika vždy veľmi priťahovala, rozhodla sa vstúpiť do tejto organizácie. Istý čas pracovala ako redaktorka teozofického časopisu "The Messenger". Neskôr sa tu zoznámila so svojím budúcim manželom Fosterom Baileym.


V roku 1919 nadviazala kontakt s Tibeťanom Djwhal Khulom a nasledujúcich 30 rokov potom tú informáciu zachytávala písomne. V roku 1923, spolu s manželom, založili "Arkánsku školu", nadáciu a vydavateľstvo Lucis Trust v New Yorku. Zomrela v roku 1949 a nestihla už dokončiť svoju autobiografickú prácu.


Vydávajú ezoterický časopis "BEACON" (Maják), vychádzajúci raz za dva mesiace a niektoré z jej diel už boli preložené aj do češtiny. A. Bailey uvádza v knihách vždy zvláštnu modlitbu, ktorá má údajne veľkú moc a každý člen tohto spoločenstva každý deň vyslovuje tieto slová:


Z jediného bodu svetla v mysli božej
nech prúdi svetlo do myslí všetkých ľudí na zemi!
Nech sa svetlo na zem znesie!
Z jediného bodu lásky v srdci božom
nech láska prúdi do sŕdc všetkých ľudí!
Nech sa Kristus na zem vráti!
Z centra, kde poznajú vôľu božiu,
nech účel riadi malé vôle ľudí!
Účel, ktorý majstri poznajú a ktorému slúžia.
Z centra, ktoré nazývame rasou ľudí,
nech sa rozvinie plán lásky a svetla!
A nech zapečatí dvere tam, kde sídli zlo!
Nech svetlo a láska a moc obnoví znovu plán na zemi!



Rád Templárskych rytierov Vodnára


Ako sa uvádza v stanovách tejto spoločnosti, bola založená, aby bojovala proti súčasnému neradostnému štádiu sveta: proti chaosu a disharmónii. Tento stav je zapríčinený ľudským hladom po ovládnutí blížnych - individuálne alebo v národných súvislostiach - a túžbou po materiálnom bohatstve. Hlavnou náplňou bratstva je regenerácia duchovná na celom svete, šírenie pravdy, ktorá prinesie svetlo do tých ohnísk, ktoré sú zodpovedné za disharmóniu v súčasnom svete. Pokoj a mier sa nevráti, kým človek nepochopí pravdu o sebe a vesmíre; kým duchovné pravdy nebudú uznané za zlatý kľúč k záchrane ľudstva.


Templárski rytieri Vodnára si vytyčujú za svoju hlavnú úlohu učiť ľudí o reálnej moci myšlienky: ako myslením zbavovať svet fyzických a duchovných chorôb. Chcú ukázať ľuďom cestu, ako sa zbaviť zla sebectva, ktoré sa rodí zo strachu v každodennom boji o prežitie. Chcú presvedčiť ľudí, že nesebecká obeta je cestou, ktorá vedie k náprave sveta. Chcú prebudiť v ľuďoch túžbu dozvedieť sa viac o povahe sveta, v ktorom žijú, o kozmických univerzálnych pravdách, o minulosti a budúcnosti kozmického stvorenia prostredníctvom článkov, kníh, pamfletov, atď.


Členstvo je otvorené každému mužovi, či žene, všetkých rás a vierovyznaní. Na čele stojí výbor, ktorý má za úlohu propagovať filozofiu Oziris, komunikovanú v meditácii El Erosovi, jednému zo zakladateľov tohto Rádu. Všetkých nových členov prijíma výbor a členstvo môže byť zamietnuté bez udania dôvodu.


Túto informáciu som získala z jednej z kníh H. C. Randall-Stevensa (El Eros). Ako sa v knihách uvádza, boli napísané na základe učenia adamických majstrov učiteľov, ktorí sa rodia na Zemi v rase "semi-bohov". Táto rasa vznikla na Zemi krížením vyšších bytostí a ľudského genetického materiálu, je to tzv. "adamická rodina". Na Zemi však žije aj iná, čisto pozemská, rasa ľudí: tá vznikla postupným vývojom zdola a tvorí dnes väčšinu ľudskej populácie, bez ohľadu na farbu pleti. Obe rasy však majú v sebe "kozmickú myseľ, ducha" a obe v podstate rovnakú nádej na záchranu, ak budú jednotlivci schopní rozoznať svetlo od tmy, dobro od zla, Boha od Antiboha.


Podľa tohto oziriánskeho učenia, na začiatku, pri tvorbe kozmu, boli stvorené dve základné kozmické sily: Deti Dychu (Dvojičky) a Overplus (duchovná esencia). Toto Overplus sa sústavne rozširuje z Absolútneho vedomia, cez kozmické svety a solidifikuje sa v kondenzovanej hmote vesmíru. Všetky kozmické telesá sú vitálne presiaknuté týmto božím duchovným semenom, duchom, duchovnou esenciou. Tá sa postupne uvoľňuje a zlučuje, pomocou slnečných lúčov, postupnou evolúciou, cez rastlinný a živočíšny svet, až sa napokon stane "vedomá si sama seba a individuálna". Potom sa manifestuje ako "božia, duchovná iskra" v človeku. Tieto sa potom znovu a znovu rodia vo svojej špecifickej rase, kým na konci svojho vývoja nedosiahnu taký stupeň, že tvoria už dvoj-jedinú jednotku, ktorá obsahuje oba princípy (mužský i ženský) v dokonalej rovnováhe. Vývoj vedomia na zemi je zložitým a dlhodobým procesom, preto tu v tom istom čase existujú vedľa seba bytosti na odlišnom stupni vývoja - na jednej strane nízke, plytké, padlé individuá, starajúce sa len o vlastný prospech, v ktorých prevládajú primitívne pudy, a na druhej strane duševne vyspelé bytosti, rozlišujúce dobro a zlo, citlivé, toleratné a chápajúce.


Vedomie v človeku nemôže opustiť sféru zeme, dokiaľ nedosiahne takú duchovnú úroveň, že sa môže nastálo zdržiavať vo vyššom vesmíre; vtedy sa definitívne oslobodí od opakovaných reinkarnácií. Dovtedy sa človek musí na zemi rodiť znovu a znovu, kým nesplatí svoj karmický dlh. Celý proces je pozorne sledovaný a každý skutok, každý cit a myšlienka sú zaznamenané. Pred zákonmi karmy sa skryť nedá.


Človek teda sám nesie zodpovednosť za to, že svet sa ocitol v chaose a zmätku. Dlhodobé zlyhávanie ľudských bytostí, ich nekritická túžba po moci nad inými, po lepšom materiálnom zabezpečení a sociálnom postavení priniesla so sebou zabudnutie na vyššie ideály, ktoré sa časom stali utopistickými. Pôvodne celé ľudstvo žilo v dokonalom súlade s prírodou a vesmírom. Necnosti boli vtedy neznáme. Cez pokušenia upadlo ľudstvo do hmoty, ale človek to môže zmeniť cez vedomú transformáciu seba samého.


V minulosti už existovali na zemi mnohé civilizácie; dnes ich už pripomínajú len megalitické stavby. Randall-Stevens venoval strateným civilizáciám samostatné dielo. Človek v tých dobách nepretržite udržiaval kontakt s vyššími svetmi. Vedel využívať energie, napríklad slnečnú a iné bez toho, aby znečisťovali životné prostredie a narúšal rovnováhu planéty. Napriek tomu však už vtedy niektoré indivíduá nevedeli odolať pokušeniu a experimentovanie s nižšou mágiou na Atlantíde vyvolalo globálnu katastrofu.


Podľa tohto učenia, energie zlých myšlienok a činov sa sústreďujú nad planétou a vyvolávajú potom zvýšené napätie v priesečníkoch mriežky, ktorá pokrýva celú zem. Ak sa ich na niektorom mieste nakopí primnoho a napätie dosiahne kritický bod, nastane "výbuch". A moderná veda začína tušiť existenciu týchto centier, pretože zvýšené napätie okolo nich sa prejavuje väčším počtom zemetrasení v tej oblasti.


Ale situácia nie je beznádejná: na zemi existujú duchovné centrá, ktoré vyvíjajú úsilie ovplyvniť myšlienkový proces a obrátiť ľudstvo na cestu pravdy. Ľudstvo dostáva nepretržitú pomoc aj z vyšších svetov, od vyspelejších bytostí, ale ľudia musia byť veľmi opatrní pri nadväzovaní spojení s neviditeľnými svetmi, pretože nie každý vnútorný hlas je hlasom vyššieho ja alebo anjela.



Emanuel Swedenborg


Bol to švédsky vedec, ktorý sa narodil v roku 1688 a zomrel v roku 1772 vo veku 84 rokov v Londýne, kde je aj pochovaný. Počas jeho života ho mnohí kritici vyhlasovali za mentálne narušeného človeka, ale neskôr, po jeho smrti, jeho dielo podnietilo vznik a rozvoj mnohých nových filozofických trendov a duchovných hnutí v Európe a dnes je vo svete množstvo cirkví, ktoré nesú jeho meno a propagujú jeho učenie. Takmer dve tretiny svojho života prežil nenápadne; publikoval teoretické práce o algebre, baníctve, metalurgii, fyziológii, astronómii a psychológii. Patentoval dokonca i mnohé vynálezy. V roku 1743, vo veku 56 rokov, však všetko toto zmenil zvláštny sen, v ktorom sa ocitol v nemateriálnych sférach. Nasledovali iné sny, vidiny a mentálne stavy, počas ktorých navštevoval neviditeľné reality, rozprával sa s Ježišom, Aristotelom, Platónom, atď. Svoje zážitky podrobne popísal vo svojich knihách.


Jeho pohľad na hierarchiu kozmického stvorenia sa líšil od oficiálneho kresťanského názoru. Swedenborg veril, že bol vybraný a poverený oboznámiť ľudí s novým pohľadom na stvorenie, pretože ľudia sa ocitli na scestí. Bol taký nadšený tým čo videl, že dokonca opustil i svoje dobre platené miesto a predčasne išiel do penzie. Niekedy sa dostával do tranzu, trvajúceho až tri dni. Spočiatku sa vidiny a sny dostavovali spontánne, neskôr sa ten proces naučil vedome ovládať. Stal sa askétom a semi-vegetariánom; nejedol vôbec mäso, ale zeleninu nemal rád; prežíval na mlieku, chlebe a káve.


V diele "Arcana Coelestia" a iných popísal i mnohé bytosti, žijúce v neviditeľnom rozmere na blízkych planétach, v iných vesmírnych dimenziách. Tvrdil, že dokonca aj Mesiac je obývaný - v inom čase a priestore - rasou, ktorá "hovorí akoby cez žalúdok". Zem a všetko živé na nej existuje naraz v dvoch dimenziách - materiálnej a duchovnej, ale človek stratil schopnosť vnímať realitu cez svoju vnútornú, duchovnú dimenziu a prestal vládnuť nad nižšími, primitívnymi pudmi svojou vôľou. Vedomie sa po smrti nestratí, prežíva i naďalej a jeho kvalita rozhoduje o tom, do akej dimenzie sa potom dostane.


Swedenbergovo peklo nemá Satana, ale tiež naháňa strach; vládnu tu duše, ktoré pochádzajú zo zeme, nie nejaké super-bytosti. Obývajú ho sebecké, zlomyseľné duše, pretože tam ich intuícia po smrti automaticky pritiahne. Je plné duchov s odpornými tvárami, ktorí robia to, čo robili na zemi: lúpia, vraždia, klamú a manipulujú - s tým rozdielom, že tu už niet tých "dobrých hlupákov", ktorých utrpenie by im mohlo prinášať škodoradostné zadosťučinenie, na aké boli zvyknutí na zemi. Sami sa stávajú obeťami silnejších a oveľa horších. V nebi vládnu duchovia, ktorých Swedenborg nazýva anjelmi, aby vyjadril kvalitu ich duše, ale všetci takisto pochádzajú zo zeme. Sú mierumilovní, tolerantní, mierni. "Žijú" v komunitách, kde každý robí niečo pre dobro druhých; čosi, čo prináša radosť aj jemu samému.


Po smrti duša prichádza do priestoru, ktorý sa veľmi podobá zemi. Preto trvá niekedy veľmi dlho, kým si niektorí uvedomia, že život na zemi sa pre nich definitívne skončil. Všetky však majú možnosť pokračovať vo vývoji.


Emanuel Swedenborg, počas neskoršieho života, pomohol mnohým ľuďom vyriešiť nepríjemné problémy, do ktorých sa dostali, prostredníctvom jasnovidectva. Posledné roky svojho života žil v Anglicku.



Slobodomurárstvo

Je to systém fraternalistických organizácií, ktoré pôvodne vznikli v Anglicku z cechových spoločenstiev majstrov murárov - staviteľov katedrál. Vstup do týchto organizácií je voľný, ale pritom povolený len mužom. Aj keď mnohí slobodomurárski historici prisudzujú spoločnosti vznik v dávnom staroveku, okolo roku 4 tisíc pred n.l. a mnohí iní zase odvodzujú jej pôvod od Druidov, kráľa Šalamúna alebo rôznych tajných spoločností a bratstiev v dávnom staroveku, všeobecne sa vie, že slobodomurárstvo - tak, ako je praktizované dnes - trvá čosi vyše tristo rokov.


Pôvod slobodomurárstva sa dá vypátrať do roku 1717, v ktorom bola založená prvá Veľká lóža v Londýne. Vtedy sa spojili dohromady štyri menšie a do hlavného programu sa po prvý krát dostala téza o slobode vierovyznania, čo spočiatku spôsobilo rozruch v konzervatívnejších anglických lóžach, napríklad v Yorku. Slobodomurárstvo pôvodne vzniklo na podklade tzv. "operatívneho slobodomurárstva" v stredoveku, kedy organizácia poskytovala ochranu kvalifikovaným staviteľom pred neželanou, odborne menej zdatnou, konkurenciou. Jej členovia, vysokokvalifikovaní stavitelia, sa dohodli na systéme znakov a tajných hesiel, podľa ktorých sa potom navzájom identifikovali v občianskom živote. Neskôr však začali do organizácie priberať aj vysoko postavených, bohatých ľudí, od ktorých predovšetkým mohli očakávať objednávky.


Niekedy začiatkom 18. storočia takto údajne vniesol Eliáš Ashmole, astrológ a úradník kráľovského dvora Juraja II., do lóží ezoterické učenie a ich charakter sa potom postupne natrvalo zmenil. Zmenili sa pravidlá, náplň, hodnosti, rituály i obrady zasvätenia natoľko, že s pôvodnou cechovou organizáciou už nemali nič spoločné...


Filozofický, náboženský a rituálny element má pôvod v Izis - Ozirisovom egyptskom kulte, ale aj v hebrejskom kabala učení, hinduizme, teozofii a v tradičných trendoch okultu. Hlavným krédom je zachovanie a opatrovanie tajného učenia, morálne a duchovné pozdvihnutie ľudstva na takú úroveň, aby sa naplnilo proroctvo o všeobecnom bratstve národov a vytvorení novej dokonalej spoločnosti, čo je možné dosiahnuť iba vnútornou transformáciou každého jednotlivého človeka. Členom sa môže stať každý dospelý muž, bez ohľadu na vierovyznanie, či postavenie v spoločnosti. Základnou jednotkou je "lóža". Celkovo vraj existuje 33 stupňov zasvätenia, avšak väčšina členov sa nikdy nedostane ďalej než po tretí stupeň - tzv. "Modrá lóža". Aj keď teoreticky každý člen má právo dostať sa až do tzv. "Kráľovskej archy", kde sa už však členovia veľmi prísne vyberajú. Radoví členovia veľakrát nemajú ani tušenia, kto stojí na najvyšších stupňoch rebríčka. Nižšie stupne existujú individuálne v jednotlivých krajinách sveta, ale 33. stupeň je už skutočne internacionálny. Po prvom zasvätení sú členovia oboznamovaní s tajnými znakmi, ktorými sa spoznávajú v civilnom živote - napríklad zvláštny spôsob podania rúk, postavenie nôh pri predstavovaní atď. Členstvo a to, čo sa v lóžach odohráva, je prísne tajné. Člen má k dispozícii zvláštnu literatúru, ktorej počty idú dnes už do desaťtisícov a ktorú je povinný študovať.


Veľký význam v slobodomurárstve sa prikladá symbolom a rituálom. Obliekajú si biele kožené zásterky; rituálnymi farbami je modrá a zlatá. Schádzajú sa v štvorhranných budovách, so štvorstennými miestnosťami, ozdobenými slobodomurárskymi symbolmi, s bielo-čierno kockovanou podlahou, ktorá symbolizuje dvojaká povahu človeka. Jedným zo symbolov je i nedokončená pyramída, ktorá znamená nedokončený vývoj človeka a ľudstva. Nad pyramídou sa nachádza vševidiace oko (Boha, ale tiež Horusa, syna Izis a Ozirisa). Záujemca o vstup do slobodomurárskej lóže sa musí podrobiť celej sérii testov, rôznych duševných cvičení, rituálov a ceremónií: keď je jeho prihláška prijatá (hlasuje sa anonymne), hlavu mu potom pokryjú, vyzlečú ho iba do spodného prádla a košele a musí opakovať rôzne hrôzostrašné, zimomriavky naháňajúce prísahy, ktorými sa zaväzuje navždy mlčať o všetkých tajomstvách, ktoré sa v lóži dozvie.


V r. 1721 sa veľmajstrom najvyššej lóže v Anglicku stal vojvoda z Montague a od tých čias je v tejto funkcii vždy osoba šľachtického alebo kráľovského rodu. V súčasnosti je ním údajne vojvoda z Kentu. Po roku 1723 všetky zmienky o kresťanskom náboženstve z dokumentov vymazali a nahradili požiadavkou: "veriť v Boha, bez ohľadu na vierovyznanie".


Boh je nazývaný "veľkým architektom vesmíru".


V historickej dobe boli členmi slobodomurárskych lóží mnohé významné osobnosti a boli to práve slobodomurári, ktorí stáli aj pri zrode USA. Pri slávnostnom odovzdávaní prezidentského úradu Jurajovi Washingtonovi, bol obkolesený svojimi bratmi z iných lóží a prisahal na bibliu, ktorá patrila newyorskej lóži č. 1. Juraj Washington sám v tom čase patril do lóže Alexandria č. 22 vo Virgínii a bol zasvätený ešte v roku 1752. V niektorých dielach sa uvádza, že dnes je už amerických prezidentov, ktorí boli aktívnymi slobodomurármi, dohromady okolo osemnásť. Okrem iných sú to obaja Rooseveltovia, Lyndon Johnson, Gerald Ford, Ronald Reagan a George Bush.


Na území USA je dnes v činnosti nespočetné množstvo tajných združení, bratstiev a organizovaných spoločenstiev. Niektoré sa oddelili od slobodomurárstva, iné založili jednotlivci a motivované skupiny alebo ich sem preniesli z iných končín sveta. Americké farebné obyvateľstvo má v nich tiež svoje zastúpenie. Napríklad Prince Hall - bojovník za slobodu, sa stal členom slobodomurárskej lóže ešte v roku 1775; neskôr založil nezávislú lóžu č. 459. Jesse Jackson, demokratický kandidát na prezidentský úrad a mnohí iní významní farební politickí predstavitelia sú tiež členmi slobodomurárskych lóží a iných podobných tajných združení. Slodomurármi boli napríklad aj francúzski Jakobíni - Danton, Sieyés a Desmoulins, ale aj neskorší francúzski prezidenti Doumer, Faure a Gambetta; Mazzini a Garibaldi v Taliansku; Puškin, Tolstoj, Bakunin a Alexander Kerenskij v Rusku; v Británii kráľ Juraj IV., William IV., Edward, princ waleský, Cecil Rhodes a mnohí iní. Väčšina Napoleonových maršalov boli slobodomurármi, ale na druhej strane frontu stáli taktiež slobodomurári: Nelson, Wellington v Británii, Kutuzov v Rusku a Blůcher v Prusku. Z umelcov to boli napríklad Conan Doyle, Kipling, Oscar Wilde, Johann Wolfgang Goethe a mnohí ďalší. Odhaduje sa, že iba na území Anglicka a Walesu majú dnes lóže okolo 600 tisíc členov.

V roku 1797 napísal ultra-konzervatívny francúzsky katolícky prelát abbé Augustín de Barruel knihu o Jakobínoch, v ktorej vykreslil slobodomurárstvo v takých negatívnych farbách, že ešte aj v 20. storočí jeho dielo stále žije v povedomí verejnosti. Práve tá kniha má veľkou mierou na svedomí všetku tú hystériu proti slobodomurárom, ktorej sme boli svedkami až po dnešnú dobu. Barruel obvinil lóže z vyvolania Francúzskej revolúcie a zo sprisahania proti "poriadku, hierarchii a organizovanej cirkvi".


V bývalých socialistických a v niektorých konzervatívnych katolíckych krajinách bolo slobodomurárstvo ilegálne, ale lóže existovali aj tak, napríklad aj v Čechách. Iba v arabských krajinách je členstvo v nich ešte stále prísne zakázané. V niektorých hrozí za prekročenie zákazu dlhoročné väzenie, či dokonca smrť. Arabské krajiny sú totiž toho názoru, že v 19. storočí bol na svetovom sionistickom kongrese v Bazilei vytýčený strategický plán systematicky obsadiť kľúčové pozície v lóžach, čo sa údajne aj stalo. Vo fanatickom rozhorčení Arabi potom prenasledovali a vraždili členov akýchkoľvek tajných zoskupení, vrátane tzv. "tancujúcich dervišov" - dedičov starovekého učenia "Sufi".


Lóže existujú takmer vo všetkých krajinách a členská základňa dnes ide do miliónov. Pamätníci v lóžach nostalgicky spomínajú na časy, kedy každý, kto prejavil záujem, bol dlhodobo, aj niekoľko rokov, dôkladne preverovaný. Čiastočne sa to robí aj dnes, ale kritériá už zďaleka nie sú také prísne. Je to smutné, ale idealizmus sa z duší novších členov vytratil a na jeho miesto nastúpil materializmus. Ten dnes ovládol ľudí do tej miery, že lóže na mnohých miestach fungujú skôr ako nezdravé podhubie spoločnosti. Keďže do tej istej lóže často patria miestni sudcovia, prokurátori, advokáti, lekári, podnikatelia, policajti - členovia potom využívajú tie kontakty na osobný prospech, manipuláciu súdov, politikov, atď. Ale to isté možno povedať aj o iných organizáciách a združeniach. Morálnu kvalitu každej organizovanej jednotky - či ide o kresťanskú, slobodomurársku, islamskú, komunistickú, židovskú alebo akúkoľvek inú - determinuje vyspelosť členov, ktorí ju tvoria. A vo všetkých, čo poznáme, sa dnes prejavuje veľký morálny úpadok členov.


Na začiatku stojí skvostný, veľkolepý ideál; neskôr ho však členovia začínajú zrádzať, pretože malomyseľná duša ideálu nerozumie a ani sa oň nestará. Stará sa len a len o to, čo sa z každého členstva dá vyťažiť.



Edgar Cayce


Americký jasnovidec a liečiteľ. Narodil sa v roku 1877 na farme v Kentucky, blízko Hopkinsville. Zomrel v roku 1945. Volajú ho aj "spiacim prorokom", pretože liečil a hovoril svoje proroctvá v tranze - v hypnotickom spánku.


Cayce bol jednoduchý človek. Nedokončil dokonca ani len základné vzdelanie a vo veku 16 rokov už pracoval v kníhkupectve. Ako 21 ročný sa stal obchodným cestujúcim. Keď ochorel a žiadny lekár mu nevedel pomôcť (mal ťažkosti s hrdlom a hrozila mu strata hlasu) v zúfalstve, aby prácu nestratil, vyhľadal pomoc hypnotizéra. V tranze však nečakane vyslovil príčinu svojho ochorenia i spôsob liečby, na nemalé prekvapenie hypnotizéra Ala Layneho. Práve ten ho neskôr presvedčil, aby sa pokúsil robiť to isté aj pre iných ľudí. Výsledky boli veľmi prekvapujúce... Vedel s veľkou presnosťou stanoviť diagnózu každého ochorenia, príčiny i liečebné prostriedky, často i veľmi nezvyčajné, napríklad "šťavu z ploštíc". Veľakrát chorého nemusel ani vidieť, často pracoval iba na základe listov alebo telefonátov. Napriek skepticizmu moderných lekárov, úspechy v liečení boli také výrečné, že po krátkom čase vyvolali živú odozvu po celých USA. Neskôr sa naučil vyvolať tranz sám a poskytoval pomoc ľuďom, vzdialeným i na tisícky kilometrov. Stačilo mu meno a adresa.


Cayceho lekárska komunita už od začiatku nebrala nikdy príliš vážne. Aj keď mnohí z lekárov sa neskôr vyjadrovali už trošku opatrnejšie - zvlášť vtedy, keď našiel príčinu choroby a liek i v takých prípadoch, keď si moderná medicína nevedela rady. Často zdôrazňoval, že chorý človek nemôže byť liečený iba zo symptómov ochorenia; že choroba je komplexným javom, odzrkadľujúcim celkový duševný stav človeka. Ľudský organizmus videl ako harmonický celok a každú chorobu ako ohnisko disharmónie, ktorého príčinou často mohlo byť napríklad aj zabudnuté udretie z detstva a podobne, ktorú moderná veda málokedy objaví. V roku 1911 po prvý krát spomenul v tranze ako príčinu ochorenia "zlú karmu". Ako kresťan, ktorého náboženské názory sa nijako neodlišovali od väčšiny ostatných, sa Cayce spočiatku cítil veľmi nepríjemne, keď začal v tranze hovoriť o reinkarnácii, o stratených civilizáciách na Atlantíde a Lemúrii alebo o proroctvách a budúcich udalostiach. Neskôr spomínal i vlastné inkarnácie: napríklad v jednej z prvých nebeských bytostí, žijúcich na zemi ešte pred Adamom a Evou, neskôr v Atlantíde, v Egypte ako Ra-Ta - veľkňaz, v Perzii ako panovník, ďalej ako trójsky bojovník, jeden z menej známych nasledovateľov Ježiša, atď. Predpovedal mnohé katastrofické udalosti, ktoré sa majú odohrať na prelome tisícročí: Kalifornia sa odtrhne od americkej pevniny, oblasť Veľkých jazier natoľko poklesne, že voda z nich sa postupne spojí s Mexickým zálivom cez rieku Mississippi atp. Jeho rodina sa v roku 1928 presťahovala do Virginia Beach - miesta, ktoré má byť podľa jeho proroctiev od katastrofy uchránené. V roku 1931 tu založil "Asociáciu pre výskum a osvietenie" (ARE), ktorú dnes vedie jeho vnuk.



Nostradamus

Jeho skutočným menom je Michel de Nostredame. Narodil sa v roku 1503 v St. Rémy de Provence vo Francúzsku a bol vychovaný ako katolík, hoci sa narodil v rodine židovského pôvodu. Vyštudoval medicínu na univerzite v Montpellier a stal sa známym a uznávaným, keď sa mu podarilo vyliečiť mnohých ľudí, chorých na mor. Odmietal používať mnohé, vtedy uznávané, ale barbarské metódy liečby, napr. vypúšťanie krvi, čo svedčí o jeho veľkej prezieravosti. Jeho popularita ako lekára však značne poklesla, keď neskôr nedokázal vyliečiť z moru svoju vlastnú rodinu. Veľkú podporu však našiel v kráľovnej, ktorá ho všestranne podporovala a chránila. Jej náklonnosť si získal správnymi predpoveďami, týkajúcimi sa jej osobného života a osudov jej blízkych.


V roku 1555 sa stal známym svojou astrologickou štúdiou "Les Vrayes Centuries" - (Skutočné storočia), v ktorej predpovedal udalosti na storočia dopredu. Astrológia, alchýmia a tajné okultné vedy boli v tých časoch veľmi populárne a Nostradamus mal možnosť študovať i babylónske a assýrske texty na túto tému, pretože mnohé tajne vlastnil jeho svokor. Žili však v časoch inkvizície, a preto museli byť mimoriadne opatrní. Preto je aj jeho dielo napísané v nezrozumiteľnom jazyku, plnom symbolických zvratov a alegórií, ako napokon i väčšina ostatných proroctiev vo svete. A Nostradamus nám žiadny kľúč, pokiaľ je známe, nezanechal. Preto je len pochopiteľné, že minulí i súčasní analytici jeho proroctvá veľmi rozdielne interpretujú. Aj keď na druhej strane je v nich veľa konkrétnych názvov pohorí, riek, miest, atď.

Ako sa dokazuje v nespočetnom množstve literatúry na túto tému: mnohé proroctvá sa už splnili a posledná tretina čaká na naplnenie na prelome tisícročí: hrozí nám údajne, že ak sa nenájde dosť múdrych ľudí, ktorí budú prevládať vo svetovej politike, potom sa Rusko, USA a Európa spoja proti Číne, Blízkemu a Strednému východu a Latinskej Amerike v tej najkrutejšej a najdeštruktívnejšej vojne v histórii. Ďaleký, Stredný a Blízky východ sa zjednotí a Izrael bude jednou z prvých obetí. Potom bude útok arabských krajín namierený na Európu a USA. Čína prekvapí od západu atómovým útokom a zhodením bakteriologických bômb na Aljašku. A než sa Západ spamätá, "ľudia od východu" už budú usadení a pripravení zaútočiť z latinsko-amerických krajín.



G. I. Gurdejev a P.D. Uspenskij


Mnohí filozofi a historici vyhlasujú Gurdejeva za najväčšieho učiteľa mystiky a ezoteriky tohto storočia, iní zase za najväčšieho podvodníka. Jeho filozofia "oslobodenia" priviedla dohromady v cárskom Rusku začiatkom 20. storočia skupinu nadšencov, väčšinou študentov, umelcov a vzdelancov, ktorí neskôr toto učenie rozniesli do celého sveta.
Georgij Ivanovič Gurdejev sa narodil v Alexandropoli, na rusko-tureckej hranici v roku 1866 rodičom grécko-arménskeho pôvodu, ako uviedol sám; alebo v roku 1877, ako uviedla jeho sestra; či dokonca v roku 1872, ako sa uvádza v niektorých iných životopisoch. Všeobecne sa usudzuje, že dakedy v ranom veku sa musel kdesi stretnúť s ezoterickým učením. Najpravdepodobnejšie je, že v ranom veku vstúpil do niektorého z početných kláštorov a neskôr sa stretol s inými ideami, napríklad s okultnou pravoslávnou filozofiou kňaza P. A. Florenského, teozofiou H. P. Blavatskej a inými. Gurdejev kládol hlavný dôraz nato, že človek sa musí šokom prebudiť a nechať zomrieť všetky svoje staré návyky v myslení a konaní a premeniť sa na nového človeka.


Vychádzal z predpokladu, že toto prebudenie možno dosiahnuť nielen náročnými duševnými cvičeniami, ktoré sa praktizovali v kláštoroch, ale aj uprostred moderného života, v správne motivovaných skupinách. Prirovnával ľudí k "bezduchým strojom", ktoré sú ustavične odrezané od pravej reality bezhlavou honbou za uspokojením svojich telesných túžob: honbou za majetkom, snahou získať moc nad blížnymi a slepou túžbou ukojiť svoju pažravosť, túžbu po sexuálnom uspokojení, atď. Vypracoval celý systém, kde sa adepti venovali nielen teoretickému štúdiu, ale zároveň sa ich snažil prebudiť zo spánku veľmi nekonvenčnými metódami, ktoré pravdepodobne boli hlavnou príčinou nedorozumení.


Na základe tohto učenia boli neskôr vytvorené školy, najskôr v Moskve, neskôr v Peterburgu. Keď vypukla revolúcia, skupina tých najvernejších odišla spolu s ním najskôr do Essentuki na Kaukaze, neskôr do Francúzska. Usadili sa neďaleko Paríža a ich rady sa čoskoro rozmnožili. Adeptami sa stávali väčšinou európski vzdelanci a umelci - poväčšine veľmi bohatí ľudia, ktorí neboli naučení fyzicky pracovať. Gurdejev sa ich snažil prebudiť šokom; prideľoval im ponižujúcu, často úplne nezmyselnú prácu, napríklad kopanie a zahrabávanie zbytočných výkopov, upratovanie, umývanie latrín, prikázal im vyniesť ťažký balvan na kopec a podobne. Alebo ich napríklad zobral na bezcieľny, nekonečný pochod, uprostred noci a dôvod im nevysvetlil. Nepovedal im kam idú a načo, čo tým sleduje, prečo musia robiť práve toto a za akých okolností, kedy a ako sa úkon skončí, aby sa v nich nahromadilo čo najviac napätia; aby nikdy nevedeli, na čom sú a či im niečo nepríjemné nehrozí; aby cítili neistotu, úzkosť, strach či zlosť. Skôr alebo neskôr prežili šok: výbuch emócií, hnev alebo sa zrútili a rozplakali. Praktizovali aj rôzne špeciálne dýchacie cvičenia a tance, dostávali lekcie z hypnózy, vied, hudby a učili sa jazyky. Mnohí žiaci napísali knihy spomienok a všetci sa zhodli v tom, že týmto spôsobom objavili úplne nový rozmer rozmer svojej existencie a hlboký zmysel života.


Piotr Demianovič Uspenskij, mladý filozof, novinár a autor, sa pridal ku Gurdejevovej skupine ešte v Peterburgu. Po revolúcii sa však ich cesty rozišli, stretali sa len veľmi zriedkavo a neskôr Uspenskij založil svoje vlastné školy v Anglicku a v USA. Uspenskij sa zameriaval viac na teoretickú stránku tejto koncepcie. Napísal množstvo hodnotných a veľmi originálnych filozofických diel, ktoré sú dodnes znovu a znovu publikované a sú veľmi populárne. Mnohí historici a teoretici sa domnievajú, že neskorší tichý rozkol medzi Gurdejevom a Uspenským bol zapríčinený ich rozdielnymi povahami a preto aj rozdielnym chápaním tohto konceptu. Gurdejev bol jednoduchý, nevzdelaný človek, ktorý k uzáverom dospieval intuitívne a preňho vôbec nebolo podstatné všetky skutočnosti, ktoré sa aj tak presne pomenovať nedali, vyjadriť aj slovami. Uspenskij bol naopak vzdelanec, ktorý rád zdôvodňoval, argumentoval, dokazoval a vyvodzoval závery. Gurdejev mu pri jednej príležitosti povedal, že je príliš orientovaný iba na teóriu a intelekt a keď sa tejto svojej orientácie nezbaví, ustrnie vo vývoji na plytčine. Uspenskij, ako citlivý, inteligentný človek, ťažko znášal ponižovanie a neistotu. Neskôr otvorene kritizoval Gurdejevove metódy ako "nevedecké". V neskorších rokoch však, po svojom návrate do Anglicka zo Spojených štátov, odmietal prednášať vo svojich vlastných školách a tí najbližší na ňom videli veľkú zmenu: bol deprimovaný a dokonca sa pred niekoľkými vyslovil, že je to všetko nezmyselné a aby školy radšej zatvorili. Gurdejev ho teda možno napokon - i keď bol jednoduchý, nevzdelaný človek - správne odhadol...


V súčasnej dobe existuje po svete veľa škôl, ktoré vznikli na základe tohto učenia. V knihách s touto tematikou v kníhkupectvách i v knižniciach vždy nájdete kartičky s telefónnym číslom školy, ktorá sa nachádza najbližšie.


Okolo každého zaokrúhleného medzníka v ľudskej histórii sa vždy vynorili hnutia, sekty, jasnovidci a proroci, ktorí predpovedali katastrofy a definitívny koniec sveta. Koniec sveta predpovedali, napríklad, aj na rok 1000. Z kazateľníc sa vtedy ozývali varovné hlasy a v posledný deň roku 999 vyšli na ulice celé davy; ľudia sa v poverčivom strachu vrhali na kolená, modlili sa a čakali. Mnohí z nich vôbec nepochybovali, že sa rána nedožijú. Ale začiatkom januára roku 1000 sa všetko postupne vrátilo do normálnych koľají, pretože sa nestalo nič. Nebol to ten správny dátum.


A čosi podobné sa deje aj dnes. V roku 1993 stovky ľudí, väčšinou žien a detí, z istej kórejskej sekty čakali pobalení na koniec sveta, spolu s učiteľkou - jasnovidkou, čo ich viedla. Keď sa blížil večer, prepadli takej panike, že ich napokon musela krotiť polícia. Zo svetovej tlače stále prúdia informácie o sektách, čo sa rozhodli pre hromadnú samovraždu, ktorú im ktosi vnukol alebo nanútil. My triezvejší nad tým všetkým len krútime hlavou.


Na základe mnohých serióznych, ale i menej serióznejších prác, starých rukopisov, schovávaných pred verejnosťou celé stáročia - skutočných duchovných pokladov, ale i pomýlených a zavádzajúcich štúdií, ktoré povychádzali v posledných desaťročiach v západnej Európe a v USA, vypukla teraz v civilizovaných krajinách vlna obrovského záujmu o mystiku, ale následne aj "mánia nového veku", záujem o nižšie okultné vedy, mágiu alebo astrológiu v tej najprimitívnejšej podobe. Vo svete sa objavili mnohé staronové pomýlené koncepty, postavené na sklone väčšiny ľudí k hlúpej poverčivosti, ktoré veľkou mierou deformujú pôvodné idey a vyvodzujú z nich pomýlené závery. Mnohí autori tzv. "New age" literatúry zneužívajú ľudskú chtivosť po všetkom tajomnom, ale predovšetkým skazenom, škandalóznom a senzačnom. Nie každý vie rozlíšiť pravdu od komerčných a senzácie chtivých pokusov získať pozornosť čitateľa za každú cenu a vytušiť snahu vytĺcť cez knihu a časopis čo najväčší zisk. Tie knihy a časopisy veľakrát vydávajú znudení bohatí ľudia, ktorí sa touto cestou snažia získať to, čo ešte nemajú: popularitu a slávu. Alebo tí, čo peniaze nemajú a chcú zbohatnúť za každú cenu! A je im jedno, že svojimi výmyslami ľudí popletú.


V posledných desaťročiach vzniklo vo svete množstvo nových kultov, siekt a tajných bratstiev, ktoré veľakrát umiestňujú svoj vznik do bližšie nedefinovanej, starovekej minulosti, hoci v skutočnosti ich vytvorili nie tak dávno indivíduá, sledujúce prozaickejšie ciele, než prinášať ľuďom pravdu, spásu a záchranu. Mnohé z nich založili jednotlivci, hľadajúci cestu k bohatstvu a osobnej moci, kvôli uspokojeniu vlastnej ješitnosti atp. Sem-tam sa z tlače dozvieme o neradostnom konci niektorých z nich. A stále vznikajú nové a nové, s tajuplne znejúcimi názvami a príťažlivými učeniami - a nevedomým ľuďom je ťažké spoľahlivo sa v nich orientovať. Takmer všetky si totiž dávajú za cieľ pomáhať človeku nájsť pravdu o sebe, naučiť ho nadväzovať kontakt s vyššími svetmi a prebudiť v sebe super-naturálne sily, pomocou ktorých bude potom schopný privolať k sebe úspech, peniaze, lásku, moc - prosto, robiť zázraky podľa svojich najtajnejších želaní. A keďže sami autori sú často len nevyspelí ľudia, ktorí si čosi kdesi prečítajú, ponúkajú potom "zázraky" na svojej vlastnej úrovni a neuvedomujú si, že tým škodia nielen druhým, ale predovšetkým sebe.


Táto vlna zaplavuje teraz police kníhkupectiev a knižníc vo svete a spôsobuje nárast už aj tak všadeprítomnej úzkosti a dezorientácie v myslení. Samostatné skupiny si napríklad založili "úbohé obete", tajne unášané z teplých postelí bytosťami z iných planét, ktoré s nimi robia genetické hókus-pókusy, alebo "hviezdni" ľudia, ktorí sa pokladajú za bytosti z iných hviezdnych systémov, ktoré prišli na zem pomôcť človeku v období transformácie, až po novodobé čarodejnice, so svojím vlastným, staro-novým náboženským konceptom.


Deti nám dnes dospievajú v spoločnosti, kde najmocnejším idolom je mamon.
A toto otroctvo a klaňanie sa zlatému teľaťu je na príčine, že stredná generácia - rodičia, ktorí by im mali byť vzorom - sú schopní vytĺkať zisk z akejkoľvek perverznej idey; hlavne, že to "sype"! Ospravedlňujú sa tým, že chcú svojím deťom zabezpečiť lepšiu budúcnosť, a preto peniaze veľmi potrebujú. A postupujú podľa pravidla, že čím provokatívnejšia myšlienka; čím väčšie rozhorčenie kniha na verejnosti vyvolá, tým viac ľudí si ju kúpi. Televízne programy tu, na severo-americkom kontinente neváhajú prezentovať duševne chorých, skazených a zvrhlých ľudí, napríklad novodobých upírov, ktorí popisujú, kedy a ako im po prvý krát zachutila krv, vysielajú rozhovory s masovými vrahmi a otvorene predstavujú nestabilným indivíduám v spoločnosti ich pomýlenú, zvrátenú životnú filozofiu. Dospelých, ktorí sú si už viac-menej istí sami sebou, to zväčša nepomýli; tí sa len bezmocne rozhorčujú, ako sa im médiá svojím postojom smejú do očí. Ale mladiství a deti, ktoré ešte nemajú dosť životných skúseností a v puberte majú prirodzený sklon k provokácii akéhokoľvek druhu, pokladajú tie názory z médií za moderný prístup k životu a tie hlúpejšie sa potom ľahko dostávajú na scestie. V ich nedozretých mysliach tie skazenosti nachádzajú živnú pôdu a stávajú sa potom ľahkou korisťou pomýlených indivíduí v sektách. V západnej tlači sa dokonca objavujú správy o vlne satanistických kultov a siekt, ktoré praktizujú čiernu mágiu. Čím primitívnejší je človek, tým je poverčivejší - a taký potom uverí hocijakej hlúposti a nie je problém manipulovať ho. Preto má verejnosť právo vedieť, čo sa v takých skupinách deje.


Ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že nie všetky duchovné skupiny patria do tejto kategórie. Niektoré ani zďaleka nie sú škodlivé a nevedú ich pomýlené indivíduá - naopak! Dokonca aj mnohé z tých, o ktorých sa rozvirujú rôzne šepkandy, sa často v skutočnosti ničoho zlého nedopustili. Keď potom skúmate ten problém tak vysvitne, že mnohé zrejme najviac prekážali práve svojou čistotou, bezúhonnosťou a zámerom obrodiť morálne rozloženú, skazenú spoločnosť. Poverčivý strach, neoverené ohovárania, šepkandy a politické a osobné záujmy ich na verejnosti postavili do negatívneho svetla takou mierou, že vlády a zodpovední úradníci stratili objektívny úsudok a zasiahli proti nim neúmernými prostriedkami. Keď neskôr vyjde najavo, že ich obavy boli neopodstatnené musia, prirodzene, pred verejnosťou ospravedlniť ten neopodstatnený brutálny vojenský zásah, a tak dajú tlači k dispozícii klamlivé informácie o "hrôzach", čo sa v tých izolovaných komunitách diali.


I keď dnes je tu už veľa vyspelých ľudí, väčšina stále ešte ochotne uverí hocičomu zlému o druhom človeku. To je podvedomý myšlienkový proces: jednak sme všetci zo zásady podozrievaví: nie sme schopní vidieť pozitívnu stránku žiadnej veci; sme presvedčení, že svet je zlý, ľudia sú zlí a nik sa nezamyslí nad smutnými dôsledkami, keď sa podieľame na šírení nepravdivých rečí. A druhou príčinou je, že väčšina ľudí má skutočne veľmi zlé svedomie. Človek, čo má toho veľa na rováši, sa podvedome sám seba hanbí, preto potom tak ochotne šíri hocičo zlé o druhých - aby aspoň na chvíľu učičíkal svoje svedomie. A čím horšie veci bude o druhých rozprávať, tým sa jeho vlastné prehrešenia budú zdať odpustiteľnejšie.

 

Ale naozaj sú tu aj takí, čo sú oveľa lepší ako my! Všade naokolo je veľa aj charakterných, čistých a bezúhonných ľudí, ktorí nemajú nijaké zahanbujúce tajomstvá alebo postranné úmysly, okrem tých pozitívnych, o ktorých verejne hovoria. A práve tie skupiny, ktoré títo vytvárajú, sú často tŕňom v oku druhých. A to preto, lebo vo svetle ich pozitívneho príkladu oni sami vyzerajú ako nenapraviteľní, poľutovaniahodní, úbohí lotri! Také skupiny často zatracujú preto, lebo sami takí nie sú - a až pridobre to o sebe vedia.



A pritom sú tieto skupiny veľmi potrebné.


V dnešnom chaotickom svete veľa ľudí nesmierne trpí a niet tu nikoho, kto by im vedel pomôcť. Mnohí sa len bezmocne prizerajú, ako sa druhí, ako v ošiali, ženú za mamonou, ale ich už taký prízemný zmysel života nijako nemôže uspokojiť. Práve kvôli vám píšem túto knihu. Píšem ju pre vás, čo ste tento svet nikdy neprijali, aký je; pre vás, čo ste vždy podvedome tvrdohlavo odmietali prijať za svoju jeho realistickú logiku. Všetkým vám, ktorých teraz zo všetkých strán stále len okrikujú, podvádzajú, manipulujú, zneužívajú a nútia do činov, ktoré sa priečia vášmu najvnútornejšiemu cíteniu chcem povedať, že je tu pre nás - bláznov tohto sveta - nádej; že práve vy ste na správnej ceste a nie tí druhí! Tí, čo stále len naháňajú peniaze, potešenia, výhody, kariéry a ktorí sa nám za našu idealistickú vieru v akési "pofidérne" dobro a spravodlivosť vysmievajú - práve tí žijú v omyle.


Medzi všelijakým tým brakom, čo sa dnes dostáva na pulty kníhkupectiev, sa sem-tam mihne skutočná perla. Človek si musí vedieť vybrať, vedieť rozlíšiť zrno od pliev. A nebojme sa uveriť tomu najpozitívnejšiemu, odblesk čoho celý čas v sebe nosíme, pretože to je obyčajne najbližšie k pravde. Väčšina z nás sa v skrytu duše bojí, že je to len zbožné želanie, že pravda nemôže byť taká pozitívna, pretože všetky naše doterajšie životné skúsenosti svedčia o opaku.

Ale aj tentoraz sa - ako veľakrát predtým - mýlime...

 

Převzato:  http://www.prop.sk/

 

Copyright © 2017 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.