Kdo je Online

Právě přítomno: 138 hostů a žádný člen

3317018
Dnes
Včera
Týden
Minulý týden
Měsíc
Minulý měsíc
Celkem
1177
7602
20518
2074758
54246
88338
3317018

Your IP: 34.231.247.139
2019-09-22 09:20

  

 

Pôvod toltéckych bojovníkov a ich Poznani

 


 

Pre tých spomedzi nás, ktorí uprednostňujú zaužívané metódy, začnem toto rozprávanie starodávnym štýlom, o ktorom som si istý, že bude považovaný za náležitý pre príbeh, ako je tento.

"Kedysi dávno... pred osemnástimi miliónmi rokov, na tento svet spolu s ľudstvom ako ho poznáme dnes, prišlo niekoľko skupín ľudí, ktorých by sme podľa dnešných kritérií nazvali kňazi a kňažky starovekých chrámov ľudstva. Ako k tomu došlo a odkiaľ ľudstvo skutočne pochádza sú otázky, ktoré ďaleko presahujú rámec tejto knihy, čo však možno povedať je to, že príchod človeka na túto planétu sa podobal napoly dobrovoľnému exilu z jeho domovského sveta. Táto planéta však formám života, ktoré sem prišli, nanucovala tak ťažké obmedzenia, že človek sa úplne pohrúžil do väzenia, ktoré nazývame hmotou. Malo to tak drastické dôsledky, že človek dokonca zabudol na svoj pôvodný domov a na to, kto naozaj je. Stratené a zmätené ľudstvo sa obrátilo na kňazov a kňažky a žiadalo ich o duchovné vedenie, ale aj oni sami boli postihnutí rovnakým spôsobom, ako ostatní. Bolo to temné obdobie zdanlivo nekonečného zápasu a beznádeje. Všetko sa to odohrávalo vo veľmi dávnych časoch, kedy sa ľudstvo nachádzalo v štádiu vývoja, ktoré je dnes známe ako lemúrske a žilo na starobylom kontinente menom Šalmali. Ponorenie človeka do hmoty a jeho zápas proti vysiľujúcim účinkom tohto ponorenia trval milióny rokov. V tej dobe sa v lemúrskej civilizácii zrodilo sedem podrás. Štvrtá podrasa Lemuriánov bola známa pod menom Barhišádovia alebo Božskí Hermafroditi a z nich sa zrodila rasa Rmoahalov, prvá podrasa Atlanťanov. Z Rmoahalov pochádzal rod Tlavatli a bolo to práve odtiaľto, odkiaľ sa začali inkarnovať starí kňazi a kňažky, ktorí pomaly začali nadobúdať svoje predošlé spomienky. S postupným nadobúdaním spomienok začínali kňazi a kňažky opäť viesť svoj ľud a tak sa stali známymi ako Toltékovia, teda muži a ženy poznania. Ako sa im prinavracalo čoraz viac spomienok, podujali sa Toltékovia čo najskôr priviesť ľudstvo späť do jeho pôvodnej domoviny. Takto sa tiež stali známymi ako bojovníci Ducha, bojujúci za slobodu.Tak sa začala história toltéckych bojovníkov na tejto planéte v ére, kedy ľudstvo ešte len začínalo merať čas v tej jeho podobe, ako ho poznáme dnes. Rozpomenutím sa na svoj predošlý výcvik začali Toltékovia rozvíjať svoju schopnosť vidieť, pretože mali to, čo sa dnes nazýva tretie oko. Toltécki žreci trpeli dočasnou psychickou slepotou a následnou stratou pamäti len v období ponorenia do hmoty. Akonáhle sa však niektorí z nich začali rozpamätávať, prinavrátila sa im táto schopnosť vidieť, a tá im zasa umožnila rýchlo si spomenúť na svoje predošlé poznanie, ktoré nadobudli vo svojej domovine. Toto poznanie pozostávalo takmer úplne zo sily vôle, matematiky, astronómie a astrológie. Toltékovia boli natoľko zruční v používaní sily vôle, že pre nich nebolo ťažké levitovať a pohybovať predmetmi nesmiernych rozmerov a hmotnosti a práve túto schopnosť oveľa neskôr použili pri stavbe Veľkých pyramíd v Egypte a Stonehenge v Anglicku.


Toltékovia začali vyučovať svojich blížnych svetským, no praktickým remeslám, potrebným pre fyzickú prosperitu, ako je rybárstvo, poľovanie, varenie, liečenie, stavanie, základy matematiky, a mnohým umeniam, zvlášť sochárstvu. Avšak Toltékovia mali jeden vážny problém, pretože hoci bolo ich poznanie extrémne obsiahle, bolo ešte stále úplne atavistické a pochádzalo z iného sveta. Toltékovia málo chápali spletitosti života na fyzickej rovine, pretože aj napriek tomu, že už na zemi strávili milióny rokov, pre nich ten čas neznamenal prakticky nič, kvôli ich počiatočnej strate pamäti. Dôsledkom bolo to, že ich poznanie hmoty bolo obmedzené. Toltékovia v tej dobe nechápali abstraktno, pretože videli veci celkom také, aké sú a preto bolo pre nich všetko veľmi jasné, ale tiež veľmi jednostranné. V dôsledku tohoto obmedzenia nechápali Toltékovia dosah a dôsledky duality, ani jej účel. Nechápali koncepty, ako je vzájomná prepojenosť a interakcia všetkého života, hoci ich inštinktívne praktizovali. Časom táto ignorácia abstraktna viedla ku prvému pádu Toltékov, pretože vyústila do tej najhoršej formy sebeckosti, akú si možno predstaviť. Po tisícky rokov viedli Toltékovia skvelo svoj ľud a celý ich svet, vtedy známy ako Atlantída, prosperoval veľkým materiálnym bohatstvom a silou. Meno ich sveta - Atlantída - bolo odvodené z tejto vlády Toltékov, pretože slovo atl značí "hlavu" či "vládcu".


Ľud Atlantídy mal vládcu, známeho ako Biely cisár, pretože jeho poznanie bolo najväčšie spomedzi Toltékov, a ktorý bol prirovnávaný ku veľkému bielemu svetlu. Cisár vládol svojmu ľudu z hlavného mesta Toltékov, známeho ako Mesto zlatých brán. Keďže remeslá, ktoré sa ľudia naučili od Toltékov, boli špecializované, rozdelili sa na klany, podobné cechom remeselníkov a každému z týchto cechov vládla malá skupina Toltékov. Tieto klany žili v mestách, ktoré spravovali starší Toltékovia, ktorí mali status, ktorý bol ekvivalentom kráľovského statusu. Týmto kráľom vládol zase Cisár, ktorého obklopovala skupina učenejších a mocnejších Toltékov. Ako čas plynul a poznanie ľudí narastalo, začali niektoré klany, spolu s ich kráľmi, čoraz viac a viac túžiť po poznaní a moci. Nespokojní s mocou a poznaním, ktoré mali, začali títo ľudia hľadieť na svojich susedov a pokročilejších Toltékov so závisťou. Netrvalo dlho a chamtivosť niektorých Toltékov viedla k tomu, že začali experimentovať s rozličnými spôsobmi, ako zvýšiť svoje psychické schopnosti, aby tak nadobudli nadvládu nad ostatnými. To bol počiatok čarodejníctva a praxe čiernej mágie. Keďže Toltékovia nechápali abstraktnú stránku života, nerozumeli ani svojim psychickým schopnostiam o nič viac, než chápe kačka to, ako pláva. Dôsledkom toho bolo, že Toltékovia, ktorí sa zapodievali čarodejníctvom, začali rozvíjať najprepracovanejšie a najzložitejšie rituály, ktoré im mali pomôcť nadobudnúť ešte viac sily. Hoci si čarodejovia neuvedomovali to, že tieto rituály nemali iný účel, než len posilniť ich vôľu (pozn.: vôľa a moc sú synonymá pre výsledok vnímania), napriek tomu dokázali zvýšiť svoju moc do takej miery, že začali ovládať iné mestá a Toltékov. Boj Toltékov medzi sebou o nadvádu bol sprevádzaný rýchlym šírením sa rebélie a sporov. Boli objavené zbrane a začali sa používať v plnej sile, no keďže táto vojna sa neviedla len fyzickými, ale aj psychickými zbraňami, deštrukcia bola strašná.

Biely cisár a jeho skupina toltéckych radcov boli napokon z Mesta zlatých brán vyhnaní, a nato si čarodejovia dosadili na trón jedného spomedzi seba. Biely cisár, jeho radcovia a mnohí z kráľov si boli v tom čase dostatočne vedomí vzájomnej previazanosti všetkého života a mohli preto predvídať dôsledky čarodejníctva. To viedlo k začiatku veľkej toltéckej migrácie, pretože Biely cisár a jeho nasledovníci sa vydali na cestu na sever do Egypta a na západ do Severnej a Južnej Ameriky, aby zachránili seba a svoj ľud pred katastrofami, ktoré predvídali. Moc čiernych Toltékov nad silami prírody bola taká veľká a ich porozumenie vzájomnej prepojenosti všetkého života také obmedzené, že im netrvalo dlho a sily zeme vyviedli z rovnováhy do takej miery, že sa začali objavovať prírodné kataklyzmy. Prvá veľká katastrofa postihla Zem v dobách približne 800 000 rokov pred naším letopočtom. Zemetrasenia a prílivové vlny rozbili hlavný kontinent na veľké množstvo ostrovov rôznej veľkosti a zničili Mesto zlatých brán, spolu s Čiernym cisárom a jeho čarodejmi. Na nejaký čas toto varovanie utlmilo čarodejníctvo, no relatívne povedané, netrvalo dlho a chamtivosť sa vynorila zas a približne 200 000 rokov pred naším letopočtom zredukovala druhá veľká kataklyzma zvyšky Atlantídy na dva obrovské ostrovy - Daitya a Ruta. Poučenie z tejto katastrofy tentoraz netrvalo až tak dlho. Toltékovia z ostrova Ruta, ktorí sa beznádejne oddali čiernej mágii, vyvolali ďalšiu kataklyzmu v roku 75 000 pred naším letopočtom, zničiac Rutu aj Daityu, a z mora sa vynoril veľký ostrov, ktorý sa mal stať známym ako Poseidon. V roku 9564 pred naším letopočtom čelil Poseidon rovnakému osudu a ponoril sa pod masívnymi prílivovými vlnami, vyvolanými mohutnými sopečnými výbuchmi. Atlantída a jej čierni mágovia-čarodejovia nakoniec naveky zmizli z povrchu zemského.V období ničenia materského kontinentu putovali zvyšky Atlanťanov do iných častí sveta, z ktorých niektoré sa objavili následkom veľkých kataklyziem, ktoré zničili Atlantídu. Z celkového pohľadu sa týmto zvyšným ľuďom Atlantídy, ktorých viedli ich toltécki králi a kňazi, nevodilo vôbec dobre. Niektorí však dokázali nájsť krajiny, kde sa usadili a kde sa im dokonca aj darilo. Pozoruhodnými spomedzi tých, ktorí prosperovali, boli egyptské dynastie, Chaldejci, Peruánci, Asýrčania, Tibeťania, a do menšej miery aj rozličné menšie skupiny, roztrúsené po celej Európe, Ázii a Afrike. Nie je úlohou tejto knihy podávať podrobný popis všetkých týchto línií, ale iba poukázať na to, ako sa mohlo stať, že sú Toltékovia takí rozptýlení po celom svete. Ešte aj dnes možno nájsť Toltékov po celom svete a práve preto mohli aspoň niektoré rodové línie prežiť príkoria nasledujúcich stáročí.


Väčšina slabších línií prišla časom o svojich toltéckych kráľov a kňazov, či už vojnami, alebo prírodnými pohromami. Tam, kde žreci nezanechali žiadnych potomkov, začali ľudia upadať do barbarskej nevedomosti. Rovnaký osud postihol mnohé silnejšie rodové línie a časom sa aj ony podobne vyčerpali. Počet skutočne vzdelaných žrecov rýchlo klesal a výcvik vhodných nasledovníkov bol čoraz ťažší. Atavistické schopnosti pôvodných žrecov začali navyše vymierať, spolu s narastajúcim rozvojom racionálnej mysle. Tento rozvoj racionálneho myslenia sa stal nevyhnutným, aby bolo možné získať väčšie poznanie abstraktnej podstaty vecí, hmoty a síl duality. V čase zániku ostrova Poseidon zostala na svete už len hŕstka žrecov so schopnosťou prirodzeného zrenia a po čase aj títo vymreli. To znamenalo, že väčšina toltéckych potomkov už nebola žrecmi, hoci aj oni boli ešte nadaní nesmiernym poznaním a schopnosťou viesť druhých. Tento nedostatok žrecov znamenal vážnu prekážku. V úsilí o znovunadobudnutie schopností svojich predkov využívali Toltékovia svoje poznatky o liečivých rastlinách a drogách, ktoré im mali umožniť vidieť. Drogy ako-tak fungovali, no škody na fyzickom tele a mozgu, vzniknuté neustálym používaním týchto rastlín, onedlho prevážili vytúžené účinky. Toltékovia nepoznali žiaden iný spôsob, ako vidieť, a hoci počet úmrtí, šialenstva a nezdarov narastal do závratných výšok, zúfalo vo svojich experimentoch pokračovali. Bolo to temné a strašné obdobie, ktoré však postavilo Toltékov zoči-voči príkoriam života na fyzickej rovine. Tak dôsledky vyvolané nevyhnutným rozvojom racionálnej mysle napokon Toltékov dohonili, za cenu veľkých obetí. A predsa, toto tiež značilo, že hoci Toltékovia stratili svoje atavistické schopnosti, zároveň po prvý raz stáli pred príležitosťou objaviť, z čoho tie schopnosti pozostávali v prvom rade a ako fungovali v praxi. Až omnoho neskôr Toltékovia pri pohľade späť do minulosti pochopili to, akým darom bolo toto temné obdobie, pretože práve počas tohto obdobia neustálych bojov a porážok sa naučili pozrieť sa hlboko do seba a nájsť tie schopnosti, o ktorých nemali ani tušenia. Bez toho, aby si to vtedy uvedomili, učinili Toltékovia ohromný krok vpred vo svojom vývoji a navyše zadefinovali jeden zo základných poznatkov Toltéckej cesty, a to ten, že bojovník žije podľa svojich výziev.


S postupom času začali byť Toltékovia veľmi starostliví pri používaní drog a preto aj skúsenejší. Počet neúspechov a úmrtí začal klesať a počet žrecov narastať. No vtedy sa ocitli zoči-voči ďalšiemu problému, ktorý bol taký subtílny, že nedokázali identifikovať o čo ide, až kým nebolo už príliš neskoro.


Toltékovia boli posadnutí svojou túžbou vidieť až do takej miery, že sa pre nich videnie stalo dôležitejším, než poznanie samo. S touto posadnutosťou bola triezvosť ich predošlého poznania rýchlo nahradená rovnakou aroganciou a vlastnou dôležitosťou, ktorá bola príčinou pádu čarodejov Atlantídy. Čierna mágia znovu vystrčila svoju ohavnú hlavu a teraz sa ešte aj zvyšní Toltékovia uchýlili k čarodejstvu. To bola éra, ktorú Carlos Castaneda vo svojich knihách popisuje ako éru Starých žrecov.


Starí žreci využívali svoju novoobjavenú schopnosť zrieť na to, aby oživili najstaršie praktiky a netrvalo im dlho a zaviedli rituály a vzývania, ktoré boli špecializovaným poznaním čarodejov Atlantídy. Tieto rituály umožňovali Starým žrecom manipulovať svojím vedomím takým spôsobom, že mohli dosiahnuť to, čo dnes nazývame zmenené stavy vnímania. Používaním týchto rituálov a vstupovaním do rôznych stavov vedomia sa Starí žreci naučili nesmierne veľa, nielen o sebe samých, ale tiež o iných životných formách - organických (tie, ktoré majú biologické funkcie) aj neorganických (tie, ktoré nemajú biologické funkcie) - ktoré žijú na tejto planéte spoločne s človekom. Tak ako ich atlantskí predchodcovia, aj Starí žreci boli veľmi schopní pri hromadení faktov a informácií, ale keďže ich pocit vlastnej dôležitosti bol taký veľký, využívali Starí žreci toto poznanie na ovládanie a manipuláciu každého, kto mal tú smolu, že upútal ich pozornosť.

Počas tohto obdobia toltéckych dejín si Starí žreci vybudovali rovnaký systém klanov a cechov, aké sa používali v starobylej Atlantíde. Tieto cechy boli také mocné, že vládli dokonca aj vodcom ľudí, či už to boli králi, alebo cisári. Dialo sa tak všade tam, kde sa Toltékovia vo svete nachádzali.


V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že toltécka civilizácia v Údolí Mexika, ako ju opísal Carlos Castaneda, bola len jednou z množstva neskorších civilizácií. Z historického hľadiska bola toto jediná rodová línia, ktorá mala meno Toltécka, ale ako už bolo skôr vysvetlené, všetky civilizácie po celom svete, bez ohľadu na svoje meno, mali svoje korene v migrácii Toltékov z Atlantídy. Preto sa v jadre všetkých týchto civilizácií nachádzali kňazi-žreci, cvičení v toltéckej tradícii. Ako dôsledok tohto spoločného dedičstva a tradície, a napriek faktu, že dátumy medzi jednotlivými civilizáciami sa rôznia do veľkej miery, sa toltécke poznanie na celom svete vždy rozvíjalo viac či menej totožným spôsobom.


Vláda Starých žrecov trvala veľmi dlho a počas nej pokračovali v hromadení rozsiahleho množstva informácií o manipulácii vedomia, ale toto poznanie väčšinou využívali na zdokonaľovanie čiernej mágie. Mnohé z rituálov a magických vzývaní, ktoré nachádzame vo svete aj dnes, sú zriedenými verziami techník, používaných v tej či onej dobe týmito Starými žrecmi.

Čarodejníctvo prekvitalo a, v závislosti od toho, ktorej civilizácie boli súčasťou, pretrvali Starí žreci až do čias príchodu Krista a kresťanskej cirkvi, alebo dokonca aj neskôr. Kresťanská cirkev začala svoje veľké prenasledovanie pohanstva práve vďaka bezohľadnému konaniu a nečistým snahám Starých žrecov. Nebola to však iba kresťanská cirkev, čo privodilo zánik Starých žrecov, ako sa všeobecne predpokladá. Aj za neprítomnosti kresťanov sa Starí žreci ocitli často vydaní napospas iným dobyvateľom. Dôvodom pre to bolo to, že hoci Starí žreci boli rovnako mocní ako ich atlantskí predchodcovia, ešte stále mali jednu vážnu nevýhodu, ktorú sa im nepodarilo prekonať. Tou nevýhodou bolo to, že Starí žreci nedokázali úplne ovládnuť silu vôle, čo sa starým Atlanťanom darilo s takou ľahkosťou. Bolo to však požehnaním, pretože keby sa Starým žrecom podarilo ovládnuť silu vôle, zlo Atlantídy by sa znovu zopakovalo, pretože Starí žreci by nepochybne použili na svojich nepriateľov plnú silu svojho poznania.


Vďaka tejto neschopnosti vládnuť vôli bol svet ušetrený ešte väčšej psychickej vojny a bola to tiež táto neschopnosť, čo Starých žrecov zničilo. Mocné rituály Starých žrecov boli totiž ťažkopádne a nepraktické. Kedykoľvek boli fyzicky konfrontovaní s nepriateľom, nemali Starí žreci dosť času na to, aby vykonali tieto svoje rituály a vzývania, čím sa stali rovnako bezbrannými ako ľudia, ktorým vládli. Počas tejto ťažkej doby, a hlavne počas prenasledovania pohanstva kresťanskou cirkvou, sa niektorí predvídavejší Toltékovia rozišli so svojou starovekou tradíciou a svoju situáciu vo svete podrobili bližšiemu skúmaniu a zvažovaniu. Boli to Toltékovia, ktorí vyznačili počiatok tej éry, ktorú Carlos Castaneda pomenoval ako vek Nových žrecov.


Noví žreci jasne videli nevýhody zdĺhavých a ťažkopádnych rituálov. Ale ešte dôležitejším bol fakt, že tiež uvideli márnosť snahy o kontrolu a manipulovanie druhých, kvôli neprestajným konfliktom a sporom, ktoré to nevyhnutne so sebou prinášalo. Tento rozkol v toltéckej tradícii bol tou najdôležitejšou udalosťou v histórii Toltékov, pretože konštituoval zvrat v ich poznaní a poskytol ten magický kľúč, ktorý Toltékovia stále hľadali už od čias zničenia Atlantídy.


Ako už bolo povedané, Starí žreci mali dostatok poznania a schopností na manipulovanie vedomia svojich obetí, čo robili bez nejakých škrupulí. Fakt, že vedomím možno manipulovať je vitálne dôležitým princípom toltéckeho poznania, ale človek dneška je ešte stále skeptický voči tejto pravde. Hoci umenia, ako je telepatia a hypnóza, urobili veľa pre oslabenie týchto pochybností, človek je ešte stále len s ťažkosťami ochotný uveriť, že niekto môže manipulovať jeho vedomím bez jeho súhlasu alebo bez toho, aby o tom sám vedel. A predsa, práve toto dokázali Starí žreci robiť.


Dnešní Toltékovia sa už viac nepridŕžajú nekonečných techník Starých žrecov, pretože hoci tieto techniky zostávajú stále mocnými nástrojmi, napriek tomu svoj účel prežili. Avšak napriek skutočnosti, že Toltékovia dnes zavrhujú tento aspekt svojho dedičstva, sú tieto techniky ešte stále integrálnou súčasťou ich poznania, už len tým, že sú súčasťou tradície.


Ďalší dôležitý fakt, ktorý je potrebné zdôrazniť, je ten, že toltécke poznanie, vďaka zvláštnosti toltéckej tradície, nikdy nevymizlo a nemôže vymiznúť, a nemôže byť ani zabudnuté. Toto bolo vždy jednou z veľkých síl Toltékov, keďže akumulované poznanie bolo hlavným a najdôležitejším médiom, prostredníctvom ktorého dokázali nadobudnúť svoju silu. U Starých žrecov, ako sme mohli vidieť, to však bolo tiež ich slabosťou, pretože to bola táto časť toltéckej tradície, ktorá ich zvábila k tomu, že sa začali znova oddávať odpornostiam čarodejov Atlantídy. Vo svojej arogancii a domýšľavosti ašpirovali Starí žreci na taký druh moci, ktorá viedla k zneužívaniu, a hoci z istého hľadiska by bolo zveličovaním označovať Starých žrecov ako zlých, priblížili sa dosť blízko k tomu, aby boli presne takými.


Jednou z najbežnejších chýb Starých žrecov bolo to, že neuznávali dôležitosť toho, aby svoje poznanie učinili praktickejším a usmernenejším pre použitie na fyzickej rovine existencie. Namiesto toho, vďaka svojej vlastnej dôležitosti a posadnutosti mocou, sa ich metódy manipulácie vedomia stali ešte zložitejšími a nepraktickejšími. Navyše, Starí žreci boli poriadne leniví na to, aby vniesli akýkoľvek rád do svojho už tak rozsiahleho a rýchlo rastúceho poznania. Nakoniec to dospelo do bodu, kedy už pre stromy nedokázali vidieť les. Vlastná dôležitosť podkopala ich silu, takže aj keď mali k dispozícii poznanie, ktoré bolo úplne úžasné, chaos im zabránil v tom, aby toto poznanie dokázali akýmkoľvek spôsobom naozaj prakticky využiť.


Hoci dnes už viac neodpúšťame úchylkam Starých žrecov, musíme dať každému to, čo mu náleží, pretože Starí žreci objavili niektoré vskutku úžasné fakty o vedomí - poznanie, bez ktorého by bola toltécka tradícia veľmi ochudobnená.


Noví žreci sa ocitli pred úlohou prevziať svoju nadmieru zaťaženú tradíciu a prehodnotiť nesmierne rozsiahle dedičstvo poznania. Zo svojej skúsenosti Noví žreci mohli vidieť, že Starí žreci poriadne zišli z cesty a zablúdili, no ich poznanie bolo také rozsiahle a také chaotické, že nikto z Nových žrecov si nebol istý, čo z toho bolo užitočné a čo už nie. Jedinou logickou vecou, ktorú mohli urobiť, bolo začať z hypotézy, že všetko, čo ich predchodcovia vykonali bolo pochybné a začať triediť nesmierne množstvo poznania, ktoré im bolo dostupné. Toto bolo obdobím konca chaosu a počiatkom prepotrebného poriadku a triezveho uvažovania a konania.


Noví žreci zavrhli všetky teórie Starých žrecov, ktoré títo uchovávali ako dôležité pre svoje poznanie a začali hľadať praktické spôsoby pre aplikáciu tohto poznania. To viedlo k tomu, že dokázali zhustiť väčšiu časť svojho dedičstva do niekoľko zásadných a podstatných konceptov, ktoré bolo možné prakticky využiť.


Prvý zásadný koncept sa týkal toho, čo Starí žreci nazvali Orol. Pri snahe predstaviť si účel existencie sa podarilo Starým žrecom uvidieť zdroj všetkého života, ktorý pri interpretácii racionálnou mysľou pripomína čosi, čo sa podobá na čierno-bieleho orla. Preto Starí žreci metaforicky pomenovali tento zdroj Orlom.


Zrenie Orla bol akt, ktorý stál veľké množstvo Starých žrecov ich duševné zdravie alebo život, či dokonca oboje. No z toho, čo sa im podarilo uzrieť, dospeli k tomu, že účelom existencie je posilňovať kvalitu vedomia. To bolo neoceniteľným objavom, ktorý sa stal zásadným pre všetko, čo Toltékovia dneška vedia a praktizujú.


Starí žreci uvideli, že je to Orol, čo obdarúva všetky bytosti vedomím v okamihu zrodenia a čo si v okamihu smrti toto vedomie, obohatené o skúsenosti počas života danej bytosti, berie späť k sebe. Starí žreci to pochopili tak, že Orol sa tak kŕmi vedomím a že jediným účelom existencie je preto neustála recyklácia vedomia, aby sa tak ukázal a prejavil všetok latentný potenciál.
Je dôležité si uvedomiť, že samozrejme žiaden Orol ako taký neexistuje a na nepochopiteľnom zdroji života tiež nieje nič vizuálne. Napriek tomu, aj čarodej podlieha podmienkam racionálnej mysle, ktorá už svojou samotnou podstatou musí veci interpretovať a výsledkom takejto interpretácie je potom vizuálny dojem Orla.


Manifestovaný vesmír je nekonečnom, ktoré presahuje naše chápanie času a priestoru, pretože jeho veľkosť a zložitosť nemožno previesť do zrozumiteľných slovných pojmov alebo predstáv smrteľníkov. Nie je to Boh, pretože Boh je napokon súčasťou toho, čo poznáme. Cirkvi, kňazi a aj iní ľudia sa nám neustále snažia Boha popísať, takže z tohto dôvodu sa stáva Boh čímsi, čo je v dosahu slov a uchopiteľné mysľou. Ale mimo slov, mimo akýchkoľvek popisov, za hranicami akýchkoľvek konceptov, leží to nepopísateľné, nepochopiteľné Nič, ktoré možno označiť iba ako Nevýslovné.


Toto bol ďalší omyl Starých žrecov. Vo svojej arogancii nevzali nikdy do úvahy fakt, že väčšina z toho, čo utvára prejavený vesmír, je v rámci nášho ľudského stavu úplne nepochopiteľné a nepoznateľné. Noví žreci túto chybu napravili tým, že identifikovali a vymedzili tri odlišné úrovne vedomia.


Prvú z týchto úrovní označili ako známe, ktoré pozostáva zo všetkého, čo ľudská bytosť môže zaregistrovať v normálnom vedomí. Druhá úroveň, označená ako neznáme, je vskutku rozľahlou a tajuplnou oblasťou, ktorá sa však môže postupne stať známym počas toho, ako žrec nadobúda svoju zručnosť v zrení. Na druhej strane, tretia úroveň, označovaná ako nepoznateľné, je tou úrovňou vedomia, ktorá nemôže byť nikdy známou človeku, ktorý je ešte stále ľudskou bytosťou. Vstúpiť do nepoznateľného znamená stratiť svoju ľudskosť, čo je dôvodom, prečo toľkí zo Starých žrecov zošaleli.

Starí žreci v priebehu mnohých generácií nahromadili obrovské množstvo faktov o vedomí, ktoré však nikdy nesformulovali do usporiadanej štruktúry. Keď začali Noví žreci tieto fakty nanovo triediť a usporiadavať, vynoril sa súbor ďalších, veľmi dôležitých konceptov, ktoré boli zhustené do usporiadaného celku a vytvárali tak sústavu, ktorá sa nazýva Pravdy vedomia. Noví žreci považovali tieto zásady za najdôležitejšie v celom ich chápaní a ponímaní a tieto pravdy dodnes tvoria základy toltéckych učení.


Väčšina Právd vedomia vychádza z aktu vnímania a spôsobu, akým vnímanie prebieha. Noví žreci zistili, že celé mystérium vnímania možno zosumarizovať do nasledujúcich deviatich zásad či ponaučení:

 

  1. Vesmír pozostáva z nekonečného počtu energetických polí, ktoré pripomínajú svetelné vlákna.
  2. Tieto energetické polia, podobné vláknam, vyžarujú zo zdroja nepredstaviteľných rozmerov, metaforicky zvaného Orol. Tieto polia energie sú známe ako Emanácie Orla.
  3. Ľudské bytosti sa podobným spôsobom skladajú z rovnako nekonečného počtu týchto polí energie v podobe vlákien, ktoré sa prejavujú v tvare veľkého žiarivého svetelného vajíčka. Výška tohto vajíčka sa rovná výške ľudského tela s rukami úplne vystretými nad hlavou na vertikálnej osi a šírka vajíčka sa rovná šírke človeka s rukami roztiahnutými od stredu tela na horizontálnej osi. Toto vajíčko je známe ako kukla alebo obal človeka.
  4. Na povrchu tejto kukly sa nachádza žiarivý svetelný bod, ktorý osvetľuje iba malú skupinu polí energie vo vnútri kukly.
  5. Vnímanie sa uskutočňuje vtedy, keď energetické polia, ktoré sú osvetlené svetelným bodom, rozšíria svoje svetlo a osvetlia korešpondujúce polia energie mimo obalu. Tento svetelný bod sa nazýva bod, kde sa vnímanie skladá do celku, skrátene aj bod spojenia.
  6. Bod spojenia je možné posúvať na ktorúkoľvek inú pozíciu na povrchu obalu, alebo do jeho vnútra. Pretože bod spojenia osvetľuje akékoľvek polia energie, s ktorými sa dostane do kontaktu, nové energetické polia, ktoré v dôsledku takéhoto posunu osvetlí preto vytvoria nové vnímanie. Je to táto nová úroveň vnímania, ktorá je známa ako videnie.
  7. Keď sa bod spojenia presunie dostatočne ďaleko, dochádza k vnímaniu úplne nového sveta, ktorý je rovnako reálny, ako ten, ktorý človek vníma normálne.
  8. V celom vesmíre existuje tajuplná sila, ktorá je známa ako zámer. Táto sila vyvoláva vnímanie, pretože je to zámer, čo spôsobuje to, že sa polia energie spolu spoja, a je to zámer, čo spôsobuje uvedomenie si tohto spojenia.
  9. Cieľom bojovníkov je zažiť všetky možné vnímania, ktoré sú človeku dostupné. To utvára niečo, čo sa nazýva Úplne vedomie, súčasťou ktorého je aj alternatívny spôsob umierania.

 


Starí žreci na to, aby mohli vidieť, siahali po užívaní halucinogénov, ktoré mali pohnúť ich bodmi spojenia, ale Noví žreci si uvedomili, že je to rovnako nepraktické, ako rituály Starých žrecov. Navyše, ukázalo sa, že pre vyvolanie pohybu bodu spojenia sú potrebné praktické spôsoby a aby ich objavili, začali Noví žreci študovať bod spojenia prostredníctvom videnia, aj keď spočiatku museli ešte stále na to používať drogy. Tento výskum sa ukázal byť tým najcennejším, pretože nielen, že objavili techniky potrebné k tomu, aby mohli pohybovať bodoms pojenia, ale odhalili tiež mystérium sily vôle. Starí žreci vedeli o tajomnej sile, ktorú ich atlantskí predchodcovia využívali s takou zručnosťou. Vďaka pozorovaniam tiež vedeli, že táto sila existuje v celej prírode, no nikdy ju nepochopili, ani nedokázali zistiť, ako ju použiť.

Objavom Nových žrecov bolo to, že touto tajuplnou silou je v skutočnosti energia spojenia, teda sila, ktorá sa uvoľní, keď sa polia energie vnútri kukly spoja s poliami energie mimo nej. Noví žreci nazvali túto silu vôľa a zadefinovali ju ako "neprestajný tok energie, ktorý je možné usmerňovať a viesť prostredníctvom zámeru žreca". Noví žreci tiež objavili to, že vôľa je sila, ktorá nás núti správať sa tak, ako sa správame, keď vnímame. Je to preto sila, ktorá určuje naše vnímanie sveta. Vôľa je teda to, čo upevňuje bod spojenia na tom mieste, kde sa nachádza. Tu je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa bod spojenia nachádza vždy na určitom mieste, jeho presná pozícia je spôsobená navyknutým konaním a opakovaním. Zvyklosti a návyky sa medzi jednotlivcami samozrejme rôznia, preto pozícia bodu spojenia nebude nikdy u dvoch ľudí presne na rovnakom mieste.


Bod spojenia u človeka sa zvyčajne nachádza na povrchu kukly, zhruba oproti bodu medzi lopatkami. Počas vývoja normálneho dieťaťa sa dieťa najprv učí, kam je najvhodnejšie bod spojenia umiestniť a potom ho tam prostredníctvom opakovania upevňuje. Toto opakovanie je najprv riadené povzbudzovaním od starších ľudí a neskôr vnútorným dialógom, ktorý sa stane zvykom. Toltékovia dneška vedia, že človek si vie udržať svoj výklad sveta len neustálym opakovaním si tohto výkladu prostredníctvom svojho vnútorného dialógu. To značí, že svet sa vždy javí presne taký, akým sa javí byť, podľa toho, ako si ho jedinec pre seba popisuje.


No najdôležitejším aspektom toltéckeho poznania je ten, že akonáhle sa vnútorný dialóg zastaví, nadobudne bod spojenia voľnosť k pohybu. To dovoľuje človeku celkom sponatánne zažívať zmenené stavy vnímania a toto je ten magický kľúč, ktorý Starí žreci tak horlivo hľadali. Keby si len uvedomili, že jediná skutočná hodnota ich rituálov spočívala v ich schopnosti posunúť bod spojenia, boli by Starí žreci objavili tento kľúč, ako aj tajomstvo vôle či sily.


Len čo došlo k tomuto objavu, toltécke poznanie sa transformovalo a Noví žreci boli na ceste k náprave chýb svojich predchodcov. Aby bolo možné bodom spojenia pohnúť, Noví žreci zadefinovali tri hlavné techniky, založené na deviatich Pravdách vedomia. Prvá technika sa označuje ako Umenie stopovania, druhá Umenie snívania a tretia Majstrovstvo zámeru. Z týchto troch techník sa vyvinuli tri odlišné oblasti činností, v ktorých sa každy učeň musel stať absolútne skúseným, aby sa mohol stať Toltékom. Ide konkrétne o tieto oblasti: Umenie stopovania, Majstrovstvo uvedomovania a Majstrovstvo zámeru. V tejto schéme je Umenie snívania začlenené do Majstrovstva uvedomovania a používa sa iba ako prostriedok, ktorý umožňuje pohybovanie bodom spojenia pre dosiahnutie zmenených stavov vnímania.
Tieto tri oblasti činností boli tradične zadefinované ako tri hádanky alebo rébusy, ktorým musí bojovník čeliť a ktoré musí zodpovedať, keď kráča Cestou sily. Umenie stopovania sa nazýva hádankou srdca. Popisuje sa ako zmätok, ktorý bojovník prežíva, keď si začne uvedomovať, že - za prvé - svet sa javí byť takým, akým sa javí byť len vďaka nášmu vnímaniu, a za druhé, že ak sa vyvolá odlišné vnímanie sveta, potom sa náš pohľad na svet a jeho výklad, ktorý sa zdá byť taký neotrasiteľný, dramaticky zmení. Majstrovstvo uvedomovania sa nazýva hádankou mysle. Toto je ohromujúce nekonečno, ktoré bojovníci vnímajú, keď si uvedomia nepochopiteľné mystérium a rozsah vedomia človeka. Majstrovstvo zámeru je hádankou ducha človeka. Je to najväčší paradox, v tom, že je schopnosťou človeka premietať svoje fyzické, emocionále a mentálne konanie za hranice normálneho ľudského chápania.


Pokiaľ sa týka procesu učenia, najdôležitejším objavom Nových žrecov bolo čosi, čo Starí žreci už odhalili, konkrétne to, že človek má dva typy vedomia, ktoré sa označujú ľavá a pravá strana človeka. Pravá strana je mysliaca, logická, racionálna stránka mysle človeka. Na pravej strane prúdi všetko poznanie lineárnym a do sekvencií usporiadaným spôsobom. Ľavá strana, na druhej strane, je cítiaca, iracionálna stránka mysle človeka, ktorá funguje úplne nezávislo od akéhokoľvek logického či lineárneho postupu sekvenčných myšliekových vzorcov. Najlepší spôsob, ako pochopiť pravú stranu, na rozdiel od ľavej strany, je pouvažovať nad príkladom každej z nich.


Predstavme si matku, ktorej má telefonát, ktorý ju informuje o tom, že jej syn mal nehodu. Na pravej strane zažije matka viac-menej čosi ako toto:


Telefón zvoní a matka zodvihne slúchadlo, neočakávajúc nič nezvyčajné. Keď sa dozvie o nehode, najprv prežíva šok a strach, potom obavy o bezpečie svojho syna. Jej myseľ zaplaví množstvo otázok: Je zranený? Kde je? Čo sa stalo? Je v nemocnici?


Toto je veľmi zjednodušená, no napriek tomu typicky logická reakcia, kde jedna myšlienka spúšťa ďalšiu. Ale keby matka dokázala registrovať aj ľavú stranu, jej zážitok by bol úplne odlišný a podobal by sa čomusi takémuto:


Než jej syn toho rána odišiel z domu, mala matka nejasný pocit obavy o jeho bezpečnosť a hoci nebol logický dôvod, aby sa cítila znepokojene, nevedela sa toho pocitu striať. Potom náhle dopoludnia zažíva alarmujúci pocit. V tej chvíli pocíti prítomnosť svojho syna a cíti, že je v nebezpečenstve. Matka nezačne o tom uvažovať a pochybovať, ale inštinktívne sa vyberie ku telefónu, uvažujúc, ako by ho mohla najlepšie zastihnúť. Dokonca ešte než siahne po telefóne, ten zazvoní a ako zdvihne slúchadlo, prebehne jej po chrbte mráz, pretože vie, že sa práve dozvie, že jej syn mal nehodu. No ešte aj vtedy, keď sa do telefónu ohlási, matka akosi vie, že syn nie je vážne zranený, iba je v šoku.


Z týchto dvoch príkladov jasne vidno rozdiel medzi pravou a ľavou stranou vedomia. Pravá strana je racionálnou reakciou na konkrétny dôkaz, ktorý spustil sekvenciu logických myšlienok, ľavá strana je iracionálnym pocitom, ktorý nemá nič dočinenia či už s logikou, alebo s konkrétnym dôkazom. Iba neskôr budú takéto iracionálne pocity podopreté a potvrdené potrebnými dôkazmi. V snahe o porozumenie týmto konceptom je dôležité si uvedomiť, že pojmy "pravá" a "ľavá strana" sú pojmy, používané pre svetelný obal človeka a nie pre pravú a ľavú hemisféru mozgu a ich funkcie.


Starí žreci označili ľavú stranu ako zvýšené vedomie, a keďže absencia logických myšlienok posilňuje jasnosť myslenia, nútievali svojich učňov do tohto stavu, aby tak títo mohli dosiahnuť úroveň koncentácie, nutnú pre to, aby sa naučili čarodejníctvu. Jediným ospravedlnením pre túto metódu učenia je fakt, že učeň má veľké ťažkosti so zapamätávaním si učení, ktoré prijíma v stave zvýšeného vedomia. Tento nedostatok pamäte vytvára určitú prekážku, pretože prv, než môže učeň využiť svoje poznanie, musí podstúpiť zápas, aby si ho vybavil. Takýto zápas často zaberie celé roky a výsledkom je to, že keď si učeň časom na učenia spomenie, je im vtedy vďaka svojmu zápasu už naplno oddaný.


Dnes sa Toltékovia na vec pozerajú inakšie, pretože dnes už vieme, že človek sa vždy učí na oboch stranách simultánne. Učenie a zapamätávanie si toho, čo sme sa učili, si však vyžaduje energiu, tak ako čokoľvek iné. To vytvára problém, pretože veľká väčšina ľudí jednoducho nemá dostatok energie na to, aby registrovali to, čo sa učia na ľavej aj na pravej strane.
Niekedy má jedinec tak málo energie, že si ani nedokáže spomenúť, čo sa naučil na pravej strane, nie to ešte na ľavej. Vďaka zvláštnosti nášho vedomia má pravá strana vždy prioritu pred ľavou stranou. Všetka dostupná energia sa najprv využije na registrovanie a potom na spomínanie pravej strany. Iba nadbytočná energia sa využije pre ľavú stranu.


V súčasnosti učni iba veľmi zriedkavo musia v procese výuky vstupovať do stavu zvýšeného vedomia, jednoducho preto, lebo časový faktor, ktorý je spätý so spomínaním, je príliš dlhý. Od úplne prvého dňa svojho výcviku dostávajú učni inštrukciu, ktorá im umožňuje navodiť si prirodzený a spontánny pohyb do stavu zvýšeného vedomia. Hoci na začiatku je takýto pohyb do rôznej miery drobný, učeň začne čoskoro nadobúdať v tomto umení zručnosť a odbornosť. Ako nadobúda učeň schopnosť vstupovať hlbšie do stavu zvýšeného vedomia, zvyšuje sa zložitosť inštrukcií, ktoré dostáva. Táto nová metóda má dve veľké výhody: za prvé, učeň sa učí od začiatku zvládať svoje vlastné vedomie, a za druhé, nedochádza ku strácaniu času zdĺhavým vybavovaním si a rozpomínaním sa.


Toto je veľmi stručný nárys nového prístupu a schémy výuky, ktorú Noví žreci utvorili z poznatkov, ktoré zdedili zo svojej tradície. Práca Nových žrecov začínala práve prinášať svoje ovocie, keď kresťanská cirkev začala svoje dlhodobé prenasledovanie pohanstva. Napriek tomu, že toto prenasledovanie bolo nešťastným riešením, poskytlo Novým žrecom dovtedy nevídanú príležitosť zdokonaliť svoje novo nadobudnuté zručnosti na nástroje najvyššej presnosti. Chyby a neporiadne techniky mali za následok mučenie a smrť v rukách prenasledovateľov. Tí bojovníci, ktorým išlo učenie pomaly, alebo neboli dostatočne zruční a skúsení vo svojich nových zručnostiach, zahynuli veľmi rýchlo. Bolo to najnekompromisnejšie obdobie v histórii Toltékov, pretože hoci boli nútení dosahovať v učení vynikajúce výsledky, prenasledovanie vo väčšine častí sveta bolo také devastujúce, že Toltékovia museli vykonať niekoľko ďalekosiahlych rozhodnutí.


Toltékovia na celom svete sa v priebehu nasledujúcich storočí rozhodli rozptýliť, v snahe prežiť. Každý vodca odlúčil seba a svoju jednotku bojovníkov od všetkých ostatných jednotiek. Bol to drastický krok, ktorý nemal za následok len to, že boli založené rozličné rodové línie, ale po prvý krát v toltéckej histórii nastal izolovaný rozvoj poznania. Tento krok a jeho účinky sa stal známy ako Doktrína separátneho rozvoja. Tak ďalekosiahle boli následky tohto vývoja, že dnes každá toltécka jednotka existuje úplne osamotene, ukrytá a utajená pred zrakom verejnosti. Okrem telepatického spojenia, ktoré ešte stále existuje medzi väčšinou toltéckych vodcov, medzi jednotlivými jednotkami neexistuje žiadna komunikácia. Dokonca aj toto mentálne spojenie je také krehké, že nie je možné určiť osobnú identitu či fyzickú lokalizáciu jeho účastníkov.


Ešte jeden aspekt toltéckeho poznania je potrebné v tomto bode pochopiť, ak má byť historický vývoj toltéckej tradície pochopený ako celok. Nová metóda učenia, ktorá sa dnes používa, má ďalšiu veľmi dôležitú výhodu v tom, že umožňuje zadávanie inštrukcií určitým "novým" typom ľudí, ktorí sa teraz inkarnujú. Tento bod tu spomíname len pre zaujímavosť, pretože na väčšinu učňov zatiaľ nemá vplyv.


Tieto takzvané nové typy ľudí sú dnes ešte stále veľmi zriedkavé. Sú to Toltékovia, ktorí podstúpili vysoko špecializovaný výcvik v predošlej inkarnácii a používajú silu, ktorá má nesmierne odlišnú kvalitu od sily, ktorá je všeobecne známa. Títo Toltékovia dostali pomenovanie Bojovníci tretej pozornosti

.
Aby sme predošli mnohým zmätkom v budúcnosti, ujasníme si to, že hoci sa môže zdať, že Toltékovia sú všetci rovnakí, nie je tomu tak. Toltékovia sú zatriedení do troch odlišných kategórií, podľa ich úrovne výcviku a skúseností, ktoré dosiahli. Tieto tri kategórie Toltékov sa nazývajú dvory. Prvý, alebo vonkajší dvor, tvoria Bojovníci prvej pozornosti, druhý, vnútorný dvor, tvoria Bojovníci druhej pozornosti a tretí dvor, nazývaný Sanctum Sanctorum, pozostáva z Bojovníkov tretej pozornosti.


Tieto tri dvory si nesmieme zamieňať s tým, čo je známe ako tri štádiá vo vývoji bojovníka, teda lovec, bojovník a človek poznania. Striktne povedané, tieto tri štádiá presahujú rozsah dvorov. Preto, tým, že prechádza tromi štádiami, stáva sa učeň najprv Toltékom prvej pozornosti a odtiaľ postupuje na úroveň druhej pozornosti a napokon na úroveň tretej pozornosti.

Tento výcvik nie je prirodzene niečo, čo je normálne možné zažiť počas jedného života. Toltékovia na celom svete preto postupovali dvormi, hoci vždy existovali tí zriedkaví jedinci, ktorí postupovali rýchlejšie, než ostatní. Z týchto jedincov sa stávajú vodcovia, dokonca aj medzi Toltékmi. Napríklad, Starí žreci boli prevažne Bojovníkmi prvej pozornosti, ale mali medzi sebou vodcov z Druhej pozornosti, ktorí im určovali smer konania. Noví žreci boli, presne povedané, Bojovníkmi druhej pozornosti a aj medzi nimi boli vodcovia, ktorí začali byť majstrami Tretej pozornosti.


Tri úrovne odbornosti, alebo dvory, možno lepšie pochopiť, keď sa pozeráme na tri štádiá výcviku učňov ako na celok. Každý učeň začína svoj výcvik v normálnom vedomí, označovanom ako Prvá pozornosť, pretože toto učenie je v dosahu chápania každého. Je to úroveň priemerného človeka z ulice a jeho súčasťou je teória a praktické použitie všetkých základných konceptov, týkajúcich sa nadobúdania poznania či osobnej sily.


Tento výcvik pokrýva každý aspekt toltéckej tradície, známej ako učenia pre pravú stranu a je možné ho pochopiť relatívne ľahko, pretože je smerovaný na racionálnu myseľ. Táto časť učení sa nazýva Cesta lovca. Titul Bojovníka prvej pozornosti si zaslúži ten učeň, ktorý preukáže schopnosť zvládnuť na vysokej úrovni inštrukcie, podávané v tejto časti, spolu so schopnosťou pohybovať bodom spojenia.


Súbežne s týmto tréningom prebieha tá časť učení, ktorá sa zaoberá vedomím z uhla zvýšeného vedomia, alebo presnejšie, Druhou pozornosťou. V tejto časti je učeň neustále nútený posúvať svojím bodom spojenia do ľavej strany vedomia a zatiaľ čo je v tomto stave, musí zhodnotiť všetko, čo sa naučil v normálnom stave vedomia. Učeň sa práve v tejto časti práce učí konceptom stopovania, snívania a zámeru. Tento výcvik pokrýva to poznanie, ktoré je známe ako Cesta bojovníka a pripravuje učňa na pokročilejšiu fázu práce.


Expertná skúsenosť v Ceste lovca a Ceste bojovníka konštituuje to poznanie, ktoré je uznávané titulom Bojovník druhej pozornosti. Ak popri majstrovskom ovládnutí tejto časti práce dokáže bojovník tiež vidieť bez akejkoľvek pomoci, je považovaný za Toltéka, čo poukazuje na žreca, či človeka poznania.


Od tohto bodu už bojovník viac nepotrebuje inštrukcie ako také, pretože všetko je odhaľované sile jeho vnútorného zraku. Udeľovanie štatútu Toltéka bojovníkovi na tomto stupni jeho rozvoja však nie je správne, aj keď to Noví žreci v minulosti tak často robili. Podľa tradície je takýto štatút oprávnený len vtedy, keď žrec na seba tiež prevezme zodpovednosť viesť svoj ľud.

Po dosiahnutí tejto úrovne vo svojom rozvoji je bojovník už majstrom sám osebe a ďalšia časť jeho výcviku nie je vedená inštrukciami v normálnom zmysle slova. Inštrukciou je skôr vedenie k tomu, aby odkryl svoju plnú silu a zodpovednosť ako magická bytosť vesmíru.


Poznanie, pokryté v tejto časti výcviku sa týka hlavne zmenených stavov vnímania a ich využitia, spolu s alternatívnymi svetmi a ich obyvateľmi, ktorí prichádzajú do styku s človekom. V tejto časti svojho výcviku sú bojovníci tiež vedení k tomu, aby vykonávali svoju skutočnú funkciu ako jeden zo štyroch typov mužov a žien v toltéckej jednotke (toto je technické označenie pre bojovníkov, ktorí pracujú pod vedením nagala na fyzickej úrovni) a dostanú tiež inštrukcie o účele a osude jednotky a skupiny, ku ktorej patria (vedomie ľudstva je rozdelené podľa siedmich odlišných kvalít vedomia, ktoré sú označované ako skupiny. Jednotky bojovníkov sú podskupinami týchto väčších skupín).


Kým úvodný výcvik bojovníka sa zaoberá najmä rozvojom indivídua, táto časť výcviku zahŕňa koncept skupinového úsilia. V jeho základe je inteligentná spolupráca pri vedení ľudskej rasy a zodpovednosť človeka voči iným formám života, ktoré s ním túto planétu zdieľajú. Expertná skúsenosť v tejto časti poznania utvára skutočnú Cestu Toltéka. Je vrcholom Toltéckej cety a ak je úspešne zavŕšená, privádza bojovníka na križovatku Konečnej voľby.

Konečná voľba stavia bojovníka pred rozhodnutie vybrať si medzi dvomi cestami, ktoré sú dostupné Toltékom, ktorí dosiahli tento bod v rozvoji svojej sily. Jedna cesta je známa ako Cesta slobody, kým tá druhá je označovaná ako Cesta najväčšieho dobrodružstva. Táto druhá cesta je najväčším pokušením pre bojovníkov, pretože svojím leskom a tým najväčším vábením ponúka tým, čo sa jej oddajú, opojnú moc, no tá nevedie bojovníkov k slobode.


Nasledovníci Cesty najväčšieho dobrodružstva rozvíjajú druhú pozornosť do jej najvyššieho potenciálu, čo jej praktikantom ponúka pomoc anorganických bytostí, vyvolávanie transformácií ľudského tela, a dokonca spomalenie procesu starnutia do takej miery, že dosiahnu relatívnu nesmrteľnosť.


Na druhej strane, bojovníci, ktorí sa odvrátia od týchto úžasných síl, pokračujú vo svojom hľadaní a nenechajú sa opantať posadnutosťou leskom a slávou Druhej pozornosti. Po čase títo bojovníci vstúpia do tej úrovne vedomia, ktorá sa označuje ako Tretia pozornosť. Sú to bojovníci, ktorí kráčajú Cestou slobody ako Bojovníci tretej pozornosti.


Bojovníci tretej pozornosti zotrvávajú vždy v jednotke, do ktorej patria a pokračujú vo výskumnej práci, ktorú možno len ťažko opísať zrozumiteľne slovami, pretože jej súčasťou je premietanie myšlienkových vzorcov a manipulácia vedomia a vnímania za hranice bežného chápania ľudstva. Je to práca, ktorú možno najlepšie opísať ako výlučne skupinovo orientovanú, no nie v tom zmysle, ako je to normálne chápané. Postačí, ak povieme, že hoci všetci Bojovníci tretej pozornosti veľmi dlho pracovali s vedomím a chápaním toho, že ich sila im nedovoľuje zasahovať tam, kde nie sú potrební, napriek tomu vždy ochotne vykonali akékoľvek úlohy, ktoré im čas od času zadávajú Tí, ktorých nazývajú Strážcovia rasy.

Exkluzívne preklad pre pútnikov 1. kapitoly knihy Théuna Maresa Return of the Warriors: DreamingWolf.

 

 

 

 

 

 

 

Carlos Castaneda - Praxe

 

 

 

 

 

Úvod

Na cestě bojovníka rozhodují činy, jenom to, co opravdu děláme, má smysl. Často jsem slyšel názory, že nemá smysl jít po této cestě bez učitele a že linie učení je přerušena a už se nikdy nepodaří dosáhnout svobody posledních bojovníků. Stejně tak dlouhé filozofování, které nikam nevede a jenom bere čas a energii. Toto váhání je jenom slabost a lenost, každý může začít tím nejpragmatičtějším - cvičením tensegrity, magických pohybů. Může začít hned, protože zítřek nikomu nepatří.

 

 


Stopařství


Každému bojovníkovi vyhovuje jiný způsob, jak procházet bariérou vnímání do oddělené skutečnosti, jedni byli zaměřeni na stopařství a druzí na snění. Ti první se nazývali stopaři a byli mistři ve stopování a ti druzí se nazývali snivci, protože přistupovali do jiné skutečnosti pomocí snů.


Stopování je pozorování a neustálá kontrola svého vlastního jednání v běžném životě, to umožňuje pohybovat se v našem světě, který běžně vnímáme, a vždy se tak chovat tím nejlepším a nejúčinnějším způsobem, tak abychom v každé situaci získali maximum.
Stopař ví, že na žádné činnosti nezáleží více než na jiné. Dokáže na sebe vzít jakýkoli převlek, může ze sebe udělat bohatého člověka nebo žebráka na ulici. Dokáže řídit ostatní lidi, kteří o něm vědí jen tolik, kolik on sám jim řekne. Stopař tyto své schopnosti nikdy nevyužívá pro osobní zisk.


"Činy čarodějů mají vedlejší, skryté cíle, které nemají nic společného s osobním ziskem. Fakt, že to dělají rádi, se nepočítá jako zisk. To je spíš stav jejich charakteru. Průměrný člověk totiž něco dělá jen tehdy, když má naději na zisk. Bojovníci říkají, že nejednají pro zisk, ale kvůli duchu."

Stopování je vlastně ten pravý název, opravdu stopujeme, a když vystopujeme můžeme lovit. Stáváme se lovcem. Stopujeme vlastní slabosti, rutiny, které denně a po celý život vykonáváme. Můžeme stopovat i rutiny druhých lidí, zvířat i věcí. Nejde tady jenom o nějaké převleky, ty jsou spíše prostředkem k dosažení sebekázně a zbavení vlastní důležitosti. Pravidla stopování bychom měli používat na všechno, co děláme, od nejmenších maličkostí až po situace, kdy jde o život.


"Umění stopování je souborem postojů a postupů, které bojovníkovi umožňují vytěžit z každé situace to nejlepší."


Toto umění stopování je shrnuto v těchto sedmi principech:

  1. Bojovníci si sami vybírají bitevní pole. Bojovník nikdy nejde do bitvy, aniž by se seznámil s prostředím.
  2. Bojovník odkládá všechno, co je nepotřebné. Bojovník věci nekomplikuje. Jeho cílem je jednoduchost. Všechnu svou pozornost použije na to, aby se rozhodl, zda jít či nejít do bitvy. Protože každá bitva je bitvou o život.
  3. Bojovník musí být připraven a ochoten postavit se v každém okamžiku k poslednímu boji. Ale nikdy jen tak halabala.
  4. Bojovník se uvolní a vzdá se sebe sama. Nebojí se ničeho. Jen tehdy síly, které vedou lidské bytosti, otevřou bojovníkovi cestu a pomohou mu. Jen tehdy.
  5. Když se setkají s překážkami, se kterými si nemohou poradit, bojovníci se na okamžik stáhnou. A nechají svou mysl bloudit a zabývají se něčím jiným. Čímkoli.
  6. Bojovníci stlačují čas. Každý okamžik má svou platnost. V boji o život je vteřina věčností. Věčností, která může rozhodnout o výsledku boje. Bojovníci jsou zaměřeni na vítězství, a proto stlačují čas. Bojovníci neplýtvají okamžiky.
  7. Aby bylo možno použít sedmého principu umění stopování, je nutné použít i všech předchozích šesti. Stopař se nikdy necpe dopředu. Vždy vykukuje z pozadí scény.


Každý stopař si musí osvojit čtyři základní rozpoložení stopařství:

  1. Nelítostnost - nesmí být hrubostí
  2. Vychytralost - nesmí být krutostí
  3. Trpělivost - není lhostejností
  4. Příjemná vlídnost - není pošetilostí


Cvičení převleků a vlastní disciplíny si můžeme vymyslet, kolik jen budeme chtít. Můžeme např. jít do hospody a udělat ze sebe opilého člověka, seznámit se s jinými opilcemi, aniž by něco poznali. Stejně tak se můžeme převléct třeba za žebráka nebo velmi zbožného člověka a navštěvovat denně bohoslužby. Tyto převleky vyžadují již větší množství energie a zbavení vlastní důležitosti.


Další jakousi podkategorií ve stopařství je ovládaná pošetilost neboli kontrolované bláznovství.

"Ve stopařském umění existuje technika, kterou čarodějové hodně využívají. Je to ovládaná pošetilost, bláznovství, které je pod kontrolou. Čarodějové tvrdí, že ovládaná pošetilost je jediný způsob, který mají, jak jednat sami se sebou, a s každým a se vším ve světě každodenních záležitostí."


Kontrolované bláznovství je technika, kterou bojovník vstupuje do běžného světa lidí, zajímá se o různé věci a dělá svou práci s obrovským zaujetím, jako by mu na ní sebevíc záleželo. Prostě tak, jako to dělají všichni ostatní lidi. Vtip je v tom, že bojovníkovi na té práci vůbec nezáleží, pouze svůj zájem předstírá. Předstírá také své chyby a slabosti, může se rozčílit, aniž by byl opravdu rozzloben. Tím se může běžně stýkat s lidmi a se světem, aniž by na něm kdokoli poznal, že je čarodějem.


Stačí si představit, že v našem okolí takový člověk existuje, chodí do práce, která ho baví a zajímá, běžně se stýká s ostatními lidmi a přesto vše jenom předstírá, každý den, každý okamžik. Nemáme sebemenší naději ho odhalit, protože jeho bláznovství je pod kontrolou. Pokud chce, může změnit své chování, může se stát opravdu bláznem, s tím rozdílem, že jeho bláznovství je kontrolované. To předpokládá uvědomovat si každičký i ten nejmenší okamžik svého života.


"Ovládaná pošetilost je umění," pokračoval don Juan, "velmi náročné umění, kterému se jen těžko učí. Leckterý čaroděj na ně nemá náturu, ale ne proto, že by na tomto umění bylo něco zásadně špatného, nýbrž protože jeho provádění stojí příliš mnoho energie."



Snění


"Musíš začít něčím jednoduchým. Dnes se ve snu dívej na svoje ruce."


Když jsem si přečetl tuto větu, říkal jsem si, co je na tom, když se podívám na svoje ruce ve snu? A pak se to stalo...., je to něco nepopsatelného, projela mnou energie do každé buňky, vnímal jsem, všechno. Jsem ve světě snů...


Moje snové tělo se nemohlo na ruce vynadívat, stál jsem tam, tam na druhé straně a nebyl schopen pohybu. Najednou byl snový svět skutečný, stejně tak skutečný jako když jsem probuzen, možná ještě skutečnější. Jsem ve snu a můžu si dělat co mě jenom napadne...
Jak toho dosáhnout? Prostě jsem si přál, abych se díval na své ruce ve snu, každý večer před usnutím jsem si opakoval: Jsem ve snu, a dívám se na své ruce. Ani není důležité na co se vlastně díváte:


"Samozřejmě, že se můžeš dívat na všechno, co se ti zachce, na prsty u nohou nebo na břicho nebo třeba i na svoje péro. Řekl jsem ti na ruce, protože je to nejjednodušší. A nemysli si, že je to legrace. Snění je stejně důležité jako vidění nebo umírání nebo cokoliv jiného na tomto děsivém a tajemném světě."


Důležité je se zadívat, právě okamžik zadívání se, mě často vytáhl z nevědomého snu. Později jsem se ocital ve snu, aniž bych myslel na nějaké ruce.


Don Juan vypráví o sedmi branách snění, kterými snivci musí projít. Jsou to vlastně jakési vstupy a výstupy v energetickém toku vesmíru, kterých je pro snivce právě sedm. Snivci tyto brány prožívají jako překážky.


Při snění se posouvá bod spojení, místo, kam se tento bod posune, se nazývá snová poloha. Bojovníkům se stává, že dojde k udržení této snové polohy, kde je bod spojení pevně zakotvený, i po probuzení a toto nazývají snovým tělem. Tento stav ovládali do té míry, že si pokaždé, když se probudili v nové snové poloze, dočasně vytvořili nové tělo.


Existují ovšem i úskalí snění.


"Varuji tě před nástrahami snění, které jsou opravdu obrovské. Při snění opravdu nelze nijak řídit pohyb bodu spojení. Jediné, čím se tento posun řídí, je vnitřní síla nebo slabost snivců. A v tom je zrovna první léčka."


Snové tělo nemá žádná omezení, jako naše fyzické tělo:

"Genaro vstal a usmál se na mě. Měl nehybné rysy a pohyboval se, jako kdyby byl opilý nebo nějak fyzicky postižený. Prošel kolem nás a zamířil rovnou ke zdi. Cukl jsem sebou při tom nárazu, který jsem očekával vzápětí, ale Genaro prošel zdí, jako kdyby tam vůbec nebyla. Vrátil se zpátky do pokoje kuchyňskými dveřmi. A potom jsem v opravdové hrůze přihlížel tomu, jak Genaro chodí po zdi a tělo má přitom rovnoběžně se zemí, nebo jak chodí po stropě hlavou dolů."


Sny jsou velmi obsáhlou disciplínou Castanedova světa, o dalších technikách se více dočtete na stránce o bdělém snění

 

 

 

Rekapitulace

Rekapitulace znamená vzpomínání či znovuprožití celé naší minulosti. Rekapitulaci považovali čarodějové za základní techniku k proniknutí do jejich světa. Rekapitulace nás může zbavit pout s minulostí, událostmi, sliby a ostatními lidmi v našem životě.

Každý člověk, který se chce vydat na cestu za svobodou, by měl rekapitulaci podstoupit.


"Rekapitulace je akt, kterým lze povolat zpátky energii, jíž jsme vyčerpali v dřívějších činnostech. Rekapitulování ukládá připomenout si všechny lidi, s nimiž jsme se setkali, všechna místa, která jsme viděli, a všechny pocity, které jsme měli za celý svůj život - počínaje přítomností a postupujíce zpět až k nejranějším vzpomínkám - pak je dočista vymést, jednu po druhé, zametacím dechem."


Jak se rekapitulace provádí? První nás čeká soupis všech událostí v našem životě od současnosti až po dětství. Jako pomůcku je dobré si život rozdělit do jednotlivých časových období, např. škola, zaměstnání, nový domov, atd. Do každého období si napíšeme všechny lidi, se kterými jsme se setkali. Pokud si nepamatujete jména osob, nevadí, stačí k nim napsat popis, kterým si je vybavíte. No a teď už zbývá napsat ke každému člověku všechny situace, ve kterých jsme se s ním ocitly. Stejně tak jako máme sepsány všechny lidi v našem životě, tak můžeme sepsat všechny situace, ve kterých jsme se ocitli sami. Pokud máme některé události již sepsány, můžeme přistoupit k praktickému provádění rekapitulace, kde bereme jednu událost po druhé a pomocí dechu a pohybů hlavy si vybavujeme jednotlivé události. Tam, kde jsme v situacích zanechali svou energii (např. tím, že jsme se rozčílili), si ji vezmeme zpět, a obráceně, pokud v nás zůstali cizí energie, osvobodíme se od nich. Událostmi procházíme od současnosti směrem k minulosti, je to lepší k vybavování událostí.


Při rekapitulování jednotlivých událostí svého života si vybavíme své pocity, aniž bychom přemýšleli či hodnotili, jestli situace byla správná nebo ne. Prostě o situaci nepřemýšlíme, pouze ji vnímáme.


"Vybavit si každého, koho jsem kdy znala, a všechno, co jsem kdy ve svém životě pocítila, mi připadlo jako absurdní a neuskutečnitelný úkol. "To může trvat celou věčnost," řekla jsem v naději, že by tato praktická poznámka mohla zabrzdit iracionální sled Clařiných myšlenek. "To jistě může," přitakala. "Ale ujišťuju tě, Taisho, zkusíš-li to, můžeš všechno získat a nic ztratit."

Rekapitulace působí ve dvou rovinách. První část rekapitulace, kdy sepisujeme události života, nám umožní nahlížet na život zpětně a uvědomit si, jak se náš život ubíral, poznat stále stejné vzorce chování, stejné chyby, které nás provázejí. Druhá část rekapitulace, kdy provádíme dechové cvičení, nás přímo zbavuje závislostí na věcech každodenního života a pomáhá nám získat zpět ztracenou energii, kterou můžeme využít k dalším technikám, ale hlavně k dalšímu životu.


Lidské energetické tělo je utkáno ze světelných vláken energie, kterými jsme připoutáni k ostatním lidem a ke světu. Tyto vlákna se rozprostírají napříč časem a prostorem k lidem a událostem, jež zkoumáme. Pomocí rekapitulace se můžeme vrátit do kteréhokoli okamžiku svého života a jednat, jako bychom tam skutečně byli. Rekapitulací tyto vlákna narušujeme a stáhujeme tím svou energii zpět.


"Rekapitulace našeho života nikdy nekončí a nesejde na tom, jak skvěle jsme ji jednou provedli," řekl don Juan. "Obyčejní lidé postrádají ve snech vůli, a to právě z toho důvodu, že nikdy neprovedli rekapitulaci. Proto také mají život zaplněný až úplně po okraj, těžce naložený emocemi, jako jsou vzpomínky, naděje, strachy, a tak dále, a tak dál."



Zastavení vnitřního rozhovoru


"Když se zastaví vnitřní rozhovor, svět se zhroutí. Na povrch se vynoří nejpodivuhodnější aspekty naší podstaty. Jako by předtím byly našimi slovy drženy ve vězení."


Vnitřní rozhovor je pojem pro naše myšlení, kterým mluvíme sami k sobě, neustále, po celý život rozebíráme situace života, jejich varianty, které stejně nikdy nenastanou, a tak si vlastně sami vytváříme představu o tomto světě.


"Příliš mnoho si mluvíš pro sebe. Ale v tom nejsi žádná vyjímka. Dělá to každý. Neustále spolu vedeme vnitřní dialog. Přemýšlej o tom. Co vždycky děláš, když jsi sám?"

"Povídám si pro sebe."

"A o čem si povídáš?"

"Nevím, asi o všem."

"Já ti řeknu, o čem si pro sebe povídáme. O svém vlastním světě. Ve skutečnosti si svět udržujeme právě tímhle vnitřním rozhovorem."

"A jak to děláme?"

"Vždycky, když přestaneme mluvit pro sebe, svět je takový, jaký má být. My ho obnovujeme, rozsvěcujeme ho svým životem, udržujeme ho svou vnitřní samomluvou. A nejen to, my si také při tom mluvení vybíráme svou stezku. A tak dokola opakujeme stále stejnou volbu, dokud neumřeme, protože dokud neumřeme vedeme stále stejný vnitřní rozhovor. Bojovník si to uvědomuje a usiluje o to, aby svoji samomluvu zastavil. Tohle je poslední věc, kterou musíš znát, abys mohl žít jako bojovník."


Mnoho lidí dokonce ani nevnímá tento vnitřní rozhovor, vůbec o něm neví. Tak, jak je člověk ovládán vlastními myšlenkami, které vůbec nemá pod kontrolou, takové je jeho chování. Na každý podnět reaguje automaticky, pudově, nevědomě. Jak tento rozhovor můžeme zastavit? Měli bychom přesměrovat pozornost od vnitřního dialogu, začít vnímat. Rozhodně bychom se neměli snažit myšlenky nějak zapudit, tím bychom jim jenom dávali energii. Pokud mysli nedáme energii, utichne sama. Tuto energii můžeme vložit do činností jako chůze, dýchání, naslouchání. Naše mysl je nejvíce "vyživována" tím co vidíme, proto je dobré zařadit do pozornosti i další smysly, a nebo si zavázat oči a zkusit být slepý. Tím upneme pozornost na ostatní smysly, které spotřebují všechnu energii, která živí naší mysl.



Vymazání osobní historie


"Nejlepší je celou osobní historii smazat, protože tě to zbaví tíhy toho, co si myslí druzí"


"Osobní historie musí být neustále obnovována tím, že člověk vypráví rodičům, příbuzným a přátelům o všem, co dělá. Na druhou stranu bojovník, který žádnou osobní historii nemá, nepotřebuje nikomu nic vysvětlovat. Jeho činy nikoho nerozčilují a nikomu nepůsobí žádné zklamání. A navíc ho nikdo svým očekáváním či myšlenkami nespoutává."


Každý máme svoji osobní historii, která nás zařazuje do společnosti, která nás omezuje tím, že se podle ní musíme chovat. Kolikrát jsme už za život slyšeli slova jako: Nedělej mi tady ostudu; chovej se slušně, podívej se jak vypadáš; co si o tobě lidé pomyslí atd. Tyhle věty pocházejí z naší minulosti, z našich pout, které jsme vytvořili tím, že jsme každému vyprávěli, co děláme. Pokud nás nikdo nebude opravdu znát, nebude od nás vůbec nic čekat, nebudeme mít komu dělat ostudu a taky nám nebude záležet na tom, co si o nás druzí myslí.


"Pochop, že máme jen dvě možnosti. Buď budeme všechno pokládat za jisté a skutečné, nebo nebudeme. Jestliže ano, nakonec budeme k smrti znuděni sami ze sebe i ze světa. Pokud si zvolíme druhou alternativu a vymažeme svůj osobní příběh, vytvoříme kolem sebe mlhu, vzrušující a tajemný stav, v němž nikdy nikdo neví, odkud na něj vykoukne králík, natožpak my."

Začít odbourávat osobní historii můžete hned, stačí přestat o sobě mluvit, úplně. Časem se okolo vás začne vytvářet mlha, lidé znejistí, nebudou vás znát a nebudou vědět, co od vás mají čekat.



Zbavení se vlastní důležitosti


"Dokud budeš mít pocit, že jsi ta nejdůležitější věc na světě, nebudeš nikdy schopen skutečně docenit svět kolem sebe. Jsi jako kůň, který má klapky na očích, vidíš jenom sebe, oddělen od všeho ostatního, a nic víc."


Pokud se podíváte na všechny spory a všechny hádky, které lidé mezi sebou mají, všude se v pozadí skrývá vlastní důležitost. Někteří lidé se cítí uraženi už tím, že je nepozdravíte na ulici, jiní si svoji důležitost pěstují a chlubí se svými úspěchy, přitom právě lpění na úspěchu je činí slabými. Kdykoli se stane, že se budete cítit uraženi či ublíženi, je na vině vaše důležitost. I sebelítost je jenom převlečená důležitost.


"Přílišné zabývání se sebou samým přináší obrovskou únavu. Člověk, který tak činí, je slepý a hluchý ke všemu jinému. Sama únava ho zbavuje možnosti spatřit zázraky všude kolem sebe."

Někdy je velmi těžké přestat být důležitým. Cvičení existuje celá řada, určitě také na nějaké přijdete. Od jednoduchých, jaké prováděl Castaneda, jako je třeba mluvení k rostlinám, až po činy, které vyžadují energii a sebeovládání. Můžete se třeba převléknout za žebráka a zkusit si na týden jejich život. Stejně tak můžete záměrně prohrávat, např. při nějakém sporu, kde máte jasně navrch a svého protivníka byste rozmáčkli, se stáhněte a udělejte ze sebe chudinku, udělejte ze sebe poraženého. Uvidíte, jak to vašemu soupeři udělá radost, že vás přemohl, jak stoupne jeho domýšlivost. Stejně tak ze sebe můžete udělat hlupáka, tím vlastnímu egu zasadíte pěknou ránu.


"Největším nepřítelem člověka je jeho sebedůležitost. Protože to, co ho oslabuje, je pocit ublížení vyplývající ze skutků lidí, se kterými se stýká. Sebedůležitost nutí člověka k tomu, aby většinu svého života prožil v pocitu, že mu někdo či něco ubližuje."



Přerušení rutinního chodu života


Rutiny jsou činnosti, které stále opakujeme, celý život, pořád dokola. Jsou už tak automatické, že je ani nevnímáme. Běžného člověka vůbec nenapadne, že určité situace v jeho životě se stále opakují, a tak způsobují stále stejné problémy.


"Každý den kolem poledního myslíš na jídlo, a kolem šesté večer taky a taky kolem osmé ráno," zlomyslně se zazubil don Juan. "Tou dobou vždycky myslíš na jídlo, i když nemáš hlad."

Naše rutiny mohou být skryty hluboko uvnitř, přerušit je můžeme, kdykoliv si nějakou rutinu uvědomíme. Můžeme jít jinou cestou do práce, jinak ráno pozdravit, jíst jenom když máme hlad atd. Tyto rutiny zasahují i do našeho myšlení a chování. Např. pokud slyšíme kritiku na svoje já, začneme se bránit a obhajovat, nebo pokud se nám něco nelíbí, snažíme se tomu automaticky vyhnout, místo abychom z každé situace, i té nejhorší, získali maximum.


Každý člověk, který má rutiny, je snadno poznatelný pro druhé lidi, všichni ho znají a všichni okolo od něj očekávají to jeho stejné chování. Naopak bojovník prostý svých rutin je nevyzpytatelný, nikdo nedokáže odhadnout, co bude dělat v příštím okamžiku ani jak se bude chovat.

Můžete si vyzkoušet následující cvičení: Jděte po ulici a náhle se zastavte, hned jak vás to napadne, nehýbejte se a stůjte. Lidé okolo si vás hned všimnou, protože jste udělali něco, co nezapadá do jejich popisu světa. Takhle se přece nikdo nechová. Vy jste přerušili rutinu vaší chůze a vašeho myšlení, pouze stojíte. Po chvíli začnete vnímat okolní lidi, jak si vás někam chtějí "zařadit". Napadne je: tomu se něco stalo, třeba něco zapomněl a teď se rozmýšlí, jestli se vrátit nebo ne. To je jenom zase jejich rutina. Hodnocení a škatulkování.



Využívání smrti jako rádce


"Činy mají sílu. A zejména tehdy, jestliže ten, kdo jedná, ví, že tyto činy jsou jeho poslední bitvou. Když jednáš při plném vědomí toho, že všechno, co děláš, může být docela dobře tvůj poslední čin na zemi, je v takovém jednání zvláštní stravující štěstí."


Představte si, že jdete po ulici a víte, že tohle je vaše poslední chůze, jste si vědomi, že už vám nezbývá žádný čas na tomto světě a váš život za okamžik skončí. Každý, kdo tuto situaci prožívá, maximálně vnímá své okolí, prohlíží si slunce, oblohu, stromy, lidi, ulici, domy. Na všechno se dívá úplně jinýma očima, vše mu připadá dokonalé, nesnaží se nic získat nebo na něčem hledat chyby. A proto bojovníci si neustále uvědomují, že tento okamžik může být jejich posledním, a tak tyto poslední činy bojovníku jsou vždy dokonalé.


"Smrt je jediný moudrý rádce, kterého máme. Kdykoliv máš pocit, že je něco špatně a budeš zprovozen ze světa, obrať se ke své smrti a zeptej se jí, jestli je to tak. Smrt ti řekne, že se mýlíš. Protože doopravdy vlastně záleží jen a jen na jejím dotyku a na ničem jiném už ne. Smrt ti řekne: Ještě jsem si na tebe nesáhla."


Smrt je jediná jistota, kterou v tomto podivném světě máme. Společnost smrt postavila na okraj, nikdo o ní nechce nic slyšet, všichni se jí bojí. Nebojí se smrti samotné, ale spíše o zánik svého ega. Čarodějové však smrt dokáží využívat jako rádce. Pokud si bojovník vzpomene na svou smrt, běžné starosti a problémy se rozplynou pod touto vzpomínkou, protože každý problém přestává být problémem, pokud se na něj podíváme z pohledu naší smrti.

"Když jsi netrpělivý, je nutné obrátit se nalevo a požádat svou smrt o radu. Člověk odhodí obrovskou část své vlastní malichernosti, když na něj zamává jeho vlastní smrt, když ji zahlédne anebo jenom pocítí, že jeho společník je mu nablízku a pozoruje ho."



Využívání tyranů


Tato technika patří k vrcholům stopařského umění. Tyran je člověk, který nám způsobuje svým chováním nepříjemnosti, ubližuje nám, působí škody a dohání k zoufalství. Normálně se člověk zachová tak, že odejde a nenechá se ponižovat a nebo začne s tyranem bojovat. Tento boj však prohraje, protože se cítí uražen a dotčen. Naproti tomu čarodějové této situace dokáží využít k vlastnímu prospěchu. Být nablízku těmto tyranům je nejúčinnější způsob, jak vymítit vlastní důležitost, naučit se sebeovládání, disciplíně a vlastní kontrole.

Tyrani se dělí do třech skupin podle jejich moci:

  1. Sprostí tyrani - mají moc skoncovat se životem svých obětí, kdykoli se jim zachce.
  2. Sprostí tyránci - trýzní a působí příkoří a škody, aniž by usmrcovali.
  3. Maličcí sprostí tyránci - obtěžují, působí nepříjemnosti a dokážou dohánět k zoufalství.


Bojovníci vypracovali strategii, jak se chovat ve styku s tyrany:

  1. Kontrola. Získává se tříbením ducha v situacích, kdy nás sprostý tyran nepřátelsky deptá.
  2. Disciplína. Získává se shromažďováním informací o sprostém tyranovi, zatímco ten uštědřuje své rány. Sbírání informací o nepřátelské situaci ve chvíli, kdy jsme jí vystaveni.
  3. Držet se zpátky. V klidu a beze strachu čekat a těšit se, až přijde chvíle odplaty zla. Bojovník ví, že čeká, a ví, na co čeká.
  4. Schopnost zvolit správnou chvíli. Dát průchod všemu, co připravila kontrola, disciplína a držení se zpátky. Je to jako otevřít stavidla hráze.
  5. Záměr.
  6. Sprostý tyran. Trýznitel, jenž znemožňuje život. Bojovník ho využívá ke zrušení vlastní důležitosti a k učení - být bezchybným.


"A stane se někdy, že malí tyrani zvítězí a zničí bojovníka, který se jim postaví?" zeptal jsem se. "Samozřejmě. Na začátku španělského dobývání bývaly doby, kdy bojovníci umírali jako mouchy. Jejich řady notně prořídly. Malí tyrani mohli poslat na smrt každého, třebas jen tak z rozmaru. Za takového tlaku pak vidoucí dosahují velkolepého stavu."


"Každý kdo se přidá k malému tyranovi, je poražen. Jednat v hněvu, jednat a neovládat se a nemít dost sebekázně, nemít trpělivost a zdrženlivost, to znamená být poražen."

"A co se stane, když jsou bojovníci poraženi?"

"Buď přejdou do jiné skupiny nebo opustí stezku poznání a na celý život se připojí k řadám malých tyranů."

 

 


Tensegrita


Tensegrita je moderní verzí magických pohybů čarodějů dávného Mexika. Tyto magické pohyby vyvolávají u cvičícího přeskupení energie. Magické pohyby byli objeveny starými čaroději ve stavu zvýšeného vědomí. Ve stavu zvýšeného vědomí cítili ohromnou životní sílu, vitalitu a tělesnou pohodu. Čarodějové našli způsob, jak těchto stavů dosáhnout i ve stavu každodenního vědomí právě pomocí magických pohybů.


"Proč jsou pohyby dávných šamanů nazývány magickými pohyby, done Juane?" zeptal jsem se ho při jedné příležitosti.

"Nejde jen o název," odpověděl. "Jsou totiž skutečně magické! Mají účinky, které se v rámci normálního světa nedají vysvětlit. Tyto pohyby nejsou jen fyzickým cvičením nebo tělesnými pozicemi, nýbrž závažným pokusem o dosažení optimálního stavu bytí."

"Magická je na těchto pohybech jemná změna," pokračoval, "kterou člověk pocítí, když je provádí. Jde o velice jemnou a pomíjivou změnu tělesného i duševního stavu. Něco jako záře, jako jas v očích. Tato jemná změna je dotekem ducha. Jako by cvičící tím, že provádí určité pohyby, obnovoval nepoužívané propojení s vitální silou, která ho vyživuje."

Cvičení magických pohybů je základním kamenem všech ostatních technik, protože působí přímo na bod spojení a přeskupuje energii. Že cvičení těchto pohybů opravdu má účinek se může přesvědčit každý. V knize "Magické pohyby" je popsána každá řada cviků, včetně vysvětlení k čemu slouží.

 

 

Převzato:  http://ee.dunres.sk/

 

 

Copyright © 2019 Matrix-2012.cz. Všechna práva vyhrazena.
Joomla! je svobodný software vydaný pod licencí GNU General Public License.